Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoPr/11/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015897821
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6015897821.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.
a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Q.. I. R., I.., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom XX. N. XXX/XX, XXX XX P., právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ
KOHÚT advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Nám. SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 888,
proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova

8, 832 47 Bratislava, o poskytnutie peňažnej satisfakcie v sume 5.650,50 Eur, na základe odvolania
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6Cpr/4/2014-79 zo dňa 07. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 6Cpr/4/2014-79 zo dňa 07. 05. 2015 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný

súd“) rozsudkom zo dňa 07. 05. 2015 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). Žalobcovi uložil povinnosť
naradiť žalovanému trovy konania vo výške 95,52 Eur do 7 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý
výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou
domáhal voči žalovanému zaplatenia uplatňovanej sumy na základe zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) [ďalej len „antidiskriminačný zákon“]. Ďalej poukázal na to, že
„žalobca svoj pocit skrivodlivosti odôvodnil tým, že viacerým vojakom s hodnosťou kapitána, ktorí
boli zaradení na výkon funkcie, na ktorú je plánovaná hodnosť majora, bola ministrom zapožičaná
hodnosť majora podľa § 39a zákona č. 346/2005 Z. z. Takíto vojaci pritom vykonávajú prácu rovnakého
obsahu a rovnakej kvality ako žalobca, avšak v dôsledku zapožičania hodnosti požívajú medzi vojakmi
väčšiu úctu, sú vyššie platovo ohodnotení a používajú aj iné benefity spojené s vyššou hodnosťou.

Žalobca, ako vojak zaradený do funkcie, na ktorú je plánovaná hodnosť majora, je tak oproti vojakom
so zapožičanou hodnosťou „diskriminovaný“. Súčasne žalobca poukázal na judikatúru Európskeho
súdneho dvora (právna vec C-144/04 Mangold zo dňa 22. 11. 2005), kde vyplýva všeobecná zásada
rovnosti, podľa ktorej je zakázané zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne. V intenciách
uvedeného prípadu je podľa žalobcu zrejmé, že od 01. 01. 2012 vykonáva prácu rovnakej zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti ako iní vojaci s hodnosťou kapitána, ktorí však z titulu, že im bola

zapožičaná hodnosť majora (a žalobcovi nie) požívajú v štátnej službe oproti žalobcovi viaceré výhody,
žalobca pritom vykonával povinnosti majora v rovnakých podmienkach a u rovnakého zamestnávateľa
ako zvýhodnení vojaci. Žalobca zdôraznil, že svoje povinnosti pri výkone funkcie, na ktoré je plánovaná
hodnosť majora, vykonáva svedomito a s výbornými výsledkami, čomu zodpovedajú viaceré písomné
pochvaly vo forme disciplinárneho rozkazu. Ďalej uviedol, že dostáva hodnostný plat kapitána, hoci od
01. 01. 2012 fakticky vykonáva pracovné povinnosti, ktoré sú vykonávané vojakmi v hodnosti majora.

Od uvedeného dátumu teda vykonáva prácu rovnakej hodnoty ako vojaci so zapožičanou hodnosťou
majora, hoci jeho odmena za výkon takejto práce je nižšia. V porovnaní s inými vojakmi vo funkciikapitána, ktorým bola zapožičaná hodnosť majora, je bez právneho dôvodu platovo diskriminovaný.
Okrem toho žalobca uviedol, že v záujme ochrany dobrých mravov nemožno spravodlivo požadovať od
vojaka,abyvykonávalpovinnostisúvisiacesvyššouhodnosťoubeztoho,abymalktomuzodpovedajúce

postavenie medzi vojakmi (hodnosť), aby mu z toho neplynuli rovnaké ďalšie benefity, ktoré požívajú iné
osoby vykonávajúce rovnaké povinnosti (vojaci s hodnosťou majora a vojaci so zapožičanou hodnosťou
majora).“ Následne súd prvej inštancie uviedol, že na základe uvedených skutočností „sa žalobca
považoval za diskriminovaného tým, že hoci vykonáva rovnakú prácu ako iní vojaci na pozícii náčelníka
zmeny operačného centra, nemá s tým súvisiace postavenie vojaka a je aj nižšie platovo ohodnotený.

Zákonný nástroj (zapožičanie hodnosti), ktorým bolo možné diskriminácii predísť, nebol v intenciách
tohto prípadu uplatnený. Preukázaným nerovným zaobchádzaním došlo k nemajetkovej ujme na jeho
strane, za ktorú požaduje od žalovaného peňažnú satisfakciu vo výške 5.650,50 Eur.“
1. 3. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu prvoinštančný súd poukázal
na zákonné znenia § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov
ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj „ “) a § 2 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona a následne

uviedol: „S poukazom na zhora citované zákonné ustanovenie, ako aj vykonané dokazovanie mal súd
za to, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Súd skutočnosti, ktoré žalobca považoval za diskriminačné
za diskriminačné nepovažoval, pretože žalobca ako profesionálny vojak si musel a musí byť vedomý
toho, že služba v ozbrojených zložkách Slovenskej republiky je službou špecifickou, často krát
právne upravovanou individuálnymi normatívnymi právnymi aktmi a právnou úpravou „lex specialis“.

V prejednávanej veci žalobca bol pri personálnom pohovore s veliteľom Brigády velenia, riadenia a
prieskumu dňa 14. 11. 2011 náležite a vhodným spôsobom informovaný o tom, čo so sebou prináša
zmenajehonovéhofunkčnéhozaradenia.Súdnepochybuje,že žalobcasdosiahnutýmvysokoškolským
a akademickým vzdelaním sa neoboznámil s príslušnými ustanoveniami zákona č. 346/2005 Z. z. o
štátnej službe profesionálnych vojakov, teda aj zákonným ustanovením § 39a citovaného zákona, ktorý

v ods. 1 jasne a zrozumiteľne uvádza fakultatívnu možnosť ministra obrany profesionálnemu vojakovi
ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť zapožičať aj vyššiu hodnosť. V tomto
prípade ide o neodňateľnú a výlučnú právomoc ministra obrany rozhodnúť o tom, či v takýchto prípadoch
zapožičia, alebo nezapožičia vyššiu hodnosť profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcii, kde
sa počíta s vyššou hodnosťou, než akú tento dosiahol. V takýchto prípadoch je vylúčené mechanicky

poukazovať a aplikovať judikatúru Európskeho súdneho dvora, tak ako sa to snažil prezentovať
žalobca v písomnom odôvodnení žaloby. V konečnom dôsledku žalobcovi nič nebránilo požiadať o
uvoľnenie z tejto funkcie a preradenie na inú - prípadne pôvodnú funkciu; čo však tento odmietal s
odôvodnením, že takýto postup by považoval za určitý krok späť.“ Prvoinštančný súd ďalej v tejto
súvislosti uviedol, že „uvedený právny dosah zákonného ustanovenia § 39a si zrejme uvedomoval aj

žalobca, pretože vzhľadom na výlučnú právomoc ministra obrany Slovenskej republiky, niet inštitúcie,
ktorá by mu mohla relevantným spôsobom uložiť povinnosť zapožičať - v tomto prípade žalobcovi -
vyššiu hodnosť. Z tohto dôvodu sa žalobca ani nedomáhal takéhoto rozhodnutia, naopak účelovo od
žalovaného požadoval uplatnený finančný obnos s odôvodnením, že jeho zamestnávateľ sa voči nemu
správa diskriminačne. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal diskriminačné správanie sa svojho

zamestnávateľa-žalovaného,súdžalobuvcelomrozsahuzamietol.“Vzávereodôvodneniarozhodnutia
o zamietnutí žaloby prvoinštančný súd uviedol, že „je potrebné na záver uviesť, že pracovná činnosť
žalobcu je považovaná za vysoko kvalifikovanú činnosť profesionálneho vojaka, pričom s takýmto
pracovnýmzaradenímsúobjektívnespojenéajurčitéobmedzeniaabezvýhradnápodriadenosť„režimu“
ktorým sa pracovnoprávne a služobné vzťahy v takýchto prípadoch riadia. V službe v ozbrojených silách

Slovenskej republiky je všeobecne známe, že úcta a služobná podriadenosť sa neriadi dosiahnutou
vojenskou hodnosťou, ale funkčným zaradením do pozície, ktorú profesionálny vojak vykonáva. Pretože
v súčasnosti má Slovenská republika profesionálnu armádu, tieto skutočnosti sú všeobecne známe
každému profesionálnemu vojakovi.“
1. 4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a

účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v
zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol,
že zásada rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona bola vo vzťahu k nemu

porušená, a žalovanému uložil povinnosť nahradiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 5.650,50 Eur a trovy
prvoinštančného i odvolacieho konania (ktorých výšku presne špecifikoval).
2. 2. Odvolanie právne odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), jeho rozhodnutie vychádza znesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), a že prvoinštančný súd vec
nesprávne právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (§ 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.).

2. 3. V odôvodnení odvolania namietal, že zo strany prvoinštančného súdu došlo pri rozhodovaní k
nesprávnej aplikácii § 39a zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej
republiky (ďalej aj „zák. č. 346/2005 Z.z.“). V tejto súvislosti poukázal na to, že prvoinštančný
súd opiera svoje rozhodnutia predovšetkým o skutočnosť, že ustanovenie § 39a zák. č. 346/2005
Z.z. stanovuje ministrovi obrany možnosť a nie povinnosť zapožičať hodnosť vojakovi, ktorý bol

zaradený na výkon funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú vojak dosiahol. Zvýraznil,
že v tejto súvislosti opakovane podotýka, že medzi stranami nebolo v konaní sporné, že on nemá
právny nárok na zapožičanie hodnosti. Účelom podania žaloby bolo poukázať na diskrimináciu formu
využívania zákonného oprávnenia zapožičiavania vyššej hodnosti. V spore položil relevantnú otázku,
prečo bola niektorým vojakom v rovnakom postavení hodnosť zapožičaná, zatiaľ čo jemu nie. V
tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že so zapožičaním hodnosti sú spojené výhody v podobe

vyššieho postavenia v hierarchickej štruktúre ozbrojených príloh ako aj v podobe získania vyššieho
funkčného platu. Preto je bez akýchkoľvek pochybností, že tí vojaci, ktorým bola hodnosť zapožičaná,
sú zvýhodnení oproti vojakom, ktorým hodnosť zapožičaná nebola. Vzhľadom na všeobecnú zásadu
absolútneho zákazu akejkoľvek diskriminácie v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch
je preto zrejmé, že v prípade, ak dvaja vojaci s rovnakou dosiahnutou hodnosťou boli ustanovení

do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť a minister jednému bez relevantného právneho
dôvodu zapožičia vyššiu hodnosť (v dôsledku čoho požíva lepšie postavenie medzi vojakmi a dostával
vyšší plat) a druhému vojakovi v rovnakom postavení hodnosť odmietne zapožičať, ide o priamu
diskrimináciu podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona. Prvoinštančný súd sa nezaoberal ním
poskytnutými informáciami, týkajúcimi sa zapožičania vyššej hodnosti, vrátane hodnosti majora v jeho

odbornosti X. XXX iným vojakom. Prvoinštančný súd teda vôbec neskúmal, či rozhodnutie ministra o
zapožičaní hodnosti niektorým vojakom (v rovnakom postavení ako on), je vo svojom následku voči
nemu diskriminačné alebo nie. Tvrdenie, že rozhodnutie o zapožičaní hodnosti iba niektorým vybraným
vojakom nemôže byť diskriminačné, pretože na zapožičanie hodnosti nie je právny nárok, v žiadnom
smere v prejednávanej veci neobstojí, pretože riešenie fakultatívnosti zapožičiavania hodnosti nebolo

predmetom konania a s týmto ani nijako nesúvisí. Skutočnosť, že na nejaké rozhodnutie zamestnávateľa
nie je právny nárok (závisí iba na vôli zamestnávateľa) bez ďalšieho neznamená, že takéto rozhodnutie
zamestnávateľa nemôže byť diskriminačné. Ako príklad možno uviesť odmeňovanie zamestnancov,
kedy by sa zamestnávateľ rozhodol, že niektorým zamestnancom (aj napriek tomu, že vykonávajú
prácu rovnakého druhu a kvality a podávajú rovnaký výkon) prizná za vykonanú prácu popri dohodnutej

mzde vyššiu individuálnu odmenu (na ktorú nie je právny nárok). Takéto konanie zamestnávateľa je
všeobecne považované za diskriminačné. Ide pritom o rovnakú situáciu ako v prípade, kedy sú niektorí
vojaci s hodnosťou kapitána zaradený do funkcie, pre ktorú je plánovaná hodnosť majora, pričom
minister zapožičia vyššiu hodnosť (a tým priamo zvýhodní) iba niektorých z nich. On nedostal relevantnú
odpoveď na otázku, prečo došlo k vyhodnoteniu identických situácii rozdielne v jeho neprospech a

touto otázkou sa prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nezaoberal, hoci práve zodpovedanie tejto
otázky malo byť meritom veci, z ktorého by vyplynulo, či konaním Ministerstva obrany SR došlo k jeho
diskriminácii. Zastáva preto názor, že neexistencia právneho nároku na zapožičanie hodnosti podľa §
39a zák. č. 346/2005 Z.z. je vo vzťahu k prejednávanému sporu bez akejkoľvek právnej relevancie,
nakoľko vyriešenie otázky existencie alebo neexistencie právneho nároku na zapožičanie hodnosti

jednak nikdy nebola medzí stranami sporná a jednak nijako nesúvisí s prejednávanou vecou. On totiž v
konanínamietaldiskriminačnépoužívanieoprávneniaministraobranyzapožičaťhotovosť,čímdošlobez
právneho dôvodu k zvýhodneniu niektorých vojakov v rovnakom postavení a k jeho znevýhodneniu, ale
nikdynetvrdil,žemánazapožičaniehodnostiprávnynárok.Prvoinštančnýsúdpretovážnepochybil,keď
svoje rozhodnutie o zamietnutí jeho žaloby opieral prevažne o skutočnosť, že nakoľko na zapožičanie

hodnosti nemá právny nárok, nemôže byť nezapožičanie hodnosti diskriminovaný.
2. 4. Žalobca ďalej v odôvodnení odvolania v súvislosti s argumentáciou prvoinštančného
súdu odôvodňujúcou zamietnutie jeho žaloby, že nepreukázal diskriminačné správanie sa svojho
zamestnávateľa - žalovaného, poukázal na ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona a z
neho vyplývajúcu povinnosť žalovaného preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania,

ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní predložil relevantné argumenty
a dôkazy, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že existuje dôvodný predpoklad, že
žalovaný ako jeho zamestnávateľ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že niektorým vojakomvykonávajúcimfunkciuvodbornostiX.XXX zapožičalvyššiuhodnosťztitulu,žebolizaradenídofunkcie,
na ktorú je plánovaná takáto vyššia hodnosť, zatiaľ čo jemu nie. Prvoinštančný súd namiesto toho, aby
v konaní po oznámení skutočností, z ktorých bolo možné dôvodne usudzovať, že v jeho prípade došlo k

porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a preniesol dôkazné bremeno na žalovaného a požadoval
od neho, aby preukázal, že pri zapožičiavaní hodnosti nedošlo k jeho diskriminácii, ponechal dôkazné
bremeno v rozpore s uvedeným ustanovením na ňom.
2. 5. Žalobca sa okrem toho vyjadril i k tomu, že prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že mu nič nebránilo požiadať o uvoľnenie z funkcie a o preradenie na inú funkciu. V tejto

súvislosti poukázal najmä na to, že v spore nenamieta skutočnosť, že vykonáva funkciu, na ktorú je
plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, ale namieta diskrimináciu svojej osoby spôsobenú tým, že
niektorí vojaci v rovnakom postavení ako on boli oproti nemu zvýhodnený tým, že im bola v dôsledku
zaradenia do takejto funkcie zapožičaná vyššia hodnosť, zatiaľ čo jemu nie.
2. 6. Žalobca taktiež v odôvodnení odvolania uviedol konkrétnu argumentáciu, prečo nesúhlasí s
konštatovanímprvoinštančnéhosúduuvedenýmvodôvodnenírozhodnutia,žerozsahprejavovanejúcty

medzi vojakmi závisí od vykonávanej funkcie a nie od dosiahnutej hodnosti.
2. 7. V závere odôvodnenia odvolania žalobca poukázal na to, že si v spore neuplatňuje ušlú mzdu,
ale uplatňuje si nemajetkovú ujmu. Keďže nemajetková ujma je subjektívnou kategóriou, považoval za
najspravodlivejšie určiť jej výšku ako rozdiel funkčných platov medzi hodnosťami kapitán a major za
obdobie jeho diskriminačného postavenia. Zároveň vyslovil názor, že priznaním nemajetkovej ujmy bude

zároveň vyslovená skutočnosť, že vo vzťahu k nemu bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania
pri výkone štátnej služby.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok.
Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia

vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379,
§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario a rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu v podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. 1. Žalobca v žalobe explicitne uviedol, že uplatňovanej sumy sa domáha z titulu nemajetkovej ujmy
na základe antidiskriminačného zákona. V konečnom dôsledku, táto skutočnosť je jednoznačne zrejmá i
z obsahu (odôvodnenia) žaloby. Žalobca sa teda žalobou nedomáhal uplatňovaného nároku v dôsledku
toho, že by v nej spochybňoval zo zákona (konkrétne z ustanovenia § 39a ods. 1 zák. č. 346/2005
Z.z.) vyplývajúcu legitimitu ministra obrany, spočívajúcu v tom, že mu je daná zákonná možnosť

zapožičať vyššiu hodnosť profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná
vyššia hodnosť, než akú dosiahol, alebo, že by sa dokonca domáhal nároku na zapožičanie hodnosti.
Žalobca si bol vedomý zákonného oprávnenia ministra obrany vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia,
i skutočnosti, že na zapožičanie vhodnosti nemá právny nárok. Z obsahu žaloby i z prezentácie žalobcu
v priebehu prvoinštančného konania však jednoznačne vyplýva, že uplatňovaný nárok si uplatnil na

základe toho, že na základe konkrétnych argumentov a skutočností poukázal na diskriminačnú formu
realizácie zákonného oprávnenia zapožičania vyššej hodnosti vo vzťahu k svojej osobe. Za tohto stavu
preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie podrobil žalobu žalobcu prieskumu, respektíve konfrontácii s
ustanovením § 39a ods. 1 zák. č. 346/2005 Z.z.. Ak tak urobil a následne konštatoval, že k diskriminácii
žalobcu nedošlo, pretože minister obrany má možnosť a teda nie povinnosť zapožičať vyššiu hodnosť

profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú
dosiahol,aztohtodôvodužalobužalobcuzamietol,takideorozhodnutie,ktorévychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci.6. 2. Logickým dôsledkom uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci je potom to, že i napriek
tomu, že žalobca v žalobe i v priebehu prvoinštančného konania predložil relevantné argumenty
a dôkazy, z ktorých bolo možno vyvodiť existenciu dôvodného predpokladu, že žalovaný ako jeho

zamestnávateľ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že niektorým vojakom vykonávajúcim
funkciu v odbornosti X. XXX zapožičal vyššiu hodnosť z titulu, že boli zaradení do funkcie, na ktorú
je plánovaná takáto vyššia hodnosť, zatiaľ čo jemu nie, teda uviedol a preukazoval skutočnosti, z
ktorých bolo možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k
jeho osobe došlo (čiže uniesol dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 11 antidiskriminačného

zákona), súd prvej inštancie to nezohľadnil v tom, že v takomto prípade sa podľa ustanovenia § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý je povinný preukázať,
že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ale len stroho konštatoval, že žalobca nepreukázal
diskriminačné správanie sa svojho zamestnávateľa - žalovaného. Inak povedané, súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal dokazovanie v zmysle ustanovenia § 11ods. 2
antidiskriminačného zákona, hoci na to v tomto prípade boli splnené zákonné podmienky.

7. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať vo vyššie naznačenom smere.
Primárne bude musieť vyriešiť otázku, či bola iným vojakom v rovnakom (resp. porovnateľnom)
postavení a zaradení ako žalobca vyššia hodnosť zapožičaná, a v prípade kladného vyriešenia tejto
otázky sa musí vysporiadať s tým, či v prípade žalobcu nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie poľa

§ 2a ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona, pričom, samozrejme, musí vychádzal z toho, že podľa
ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa dôkazné bremeno presúva na žalovaného, ktorý
je povinný preukázať, že vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.

8. Len pre úplnosť odvolací súd záverom zvýrazňuje, z obsahu žaloby je jednoznačne zrejmé, že

žalobca sa domáha zaplatenia uplatňovanej istiny (5.650,50 Eur) z titulu nemajetkovej ujmy na základe
antidiskriminačného zákona, teda nie z titulu náhrady mzdy. Na tom nič nemení skutočnosť, že sa výšku
uplatňovanej nemajetkovej ujmy snažil určitým spôsobom „objektivizovať“ tým, že ju určil ako rozdiel
funkčných platov medzi hodnosťami kapitán a major, za obdobie, za ktoré sa cíti diskriminovaný. Takýto
postup možno plne akceptovať.

9. Z uvedených dôvodov preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP).

11. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).