Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/90/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217891
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217891.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 20. 02. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 24. októbra 2013 č. k. 9C/92/2013-90, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej škody v sume 1.779,21 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 355,84
eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal
náhradyškody,ktorúmumalzapríčiniťexekučnýsúdsvojímnelegálnymkonaním(nesprávnymúradným
postupom) z dôvodu, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodol až dňa 18. 11. 2010 (teda s omeškaním viac ako 253 dní) tak, že túto žiadosť zamietol,

pričom exekučné konanie sa začalo 10. 03. 2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ charakterizoval
ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Exekučný
súd svojím nelegálnym postupom opätovne skúmal právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny
bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.
Nesprávnym úradným postupom exekučného súdu došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní, že

správnym a zákonným postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a v prípade skorého rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, mohol uskutočniť iné kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti svojej pohľadávky.

V podanom návrhu si navrhovať uplatnil majetkovú škodu v sume 1.779,21 eur, čo predstavuje
náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu podľa jeho tvrdenia viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu. Zároveň si uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

sume 355,84 eur (20 % z uplatňovanej istiny a príslušenstva), ktorá má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods. 1, 2, písm.

c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného spisu vedeného na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
11Er/324/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 28. 04. 2010,

pričom exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu vydaný Stálym rozhodcovským súdom v
konaní pod sp. zn. SR 18931/09. Exekučný súd uznesením zo dňa 08. 10. 2010 č. k. 11Er/324/2010-20
zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe odvolania podaného
oprávneným, teda navrhovateľom v predmetnej exekučnej veci rozhodoval i odvolací súd, t. j. Krajský
súd v Nitre, ktorý uznesením zo dňa 22. 12. 2010 č. k. 15CoE/422/2010-35 napadnuté uznesenie
potvrdil.

V predmetnej veci súd prvého stupňa neskúmal, či prišlo k prieťahom v uvedenom exekučnom konaní,
ale zisťoval, či nebola dodržaná zákonom stanovená, resp. primeraná lehota, z akého dôvodu a či je
to dôvod na náhradu škody, resp., či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. Na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie je v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovená lehota 15 dní. Ďalšia

veta tohto zákonného ustanovenia však uvádza, že v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne, pričom na takéto rozhodnutie nie je stanovená žiadna lehota. Lehota 15 dní sa teda vzťahuje
len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade, že súd
žiadosť súdneho exekútora zamietne, na jeho rozhodnutie nie je stanovená žiadna lehota. Žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 28. 04. 2010 a súd prvého stupňa
o nej rozhodol uznesením zo dňa 08. 10. 2010.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR s

ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu (zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu).
V konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov všeobecný súd nie je kompetentný preskúmavať
iné súdne konanie a ani konštatovať, že v exekučnej veci išlo o prieťahy v konaní. Opačný výklad by
znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať

postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. I prípadné nedodržanie primeranej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Neviedlo sa ani žiadne konanie, v ktorom by boli
konštatované prieťahy v konaní.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorého je exekučný súd po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, t. j. či bol vydaný
orgánom, ktorý mal na to právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný
poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale i rozhodnutie napr.
rozhodcovského súdu, resp. iného orgánu. V prípade, ak by exekučným titulom malo byť rozhodnutie

orgánu, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, takéto rozhodnutie považuje teória i súdna prax
za ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky
je potrebné priznať i rozhodnutiu orgánu, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, pokiaľ to právna
úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie je
spôsobilé založiť ani prekážku rei iudicata. V prípade, ak je predmetom rozhodcovského konania spor

zo spotrebiteľského právneho vzťahu, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, ktorý znamená neúčinnosť, a teda i nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany
práv spotrebiteľa, ktorá je predmetom verejného záujmu. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,

že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť z úradnej povinnosti spotrebiteľovi spravodlivú ochranu jeho
práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.Nevyhnutnýmpredpokladomvznikuzodpovednostizaškodujeprotiprávnyúkon,resp.škodováudalosť,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody
a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená,
že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 vyššie
citovaného zákona, v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma,
ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení, resp.
úbytku existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť
na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že

navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za
následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom,

tedapostupom,ktorýbybolzhľadiskazmenšeniamajetkunavrhovateľarozhodujúcim,t.j.akbynedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok sa nezmenšil. V tejto súvislosti súd prvého stupňa
uviedol, že škoda nemôže byť uplatnená len v nejakej paušálnej sume, ale musí byť preukázané, že
práve pre nesprávny úradný postup došlo ku škode, ktorej výška musí byť presne vyčíslená a taktiež
musí byť preukázaná i príčinná súvislosť, čo ale navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval

žiadne dôkazy. K predloženému znaleckému posudku č. 1/2013 súd prvého stupňa uviedol, že tento
rieši právnu otázku, ktorú si súd musí vyriešiť sám.

Odporca namietal premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku, pričom bolo zistené, že v prípade,
ak by bol nárok navrhovateľa dôvodný, nebol by premlčaný. Od podania žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 04. 2010 do uplatnenia si nároku na náhradu
škody u odporcu dňa 25. 09. 2012 neuplynula trojročná lehota. O škode a nemajetkovej ujme sa mohol
navrhovateľdozvedieťdoručenímrozhodnutiaozamietnutížiadostioudeleniepovereniajehoprávnemu
zástupcovi v októbri 2010. Navrhovateľ žiadal o predbežné prerokovanie nároku dňa 25. 09. 2012 a jeho
nárok sa potom nepremlčal, lebo v tejto lehote bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku,

odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28. 09. 2012 bola podaná žaloba.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa zdôraznil, že táto nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré v
odôvodnení svojho rozsudku konštatoval a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo

forme nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží predmetným podaním
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodno-právne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej
aktivite. O žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia bolo právoplatne rozhodnuté, pričom
všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať, či v exekučnom konaní išlo o prieťah, pričom žiadne
konanie, v ktorom by bol zistený prieťah v predmetnom exekučnom konaní sa ani neviedlo.

Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo
v rozpore s ust. § 1 OSP, nakoľko navrhovateľ sa snaží dosiahnuť zisk a v dôsledku tvrdeného
porušenia svojich práv sa domáha súdnej ochrany a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že základom
podnikateľskej činnosti navrhovateľa je poskytovanie spotrebiteľských úverov na základe formulárových

zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok tej najzraniteľnejšej skupine obyvateľstva, ktorá zložito
formulovaným zmluvným podmienkam nemôže ani nerozumieť. Z množstva exekučných konaní,
ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu známe, že navrhovateľ využíval
práve rozhodcovské doložky nato, aby o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré však
nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a navrhovateľovi priznávali také

plnenia, ktoré boli nedôvodné pre zjavne neplatné zmluvné podmienky.O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý
mal vo veci úspech náhradu trov konania nepriznal, pretože odporca si trovy konania uplatnil, ale žiadne
trovy konania v zákonom stanovenej lehote nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa

sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejavnesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 24.
10. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli

vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne

odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume
1.779,21 eur a nemajetkovej ujmy v sume 355,84 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.
zn. 11Er/324/2010. Majetková škoda 1.779,21 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktoráby umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením

prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t.
j. 10. 03. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní na udelenie poverenia pre súdneho
exekútora platila v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade, ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že lehota, ktorá bola stanovená
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc od tejto
skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Levice vedenom pod sp.

zn. 11Er/324/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená
súdu dňa 28. 04. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 18. 11. 2009 v konaní pod sp. zn. SR
18931/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 08. 10. 2010 č. k. 11Er/324/2010-20
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Navrhovateľ ako

oprávnený v exekučnom konaní podal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 08. 10. 2010, o ktorom odvolací
súd, t. j. Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že uznesením zo dňa 22. 12. 2010 č. k. 15CoE/442/2010-35
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie exekučného súdu zo dňa
08. 10. 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia tak nadobudlo
právoplatnosť dňa 16. 02. 2011. Oprávnený v podaní zo dňa 19. 01. 2011 vzal podané odvolanie späť,

čo však už nemalo žiadne právne účinky, nakoľko k nemu došlo po rozhodnutí odvolacieho súdu o
podanom odvolaní. Následne ďalším uznesením zo dňa 11. 08. 2011 č. k. 11Er/324/2010-48, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 09. 2011, exekučný súd zastavil exekučné konanie v predmetnej
veci. Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné
zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky

považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu
žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho.
Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora a následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte
nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/324/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom
vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 1.779,21 eur. Pre priznanie
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch

podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie
je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 355,84 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a

príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ

návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnejveci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/324/2010 bola doručená exekučnému súdu
dňa 28. 04. 2010 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 08. 10. 2010 (teda nie
viac ako 253 dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe, ako to tvrdí navrhovateľ). Jeho

rozhodnutiu predchádzala žiadosť zo dňa 03. 05. 2010 pre súdneho exekútora, žiadosť pre oprávneného
zo dňa 03. 06. 2010 o zaslanie zmluvy o úvere zo dňa 16. 02. 2009 medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným R. S. ako dlžníkom, vyžiadanie (podaním zo dňa 06. 09. 2010) fotokópie zmenky, ktorá
bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a fotokópie dohody o vyplnení zmenky uzavretú medzi
navrhovateľom ako veriteľom a R. S. ako dlžníkom. Predmetné listiny boli exekučnému súdu predložené

dňa 12. 07. 2010 (zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru), resp. dňa 22. 09.
2010 (zmenka) a túto okolnosť je nepochybne treba vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. V predloženom exekučnom spise sa nachádza i
mailové podanie oprávneného zo dňa 30. 08. 2010 označené ako „sťažnosť a podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní“. V predmetnej exekučnej veci však neboli konštatované
prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla

spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli
preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné
uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale
navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 08. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 18. 11. 2009, ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 18931/09 a
vydaniuktoréhopredchádzalouzavretiezmluvyoúveremedzispoločnosťounavrhovateľaakoveriteľom

a R. S. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej
doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže

predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) jezaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,

ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
(napr. nevykonanie znaleckého dokazovania, resp. neprihliadanie na predložený znalecký posudok) nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom

toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvého
stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa
s exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn. 11Er/324/2010 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 253 dní, sa nezakladá na pravde a k takejto

tvrdenej nečinnosti nedošlo.

Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvéhostupňaodvolacísúddodáva,ženávrhnavykonanie
exekúcie bol v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 11Er/324/2010 u súdneho exekútora spísaný dňa
10. 03. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená

až dňa 28. 04. 2010. Exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 08. 10. 2010, ktoré
bolo súdnemu exekútorovi doručené, pričom v období od 28. 04. 2010 (deň doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) do 12. 07. 2010 (deň predloženia zmluvy o
úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru), resp. do 22. 09. 2010 (deň predloženia
zmenky) súd nemohol pokračovať v exekučnom konaní práve pre nepredloženie žiadanej zmluvy o

úvere, všeobecných podmienok poskytnutia úveru a zmenky, ktoré potreboval k svojmu rozhodnutiu. Z
uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe
a nemohol byť a ani nebol nečinný viac ako 253 dní, ako to tvrdil právny zástupca navrhovateľa v
podanom návrhu, nakoľko opakovane vykonával úkony (dňa 03. 05. 2010, 03. 06. 2010 a 06. 09. 2010)
smerujúce k zadováženiu zmluvy o úvere zo dňa 16. 02. 2009 a všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, ako i zmenky vystavenej dňa 16. 02. 2009. Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul
predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré vydaniu
rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade.Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v

konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.