Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 24, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/47/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317206006
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8317206006.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: BANDER, spol. s r.o.,
Palenčiarska 2736, Snina, IČO: 31 669 034, právne zast. JUDr. Jánom Martinecom, advokátom,
so sídlom Werferova 1, Košice, proti žalovanému: Tichomír Galanda SUPTRANS SNINA, Staničná
1031/14, Snina, IČO: 10 677 178, zast. JUDr. Evou Koščovou, advokátkou, Advokátska kancelária
Osloboditeľov 3, Humenné, o obnovu konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp.zn.
17C/142/2007, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp.zn. 5C/34/2017-186
zo dňa 29.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovi sa vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Povoľuje obnovu konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 17C/142/2007.
Priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o
výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti

tohto rozsudku.“

Súd prvej inštancie v poradí druhé svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že žalobca podal dňa
19.05.2017 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadal povoliť obnovu konania vedeného na Okresnom
súde Humenné pod sp.zn. 17C/142/2007. Podanú žalobu odôvodnil tým, že citovaným rozsudkom bol
zaviazaný uhradiť žalobcovi P. N. 17.783,50 eura so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 15.269,20
eura, zo sumy 2.514,30 eura od 01.12.2008 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Zároveň bol zaviazaný uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 8 795,20 eur, rovnako v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Citovaný rozsudok bol potvrdený aj rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 16Co/186/2013 z 28.11.2013.
V trestnom konaní vedenom proti W.. X. T. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd svojím
rozsudkom sp.zn. 1To/1/2016 z 21.02.2017 rozhodol, že obžalovaný W.. X. T., bytom G. XXXX/XX, D.
sa odsudzuje podľa § 248 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, s použitím § 35 ods. 1
Trestného zákona za použitia § 40 ods. 1 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo

výmere dva roky.
Žaloby na obnovu konania sa priamo týka skutok pod bodom II. C rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 10.06.2013 č. konania 2T/2/2005, podľa ktorého obžalovaný 14.augusta 2000 ako konateľ obchodnej
spoločnosti BANDER uzavrel kúpnu zmluvu o prevode hnuteľnej veci, na základe ktorej predal svojmuznámemu P. N. podnikajúcemu pod obchodným menom Tichomír Galanda SUPTRANS SNINA za 98
400 Sk nákladné motorové vozidlo značky C. J. DI, č. motora XXXXXXXXXXXXXX/XX, č. karosérie F
ŠPZ Y v hodnote 289 181 Sk, pričom v skutočnosti toto od 25.10.2000 v rámci predmetu svojej činnosti

používala obchodná spoločnosť ATRIUM, spoločníčkou a konateľkou ktorej v tom čase bola manželka
obžalovanéhoS.T.azamestnancomktorejbolod01.novembra2000ajobžalovaný,čímtaktoobchodnej
spoločnosti BANDER spôsobil škodu vo výške 190.781,- Sk (6.332,77 eura).
Vkonaníonáhraduškodyapredtýmsúvisiacehokonaniaovydanievecibolopredmetomdokazovaniaaj
vlastnícke právo žalobcu P. N.. Bez preukázania vlastníckeho práva sa nemôže domáhať náhrad škody

ani vydania veci. Konanie odsúdeného W.. X. T., ktorý previedol vlastnícke právo k motorovému vozidlu,
bolo v právoplatne skončenom trestnom konaní uznané za konanie v rozpore s trestným zákonom.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
V pôvodnom konaní bolo teda rozhodnuté v neprospech žalobcu BANDERS, spol. s r.o., čím je splnená
podmienka aktívnej legitimácie podľa § 400 CSP. Žalobca považuje obnovu konania za prípustnú podľa

§ 397 písm. c) CSP, nakoľko bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu iných
subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní a takouto osobou je W.. X. T., ktorý bol v
konaní o vydanie veci vypočutý ako svedok na pojednávaní dňa 03.09.2001 a so P. N. uzavrel kúpnu
zmluvu v mene žalobcu BANDERS, spol. s r.o.
Subjektívna lehota na podanie žaloby o obnovu konania stanovená v § 403 CSP je dodržaná, lebo

žalobca sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy najskôr dňa 21.02.2017, kedy sa zúčastnil trestného
pojednávania - verejného zasadnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde sa vo veci rozhodlo
rozsudkom. Uplatniť dôvod obnovy však mohol až po doručení rozsudku, t.j. 15.05.2017.
Objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania je dodržaná, nakoľko sa jedná o prípad podľa
§ 404 písm. c) CSP, keďže dôvod obnovy je podľa § 397 písm. c) CSP. Preto žalobca navrhuje povoliť

obnovu konania vo veci sp.zn. 17C/142/2007 Okresného súdu Humenné.
V dôsledku podaného odvolania rozhodol vo veci Krajský súd v Prešove uznesením č.k.
6Co/30/2019-167 z 25.08.2020 a to tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
Vyslovil právny názor, že je presvedčený, že zúčastnenou osobou tak, ako to má na mysli § 397

písm. c) CSP je aj svedok v konaní. Bolo by totiž v rozpore s princípom spravodlivosti, aby za vec
nadobudnutú trestným činom poškodený ešte platil škodu na ušlom zisku. Logickým a správnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého
súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami je priznať
vzhľadom na okolnosti veci osoby svedka štatút zúčastnenej osoby, tak, ako to má na mysli ustanovenie

§ 397 písm. c) CSP.
Predpokladom toho, aby súd pripustil obnovené konanie vo veci, v ktorej už raz právoplatne rozhodol,
je splnenie všetkých zákonných procesných podmienok upravených v príslušných ustanoveniach §§
397 až 408 CSP. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej
nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia a vzhľadom na prelomenie zásady res iudicata,

ktorá zabezpečuje právnu istotu stranám sporu, je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená.
Zákonné ustanovenie § 397 písm. a) až f) CSP pripúšťa obnovu konania proti právoplatnému rozsudku,
ak v konaní, v ktorom bol vydaný, došlo k skutočnostiam explicitne vymenovaných v ustanovení §
397 CSP. Prípustnosť a striktnosť úpravy obnovy konania nie je samoúčelná, lebo zrejmým záujmom
zákonodarcu bolo prispieť k zachovaniu právnej istoty a pripustiť výnimku zo zásady nezameniteľnosti

právoplatného rozsudku len výnimočne, za predpokladu naplnenia konkretizovaných a špecifických
podmienok. Túto koncepciu je nevyhnutné mať na zreteli a v prípade podania žaloby na obnovu konania
veľmi dôsledne preskúmať, či sú splnené všetky procesné podmienky pre povolenie takejto obnovy.
Bolo preukázané, že žalobca podal žalobu na obnovu konania v lehote troch mesiacov, odkedy sa o
dôvode obnovy mohol dozvedieť, lebo Najvyšší súd SR rozhodol vo veci obžalovaného W. X. T. dňa

21.02.2017 a žaloba na obnovu konania bola podaná dňa 19.05.2017, teda v lehote troch mesiacov tak,
ako to ukladá ustanovenie § 403 ods. 1 CSP.
Žalobca uplatnil dôvod na povolenie obnovy podľa § 397 písm. c) CSP a teda, že v jeho neprospech
bolo rozhodnuté v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej
na konaní. Za iný subjekt a inú osobu zúčastnenú na konaní považoval W. X. T..

Z obsahu spisu sp.zn. 17C/142/2007 bolo nesporne preukázané, že W.. X. T. vystupoval v tomto konaní
ako svedok. Bolo preto potrebné posúdiť, či svedok, v dôsledku trestného činu bolo rozhodnuté v
neprospech strany sporu, môže byť považovaný za iný subjekt konania alebo osobu zúčastnenú na
konaní.Tu súd prvej inštancie poukázal na uznesenie KS v Prešove sp.zn. 1Co/75/2019-176 z 26.11.2019, ktorý
v bodoch 24 - 26 uviedol: „Svedok má podľa názoru odvolacieho súdu postavenie osoby zúčastnenej
na konaní v zmysle § 397 písm. c) CSP, aj keď Civilný sporový poriadok nedefinuje pojem „Iné osoby

zúčastnené na konaní“, pod týmto pojmom však môžeme rozumieť osobu, ktorá nie je stranou sporu,
napriek tomu je však na konaní zúčastnená a zákon jej priznáva určité procesné práva a povinnosti.
Osobou zúčastnenou na konaní môže byť napríklad intervenient (§ 81 CSP), ale aj znalec, či tlmočník
(Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajanková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok,
nakladatelství C. H. Beck 2016, str., 1328). Predpokladom na povolenie obnovy konania podľa § 397

písm. c) CSP je preukázanie príčinnej súvislosti medzi trestným činom zákonom vymedzených subjektov
a nepriaznivým rozhodnutím pre stranu sporu.
Ak zákon (v zmysle vyššie uvedeného názoru doktríny - t.j. autorov komentára k CSP) priznáva
postavenie osoby zúčastnenej na konaní znalcovi, tlmočníkovi alebo intervenientovi je nepochybné, že
takéto postavenie musí mať aj svedok, ktorý sa svojou funkciou a postavením približuje k znalcovi,
pretože svojou výpoveďou podáva informácie o okolnostiach prejednávanej veci, súdu neznáme, na

základe ktorých súd zisťuje skutkový stav a jediným rozdielom medzi svedkom a znalcom je v podstate
to, že znalec podáva súdu informácie odborného charakteru viažuce sa k predmetu konania, zatiaľ čo
svedok podáva informácie iného charakteru, teda informácie, ktoré majú charakter vedomostí získaných
spravidla vlastnou pozorovacou činnosťou. V kontexte pojmu - „Iná osoba zúčastnená na konaní“, však
zásadný rozdiel medzi znalcom a svedkom nie je, pretože obe tieto osoby sa konania zúčastňujú a

ovplyvňujú jeho výsledok.
Zo spisu naviac vyplýva, že svedok W. T. sa dopustil trestnej činnosti v súvislosti s prevodom
predmetných hnuteľných vecí na právneho predchodcu žalovaných, bol za to právoplatne odsúdený
vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho výpoveď nepochybne
ovplyvnila súdne rozhodnutie v občianskoprávnom konaní. Zároveň možno mať za preukázané, že

existuje príčinná súvislosť medzi trestným činom, ktorého sa W.. T. dopustil (porušením svojich
konateľských povinností a oprávnení) a nepriaznivým rozhodnutím pre žalobcu (v pôvodnom konaní
žalovaného)“.
Ďalej poukázal na uznesenie KS v Prešove sp.zn. 6Co/30/2019-167 z 25.08.2020, ktorý v bodoch 11 a
12 uviedol: „Otázka, či svedok v konaní, ktoré žiada strana sporu (v civilnom sporovom konaní obnoviť)

bol (tento svedok) po právoplatnosti rozsudkov o uložení povinnosti nahradiť škodu odsúdený za trestný
čin skutkovo súvisiaci - je zúčastnenou osobou tak ako ju ma na mysli ust. § 397 písm. c) CSP.
Odvolací súd je presvedčený, že zúčastnenou osobu, tak ako to má na mysli § 397 písm. c) CSP, je aj
svedok v konaní. Bolo by totiž v rozpore s princípom spravodlivosti, aby za vec nadobudnutú trestným
činom poškodený ešte platil škodu na ušlom zisku.

Totižto každé súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledku konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a v súlade s jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho
výroku. Logickým a správnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania

zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov
medzi stranami je priznať vzhľadom na okolnosti veci osobe svedka štatút zúčastnenej osoby, tak ako
má mysli ustanovenie § 397 písm. c) Civilného sporového poriadku.“
ShorecitovanýmirozhodnutiamiKSvPrešovesasúdprvejinštancievcelomrozsahustotožnil,považuje
svedka za osobu zúčastnenú na konaní a keďže v dôsledku trestného činu svedka bolo rozhodnuté v

neprospech strany sporu, súd povolil obnovu konania vedeného na OS Humenné sp.zn. 17C/142/2007.
V danom konaní bol žalobcom P. N. a žalovaným spoločnosť BANDER, s.r.o. Snina. Bolo rozhodnuté
v neprospech žalovaného, lebo bol zaviazaný uhradiť žalobcovi sumu 17.783,50 eura. Zároveň bolo
preukázané, že W. X. T. bol konateľom spoločnosti BANDER, spol. s r.o. a v uvedenom konaní
17C/142/2007 vystupoval ako svedok. Zároveň bolo preukázané, že bol rozsudkom Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 1To/1/2016 právoplatne odsúdený, pričom za vinného z trestného činu sprenevery bol uznaný
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2T/2/2005. Bol uznaný za vinného aj vo vzťahu ku skutku
v bode C, lebo 14.08.2000 ako konateľ obchodnej spoločnosti BANDER uzatvoril zmluvu o prevode
hnuteľnej veci - nákladného motorového vozidla C. J. s P. N..
Teda nepochybne bolo preukázané, že trestným činom zúčastnenej osoby bolo rozhodnuté v konaní

17C/142/2007 v neprospech žalobcu, a preto súd obnovu tohto konania povolil.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP.2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu na obnovu konania zamietol. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

V odvolaní ďalej okrem iného uviedol, že v konaní poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 275/2018 zo dňa 25.06.2019, podľa ktorého „princíp predvídateľnosti rozhodovania
znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo
a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej
istoty. V prípade, ak súd obdobnú vec rozhodne inak než v predošlých veciach, je povinný svoje závery

riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia
neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal“. Ústavný súd
konštatuje, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiadúca.
Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva,
resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V
zmysle ods. 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a
právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa ods. 3) právo na dôkladné a presvedčivé
odôvodnenie tohto odklonu. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na skutočnosť,

že Krajský súd v Prešove Rozsudkom sp.zn. 4Co/58/2018 zo dňa 12.02.2019 právoplatne rozhodol
v rovnakej veci tých istých strán sporu tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné sp.zn.
10C/27/2017, ktorým súd nepovolil obnovu konania. V citovanom rozhodnutí Krajský súd v Prešove
konštatoval, že W.. X. T., ktorý bol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu sprenevery a
zneužitia účasti na hospodárskej súťaži, nie je osobou podľa ustanovenia § 397 písm. c) CSP a preto

obnovu konania nepovolil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žalovaný má za to, že takýto stav,
keďvrovnakýchveciachkrajskýsúdrozhodolrozdielne,jeporušenímprincípuprávnejistoty,ženaurčitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní rovnakých podmienok dáva rovnaká odpoveď. Argumentácia
súdu nevedie k presvedčivému zdôvodneniu právneho záveru, lebo opomína racionálne vysvetlenie
dôvodov prednosti jedného princípu pred inými ako aj logické vysvetlenie, prečo v rovnakej veci rozhodol

súd rozdielne ako v inej právoplatne skončenej veci.
Žalovaný kúpil od spoločnosti BANDER spol. s r.o. nákladné motorové vozidlo C. J. v roku 2000.
Ako kupujúci splnil všetky predpísané právne náležitosti potrebné k nadobudnutiu vlastníckeho práva
k hnuteľnej veci. Napriek zaplateniu kúpnej ceny predávajúci zadržiaval motorové vozidlo a odmietol
ho vydať aj napriek predbežnému opatreniu č.k. Ncb 1/01 zo dňa 04.05.2001. Motorové vozidlo bolo

vydané žalovanému až v roku 2007 v exekučnom konaní, pričom bolo v dezolátnom stave neschopnom
prevádzky. Žalovaný po dobu 7 rokov nemohol užívať vec, ktorú nadobudol kúpnou zmluvou a za
ktorú riadne zaplatil kúpnu cenu. Taktiež žalovaný poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II ÚS 152/2018 z 11. júla 2018, podľa ktorého súd je povinný zobrať do úvahy
podstatu a dôležitosť právnych vzťahov, do ktorých zasahuje, ich trvalosť a s tým spojenú právnu

istotu. V prípade, že sa len formalisticky zameria na formálne premenné posudzovanej veci a nijako
sa nevysporiada so skutočnosťou, že jeho rozhodnutím môže byť podstatným spôsobom zasiahnutá
zmluvná sloboda účastníkov zmluvného vzťahu a ich hmotné ústavné práva majetkového charakteru,
zasiahne tak do ich základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich
práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Kúpnu zmluvu

uzavrel žalovaný ako kupujúci s žalobcom ako predávajúcim, v mene ktorého konal konateľ spoločnosti
W. X. T.. Podľa ustanovenia § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka obmedziť konateľské oprávnenia môže
iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie. Takéto obmedzenie je však voči tretím osobám
neúčinné. Ak konateľ porušil stanovené obmedzenie, zodpovedá za toto excesívne konanie spoločnosti,
avšak vo vzťahu k tretím osobám sú platné. Žalovaný sa pri uzatváraní zmluvy nedopustil žiadneho

protiprávneho konania a vec navyše nadobudol dobromyseľne.
Inštitút obnovy konania predstavuje závažný zásah do princípu právnej istoty, preto zákonodarca striktne
stanovuje podmienky jeho prípustnosti. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal
s námietkou žalovaného týkajúcou sa princípu justifikácie účinkov procesných úkonov, (zachovanie
právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti OSP), keďže k podaniu žaloby došlo až po 1. júli

2016. Vzhľadom k uvedenému aplikovať dôvod obnovy konania na konanie právoplatne ukončené pred
účinnosťou CSP možno vnímať ako priamu retroaktivitu právnej normy, čo je podľa názoru žalovaného
neprípustné.3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ak vecne
správny potvrdil.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na námietke o rozpore rozhodnutia s právnou
istotou uvedenou v odvolaní.
Žalobca s týmto názorom nesúhlasil a poukázal na rozpor s princípom spravodlivosti a zákonnosti.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379

a nasl. CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré návrhu žalobcu na
povolenie obnovy konania vedeného pod sp.zn. 17C/42/2007 vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, prípadne ústavne nekonformné, pretože súd prvej
inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,

nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie
a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odvolateľovi.

9. Podľa § 397 písm. c) CSP, proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak

bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo
inej osoby zúčastnenej na konaní.

10. Podľa § 403 ods. 1 CSP, žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy
sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď

ho mohol uplatniť.

11. Podľa § 403 ods. 2 CSP, žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od
právoplatnosti rozhodnutia.

12. Podľa § 404 písm. c) CSP, za splnenia podmienok podľa § 403 ods. 1 po troch rokoch od
právoplatnosti rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak ide o dôvody obnovy konania
uvedené v § 397 písm. c) až e).

13. Odvolací súd opakovane uvádza, že si uvedomuje, že nová právna úprava v § 397 písm. c)

Civilného sporového poriadku predstavuje nóvum v časti obnovy konania a preto aj pristupuje k jeho
výkladu v záujem zachovania spravodlivej rovnováhy medzi stranami tak, aby boli naplnené princípy
spravodlivosti.14. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej
nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch
obmedzená.

Právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti,
rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu pre
neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku).
Citované ustanovenie tak, ako i ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p. upravuje procesný prostriedok,
pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom, že v

pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého rozhodnutia. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, zo dňa 03.06.2009, sp.zn. 3Obo 113/2008).
S pojmom zúčastnenej osoby sa stretávame aj v trestnom konaní a to v zmysle § 10 ods. 11 Trestného
poriadku je subjektom trestného konania, pretože má a vykonáva vplyv na priebeh konania tak, ako to
vyplynie z ďalšieho textu, a zároveň Trestný poriadok na uskutočnenie tohto vplyvu zúčastnenej osobe
priznáva určité procesné práva a ukladá jej povinnosti. V konaní pred súdom je zúčastnená osoba popri

tom, proti komu sa vedie trestné konanie, popri poškodenom a prokurátorovi tiež stranou, pretože práve
v konaní pred súdom môže byť významným spôsobom zasiahnuté do jej majetkových práv k jej veciam,
peniazom a inému majetku. Zhabanie významne postihuje vlastnícke práva právnickej alebo fyzickej
osoby, ktorej vec, peňažná čiastka (na účte alebo v hotovosti) alebo majetok je (má byť) zhabaný. Zákon
preto dáva tejto zúčastnenej osobe v súdnom konaní postavenie strany a tomu zodpovedajúce právne

prostriedky na ochranu jej zákonom chránených práv a záujmov
Z citovanej definície pojmu zúčastnená osoba vyplýva, že takouto osobou môže byť nielen tradične
chápanáfyzickáosoba(§83Trestnéhozákona),aleajosobaprávnická(§83a,§83bTrestnéhozákona).
Z tejto definície je zároveň zrejmé, že sa vzťahuje na tri výraznejšie odlišné procesné situácie, v ktorých
sa môže táto osoba ocitnúť.

15. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa názoru odvolacieho súdu už prezentovaného v
uznesení z 26.11.2019 č.k. 1Co/75/2019-176 svedok má postavenie osoby zúčastnenej na konaní v
zmysle § 397 písm. c) CSP, aj keď Civilný sporový poriadok nedefinuje pojem „Iné osoby zúčastnené
na konaní“. Pod týmto pojmom však môžeme rozumieť osobu, ktorá nie je stranou sporu, napriek

tomu je však na konaní zúčastnená a zákon jej priznáva určité procesné práva a povinnosti. Osobou
zúčastnenou na konaní môže byť napríklad intervenient (§ 81 CSP), ale aj znalec, či tlmočník (Števček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajanková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, nakladatelství
C. H. Beck 2016, str., 1328). Predpokladom na povolenie obnovy konania podľa § 397 písm. c) CSP je
preukázanie príčinnej súvislosti medzi trestným činom zákonom vymedzených subjektov a nepriaznivým

rozhodnutím pre stranu sporu (pozri bod 24. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/20/2020
zo dňa 08.12.2020).

16. Ak teda zákon (v zmysle vyššie uvedeného názoru doktríny - t.j. autorov komentára k CSP) priznáva
postavenie osoby zúčastnenej na konaní znalcovi, tlmočníkovi alebo intervenientovi, je nepochybné,

že takéto postavenie musí mať aj svedok, ktorý sa svojou funkciou a postavením približuje k znalcovi,
pretože svojou výpoveďou podáva informácie o okolnostiach prejednávanej veci, súdu neznáme, na
základe ktorých súd zisťuje skutkový stav a jediným rozdielom medzi svedkom a znalcom je v podstate
to, že znalec podáva súdu informácie odborného charakteru viažúce sa k predmetu konania, zatiaľ čo
svedok podáva informácie iného charakteru, teda informácie, ktoré majú charakter vedomostí získaných

spravidla vlastnou pozorovacou činnosťou. V kontexte pojmu - „Iná osoba zúčastnená na konaní“, však
zásadný rozdiel medzi znalcom a svedkom nie je, pretože obe tieto osoby sa konania zúčastňujú a
ovplyvňujú jeho výsledok.

17. Zo spisu naviac vyplýva, že svedok W. T. sa dopustil trestnej činnosti v súvislosti s prevodom

predmetných hnuteľných vecí na právneho predchodcu žalovaných, bol za to právoplatne odsúdený a
jeho výpoveď nepochybne ovplyvnila rozhodnutia v konaní o náhradu škody. Zároveň možno mať za
preukázanú existenciu príčinnej súvislosti medzi trestným činom, ktorého sa W. T. dopustil (porušením
svojich konateľských povinností a oprávnení) a nepriaznivým rozhodnutím pre žalobcu (v pôvodnom
konaní žalovaného). Odvolacie námietky v tomto smere preto nemožno považovať za dôvodné.

18. Pojem istota vyjadruje určitosť, nespornosť, bezpečnosť, a teda stav, v ktorom sa môžeme na niečo
či niekoho spoľahnúť a dôverovať. Vo vzťahu k právu ide o určitosť, nespornosť a dôveru v právo,
pričom vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy ide o stav, v rámci ktorého možnonajmä predvídať postupnosť ich procesných krokov a tiež výsledok konania pred nimi, ktorý sa prejaví v
ich rozhodnutí, predovšetkým výrokovej časti. V relácii k skúmanej problematike, možno zjednodušene
povedať, že právna istota vyjadruje stav, v ktorom sa určitá osoba (fyzická či právnická) môže spoľahnúť,

že ak bude postupovať podľa platnej právnej úpravy, bude jej poskytnutá ochrana zo strany orgánov
verejnej správy a na druhej strane, v prípade, ak určitá osoba poruší príkaz alebo zákaz stanovený
právnou normou, tak sankcia, ktorá jej bude uložená, bude primeraná a jej uloženie bude riadne a
presvedčivo zdôvodnené.

19. Z charakteru právneho štátu možno vyvodiť legitímnu požiadavku, že každý sa môže spoľahnúť
na to, že mu štátna moc dopomôže k realizácii jeho subjektívnych nárokov a nebude mu v ich
uplatnení brániť. Stabilitu práva, právnu istotu jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery
občanov v právo a v inštitúcie právneho štátu ako také, preto ovplyvňuje i to, akým spôsobom orgány
aplikujúce právo pristupujú k výkladu právnych noriem. V tejto súvislosti možno dať do pozornosti
rozhodnutie Ústavního soudu ČR vo veci sp. zn. IV. ÚS 690/01, v ktorom tento súd uviedol, že: „Ke

znakům právního státu a mezi jeho základní hodnoty patří neoddělitelně princip právní jistoty (čl. 1
odst. l Ústavy), jehož nepominutelným komponentem je nejen předvídatelnost práva, nýbrž i legitimní
předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci v souladu s právem a zákonem stanovenými požadavky.
Tato předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci je vyjádřením maximy, na základě níž se lze v
demokratickém právním státě spolehnout na to, že ve své důvěře v platné právo nikdo, tj. fyzická

či právnická osoba, nebude zklamán. Pouze takto předvídatelné chování naplňuje v praxi fungování
materiálně chápaného demokratického právního státu a vylučuje prostor pro případnou svévoli. Obsah
citovaných ustanovení, totiž že státní moc lze uplatnit jen v případech, mezích a způsoby, které stanoví
zákon, nelze totiž chápat jako volnou úvahu státních orgánů, zda tak učiní či nikoliv, ale naopak jako
povinnost uplatňovat tuto moc (zákonem stanoveným způsobem) tam, kde je to nezbytné (k tomuto srov.

nález ve věci sp. zn. IV. ÚS 488/01 ze dne 11.7.2002, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, svazek
27, nález č. 85), neboť podřízení státní moci v obou těchto směrech svrchovanosti zákona tvoří základ
právního státu.“ JUDr. Mgr. Michal Mrva, PhD., LL.M Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická
Fakulta Zborníkzmedzinárodnejvedeckejkonferenciekonanejdňa26.októbra2018napôdePrávnickej
fakulty, Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa uskutočnila v rámci projektu VEGA č. 1/0686/18

„Prieskum právoplatných individuálnych správnych aktov v kontexte právnej istoty a spravodlivosti“.

20. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnenéočakávaniasavzťahujúnapostuporgánuverejnejmoci,prípadnerozhodnutietohoorgánu.

Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže
v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV. ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom
zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia
pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou
judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento

mechanizmusfaktickyariadnevyužíva(pozrirozhodnutieESĽPBeianv.Rumunsko(č.1)zo6.12.2007).

21. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na náležité odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR z
10.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 481/2011, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. „Ústavný súd poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov

právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v
tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a
rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS
10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že
na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálneodlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 481/2011).

Odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BEAIN vs.
Rumunsko (Sťažnosť č. 30658/05, Baranowski vs. Poľsko, sťažnosť č. 2835/95).
Napokon povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry
povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon jednoznačne vyplýva aj z
požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej
judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie), je

považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. Alexi, R: A theory
of legal argumentation. A theory of rational discourse as theory of legal justification. Oxford: Clarendon
trest vs. 1989, s. 277 - 278, citovaný v článku autora Petra Wilflinga, vzájomne si odporujúca judikatúra je
porušením dohovoru: BEIAN V. Rumunsko na www.otvorenepravo.sk ).
Účastníci konania musia mať dôveru v určitú rozhodovaciu prax súdov v skutkovo i právne

porovnateľných veciach.

22. Odvolací súd sa domnieva, že doktrínu legitímneho očakávania nemôže vytvárať ojedinele
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, i keď vydané skôr ako v rade ďalšie rozhodnutie s diametrálne
odlišným právnym záverom.

Takéto rozhodnutie bez ďalšieho nemôže vytvárať nemeniteľnosť názorov na to, či svedok podľa § 397
písm. c) CSP je inou osobou zúčastnenou na konaní, totižto pre odvolací súd je až nepredstaviteľné,
aby za takýchto okolností ako je v prejednávanej veci, bola nemožnosť nastoliť spravodlivú rovnováhu
a neprihliadať na trestnú činnosť, ktorá mohla ovplyvniť výsledok obnoveného konania.
Svedok v konaní, ktoré žiada strana sporu obnoviť je po právoplatnosti rozsudku o odsúdení za trestný

čin skutkovo súvisiaci s prejednávanou vecou zúčastnenou osobou, tak ako ju definuje ust. § 397 písm.
c) CSP.

23. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd
prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol; jeho rozhodnutie

nemožno považovať za nepresvedčivé, resp. ústavne nekomformné.

24. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a tomu zodpovedá aj
výrok o náhrade trov konania.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).