Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 15, 2022

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/16/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314208274
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8314208274.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu Z. A.., D. X, Z., H.: XX XXX XXX, právne
zastúpený advokátskou kanceláriou Marják, Ferenci & Partners s.r.o., so sídlom Tajovského 17, 040 01
Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 164 988, proti žalovanému X.. B. V., U. K. W., Z., právne
zastúpený advokátom Mgr. Valérom Podoľskijm, Nám. slobody 1, Humenné, za účasti intervenienta S.
V. B. H. F., B. X, XXX XX O., H.: XX XXX XXX, o zaplatenie 71.585,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 12C/108/2014-667 z 15.12.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Intervenientovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore v poradí druhým) súd prvej
inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 71.585,43Eur s 9,15% ročným úrokom
z omeškania od 10.06.2015 do zaplatenia; II. výrokom priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 84% a III. výrokom vyslovil, že intervenient nemá vo vzťahu k žalobcovi
na náhradu trov konania právo.

2. Rozsudok po citácii § 566 ods. 1, § 567 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, § 373, § 397 Obch.
zák., § 1, § 2, § 18 ods. 1, ods. 2, § 26 ods. 1, ods. 4 Zákona o advokácii, § 23 ods. 1, §
28 ods. 1, ods. 2, § 105 ZKR, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 CSP vecne dôvodil tým, že
predmetom sporu je nárok na náhradu škody, ktorú mal žalovaný ako advokát spôsobiť žalobcovi
ako svojmu klientovi tým, že ako advokát nepostupoval s odbornou starostlivosťou a svojho klienta
neinformoval o tom, že bol na majetok dlžníka žalovaného vyhlásený konkurz, a že je možné pohľadávku
prihasiť v konkurznom konaní. Medzi stranami bola uzatvorená G. o poskytovaní právnej pomoci z
XX.XX.XXXX, kde žalovanému ako advokátovi bola na vymoženie sumy vo výške 1.785.885,90Sk
v základnom konaní pred súdmi (vedené pod sp. zn. 10C/239/04 na OS HE a sp. zn. 1Co/203/06
na KS PO) zo strany žalobcu udelené osobitné plnomocenstvo z 26.02.2003 a v týchto konaniach
bola žalobcovi právoplatne priznaná uvedená suma. Na základe ďalšieho osobitného plnomocenstva z
23.01.2007 žalovaný podal návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie vyššie uvedenej sumy súdnemu
exekútorovi JUDr. S., ktorému bolo zo strany okresného súdu udelené poverenie na vykonanie exekúcie
(sp. zn. 5Er/103/2007) a súdny exekútor ju viedol pod sp. zn. Ex 83/2007. V priebehu tejto exekúcie
bol na majetok dlžníka žalobcu vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Prešov pod sp. zn.

2K/17/2010 z 14.05.2010, kde toto uznesenie bolo uverejnené v obchodnom vestníku OV 96B/2010
dňa 20.05.2010. Porušenie advokátskych povinností plynie z plnej moci z 23.01.2007, ako už bolo
uvedené vyššie - to spočívalo v neinformovaní žalobcu ako klienta o vyhlásení konkurzu na majetok
dlžníka žalobcu a o možnosti prihasenia pohľadávka v konkurznom konaní. Na konkurzné konanie
žalovanému nebolo udelené osobitné plnomocenstvo. 45 - dňová lehota na prihlásenie pohľadávky
začala plynúť zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v obchodnom vestníku, teda o škode
sa žalobca mohol dozvedieť najskôr dňa 04.07.2010 a pretože žaloba bola podaná na súde dňa
03.07.2014, bola podaná v rámci 4-ročnej premlčacej doby, pretože vzťah medzi stranami sa riadi
ustanoveniami Obch. zák.. Námietku premlčania tak vyhodnotil ako nedôvodnú. V súlade s pokynom
odvolacieho súdu z jeho ostatného zrušujúceho uznesenia zameral svoje dokazovanie k otázke, či nárok
žalobcu uplatnený v rámci adhézneho konania voči fyzickej osobe - štatutárnemu zástupcovi svojho
dlžníka X. B., ktorý bol právoplatne odsúdený pre prečin poškodzovania veriteľa, ktorého konaním bolo
práve zmarené uspokojenie právoplatne priznanej pohľadávky žalobcu vo výške 1.785.885,90 SK v
základnom civilnom konaní, možno riadne uspokojiť, lebo ak nastala v dôsledku výkonu advokácie
taká situácia, že medzi poškodeným a inou osobou existujú práva a povinnosti, ktoré nie sú plnené,
vzniká ujma odškodniteľná podľa zákona o advokácii až vtedy, ak v právnom vzťahu týchto osôb nie je
možné dosiahnuť plnenie. V tejto súvislosti doplneným dokazovaním zistil, že Okresný súd Humenné
rozsudkom č.k. 15C/37/2019-229 zo dňa 29.01.2020 zaviazal žalovaného X. B. zaplatiť žalobcovi Z.
A. Z. sumu 69.623,21 Eur s príslušenstvom. Žalobca ako oprávnený sa domáha svojho nároku voči
povinnému X. B. v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom Q.. Q.. V. S., exekútorský
úrad V. pod sp. zn. XXEX/XXX/XX, pričom v rámci vykonávania exekúcie doposiaľ nebola od povinného
vymožená žiadna suma, pretože povinný nevlastní žiaden majetok, ktorý by bol exekúciou postihnutý.
Navyše proti povinnému X. B. sú vedené ďalšie exekučné konania súdnym exekútorom X.. X. S. pod
sp. zn. Ex XX/XXXX a EX XX/XXXX a to na základe návrhu oprávneného H.. V. B., predmetom
ktorých je vymoženie sumy 5.000,-Eur a sumy 10.000,-Eur s tým, že zo správy súdneho exekútora
vyplýva, že exekúciu vykonáva formou zrážok z dôchodku povinného. Na základe toho potom ustálil,
že žalobca ako poškodený nemôže svoj nárok uspokojiť priamo od osoby X. B. a preto podľa jeho
názoru má žalobca právo domáhať sa náhrady škody od žalovaného. Po skončení konkurzu bolo
správcom konkurznej podstaty poukázané na účet úpadcu 71.585,43Eur, čo znamená, že v prípade
prihlásenia pohľadávky žalobcom v konkurznom konaní by došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu
do výšky 71.585,43Eur, ktorá suma potom predstavuje škodu spôsobenú žalovaným žalobcovi, ku
ktorej boli priznané zákonné úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po doručení žaloby žalovanému.
Žalovaný v spore nepreukázal, aby bol žalobcu (jeho štatutárov) informoval o vyhlásení konkurzu a
na jeho zodpovednosti nemôže zmeniť nič ani to, že tak mohli urobiť samotní štatutári žalobcu, lebo
prípadne porušenie ich povinnosti je vzťahom medzi žalobcom a štatutármi. O trovách konania rozhodol
podľa zásady úspechu.

3. Označený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný, poukazujúc na odvolacie dôvody
uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces,
iná vada, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). V prvom rade namietal
porušenie princípu rovnosti strán, keď súd v rozpore so zákonom (§ 10 ods. 3 ZSP) vytvoril žalobcovi
podmienky na pokračovanie v konaní, ktoré mu vôbec neprináležali ( zrušenie uznesenia o zastavení
konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý nebol zaplatený do konca lehoty na podanie odvolania
proti zastavujúcemu uzneseniu, ale bol zaplatený až neskôr, a to bez predloženia veci odvolaciemu
súdu), čím žalobcu v konaní neoprávnene zvýhodnil a rovnako mu nebolo doručené vyjadrenie žalobcu,
a to ani krátkou cestou na pojednávaní konanom dňa 22.11.2021. Uvedeným nesprávnym procesným
postupom tak boli porušené jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pochybenie súdu videl tiež v nesprávnom právnom závere o súčasnom naplnení všetkých
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že vtedajší
štatutárni zástupcovia boli spôsobilí samostatne prihlasovať pohľadávky, žalobca bol odberateľom
platenej listinnej podoby obchodného vestníka a súdny exekútor bezodkladne po vyhlásení konkurzu
na úpadcu informoval H.. Q. J. a H.. U. O. ako vtedajších konateľov žalobcu, pričom negatívne sa
k tejto skutočnosti vyjadril len H.. J.. Pre záver o vedomosti konateľov o vyhlásení konkurzu svedčia
viaceré od seba nezávislé dôkazy, ktoré bolo možné považovať za pravdivé a nestranné. Nestotožnil
sa so záverom súdu prvej inštancie, že pri poskytovaní právnej pomoci postupoval ľahostajne, s
nedostatočným záujmom o klienta a jeho vec, resp. nezohľadnil reálny stav veci, čo vôbec nezohľadňuje
výsledky vykonaného dokazovania. Rovnako zastáva názor, že z vykonaného dokazovania vyplynula
neexistencia príčinnej súvislosti medzi jeho pochybením a tvrdeným vznikom škody. Poukázal na to, že

napriek jednoznačnému výsledku dokazovania vykonaného oboznámením sa s trestným spisom, tento
nebol žiadnym spôsobom premietnutý do rozhodnutia. Zastáva názor, že primárnou príčinou vzniku
škody bola trestná činnosť X. B. v dôsledku čoho by aj v prípade prihlásenia pohľadávky do konkurzu
nikdy k jej vymoženiu nedošlo, nakoľko tento v poškodzovaní veriteľa pokračoval ďalej. Rovnako zastáva
názor, že nebol naplnený ani predpoklad vzniku škody v dôsledku nevymáhateľnosti pohľadávky. V tejto
súvislosti poukázal na nesprávne skutkové zistenia súdu, ktorý sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s jeho vyjadrením zo dňa 19.11.2021. Záver o nemožnosti žalobcu uspokojiť jeho nárok priamo od X.
B. považuje za predčasný, keďže nie je vylúčené, že v budúcnosti môže nadobudnúť majetok alebo
získať nejaký iný príjem, dedičstvo alebo výhru. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť
a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
100%.

4. Žalovaný v doplnení odvolania uviedol, že nie je prípustné, aby súd prvej inštancie svojvoľne žalobný
návrh ex offo účelovo doplnil a pojednával o skutočnostiach, ktoré ani predmetom žaloby, resp. jej
obsahom neboli. Taktiež je otázne, či žaloba obsahovala základné náležitosti, a teda, či ju nebolo
potrebné zamietnuť. Keďže na eventuálne doplnenie žaloby súd nevyzval, nebolo zrejmé, akú inú právnu
povinnosť mal údajne porušiť, akým spôsobom a presne kedy k uvedenému porušeniu malo dôjsť,
preto nemohol adekvátne reagovať, čím boli porušené jeho práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, čo malo mať za následok zamietnutie žaloby. Namietal premlčanie jeho
informačnej povinnosti a tvrdenie súdu v bode 46. napadnutého rozsudku označil za účelové.

5. Žalobca k odvolaniu uviedol, že tvrdenia žalovaného sa nezakladajú na pravde. Nakoľko zaplatil
súdny poplatok po tom, čo mu nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku a zároveň v lehote na
podanie odvolania o ktorom rozhodoval odvolací súd má za to, že zaplatil súdny poplatok včas, a teda,
že uznesenie zo dňa 25.05.2015 je vecne správne. Vo vzťahu k svojmu vyjadreniu zo dňa 16.11.2021
uviedol, že toto zaslal nielen na súd prvej inštancie, ale prostredníctvom e-mailu aj právnemu zástupcovi
žalovaného, pričom tento na pojednávaní uviedol, že nemá elektronický súdny spis, ale zároveň sa
s predmetným judikátom oboznámil. Na základe vyššie uvedeného považuje uvedenú námietku za
bezpredmetnú, pričom poukázal ešte na to, že v predmetnom podaní neboli prednesené nové návrhy
a ani novoty. Mal za to, že súd prvej inštancie konal v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania.
K predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že v súčasnosti prebiehajú zrážky z dôchodku p. B. na vymoženie pohľadávky v exekučnom konaní,
pričom doposiaľ nebola vymožená žiadna suma a povinný žiaden exekvovateľný majetok ani nevlastní,
preto je vymoženie pohľadávky nereálne. Mal za to, že lehota na prihlásenie pohľadávky uplynula dňa
04.07.2010 a žaloba bola podaná dňa 03.07.2010, teda včas a stotožnil sa aj s názorom odvolacieho
súdu. Zároveň poukázal na všetky jeho písomné vyjadrenia a rovnako aj na prednesy uskutočnené na
pojednávaniach, ako aj na uznesenie odvolacieho súdu. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

6. Žalovaný sa vyjadril tak, že zo strany právneho zástupcu žalobcu ide len o obyčajné zavádzanie
súdu o zaplatení súdneho poplatku včas, pretože v zmysle zákona bola rozhodujúca lehota na podanie
odvolania proti uzneseniu o zastavení konania a nie lehota na podanie odvolania proti uzneseniu o
neoslobodení od platenia súdnych poplatkov, takže je nesporné, že súdny poplatok za návrh nebol
žalobcom zaplatený včas a predmetné konanie tak malo zostať zastavené. K doručovaniu vyjadrenia
emailom uviedol, že žalobca na jednej strane tvrdí, že zákonný spôsob doručovania je doručovanie
prostredníctvom elektronickej schránky a na strane druhej sa tvári, že doručovanie na emailovú adresu
advokáta je úplne v poriadku, čo je nonsens a takéto doručovanie nemohlo mať žiadne právne účinky.
Poukázal na to, že skutočnosť, že predmetná pohľadávka je od povinného X. B. preukázateľne exekučne
vymáhaná predsa nepreukazuje, že je zároveň nevymožiteľná a súd nemôže rozhodovať hypoteticky.
Opätovne poukázal na to, že bývalí právni zástupcovia žalobcu sami potvrdili svoju zodpovednosť
za dodatočné neprihlásenie pohľadávky, čím spôsobili žalobcovi škodu, ktorej úhrady sa paradoxne
domáha voči nemu, pričom s uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a úplne
ich ignoroval. Na námietke premlčania aj naďalej trvá a s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu
sa v žiadnom prípade nestotožňuje.

7. Žalobca k úhrade súdneho poplatku poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
1S/140/2018 zo dňa 11.06.2020, pričom vzhľadom na zákonné ustanovenie a súčasný stav konania
považuje túto námietku za nedôvodnú. V danej veci konal a rozhodoval nielen súd prvej inštancie, ale

dokonca aj odvolací súd. K doručovaniu uviedol, že vo svojom vyjadrení poukazoval na tú skutočnosť,
že právny zástupca žalovaného ako advokát mal možnosť sa s jeho vyjadrením oboznámiť pred
pojednávaním prostredníctvom elektronickej schránky, elektronického súdneho spisu a prostredníctvom
emailu. Netvrdil, že doručenie na emailovú adresu je úplne v poriadku, ale to, že to bola jedna z možností
najmä pre krátkosť času. Vo vzťahu k vymáhaniu pohľadávky uviedol, že táto je síce exekučne vymáhaná
od X. B., ale nebola vymožená žiadna suma a povinný nevlastní žiaden exekvovateľný majetok, preto
možno konštatovať, že nárok uplatnený v tomto konaní je dôvodný a jeho priznaním nedôjde k vzniku
bezdôvodného obohatenia na jeho strane. Opätovne tak poukázal na skutočnosť, že z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že vymoženie pohľadávky od X. B. je vzhľadom na jeho majetkové pomery a
osobné pomery nepripadá do úvahy.

8. Intervenient na starne žalovaného bol v odvolacom konaní pasívny.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
je vo výrokoch vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, § 390 CSP).

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou, nesprávnymi skutkovými zisteniami
a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna,
presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré odvolateľ uvádzal vo svojom odvolaní, vyriešil už súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie
je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku v súlade so záväzným pokynom z
ostatného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym
skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i
správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

14. Podľa § 10 Zákona o súdnych poplatkoch účinného v rozhodnom období

Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový
súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od
doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote,5a) súd konanie zastaví. O
následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Súd vyzve poplatníka na
zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie
tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na
plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania5b) nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu
môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť (ods. 1) .

Prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník
zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania. Prvostupňový súd zruší uznesenie
o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa
osobitného predpisu3f) a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka (ods. 3) .

Ak v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku je podaná žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a súd aspoň čiastočne oslobodenie
prizná, zrušuje sa uznesenie o zastavení konania. Ak došlo len k čiastočnému oslobodeniu, súd vyzve
na zaplatenie súdneho poplatku v takom rozsahu, ktorého sa oslobodenie netýka (ods. 6).

15. V súdenej veci bola žaloba podaná na súde dňa 03.07.2014, výzvu na zaplatenie súdneho poplatku
z 07.07.2014 si žalobca prevzal dňa 09.07.2014, uznesením z 02.09.2017, ktoré si žalobca prevzal
dňa 04.09.2014 súd prvej inštancie zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, proti tomuto
zastavujúcemu uzneseniu žalobca podal v zákonnej lehote jednak odvolanie a jednak požiadal o
oslobodenie od súdnych poplatkov, uznesením z 25.09.2014, ktoré si žalobca prevzal dňa 30.09.2014
nebolo žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov súdom prvej inštancie priznané, dňa 14.10.2014
žalobca označené uznesenia napadol odvolaním a dňa 31.10.2014 zaplatil súdny poplatok v zmysle
výzvy vo výške 4.653,-Eur, odvolací súd uznesením z 15.04.2015 uznesenie súdu prvej inštancie o
nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré si žalobca prevzal dňa 04.05.2015, potvrdil a
napokon súd prvej inštancie uznesením z 25.05.2015 zrušil svoje rozhodnutie o zastavení konania.

16. Zákon o súdnych poplatkoch neupravuje situáciu, ak poplatková povinnosť za návrh na začatie
konania nie je splnená do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania podľa § 10
ods. 1 a proti tomuto uzneseniu bolo včas podané odvolanie oprávnenou osobou - poplatníkom. V tomto
prípade treba v zmysle § 14 použiť primerane ustanovenia prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho
poriadku, teda aj ustanovenie § 206 ods. 1 OSP, podľa ktorého, ak ten, kto je na to oprávnený, včas
podá odvolanie, rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť, pokiaľ odvolací súd o odvolaní právoplatne
nerozhodne. Podanie odvolania má teda odkladný (suspenzívny) účinok - odkladá sa právoplatnosť
uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, a takisto devolutívny účinok, ktorý
znamená prechod oprávnenia rozhodnúť o odvolaní na odvolací súd. Pre rozhodnutie odvolacieho
súdu, rovnako ako pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, je v zmysle § 154 ods. 1 OSP v spojení s
ustanoveniami § 167 ods. 2 a § 211 ods. 3 OSP rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak poplatník
do tohto času poplatkovú povinnosť splní, uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku
nemožno potvrdiť, a to ani v prípade, ak v čase jeho vydania bolo správne a v súlade s ustanoveniami
§ 10 ods. 1 a 2. Nemožno totiž neprihliadať na to, že v dôsledku podania odvolania poplatníkom a
suspenzívneho účinku tohto opravného prostriedku poplatková povinnosť navrhovateľa naďalej trvá (§ 5
ods. 2 a contrario), a preto ju možno až do rozhodnutia odvolacieho súdu splniť. Na základe uvedeného
možno uviesť, že ak navrhovateľ splní poplatkovú povinnosť, ktorá vznikla podaním návrhu na začatie
konania, do rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho včas podanom odvolaní, odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku nemôže potvrdiť. V takom prípade
odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, ako toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. augusta 2001, sp. zn.
2 Cdo 6/2001, R 4/2003).

17. Odsek 6 bol zavedený novelou uskutočnenou zákonom č. 465/2008 Z.z., pričom túto zmenu
navrhli zakomponovať do zákona výbory Národnej rady SR vo svojom pozmeňujúcom návrhu. Na

odôvodnenie zmeny uviedli, že táto úprava je reakciou na nejednotný postup aplikačnej praxe v prípade,
že v odvolacej lehote, ktorá plynie na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku zo žaloby, je namiesto zaplatenia poplatku podaná žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov. Nejasnou bola najmä otázka, či súd má zrušiť toto svoje uznesenie. Ak teda poplatník v
lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
podá žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP, súd je povinný o tejto žiadosti
rozhodnúť, pričom účelom tohto rozhodovania je posúdenie tak pomerov účastníka, ako aj svojvôle
alebo zrejmej bezúspešnosti pri uplatňovaní alebo bránení práva. Do nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozhodnutia však nie je teda otázka povinnosti zaplatiť súdny poplatok konečným spôsobom rozhodnutá.
Ak súd následne oslobodenie od súdnych poplatkov prizná v plnom rozsahu, zrušuje sa uznesenie o
zastavení konania ex lege, bez potreby osobitného rozhodnutia. Aj v prípade, ak súd oslobodenie prizná
len sčasti, zrušuje sa uznesenie o zastavení konania priamo zo zákona a súd vyzve na zaplatenie
súdneho poplatku poplatníka len v takom rozsahu, ktorého sa oslobodenie netýka. Ak súd oslobodenie
od súdnych poplatkov poplatníkovi neprizná, nemá toto rozhodnutie na uznesenie o zastavení konania
pre nezaplatenie poplatku žiadny vplyv, uznesenie zostáva v platnosti.

18. Podanie odvolania v súdenej veci proti uzneseniu o zastavení konania malo odkladný účinok,
teda sa odložila právoplatnosť uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. S
podaním tohto odvolania bola súčasne podaná aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, kde
do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o tejto žiadosti nebola otázka povinnosti zaplatiť súdny
poplatok konečným spôsobom rozhodnutá. Možno súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že súd prvej inštancie
mal v dôsledku odvolania podaného žalobcom proti zastavujúcemu uzneseniu pre nezaplatenie súdneho
poplatku predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu a nemal hneď rozhodovať sám. Z vyššie
citovaného rozhodnutia najvyššie súdu však nemožno prijať iný záver, ako ten, že aj napriek popísanému
a nespochybnenému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, by sa bolo v konečnom
dôsledku v súdnom konaní meritórnym prejednaním veci nakoniec pokračovalo. Potom v kontexte
celého konania, identifikované pochybenie súdu prvej inštancie svojou intenzitou, neodôvodňuje záver
o tom, že by sa celé konanie nejavilo ako spravodlivé.

19. K nedoručeniu vyjadrenia žalobcu z 16.11.2021 žalovanému sa žiadať uviesť nasledovné. V
uvedenom podaní žalobca odkazoval na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 23Cdo/1858/2018 pojednávajúce o
postupe advokáta pri poskytovaní právnych služieb s odbornou starostlivosťou, pričom právny zástupca
žalovaného na pojednávaní dňa 22.11.2021 nepoprel, že mu bolo toto podanie, prostredníctvom e-
mailu od žalobcu, ktoré si však podľa neho z technických príčin nevedel otvoriť, doručené, pričom
však tam zmieňované rozhodnutie si „sám vytiahol“ a vyjadril sa k nemu na spomínanom pojednávaní,
na ktorom uviedol, že je pre tu súdenú vec neaplikovateľné. Trvať treba taktiež na tom, že označené
vyjadrenie žalovanému nebolo zo strany súdu do pojednávania doručené, hoc bolo doručované, čo
vyplýva zo zápisnice z tohto pojednávania. Z judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP vyplýva, že tieto
súdne orgány zastávajú tzv. čisto formálne poňatie princípu kontradiktórnosti konania, z ktorého vyplýva
absolútna povinnosť súdu doručovať všetky vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania bez ohľadu na
ich obsah, t.j. bez preskúmania ich relevantnosti a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu.
Jednoducho povedané podľa tejto názorovej platformy je nerozhodné, že súd v konečnom dôsledku z
týchto vyjadrení vo svojom rozhodnutí nevychádzal, napriek tomu musí účastníkom doručovať všetky
vyjadrenia protistrany aj keď neobsahujú relevantné námietky. V zmysle vyššie uvedené by sa potom
mohlo opticky javiť, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Potom však
za situácie, keď sa žalovaný s rozhodnutím najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala protistrana vo
svojom vyjadrení (ktoré žalovanému síce nebolo prostredníctvom súdu doručené), na základe e-mailu
zaslaného protistranou z vlastnej iniciatívy sám oboznámil, aj napriek tomu, že samotný obsah tohto
vyjadrenia, v ktorom bolo len poukázané na zmieňované rozhodnutie najvyššieho súdu ostal žalovanému
neznámy, nemožno hovoriť o porušení práva žalovaného na spravodlivý proces, lebo jeho právo vyjadriť
sa k podstate ostalo nielenže zachované, ale aj z jeho strany využité.

20. Odvolací súd už vo svojom ostatnom zrušujúcom uznesení skonštatoval, že „V zhode so súdom
prvej inštancie má odvolací súd za to, že z vykonaného dokazovania možno bezpečne uzavrieť, že
žalovaný ako advokát nekonal s odbornou starostlivosťou v rámci exekúcie a neinformoval žalobcu o
vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka žalobcu a o možnosti prihasenia pohľadávky v konkurze, v rámci
ktorého by bolo došlo k jej uspokojeniu vo výške 71.585,43Eur. Neexistencia osobitného plnomocenstva
na konkurzné konanie v naznačenom smere nič zmeniť nemôže, pretože vyššie označená a zanedbaná

povinnosť žalovaného ako advokáta mu plynula z plnomocenstva udeleného na zastupovanie žalobcu v
exekučnom konaní, v ktorom došlo ku skutočnosti (vyhláseniu konkurzu), na ktorú je viazané nesplnenie
si už vyššie označenej povinnosti. Z obsahu označeného plnomocenstva nemožno usudzovať, že sa
vzťahovalo výlučne iba na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Táto povinnosť žalovanému nemohla
plynúť z plnomocenstva udeleného mu žalobcom na zastupovanie v základom konaní pre vymoženie
sumy 1.785.855,90Sk, pretože ku jeho zániku došlo právoplatným skončením konania v označenej veci.
Správny je i záver súdu prvej inštancie o tom, že premlčanie práva sa v tomto prípade riadi ustanoveniami
Obch. zák., lebo z dokazovania pred ním bezpochyby vyplynulo, že plnomocenstvo bolo žalobcom
- podnikateľom udelené žalovanému ako advokátovi a týkalo sa podnikateľskej činnosti žalobcu ako
klienta (vymáhanie dlhu vzniknutého v súvislosti s nezaplatením za dodané média). Je povinnosťou
súdu v záujme predídenia vydania prekvapivého rozhodnutia oznámiť stranám svoje predbežné právne
posúdenie, čím sa vytvára pre strany aj priestor na prehodnotenie ich vlastnej procesnej pozície. Žalobca
na uvedené adekvátnym spôsobom aj reagoval. Žalovaný a intervenient v tomto smere pre zmenu
pred súdom prvej inštancie rezignovali, čo musí byť bezpochyby pripísané na ich ťarchu. Nemožno
sa stotožniť ani s námietkou o nevykonaní dôkazu - výpoveďou niekdajších štatutárov dlžníka žalobcu
na pojednávaní, ak žalovaná strana súhlasila s ich písomnou výpoveďou. Skutočnosť, že niekdajší
štatutári mali mať vedomosť o vyhlásenom konkurze od súdneho exekútora, nijako neovplyvňuje
povinnosť žalovaného ako advokáta v rámci riadneho výkonu advokácie informovať svojho klienta o
vyhlásenom konkurze a o možnosti podať doň prihlášku. V dôsledku opomenutia tejto povinnosti došlo k
strate vymáhateľnosti pohľadávky, o čom svedčí zastavená exekúcia pre jej neprípustnosť po skončení
konkurzu z dôvodu premlčania pohľadávky“. Na týchto skutkových a právnych záveroch sa nič nezmenilo
ani po doplnení dokazovania na súde prvej inštancie po zrušení jeho prvého rozhodnutia a od týchto
záverov niet rozumného dôvodu odchýliť sa ani na teraz.

21. Žalobca si svoju súdom právoplatne judikovanú pohľadávku vo výške 69.623,21Eur s prísl. voči X. B.
vymáha prostredníctvom exekúcie vedenej súdnym exekútorom Q.. Q.. V. S., pod sp. zn. XXEX/XXX/XX,
zo správy ktorého vyplýva, že v rámci tejto exekúcie nateraz nebola vymožená žiadna suma a povinný
nevlastní žiaden exekvovateľný majetok, pričom tejto exekúcii nateraz predchádza exekúcia vedená
u súdneho exekútora X.. S., sp. zn. EX XX/XXXX pre vymoženie sumy 10.000,-Eur s prísl. Potom vo
svetle vyššie popísaného a s prihliadnutím na výšku žalobcovej pohľadávky, vek povinného a jeho jediný
príjem, ktorým je starobný dôchodok, úvahu súdu prvej inštancie o tom, že pohľadávku žalobcu voči X.
B. nie je možné riadne uspokojiť, nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeranú, ale naopak za správnu.

22. Preto odvolací súd, rozsudok súdu prvej inštancie v I. vyhovujúcom výroku, včítané súvisiacich,
odvolaním osobitne nespochybnených a taktiež správnych výrokoch o trovách konania (II. a III.),
postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, ako vecne správny potvrdil. Na ďalšiu irelevantnú
argumentáciu žalovaného, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech
jeho odvolaniu, nepovažoval odvolací súd reagovať špecifickou odpoveďou.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací
súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP. Intervenientovi
vystupujúcemu na starne neúspešného žalovaného taktiež nemohla byť priznaná náhrada trov konania.

24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jul 18, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.