Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 27, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120397711
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:6120397711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: M. Z.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XX, K., zast. MV Legal s. r. o., advokátska kancelária, Jedenásta 16,
Bratislava, IČO: 36 857 947, proti žalovaným: 1. M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. J., Z. F. XXX, 2.
A. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. J., Z. F. XXX, obaja zast. Mgr. Michalom Ferčákom, advokátom,
Bernolákova 1652, Topoľčany, IČO: 50 825 739, o zaplatenie sumy 15 000,- eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. júna 2021 č. k. 7C/101/2020-249
v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. júla 2021 č. k. 7C/101/2020-270 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15
000,- eur spolu s úrokom vo výške 2% mesačne zo sumy 15 000,- eur od 27. 01. 2016 do 31. 03. 2016,
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15 000,- eur od 01. 04. 2016 do zaplatenia spoločne
a nerozdielne, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I.). Rozhodol, že žalobca má voči žalovaným

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 51, § 100 ods. 1, § 101, § 533, § 534, § 559 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a uviedol, že zmluvou o úvere
zo dňa 27. 01. 2019 sa žalobca ako veriteľ zaviazal spol. FEMAK spol. s r. o. ako dlžníkovi a ďalej FEM
invest, A.i A. a žalovaným v 1. a 2. rade ako pristupujúcim dlžníkom poskytnúť prevodom z účtu na
účet peňažnú sumu vo výške 15 000,- eur na nákup dreva a výrobu drevených výrobkov a súčasne sa
dlžník zaviazal túto sumu vrátiť do 31. 03. 2016 spolu jednorazovou sumou 1 000,- eur, s úrokom vo

výške 2% mesačne z pôžičky, a to za každý aj začatý mesiac až do úplného vrátenia sumy. Splatnosť
úrokov bola mesačná, vždy v posledný deň mesiaca, za ktorý sa úrok platí. Súčasne sa strany zmluvy
dohodli, že ak dlžník nesplatí pôžičku riadne a včas, zaplatí žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1% z
pôžičky denne až do uhradenia celého dlhu. Zmluva o úvere súčasne obsahuje aj ďalší právny úkon, že
spoločnosť FEM Invest, ako aj A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XX, L., M. C., nar. XX. XX. XXXX a A.
C., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom Z. F. XXX, Z. J. pristupujú k záväzkom dlžníka a stávajú sa dlžníkmi
žalobcu v rovnakom rozsahu ako dlžník FEMAK spol. s r. o. Súčasne bolo dohodnuté, že ak dlžník alebo

pristupujúci dlžníci 1-4 porušia svoje záväzky podľa tejto zmluvy, zaplatia žalobcovi zmluvnú pokutu vo
výške nesplatenej časti dlhu. Z detailu pohybu mal súd preukázané odpísanie z účtu žalobcu dňa 27. 01.
2016 sumu 15 000,- eur v prospech dlžníka ako pôžička na nákup surovín. Uvedené mal súd preukázané
ajzplatobnéhopríkazuTatrabanka.Žalovanívpriebehusporuvzniesliviacerénámietkyato,žežalovanínie sú pasívne legitimovaní, pôžička je premlčaná, titulom má byť zmluva o pôžičke, a nie zmluva o
úvere, zmluva obsahuje neprimerané plnenie v podobe úrokov a zmluvnej pokuty, finančné prostriedky
boli poukázané na účet žalobcu, neplatnosť zmluvy o pôžičke a uznanie dlhu a porušenie sudcovskej

koncentrácie konania. Súd preskúmal predmetnú zmluvu označenú ako zmluva o úvere a vyhodnotil ju
podľa obsahu ako zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky dlžníkovi vo výške 15
000,- eur. Súd predmetný zmluvný vzťah posúdil ako zmluvu uzatvorenú podľa Občianskeho zákonníka,
a nie ako zmluvu o úvere uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka. K námietke legitimácie žalovaných
súd uviedol, že túto považuje za nedôvodnú. Zmluvu o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 súd posúdil v súlade

s§657ods.1Občianskehozákonníkaakolistinuobsahujúcuviacerésamostatnéprávneúkony-zmluvu
medzi žalobcom a dlžníkom a zmluvu žalobcu, s dlžníkom a so spoločnosťou FEM Invest, so A. A. a
so žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí pristupujú k záväzkom dlžníka. Zmluvu medzi žalobcom a dlžníkom
súd posúdil ako zmluvu o pôžičke, keď záväzok žalobcu bol poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v
presne stanovenej sume a dlžník sa zaviazal poskytnúť peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi
úroky (§ 657 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zmluva o pôžičke súčasne obsahovala dohodu žalobcu

a dlžníka o pristúpení k záväzkom dlžníka pristupujúci dlžníkmi v 1. až 4. rade. Súd túto zmluvu posúdil
ako zmluvu nepomenovanú (§ 51 Občianskeho zákonníka), keď táto zmluva ale dostatočne jasne určila
predmet svojho záväzku a to tak, že táto zmluva rozširuje okruh subjektov povinných vrátiť pôžičku s
príslušenstvom aj so zmluvnou pokutou, teda ide o zmluvu s účinkami obdobnú pristúpeniu k záväzku
podľa § 533 a § 534 Občianskeho zákonníka, keď v prejednávanej veci ale súhlasili s rozšírením počtu

subjektov aj veriteľ (žalobca), aj dlžník, teda vznikol priamy vzťah medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2.
rade. Nie je tiež potrebné, aby pred uplatnením nároku voči žalovaným svoj záväzok nesplnil dlžník, nie
jepotrebnévykonanievýzvynatohto,keďžetakátopodmienkauplatnenianárokunebolamedzistranami
dohodnutá. Žalovaní v 1. a 2. rade sa stali dlžníkmi. S poukazom na uvedené tak súd mal preukázané, že
žalovaní v 1. a 2. rade sú pasívne legitimovanými v tomto spore. Ďalej sa súd vysporiadaval s námietkou

premlčania. Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že žalovaní boli povinní predmetnú pôžičku vrátiť do 31. 03.
2016, pričom žaloba bola na súd podaná 15. 10. 2020. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka platí, že
pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Strany sporu uzatvorili dňa 21. 08. 2019 uznanie dlhu, obsahom
ktorého je aj pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu, pričom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka

platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že
dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh
uznal, vedel o jeho premlčaní. V zmysle § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak
právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu
došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Z uvedeného je tak zrejmé, že v dôsledku uznania dlhu nastúpila 10-ročná premlčacia lehota. Neobstojí
ani argument žalovaných, že nevedeli, že dlh je premlčaný pri uznaní, resp. čo je premlčanie, nakoľko
z emailovej komunikácie zo dňa 21. 11. 2017 (č. l. 152) mal súd za preukázané, že žalovaný v 1. rade
kontaktoval žalobcu ohľadne pôžičiek a ich prípadnému premlčaniu, keď uviedol, že „a z toho dôvodu,
aby nedošlo k premlčacej dobe na sumy 30 000,- eur a 20 000,- eur je A. pripravený podpísať dodatok

k pôžičke.“ Aj keď predmetom tejto komunikácie nie je práve pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu,
uvedenépreukazuje,žežalovanýv1.radejeznalýprávnychpredpisov,akoajinštitútupremlčaniaajeho
dôsledkov. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná a žaloba bola na
súd podaná včas, teda v rámci 10-ročnej premlčacej lehoty. Súd mal z listiny počítačový výstup - Detail
pohybu za preukázané zaplatenie peňažných prostriedkov žalobcom na účet dlžníka, teda, že záväzok

žalobcu poskytnúť peňažné prostriedky v súlade so zmluvou bol splnený. To, že finančné prostriedky
boli poukázané na účet dlžníka, resp. tretej osoby, nezbavuje pristupujúcich dlžníkov povinnosti vrátiť
finančné prostriedky, ktoré žalobca poskytol dlžníkovi. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 4279/2016 zo dňa 12. 10. 2016. Žalobca finančné prostriedky
poskytoval na platobné miesto, ktoré bolo dohodnuté v zmluve, t. j. č. ú. dlžníka. Žalovaní v 1. a 2. rade

tak s poukazom na pristúpenie k dlhu boli okrem pôžičky ďalej povinní uhradiť aj príslušenstvo, a to
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutej výške 2% mesačne. Splatnosť úrokov bola
dohodnutá v zmluve. Výšku úroku považoval súd za primeranú aj s poukazom na to, že žalobca sa v
spore domáhal úroku vo výške 2% mesačne zo sumy 15 000,- eur za obdobie od 27. 01. 2016 do 31.
03. 2016. Ročne výška úroku predstavuje 24% a takýto poskytnutý úrok je v súlade s dobrými mravmi.

Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich
reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote, alebo v omeškaní. Úrok
z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z poskytnutej pôžičky neovplyvňuje.Vuzneseníč.k.1MCdo1/2009NajvyššísúdSRuviedol,žehocimaximálnavýškaúrokovpripeňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s

ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Súdna prax zaujala
stanovisko, že pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť
na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval. Súd s poukazom na výšku pôžičky, ako
aj obdobie, za ktoré žalobca požaduje úroky, tieto vyhodnotil ako dôvodné a ich výšku za akceptovanú
a súladnú. Zmluva o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 súčasne obsahovala dohodu o povinnosti zaplatiť

zmluvnú pokutu v určenej výške pre prípad porušenia povinnosti dlžníka splniť svoj akýkoľvek peňažný
záväzokvčas.Zmluvnápokutaboladojednanávzákonomvyžadovanejforme.Záväzokzaplatiťzmluvnú
pokutu je peňažným záväzkom vznikajúcim po splnení podmienok dohodnutých účastníkmi zmluvy.
Vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty je následkom porušenia právnej povinnosti vrátiť finančné
prostriedky, pričom porušenie tejto povinnosti má súd nesporné. Povinnosť splniť záväzok riadne a
včas v dôsledku porušenia a vzniknutého omeškania nezaniká a trvá ďalej až do doby poskytnutia

riadneho plnenia alebo do doby, keď zanikne iným spôsobom, pričom povinnosť ktorej splnenie bolo
zabezpečené zmluvnou pokutou je dlžník zaviazaný plniť (ak nie je dohodnuté inak) aj po jej zaplatení
(§ 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Preto každým ďalším dňom po dobu, po ktorú trvá omeškanie
dlžník opätovne porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas, a preto za každý ďalší deň omeškania
vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu (obdobne rozsudok NS ČR zo dňa 29. 10. 2002 sp.

zn. 29 Odo 847/2001). Nakoľko zmluvná pokuta nie je predmetom tohto sporu, pričom predbežne súd
nevyhodnotil jej výšku za neprimeranú, súd na nárok na úhradu zmluvnej pokuty neprihliadal, keďže
žalobca sa jej ako v spore nedomáhal. Žalovaní ďalej namietali neplatnosť zmluvy o pôžičke, ako aj
uznanie dlhu. Súd preskúmal oba právne úkony a zistil, že takého právne úkony sú jasné, zrozumiteľné,
čo do obsahu plnenia a je z nich zrejmé, čo sa predmetnými úkonmi sleduje. Súd ich preskúmaním

nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal tieto úkony si v rámci predbežnej otázky vyhodnotiť za absolútne
neplatné. Súd poukázal na to, že spochybňovanie platnosti dobrovoľne a slobodne uzavretej súkromnej
zmluvy by malo byť výnimočným javom v prípade jednoznačne preukázaných okolností dokazujúcich
neplatnosť, nakoľko v prvom rade je potrebné chrániť dobrú vieru druhého účastníka zmluvného vzťahu,
zachovať právnu istotu a legitímnu vieru v záväznosť právnych úkonov (uznesenie ústavného súdu sp.

zn.II.ÚS289/2014-34zodňa11.06.2014).Knámietkeoporušenísudcovskejkoncentráciesúduviedol,
že zástupca žalovaných v záverečnej reči na pojednávaní dňa 03. 06. 2021 vzniesol námietku, že
žalobca nepreukázal, že doručenie odstúpenia od dohody o limitovaní vymáhania záväzku, pričom súd
dal priestor žalobcovi, aby na túto námietku reagoval a doložil do spisu takéto preukázanie odstúpenia. Z
uvedeného dôvodu súd odročil pojednávanie na 14 dní. Zároveň súd uviedol, že tak ako súd prihliadol na

takúto námietku vznesenú až v záverečnej reči, pričom žalobca nemal ako reagovať a súd túto námietku
pripustil, z dôvodu právnej istoty a zásady rovnosti strán, súd umožnil aj žalobcovi reagovať a poprieť
takéto vyjadrenie žalovaných. Na záver súd dodal, že súd nemal z predložených pohybov na účte na
č. l. 175 za preukázané, že jednotlivé platby sa viažu práve k spornej pôžičke, a že z tohto dôvodu by
žalobca nemal nárok na vrátenie pôžičky vo výške 15 000,- eur. S poukazom na vyššie uvedené mal súd

tak nad všetky pochybnosti preukázané, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, a preto žalovaných v 1.
a 2. rade zaviazal na spoločné a nerozdielne plnenie pôžičky vo výške 15 000,- eur, ako aj dohodnutých
úrokov, ktorých nárok vyplýva aj z § 658 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to vo výške 2% mesačne z
dlžnej sumy od 27. 01. 2016 do 31. 03. 2016, ako aj úroku z omeškania vo výške 5% ročne, ktorého
nárok vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády, nakoľko

žalovaní tým, že nesplnili svoj dlh riadne a včas sa dostali do omeškania. Predmetný úrok tak súd priznal
od nasledujúceho dňa po splatnosti pôžičky, t.j. od 01. 04. 2016 do zaplatenia. O trovách konania súd
rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi súd náhradu trov konania priznal v plnej
výške, nakoľko vo veci mal plný úspech, pričom v sporových konaniach sa uplatňuje zásada úspechu,
teda strana, ktorá mala v konaní plný úspech, čo je v tomto prípade žalobca, keďže žalobe bolo v celom

rozsahu vyhovené, má právo na náhradu trov konania proti neúspešnej strane a v konaní neboli zistené
žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa ani v okolnostiach danej veci, ani u strán sporu a
to s poukazom na ustanovenie § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalovaní v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že v bode 19. rozsudku dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu
záveru, že zmluvou o úvere zo dňa 27. 01. 2019 (pozn. správne 27. 01. 2016) sa žalobca ako veriteľ
zaviazal spoločnosti FEMAK spol. s r. o. ako dlžníkovi a ďalej FEM invest, A. A. a žalovaným v 1. a 2.
rade ako pristupujúcim dlžníkom poskytnúť prevodom z účtu na účet peňažnú sumu vo výške 15 000,-eur. V nadväznosti na ustanovenie § 40 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platí, že obsah predmetnej
zmluvy nemožno meniť inak ako písomnou dohodou zmluvných strán. Zmluva o pôžičke používa určitú
terminológiu, ktorú si slobodne zvolil sám žalobca ako jej tvorca a osoba s právnickým vzdelaním

vykonávajúca advokátsku prax. V úvodnej časti zmluvy sa nachádzajú identifikačné údaje spoločnosti
FEMAK spol. s r. o., za ktorými je v zátvorke uvedené označenie (ďalej len „Dlžník“). Slovo Dlžník je
uvedené s veľkým začiatočným písmenom. Pokiaľ ide o ich osoby, v zmluve je za ich osobnými údajmi
uvedené (ďalej len „Pristupujúci dlžníci 3 a 4“). Z bodu 1. zmluvy vyplýva bez akýchkoľvek pochybností,
žepríjemcompôžičkyjeDlžník.Zbodu2.zmluvyzasevyplýva,že„...DlžníksazaväzujevrátiťVeriteľovi

Pôžičku najneskôr do 31. 03. 2016. ...“ V bode 1. a 2. zmluvy sa nikde neuvádza označenie „Pristupujúci
dlžníci 3 a 4“. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že ako „Dlžník“ je v zmluve označený výlučne FEMAK
spol. s r. o., že práve len tejto spoločnosti bola pôžička poskytnutá, a že ona sa ju zaviazala vrátiť.
Ich postavenie z predmetnej zmluvy o pôžičke bolo sporným, keď opakovane namietali jej neurčitosť.
Súd prvej inštancie sa s touto námietkou vysporiadal tak (bod 21. rozsudku), že zmluvu o pôžičke zo
dňa 27. 01. 2016 posúdil ako listinu obsahujúcu viaceré samostatné právne úkony. Vo vzťahu k ich

postaveniu vyhodnotil obsah zmluvy o pôžičke tak, že ide o zmluvu s účinkami obdobnými pristúpeniu k
záväzku podľa § 533 a § 534 Občianskeho zákonníka. Takýto názor považujú za nesprávny, odporujúci
vykonanému dokazovaniu a jeho odôvodnenie za nedostatočné. Nimi uplatnená námietka neurčitosti
právneho úkonu spočívala v tom, že z obsahu zmluvy o pôžičke nie je zrejmé, či ich postavenie malo
vzniknúť titulom pristúpenia k záväzku podľa § 533 OZ alebo titulom ručenia podľa § 546 a nasl. OZ.

Pojem „Pristupujúci dlžníci“ sa prvýkrát používa až v bode 4. zmluvy o pôžičke. V prvej vete bodu 4.
sa uvádza, že „Pristupujúci dlžníci 1-4 týmto pristupujú k záväzkom Dlžníka podľa tejto zmluvy....“. V
poslednej vete bodu 4. sa uvádza, že „Pristupujúci dlžníci 1-4 sú zároveň voči Veriteľovi ručiteľmi za
splnenie záväzkov Dlžníka podľa tejto Zmluvy.“ Sám žalobca napr. v bode 15. a nasl. svojho vyjadrenia
zo dňa 17. 12. 2020 argumentoval (čo zopakoval aj na pojednávaní), že k pristúpeniu k záväzku nedošlo.

Následne žalobca v bode 17. vyjadrenia výslovne dodal, že medzi stranami nikdy nedošlo ani k dohode
o ručení. Aj v ich písomnom vyjadrení zo dňa 16. 06. 2021 zdôraznili, že formulácia bodu 4. zmluvy o
pôžičke nenasvedčuje iba dojednaniu pristúpenia k záväzku, ale výslovne v ňom je uvedený aj záväzok
ručiteľský (prípadné gramatické nepresnosti pri jeho formulovaní by nemali byť vykladané na ťarchu
jeho platnosti, keď nielen žalobca, ale aj súd poukazoval na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

uprednostnenia výkladu pred neplatnosťou). Dlžník z pôžičky nemôže byť v rámci tohto istého záväzku
súčasne ručiteľom, a naopak. V prípade kolízie dvoch záväzkov majú za to, že tento rozpor nie je
možné odstrániť výkladom zmluvy a už vôbec nie je súd oprávnený daný nedostatok určitosti zmluvy
odstrániť tým spôsobom, že autoritatívne určí, ktorý z dvoch záväzkov si zmluvné strany dojednali.
Zmluvu o pôžičke formuloval žalobca ako osoba s právnickým vzdelaním. Súd prvej inštancie v bode

21. rozsudku vo vzťahu k nim vyhodnotil obsah bodu 4. zmluvy o pôžičke svojimi účinkami obdobný
pristúpeniu k záväzku. V napadnutom rozsudku ale nedostali žiadnu odpoveď na námietku (osobitne
zdôraznenú aj vo vyjadrení zo dňa 16. 06. 2021), prečo je neplatná iba časť o ručení a z akých dôvodov
uprednostnil súd jeden z navzájom si kolidujúcich záväzkov. S námietkou premlčania sa súd prvej
inštancie vysporiadal tak (bod 22. rozsudku), že vzhľadom na uznanie dlhu zo dňa 21. 08. 2019 nastúpila

10-ročná premlčacia lehota. Zároveň súd poukázal na obsah emailovej komunikácie zo dňa 21. 11. 2017
(č. l. 152). Pokiaľ súd poukázal na mail zo dňa 21. 11. 2017, tak účastníčkou tejto komunikácie nebola
žalovaná v 2. rade, napriek tomu súd otázke vedomosti žalovanej v 2. rade o premlčaní dlhu nevenoval
žiadnu pozornosť. Má za to, že mail zo dňa 21. 11. 2017 nie je dôkazom ani o vedomosti žalovaného
v 1. rade o premlčaní dlhu. Súd konštatoval, že obsahom tejto komunikácie nie je pôžička, ktorá je

predmetom tohto sporu. Mail zo dňa 21. 11. 2017 nehovorí nič o premlčaní pohľadávok, ale o riziku ich
premlčania, navyše v čase, kedy došlo k podpisu uznania dlhu, už bola situácia medzi stranami sporu
výrazne odlišná, keďže boli vyhrotené spory medzi žalobcom a pánom Strachovom a tieto prerástli až do
trestno-právnej roviny. V napadnutom rozsudku nedostali žiadnu odpoveď na ich námietku týkajúcu sa
okolností podpísania predmetnej listiny zo dňa 18. 09. 2019, hoci podstatu tejto námietky súdu podrobne

zdôvodnili.Nátlakahrozbyvočiichosobámpripodpiseuznaniadlhužalobcaaninepopieral,preukázané
boli jeho vlastnými vyjadreniami, ako aj mailovou komunikáciou (v ktorej napr. výslovne uvádzal, že
nás dražba poškodí). Na pojednávaní konanom dňa 03. 06. 2021 poukázali na mail zo dňa 22. 11.
2017, kde žalobca naznačuje, že nás dražba môže poškodiť, v e-maile zo dňa 09. 11. 2017 oznamuje
žalovanému v 1. rade, že podá trestné oznámenie a v mailoch zo dňa 30. 11. 2017, 31. 01. 2018 a 28.

03. 2019 ho informuje o právnych následkoch zriadeného záložného práva. Opakovane namietali, že k
podpísaniu uznania dlhu pristúpili v tiesnivej situácii, kedy im zo strany žalobcu bezprostredne hrozila
dražba nehnuteľností v k. ú. Z. J. zapísaných na LV č. XXXX (čo potvrdzuje aj do spisu predložený
list vlastníctva a výzvy žalobcu). Žalobca sa od nich sústavne domáhal úhrady viacerých pôžičiek aich neprimeraného príslušenstva (napríklad v e-maily zo dňa 28. 03. 2019 konštatuje, že už k tomuto
dátumu je príslušenstvo pohľadávok vyššie než samotná istina), pričom ich uvádzal do omylu, že sú jeho
dlžníkmi. Ak by nepristúpili k podpisu uznania dlhu, žalobca im hrozil stratou strechy nad hlavou. K tomu

sa žalobca voči nim domáhal zaplatenia pôžičiek zo zmlúv, ktoré nikdy nepodpísali. Tieto zmluvy súdu
predložili aj na pojednávaní dňa 03. 06. 2021. Ich obsah žalobca zakomponoval aj do uznania dlhu, čím
ich bez akýchkoľvek pochybností donútil uznať neexistujúce záväzky. Zároveň ich žalobca presviedčal,
že všetky ním tvrdené záväzky sú zabezpečené záložným právom na ich nehnuteľnosti v k. ú. Z. J.
(hoci v súvisiacom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7C/59/2020 rozsah záložným právom

zabezpečených pôžičiek upravil a ich klamanie v rámci mimosúdnej komunikácie zľahčoval a označil
za prípustné). Dôkazom neprimeraného konania žalobcu odporujúceho dobrým mravom je napríklad aj
ním predložená výzva zo dňa 10. 05. 2018, v ktorej sa voči nim domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty v
celkovej výške 24 000,- eur. Táto zmluvná pokuta pozostávala napríklad zo zmluvnej pokuty 3 000,- eur
za nepredloženie rozhodnutia o povolení vkladu záložnej zmluvy do katastra (hoci sa jedná o skutočnosť
známu z verejnej evidencie, a hoci žalobca musel byť účastníkom tohto vkladového konania), zo

zmluvnejpokuty3000,-eurzanepredloženievýpisuzlistuvlastníctvaobsahujúcehozápispredmetného
záložného práva (hoci sa opätovne jedná o skutočnosť známu z verejnej evidencie), zo zmluvnej pokuty
3 000,- eur za nepredloženie informácie o prípadnej zmene osobných údajov (bez ohľadu na to, či k
nejakej zmene vôbec došlo) a podobne. Všetky tieto skutočnosti je nevyhnutné vykladať vo vzájomnej
súvislosti, pretože jasne vykresľujú atmosféru, v ktorej uznanie dlhu podpisovali. V konečnom dôsledku

potom nie je podstatné, ktoré nároky si žalobca voči nim aj reálne súdnou cestou uplatnil, ale že
hrozby ich uplatnenia používal v rámci sústavného nátlaku na ich osoby a že ich využil okrem iného pri
vynútení si ich podpisu na dokumente zo dňa 18. 09. 2019. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal ani s ich námietkou, že dlh definovaný v čl. I uznania dlhu je naformulovaný nejasne a
neurčito, pričom jednotlivé pôžičky sú navzájom zameniteľné (za nevysporiadaného dlžníka dokonca

dokument označuje pani E. A., ktorá zomrela ešte dňa 24. 09. 2015 a dedičské konanie bolo skončené
uznesením zo dňa 05. 04. 2017). Z dlhu vymedzeného v čl. I. písm. a) uznania dlhu nie je možné
určiť, ktorá z viacerých osôb označená ako dlžník je skutočne dlžníkom žalobcu, a ktorej z viacerých
pôžičiek uvedených v tabuľke písm. a). Jednotliví dlžníci a uvádzané pôžičky sú potom zameniteľné
a z obsahu uznania dlhu nemožno jednoznačne identifikovať osoby dlžníkov z konkrétnych zmlúv.

Vzhľadom na predbežné právne posúdenie sporu namietali, že uznanie dlhu z 18. 09. 2019 obsahuje v
čl. 2 aj dohodu o limitovaní vymáhania záväzku. Ak by súd vyhodnotil túto dohodu ako platnú, žalobca
podal žalobu predčasne, a to pre absenciu predmetnej pôžičky v čl. 2. Zároveň nebolo preukázané
odstúpenie v zmysle bodu 2.5 v spojení s bodom 4.3. V podaní zo dňa 16. 06. 2021 uviedli, že v
zmysle uzavretej dohody zo dňa 18. 09. 2019 je mailová komunikácia bezpredmetná. Mail zo dňa 06.

10. 2020 bol adresovaný len žalovanému v 1. rade, nie žalovanej v 2. rade, no najmä bod 4.3 dohody
vyžaduje doručenie písomností poštou alebo osobne. Žalobcom predložené doručenky nepreukazujú,
aká písomnosť bola obsahom zásielok (rukou, pravdepodobne žalobcom, písaná veta na zadnej strane
podacieho lístku podľa všetkého bola dopisovaná účelovo a dodatočne). Žalobca zasielal žalovaným
opakovane rôzne výzvy na splatenie jednotlivých pôžičiek, prípadne zmluvných pokút a podobne, preto

podľa ich názoru aj obsahom zásielok zo dňa 28. 09. 2020 bola len výzva na úhradu niektorej z pôžičiek.
O tom svedčí aj žalobcom predložený mail zo dňa 06. 10. 2020, kde žalobca oznamuje žalovanému v 1.
rade, že nemá inú možnosť, než mu týmto predložiť odstúpenie od limitácie výšky vymáhanej pôžičky.
V predmetnom e-maile nehovorí žalobca nič o dodatočnom predkladaní odstúpenia, ani o jeho skoršom
odoslaníprostredníctvompošty.Hocisaopätovnejednaloopodstatnénámietky,keďželimitáciazáväzku

by znamenala predčasné podanie žaloby, v napadnutom rozsudku na ne nedostali žiadnu odpoveď.
Trvajú tiež na tom, že na listiny doručené súdu žalobcom po odročení pojednávania dňa 03. 06. 2021
nemá súd vôbec prihliadať. V sporovom konaní, vyznačujúcom sa zásadou kontradiktórnosti, súd zisťuje
skutkový stav z prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany uplatnených stranami sporu včas, t. j.
pri zohľadnení sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania. Sám žalobca v priebehu konania predložil

súdu uznanie dlhu zo dňa 18. 09. 2019, ktorého súčasťou bola aj dohoda o limitovaní záväzku. Nimi
v záverečnom návrhu uvedená skutočnosť o dohode o limitovaní záväzku nebola nová, ale vyplývala
priamo z dokumentov predložených žalobcom. Bolo preto výlučne na procesnej zodpovednosti žalobcu,
aby súdu včas preukázal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. Za podstatnú námietku považovali
aj námietku neoprávneného podnikania žalobcu, teda konania v rozpore so zákonom č. 455/1991 Zb.

o živnostenskom podnikaní. V konaní poukázali na konkrétne dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalobca
poskytoval pôžičky dlhodobo, opakovane, za účelom dosiahnutia zisku. Napríklad výzvy žalobcu zo
dňa 26. 01. 2018, 17. 04. 2018 a 10. 05. 2018 preukazujú, že žalobca poskytoval pôžičky opakovane,
minimálne v období od 08. 12. 2014 do 13. 02. 2017. Z obsahu zmlúv o pôžičke doložených dospisu vyplýva, že pôžičky a úvery boli žalobcom poskytované na účely dosahovania zisku. Úroky
z omeškania, či zmluvnú pokutu síce možno považovať za určitú formu zaistenia splácania dlhov,
platenie jednorazových súm a úroky z pôžičiek/úverov však nepochybne majú povahu zisku, odplaty

za poskytnutie peňažných prostriedkov. V prípade kamarátskych pôžičiek, či pôžičiek medzi občanmi
možno len ťažko hovoriť o vyberaní poplatkov, ktoré je charakteristické pre podnikateľské subjekty. V
prípade zmlúv zo dňa 08. 12. 2014, 15. 12. 2014, 27. 01. 2016 žalobca ako veriteľ priamo vyjadril
vôľu označiť ich ako zmluvy o úvere a spravovať ich ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z mailovej
komunikácie vyplýva, že žalobca aktívne pomáhal A. A. v hľadaní obchodných partnerov a zaujímal sa

o jeho podnikanie, či financovanie podniku. Všetky tieto skutočnosti a vyjadrenia žalobcu len potvrdzujú,
že poskytovanie pôžičiek nebolo len akousi priateľskou výpomocou, ale určitou formou aktívneho
podieľania sa žalobcu na podnikateľských aktivitách pána A. za účelom dosiahnutia zisku. Nakoniec aj
v e-maile zo dňa 28. 03. 2019 žalobca konštatuje, že už k tomuto dátumu je príslušenstvo pohľadávok
vyššie než samotná istina. Žalobca podnikateľské oprávnenie na poskytovanie úverov alebo pôžičiek
nemal, čo ani nepopiera. Výkon činnosti v rozpore so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní potom znamená, že poskytnuté pôžičky a úvery odporujú zákonu. Zmluva o pôžičke, ktorej
zaplatenia sa žalobca domáha v tomto konaní, je tak absolútne neplatný právny úkon a domáhať sa
vydania bezdôvodného obohatenia môže žalobca len voči reálnemu príjemcovi peňažných prostriedkov,
tými ale žalovaní neboli. K námietke neplatnosti zmluvy o pôžičke a uznania dlhu súd prvej inštancie
v závere (bod 24.) rozsudku len všeobecne dodal, že preskúmal oba právne úkony a zistil, že takéto

právne úkony sú jasné, zrozumiteľné, čo do obsahu plnenia a je z nich zrejmé, čo sa predmetnými
úkonmi sleduje. Súd ich preskúmaním nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal tieto úkony si v rámci
predbežnej otázky vyhodnotiť za absolútne neplatné a poukázal na uznesenie ústavného súdu sp.
zn. II. ÚS 289/2014-34 zo dňa 11. 06. 2014. Z pohľadu ich obrany proti podanej žalobe považujú
odôvodnenie rozsudku za nedostatočné, keďže v napadnutom rozsudku nedostali náležitú, resp. vôbec

žiadnu odpoveď na viaceré podstatné námietky. Odvolaním napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti
vyžadované ustanovením § 220 ods. 1 CSP. Absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutia je potom
jednou z vád spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 5 Obdo
32/2013 zo dňa 10. februára 2014), pretože povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Požiadavka na presvedčivé,

logicky konzistentné rozhodnutie dávajúce odpoveď na všetky podstatné námietky strany sporu, je
dôležitou aj s ohľadom na preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia. Z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f), h) CSP navrhli, aby odvolací súd rozsudok OS Nitra sp. zn. 7C/101/2020-249 zo dňa 17. 06. 2021
zmenil tak, že podanú žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovaným prizná voči žalobcovi náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100%. V prípade, ak odvolací súd

vyhodnotí ako dôvodný aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a súčasne dospeje k názoru,
že tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, alternatívne navrhli odvolaním
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca k odvolaniu žalovaných uviedol, že námietky žalovaných považuje za nedôvodné v celom

rozsahu. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, na ktorý správne aplikoval príslušné právne
predpisyarelevantnújudikatúru.Súdpodrobnevyhodnotilvšetkyprostriedkyprocesnéhoútokuiobrany,
vysporiadal sa so všetkými relevantnými tvrdeniami strán, ich námietkami a právnymi názormi a svoje
závery riadne, zrozumiteľne a presvedčivo zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd účelové
námietky žalovaných neakceptoval (čo však neznamená, že sa s nimi nevysporiadal) a posúdil vec po

právnej stránke rovnako ako v inej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8C/61/2020 alebo Okresný
súd Pezinok v analogickej veci, na ktorú žalobca v tomto konaní podrobne poukázal. Žalobca vo svojich
dôkazmi podložených vyjadreniach podrobne zdôvodnil uplatnený žalobný nárok na vrátenie pôžičky.
Súčasnepreukázalúčelovosťnámietokžalovaných.TíspolusichpriateľomA.A.prevzaliodžalovaného
viac než 10 pôžičiek a uzavreli viaceré právne úkony (zmluvy o prevode nehnuteľností, zmluvu o zriadení

záložného práva, dohody o splátkach, uznaní dlhu, limitácii vymáhania dlhov, podpísali zabezpečovacie
zmenkyaprisľúbiliviaceroďalšíchgarancií),ktorévsúčasnosti,včasesplatnostispochybňujú,napádajú
ich žalobami alebo sa bránia žalobám o ich splnenie (v spolupráci s menovaným spoludlžníkom A. A.).
Plneniuzáväzkovsatakužsaniekoľkorokovvyhýbajú,atonajednejstraneneustálymiodkladmi,sľubmia prosbami a na strane druhej, spochybňovaním písomne uznaných nárokov v rámci súdnych konaní.
Ide o podvodné konanie, ktoré má podľa názoru žalobcu znaky trestnej činnosti, čo však presahuje
rámec tohto súdneho sporu. Žalovaní namietajú postup súdu, ktorý v nadväznosti na ich námietku, že

v konaní nebolo preukázané doručenie odstúpenia od dohody o limitácii vymáhania nárokov žalobcu z
pôžičiek, umožnil žalobcovi, aby na túto námietku reagoval a predložil dôkaz o opaku. Je však zjavné,
že súd iba zachoval rovnosť strán a zbraní. Ak na jednej strane umožnil žalovaným vzniesť novú
námietku, umožnil na druhej strane aj žalobcovi na uvedené reagovať. Následne, keď žalobca predložil
jednoznačný dôkaz o odstúpení od dohody o limitácii (poštovou zásielkou i e-mailom), žalovaní začali

dokonca spochybňovať obsah poštovej zásielky - podľa ich názoru bola jej obsahom iba obyčajná výzva
na úhradu niektorej z pôžičiek. Dôvodnosť ich názoru však ničím nezdokladovali. V prvoinštančnom
konaní pritom doručenie odstúpenia nepopierali, iba uviedli, že nebolo v konaní preukázané. To bola
spočiatku pravda, pretože nešlo o spornú otázku, keďže žalovaní túto okolnosť nespochybňovali - po
vznesení tejto neopodstatnenej námietky ju žalobca obratom dôkazmi vyvrátil. Samotnú skutočnosť
doručenia začali žalovaní spochybňovať až v odvolacom konaní. Pre úplnosť treba uviesť, že i bez týchto

dôkazov je jeho nárok osvedčený dostatočným spôsobom. Samotná limitácia vymáhania záväzku, ktorú
žalobca žalovaným poskytol, resp. jej vznik, bol totiž naviazaný na splnenie dohodnutých podmienok -
bola teda podmienečná (viď bod 2.1 a 2.6. listiny o uznaní dlhu). Nakoľko žalovaní podmienky neplnili,
predovšetkým nesplácali dohodnuté splátky, žalobca dohodu o limitácii považuje za bezpredmetnú -
nikdy nevstúpila do účinnosti. Iba z opatrnosti a na základe negatívnych skúseností so žalovanými,

ktorí už predtým popierali zjavné skutočnosti, pristúpil žalobca aj k osobitnému úkonu odstúpenia.
Nebolo preukázané, že by žalobca poskytol pôžičku aj iným osobám, než skupinke žalovaných a A.
A., otázka podnikateľského oprávnenia je v tomto konaní irelevantná - nemá súvislosť s platnosťou
pôžičky, príslušenstvo pohľadávky je primerané najmä na účel pôžičky a čas splatnosti. Ak by aj žalovaní
hypoteticky o premlčaní nevedeli, takáto okolnosť by mala vplyv výlučne na existenciu vyvrátiteľnej

domnienky existencie dlhu v čase uznania. V takom prípade by síce žalobca už nemohol argumentovať
uvedenou vyvrátiteľnou domnienkou a musel by dokazovať svoju pohľadávku inými dôkazmi. To však
žalobca beztak v tomto konaní urobil, pričom uznanie dlhu jeho pozíciu už len dodatočne posilnilo
aj prenosom dôkazného bremena na žalovaných. Pokiaľ ide o získanie výhody predĺženej 10-ročnej
premlčacej doby v prospech žalobcu, na túto skutočnosť by tvrdená nevedomosť žalovaných nemala

vôbec žiaden vplyv, nakoľko je v tomto smere právne bezvýznamná. Vzájomná dohoda (vrátane uznania
dlhu) bola pre žalovaných výhodná, nakoľko im bola podmienečne odpustená značná časť dlhu, za
predpokladu, že budú riadne a včas plniť zvyšnú časť. V podrobnej skutkovej a právnej argumentácii
žalobca zotrváva na svojich vyjadreniach z prvoinštančného konania. Ide najmä o písomné vyjadrenie
žalobcu zo dňa zo dňa 24. 10. 2020, 16. 02. 2021, 25. 05. 2021, 08. 06. 2021, vrátane príloh a tiež

o vyjadrenia v rámci ústnych pojednávaní. Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol. Žalovaní naopak
dôkazné bremeno neuniesli, ani len čiastočne, a to k žiadnemu z ich zavádzajúcich a nepravdivých
výrokov. To, že sa súd nestotožnil s právnym názorom žalovaných, si títo neopodstatnene zamieňajú
so situáciou, kedy sa súd nevysporiadal s námietkami alebo nedá dostatočnú odpoveď na všetky
relevantné právne otázky, teda s nezrozumiteľnosťou, nedostatkom dôvodov a nepreskúmateľnosťou

rozhodnutia. O takýto prípad tu zjavne nejde, pretože rozhodnutie obsahuje dostatočne presvedčivé
odôvodnenie. Podľa názoru žalobcu odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o tom, či boli splnené podmienky pre
vznik pôžičky, kto je dlžník a pod., pričom jeho záver sa nejaví ako nekoherentný, ale naopak, ako
konzistentný s argumentmi, ktoré vo svojom rozhodnutí použil a ktoré tento záver podporujú. Žalobca

svoje právne stanoviská podložil citátmi a odkazmi na relevantnú judikatúru. Rovnako postupoval súd
v odôvodnení rozsudku, ktorý právne normy i judikatúru správne aplikoval na konkrétne skutkové
okolnosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby o odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako správny
v celom rozsahu.

4. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že v celom rozsahu trvajú na podanom odolaní
a dôvodoch v ňom uvedených. Všetky nimi uplatnené námietky a odvolacie dôvody riadne zdôvodnili,
či už po vecnej alebo právnej stránke. Z obsahu zmluvy o pôžičke, ako aj predžalobných výziev
žalobcu jasne vyplýva, že v prípade vyberania poplatkov, či úrokov, resp. v situácii, ak príslušenstvo
pohľadávky za pár rokov prevýši samotnú istinu, možno len ťažko hovoriť o poskytovaní pôžičiek ako o

„priateľských“ službách. Z hľadiska naplnenia definičných znakov pojmu podnikanie nie je rozhodujúci
počet zúčastnených subjektov, ale to, či sa jedná o opakovanú činnosť. Ak sú plnené ostatné definičné
znaky pojmu podnikanie, o podnikanie sa jedná aj v situácii, ak svoje služby poskytuje alebo tovar
predáva len jednému klientovi. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by v časepodpisu uznania dlhu žalovaní využili služby advokáta, nie to ešte advokáta, ktorý by ich na premlčanie
upozornil. Všetky okolnosti podpísania sporného uznania dlhu preukazujú, že tento dokument nemohol
vyvolať žiadne právne účinky, a teda ani vo vzťahu k plynutiu novej premlčacej doby. Pokiaľ ide o otázku

údajnej výhodnosti tejto listiny pre žalovaných, o nej možno hovoriť len ťažko. Žalovaní museli uznať
záväzky, z ktorých neboli dlžníkmi, a dokonca aj zo zmlúv o pôžičkách, na ktorých sa preukázateľne ani
len nenachádzal ich podpis.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedol, že žalobca zotrváva bez zmeny na svojich

doterajších vyjadreniach, odvolaním napadnutý rozsudok považuje za správny a odvolanie podané zo
strany žalovaných za nedôvodné. K tvrdeniu žalovaných, že údajne na niektorých zmluvách o pôžičkách
ani neboli ich podpisy, uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo toto ich tvrdenie vyvrátené
a bolo zistené, že žalobca disponuje riadne podpísanými zmluvami. Opačný výrok žalovaných je buď
úmyselným klamstvom zo strany žalovaných, alebo žalovaní skutočne disponujú rovnopisom nejakej
zmluvy o pôžičke, ktorý bol vyhotovený pre nich ako dlžníkov a oni boli tak nezodpovední, že si ho

ani len nepodpísali a založili si ho do svojich dokladov, takže sa na ňom mohol vyskytovať iba podpis
žalobcu. To všetko je však navyše irelevantné, vzhľadom k skutočnosti, že zmluva o pôžičke by mohla
vzniknúť aj na základe ústnej zmluvy, poskytnutie pôžičiek bolo riadne preukázané a žalobcovia v
skutočnosti pôžičky ako také ani nespochybňovali (potvrdzujúce emaily, písomné uznanie dlhu, sľuby
vrátiť pôžičky a pod.) iba sa pod rôznymi zámienkami snažili vyhnúť ich plneniu. Zjavne nepravdivé

je aj tvrdenie žalovaných, že nebolo preukázané, že by boli pri uzatváraní dohody o uznaní zastúpení
advokátom. Súdny spis obsahuje desiatky emailov medzi žalobcom a advokátmi žalovaných, ktoré
predložil žalobca ako dôkaz o niekoľko mesiacov trvajúcich rokovaniach o uznaní dlhu a odpustení jeho
časti, resp. o limitácii vymáhania dlhu. Tieto rokovania priamo vyústili do podpisu uznania dlhu, pričom za
žalovaných všetko zabezpečovali ich advokáti. To bolo nepochybne preukázané, hoci pre rozhodnutie

súdu to ani nebolo nevyhnutné. Ak by žalovaní neboli právne zastúpení, na výsledkoch dokazovania,
ani rozsudku by to nič nemenilo. Žalobca nerozumie ani zmyslu opakovania tvrdenia žalovaných o
neoprávnenom podnikaní žalobcu, keďže bolo preukázané, že nešlo o konanie so znakmi podnikania,
žalobca neposkytoval pôžičky nikomu okrem žalovaných a ich spoludlžníkom, žalobca neposkytoval
pôžičky ani pred, ani po týchto udalostiach, t.j. išlo o jedinečnú situáciu, pôžičky poskytol na základe

výslovných prosieb a naliehania žalovaných, išlo o priateľskú pomoc (žalovaní a ich spoludlžník A. A.
preukázané nazývali žalobcu priateľ, záchranca, brat, anjel a pod. a ďakovali za jeho pomoc, a to až do
doby,kedysapoprvýkrátzačaldomáhaťsvojichpráv),neexistovalzámervytvoreniazisku;krátkodobosť
pôžičky ani nezakladala dôvodný predpoklad dosahovania zisku alebo navyšovania nákladov - na tom
nič nemení zabezpečenie pôžičky zmenkami, zmluvnou pokutou a pod., nakoľko išlo nie o zárobkové,

ale iba zabezpečovacie inštitúty, pre prípad neplnenia záväzkov zo strany žalovaných, pôžička bola
poskytnutá na krátke obdobie (niekoľkých týždňov) na preklenutie problémov s cash-flow, v zmysle
platných právnych predpisov ani neoprávnené podnikanie (ktoré však nenastalo) by nemohlo mať vplyv
na platnosť súkromných právnych úkonov a vznik záväzkov. So všetkými uvedenými, ale aj s ostatnými
námietkami žalovaných sa súd riadne vysporiadal už v prvoinštančnom konaní. Vzhľadom k uvedenému

žalobca zotrváva na svojom návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako správny v celom rozsahu.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), stranou (žalovanými v 1. a 2. rade), v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancievmedziachdanýchrozsahompodanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáha zaplatenia sumy 15 000,-

eur spolu s úrokom z omeškania 2% mesačne zo sumy 15 000,- eur od 27. 01. 2016 do 31. 03. 2016
a s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 15 000,- eur od 01. 04. 2016 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Žalobu zdôvodnil tým, že predmetný nárok vyplýva zo zmluvy o pôžičke zo dňa 27. 01.
2016, v ktorej sú žalovaní na strane dlžníkov. Na základe zmluvy bola zo strany žalobcu poskytnutážalovaným pôžička na nákup dreva vo výške 15 000,- eur, a to bankovým prevodom na účet uvedený v
zmluve. Žalovaní pôžičku neuhradili, napriek uplynutiu lehoty splatnosti a opakovaným výzvam zo strany
žalobcu. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu, preto je celý napadnutý rozsudok

predmetom prieskumu odvolacím súdom.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP),
tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovanými v 1. a 2. rade v
odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie z preukázaných tvrdení strán sporu správne vyhodnotil
skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a
riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu

prvejinštanciepodľa§387ods.1CSPakovecnesprávnypotvrdil,akeďžesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade odvolací
súd uvádza nasledovné.

12. V danej veci žalobca právo uplatňované v tomto konaní odvodzoval od zmluvy o úvere uzavretej
podľa Obchodného zákonníka SR (podľa záhlavia zmluvy) zo dňa 27. 01. 2016, pričom v bode 1. zmluvy
sa používa pojem úver a už v ďalších bodoch zmluvy sa používa pojem pôžička. Žalobca už v žalobe
odôvodňovalžalobuzmluvouopôžičkeaaj žalovaníužvodporeuvádzali,že predložená zmluvajesíce
formálne označená ako zmluva o úvere, z jej obsahu, ako aj z postavenia veriteľa (ktorý nevystupoval v

postavení podnikateľa) však vyplýva, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky, nie úveru a nebol
daný dôvod na to, aby sa zmluva spravovala ustanoveniami Obchodného zákonníka. Uviedli, že v
zmluve použitá terminológia nasvedčuje tomu, že sa jednalo o poskytnutie pôžičky, a nie úveru. Obe
strany sa teda zhodli na tom, že išlo o zmluvný vzťah z pôžičky podľa Občianskeho zákonníka, a nie z
úverovej zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Súd nie je právnym posúdením veci stranami viazaný,

pričom súd prvej inštancie k tomuto uviedol, že ju posúdil ako zmluvu o pôžičke, keď záväzok žalobcu
bol poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a v presne stanovej sume a dlžník sa zaviazal poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi úroky. Vzhľadom k tomu, že žalovaní v odvolaní k tomuto
uviedli, že žalobca ako veriteľ priamo vyjadril vôľu označiť predmetnú zmluvu (aj iné zmluvy) ako zmluvy
o úvere a spravovať ich ustanoveniami Obchodného zákonníka, avšak neuviedol, že podľa jeho názoru

mala byť správne posudzovaná podľa Obchodného zákonníka (teda nie je jasné, či to je odvolacím
dôvodom),odvolacísúdktomulendodáva,ževzhľadomksubjektom predmetnejzmluvynejdeopriamu
aplikáciu Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka na túto zmluvu,
a keďže v nej nie je vyjadrená vôľa všetkých strán zmluvy, aby sa v zmysle ustanovenia § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka na túto zmluvu aplikoval Obchodný zákonník, súd prvej inštancie správne

túto zmluvu posúdil ako zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, pričom s týmto právnym
posúdením sa obe strany v priebehu konania stotožňovali.

13. Zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je tzv. reálnym kontraktom, to znamená,
že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak

nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto
právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy
preukazuje veriteľ. Musí byť preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje platnosť predmetnej zmluvy o pôžičke, keď
žalobca preukázal listinným dôkazom (prevodným príkazom), že finančnú čiastku na základe zmluvy
o pôžičke zaslal dlžníkovi na jeho účet. Týmto bola splnená podstatná podmienka platnosti zmluvy o

pôžičke, t.j. reálne odovzdanie finančnej čiastky dlžníkovi.

14. K odvolaciemu dôvodu, nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, že v danej
veci išlo o zmluvu s účinkami obdobnými pristúpeniu k záväzku podľa § 553 a § 534 Občianskeho
zákonníka a že zo zmluvy o pôžičke nie je zrejmé, či ich postavenie malo vzniknúť titulom pristúpenia k

záväzku podľa § 553 Občianskeho zákonníka alebo titulom ručenia podľa § 546 a nasl. Občianskeho
zákonníka, k tomu je potrebné uviesť, že so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva z 27. 01. 2016
obsahuje viaceré samostatné právne úkony, sa odvolací súd stotožňuje. Stotožňuje sa tiež s tým,
že obsah bodu 4. predmetnej zmluvy posúdil ako zmluvu nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho
zákonníka, keď z nej vyplýva, že na základe dohody veriteľa a dlžníka sa rozširuje okruh subjektov
povinných vrátiť pôžičku s príslušenstvom. Súd uviedol, že ide o zmluvu s obdobnými účinkami ako

pristúpenie k záväzku podľa § 553 a § 554 Občianskeho zákonníka, pričom je potrebné uviesť, že
dohodu uzavretú v bode 4. predmetnej zmluvy nemožno podriadiť pod ustanovenia § 533 a § 534
Občianskeho zákonníka o pristúpení k záväzku, ani pod ustanovenia § 546 Občianskeho zákonníka o
ručení, pretože nespĺňa podmienky týchto ustanovení, preto nemožno hovoriť o tom, že súd uprednostnil
jeden z navzájom si kolidujúcich záväzkov. V bode 4. predmetnej zmluvy bol dohodnutý odlišný

inštitút ako je pristúpenie k záväzku a ručenie, teda súd žiaden zo žalovanými uvádzaných inštitútov
neuprednostnil, pričom ak by aj dohoda o ručení (posledná veta bodu 4.) bola platne dojednaná podľa
§ 546 Občianskeho zákonníka, to, že sa žalovaní v 1. a 2. rade v zmysle tohto bodu stali dlžníkmi
veriteľa popri dlžníkovi, vylučuje, aby mohli byť zároveň ručiteľmi, čo uvádzali aj žalovaní. To, že
žalovaní sa považovali za dlžníkov žalobcu vyplýva aj z mailovej korešpondencie žalobcu so žalovaným

v 1. rade, založenej v spise.

15. Ďalšou právnou otázkou, ktorá rezonovala v priebehu konania bola otázka premlčania dlhu, pričom
posúdenie tejto otázky súviselo s právnym posúdením uznania dlhu zo dňa 21. 08. 2019 (č. l. 68 a
nasl.), pretože v prípade, ak by uznanie dlhu nevyvolalo právne účinky, dlh žalovaných by bol premlčaný.

16. Uznanie dlhu, splátkový kalendár, dohoda o limitovaní vymáhania záväzku zo dňa 21. 08. 2019
obsahuje uznanie dlhu žalovanými k viacerým pôžičkám, podľa jej znenia mala byť uzavretá podľa §
558 Občianskeho zákonníka, pričom z jej obsahu nevyplýva, že by týmto uznaním dlhu žalovaní uznali
aj dlhy, o ktorých by v čase podpísania uznania dlhu vedeli, že sú premlčané. Z mailu žalovaného v 1.

rade zo dňa 21. novembra 2017 (č. l. 152) aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný v 1.
rade bol znalý právnych predpisov a inštitútu premlčania a jeho dôsledkov. Nepreukazuje to však takúto
vedomosť u žalovanej v 2. rade, ktorá tento mail nepísala a nepreukazuje to vedomosť žalovaných vo
vzťahu k predmetnej pôžičke. Uvedené, teda nepreukázaná vedomosť žalovaných v 1. a 2. rade o
premlčaní predmetnej pôžičky v čase podpísania uznania dlhu však má za následok len to, že týmto

úkonom nebola založená právna domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania, čo však nič nemení na
tom,žetotouznaniedlhužalovanýmimázanásledok,žeprávožalobcu uznané,čododôvoduivýškysa
premlčuje za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo, preto aj odvolací súd dospel k záveru, že právo
žalobcu na vrátenie dlhu nie je premlčané. Samotná existencia dlhu, teda vyplatenie pôžičky žalobcom
na účet dlžníka však v priebehu konania nebolo sporné a bolo preukázané prevodným príkazom v

banke (č. l. 5). Pokiaľ ide o určitosť tohto právneho úkonu a o to, či sú jednotlivé pôžičky zameniteľné,
k tomu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že v uznaní dlhu je zahrnutých viacero právnych
úkonov (uznaní dlhu vo vzťahu k viacerým pôžičkám), ktoré sú navzájom oddeliteľné a vo vzťahu k
predmetnej pôžičke považoval odvolací súd toto uznanie za dostatočne určité, keď je z neho zrejmé,
že žalovaní v 1. a 2. rade uznali pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 v sume

15 000,- eur, ktorej splatnosť bola 31. 03. 2016, čo korešponduje s predmetnou zmluvou o pôžičke. Z
uvedeného dôvodu považoval odvolací súd uznanie dlhu vo vzťahu k predmetnej zmluve o pôžičke za
platné, pričom uznanie dlhu vo vzťahu k ostatným pôžičkám je pre posúdenie tejto veci bezpredmetné.
K okolnostiam podpísania uznania dlhu je potrebné uviesť, že v spise sa nachádza množstvo listinných
dôkazov - výziev adresovaných žalobcom žalovaným v 1. a 2. rade na splnenie ich záväzkov, v ktorých

žalobca žalovaných vyzýva na splnenie dlhu, pričom okrem istiny si v nich vyčísluje aj príslušenstvo.
V spise sa nachádza aj mailová komunikácia medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, z ktorej vyplýva,
že si boli blízkymi osobami, napriek tomu, že žalovaní splatnosť zmlúv o pôžičke nedodržiavali, žalobca
uvádzal, že nepochybuje o dobrých úmysloch žalovaného v 1. rade (č. l. 87). Žalobca aj žalovaného v1. rade upozorňoval na premlčanie pôžičiek a žiadal podpísanie predĺženia lehoty, pretože v opačnom
prípade by musel aspoň formálne proti nim podať žalobu a začať výkon záložného práva (č. l. 88). Sám
žalovaný v 1. rade uvádzal, že so žalobcom sa treba vyrovnať a vrátiť dlžoby, so žalovanou v 2. rade je

im nepríjemné čítať o začatí záložného práva. Žalobcu žiadali o zaslanie harmonogramu splátok istín,
aby vedeli, koľko a za akú nehnuteľnosť treba vyplatiť (č. l. 89). Žalovaný v 1. rade uvádzal, že peniaze
určite budú mať a uhradia žalobcovi poskytnutú pôžičku (č. l. 89). V inom e-maile žalobca žalovanému
v 1. rade uvádzal, že zábezpeku vôbec nechcel využívať, ale oni ho nútia nad tým rozmýšľať inak (č. l.
90). Napriek tomu, že sľubovali, že v septembri a najneskôr v októbri všetko vyplatia, bol už november,

a nedošlo mu ani 1 euro, správali sa neseriózne (č. l. 90). Žalobca žalovanému v 1. rade uviedol, že
ak má úprimný záujem o mimosúdne riešenie, aby konal okamžite, pretože neskôr čo už nebude vedieť
bez ďalších škôd zastaviť. Nemá v úmysle im škodiť, rád by im dokonca pomohol, ale musí chrániť
svoje práva, ktoré oni dlhodobo nezodpovedne poškodzujú (č. l. 91). Žalobca žalovanému v 1. rade
oznámil, že mu posiela výzvu súdu na uhradenie súdneho poplatku v prvej žalobe. Ak mu nedoručia
uznanie dlhu, potrebné na predĺženie premlčacej lehoty, nemá inú možnosť, než zaplatiť poplatok a

pokračovať v súdnom procese, aby pôžička neprepadla (č. l. 93). Následne mu oznámil, že opätovne
žiadal o potvrdenie, či uhradia aspoň zažalované čiastky alebo podpíšu ním zaslaný dokument o uznaní
dlhu. Súd mu poslal oznámenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a ak neurobí
príslušné procesné kroky spojené s dodatočnou úhradou súdneho poplatku, nebude vo veci konať (č.
l. 93). Neskôr žalobca žalovaného v 1. rade upozorňoval na to, že za pôžičky ručí vlastným domom,

preto by mal mať o to väčšiu snahu, svoje záväzky splniť, inak reálne hrozí dražba (č l. 96). Žalobca
tiež žalovanému v 1. rade uviedol, aby si zohnal kupca s najvyššou možnou kúpnou cenou, aby ho
predal, čo najmenej poškodil (č. l. 92). Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca opakovane vyzýval
žalovaného v 1. rade na zaplatenie pôžičiek, neskôr ho upozorňoval aj na hrozbu dražby v prípade, ak
jeho záväzky nebudú splnené. Za takýchto okolností, keď žalovaní v 1. a 2. rade uzavreli dňa 02. 12.

2015 so žalobcom zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, nepovažoval správanie žalobcu
za také, ktoré by odôvodňovalo záver, že právny úkon žalovaných v 1. a 2. rade - podpísanie uznania
dlhu nebolo urobené slobodne, čo by spôsobovalo neplatnosť tohto úkonu. V konaní nebola preukázaná
bezprávna vyhrážka žalobcu vo vzťahu k žalovaným. O bezprávnu vyhrážku, ktorou je vôľa konajúceho
subjektu deformovaná, ide len vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie

je oprávnená urobiť, alebo sa vyhráža tým, čo by síce bola oprávnená urobiť, avšak prostredníctvom
vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu sa použiť nesmie. Toto v konaní nebolo preukázané, keď si žalobca
svojimi opakujúcimi výzvami len uplatňoval svoje práva, ktoré mal vo vzťahu k žalovaným.

17. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to k posúdeniu dohody o limitovaní vymáhania záväzku a k

otázke prihliadnutia súdom na listiny, doručené žalobcom súdu po odročení pojednávania dňa 03. 06.
2021, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že účelom sudcovskej koncentrácie konania v zmysle
ustanovenia § 153 CSP je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými
úkonmi. Nie je želateľné, aby strany predkladali skutkové tvrdenia a dôkazy na pojednávaní, čo
by mohlo znamenať odročenie pojednávania a predlžovanie konania. V zmysle čl. 5 CSP súd môže

odmietnuť procesné úkony strany, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Aplikácia tejto
zásady súdom však musí zároveň zabezpečovať rovnosť strán, teda ak umožní niektorej zo strán na
pojednávaní uviesť nové skutkové tvrdenia, ktoré mieni súd pri rozhodovaní zohľadniť, musí tiež druhej
strane umožniť sa k nim vyjadriť. Práve takáto situácia nastala na pojednávaní dňa 03. 06. 2021, keď
právny zástupca žalovaných v záverečnom návrhu rozšíril svoju argumentáciu o právne argumenty vo

vzťahu k dohode o limitovaní vymáhania záväzku obsiahnutej v dohode o uznaní dlhu z 18. 09. 2019,
keď mal za to, že žaloba bola podaná predčasne a v konaní nebolo preukázané odstúpenie od nej.
Keďže súd pripustil uplatnenie nových skutkových tvrdení žalovanými, potom správne umožnil žalobcovi
na tieto tvrdenia právneho zástupcu žalovaných reagovať, a keďže išlo o preukázanie odstúpenia od
tejto dohody, vyžadovalo si to odročenie pojednávania, aby žalobca mohol preukázať, že od dohody

odstúpil. V takomto postupe súdu prvej inštancie odvolací súd nevidel pochybenie, pričom takýmto
postupom súdu bolo zachovanie rovnosti strán sporu. Ak súd pripustil spochybnenie odstúpenia od
dohody o limitovaní vymáhania záväzku zo dňa 21. 08. 2019 a zo dňa 26. 09. 2020, ktoré bolo v spise
založené (č. l. 59) a doposiaľ nebolo žalovanými spochybňované, súd musel dať priestor na túto situáciu
reagovaťasvojetvrdeniapreukázať.Žalobcapredložilsúdupodacielístky(č.l.196)zodňa28.09.2020,

teda dva dni po vyhotovení odstúpenia zo dňa 26. 09. 2020, ktorými preukazoval doručenie odstúpenia
žalovaným. Voči týmto dôkazom právny zástupca žalovaných na následnom pojednávaní dňa 17. 06.
2021 nič neuviedol, nespochybnil ich, na vyvrátenie tvrdenia žalobcu preukázaného týmto dôkazom
nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie, preto z nich súd prvej inštancie vychádzal a odstúpenie oddohody mal za preukázané. Spochybňovať doručenia odstúpenia od dohody o limitovaní začali žalovaní
až v odvolaní, čo odvolací súd považoval za neprípustnú novotu. Za takejto situácie potom odvolací súd
nepovažoval žalobu za predčasne podanú, keďže žalobca od dohody o limitovaní záväzku odstúpil.

18. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že za nedôvodnú považuje aj argumentáciu žalovaných
o neoprávnenom podnikaní žalobcu. Ustanovenie § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje
dohodnúť pri peňažnej pôžičke úroky. Z uvedeného dôvodu, preto iba na základe toho, že v predmetnej
zmluve o pôžičke boli dohodnuté úroky z pôžičky, nie je možné hovoriť o poskytovaní pôžičky za účelom

zisku, t.j. o podnikaní. Nedovolenosť podnikania nie je oprávnený riešiť súd v tomto konaní, k prijatiu
záveru o neoprávnenom podnikaní je potrebné rozhodnutie súdu o tom, že žalobca sa dopustil trestného
činu neoprávneného podnikania (§ 251 Trestného zákona).

19. Čo sa týka námietky žalovaných, že napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti vyžadované
ustanovením § 220 ods. 1 CSP, pričom absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jednou z vád

spočívajúcich v odňatí možnosti konať pred súdom, k tomu odvolací súd dodáva, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ohľadne potreby riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nie
je potrebné zdôvodňovať každý argument strany sporu, ale musia byť odôvodnené a musia obsahovať
odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia
byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, a nie len odkazovať na určité časti zákonov

(napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994). Odvolací súd sa s rozhodnutím
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP stotožnil, preto na správnosť týchto dôvodov ďalej iba
poukázal. Odvolací súd poznamenáva, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody

rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie spolu s odvolacím
súdom v rozhodnutí zdôvodnili pre rozhodnutie veci podstatné skutkové a právne okolnosti, ktoré
viedli k rozhodnutiu súdu, pričom odvolací súd ešte doplnil dôvody vo vzťahu k odvolacím námietkam.

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru)
je právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III.
ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu (I. ÚS 241/07). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá uvedeným kritériám, preto túto odvolaciu námietku
považoval za nedôvodnú.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP
a pri rozhodovaní o nich zohľadnil úspech strán v konaní. Keďže žalobca mal v konaní plný úspech,
odvolacísúdmupriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanýmv1.a2.radevplnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).