Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/107/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110237661
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5110237661.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. Q. B., bývajúceho v K. N. V., T. XXXX/X,
zastúpeného splnomocnencom Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Žilina,
Mariánske námestie 2, IČO: 6 855 278, proti žalovaným 1/ MUDr. V. Z., bývajúcemu v D., P. W.
XXXX/XX, 2/ MUDr. Z. s.r.o., so sídlom v Žiline, Ambra Pietra 2657/12, IČO: 36 858 609, zastúpený
splnomocnencom Advokátska kancelária Kadura a spol., so sídlom v Žiline, ul. Republiky 16, IČO:

47 251 671, o náhradu škody a ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
2C/279/2010, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. apríla 2019, č.
k. 9Co/295/2018-380, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd" alebo „súd prvej inštancie") rozsudkom z 13. novembra
2017 č. k. 2C/279/2010-349 zaviazal žalovanú 2/ k povinnosti zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v
sume 12.000,- eur (výrok I.), ako aj k povinnosti uhradiť žalobcovi náhradu škody vo výške 1.846,53 eur,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalobu voči žalovanému 1/ zamietol (výrok
III.), vo zvyšnej časti ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy taktiež žalobu zamietol (výrok IV.). O trovách

rozhodol tak, že žalovaná 2/ je povinná uhradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (výrok V.).
1.1 Vec právne posúdil s poukazom na § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, resp. § 420 Občianskeho
zákonníka a § 56 a § 135a Obchodného zákonníka.
1.2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný 1/ na základe požiadania manželky
žalobcu napísal lekársku správu, z ktorej vyplynulo, že žalobca je nebezpečný pre okolie. Správa teda
slúžila v tom čase pre manželku žalobcu, ako dôkaz o tom, že jej manžel nie je schopný, vzhľadom

na duševnú chorobu, postarať sa o maloleté deti. Na základe takého potvrdenia potom bolo vydané aj
predbežné opatrenie, ktorým boli zverené maloleté deti do výchovy a starostlivosti v tom čase manželke
žalobcu. Uviedol, že samotný text lekárskej správy obsahuje jednoznačné konštatovania (fakty) o
prítomnosti duševnej choroby (jedná sa o psychotickú poruchu akútnu). Takto uvedená lekárska správa
svojím spôsobom, obsahom a prezentáciou vôbec nehovorí o podozrení na duševnú chorobu, naopak
priamo prezentuje a konštatuje prítomnosť duševnej choroby, je nebezpečný pre okolie a odporúča

sa hospitalizáciu na psychiatrii. A práve v uvedenom postupe videl súd citeľný zásah do práv žalobcu
spojených s právom na ochranu osobnosti. Zároveň uviedol, že zo znaleckého posudku o zdravotnom
stave žalobcu vyplýva, že v minulosti ani v súčasnosti žalobca žiadnou duševnou poruchou netrpí.
1.3. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že sa nemohol stotožniť s tým, že by to mali byť obaja
žalovaní, ktorí sú povinní v prípade preukázania opodstatnenosti žaloby niesť solidárnu zodpovednosť.
Je zrejmé, že zodpovednosť v tomto konkrétnom prípade môže niesť iba žalovaná 2/ (t. j. obchodná

spoločnosť MUDr. Z. s.r.o.), preto žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Žalovanej 2/ však v zmysle §135 a/ Obchodného zákonníka nič nebráni domáhať sa náhrady škody v zmysle Obchodného zákonníka
alebo Zákonníka práce od žalovaného 1/, t. j. od samotného konateľa spoločnosti - fyzickej osoby.
1.4. S akcentom na argumentáciu, že to bola žalovaná 2/, ktorá lekársku správu vystavila, dala ju

k dispozícii manželke žalobcu, pričom musela vedieť, že reálne nemôže zabezpečiť, aby sa táto
správa nedostala na iné miesta, bola to žalovaná 2/, ktorá ľahkovážnym a nedbalostným prístupom
sformulovala bez vyšetrenia lekársku správu obsahujúcu závažné fakty, informácie o prítomnosti
duševnej choroby žalobcu, ktoré boli nepochybne sami o sebe spôsobilé privodiť žalobcovi ťažkú
ujmu na jeho osobnostných právach. Súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu

ČR sp. zn. IV. ÚS 639/2009, podľa ktorého z ústavného princípu nedotknuteľnosti integrity osobnosti
vyplýva zásada slobodného rozhodovania v otázkach starostlivosti o vlastné zdravie, preto pri aplikácii
ustanovení umožňujúcich vo vymenovaných prípadoch určité medicínske výkony, či vyšetrenia urobiť
aj bez výslovného súhlasu pacienta, je nutné šetriť podstatu jeho slobody a postupovať s maximálnou
zdržanlivosťou. Diagnóza nie je viac než právo. Ústavný súd osobitne zdôraznil, že oznámenia
príbuzných a rodinných príslušníkov nie sú vždy založené na záujme o zdravie, ale motívy môžu vyť

celkom odlišné a účelové. Pri takomto postupe treba dbať na podstatu a zmysel osobnostných práv
a je na mieste maximálna zdržanlivosť a opatrnosť pri vypracovaní takýchto správa, úsudkov alebo
hodnotení. Súd preto dospel k názoru, že pochybenie žalovanej 2/ je preukázané a je na mieste aj
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Treba mať pritom na zreteli aj samotný
postoj v tom čase manželky žalobcu, ktorá bola spúšťačom a zverejnila toto lekárske potvrdenie pred

rôznymi inštitúciami, práve ktorá v tomto prípade nesie najväčšiu zodpovednosť za ujmu, ktorá bola
žalobcovi spôsobená. Tieto skutočnosti mal súd na pamäti pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, ktorú
priznal žalobcovi, a ktorú tak znížil na sumu 12.000,- eur. Treba si pritom uvedomiť, že žalovaná 2/
je poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti a ak by priznal žalobcovi uplatnenú sumu 50.000,- eur,
pravdepodobne by došlo k zániku žalovanej. Priznaná suma 12.000,- eur pritom zohľadňuje hrubé

zneváženie osoby žalobcu na verejnosti a zodpovedá aj možnostiam a schopnostiam žalovanej 2/ takúto
sumu žalobcovi zaplatiť.
1.5. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo i to, že u žalobcu došlo aj k priamej škode,
ktorú predstavujú náklady na odstránenie vyvolaného stavu týkajúceho sa osobnosti žalobcu. Lekárska
správa vydaná žalovanou 2/ bola spôsobilá vyvolať zdanie, že žalobca trpí akútnou psychotickou

poruchou a je nebezpečný sebe alebo svojmu okoliu. Uvedená správa sa dostala do povedomia súdu
a iných správnych orgánov a na reparáciu tohto stavu musel žalobca vynaložiť konkrétne finančné
prostriedky. Zaplatil za znalecký posudok, vyšetrenie svojho zdravotného stavu, taktiež využil viacero
právnych služieb za účelom profesionálneho postupu pri odstraňovaní následkov konania žalovanej 2/.
Vynaložené finančné prostriedky preukázateľne slúžili žalobcovi k reparácii stavu (k preukázaniu, že

nie je psychicky narušený a nebezpečný pre spoločnosť). Došlo teda k úbytku vo sfére jeho majetku
v priamej súvislosti s konaním žalovanej 2/. Bol to žalobca, ktorý v tomto konaní preukázal, že tieto
finančné prostriedky skutočne slúžili na reparáciu jeho dobrého mena, povesti a že tieto prostriedky boli
účelne vynaložené a predstavujú tak škodu, ktorá vznikla v súvislosti s konaním žalovanej 2/, preto súd
priznal žalobcovi i predmetný nárok.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalovanej 2/ rozsudkom z 25. apríla 2019
sp. zn. 9Co/295/2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a V. potvrdil (výrok I.). Vo výrokoch
III., IV. a VI., odvolaním nenapadnutých, ponechal rozsudok nedotknutý (výrok II.) a žalobcovi priznal
proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav (žalovaní
nijakým spôsobom ním zistené skutočnosti nevyvrátili, teda že správa bola vydaná lekárom, daná do
rúk inej osobe ako žalobcovi, že bola prezentovaná pred správnymi a súdnymi orgánmi, že jej obsah
bol poňatý ako pravdivý, čo sa odzrkadlilo v odôvodnení súdnych rozhodnutí a že na základe týchto
informácií bolo zasiahnuté do práv žalobcu nielen ako občana, ale najmä rodiča, keď bol obmedzený

jeho kontakt s deťmi), ale aj následne správne právne vec posúdil. V predmetnom spore došlo k zásahu
do súkromného a rodinného života, pričom zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity, resp. trvania,
že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (ako človeka). Uviedol, že predpokladom
úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a
jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach.

Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah obsahom ktorého je na jednej strane právo
domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie
uložené súdom.2.2. Aj vzhľadom na závery nálezu ústavného súdu vydaného v tejto veci súd prvej inštancie správne
posúdil opodstatnenosť nárokov žalobcu, t. j. že do jeho osobnostných práv bolo zasiahnuté takým
spôsobom, že je namieste poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku určuje súd.

Dôvodil, že výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy
súdu. Súd je pri aplikácii svojej úvahy povinný prihliadať na dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy a okolnosti, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby.
Je zrejmé, že k zásahu došlo zneužitím listiny, ktorú vydal lekár do rúk manželky žalobcu. Konštatoval,
že v tomto prípade domáhať sa toho, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu

osobnosti alebo aby sa odstránili jeho následky reálne nebolo možné (vo vzťahu k žalovaným), preto súd
prvej inštancie správne v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodol o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Samotný zásah do práv osoby považoval súd za nie bežný, ale značný, pričom
poukazoval na situáciu, ktorá vznikla po zneužití vydaného nálezu, a to najmä na rozhodnutie súdu o
obmedzenístykumaloletýchdetísotcom,akoajnareálnenásledkyvbežnomživotežalobcu,keďsaako
otec nemohol s deťmi stretávať. Navyše s tým, že má byť žalobca „duševne chorý a nebezpečný", boli

oboznámené viaceré osoby, či už zamestnanci školy, alebo úradu starostlivosti o deti a mládež, prípadne
i ostatné osoby z rodinného a pracovného života žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že zodpovedný za
vzniknutú ujmu žalobcu je žalovaná 2/, ktorá je právnickou osobou vytvorenou za účelom podnikania
a vytvárania zisku, ako i s prihliadnutím na všetky ostatné okolnosti, dospel k záveru, že za primerané
zadosťučinenie považuje zadosťučinenie vo výške 12.000,- eur, priznané žalobcovi prvoinštančným

súdom.
2.3. Podľa odvolacieho súdu, i vzhľadom na ďalšie právne úkony súvisiace s konaním o rozvod
manželstva žalobcu, resp. s konaním o právach a povinnostiach rodičov k maloletým deťom, prípadne
tiež urobené právne kroky k odvráteniu stavu, ktorý nastal po zneužití listiny - nálezu vydaného
žalovaným 1/, dospel k záveru, že všetky vynaložené finančné prostriedky, ktoré tvorili úbytok majetku

žalobcu, predstavujú škodu žalobcu, ktorú je povinná v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
resp. jeho ustanovenia § 16 znášať žalovaná 2/. Doplnil, že výška škody bola preukázaná jednotlivými
listinnými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v spise.

3. Žalovaná 2/ podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala

z ustanovenia a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Žiadala, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne, eventuálne aby zrušil rozsudok odvolacieho
súdu.
3.1. V úvode podaného dovolania žalovaná 2/ uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a
súčasne sa neriadil závermi týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré

v tejto veci vyslovil Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. novembra 2016. Namietala, že
odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal jej jednotlivými odvolacími dôvodmi a
argumentmi o absencii dokazovania, keď zásadné skutočnosti musia byť vždy predmetom dokazovania
v spore o ochranu osobnosti a ani so súvisiacou judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo/3219/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/15/2003), na ktorú odkazovala.

Rozhodnutie považuje za arbitrárne aj z toho dôvodu, že nižšie súdy sa doteraz nijako nevysporiadali
s jej námietkami ohľadom neodôvodnenosti výšky priznaného finančného zadosťučinenia. Uviedla, že
v doterajšom konaní sa vôbec neskúmala miera ako bola zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť
žalobcu v spoločnosti, pričom bolo potrebné túto mieru skúmať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal
v rodinnom, pracovnom či v inom prostredí žalobcu - fyzickej osoby. V tejto súvislosti považovala

za nesprávny postup súdov nižšej inštancie, keď tieto priznali žalobcovi na základe návrhu nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 odseku 2 Občianskeho zákonníka bez toho, aby
sa žalobca domáhal primárnej nápravy podľa § 13 odsek 1 tohto zákona. Zdôraznila, že: „Z judikatúry
a právnej teórie ohľadom ochrany osobnosti vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený
zásah do osobnosti postačuje aj všeobecná spôsobilosť tohto zásahu negatívne sa odraziť vo sfére

osobnosti fyzickej osoby. Ale pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa vyžaduje reálny
následok v podobe zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere".
Samotný výsledok dokazovania vôbec nezodpovedá záverom, ku ktorým dospeli súd prvej inštancie
a odvolací súd. I čo sa týka náhrady škody, podľa dovolateľky žiaden z výdavkov špecifikovaných
žalobcom neprispel k reparácii škodlivých následkov vo sfére osobnosti žalobcu. Vyplýva z nich, že

opätovne navštívil advokátske kancelárie a využil právne služby, čo však samo o sebe nemohlo viesť
k akejkoľvek reparácii. Výdavky súvisiace s poskytovaním právnych služieb je možné priznať iba v
rámci rozhodovania o trovách konania. Tiež vyhotovenie znaleckých posudkov z odboru psychológie,resp. psychiatrie nijakým spôsobom nemohlo slúžiť na reparáciu dobrého mena a povesti žalobcu v
spoločnosti a žalobca nepreukázal, že k takýmto výdavkom vôbec došlo.
3.2. Dovolateľka spolu s dovolaním podala i návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu s odôvodnením, že prípadná exekúcia na podklade napadnutého rozsudku vážne
ohrozí jej lekársku prax, ktorá vyžaduje i výdavky na mzdy a odvody jej zamestnancov.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť nakoľko žalovaná 2/
neuviedla v dovolaní žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali existenciu dovolacích dôvodov v zmysle §

432 ods. 2 CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd"), vychádzajúc z argumentácie žalovanej
2/, nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle §
444 ods. 1 CSP; v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (toto
sa vydáva iba v prípade vyhovenia návrhu, pozn.).

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú
dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,

že dovolanie treba odmietnuť (§ 447 písm. f/ a c/ CSP).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej
inštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho

súdu (viď napr. rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,
8Cdo/67/2017). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015,
3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie žalovaná 2/ dôvodila § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.
11. V ustanovení § 421 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť vyplývajúca

z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu. Prípustnosť
dovolania je upravená tak, že je toto prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka" a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom
prípade nie skutková otázka). Civilný sporový poriadok v § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako
má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. V danom prípade žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho

súdu a b/ ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
12.1. Najvyšší súd je toho názoru, že uvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods.
1 písm. a/ CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci,
čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej
právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže
na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to
konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal
najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach.
12.2. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (rozhodnutia najvyššieho súdu 3Cdo/6/2017,
6Cdo/21/2017).
12.3. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" sa ale nenapĺňa rozhodnutiami krajských
súdov Slovenskej republiky, ani Najvyššieho súdu Českej republiky. Dovolacím súdom v zmysle § 421
ods. 1 písm. a/ CSP nie je ani Ústavný súd Českej republiky (3Cdo/38/2019). V dovolaniach, prípustnosť

ktorých je vyvodzovaná z tohto ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia
uvedených súdov. Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odlišné od riešení
danej otázky týmito súdmi, nemôže ísť o „odklon" relevantný v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
(3Cdo/204/2018). Preto pokiaľ žalovaná 2/ v dovolaní namieta odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30Cdo/3219/2009, nejde o prípustný odvolací dôvod, bez potreby zaoberania

sa ďalším.
12.4. Dovolanie prípustné podľa § 421 písm. ods. 1 b/ CSP možno zase odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1) a dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2).

12.5. Relevanciu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP (rovnako ako v prípade písmena
c/ rovnakého paragrafu, odseku i zákona) má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa
odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na
individuálneokolnostiveci(prípadu)-zároveňplatí,žeakbynaopakbolavyriešenásprávne,súdy(alebo

prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak - teda
spôsobom pre dovolateľa priaznivejším.

13. K spôsobu, ktorým žalovaná 2/ v danom prípade odôvodňuje prípustnosť dovolania (bod 3.), najvyšší
súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza

riešenie celého radu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie.
Na podklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje
ako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/, rovnako
i písm. b/ CSP musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý
dovolaciemu súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu

k nej je daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajúkritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).

14. V rozsahu dovolateľkou nastoleného nesprávneho právneho posúdenia súdmi nižšej inštancie,
dovolateľka predovšetkým namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako i nedostatky v
procese dokazovania a nesúhlasí so zisteným skutkovým stavom. Je zrejmé, že žalovaná 2/ v danom
prípade podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP síce argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak
len v tom zmysle, že ak by prvoinštančný a odvolací súd riadne vykonali dokazovanie so zameraním sa

na vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, pričom
treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom a pracovnom či inom prostredí
fyzickej osoby, bolo by možné dostatočne posúdiť reakciu svedčiacu o znížení dôstojnosti alebo vážnosti
fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a až vtedy by
mohla byť výnimočne fyzickej osobe subsidiárne priznaná i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch,
odvolávajúc sa pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/15/2003.

14.1. Vzhľadom na to, že dovolateľkou boli takto namietnuté najmä skutkové (nie právne) okolnosti, ktoré
potom pre nedostatočne vykonané dokazovanie súdy podľa žalovanej 2/ nesprávne právne posúdili,
inak i bez formulovania právnej otázky jasným a určitým spôsobom, ktorá by dovolaciemu súdu umožnila
prijať jednoznačný záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľke ide (táto sa v danom prípade
ani nedá len predpokladať), dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ proti rozsudku

odvolacieho súdu vo vymedzenej časti nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a/ b/ CSP prípustné.

15. Podľa východísk z predchádzajúceho odseku je možné posúdiť i ďalšiu námietku dovolateľky
rovnako podriadenú pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a to uplatneného nároku
žalobcom na náhradu škody s argumentáciou dovolateľky, že žiaden z výdavkov špecifikovaných

žalobcom neprispel k reparácii škodlivých následkov vo sfére osobnosti žalobcu.

16. Vychádzajúc z uvedeného v predchádzajúcich bodoch dovolací súd uzatvára, že dovolateľka
povinne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom je povinná konkrétne uviesť zásadnú právnu
otázku a vysvetliť, prečo z jeho pohľadu je právny záver odvolacieho súdu nesprávny. Dovolateľka

súčasnemusíjednoznačneuviesť,včomvidíprípustnosťdovolania,t.j.ktorýzpredpokladovuvedených
v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP zakladá jeho prípustnosť s uvedením konkrétneho dôvodu.
Vzhľadom na základný obsah dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku s prihliadnutím na
to, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné
len mimoriadne a výnimočne má dovolanie slúžiť len na nápravu výnimočných najzásadnejších

procesných pochybení a na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry
so svojím nezameniteľným vplyvom na posilňovanie právnej istoty (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, komentár, C. H. Beck,
2016, 1409 s.).

17.Pokiaľbydovolacísúdabsenciukonkrétneariadnevymedzenejprávnejotázkynezohľadnilanapriek
tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj
1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by
bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho,
kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

18. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalobkyne
nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.

19. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je ale bez pochybností zrejmé, že žalovaná 2/ vyvodzuje
prípustnosť dovolania i z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP20. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,

2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

21. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ CSP sa rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania)
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018,
7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018). Pojem „procesný postup" nemožno vykladať extenzívne jeho
vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním len samotný priebeh konania,
nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku
(1Cdo/228/2017, 2Cdo/220/2017, 3Cdo/110/2017, 4Cdo/128/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/35/2018,

8Cdo/56/2017, 1VCdo/2/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu
založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu" posudzoval ústavný súd (I. ÚS 21/2018,
III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018), nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

23. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na
predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom
denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

24. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je potom i tá dovolacia námietka žalovanej 2/ týkajúca sa
nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, nevykonania náležitého dokazovania, nesprávneho
vyhodnotenia vykonaných dôkazov a tak dospetie k nesprávnym skutkovým zisteniam.
24.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/
CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal s odvolacími námietkami týkajúcimi sa namietaných nesprávnych skutkových zistení, pokiaľ
žalovaná 2/ namietala nedostatočne vykonané dokazovanie na preukázanie dôvodnosti uplatneného

nároku žalobcom, posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti
tvrdiť,teda,ktoaakétvrdeniamáuviesť,ačisistranasplnilatútosvojupovinnosť,saodvíjaodhmotného
práva.25. K námietke nepreskúmateľnosti najvyšší súd uvádza, že v danom prípade obsah spisu nedáva
žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z
prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné

aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i
právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti,
že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie.
25.1. Podstatou výhrady dovolateľky bolo, že nižšie súdy sa doteraz nijako nevysporiadali s jej
námietkami ohľadom neodôvodnenosti výšky priznaného finančného zadosťučinenia. Uviedla, že v
doterajšom konaní sa vôbec neskúmala miera ako bola zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu

v spoločnosti, pričom bolo potrebné túto mieru skúmať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v
rodinnom, pracovnom či v inom prostredí žalobcu - fyzickej osoby. Odvolací súd ale v bodoch 9. až 12.
rozsudku vysvetlil podstatu toho, prečo bolo v danom prípade namieste poskytnúť nemajetkovú ujmu
práve formou finančnej náhrady. Za najpodstatnejší aj z hľadiska náležitého vysvetlenia dôvodov, ktoré
odvolací súd viedli k záveru o opodstatnenosti nároku žalobcu na poskytnutie zadosťučinenia práve

formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, považuje dovolací súd bod 11. napadnutého rozsudku,
v ktorom odvolací súd poukázal na to, že v danom prípade reálne sa domáhať toho, aby sa upustilo
od neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti alebo aby sa odstránili následky, už nebolo
reálne možné, pričom samotný zásah do práv žalobcu považoval súd za nie bežný, ale značný, pričom
poukazoval na situáciu, ktorá vznikla po zneužití vydaného nálezu, a to najmä na rozhodnutie súdu o

obmedzení styku maloletých detí s otcom, ako aj reálne následky v bežnom živote, keď otec sa nemohol
s deťmi stretávať. S tým, že má byť „duševne chorý a nebezpečný", boli oboznámené viaceré osoby, či
už zamestnanci školy, alebo úradu starostlivosti o deti a mládež, prípadne ostatné osoby z rodinného
a pracovného života. Podľa odvolacieho súdu sú to práve dané okolnosti neoprávneného zásahu do
osobnosti žalobcu a ich závažnosť, ktoré už samé o sebe boli postačujúce pre priznanie nemajetkovej

ujmy žalobcovi v peniazoch.
25.2. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne
odôvodnené (nepreskúmateľné). Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej
strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

26. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd pripomína konštatovanie ústavného súdu uvedené
v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 61/2019, v zmysle ktorého aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová
procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Nejde totiž o
nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces".

27. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou

osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

28. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej 2/ podľa § 447 písm. f/ a c/ CSP.

29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.