Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8321203459
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8321203459.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Moniky Juskovej a sudcov JUDr. Jany
Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v právnej veci navrhovateľky : A. B. C., D. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXXX/X, XXX XX F., v konaní o potvrdenie vydržania, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Humenné, č. k. 7Vyd/2/2021 – 8 zo dňa 8. 12. 2021 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania,
ktorým sa navrhovateľka domáhala potvrdenia, že nadobudla vlastnícke právo vydržaním k podielom
na nehnuteľnostiach vedených pod poradovým číslom XX G. A. XXX/XXXX a pod poradovým číslom
XX G. A. XXX/XXXX, evidovaných na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie H., obec H., I. B., a to
k parcelám registra „J." č. XXX orná pôda o výmere 33 006 m2, č. XXX orná pôda o výmere 18 901 m2, č.

XXX orná pôda o výmere 18 873 m2, K. XXX orná pôda o výmere 1 453 m2, č. XXX trvalý trávny porast
o výmere 6 331 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 4 351 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere
6 123 m2, č. XXX orná pôda o výmere 9 378 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 13 256 m2.
Podanienávrhuodôvodnilanavrhovateľkatým,žeosobyzapísanénaLVč.XXX,k.ú.H.,podporadovým
č. XX a č. XX sú jej prastarí rodičia L. E. (XXXX - XXXX) a M. E., D. N. (XXXX - XXXX), ktorí predmetné
nehnuteľnosti nadobudli v roku XXXX a XX.XX.XXXX ich darovali svojmu synovi - starému otcovi

navrhovateľky L. E. (XXXX - XXXX). Od uvedeného dátumu tieto nehnuteľnosti v uvádzaných podieloch
užíval v dobrej viere starý otec navrhovateľky ako svoje vlastné. Po smrti starého otca všetky jeho
nehnuteľnosti zdedili jeho synovia - O. A. E. (nar. XX.XX.XXXX) a L. E. (nar. XX.XX.XXXX), ktorí previedli
vlastnícke právo ku všetkým ich nehnuteľnostiam v k. ú. H. na navrhovateľku. Táto až v súčasnosti,
po kontrole jej vlastníckych práv, zistila, že v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaná ako vlastníčka
vyššie označených nehnuteľností v uvádzaných podieloch, ale sú tam, zapísaní jej prastarí rodičia, čo

nezodpovedá skutkovému stavu. O tejto skutočnosti nemali vedomosť ani jej právni predchodcovia.
Predmetné nehnuteľnosti jej právni predchodcovia, teraz ona, užívali v dobrej viere ako svoje vlastné
s dobromyseľným presvedčením, že navrhovateľka je ich vlastníčkou. Navrhovateľka zároveň uviedla,
že pod poradovým č. XX na LV č. XXX, k. ú. H. je vedená ako podielová spoluvlastníčka, pričom ide
o vlastníctvo, ktoré jej otec a strýko nadobudli po inom právnom predchodcovi a nesúvisí s podielmi po jej
prastarých rodičoch, ktorých sa týka tento návrh. Poukázala na to, že keďže ako vlastníci podielov pod

XX L. XX na LV č. XXX, k. ú. H., sú naďalej vedení jej prastarí rodičia, neboli predmetné nehnuteľnosti
zahrnuté do dedičského konania po jej starom otcovi a následne nemohli byť ani súčasťou zmlúv, ktorými
ona od otca a od strýka nadobudla vlastníctvo. K vydržaniu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam
došlo podľa navrhovateľky dňa 13.10.1953. Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nebolo nikým
rušené. Považuje sa za vlastníčku týchto nehnuteľností, ktoré má v skutočnej držbe a užíva ich ako
vlastníčka.2.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieodôvodnilust.zákonač.č.161/2015Z.z. -Civilnýmimosporový
poriadok (CMP) - § 359a, § 359c, § 359 ods. 1, 2, § 359e ods. 1, 2, 3, § 359f ods. 3 a § 134 ods.
1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že k návrhu neboli pripojené žiadne listinné doklady.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pre vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva musia byť po celú vydržaciu dobu splnené tieto predpoklady: 1. spôsobilý subjekt, 2.
spôsobilý predmet držby, 3. dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, 4. oprávnená držba po zákonom
stanovenú dobu a 5. uplynutie vydržacej doby.
Pre posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, sa

nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale dobromyseľnosť musí byť
posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Dobromyseľnosť držby treba
skúmať s ohľadom na skutočnosť, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka neosvedčila

nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, a teda nepreukázala
skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnila predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam vydržaním. Neosvedčila, že splnila hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.
Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nie je sporné, že prastarí rodičia navrhovateľky sú zapísaní

ako vlastníci predmetných nehnuteľností. Podľa tvrdenia navrhovateľky tieto nehnuteľnosti boli v
roku 1943 darované jej starému otcovi, ktorý ich užíval až do svojej smrti v roku 1995. Následne v
rámci dedičského konania po starom otcovi všetky nehnuteľnosti, ktoré mu patrili, zdedili jeho synovia
(otec a strýko navrhovateľky), ktorí ich následne, kúpnymi zmluvami z roku 2020 a 2021, previedli
na navrhovateľku. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka nepreukázala spôsob uchopenia sa držby

predmetných nehnuteľností, titul držby pred rokom 2020 a tiež dátum, od ktorého v dobrej viere
predmetné nehnuteľnosti užíva. Nepreukázala ani oprávnenú držbu po dobu stanovenú zákonom,
nakoľko ako tvrdí, až v roku 2020 a 2021 nadobudla na základe kúpnych zmlúv nehnuteľnosti v k. ú.
H. od svojho otca a strýka, teda mala vedomosť o tom, že tieto nehnuteľnosti jej nepatria. Žiadnym
spôsobom neosvedčila reálne užívanie týchto nehnuteľností pred rokom 2020.

3.Súdprvejinštanciezároveňpoukázalnato,žekonanímopotvrdenívydržanianiejemožnéobchádzať
dedičské konanie. Návrh neobsahuje všetkých účastníkov konania, ktorých účastníctvo je taxatívne
(kogentne) vymedzené zákonom (§ 359c ods. 2, § 7 ods. 1, 2 CMP). Vzhľadom na vyššie uvedené teda
prvoinštančný súd dospel k záveru, že navrhovateľka nespĺňa hmotnoprávne podmienky pre potvrdenie

jej vlastníctva vydržaním, ani v rovine tvrdení a zároveň ani v rovine dôkazov, preto návrh na potvrdenie
vlastníckeho práva vydržaním zamietol podľa § 359e ods. 2, 3 CMP v nadväznosti na § 359f ods. 1 CMP.

4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka. Uviedla, že ako prílohu svojho návrhu
nemohla priložiť zmluvu z roku 1943, keďže ňou nedisponuje. Zároveň opätovne vyhlásila, že sa

napriek absencii tejto písomnosti, považuje za dobromyseľnú vlastníčku predmetných nehnuteľností,
ktoré pred ňou dobromyseľne vlastnil jej otec so strýkom a pred nimi jej starý otec. Poukázala na to,
že hlavným účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Vyjadrila nesúhlas s akýmkoľvek spochybňovaním dodržania podmienky oprávnenej držby predmetných
nehnuteľností po dobu 10 rokov, nakoľko podľa § 134 ods. 1 OZ sa do tejto doby započítava aj

doba, ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Jej právni predchodcovia mali predmetné
nehnuteľnosti v skutočnej držbe od roku 1943 a v roku 1953 uplynula doba 10 rokov a v dobromyseľnej
držbe od roku 1943 neboli nikým rušení. Navrhovateľka citovala nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo dňa 14.11.2018, podľa ktorého „Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom

nadobudol“. Uviedla aj to, že Ústavný súd vo svojom rozhodnutí odkázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96), kde je konštatované, že: „Na rozdiel od preukázania vlastníctva
nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva,
ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou
vlastníctva a ochranou držby“.

Vsúvislostisnámietkousúduprvejinštancieohľadomneúplnéhooznačeniaúčastníkovkonaniauviedla,
že zo zákona je za účastníka konania považovaný správca lesného pozemku Slovenský pozemkový
fond a podľa jej názoru túto skutočnosť nie je potrebné v návrhu uvádzať.Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nesplnila podmienky pre
vydržanie vlastníckeho práva ani v rovine tvrdenia, ani v rovine dôkazov. Má za to, že dostatočne a jasne
ozrejmilajejdobromyseľnúdržbu.Uvedenénehnuteľnostijejprávnipredchodcoviamalivdobromyseľnej

držbe od 13.10.1943, kedy jej prastarí rodičia darovali nehnuteľnosti jej starému otcovi, pričom 10-ročná
doba vydržania uplynula už 13.10.1953 a ako už uviedla, nedisponuje darovacou zmluvou z roku 1943,
preto ju ani nemohla predložiť. Zároveň uviedla, že ona sa za vlastníčku predmetných nehnuteľností v
uvádzaných podieloch považuje od 02.09.2020. Podotkla, že predmetné nehnuteľnosti nemá aktuálne
zapísané na liste vlastníctva z dôvodu, že nedošlo k ich prevodu z jej prastarých rodičov na starého

otca a nebolo možné, aby následne boli súčasťou dedičského konania po starom otcovi a nemohli byť
ani súčasťou zmlúv, ktorými na ňu otec a strýko previedli vlastnícke právo všetkých nimi vlastnených
nehnuteľností v katastrálnom území H.. Uznesenie súdu prvej inštancie považuje za formalistické, bez
akejkoľvek snahy súdu prispieť k vyriešeniu diskrepancie medzi skutočným stavom a stavom vedeným
v katastri nehnuteľností.

5. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
ustanovení § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP), vec prejednal
bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je opodstatnené.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Jeho rozhodnutie je konzistentné

a jednoznačnými argumentmi podporil súd prvej inštancie záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej
presvedčivosti jeho rozhodnutia možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na
základe ktorých k nim dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne;
zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami
a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia, je

v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8. Civilný mimosporový poriadok bol s účinnosťou od 01.05.2021 novelizovaný zákonom č. 68/2021 Z.z,
ktorým bolo zavedené konanie o potvrdení vydržania (§ 359a až § 359k CMP). Okrem všeobecných
náležitostí návrhu, má tento obsahovať aj osobitné náležitosti (§ 359d ods. 2 CMP), a to

predovšetkým pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich
preukázanie. Znamená to, opísanie rozhodujúcich skutočností do takej hĺbky (podrobností), aby z nich
tvrdené právo navrhovateľa vyplývalo. Jedná sa o skutočnosti, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil
všetkypredpokladyprenadobudnutievlastníckehopráva.Priprvompredpokladeoprávnenejdržbymusí
navrhovateľ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť, ako jeho presvedčenie, že

nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Nestačí však subjektívne presvedčenie držiteľa, že mu
vec patrí, ale dobromyseľnosť sa hodnotí objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti,
ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať,
mal resp. mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať, pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
Oprávnená držba sa môže zakladať na domnelom (putatívnom) právnom dôvode alebo na neplatnom

právnom dôvode (R 44/1996). Navrhovateľovi preto nestačí v návrhu na začatie konania len uviesť, o
aký právny titul opiera svoju dobromyseľnosť, ale musí uviesť aj iné skutočnosti, z ktorých vyplýva, že
v čase uchopenia sa držby, bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný a túto dobromyseľnosť
si zachoval počas celej rozhodujúcej doby. Na preukázanie všetkých tvrdených skutočností by mal
navrhovateľ označiť dôkazy a pokiaľ ide o listinné dôkazy, tak by ich mal k návrhu aj pripojiť (§ 26 ods.

1 CMP).
9. Konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní vyzývacieho
uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh
zamietne ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma činavrhovateľosvedčilsplneniepredpokladovvydržania.Vychádzapritomzopísaniaskutkovýchokolností
navrhovateľom v návrhu a ním označených, predložených dôkazov.

10. Podstatou odvolacích námietok navrhovateľky je skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je formalistické a nekorešponduje so závermi nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS
485/2015. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto rozhodnutie Ústavného súdu nie je aplikovateľné v
konaní o potvrdení vydržania v zmysle Civilného mimosporového poriadku. Ako vyplýva aj z osobitnej
právnej úpravy podľa CMP jedná sa o nesporové konanie, pričom záver Ústavného súdu sa vzťahuje

na sporové konanie, kedy súd po vykonaní príslušného dokazovania, umožní stranám sporu predniesť
svoje argumenty a ustáli skutkový stav o tom, či došlo k poctivému spôsobu nadobudnutia veci. K
takýmto záverom v konaní o určení splnenia podmienok vydržania nemôže súd prvej inštancie ani
dospieť, nakoľko sa jedná o konanie, v ktorom súd skúma len naplnenie podmienok, ktoré vyžadujú
príslušné ustanovenia CMP. V tomto konaní je preto, podľa názoru odvolacieho súdu, takéto rozhodnutie
neaplikovateľné, a preto táto odvolacia námietka bola vyhodnotená ako nedôvodná.

11. Navrhovateľka odvodzovala oprávnenosť svojej držby k predmetným nehnuteľnostiam darovacou
zmluvou uzavretou v r. 1943 jej právnymi predchodcami. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním vo vzťahu k nehnuteľnosti nepostačuje len jej držba minimálne po zákonom stanovenú
dobu, ale musí ísť o držbu oprávnenú. Oprávnená držba znamená, že držiteľ je so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. To sa však, ako už bolo
uvedené, neposudzuje podľa jeho subjektívneho presvedčenia, ale dobromyseľnosť navrhovateľky
sa musí posudzovať z objektívneho hľadiska. O dobromyseľnosť ide vtedy, ak držiteľ drží vec
v omyle, že mu patrí a navyše musí ísť o ospravedlniteľný omyl, t.j. taký, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť skutkový alebo právny. Neznalosť
jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje. Pri zachovaní obvyklej
opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý
má v úmysle urobiť. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Tieto závery

vyplývajú už z ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR 3Cdo 97/09, 4Cdo 283/09, 5Cdo 30/10,
3MCdo 7/10, 3MCdo 8/10, 6MCdo 5/10, 5Cdo 210/19, 4Cdo 361/12, publikované pod č. 74). Poukázať
možno aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 283/2009, ktorým dovolací súd uzavrel, že
dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti nemôže byť ten, kto vstúpil do jej držby za účinnosti terajšieho
Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti,

ktorá však nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve.
K podobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí 3Cdo 147/2016 pri riešení vzniku práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním na základe písomnej zmluvy uzatvorenej po 1.1.1992,
na základe ktorej však nebol povolený vklad do katastra nehnuteľnosti a preto dovolací súd aj v tejto
veci poukázal na nedostatok dobrej viery subjektu vykonávajúceho toto právo.

12. Najvyšší súd vo vyššie uvedených sporoch teda posudzoval dobromyseľnosť alebo oprávnenosť
držby na základe písomnej zmluvy a napriek tomu dospel k záveru o nesplnení podmienok pre vydržanie
z dôvodu, že príslušná prevodná zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve resp. zmluva
o zriadení vecného bremena nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľnosti. K totožnému záveru dospel

aj Najvyšší súd SR v rozsudku 3Cdo/12/2010, ktorý sa týkal určenia vlastníckeho práva vydržaním po
uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1943, pričom išlo o písomnú kúpnu zmluvu, avšak do pozemkovej knihy
neboli zapísané všetky nehnuteľnosti, ktoré boli jej predmetom a preto spor o vlastníctvo sa týkal práve
týchnehnuteľností,uktorýchnebolspomínanýprevodzapísanýdopozemkovejknihy.Ajvtomtoprípade
dovolací súd uviedol, že bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo sa, podľa v tom čase platného

právneho stavu, prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy a nie už uzavretím kúpnej zmluvy. Preto
aj keď právni predchodcovia žalobcov mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, nemôže
byť tento pocit sám o sebe podkladom pre vydržanie. Najvyšší súd preto ustálil, že dlhodobá držba
nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá
mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačovala pre ustálenie

splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.13. S poukazom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odvolací súd poukazuje na to, že
aj keď navrhovateľka nešpecifikovala, či darovacia zmluva z roku 1943 mala byť písomná, nepochybne
uviedla, že touto zmluvou nedisponuje.

Pokiaľ by odvolací súd aj pripustil, že sa malo jednať o písomnú zmluvu, táto mala byť nepochybne
zapísaná do pozemkovej knihy, keďže platil tzv. intabulačný princíp a v rozhodnom období (r. 1943) bolo
všeobecne známe, že vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, nie uzavretím
zmluvy, preto, ako už bolo konštatované, aj keď právni predchodcovia mohli mať subjektívny pocit, že
im nehnuteľnosť patrí, nemôže to zakladať podklad pre vydržanie a ich držbu nemožno považovať za

oprávnenú.

14. Navrhovateľka taktiež viacnásobne konštatovala, že ona, resp. jej právni predchodcovia, predmetné
nehnuteľnosti riadne užívali a neboli nikým rušení, pričom ale vôbec neozrejmila, akým konkrétnym
spôsobom mali byť tieto nehnuteľnosti užívané, keďže sa jedná o podielové spoluvlastníctvo, pričom
podiel jej právnych predchodcov zapísaných na LV č. XXX, k. ú. H., pod poradovým č. XX L. XX, je

vo výmere X/XX-iny podielu. Navrhovateľka v tejto súvislosti ani netvrdila, či existovala nejaká dohoda
podielových spoluvlastníkov o užívaní týchto nehnuteľnosti, resp., či v minulosti došlo k nejakej dohode
o ich užívaní, vzhľadom na jednotlivé podiely podielových spoluvlastníkov.

15. Navrhovateľka tvrdila, že vždy bola v presvedčení, že jej vec patrí, resp., že patrí jej právnym

predchodcom, s čím ale nemožno súhlasiť s ohľadom na skutočnosť, že ani ona, ani jej právni
predchodcovia (starý otec, resp. otec a strýko) neboli nikdy zapísaní ako vlastníci týchto nehnuteľností
a ako už odvolací súd konštatoval, nejednalo sa o výlučné vlastníctvo, ale o podielové spoluvlastníctvo,
v rámci ktorého nemožno konštatovať, že mi patrí celá vec, resp., že im patrí nejaká vyčlenená časť
z podielového spoluvlastníctva, pokiaľ nedošlo k jeho vyporiadaniu.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie veľmi správne poukázal na to, že konaním
o potvrdení dedičstva nie je možné obchádzať dedičské konanie, a aj keď sa javí, že prípadné dodatočné
dedičské konanie by bolo náročnejšie a časovo zdĺhavejšie, inštitút potvrdenia vydržania ho nemôže
nahrádzať.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že navrhovateľka už
v prvej fáze konania neosvedčila splnenie všetkých predpokladov pre vydržanie (absencia právneho
titulunadobudnutia,odktoréhoodvodzujesvojuoprávnenúdržbu),apretoaninebolisplnenépodmienky
pre vydanie vyzývacieho uznesenia. Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako

vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O trovách konania odvolací súd s poukazom na ust. § 57 CMP nerozhodoval, keďže navrhovateľka
nepodala návrh na náhradu trov konania.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).