Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118297531
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:6118297531.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Martina Čelková,
advokátka, Štefániková 22, 066 03 Humenné, IČO: 37938754, právne zastúpená JUDr. Anna Drugdová,
advokátka, so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, IČO: 42383901, proti žalovanému: J. V.,
V.. XX.XX.XXXX, P. XXX XX C. XX, právne zastúpený Advokátska kancelária Bauer s.r.o., so sídlom
Dénešova 19, 040 23 Košice, IČO: 47 254 874, o zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 15C/65/2018-176 zo dňa 09. marca 2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 3.000,- eur spolu s príslušenstvom titulom
uzatvorenia zmluvy o poskytnutí právnych služieb so žalovaným, proti ktorému bolo začaté trestné
stíhanie. V zmysle tejto zmluvy bola dohodnutá odmena vo výške 5.000,- eur, ktoré bol žalovaný
povinný advokátke uhradiť v prípade, ak bude vec jeho syna riešená v druhostupňovom konaní. Vec si
na žalovaného ako obvineného bola riešená v druhostupňovom konaní, teda na základe rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove bol syn žalovaného prepustený z väzby na slobodu, pričom k tomuto
rozhodnutiu došlo na základe podania sťažnosti cestou žalobkyne ako advokátky obhajujúcej syna
žalovaného. Žalovaný prostredníctvom rodinnej príslušníčky uhradil zálohu odmeny na právne služby
vo výške 2.000,- eur dňa 17.08.2017, ale neuhradil doplatok odmeny vo výške 3.000,- eur.

2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým
rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Súd žalobu o zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom z a m i e t a.

II. Súd žalovanému vo vzťahu k žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,
že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia § 489, § 491 ods. 1, § 52 ods. 1 a 2, §
52 ods. 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 724, § 730 ods. 1, § 730 ods. 2, § 731 a § 31 ods. 1 a 4
Občianskeho zákonníka, podľa § 39 ods. 2, prvá veta Trestného poriadku, § 1 ods. 2, § 18 ods. 1, §
18 ods. 2, § 18 ods. 5, § 24 ods. 1, § 24 ods. 3 Zákona o advokácií, § 1 ods. 2 Vyhlášky o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 2 ods. 1 a § 5 predmetnej vyhlášky spolu
s § 6 predmetnej vyhlášky.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia
sumy 3.000,- eur s príslušenstvom, a to titulom zaplatenia doplatku odmeny za poskytnuté právne služby
vo veci obhajoby syna žalovaného v konaní o jeho prepustenie z väzby podľa dojednaní v písomnej
Zmluve o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 15.08.2017. Žalobkyňa bola toho názoru, že jej vznikol
nárok na túto odmenu, pretože vec žalovaného bola riešená v druhostupňovom konaní a na základe

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove bol syn žalovaného prepustený z väzby na slobodu, pričom
podľa jej názoru tak došlo na základe podanej sťažnosti cestou žalobkyne a jej pričinením tiež tým, že
svojou taktikou pri späťvzatí žiadosti o prepustenie z väzby v októbri, podaním žiadosti o prepustenie
z väzby v čase, v akom bola podaná, a neprevzatím uznesenia o zamietnutí sťažnosti tak ako v iných
prípadoch hneď v deň rozhodnutia, prispela k tomu, že krajský súd nemal inú možnosť ako prepustiť
syna žalovaného z väzby na slobodu. Žalovaný považoval tento uplatnený nárok za nedôvodný, pričom

jednak poukázal na to, že dohodnutá odmena je v rozpore s dobrými mravmi, pretože je neprimeraná
vzhľadom na obsah a rozsah vykonanej práce s porovnaním odmeny vypočítanej podľa tarifnej odmeny
v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. a taktiež žalovaný poprel. že by k prepusteniu
jeho syna došlo na základe podanej sťažnosti cestou žalobkyne. Spornou skutočnosťou nebolo to, že
došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí právnej pomoci medzi stranami sporu, ale spornou bola jednak

výška dohodnutej odmeny z pohľadu jej posúdenia s dobrými mravmi a hlavne otázka, či žalobkyni
vykonávajúcej advokáciu vznikol nárok na odmenu podľa článku VIII tejto Zmluvy o poskytnutí právnej
pomoci zo dňa 15.08.2017.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že vzťah medzi advokátom a jeho

klientom je základným a spravidla zmluvným vzťahom na poskytovanie právnych služieb, pričom
zmluva o poskytnutí právnych služieb môže byť uzavretá tak písomne alebo ústne. Zmluva o
poskytnutí právnych služieb je tiež zmluvou spotrebiteľskou, keďže ju uzatvára advokát ako dodávateľ
právnej služby konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti s klientom, teda spotrebiteľom
dodávanej právnej služby, ktorý zjavne nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Pokiaľ má advokát klienta aj zastupovať a teda nielen poskytnúť mu právnu
radu, či už pri rokovaniach s protistranou, na súde a podobne, zabezpečuje si advokát od klienta
udelenie plnomocenstva v písomnej podobe. Právna úprava týkajúca sa poskytovania právnych služieb
advokátom v zákone advokácii je špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu k právnej úprave príkaznej
zmluvy v Občianskom zákonníku, alebo mandátnej zmluve v Obchodnom zákonníku, a preto je potrebné

tieto všeobecné ustanovenia uplatniť v prípadoch, ktoré nie sú riešené osobitnou právnou úpravou v
zákone o advokácii. Právny vzťah založený zmluvou o poskytovaní právnych služieb vo všeobecnosti
zaniká s poukazom na § 731 a § 33b Občianskeho zákonníka splnením, to je vykonaním úkonu alebo
činnosti, ku ktorej sa advokát zaviazal, alebo odvolaním plnomocenstva splnomocniteľom - klientom
alebo vypovedaním plnomocenstva splnomocnencom - advokátom. Advokát poskytuje právne služby

za odmenu, ktorá je spravidla výsledkom dohody s klientom, pričom ak k dohode nedôjde, advokátovi
patri tarifná odmena. Podrobnosti o výške odmeny advokáta a spôsobe jej určenia sú upravené vo
vyhláške č. 655/2004. Z. z., ktorá uvádza možné spôsoby dohôd medzi klientom a advokátom, a to na
odmene hodinovej, podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, paušálnej odmene, ktorá
je určená paušálnou sumou, podielovej odmene, ktorá je určená podielom na hodnote veci a tarifnou

odmenou dohodnutou inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny. Súd pri posudzovaní dôvodnosti
nároku žalobcu vychádzal predovšetkým z obsahu Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci uzatvorenej
medzi žalobkyňou ako advokátkou a žalovaným ako klientom dňa 15.08.2017. Z tejto zmluvy vyplýva,
že žalobkyňa sa zaviazala pre žalovaného vykonať určitú obchodnú záležitosť a to obhajovať syna
žalovaného v konaní o jeho prepustenie z väzby. Zároveň sa strany sporu dohodli na spôsobe odmeny

pre advokátku a to na paušálnej odmene podľa § 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ďalej sa dohodli na vzniku
nároku na odmenu a to len v prípade úspešného vybavenia záležitosti, ktorá je predmetom zmluvy, a na
výške odmeny, a to pre prípad úplného skončenia a vybavenia veci v prvostupňovom konaní vo výške
2.000,-euravprípadezariadeniazáležitostipodľaboduIIIzmluvyažvdruhostupňovomkonanívovýške
5.000,-eur.Splatnosťodmenysistranysporudohodlivovýške2.000,-eurakozálohyvdeňpodpisutejto

zmluvy, a odmenu vo výške 5.000,- eur so splatnosťou do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o prepustení
obvineného z väzby. Paušálna odmena podľa § 5 písm. b) vyhlášky je odmenou za úplné vybavenie veci
alebo súboru vecí. Legislatívny termín „úplné vybavenie“ vyjadruje tú skutočnosť, že advokát je v záujme
nároku na paušálnu odmenu povinný vykonávať také úkony právnej služby, ktoré sú nevyhnutné nadosiahnutiajehopredpokladanéhovýsledku.Vzmysleustanovenia§730ods.2Občianskehozákonníka
príkazca je povinný poskytnúť odmenu aj keď výsledok nenastal, a teda pri procesnom zastupovaní,
ak výsledok vybavenia veci závisí od tretej strany, nie je možné úplné vybavenie veci stotožniť aj s

procesným úspechom klienta. Avšak v rámci zmluvnej voľnosti sa advokát s klientom môžu osobitne
dohodnúť na tom, že vec sa bude považovať za úplne vybavenú iba v prípade plného procesného
úspechu klienta, prípadne jeho procesného úspechu v určitom pomere, čím sa takto individuálne
dohodnutá paušálna odmena výrazne približuje a modifikuje k podielovej odmene podľa § 7 a 8 vyhlášky
655/2004 Z. z.. Paušálna odmena advokátovi patrí bez ohľadu na rozsah právnych služieb, ktoré bolo

zo strany advokáta nevyhnutné poskytnúť s tým, že právne nároky klienta voči advokátovi vyplývajúce z
nedostatočne alebo vadne poskytnutej právnej služby nie sú dotknuté. Taktiež nie je možné opomenúť
ustanovenie § 18 ods. 5 zákona o advokácii, podľa ktorého advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých
nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Vyplývajúc zo zmluvných ustanovení Zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci teda súdu vyplynulo, že žalobkyni by vznikol nárok na odmenu vo výške 5.000,- eur
v prípade úspešného zariadenia záležitosti - obhajovanie syna žalovaného v procese rozhodovania o

jeho prepustenie z väzby v druhostupňovom konaní a jeho prepustením z väzby, ktorá odmena by bola
splatná v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia o prepustení obvineného z väzby. Aj svedok
J.. Z. T. vo svojej výpovedi potvrdil, že nárok na odmenu pre žalobkyňu vznikne, ak bude syn žalovaného
prepustený na okresnom súde alebo krajskom súde. Čo sa týka spôsobu uzavretia zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci, súd poukazuje, že výpoveď žalovaného a svedkyne R. V., ktorí tvrdili o rýchlom uzavretí

zmluvy bez riadneho jej prečítania, považuje za účelové, keďže svedok J.. Z. T. vo svojej výpovedi
potvrdil,žeZmluvaoposkytnutíprávnejpomocibolavýsledkomdohodystránsporu,ažesajednotlivéjej
články spoločne prechádzali a žalobkyňa zmluvu nahlas čítala. Svedkyňa R. V. sa k vyplateniu žalobkyni
najprv 2.000,- eur a potom 3.000,- eur vyjadrovať nechcela, len udala, že ústne to bolo dojednané
ináč, ako do bolo dané do zmluvy, avšak svedok J.. Z. T. k odmene pre žalobkyňu uviedol, že tá bola

členená do dvoch častí podľa toho, či bude rozhodnuté na prvom alebo druhom stupni. Z vykonaného
dokazovania tiež vyplynulo, že väzba synovi žalovaného začala plynúť dňa 10.03.2017. V zmysle
ustanovenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem
mesiacov, pričom prokurátorka podala dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím na syna žalovaného
obžalobu a oznámila súdu, že žiadosti obvineného nevyhovela a ponúkané inštitúty nahradzujúce väzbu

nepovažovala za dostatočné. Termín hlavného pojednávania bol vytýčený na deň 04.10.2017, ktoré
bolo z dôvodu ospravedlnenia obhajcu druhého obžalovaného odročené, avšak na tomto pojednávaní
súd rozhodoval o žiadosti syna žalovaného o prepustení väzby a o väzby druhého obžalovaného,
pričom žiadosť syna žalovaného o prepustenie z väzby bola zamietnutá a druhý obžalovaný bol
ponechaný vo väzbe. Po poučení o opravnom prostriedku syn žalovaného a aj prítomný splnomocnenec

žalobkyne podali proti uzneseniu sťažnosť. Tu súd poukazuje, že predseda senátu konajúci o väzbe
syna žalovaného a druhého obžalovaného neustanovil žiadnu sudcovskú lehotu na podanie písomného
zdôvodnenia podaných sťažností, avšak je absolútne zrejmé, že nebola dodržaná lehota v zmysle
ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o
väzbe tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní a zároveň, aby
nadriadený súd mohol rozhodnúť do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.
Súd rozhodujúci o žiadosti syna žalovaného o prepustení z väzby rozhodoval o tejto žiadosti dňa
04.10.2017 (streda), pričom mu ostali len tri pracovné dni na to, aby spis predložil nadriadenému súdu
(05.10.2017 - štvrtok, 06.10.2017 - piatok, 09.10.2017 - pondelok, 10.10.2017 - utorok), ktorý nadriadený

súd by musel najneskôr rozhodnúť 10.10.2017, čo sa však v danom prípade nestalo a odvolací súd o
podanejsťažnostisynažalovanéhonerozhodoval.Súdjetohonázoru,žeajkebysižalobkyňauznesenie
o zamietnutí sťažnosti prevzala v deň rozhodnutia tejto žiadosti dňa 04.10.2017 (streda), keďže na
pojednávaní uviedla, že si také uznesenia preberá bežne v deň rozhodnutia o väzbe po telefonickej
dohode s asistentkami trestných senátov, táto skutočnosť by neovplyvnila zjavne nesprávny postup súdu

vo veci rozhodovania o väzbe syna žalovaného, keďže bolo dokazovaním zo spisu sp. zn. 2T/115/2017
preukázané, že len dňa 06.10.2017 trestná kancelária dostala pokyn na odoslanie uznesenia v jeho
písomnom vyhotovení, ktorým bolo rozhodnuté o väzbe bez predloženia veci nadriadenému súdu a
dňa 18.10.2017 vyzývala kancelária obhajcu druhého obžalovaného k doručeniu zdôvodnenia sťažnosti
k uzneseniu o ponechaní väzbe. Syn žalovaného bol teda prepustený z väzby na slobodu odvolacím

súdom, ktorý dal príkaz na jeho prepustenie, a to z dôvodu, že základná lehota väzby u žalovaného
uplynula dňa 10.10.2017 a spis bol krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaných proti
rozhodnutiu o väzbe predložený až dňa 25.10.2017. Z uvedeného je evidentné, že skutočne došlo k
želanému výsledku, na ktoré dosiahnutie sa tiež žalobkyňa zaviazala v rámci zariadenia záležitosti vzmysle zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, keďže syn žalovaného bol z väzby prepustený. Súd preto
vzhľadom na námietky žalovaného sa ďalej zaoberal, či poskytnuté právne služby zo strany žalobkyne
boli vykonané s odbornou starostlivosťou. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

žalobkyňa uskutočnila vo veci žalovaného úkony právnej služby:
- prevzatie a príprava obhajoby dňa 15.08.2017,
- porada s klientom dňa 19.08.2017,
- podanie žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 5.09.2017,
- porada s klientom dňa 14.09.2017,

- účasť na hlavnom pojednávaní / verejnom zasadnutí dňa 04.10.2017,
- podanie písomného odôvodnenia sťažnosti dňa 12.10.2017.
Zákon o advokácii ukladá advokátovi povinnosť pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi, konať čestne a svedomito, postupovať s odbornou
starostlivosťou, porušením ktorej mu nevznikol nárok na odmenu. Pod pojmom odborná starostlivosť
treba rozumieť nielen súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosť, ale aj čestné a

svedomitékonanieadvokáta,ktorýprimeranýmspôsobomadôslednevyužívavšetkyprávneprostriedky
a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné a pritom
dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Prvoradý je vždy záujem klienta
a až potom nasleduje záujem advokáta zaslúžiť si za svoju prácu odmenu. Za účelné a hospodárne
právne služby sa môžu považovať len také úkony, ktorými sa zbytočne neriešia právne problémy

postupom bez relevantného výsledku tak, aby to bolo čo najviac prospešné pre klienta. Súd je toho
názoru, že napriek tomu, že si žalobkyňa riadne splnila svoju povinnosť v zmysle ustanovenia §
189 ods. 3 Trestného poriadku, avšak podľa názoru súdu obhajoba žalobkyne syna žalovaného v
druhostupňovom konaní nebola vykonaná s odbornou starostlivosťou. Podľa súdu správne poukázal
právny zástupca žalovaného, že právne kroky žalobkyne po dni 11.10.2017 boli irelevantné, pretože

ani aktivita okresného súdu a ani aktivita žalobkyne nemala po dátume 10.10.2017 žiadny vplyv na
konanie a rozhodnutie o väzbe syna žalovaného. Súd je toho názoru, že žalobkyňa ako advokátka so
znalosťou práva pri obhajobe syna nevykonala taký úkon, ktorým by príslušné rozhodovacie orgány
upozornila, že nebol dodržaný procesný postup podľa ustanovenia § 228 ods. 4 v spojení s ustanovením
§ 76 ods. 3 Trestného poriadku a taktiež v odôvodnení sťažnosti na uplynutie základnej lehoty väzby

vôbec nepoukázala. V odôvodnení sťažnosti zo dňa 11.10.2017 žalobkyňa len skonštatovala, že syn
žalovaného „je obmedzený na osobnej slobode odo dňa 10.03.2017 a v súčasnosti je už takmer 7
mesiacov vo väzbe“, ale ku dňu vyhotovenia odôvodenia sťažnosti to nebolo „takmer“, ale presne 7
mesiacov a 1 deň. Súd je teda toho názoru, že žalobkyňa nesprávne aplikovala ustanovenia Trestného
poriadku, ale ani iným samostatným podaním na túto skutočnosť súdy neupozornila, a v čase od

doručenia odôvodnenia sťažnosti okresnému súdu do času prevzatia príkazu krajského súdu bola
žalobkyňapasívna.Tútoúvahusúdunemôžezvrátiťaninázoržalobkyne,ktorávrámciprocesnejobrany
svojhonárokuuvádzala,žesvojoutaktikouvpodstateprispelaktomu,žekrajskýsúdnemalinúmožnosť
ako prepustiť obžalovaného z väzby na slobodu. Ak by to bola skutočne pravda, tak žalobkyňa by
sťažnosť proti uzneseniu neodôvodňovala na 4 a pol strany, ale učinila by také kroky, aby žalovaný nebol

prepustený až dňa 26.10.2017, ale skôr. Taktiež taktika žalobkyne nemohla mať absolútne žiadny vplyv
ani na rozhodnutie súdu o stanovení termínu hlavného pojednávania, keďže ide o výlučnú rozhodovaciu
právomoc konajúceho sudcu. Súd teda uzatvára, že poskytovanie právnej pomoci žalobkyňou v procese
rozhodovania o väzbe syna žalovaného po podaní sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o
prepustenie z väzby nebolo vykonané s odbornou starostlivosťou a preto v súlade s ustanovením § 18

ods. 5 nárok žalobkyni na odmenu voči žalovanému nevznikol. Podľa názoru súdu priznanie odmeny
žalobkyne by bolo navyše v rozpore so zásadou súkromného práva „nemo turpitudinem suam allegare
potest“, ktorá znamená, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, nepoctivosti,
avširšomvýznameajzosvojhovlastnéhopochybenia.Vzmyslevyššieuvedenéhosúdžalobuzamietol.
Vzhľadom k prijatému záveru, že odmena žalobkyni za postup bez odbornej starostlivosti pri poskytovaní

právnej pomoci nepatrí, súd sa už nezaoberal námietkou žalovaného k výške dojednanej odmeny v
rozpore s dobrými mravmi.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s
tým, že úspech žalovaného v konaní predstavoval 100 % a úspech žalobkyne predstavoval 0 %. Z tohto

dôvodu vzhľadom na pomer úspechu v konaní preto úspešnému žalovanému patrí nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.7. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365
ods. 1 písm. f) z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP z dôvodu, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa má za to, že bolo v
súdnom konaní preukázané, že odmena bola viazaná na výsledok, ktorý sa mal dosiahnuť a tento sa
aj dosiahol, čo konštatuje aj súd prvej inštancie v bode 45 odôvodnenia rozsudku, a to v jeho prvej
vete, preto podľa názoru žalobkyne vznikol žalobkyni nárok na túto odmenu v ňou požadovanej výške.
Napriek vyššie uvedenému zistenému skutkovému stavu zo strany súdu prvej inštancie tento sa začal

zaoberať námietkou žalovaného, že žalobkyňa mu ako advokátka neposkytla právne služby s odbornou
starostlivosťou. Súd prvej inštancie na jednej strane v bode 47 odôvodnenia rozsudku konštatuje, že
žalobkyňa si riadne splnila svoje povinnosti v zmysle ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku,
ale obhajoba syna žalovaného v druhostupňovom konaní nebola zo strany žalobkyne poskytnutá s
odbornou starostlivosťou, pričom vytkol žalobkyni, že ako advokátka nevykonala taký úkon, ktorým by
príslušné rozhodovacie orgány upozornila, že nebol dodržaný procesný postup podľa ustanovenia § 228

ods. 4 v spojení s ustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku a ani túto skutočnosť v odôvodnení
sťažnosti neupozornila. S týmto záverom súdu prvej inštancie podľa názoru žalobkyne nie je možné
súhlasiť. Žalobkyňa pri podpise zmluvy o právnej službe s klientom ako advokátka predpokladá, že súd
pozná právo a v zmysle právnych predpisov bude konať, to znamená, že neupravuje dohodu o odmene
s klientom pre prípady pochybenia či nečinnosti súdu. Skutočnosť čo advokát uvádza v odôvodnení,

napr. sťažnosti, čo v nej píše alebo aký je jej obsah, dokonca ani absencia odôvodnenia sťažnosti by v
danom prípade neovplyvnili dôvod prepustenia syna žalovaného z väzby, pretože išlo o uplynutie lehoty
väzby a platí, že ak by aj advokát upozornil v danom prípade súd na uplynutie lehoty väzby, rovnako
by bol prepustený na slobodu nie v súvislosti s priamou činnosťou advokáta, ale v dôsledku pochybenia
súdu, ktoré nebolo možné predvídať. Žalobkyňa zastáva názor, že s odbornou starostlivosťou a v zmysle

zákona mal konať najmä súd a nebolo jej úlohou ako advokátky a dokonca to nebolo ani v záujme
jej klienta upozorňovať súd, aby konal, lebo uplynula lehota väzby. Spis bol súdu druhého stupňa
predložený nie na základe pokynu žalobkyne ak advokátky a ani jej upozornenie na plynutie lehoty väzby
syna žalovaného by podľa jej názoru neovplyvnilo rýchlosť jeho prepustenia z väzby na slobodu. Pretože
v zmluve o poskytnutí právnych služieb bolo jasne dohodnuté kedy vzniká advokátke nárok na odmenu

a teda, že vzniká, ak sa dosiahne výsledok, má žalobkyňa za to, že žalovaný vedel, že bude potrebné
doplatiť žalobkyni sumu 3.000,- eur v prípade, ak bude jeho syn prepustený z väzby rozhodnutím
krajského súdu. Toto sa dosiahlo a preto žalobkyni by mal vzniknúť nárok na zaplatenie odmeny.
Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím neprimerane zvýhodnil žalovaného, ktorý
bol úspešný v trestnom konaní o prepustení jeho syna z väzby a napriek tomu nie je zaviazaný plniť v

prospech žalobkyne na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, a to napriek tomu, že žalobkyňa
akoadvokátkanemohlaprejehosynaurobiťviacastálemázato,žečokoľvekbyakoprávnazástupkyňa
uviedla, napr. v odôvodnení sťažnosti, výsledok by bol stále rovnaký, a to prepustenie syna žalovaného
z väzby z dôvodu uplynutia lehoty. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo, aby zrušil rozsudok súdu

prvej inštancie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

8. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne a právne správny, a preto sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Napadnutý
rozsudok podľa jeho názoru nevykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle. Podľa názoru žalovaného

súd prvej inštancie dostatočne presvedčivo a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil na základe akých
skutočností prijal skutkové a právne závery a tiež prečo sa sčasti stotožnil s obranou žalovaného
a nestotožnil sa s argumentmi žalobkyne pre existenciu a dôvodnosť jej nároku. Odvolanie podané
žalobkyňou proti napadnutému rozsudku a tiež námietky v ňom uvedené považuje preto žalovaný za
nedôvodné a bez podkladu vo vykonanom dokazovaní a platnej právnej úprave. Skutkové a právne

argumenty, ktoré použila žalobkyňa sú podľa názoru žalovaného v rozpore so zisteným skutkovým
stavom a tiež v rozpore s právnym posúdením vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z
týchto dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vo
všetkých jeho výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov konania voči žalobkyni.

9. Sporové strany následne nevyužili podanie odvolacej repliky ani odvolacej dupliky.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 378 a nasl.CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 3 nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté odvolacím
súdom postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia
boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred vyhlásením

rozhodnutia.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku alebo iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05). Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na

týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k
odvolacím námietkam poukazuje na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP.

13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza odvolací

súd nasledovné.

14. Základnou odvolacou námietkou žalobkyne bola skutočnosť, že v súdnom konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, že odmena za právne služby bola viazaná na výsledok a zároveň bolo v
konaní preukázané, že tento výsledok sa dosiahol, čo aj konštatoval súd prvej inštancie, preto mal

žalobkyni vzniknúť nárok na predmetnú odmenu, ktorú mala právo požadovať od žalovaného, pričom
odmena mala patriť žalobkyni vo výške 2.000,- eur, ak by bol syn žalovaného prepustený na slobodu
z väzby rozhodnutím okresného súdu a vo výške 5.000,- eur (teda navýšenie o ďalších 3.000,- eur) v
prípade, ak by došlo k prepusteniu syna žalovaného z väzby rozhodnutím krajského súdu. Podľa názoru
žalobkyneakoadvokátky,tátopresynažalovanéhoviacurobiťnemohlaabezohľadunato,čobyuviedla

v odôvodnení ňou podanej sťažnosti, výsledok by bol stále rovnaký, pričom by spočíval v prepustení
syna žalovaného z väzby z dôvodu uplynutia lehoty.

15.Odvolacísúdkonštatuje,ževzťahmedziadvokátomaklientomjeosobitnýmtypompríkaznejzmluvy.
Ide o činnosť, na ktorú sa vzťahujú osobitné predpisy. Práva a povinnosti strán sa tak riadia špeciálnou

úpravou,ktorúpredstavujezákonč.586/2003Z.z.oadvokáciiaozmeneadoplnenízákonač.455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len „zákon o advokácii"). Základnou povinnosťou advokáta pri
výkone svojej činnosti v zmysle § 18 zákona o advokácii je ochrana práv a záujmov klienta a ich
presadzovanie na základe jeho pokynov. Postup advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže
na pojem odborná starostlivosť, ktorú je potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon

advokátskej činnosti, od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po
osobnostné predpoklady. Pri určení postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také
formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy záujem klienta
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 454/2019 zo dňa 19.11.2019).

16. Odvolací súd v rámci uplatneného nároku posudzoval najmä obsah zmluvy o poskytnutí právnej
pomoci, ktorý bol uzatvorený medzi sporovými stranami dňa 15.08.2017. Z uvedenej zmluvy vplynulo,
že zmluvné strany sa dohodli na spôsobe odmeny pre žalobkyňu ako advokátku o paušálnej odmene
podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a taktiež sa dohodli na odmene v prípade úspešného vybavenia
záležitostí, ktorá je premetom tejto zmluvy v podobe odmeny pre prípad úplného skončenia a vybavenia

veci v prvostupňovom konaní vo výške 2.000,- eur a v prípade zariadenia záležitostí podľa bodu 3
zmluvy až v druhostupňovom konaní vo výške 5.000,- eur. Taktiež možno konštatovať, že žalobkyňa
si uznesenie o zamietnutí sťažnosti prevzala v deň rozhodnutia tejto žiadosti, a to dňa 04.10.2017.
Zároveň možno konštatovať, že základná lehota väzby u žalovaného uplynula dňa 10.10.2017 a spis bolkrajskémusúdunarozhodnutieosťažnostiobžalovanýchprotirozhodnutiuoväzbepredloženýnásledne
dňa 25.10.2017. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že akýkoľvek úkon poskytnutia
právnej pomoci žalobkyne po dni 11.10.2017 bol nehospodárny a neúčelný, keďže akákoľvek jej ďalšia

aktivita po dátume 10.10.2017 nemohla myť vplyv na konanie a rozhodnutie o väzbe syna žalovaného.
Možno teda uzatvoriť, že žiadne ďalšie právne kroky zo strany žalobkyne po dátume 10.10.2017 neboli
potrebné, prichádzal do úvahy iba krok, kde mohla právna zástupkyňa syna žalovaného upozorniť súd
na zmeškanie lehoty a nedodržanie procesného postupu podľa ustanovenia § 228 ods. 4 v spojení s §
76 ods. 3 Trestného poriadku, a to, že došlo k uplynutiu základnej lehoty väzby, čo však nevykonala.

Možno uzatvoriť, že po obsahovej stránke úkony žalobkyne ako právnej zástupkyne neboli po dátume
10.10.2017 vykonané s odbornou starostlivosťou, a tak ako správne uzatvoril súd prvej inštancie
podľa § 18 ods. 5 nároky žalobkyne na odmenu voči žalovaného v ňou požadovanej výške 3.000,-
nevznikli. Žalobca teda ako advokát neposkytol súdom posudzovanú právnu pomoc riadne, pretože pri
jej poskytovaní došlo k porušeniu povinností advokáta stanovených zákonom o advokácii, t. j. najmä
povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou. Odbornou starostlivosťou sa rozumie, že advokát

koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom ale aj hospodárne využíva všetky právne prostriedky
a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, a pritom
dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Postup žalobcu ako advokáta v
konaní pred krajským súdom čo do úkonov žalobkyne ako právnej zástupkyne po dátume 10.10.2017
nezodpovedá kritériu účelnosti a hospodárnosti poskytovaných právnych služieb (aktivita žalobkyne

nemala po dátume 10.10.2017 žiadny vplyv na konanie a rozhodnutie o väzbe syna žalovaného, čoho
si žalobkyňa aj vzhľadom na obsah jej písomných vyjadrení bola vedomá). Súd je toho názoru, že
žalobkyňa ako advokátka so znalosťou práva pri obhajobe syna nevykonala taký úkon, ktorým by
príslušné rozhodovacie orgány upozornila, že nebol dodržaný procesný postup podľa ustanovenia §
228 ods. 4 v spojení s ustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku a taktiež v odôvodnení sťažnosti

na uplynutie základnej lehoty väzby vôbec nepoukázala. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd
konštatuje, že žalobkyňa nepostupovala v súlade s ustanoveniami Zákona o advokácii, a preto nemožno
úkony právnej služby smerujúce ku konaniu pred súdom druhej inštancie považovať za realizované
riadne, účelne, hospodárne a teda zároveň vykonané s odbornou starostlivosťou. Z tohto dôvodu
žalobkyni nemožno priznať nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytovanie právnej pomoci

žalobkyňou v procese rozhodovania o väzbe syna žalovaného v rámci sťažnosti proti uzneseniu o
zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu by priznanie nároku
na odmenu za poskytovanie právnych služieb žalobkyni v konaní pred krajským súdom bolo v rozpore
aj s dobrými mravmi, keďže v konaní pred krajským súdom nedbala na účelnosť a hospodárnosť
poskytovaných právnych služieb s cieľom dosiahnuť vyššiu odmenu vykonaním špecifikovaného úkonu

smerujúceho ku konaniu pred súdom druhej inštancie (podanie písomného odôvodnenia sťažnosti dňa
12.10.2017).

17. Odvolací súd ďalšej poukazuje aj na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny
výrok o trovách konania.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1
a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom odvolanie žalobkyne bolo vyhodnotené
ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti
neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).