Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 30, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117200387
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5117200387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovejačlenovsenátu,sudcovJUDr.RóbertaUrbanaaJUDr.ErikaVargu,vprávnejvecižalobkyne:
E. P., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX F. F. W. zastúpenej splnomocneným zástupcom
Centrum správnej pomoci Michalovce, so sídlom Topolianska 2829/174, 071 01 Michalovce, IČO: 51
169 428, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava,
IČO: 00 151 653, v zastúpení právne - Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so
sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie neplatnosti
zmluvy, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy a o

finančné zadosťučinenie, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
4Csp/6/2017-371 zo dňa 4.12.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie :

- vo výroku o uložení povinnosti žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 9.141,72
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.141, 72 eur od 20.12.2016 až do zaplatenia,
to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a
- vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

N e d o t k n u t ý z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie v ostatných výrokoch odvolaním
nenapadnutých.

Strany n e m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie (ďalej len okresný súd) napadnutým rozsudkom :

- konanie v časti uplatneného nároku na určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. 0423328585 zo dňa
31.03.2005 zastavil, vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobkyňou (§ 145 CSP)

- žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 9.141,72 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.141,72 eur od 20.12.2016 až do zaplatenia, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

- vo zvyšnej časti žalobu zamietol

- žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.2. Mal za preukázaný vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalovaným ako veriteľom na jednej
strane a žalobkyňou ako dlžníkom na strane druhej, a to na základe Zmluvy o splátkovom úvere

č. 0423328585 zo dňa 31.3.2005 ako spotrebiteľskej zmluvy (prostriedky boli použité na zariadenie
kuchyne a domu). Nakoľko údaj o RPMN v predmetnej zmluve je nesprávny, ide v tejto časti o absolútne
neplatný právny úkon a na zmluvu sa nahliada tak, že údaj o RPMN v nej absentuje, čo zakladá podľa § 4
ods.2písm.g/zákonač.258/2001Z.z.vzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvydôvodprebezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. Z toho titulu má veriteľ z predmetnej zmluvy právo len na istinu poskytnutého

úveru 9.958,17 eur. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa uhradila celkovo 19.099,89 eur. Rozdiel
medzi sumami vo výške 9.141,72 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného.

3. Vzhľadom na žalovaným uplatnenú námietku premlčania okresný súd skúmal, či sa právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia ne/premlčalo. Žalobkyňa uvádzala, že sa dozvedela o tom, že
vôbec nejaké bezdôvodné obohatenie vzniklo, až po doručení listu Odboru ochrany spotrebiteľa MS

SR zo dňa 28.10.2016. Žalovaný argumentoval, že pre posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci okamih vedomosti žalobkyne o obsahu zmluvy a o tom, kedy boli uskutočnené
jednotlivé plnenia. Podľa okresného súdu takáto argumentácia je v prípade záväzkovo-právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou neakceptovateľná. Žalovaný ako dodávateľ, t. j. silnejší účastník v
spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu, mal s náležitou odbornou starostlivosťou vyhotoviť zmluvu spĺňajúcu

všetky zákonné požiadavky na právny úkon, okrem iných stanovené v právnom predpise osobitne
upravujúcom podmienky pre poskytovanie spotrebiteľských úverov, t. j. v zákone č. 258/2001 Z. z.
Po novelizácii tohto zákona zákonom č. 264/2006 Z. z. s účinnosťou od 1.7.2006 bolo povinnosťou
žalovaného skontrolovať správnosť RPMN v zmluvách uzatvorených podľa zákona č. 258/2001 Z. z.
účinného do 30.6.2006. Podľa zmienenej argumentácie žalovaného by to mal byť práve žalovaný,

kto uzatvorením zmluvy nadobudol vedomosť o tom, že sa začína bezdôvodne obohacovať na úkor
žalobkyne - spotrebiteľa, ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu. Teda pokiaľ žalovaný paradoxne
v súvislosti s posudzovaním premlčania tvrdil, že rozhodujúcimi skutkovými okolnosťami je uzavretie
zmluvy dňa 31.3.2005 s určitými náležitosťami a následné plnenie žalobkyňou z tejto zmluvy, okresný
súd mal za to, že okolnosť uzatvorenia zmluvy s údajmi, ktoré do zmluvy zakomponoval veriteľ - banka,

je práve zásadnou skutočnosťou pre účely posúdenia splnenia podmienok pre aplikáciu 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby, pre vyhodnotenie konania banky, ktorá v rozpore so základnou odbornou
starostlivosťou neuviedla do zmluvy správnu hodnotu RPMN, ale túto uviedla v zavádzajúcej nesprávnej
nižšej výške a následne tento údaj neopravila ani po novelizácii zákona č. 258/2001 Z. z. zákonom č.
264/2006 Z. z. vykonanej z dôvodu chybného vzorca pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov,

ktorá novelizácia a jej dôvod museli byť žalovanému ako banke dobre známe.

4. K okolnostiam začatia plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby okresný súd uviedol, že
žalobkyni nemohlo byť ku dňu uzatvorenia zmluvy známe, že sa žalovaný na jej úkor na základe
uzatvorenejzmluvybudebezdôvodneobohacovať,lebovychádzajúcztakejtoargumentáciežalovaného

mala byť táto skutočnosť známa predovšetkým banke, ako profesionálovi s povinnosťou odbornej
starostlivosti. Žalobkyňa mohla nadobudnúť subjektívnu vedomosť o tom, aké práva vyplývajú žalobkyni
ako spotrebiteľovi z predmetného zmluvného vzťahu, až z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa
28.10.2016; keď žalovaný nepreukázal, že sa tak stalo/mohlo stať skôr ani pri vynaložení náležitej
starostlivosti o svoje záležitosti. Nakoľko žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 9.1.2017, urobila tak v

rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Čo sa objektívnej premlčacej doby týka, okresný súd na návrh žalobkyne aplikoval 10-ročnú
premlčaciu dobu, pričom sa stotožnil s jej tvrdením, že absencia podstatnej náležitostí zmluvy - údaja
o RPMN v správnej výške - predstavuje neposkytnutie základnej odbornej starostlivosti žalovaným.

Preto takéto konanie nie je možné vyhodnotiť inak ako úmyselné, zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia, a teda minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je povinnosťou
žalovaného poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Úmysel
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť možno vidieť aj zo skutočnosti, že ani po novelizácii zákona č.
258/2001 Z. z. zákonom č. 264/2006 Z. z. nedošlo zo strany žalovaného ku kontrole správnosti údaja o

RPMNvZmluveosplátkovomúvereč.0423328585uzatvorenejdňa31.3.2005.Žalovanémumuselobyť
známe, z akého dôvodu došlo k novelizácii zákona č. 258/2001 Z. z. zákonom č. 264/2006 Z. z. účinným
od 1.7.2006. Pokiaľ by žalovaný takú kontrolu vykonal, musel by zistiť, že RPMN bola vypočítaná
nesprávne už pri uzatvorení zmluvy, aj podľa nesprávneho vzorca uvedeného v prílohe zákona č.258/2001 Z. z. Uvedenie nesprávnej výšky RPMN v spotrebiteľskej zmluve je potrebné považovať za
zavádzanie a klamanie spotrebiteľa, pričom RPMN uvedená v zmluve 5,06 % je výrazne nižšia, ako
RPMN v správnej výške 13,24 %. Nesprávne uvedenie údajov o RPMN predstavuje hrubý zásah do

práv spotrebiteľa, pretože účelom uvádzania údajov o RPMN je umožniť spotrebiteľovi zistiť a porovnať
výhodnosť jednotlivých produktov poskytovaných na finančnom trhu. Porovnaním RPMN pri rôznych
spotrebiteľských úveroch ľahšie spotrebiteľ určí, ktorý úver je pre neho výhodnejší, pričom platí pravidlo
- čím nižšia RPMN, tým lacnejší úver. Uvedením nesprávnej výšky RPMN, v tomto prípade takmer
2,5 násobne nižšej v porovnaní so správnou hodnotou, sa spotrebiteľ mylne domnieval, že mu bol

poskytnutý úver oproti iným úverom lacnejší a preto pre neho výhodnejší, čo však v konečnom dôsledku
nezodpovedalo skutočnosti. Podľa okresného súdu sa uvedené nedá hodnotiť inak, ako úmyselné
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Aj keby súd pripustil,
že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že
nevedel, čo môže takýmto konaním, ako pri uzatvorení zmluvy, tak aj po vstupe do účinnosti zákona č.
264/2006 Z. z., spôsobiť; a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Spoločnosť, ktorá

poskytuje úvery, tým skôr banka, musí postupovať aj s povinnosťou riadneho hospodára a sledovať
zmeny právnej úpravy. Žalovaný sa začal bezdôvodne obohacovať na úkor žalobkyne v priebehu roka
2011, kedy žalovaná dosplácala istinu úveru. Žaloba bola doručená na súd dňa 9.1.2017, teda je zrejmé,
že ani k uplynutiu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby doposiaľ nemohlo dôjsť. K ukončeniu splácania
úverovej istiny došlo v roku 2011, do konca ktorého roka bol úver splatený do výšky sumy 12.150,50 eur,

ale splácanie úveru pokračovalo ďalej až do sumy 19.099,89 eur. V tomto konaní sa žalobkyňa domáha
zaplatenia rozdielu medzi celkovou zaplatenou sumou 19.099,89 eur a sumou poskytnutého úveru
9.958,17 eur, ktorý predstavuje sumu 9.141,72 eur, o ktorú žalovaný bezdôvodne obohatil. Zo súčtu
úhrad vo výpisoch z účtu za roky 2005 - 2011 vypracovaných žalovaným (správne zrejme žalobkyňou),
o ktorých žalovaný výslovne uviedol, že tieto nespochybňuje, vyplýva, že v tomto období bola celkom

splatená suma 12.150,50 eur a v období rokov 2005 - 2010 suma 9.238,56 eur. Z uvedeného je zrejmé,
že v priebehu roka 2011 bola istina úveru 9.958,17 eur celkom splatená a neskôr už žalovaný nebol
oprávnený prijať od žalobkyne žiadne plnenia.

6. Žalobkyni priznal okresný súd aj úrok z omeškania 5 % v zmysle § 3 nar. Vlády SR č. 87/1995 Z.

z. od 20.12.2016 (do zaplatenia), teda odo dňa vyhotovenia listu ombudsmanky Slovenskej sporiteľne,
a.s., ktorým v reakcii na návrh žalobkyne na mimosúdnu dohodu o vydanie bezdôvodného obohatenia
bol žalovaným popretý uplatnený nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o splátkovom úvere č. 0423328585 uzatvorenej dňa 31.3.2005.
V časti nároku na úrok z omeškania 0,05 % ročne z dlžnej sumy zamietol.

7. K námietke žalovaného, že nie je zrejmé, kto úver splácal, keďže žalobkyňa nebola jedinou dlžníčkou,
okresný súd konštatoval, že pre zánik dlhu nie je rozhodujúce, ktorý z manželov dlh plnil. Rovnako nárok
zo spoločného záväzku môže uplatniť ktorýkoľvek z manželov.

8. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu v časti o určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov,
mal za to, že nárok na plnenie na vydanie bezdôvodného obohatenia konzumuje predmetný určovací
nárok, ktorý bol zároveň riešený ako prejudiciálna otázka v konaní o nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Okresný súd tiež zamietol žalobu v časti o vydanie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., keďže taký nárok možno priznať len v prípade, že bolo už

právoplatne rozhodnuté o úspešnom uplatnení porušenia práva spotrebiteľa.

9. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu
50 %. Žalobkyňa si uplatnila 4 nároky, v jednom zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa, v
ďalších dvoch bola neúspešná, keď súd jej žalobu (vo zvyšnej časti) zamietol, úspešná bol len v jednom

nároku (t. j. 25 %), ktorému súd vyhovel. Žalovaný tak bol úspešný v rozsahu 75 % a jeho čistý úspech
predstavuje 50 % (§ 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 CSP).

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny - zamietnutia žaloby v celom rozsahu.

11. Argumentoval, že žalobkyňa počas celého konania nekonkretizovala, ktoré jednotlivé plnenia
realizovala a chce vrátiť. V prípade opakovaných plnení predstavuje každé plnenie samostatný predmet
bezdôvodného obohatenia, ktorý sa samostatne premlčuje a samostatne sa posudzuje prípadnéomeškanie s jeho vydaním. Nemožno súhlasiť, aby si žalobkyňa zjednodušila svoje procesné povinnosti
tým, že potrebnú špecifikáciu zredukuje na prostý matematický rozdiel medzi celkovo zaplatenou sumou
a výškou poskytnutého úveru, prípadne také vyjadrenie za celé roky. Žiadne plnenie vo výške priznanej

sumy 9.141,72 eur nebolo nikdy uskutočnené. Pritom podstatné nie je ako mal byť úver splácaný,
ale ako bol splácaný. Bolo nevyhnutné, aby žalobkyňa špecifikovala, ktoré plnenia požaduje vrátiť a
aby ich úhradu preukázala. Ak nie je možné preveriť, či príslušné plnenie uhradila práve žalobkyňa,
prípadne, či šlo o plnenie na úroky a poplatky, a nie na sankcie za omeškania (na ktoré zákonný dôsledok
bezúročnosti nedopadá), žalovaný nemal možnosť účinne sa brániť. V tej súvislosti odvolateľ - žalovaný

poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8co/153/2019-132 zo dňa 29.11.2019.

12. Čo sa premlčania týka, dlhoročné nespochybňované splácanie úveru a následne náhle
spochybňovanie jeho náležitostí (medzi uzavretím zmluvy a podaním žaloby uplynula doba zhruba 12
rokov) plne odôvodňuje záver, že zo strany žalobkyne sa jedná o šikanózny výkon práva. Odvolateľ -
žalovaný konštatoval, že opakovane poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 1

Cdo67/2011zodňa25.3.2013,uzneseniesp.zn.3Cdo169/2017zodňa10.1.2018,vzmyslektorýchto,
kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností,
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby vôbec relevantné. Už samotný fakt, že okresný súd neobjasnil odklon od uvedenej judikatúry,
je flagrantným porušením požiadaviek právnej istoty. V súvislosti s konštrukciou - o začatí plynutia

subjektívnejdobyodokamihuakéhosipoučeniatretímsubjektom-založenouokresnýmsúdomžalovaný
položil otázku, kedy by začala plynúť premlčacia doba u spotrebiteľa, ktorého tretí subjekt poučil o
bezvadnosti zmluvy, o absencii dôvodov pre sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru, a spotrebiteľ by sa napriek tomu rozhodol risknúť podanie žaloby; na čo odpoveď by bola „nikdy",
keďže nedošlo k poučeniu, takže by nastal absurdný stav, že by síce došlo k actio nata, ale nezačala

by plynúť premlčacia doba. Preto je nutné striktne zohľadniť len skutkové okolnosti (a nie právnu
kvalifikáciu), čomu by v okolnostiach sporu mala zodpovedať vedomosť o jednoznačných skutkových
okolnostiach, akými sú obsah zmluvy a jednotlivé plnenia uskutočnené na jej základe. Pritom z listu MS
SR zo dňa 28.10.2016 okresným súdom osvojené závery nevyplývajú. Uvádza sa v ňom, že úverová
zmluva neobsahuje povinné náležitosti - RPMN, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a

bez poplatkov. Žaloba je však vystavaná na tom, že údaj o RPMN má byť v úverovej zmluve uvedený
v nesprávnej výške. Nič s tým korešpondujúce sa v predmetnom liste MS SR nenachádza; nie je
zrejmé, ako mohol okresnému súdu slúžiť ako dôkaz, že práve z neho žalobkyňa získala vedomosť o
skutočnostiach, na ktorých založila žalobu.

13. Čo sa týka úmyslu veriteľa bezdôvodne sa obohatiť, taká špecifická skutková okolnosť musí byť
predmetom tvrdenia a dokazovania a nemožno túto otázku „odbiť" prezumpciou, záverom typu, že
„žalovanýotommuselvedieť"aďalšímiokresnýmsúdomprezentovanýmikonštatovaniami(spoločnosť,
ktorá poskytuje úver, tým skôr banka, musí postupovať aj s povinnosťou riadneho hospodára a sledovať
zmeny právnej úpravy). Žalovaný poukázal na príslušnú judikatúru (NS SR sp. zn. 5 Cdo 291/2015

zo dňa 28.2.2017, sp. zn. 1 Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018). Ak sa teda žalobkyňa chcela ubrániť
námietke premlčania s poukazom na údajné úmyselné konanie banky, mala to podložiť skutkovými
tvrdeniami a dôkaznými návrhmi, čo sa však nestalo. A pokiaľ sa okresný súd rozhodol odkloniť od
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, bol povinný taký odklon dôkladne odôvodniť;
čo sa tiež nestalo. V súvislosti s argumentáciou okresného súdu v nadväznosti na novelizáciu zákona

č. 258/2001 Z. z. zákonom č. 264/2006 Z. z. odvolateľ - žalovaný uviedol, že rozhodujúce môžu
byť len skutočnosti v čase uzavretia zmluvy, t. j. v danom prípade uzavretia úverovej zmluvy so
žalobkyňou dňa 31.3.2005; spotrebiteľský úver sa nemôže stať bezúročným a bez poplatkov dodatočne.
Predmetná novela pritom nadobudla účinnosť 1.7.2006, teda až po uzavretí predmetnej úverovej
zmluvy, a neobsahovala žiadne ustanovenie, podľa ktorého by veriteľ zo spotrebiteľského úveru povinný

„opraviť" údaj o RPMN v skôr uzavretých zmluvách. Naopak, novela v ust. § 8a výslovne uvádza,
že právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov. Pôvodný nesprávny výpočet RPMN
bol zlyhaním zákonodarcu a je neprípustné, aby z toho v konečnom dôsledku bol vyvodzovaný úmysel
žalovaného obohacovať sa na úkor žalobkyne. Uvedené je nielen flagrantným porušením ústavného

zákazu aplikácie vnútorne rozporných právnych noriem na ťarchu ich adresátov (napr. NS SR sp. zn. 8
Sžp 1/2010 zo dňa 1.7.2010, R 102/2011), ale aj prejavom úplne očividnej a neférovej favorizácie jednej
sporovej strany (spotrebiteľa).14. Odvolateľ ďalej namietal neúčasť jedného zo spoludlžníkov z predmetnej úverovej zmluvy T. P.
ako strany v spore. Okresný súd neobjasnil, prečo by „prospech" z bezdôvodného obohatenia mal byť
vrátený výlučne jednému dlžníkovi. Bezdôvodné obohatenie sa zásadne vydáva tomu, na úkor koho

bolo získané. Negované je tiež pravidlo formulované v ust. § 512 ods. 1 Obč. zák. (ak má dlžník splniť
dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak
inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel.). Namiesto toho okresný
súd pristúpil k obom veriteľom akoby šlo o solidárnych veriteľov, na čo však neboli splnené podmienky
podľa § 513 Obč. zák. a nič také ani nebolo tvrdené. Dôvodenie existenciou BSM neobstojí, lebo jeho

predmetom môžu byť len veci (§ 119 Obč. zák.), nie pohľadávky.

15. Odvolateľ namietal aj vyhodnotenie účelu poskytnutia prostriedkov okresným súdom, ktorý namiesto
toho, aby pasivitu žalobkyne vo vzťahu k tejto otázke hodnotil v jej neprospech (NS SR sp. zn.
3 Cdo 2/2016 zo dňa 11.4.2017), „oslobodil" žalobkyňu od tejto povinnosti. Ani okolnosť, že ide o
spotrebiteľský spor, neumožňuje súdu jednoducho „uveriť" žalobkyni - dokonca bez jej výsluchu - a

hodnotiť časový odstup od použitia úverových prostriedkov ako nejakú poľahčujúcu okolnosť, ktorá by
žalobkyňu zbavovala dôkaznej povinnosti.

16. Záverom odvolateľ vytýkal napadnutému rozsudku, že okresný súd rezignoval na zváženie a
zapojenie korektívu proporcionality do celkového hodnotenia všetkých okolností prejednávanej veci,

a to v kontexte účelu podnikania, ktorým je dosahovanie zisku (úroky, poplatky), a zasahovania do/
obmedzovania práva na podnikanie.

17. Žalobkyňa zostala v odvolacom konaní nečinná.

18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „ CSP") po zistení,
že odvolanie podal v zákonom stanovenej lehote na to oprávnený účastník, proti rozsudku - jeho
výrokom proti ktorým je odvolanie prípustné, vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP (z toho
titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutých výrokoch o zastavení
konania v časti a o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného
súdu potvrdil v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

19. Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa - žalovaného o nedostatočnej konkretizácii
jednotlivých plnení, resp. plnenia, ktorého vrátenia z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa

domáha. Žalobkyňa vyčíslila výšku plnení za jednotlivé roky, uviedla výšku úverovej istiny, ktorá jej
bola poskytnutá, preto je za okolnosti nesprávneho údaja o RPMN (o tom viď ďalej) možné určiť výšku
bezdôvodného obohatenia.

20. Pri akceptácii žalovaným prezentovaného názoru, že žalobkyňa bola povinná špecifikovať jednotlivé

platby, ktorých vrátenia sa domáha (a to dokonca ani nie podľa predpísaných splátok, resp. ich
zloženia - na úrok, istinu, prípadne ďalšie položky, ale podľa skutočného zaradenia častí splátky na
jednotlivé uvedené položky) by došlo k absurdnej situácii, že súd by na jednej strane konštatoval od
počiatku bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a na strane druhej by pri výpočte eventuálne vzniknutého
bezdôvodného obohatenia zohľadňoval čiastočné platby na úroky, na ktoré však veriteľ nemá od

počiatku/od uzatvorenia úverovej zmluvy právo.

21. K odvolacím tvrdeniam žalovaného, že vzhľadom na spôsob ne/špecifikácie pohľadávky, resp.
jednotlivých úhrad žalobkyňou nie je možné preveriť, či v prípade jednotlivého plnenia šlo o plnenie na
úrok a poplatky, a nie o plnenia napríklad titulom sankcie za omeškanie (na ktoré zákonný dôsledok

bezúročnosti nedopadá), a že žalovaný netuší, vrátenia presne ktorých plnení sa žalobkyňa domáha,
krajský súd konštatuje, že žalovanému nič nebránilo, aby postupom podľa § 151 CSP spochybnil
opodstatnenosť príslušných častí plnení, ktorých sa žalobkyňa domáha. Žalovaný disponuje/musí
disponovať (minimálne) rovnakou databázou údajov o plneniach žalobkyne v súvislosti s predmetnou
úverovou zmluvou, akú žalobkyňa v konaní predložila (výpis z úveru), preto jednoznačne mohol

spochybniť opodstatnenosť jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia napríklad v rozsahu ním
uvádzaných prípadných sankcií za omeškanie. V konečnom dôsledku aj keby žalobkyňa špecifikovala
jednotlivé nároky v rozsahu istiny, úrokov, poplatkov, sankcií za omeškanie a prípadne ďalších položiek,žalovaný by aj tak musel na účely prípadného spochybnenia nároku žalobkyne porovnať tvrdenia
žalobkyne s jeho vlastnými údajmi o jednotlivých položkách plnených žalobkyňou.

22. Nie je celkom zrejmé, čo mal odvolateľ - žalovaný na mysli, keď tvrdil, že vzhľadom na spôsob
ne/špecifikácie pohľadávky, resp. jednotlivých úhrad žalobkyňou nie je možné preveriť, či v prípade
jednotlivého plnenia šlo o plnenie žalobkyne. V kontexte jeho ďalšej odvolacej argumentácie možno
usudzovať na to, že spochybňoval, či úhrady realizovala žalobkyňa, a nie tretia osoba, prípadne, či
nešlo o úhrady jej manžela T. P.. Pritom nie je podstatné, či v skutočnosti platby realizovala žalobkyňa

alebo tretie osoby. Zmluvnou stranou/dlžníkom z príslušnej úverovej zmluvy je žalobkyňa a jej manžel
a prípadné úhrady tretích osôb by museli byť „vyriešené" v rámci ich vzájomných vzťahov s uvedenými
dlžníkmi. A pokiaľ ide o manžela žalobkyne T. P., žalobkyňa v priebehu konania uvádzala, že v čase
uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy boli s menovaným manželia a sú nimi aj v priebehu súdneho
konania. V konaní nevznikla otázka, resp. žalovaný relevantne nespochybnil, že by zdroje, z ktorých
boli úhrady na predmetný úver realizované, ne/patrili do BSM. Bezdôvodné obohatenie žalovaného

teda vzniklo na úkor dvoch úverových dlžníkov, ktorí boli a sú manželmi. Nadväzne žalobkyňa ako
bezpodielový spoluvlastník bola aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia v celom jeho rozsahu (§ 145 ods. 2 v spojení s § 513 Obč. zák.).

23. K otázke ne/premlčania práva v súdenom prípade krajský súd konštatuje:

24. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného o šikanóznom výkone práva žalobkyňou,
ktorá dlhoročne nespochybňovala splácanie úveru.

25. Je zrejmé, že dôvodom prečo žalobkyňa dlhý čas splácala úver, resp. ho preplatila vysoko nad

úroveň istiny, bola jej nevedomosť o tom, že žalovaný nemá nárok na úhradu úrokov. Až na základe
nadobudnutia takej vedomosti žalobkyňou si táto začala uplatňovať svoje nároky v aktuálnom sporovom
konaní. V tej súvislosti krajský súd uvádza, že žalobkyňa podala žalobu 9.1.2017, teda krátko po tom,
čo jej bol doručený list - odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 28.10.2016, v ktorej bola okrem
iného upozornená na obsahové nedostatky úverovej zmluvy zo dňa 31.3.2005. Aj keď sa v predmetnej

písomnosti uvádza, že žalobkyňou predložená úverová zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa § 4
ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., osobitne RPMN, pričom v skutočnosti zmluva obsahovala údaj o RPMN,
ale v nesprávnej výške, je zrejmé, že predmetná písomnosť bola podnetom pre žalobkyňu, aby podrobila
obsah úverovej zmluvy zo dňa 31.3.2005 prieskumu, čo rezultovalo do podania žaloby v súdenej veci.
Nebola uvádzaná iná skutočnosť, na základe ktorej by žalobkyňa mohla a mala nadobudnúť vedomosť

o skutkových okolnostiach relevantných pre uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
skôr, než z listu - odpovede Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 28.10.2016.

26. Krajský súd v súvislosti s vyššie konštatovaným poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28.9.2021, podľa ktorého podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by

sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol
vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v
ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom

konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom
(actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. ...navrhovateľka
jednoznačne uviedla, že to, že sa odporca na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela až po porade
so svojím právnym zástupcom. ...v prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si
žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na

účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada,
ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka - fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou,
kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom
spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej
kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného

obohatenia).

27. V nadväznosti na uvedené by v súdenom prípade bolo nevyhnutné z hľadiska plynutia 2-ročnej
subjektívnej premlčacej lehoty považovať žalobu za podanú včas/v priebehu plynutia uvedenej lehoty.28. Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd nie celkom dôsledne vysporiadal s okolnosťami
rozhodujúcimi (z hľadiska dôvodov uvedených okresným súdom) pre záver o úmyselnom bezdôvodnom

obohatení žalovaného. Okresný súd za rozhodujúce považoval to, že žalovaný v predmetnej úverovej
zmluve, ktorú sám pripravil, uviedol nesprávny údaj o RPMN a ani po novelizácii zákona č. 258/2001 Z. z.
zákonom č. 264/2006 Z. z. nevykonal kontrolu údaja o RPMN v predmetnej úverovej zmluve a neopravil
ho. Ako však žalovaný v jeho odvolaní správne argumentuje, rozhodujúce môžu byť len skutočnosti v
čase uzavretia zmluvy, t. j. v danom prípade uzavretia úverovej zmluvy so žalobkyňou dňa 31.3.2005,

pričom príslušná novela nadobudla účinnosť 1.7.2006, teda až po uzavretí predmetnej úverovej zmluvy,
a neobsahovala žiadne ustanovenie, podľa ktorého by veriteľ zo spotrebiteľského úveru bol povinný
„opraviť" údaj o RPMN v skôr uzavretých zmluvách; naopak, v ust. § 8a výslovne uviedla, že právne
vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov.

29. V súdenom prípade však okresný súd konštatoval, že RPMN bola vypočítaná žalovaným nesprávne,
resp. v rozpore s pôvodným (nesprávnym) vzorcom na výpočet RPMN uvedeným v zákone č. 258/2001
Z. z. už pri uzatvorení zmluvy. Samotný žalovaný uvádzal, že sa tak stalo v dôsledku chybného zadania
vstupných parametrov jeho zamestnancom (napríklad v podaní - vyjadrení zo dňa 28.10.2019). Tento
záver žalovaný v odvolaní nijako nespochybňoval, nenamietal jeho správnosť. Nadväzne odvolacia

argumentácia žalovaného, že mu zákon č. 258/2001 Z. z. po novelizácii zákonom č. 264/2006 Z.
z. neukladal povinnosť opraviť údaj o RPMN (vypočítaný v zmysle pôvodného nesprávneho vzorca
uvedeného v zákone), je bezpredmetná. Údaj o RPMN bol totiž v predmetnej úverovej zmluve v
dôsledku chybného zadania vstupných parametrov zamestnancom žalovaného uvedený nesprávne
resp. v rozpore aj s pôvodným nesprávnym vzorcom výpočtu.

30. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v otázke aplikácie tzv. 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. „ Analogická aplikácia
10 ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia ( § 107 ods. 2 OZ ) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej

zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22.
apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky ( právna veta prijatá NS SR v R č. 13/2022 ) a
v bezprostrednej väzbe viď uznesenie NS SR z 28.februára 2022 sp.zn. 7 Cdo 268/2021.

31. Vychádzajúc z prezentovaných úvah a záverov krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku

vo veci samej, ktorým bolo sčasti žalobe vyhovené, ako vecne správny.

32. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania, argumentoval výslovne len v súvislosti s namietanou správnosťou rozhodnutia vo veci samej
o vyhovení žalobe. Vzhľadom na potvrdenie rozsudku v napadnutom meritórnom výroku ho krajský

súd potvrdil aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, pretože pri posudzovaní
označeného procesného nároku okresný súd náležite aplikoval zásadu miery/rozsahu úspechu v spore
v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.

1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, žalobkyni žiadne trovy v
spojení s jeho opravným prostriedkom nevznikli.

34. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.