Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. november 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/103/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820010195
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3820010195.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Antalu a JUDr. Jozefa Janíka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 08. novembra 2022
prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza v trestnej veci obžalovaného J. Q., nar.
XX.XX.XXXX v X., trvale bytom L., I. X. XXX/X, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 3T/41/2020 zo dňa 14.06.2022 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Na obžalovaného J. Q. podal prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza obžalobu zo dňa 29.11.2019
pod č. 2Pv 324/19/3307-105, doručenú Okresnému súdu Prievidza dňa 02.12.2019, v ktorej mu kládol
za vinu, že sa mal dopustiť prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Tr. zák.
na tom skutkovom základe, že dňa 12.02.2020 v Prievidzi na Ulici Gorkého, v čase približne okolo

22:30 hod. po tom, čo viedol motorové vozidlo VW Golf, evidenčného čísla L čiernej farby, pričom v
krátkom časovom úseku predtým s týmto vozidlom bez zjavného dôvodu zastavil v strede vozovky,
ešte na Ulici Ľ. Ondrejova, následne s vozidlom odbočil na čerpaciu stanicu, pričom nedal znamenie o
zmene smeru jazdy, pričom za ním už išlo vozidlo s označením POLÍCIA, ktorého hliadka vyhodnotila
správanie sa vodiča daného vozidla, ktorého totožnosť v danom čase členovia hliadky nepoznali ako
podozrivé, a to nielen vo vzťahu k možným priestupkom na úseku cestnej premávky ale aj v zmysle

znakov unikania resp. vyhýbania sa hliadke polície, čo je typické pre osoby, po ktorých je vyhlásené
pátranie, pričom keď bol obvinený s vozidlom zastavil na Ulici Gorkého a za ním už bolo vozidlo POLÍCIA
s pustenými majákmi, tak po zaparkovaní a vystúpení z vozidla sa začal obvinený od svojho vozidla
rýchlo vzďaľovať, čo len prehĺbilo podozrenie hliadky polície o vedomom unikaní osoby pred políciou a
viedlo aj k prehĺbeniu podozrenia o možnom vyhlásení pátrania po tejto osobe, pričom v rámci následnej
komunikácie zo strany hliadky polície to viedlo aj k žiadosti o predloženie dokladu totožnosti, a to aj za

účelom preverenia, či po osobe nie je vyhlásené pátranie, k prevereniu čoho nepostačuje len zbežné
poznanie osoby preverovaného, ale sú potrebné aj bližšie identifikačné údaje, konkrétnej preverovanej
osoby, na čo obvinený nerešpektoval slovné výzvy policajta Obvodného oddelenia Policajného zboru
Prievidza - poškodeného ppor. L. S. na spoluprácu a na predloženie takéhoto dokladu totožnosti, stále
sa snažil z miesta resp. od hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Prievidza odísť, na čo
bol službukonajúcim policajtom ppor. L. S. opakovane slovne vyzývaný, aby na mieste zotrval, začal

policajtovi ppor. L. S. vulgárne nadávať, povedal mu na jednu z opakovaných výziev na predloženie
dokladu totožnosti, že doklad nepredloží a nech „niekde ide“, čo pomenoval vulgárnym výrazom,
následne vykrikoval, že „čo si to policajt dovoľuje jeho kontrolovať“, počas tohto sa stále snažil z miesta
odísť a následne uviedol policajtovi ppor. L. S., že „ak ho tento nepustí, tak ho udrie“, a že „má ísť preč,
inak ho udrie“, čo pomenoval viacerými vulgárnymi výrazmi, na čo bol predmetnou hliadkou Obvodného
oddelenia Policajného zboru Prievidza obmedzený na osobnej slobode podľa § 85 odsek 2 Trestného

poriadku ako podozrivý z prečinu útoku na verejného činiteľa, o čom bol ihneď aj upovedomený, pričom
museli byť voči nemu použité hmaty a chvaty, musel byť zvalený na trávu, pretože pri snahe o jehoeskortu po obmedzení osobnej slobody kládol aktívny odpor a počas zákroku druhému členovi hliadky
- službukonajúcemu policajtovi - poškodenému ppor. T. O. uviedol, že „kvôli tomuto jeho zákroku ešte
uvidí, že sa zbadá“, pričom po eskortovaní do budovy Obvodného oddelenia Policajného zboru Prievidza

sa taktiež správal agresívne, vykrikoval policajtovi T. O., že „kvôli tomuto zákroku ešte uvidí a že uvidí,
čo sa bude diať“.

Uznesením súdu prvého stupňa bola trestná vec obžalovaného pre tento skutok podľa § 280 ods. 2
Tr. por. postúpená na prejednanie Okresnému úradu Prievidza, Odboru všeobecnej vnútornej správy,

pretože vo veci nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by tento orgán mohol prejednať ako priestupok
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
platnom znení.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prokurátor sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o
hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení uznesenia. V jej písomných dôvodov uviedol, že sa v zásade

stotožňuje s právnym vyhodnotením skutku, že poškodený príslušník PZ ppor. L. S. v danom čase
nepožíval ochranu verejného činiteľa. Nestotožňuje sa však s právnym hodnotením daného skutku v tom
smere, že ho súd prvého stupňa „uzavrel“ iba ako možný priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.
Uvedené konanie obžalovaného totiž vykazovalo „minimálne“ všetky znaky prečinu výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia nesprávne

konštatoval,žekeďžepostuppolície(poškodeného)vyhodnotilakošikanózny,nedôvodnýaprekračujúci
oprávnenia vyplývajúce zo Zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, tak obžalovaný svojím konaním
nemohol a ani nenaplnil zákonné znaky skutkovej podstaty žiadneho iného trestného činu uvedeného
v osobitnej časti Trestného zákona. Skôr popísaná situácia totiž podľa jeho názoru nie je okolnosťou
vylučujúcou protiprávnosť činu, ako napr. nutná obrana alebo krajná núdza. Navrhol, aby krajský súd

napadnuté uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil a aby súdu prvého stupňa uložil, aby
vo veci znovu konal a rozhodol.

K sťažnosti prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom obhajcu. V prvom rade
poukázal na to, že podľa právneho názoru súdu prvého stupňa, ako aj krajského súdu, ktorý ho prepustil

z väzby na slobodu, možno ustáliť, že sa nedopustil stíhaného prečinu a že príslušníci polície prekročili
svojezákonnéoprávneniaverejnýchčiniteľov,tedaochranuverejnýchčiniteľovnepožívali.Priporovnaní
závažnosti porušovania jeho práv zo strany polície pri šikanóznom výkone oprávnení polície a jeho
obrane proti takémuto nezákonnému konaniu polície nemožno prisvedčiť názoru prokurátora, že sa
dopustil trestného činu, keď sa verbálne bránil proti ich nezákonnému postupu. Nezákonné konanie

polície voči nemu bolo totiž okolnosťou vyvolávajúcou jeho obranu, ktorá neprekročila slovné výhrady.
Naviac to, že policajtom vulgárne nadával a vyhrážal sa, nepovažuje ani za preukázané a ide len o
účelové tvrdenia policajtov. Uviedol, že až v dôsledku opakovaného prekročenia právomocí policajtov
už v rozčúlení, ktorý v ňom títo vyvolali, im povedal, že čo si tým dokazujú a vulgárne zahrešil. Dodal,
že medzi ním a policajtmi prebiehal rozhovor, ktorý nebol taký hlasný, že by pútal pozornosť okolia,

svedkovia prítomní v blízkosti incidentu nevnímali žiadne narušenie verejného poriadku, napr. hlasným
krikom,nadávkamičiinýmkonanímzjehostrany,ktorébybudiloverejnépohoršenie.Pretosanedopustil
prečinu výtržníctva, resp. vzhľadom na okolnosti, za ktorých konal, sa nedopustil ani žiadneho trestného
činu. Na záver uviedol, že celý incident ho mrzí a je mu to ľúto, pričom rešpektuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Navrhol preto, aby krajský súd sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú podľa § 193 ods.

1 písm. c) Tr. por. zamietol.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku

napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku
predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a

tieto následne správne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladajú ustanovenia § 2
ods. 10 , ods. 12 Tr. por.
, a dospel ku správnym
skutkovým zisteniam i právnym záverom. Svoje závery v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por. podrobne a vecne
správne odôvodnil v napadnutom uznesení. Úvahy a závery súdu prvého stupňa založené na zásadách
logického konania a uvažovania sú vecne správne a krajský súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje.

Krajský súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že konanie obžalovaného nastalo až po
tom, ako vo vzťahu k jeho osobe postupoval poškodený policajt šikanózne, nedôvodne a prekročujúc
rámec oprávnení vyplývajúcich pre neho zo Zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, čím aj podľa
názorukrajskéhosúdupoškodený„stratil“vtomčase(tedapredkonanímobžalovaného)ochranusvojho

postavenia ako verejného činiteľa.

Vzhľadom k hore uvedeným okolnostiam prípadu - teda že obžalovaný mohol konať protiprávne až po
tom, čo šikanózne, nedôvodne a prekročujúc rámec zákonných oprávnení konal voči nemu poškodený
policajt (inak povedané - bez konania poškodeného by vôbec nenastalo konanie obžalovaného), preto aj
podľa názoru krajského súdu obžalovaný svojím konaním nenaplnil zákonné znaky skutkovej podstaty

stíhaného prečinu a ani žiadneho iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. V
tomto smere je potrebné ešte poukázať na totožné právne závery uvedené v uznesení Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 2Tpo/42/2020 zo dňa 04.05.2020, ktorým bol obžalovaný v tejto veci prepustený z
väzby na slobodu.

K sťažnostným námietkam prokurátora krajský súd dodáva, že z hľadiska ustanovenia § 10 ods. 2 Tr.
zák. by závažnosť konania obžalovaného, ktoré by malo byť posúdené (už) nie ako stíhaný prečin útoku
na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Tr. zák., ale ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods.
1 písm. a) Tr. zák., musela byť vyššia ako nepatrná.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná.

Citované zákonné ustanovenie obsahuje kritériá na odlíšenie prečinov od skutkov nezakladajúcich

trestnú zodpovednosť. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je vyvodenie trestnej zodpovednosti
za prečin podmienené (okrem splnenia podmienok uvedených v iných ustanoveniach) vyššou ako
nepatrnou závažnosťou činu, ktorá sa zisťuje komplexným vyhodnotením taxatívne vymenovaných
kritérií v ňom uvedených, ktorými sú:
a) spôsob vykonania činu a jeho následky,

b) okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný,
c) miera zavinenia,
d) pohnútka páchateľa.

Z hľadiska týchto kritérií je opätovne potrebné zopakovať, že konanie obžalovaného aj podľa názoru

krajského súdu vyplývalo a bolo spôsobené skorším protiprávnym konaním poškodeného policajta, na
základe čoho je potrebné hodnotiť aj mieru zavinenia v prospech obžalovaného a rovnako tak aj jeho
pohnútku, nakoľko jeho konanie nebolo motivované za účelom spáchania prečinu výtržníctva, ale išlo len
o jeho obranu voči konaniu poškodeného. Preto krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný sa nemohol
svojím konaním dopustiť prečinu výtržníctva, ako sa toho „domáhal“ prokurátor, pretože závažnosť jeho

konania bola nepatrná.

Napokon krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný sa mohol konaniu poškodeného naozaj brániť
neadekvátne (hrubo, neslušne, v rozpore so všeobecnými normami správania), pričom takéto jeho
konanie by mohol príslušný odbor všeobecnej vnútornej správy Okresného úradu Prievidza posúdiť ako

priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

Krajský súd záverom dodáva, že zákon nepožaduje, aby bolo zistené a konštatované, že obžalobný
skutok je skutočne priestupkom, služobným alebo disciplinárnym previnením, pretože postúpenie veci

sa viaže iba na odôvodnený predpoklad, že môže byť príslušným orgánom takto posúdený.Z takto rozvedených dôvodov preto krajský súd nepovažoval sťažnostné námietky prokurátora za
dôvodné a jeho sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.