Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Sunday, September 25, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219200219
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8219200219.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcov: 1. X. X., rod. I., nar. XX.XX.XXXX,
O. rad XXX/XX, XXX XX W., 2. L. X., nar. XX.XX.XXXX, O. rad XXX/XX, XXX XX W., obaja právne
zastúpení JUDr. Ivanom Savčákom, advokátom, Partizánska 45, 085 01 Bardejov, proti žalovanému:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO 35 724 803, právne

zastúpený: Remedium Legal s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského splátkového úveru, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/6/2019-190 zo dňa 29. mája 2019, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavuje.

Žalovaný má nárok vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„ Súd u r č u j e , že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom v 1. a 2. rade na základe zmluvy o

splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej so Slovenskou sporiteľňou, a.s., Suché Mýto 4, 816 07
Bratislava, IČO: 00 151 653 je bezúročný a bez poplatkov.

Žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 23a, § 8 odsek 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; § 1 odsek 1, § 2, § 3 odsek 1, 2, § 4 odsek
1, 2, 4, 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 7/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
( ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 53 odsek 1 a 4, § 54 odsek 1 a 2, § 524 odsek 1, 2, §

525 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 11 odsek 4 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018 (ďalej len „ zákon č. 129/2010 Z.z.“); § 137
písm. c) a d), § 230 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa

4.2.2019 domáhali určenia, že úver poskytnutý žalobcom na základe zmluvy o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX z 28.6.2006 je bezúročný a bez poplatkov.4. Podanú žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že dňa 28.6.2006 uzatvorili so Slovenskou sporiteľnou,
a.s. zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla banka žalobcom úver vo

výške 200.000,- Sk pri ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len ako „RPMN“) vo výške 5,38 % a
s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 10,70 %. Uvádzali, že predmetný úver čerpali dňa 30.8.2008 vo
výške 5.000,- Sk, dňa 28.8.2006 vo výške 147.000,- Sk a dňa 23.2.2007 vo výške 45.500,-Sk. Spolu
teda žalobcovia od banky z titulu Zmluvy čerpali sumu vo výške 197.500,-Sk, t. j. 6.555,80 Eur, ďalej
že úver splácali vždy riadne a včas a ak sa aj dostali do omeškania s úhradami splátok, uvedené bolo

spôsobené z objektívnych dôvodov, t. j. z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Ďalej tvrdili, že zo
strany banky došlo 19.7.2013 k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a následne prostredníctvom
Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27.6.2013 banka postúpila svoju pohľadávku
voči žalobcom na žalovaného. V období rokov 2006 - 2018 došlo z ich strany k úhrade peňažnej
sumy v celkovej výške 7.384,97 Eur. Mali za to, že právny vzťah, ktorý existuje medzi žalovaným
ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a je na neho potrebné

aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
účinného v čase vzniku právneho vzťahu t.j. 28.6.2006 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
a zároveň ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 150/2004 Z. z., ako i
Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože

pri jej uzatváraní konali žalobcovia ako fyzické osoby - nepodnikatelia a banka v pozícií dodávateľa.
Poukázali na to, že jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov (RPMN). Ide o porovnateľné číslo, ktoré slúži spotrebiteľovi na orientáciu
v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich úvery. Absenciu alebo jeho nesprávne uvedenie
v zmluve nespája zákon s právnym následkom neplatnosti zmluvy o úvere, ale poskytuje ochranu

spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Ďalej tvrdili, že RPMN predstavuje celkové náklady úveru pre klienta, ktoré obsahujú prvok úrokovej
sadzby ako aj prvok ostatných súvisiacich nákladov, a preto výška RPMN nikdy nemôže byť nižšia
ako výška úrokovej sadzby. V ideálnom prípade by sa hodnota RPMN mala rovnať hodnote úrokovej
miery. Podľa ich názoru nie je naplnený zmysel zákona o spotrebiteľských úveroch, ak je výška RPMN

v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške a v neprospech spotrebiteľa. Keďže žalovaný ako
veriteľ neposkytol žalobcovi objektívny údaj o výške RPMN, postupoval tým voči nemu neodborne.
Na preukázanie naliehavého právneho záujmu pri danej určovacej žalobe poukázali žalobcovia na
Uznesenie NS SR zo dňa 31.7.2009, sp. zn. 1MCdo 7/2009 a tiež na to. Poukázali tiež na to, že žalovaný
sa voči žalobcom domáha úhrady zostávajúcej časti úveru prostredníctvom súdneho exekútora, pretože

Okresný súd Bardejov voči nim vydal platobný rozkaz z 21.5.2015, sp. zn.: 3C/180/2015, ktorým ich súd
zaviazal, aby veriteľovi uhradili peňažnú sumu 5.821,83 Eur s príslušenstvom ako pohľadávku z úveru a
napokon tvrdili, že žalobcovia vedomosť o skutočnostiach týkajúcich sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru nadobudli až v decembri 2018 prostredníctvom príslušného centra právnej pomoci.

5. V podaní zo 16.4.2019 žalobcovia v podstatnom uvádzali, že RPMN vyjadruje reálnu cenu
spotrebiteľského úveru a je kľúčovým ukazovateľom pre porovnanie výhodnosti úverov od rôznych
úverových inštitúcií. Okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie iné poplatky súvisiace s úverom
ako napr. poplatok za vybavenie účtu, poistenie úveru, ak je podmienkou pre získanie výhodnejšieho
úroku a iné, prepočítané na jeden kalendárny rok, pričom platí pravidlo, že čím je RPMN nižšie, tým

je úver pre spotrebiteľa výhodnejší. Ak RPMN nie je uvedená v zmluve alebo je v zmluve uvedená
nižšia hodnota RPMN než v skutočnosti, považuje sa takto poskytnutá pôžička alebo úver za bezúročný
a bezodplatný. Podľa názoru žalobcov, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bezodplatný
aj v prípade, ak hodnota RPMN prevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty. Poukazovali ďalej na
publikovaný odborný názor autora JUDr. Martina Maliara zverejneného v Justičnej revue č. 4/2007 dňa

2.4.2019 o nesprávnom transponovaní vzorca pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)
pri spotrebiteľských úveroch ako aj na súdnu prax - rozsudok Krajského súdu Prešov z 13.11.2014,
sp. zn.: 19Co/68/2014; rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 29.5.2015, sp. zn.: 2C/122/2014
potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 23.6.2016, sp. zn.: 3Co/352/2015-97, rozsudok
Okresného súdu Bardejov zo dňa 2.12.2015, sp. zn.: 6C/195/2014-54 potvrdený rozsudkom Krajského

súdu Prešov zo dňa 30.6.2016, sp. zn.: 19Co/146/2016-94 a dovolávali sa ďalej aplikácie § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka.6. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 23.2.2019 a podanie žalobcov zo 16.4.2019 dňa 25.4.2019.
Žalovaný k veci doručil vyjadrenie zo 16.5.2019. V ňom namietal, že o nárokoch vyplývajúcich zo zmluvy
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.6.2006 (ďalej aj „zmluva“) bolo už súdom právoplatne a

vykonateľne rozhodnuté platobným rozkazom Okresného súdu Bardejov, č. k. 3C/180/2015-44, ktorým
boli žalobcovia právoplatne a vykonateľne zaviazaní na zaplatenie sumy 5.821,83 Eur s prísl. Vo veci
konajúci súd posúdil zmluvu a nároky z nej plynúce, preto sa podľa neho žalobcovia podanou žalobou
domáhajú vydania rozhodnutia vo veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo a preto sa nemôže
prejednávať znova. Navrhol konanie zastaviť z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Rovnako

namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení poukazujúc na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 91/2006 z 18.6.2007 ako aj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 31/2011 zo 6.12.2012. Podľa žalovaného, žalobcovia nemajú
na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko ani prípadné určenie bezúročnosti a bez
poplatkovosti poskytnutého úveru by nijakým spôsobom neovplyvňovalo skutočnosť, že žalobcovia sú
na základe vydaného platobného rozkazu právoplatne a vykonateľne zaviazaní na zaplatenie sumy

5.821,83 Eur s prísl. Otázka výšky skutočného dlhu žalobcov je bez akýchkoľvek pochybností vyriešená
a v súdenej veci tak chýba jedna z podstatných čŕt naliehavého právneho záujmu - ohrozenie práva,
alebo právneho vzťahu medzi žalobcami a žalovaným, ktorý nemožno odstrániť inak, než určovacím
výrokom. Citujúc znenie § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
30.6.2006 napokon tvrdil, že vo veci nie sú dané zákonné dôvody pre určenie bezúročnosti a bez

poplatkovosti poskytnutého úveru, pretože predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Žalobcovia boli v
zmysle požiadavky zákona o spotrebiteľských úveroch zrozumiteľne informovaní o tom kedy, v akej
výške a ako dlho sú povinní plniť si povinnosti, ktoré im vyplývajú zo zmluvy. Zákon o spotrebiteľských
úveroch účinný v čase uzatvorenia zmluvy sankcionoval bezúročnosťou a bez poplatkovosťou iba taký

spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy, ktorá neobsahovala ročnú percentuálnu
mieru nákladov, keďže však ročná percentuálna miera nákladov je v zmluve uvedená v čl. I, bode 1,
predmetný spotrebiteľský úver nie je možné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov. K argumentácii
žalobcov,ževýškaRPMNnikdynemôžebyťnižšiaakovýškaúrokovejsadzbycitoval§2písm.d)zákona
o spotrebiteľských úveroch ako aj obsah prílohy k zákonu o spotrebiteľských úveroch označenej ako

„VÝPOČETROČNEJPERCENTUÁLNEJMIERYNÁKLADOVPRISPOTREBITEĽSKÝCHÚVEROCH“.
Tvrdil, že žalobcom poskytnutý úver vo výške 200.000,-Sk predstavuje nominálnu hodnotu poskytnutého
úveru /P/, časové obdobie poskytnutého úveru /T/ hodnota 10 (úver mal byť splatený v 120 splátkach),
budúcu hodnotu úveru /F/ predstavuje suma 338.080,- Sk , ktorá je súčtom 120-tich splátok á 2.784,00
Sk a poplatku za poskytnutie úveru v sume 4.000,- Sk, pričom po prepočítaní uvedených veličín

vzorcomuvedenýmvoznačenejprílohezákonaospotrebiteľskýchúverochnapercentáapozaokrúhlení
na dve desatinné miesta hodnota RPMN 5,38 % zodpovedá údaju v zmluve o úvere. Preto podľa
žalovanéhonemožnospochybniť,ževýškaRPMNbolaSlovenskousporiteľňou,a.s.vypočítanávsúlade
so zákonom o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzavretia zmluvy. Slovenská sporiteľňa a.s.
bola povinná pri uzatváraní zmluvy rešpektovať platný a účinný zákon a daný vzorec v praxi aplikovať

bez ohľadu na jeho subjektívny názor o tom, či je daný výpočet „správny“ alebo nie. Na podporu
svojho názoru poukázal aj na rozsudok Krajského súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/250/2014
z 13.10.2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/464/2015 zo dňa 13.01.2016. Na
základe uvedeného žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť a žalovanému priznať voči žalobcom nárok
na náhradu trov konania.

7. Súd I. inštancie po zistení skutkového stavu dospel k záveru, podľa ktorého žalobcovia v 1. a 2.
rade a Slovenská sporiteľňa a.s. dňa 28.6.2006 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX,
na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 Eura), ktorý mali
splatiť v 120-tich mesačných splátkach po 2.784,- Sk (92,41 Eur) splatných mesačne vždy k 20-

temu dňu v mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.6.2016, za poskytnutie
úveru patrila Slovenskej sporiteľni a.s. suma 4.000,- Sk (132,78 Eur) z prostriedkov z úveru, úroková
sadzba bola dohodnutá ako premenlivá, v deň uzatvorenia Úverovej zmluvy vo výške 10,70 % p.a. a
ročná percentuálne miera nákladov (RPMN) bola uvedená vo výške 5,38 %. V zmysle čl. II bodu 3
zmluvy všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v úverovej zmluve sa majú riadiť aj príslušnými

ustanoveniami Všeobecných obchodných podmienok. Podľa čl. II bodu 5 zmluva nadobúda platnosť a
účinnosť dňom jej podpísania obidvoma zmluvnými stranami.8. Z oznámenia o postúpení pohľadávky vystaveného Slovenskou sporiteľňou, a.s., Suché Mýto 4, 816
07 Bratislava, IČO: 00 151 653 z 9.7.2013 vyplýva, že označená banka postúpila žalovanému na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE uzatvorenej 27.6.2013 pohľadávku zo spotrebného

úveru č. XXXXXXXXX z 28.6.2006 vo výške 8.864,44 Eur s príslušenstvom. Postúpenie uvedenej
pohľadávky na žalovaného má potvrdzovať aj príloha č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/
XXXX/CE na č.l. 12 spisu.

9. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru z 20.5.2013 na č.l. 15 spisu súd zistil, že

z dôvodu porušenia podmienok poskytnutia úveru uvedených v bode 7.6.1 písm. a) Všeobecných
obchodných podmienok Slovenská sporiteľňa a.s. vyhlásila 17.5.2013 mimoriadnu splatnosť úveru
poskytnutého žalobcom na základe zmluvy z 28.6.2006 č. XXXXXXXXX.

10. Pred meritórnym posúdením uplatneného nároku sa súd najskôr zaoberal otázkami splnenia
procesných podmienok konanie, konkrétne žalovaným vznesenou námietkou veci rozhodnutej (res

iudikata) ako aj otázku nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

11. K námietke o existencii prekážky res iudikata súd uvádza, že totožnosť sporu je daná dvoma
kritériami, ktorými sú totožnosť predmetu sporu a totožnosť strán, pričom totožnosť strany sa neurčuje
z hľadiska procesného postavenia. O tých istých účastníkov ide teda aj vtedy, ak v konaní vystupujú

nositelia práv rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení a tiež vtedy, ak v neskoršom
konaní vystupujú právni nástupcovia účastníkov z už skončeného konania (uznesenie NS SR, sp. zn.
5Cdo 282/2010). Totožnosť predmetu sporu je daná v prípade, ak predmetom druhého, neskôr začatého
sporu je ten istý nárok, ktorý je uplatnený už v spore prvom. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy,
keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

na základe ktorých bol uplatnený (uznesenie NS SR, sp. zn. 5Cdo 280/2010). Ak nie je splnený čo len
jeden znak totožnosti veci (a predmetu konania), nemôže ísť o tú istú vec. V danom prípade zastáva súd
názor, že v konaní tunajšieho súdu pod sp. zn. 3C/180/2015 nebol uplatnený totožný právny nárok, ktorý
je uplatňovaný žalobcami v tomto súdnom konaní, pretože si v ňom žalobcovia uplatnili určovací nárok
a nie nárok na plnenie z totožného právneho dôvodu, o ktorom už bolo rozhodnuté platobným rozkazom

č. k. 3C/180/2015-44 z 21.5.2015. V tejto súvislosti súd predovšetkým poukazuje na komentár k § 230
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého výrok o splnení povinnosti je prekážkou rozsúdenej veci
len voči iným (ďalším) potenciálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového
základu medzi tými istými subjektmi, nie však voči neexistujúcemu určeniu determinujúceho práva (resp.
voči určovaciemu nároku o predbežnej otázke). Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z

výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o určení, ak právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok
rozhodnutia, teda nemožno hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu k neexistujúcemu
výroku (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, s., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 838 s.). Podľa názoru súdu
preto skutočnosť, že obidva samostatne prerokúvané nároky súvisia so zmluvou o splátkovom úvere

č. XXXXXXXXXX z 28.6.2006 ešte neznamená, že v oboch konaniach je uplatňovaný jeden totožný
právny nárok a tak, že by v danom prípade, pokiaľ ide o určovací nárok, ktorý je vo vzťahu ku konaniu sp.
zn. 3C/180/2015 konaním o determinujúcej (predbežnej) otázke existovala prekážka veci rozhodnutej,
pre ktorú by bolo potrebné v danom prípade konanie zastaviť.

12. Z hľadiska obsahu žaloby súd žalobcami uplatnený nárok na určenie, že úver poskytnutý žalobcom
na základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.6.2006 je bezúročný a bez poplatkov
kvalifikuje ako nárok na určenie právnej skutočnosti, v zmysle § 137 písm. d) C.s.p. Takéto žaloby
sú však s účinnosťou od 1.7.2016 prípustné len v prípade, ak takáto možnosť vyplýva z osobitného
právneho predpisu. To znamená, že konkrétny právny predpis musí určiť, že sa určenia určitej právnej

skutočnosti možno domáhať a rovnako tak môže upravovať prípadné ďalšie podmienky uplatnenia tohto
práva, napríklad osobu oprávnenú k podaniu žaloby. Právne predpisy výslovne umožňujú domáhať sa
napríklad určenia neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka
práce, určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným podľa §

131 Obchodného zákonníka, určenia neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných
dražbách, určenia neúčinnosti právnych úkonov podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Pri uvádzaných
žalobách z konkrétneho hmotnoprávneho predpisu teda vyplýva logický dôvod, prečo je potrebné, aby
súd tú ktorú právnu skutočnosť určil, pričom dôvodom je spravidla to, že rozhodnutie súdu je osobitnoupodmienkou, aby sa na právny úkon mohlo hľadieť ako na neplatný. V danom prípade možnosť sa
domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru samostatnou
žalobou predpokladá § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018,
ktorý nahradil na prípad inak aplikovaný zákon o spotrebiteľských úveroch. Preto súd konštatuje, že
pri žalobcami uplatnenom nároku je potrebné uvedenú procesnú podmienku existencie právnej normy
v osobitnom predpise pripúšťajúcej takýto žalobný nárok považovať za splnenú. Zároveň súd uvádza,
že označená procesná norma vo vzťahu k požadovanému určeniu nevyžaduje súčasne aj preukázanie

naliehavého právneho záujem; ten je potrebné preukazovať len v prípade uplatnenia nároku na určenie
existencie alebo neexistencie práva v zmysle § 137 písm. c/ C.s.p., však nebol daný prípad.

13. Po vyriešení vyššie uvedených procesných otázok súd následne pristúpil k meritórnemu
posúdeniu uplatneného nároku podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení predovšetkým zákona
o spotrebiteľských úveroch. Vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného ako právneho nástupcu Slovenskej

sporiteľne a.s. súd považoval v konaní za medzi stranami nespornú, pričom sa žiada poznamenať, že
tomu tak bolo vo vzťahu k úveru č. XXXXXXXXX aj v konaní sp. zn. 3C/180/2015. Z predložených
listín súd ďalej považoval za preukázané, že Slovenská sporiteľňa a.s. oznámením z 20.5.2013 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru č. XXXXXXXXX z 28.6.2006, žalobcovia bezprostredné doručenie tohto
oznámenia bankou potvrdili predložením uvedenej listine v prílohách žaloby, pričom súčasne sami

uvádzali, že splácanie poskytnutého úveru z ich strany nebolo po celú dobu priebežné a bez omeškania.
V konaní bolo ďalej preukázané, že následne po zosplatnení úveru došlo zmluvou z 27.6.2013 k
postúpeniu pohľadávky z predmetného úveru zo Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného, a že v
konaní medzi stranami nevznikli pochybnosti o platnosti tohto postúpenia v súlade s § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a

doplnení niektorých zákonov. V danom prípade ďalej súd dospel k záveru, že právny vzťah založený
zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.6.2006 je vzťahom spotrebiteľským, v ktorom
právny predchodca žalovaného - Slovenská sporiteľňa a.s. pri jej uzatváraní vystupoval v postavení
dodávateľa konajúc v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobcovia
ako spotrebitelia, keďže nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti. Obsah predloženej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.6.2006 svedčí o tom,
že zmluvy obdobného znenia boli uzavierané vo viacerých prípadoch, a obsah zmluvy spotrebitelia
podstatnýmspôsobomneovplyvňovali.Jetedanesporné,ženauvedenýspotrebiteľskýúversavzťahujú
v čase uzavretia zmluvy platné a účinné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ako aj zákona o
spotrebiteľských úveroch.

14. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Jednou
z podstatných náležitostí zmluvy o splátkovom úvere je v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o
spotrebiteľských úveroch ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), absencia ktorej má za následok
to, že sa tento úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre

vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha spoznať, aké všetky náklady budú spojené so
spotrebiteľským úverom. To, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje
spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho
konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho. V tomto kontexte sa súd stotožňuje s argumentáciou
žalobcov v podaní zo 16.4.2019 o dôvodnosti použitia teleologického výkladu § 4 ods. 2 písm. g)

zákona o spotrebiteľských úveroch vedúceho k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru v prípade, ak je v zmluve uvedená ročná percentuálne miera nákladov
nesprávna, konkrétne nižšia a preto aj uvedená v neprospech spotrebiteľa. Klamlivé alebo nesprávne
uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nemôže mať za
následok splnenie si zákonnej povinnosti uvedenia tohto údaju v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona

o spotrebiteľských úveroch, pričom takýto postup možno hodnotiť aj ako klamanie spotrebiteľa, ktoré
bolo výslovne § 8 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy zakázané. Preto takejto praktike nie je možné priznať miernejšie dôsledky ako tie, ktoré
predpokladá § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. V zmysle § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, ročnou percentuálnou mierou nákladov sa
rozumie sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru, to
znamená že ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákonao spotrebiteľských úveroch musí byť uvedená ako výsledok výpočtu zisteného podľa prílohy tohto
zákona, a to v správnej výške. V danom prípade súd zistil, že správnemu výpočtu Ročnej percentuálnej
miery nákladov úveru poskytnutého žalobcom zodpovedá hodnota 5,68 % a nie v zmluve uvedený

údaj 5,38 %. RPMN bola teda v zmluve uvedená v nižšej ako skutočnej výške. Pri kontrole výpočtu
RPMN, ktorý podrobne opísal žalovaný vo svojom podaní zo 16.5.2019 bolo súdom zistené, že do
vzorca dosadená veličina o budúcej hodnote úveru (F) podľa § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských
úveroch nemala predstavovať sumu 338.080,- Sk ale sumu 340.080,- Sk, ako súčet 120-tich splátok
úveru po 2.784,- Sk a 120-tich mesačných poplatkov za správu úveru po 50,- Sk. Podľa § 2 písm.

c) bodu 3. zákona o spotrebiteľských úveroch síce do celkových nákladov úveru nepatria poplatky
za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na úhradu spotrebiteľského úveru, avšak v danom
prípade boli medzi žalobcami ako spotrebiteľmi a právnym predchodcom žalovaného ako dodávateľom
dohodnuté poplatky za správu úveru a nie za udržiavanie účtu, čo obsahovo nemožno stotožňovať,
keďže správa úveru nepochybne okrem udržiavanie účtu zahŕňa aj kontrolu splácania úveru, priebežnú
aktualizáciujehovýšky,overovanieplneniapodmienokzmluvyaprípadneajinéúkonyveriteľa.Podobne

aj za veličinu predstavujúca súčasnú hodnotu úveru (P) mala byť namiesto žalovaným uvádzanej
sumy 200.000,- Sk dosadená suma 196.000,- Sk, ako rozdiel poskytnutého úveru vo výške 200.000,-
Sk a poplatku za jeho poskytnutie v sume 4.000,- Sk, ktorý bol v skutočnosti v zmysle obsahu čl.
I bodu 1. zmluvy uhradený (zrazený) priamo z prostriedkov poskytnutého úveru. K týmto záverom
súd poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch a v nej uvedené

príklady výpočtov pod písm. A., z ktorých vyplýva, že pokiaľ si veriteľ ponechá časť poskytnutého úveru
(napr. na administratívne výdaje) a spotrebiteľovi reálne poskytne len časť podľa zmluvy poskytnutých
prostriedkov, za súčasnú hodnotu spotrebiteľského úveru je potrebné považovať len reálne vyplatené
finančné prostriedky. Vo vzťahu k obdobným otázkam súdy opakovane judikovali, že poskytovanie
úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú jeho časť, je v

rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru (bližšie napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove 18Co
109/2011 z 21.11.2012, rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7C/92/2016 zo 14.2.2018, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2C/71/2018 z 26.11.2018 a iné). Na podporu tejto argumentácie
súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C - 377/14, podľa ktorého celková výška úveru a výška
čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,

ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom, a ktoré nie
sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Napokon korigovaný mal byť aj údaj o časovom období
splácaniaúveru(T),keďžeúverbolposkytnutý28.6.2006(podľačl.IIbodu5.Úverovázmluvanadobudla
platnosťaúčinnosťdňomjejpodpísaniaobidvomazmluvnýmistranami)asplatenýmalbyťdo20.6.2016,
teda nie o 10 rokov, ale po uplynutí 3.645 dní (od 28.6.2006 do 20.6.2016). Keďže s prihliadnutím na

poznámku písm. e) prílohy zákona o spotrebiteľských úveroch je za rok dôvodné považovať 365,25 dní,
správne mala veličina T predstavovať hodnotu 9,98. Na základe uvedeného tak možno konštatovať,
že výška RPMN uvedená v zmluve je nesprávna a tento údaj je potrebné hodnotiť ako v neprospech
spotrebiteľa, pretože u spotrebiteľa navodzuje záver o výhodnejších podmienkach poskytovaného úveru
oproti iným úverom, ktoré mohli byť inými veriteľmi spotrebiteľovi ponúknuté na rovnaké časové obdobie

a pri rovnakej výške úveru. Predmetný úver bol spotrebiteľom poskytnutý bankou a spotrebiteľ mohol
očakávať riadnu odbornú starostlivosť banky pri postupe súvisiacom s poskytnutím úveru. Uvedenie
nesprávneho (nižšieho) údaju o výške RPMN je potrebné hodnotiť tak, ako keby údaj RPMN v zmluve
uvedený nebol, pretože správny údaj o RPMN v zmluve v skutočnosti absentuje.

16. K argumentácii žalobcov v 1. a 2. rade, že výška RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako je výška
úrokovej sadzby však súd považuje za žiaduce poznamenať, že zákon o spotrebiteľských úveroch
veriteľovi ukladal povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o RPMN vypočítaný podľa
vzorca stanoveného v prílohe tohto zákona, preto pokiaľ veriteľ pri výpočte RPMN podľa označenej
prílohy postupoval a konal v súlade so zákonom a nemožno mu vytknúť nesprávny postup a to aj

keby RPMN uvedená v zmluve odporovala logickým požiadavkám na takýto údaj. Ako je známe,
vzorec pre výpočet RPMN uvedený v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
30.6.2006 bol chybný, čo bolo spôsobené nesprávnou transpozíciou smernice Rady č. 87/102/EHS o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru z 22. decembra 1986 v znení smernice Rady č. 90/88 z 22. februára 1990.

Chybná transpozícia smernice však nemôže mať za následok priamy účinok smernice vo vzťahu medzi
jednotlivcami (bez ohľadu na to, či ide o fyzické alebo právnické osoby) ale len vo vzťahu medzi
jednotlivcom a štátom (vertikálny priamy účinok). V tomto prípade je rovnako vylúčený aj nepriamy
účinok smernice, teda výklad a aplikácia vnútroštátnych predpisov spôsobom, aby boli dosiahnutépožiadavky stanovené touto smernicou. Takémuto účinku bráni zásada contra legem, v zmysle ktorej
nie je súd povinný použiť taký výklad právnej normy, ktorý by bol v protiklade so znením vykladaného
predpisu. Ak teda zákon o spotrebiteľských úveroch stanovil určitý matematický vzorec pre výpočet

RPMN, nemožno ani eurokomformným výkladom tohto zákona dospieť k tomu, že výpočet RPMN má
byť prevedený inak (v podrobnostiach súd odkazuje napr. na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.
27C/198/2013 z 29.5.2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/337/2017 z 10.5.2018,
uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/301/2015 z 20.4.2016 či sp. zn. 11Co/112/2016 zo
16.11.2016 a iné).

17. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov
v akejkoľvek inej výške ako vypočítanej správne podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o
spotrebiteľských úveroch, nemôže mať za následok splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona
o spotrebiteľských úveroch, následkom čoho je potrebné aj v danom prípade vyhodnotiť poskytnutý úver
za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na obsah uplatneného žalobného nároku tak bolo žalobe v

plnom rozsahu vyhovené.

18. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže boli žalobcovia v 1. a 2. rade v konaní
plne úspešní, súd im voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

19. Proti rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že
o nárokoch vyplývajúcich zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.06.2006 (ďalej

aj „zmluva“) bolo už súdom právoplatne a vykonateľne rozhodnuté platobným rozkazom Okresného
súdu Bardejov, č. k. 3C/180/2015-44 (ďalej aj „platobný rozkaz“). Žalobcovia boli uvedeným platobným
rozkazom právoplatne a vykonateľne zaviazaní na zaplatenie sumy 5.821,83 eur s prísl. S poukazom
na § 230 C.s.p. uviedol, že vo veci konajúci súd pred vydaním platobného rozkazu posúdil zmluvu a
nároky z nej plynúce a vo veci právoplatne rozhodol. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že

žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú vydania rozhodnutia vo veci, o ktorej už raz bolo právoplatne
rozhodnuté. Žalovaný zároveň zastáva názor, že keďže o veci bolo už raz právoplatne rozhodnuté, vec
sa v zmysle ustanovenia § 230 CSP nemôže prejednávať znova a preto mal súd žalobu zamietnuť ako
nedôvodnú, resp. konanie zastaviť z dôvodu právoplatne rozhodnutej veci. Rozhodnutie súdu spôsobuje
zmätočnosťajevrozporesprincípomprávnejistoty,keďžalobcoviasúpovinníplniťvzmysleplatobného

rozkazu, ktorý vychádza z rovnakého právneho titulu - úverovej zmluvy, ako rozsudok súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. Je vylúčené, aby sa žalobcovia v
tomto konaní snažili zhojiť svoj ľahkovážny a nezodpovedný prístup, ktorý zaujali v konaní vedenom na
Okresnom súde Bardejov, sp. zn. 3C/180/2015.

20. Ďalej vo svojom podaní namietal nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcami. Žalovaný
poukázal na skutočnosť, že na to, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, musí existovať
také ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý
nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom (t. j. žalobca musí mať naliehavý právny záujem na
požadovanom určení). Možno konštatovať, že žalobcovia nemajú na požadovanom určení naliehavý

právny záujem, ktorý nie je daný, ak mali žalobcovia možnosť inej ochrany svojho práva, a to v danom
prípade napríklad podaním odporu, k čomu však nedošlo. Žalovaný zastáva názor, že v danom konaní
nie je možné zhojiť zanedbanie povinností, prípadne nevyužitie svojho práva na podanie odporu voči
platobnému rozkazu, v tomto konaní tak, ako sa o to snažia žalobcovia. V tejto súvislosti žalovaný
pre úplnosť uvádza, že určovacia žaloba má preventívny charakter a prichádza do úvahy vtedy, keď

jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom
k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom, resp. v prípadoch, v ktorých určovacia
žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu
a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia
budúcich sporov medzi stranami sporu. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom

naliehavého právneho záujmu. Ak však v konkrétnom prípade nemožno očakávať splnenie týchto
funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení a žalobu o určenie je potrebné zamietnuť pre
jeho nedostatok. Ani prípadné určenie bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého úveru by nijakýmspôsobom neovplyvňovalo skutočnosť, že žalobcovia sú na základe vydaného platobného rozkazu
právoplatne a vykonateľne zaviazaní na zaplatenie sumy 5.821,83 eur s prísl.

21. Žalovaný nesúhlasí ani s tým, že súd určil úver ako bezúročný a bezpoplatkov. Súd v odôvodnení
rozsudku pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) vychádza z prílohy k
zákonu č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“)
pre výpočet RPMN pri spotrebiteľských úveroch, v ktorej je uvedený vzorec na výpočet RPMN. Zmluva

o splátkovom úvere však bola uzavretá dňa 28.06.2006. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom do 30.06.2006 sa RPMN vypočíta podľa vzorca r = (F/P)1/T - 1, kde r je neznáma, ktorá
vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov, F predstavuje budúcu hodnotu podľa § 2 písm. c) zákona,
P predstavuje súčasnú hodnotu, t.j. nominálnu hodnotu poskytnutého úveru, a T predstavuje časové
obdobie splácania úveru. V danom prípade nemožno spochybniť, že výška RPMN je vypočítaná v súlade
so zákonom platným v čase uzavretia zmluvy, a v zmluve o splátkovom úvere je teda uvedená v súlade s

daným zákonným výpočtom. Z uvedeného vyplýva, že súd na výpočet RPMN aplikoval neskoršiu právnu
úpravu, ktorá ešte v čase uzavretia zmluvy nebola platná ani účinná. Vzhľadom na uvedené žalovaný
zastáva názor, že výška RPMN je v zmluve uvedená a vypočítaná správne v súlade s prílohou zákona
platného v čase uzavretia zmluvy. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil
tak, že žalobu zamietne, resp. zruší rozhodnutie a vec vráti súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

22. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. V plnej miere sa stotožnili s obsahovým znením
napadnutého rozsudku a považujú ho za vecne správny. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu I.
inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal im náhradu trov odvolacieho konania.

23. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. 8Co/112/2019-232 zo dňa 20. júla 2020 potvrdil rozsudok
a žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne právne vec posúdil. K námietke
žalovaného o existencii prekážky res iudicata, odvolací súd poukázal na komentár k § 230 Civilného

sporového poriadku a publikované rozhodnutie R 87/1989. Vo vzťahu k absencii/ nesprávne uvedeným
náležitostiam podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd uviedol,
že žalovaný, resp. jeho právny predchodca vychádzal pri výpočte RPMN z nesprávne uvedenej výšky
poskytnutého úveru, čo má za následok nesprávne uvedenú výšku RPMN ako obligatórnej náležitosti
v zmluve a teda podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov.

24. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. júla 2020, č.k. 8Co/112/2019-232 podal
žalovaný dovolanie.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. apríla 2022, č.k. 2Cdo/41/2021-323 rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 20. júla 2020 sp.zn. 8Co/112/2019-232 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

26. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uviedol, že odvolací súd náležite nezdôvodnil
otázku, prečo predmetný platobný rozkaz vo vzťahu k žalobe v tejto veci netvorí prekážku právoplatne
rozhodnutej veci a to vzhľadom na doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, na ktorú
poukázal aj samotný žalovaný v priebehu konania ako aj v samotnom dovolaní, a na ktorú odvolací súd
nedal žiadnu odpoveď okrem citácie výkladu k ustanoveniu § 230 Civilného sporového poriadku.

27. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v zrušujúcom uznesení cit.: „Existencia
prekážky právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný
prihliadať ex officio. Len čo súd zistí existenciu tejto prekážky, vedie to k zastaveniu konania vo forme
uznesenia, proti ktorému je prípustné odvolanie. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v

novom konaní prejednať tá istá vec. O totožnosť veci ide vtedy, ak je daná totožnosť účastníkov konania
a predmetu konania vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov a ak ide o to isté plnenie (petit), o
ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcomaj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval
ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka
tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov

konania (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Ten istý predmet konania je daný vtedy,
ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z
ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci
právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol
predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý

skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne
(a tiež inak). O prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak si súd určitú otázku v
konaní posúdil prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku
súdneho rozhodnutia, keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda
právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže
tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Výnimku tvorí situácia, keď bolo právoplatne rozhodnuté o

žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho
vzťahu. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne (či sa žalobe
vyhovelo alebo bola zamietnutá), tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci
vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku,
ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie. Naopak to však neplatí. Teda

právoplatný rozsudok o určovacej žalobe netvorí automaticky prekážku právoplatne rozhodnutej veci
voči žalobe na plnenie. Právoplatným rozsudkom o určení práva či právneho vzťahu sa ešte nerozhodlo
o povinnosti plniť z tohto práva alebo právneho vzťahu. Preto je žaloba na plnenie v týchto prípadoch
prípustná.Prekážkaprávoplatnerozhodnutejvecisavzťahujeinarozhodnutiavydanévrozhodcovskom
konaní, v priestupkovom konaní, či v adhéznom konaní trestnom (Komentár Občiansky súdny poriadok

Števček/Ficová a kolektív), (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 44/2011, sp. zn.
5 Cdo 115/2012, sp. zn. 3 MCdo 8/2013). Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí
výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe aj podľa
uzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo100/01,ktorébolopublikovanévZbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 110/2003, podľa ktorého

právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci
rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc
z rovnakého skutkového základu. Z hľadiska postupu súdu nie je rozhodujúce, či sa určovacou žalobou
žalobcadomáhaurčeniaexistencie/neexistencieprávaalebourčenianeplatnostizmluvnéhodojednania.
Obdobne sa k tejto problematike stavia aj aplikačná prax v Českej republike, napríklad v uznesení

Ústavného súdu ČR zo dňa 07.01.1994, sp. zn. IV. ÚS 2/93, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie o
žalobe na plnenie predstavuje vždy takú prekážku veci právoplatne rozsúdenej pre žaloby na určení
už z toho dôvodu, že ním bola súčasne posúdená existencia či neexistencia určitého právneho vzťahu
alebo práva, z ktorého bolo žalované plnenie. Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych
očakávaní principiálne neznamená právo strany na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však

znamená právo na vysvetlenie dôvodov, na základe existencie ktorých sa konajúci orgán verejnej moci
od stabilného doteraz zastávaného právneho názoru odchýlil (III. ÚS 51/2014).
21. Dovolací súd pre úplnosť upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 345/2017 zo 16. mája 2017, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že
zásadný vplyv na posudzovanie návrhu na obnovu konania uplatneného podľa § 228 ods. 1 písm. e/

O. s. p. má aj rozsudok Súdneho dvora C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti
Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor uviedol, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu
súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v
rozporesprávomEurópskehospoločenstva.TýmtorozhodnutímSúdnydvorzdôraznildôležitosťzásady
res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť túto zásadu, je situácia,

keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu
Európskej únie).“

28. Po zrušení a vrátení veci Najvyšším súdom SR, Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“)
príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal

rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k
záveru, že odvolanie je dôvodné.29. Podľa § 455 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

30.Podľa§161ods.1ažods.3C.s.p.,aktentozákonneustanovujeinak,súdkedykoľvekpočaskonania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné
podmienky"). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho
odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa

konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.

31. Podľa § 230 C.s.p., ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

32. Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady, aby mohol súd autoritatívne
rozhodnúť vo veci samej. Existencia a splnenie procesných podmienok je predpokladom poskytnutia

súdnej ochrany ohrozeným alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu Článku 1 Základných
princípov Civilného sporového poriadku. Prekážka rei iudicatae, resp. prekážka právoplatne rozhodnutej
veci je vymedzená v ustanovení § 230 C.s.p.. Prekážka rozhodnutej veci je neodstrániteľným
nedostatkom procesnej podmienky konania a vždy vedie k zastaveniu konania. Súd je povinný skúmať
procesné podmienky v ktoromkoľvek štádiu konania.

33. Odvolací súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrený vo vyššie citovanom
zrušujúcom uznesení a aplikujúc citované ustanovenia dospel k záveru, že odvolacia námietka
žalovaného prekážky res iudicata je dôvodná.

34. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2 rade uzatvorili s právnym predchodcom žalovaného,
Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 28.06.2006, na základe
ktorej im právny predchodca žalovaného poskytol úver vo výške 200 000,- Sk. Z dôvodu, že žalobcovia
úver nesplácali riadne a včas, právny predchodca vyhlásil ku dňu 17.05.2013 mimoriadnu splatnosť
poskytnutého úveru a úverová pohľadávka veriteľa predstavovala sumu 8714,16 eur. Zmluvou o

postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27.06.2013 postúpila Slovenská sporiteľňa, a.s.
pohľadávku na žalovaného ako postupníka vo výške 8864,44 eur s príslušenstvom.

35. Z obsahu spisu ďalej súd zistil, že Okresný súd Bardejov vydal Platobný rozkaz č.k. 3C/180/2015 dňa
21.05.2015, ktorým uložil povinnosť žalobcom zaplatiť žalovanému sumu 5821,83 eur s príslušenstvom

na podklade tej istej úverovej zmluvy. Žalobcovia proti vydanému platobnému rozkazu nepodali v
zákonom stanovenej lehote odpor, preto platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2015 a
vykonateľnosť dňa 18.06.2015.

36. Platobným rozkazom bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktoré malo skutkový základ

v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 28.06.2006 a toto súdne rozhodnutie podľa § 230
C.s.p. a podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tvorí prekážku rozsúdenej veci
prekonanieourčeniebezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutéhospotrebiteľskéhoúveru.Žalobcovia
proti platobnému rozkazu, ktorý vydal Okresný súd Bardejov, č.k. 3C/180/2015 dňa 21.05.2015 mali
možnosť podať odpor, ktorý však nepodali a tak sa sami zbavili možnosti namietať prípadnú bezúročnosť

a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Nevyužitie možnosti podať riadny opravný prostriedok nie je
možné zhojiť žalobou na určenie práva.

37. Z hľadiska ust. § 230 C.s.p. nie je podstatné, že žalovanému bolo priznané plnenie na podklade
platobného rozkazu. Platobný rozkaz má takisto účinky právoplatného rozsudku, preto nie je možné

pripustiť situáciu, aby jedno rozhodnutie najskôr právoplatne priznalo žalobcovi právo na určité plnenie
a následne iné súdne rozhodnutie deklarovalo, že právny základ toho istého právoplatne priznaného
plnenia daný nie je. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, výrok takéhoto rozhodnutia
tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi
konaniavovzťahuktomuistémuskutku(Zmluvuosplátkovomúvereč.XXXXXXXXXXdňa28.06.2006),

ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie. Právoplatný rozsudok o určovacej
žalobe v zásade však netvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci voči žalobe na plnenie.38. Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom ako R 110/2003 uviedol, že právoplatný rozsudok o žalobe
na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe
na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc z rovnakého skutkového základu

(z rovnakého skutku).

39. V prípade prekážky právoplatne rozhodnutej veci ide o taký nedostatok procesnej podmienky
konania, ktorý nemožno v konaní odstrániť a konajúci súd musí na neho prihliadať v každom štádiu
konania.

40. Vzhľadom na vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 455
C.s.p.) a uvedené vyššie, odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. zrušil odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a podľa § 161 ods. 2 C.s.p. konanie zastavil.

41. Podľa § 453 ods. 3 C.s.p., ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

42. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

43. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

44. O trovách dovolacieho, odvolacieho a prvoinštančného konania odvolací súd rozhodol postupom
podľa § 453 ods. 3 a § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v
konaní úspešný žalovaný má nárok vo vzťahu k žalobcom na náhradu trov dovolacieho, odvolacieho a
prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).