Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121205652
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8121205652.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. X, XXX XX C., 2/ B. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, XXX XX C., obaja právne zastúpení
Mgr. Zuzana Nováková, advokátka, so sídlom Slovenská 84, 080 01 Prešov, proti žalovanému: F. B.,
G., so sídlom H. XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Peter Ličák, advokát, so

sídlom Záhradná 19/468, 082 12 Kapušany, o zaplatenie 1.696,40 Eur s prísl., o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16C/58/2021-113 z 17.02.2022 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol
a v súvisiacom výroku II. o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalobcov.

Po citácií ust. § 123, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 Obč. zák., § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, čl. 20 ods.
1, ods. 3 Ústavy SR, § 251, § 255 ods. 1 CSP svoje rozhodnutie vecne dôvodil tým, že žalobcovia ako
podieloví spoluvlastníci parcely č. XXXX o výmere XXXmX, k.ú. I. E., vedenej na LV č. XXXX (žalobca 1/
v podiele 2/3 k celku a žalobkyňa 2/ v podiele 1/3 k celku) sa podanou žalobou na žalovanom domáhajú

vydania bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 1.696,40Eur s prísl. za obdobie od 01.07.2019
do 30.06.2021, lebo ten užíva ich parcelu bez právneho dôvodu tým, že na označenej parcele je
postavená vnútropodniková komunikácia vo vlastníctve žalovaného, ktorá slúži prevádzkovaniu jeho
podnikateľskej činnosti s tým, že po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol z dôvodu absencie vecnej
pasívnej legitimácie žalovaného, ktorý zmluvou z XX.XX.XXXX časť asfaltovej plochy o výmere XXXmX
nachádzajúcusaajnaparceležalobcovodpredaltretiemusubjektu–J.K.,ktorévýsluchvsporeohľadne

účelovosti prevodu časti asfaltovej plochy a samotnej spôsobilosti časti asfaltovej plochy ako predmetu
prevodu, s poukazom na nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, ako i skutočnosť, že kúpna zmluva
nebola viac ako tri roky spochybňovaná, ako aj z dôvodu hospodárnosti zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa zásady úspechu.

Označený rozsudok včas podaným odvolaním napadli žalobcovia, poukazujúc na odvolacie dôvody
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nevykonanie
navrhnutého dôkazu a nesprávne právne posúdenie veci). Porušenie práva na spravodlivý proces a
vydanie nepreskúmateľného rozsudku vzhliadli v nedaní odpovedí súdom prvej inštancie na argumenty
vo vzťahu k subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 20Co/31/2012, ktoré sa týkalo rovnakého areálu s totožným skutkovým stavom, kde bol

prijatý záver o vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom v tejto veci sa s argumentáciou súdov stotožnil
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, sp. zn. III. ÚS 3/2014 zo dňa 15.01.2014. Rovnakopoukázali aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012. Uviedli, že
celý areál je oplotený a prístupný len počas pracovnej doby, teda je prístupný len pre poskytovanie
podnikateľských aktivít žalovaného, resp. tých, ktorí mu poskytujú odplatu, nie pre zabezpečenie

ich vlastníckych oprávnení. Týmto sú splnené predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného (NS ČR, sp. zn. 25Cdo/845/99), teda žalovaný areál sprístupňuje pre výkon svojej
podnikateľskej činnosti, nakoľko tam chodia jeho zákazníci a žalobca tam môže prísť len ako zákazník,
preto nie je relevantné kto vlastní asfaltovú komunikáciu. Uvedené skutočnosti nie sú sporné, no
prvoinštančný súd sa tým však nezaoberal ani okrajovo. Poukázali tiež na to, že zo spisu je zrejmé,

že žalovaný nadobudol celú asfaltovú plochu ako vnútrozávodnú komunikáciu a zjavne účelovo a bez
akejkoľvek logiky previedol časť plochy na tretiu osobu. Poukazovali na nemorálne konanie žalovaného,
k čomu sa súd prvej inštancie nevyjadril. Zároveň majú za to, že predmetná zmluva je neplatná, nakoľko
odpredanáčasťasfaltovejplochyjenepochybnesúčasťouvecianemôžebyťsamostatnýmpredmetnom
právneho vzťahu. Tieto závery však mohli byť objasnené len výsluchom svedka. Uviedli, že súd môže
nevyhovieť dôkaznému návrhu strany len z troch dôvodov v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 5Cdo/107/2019 zo dňa 31.03.2021, pričom v bode 31. odôvodnenia rozsudku nie je uvedený
ani jeden z týchto dôvodov. Nelogicky znie tvrdenie súdu, že zmluva nebola tri roky spochybňovaná,
nakoľko sa o nej dozvedeli až z podania žalovaného v tomto konaní. Výrok o trovách konania označili
za formalistický, keďže neboli vzaté v úvahu dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, a to
správanie sa žalovaného, pričom poukázali aj na svoje majetkové pomery, kedy žalobca 1/ je starobným

dôchodcom a žalobkyňa 2/ je nezamestnaná, poberá dávky štátu a stará sa o dieťa so zdravotným
postihnutím. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a prizná im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, resp. vec zruší a vráti na ďalšie
konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že nie je vlastníkom areálu bývalého JRD, nespravuje
ho a neužíva ho. Areál bol oplotený a tvorili ho budovy a asfaltová plocha vo vlastníctve F. F. a pozemky
vo vlastníctve súkromných osôb. Jeho právny predchodca a on kupovali pozemky v areáli bývalého JRD
od súkromných osôb. Bývalý areál je oplotený a oplotenie nepostavil a ani nie je v jeho vlastníctve,

preto by ploty nemohol odstrániť ani keby chcel. V predmetnej veci sa v žiadnom prípade nejedná
o celý oplotený areál, ktorý by uzamkol a urobil ho prístupným pre seba a svoju potrebu, pričom k
rovnakému záveru prišli súdy v identických veciach, na ktoré poukázal. Na okraj poukázal, že pôvodný
prístup k jednotlivým pozemkom viedol po parc. č. XXX/X. Podľa jeho názoru nie je zmluva v rozpore s
dobrými mravmi, pretože bola uzatvorená v bežnom obchodnom styku, odpredal nadbytočný majetok,

kupujúci za predmet zmluvy riadne zaplatil a zmluva nebola uzatvorená s úmyslom poškodiť žalobcov.
Ďalej nesúhlasil so žalobcami, že rozhodujúce právne otázky boli už záväzne vyriešené nimi uvedenými
rozsudkami (Krajského súdu v Prešove a Ústavného súdu SR). Žalovaný ďalej opísal genézu sporu
a uviedol, že asfaltová plocha je samostatná vec, ktorá je deliteľná a nemožno ju v žiadnom prípade
považovať za hlavnú vec a jej časť nie je súčasť hlavnej veci, preto nesúhlasil s názorom o možnosti

previesť ju iba v celku. K dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalobcov uviedol, že tieto
prvý krát uviedli až v odvolaní, preto na ne odvolací súd nemôže prihliadať. Podotkol, že žalobcovia sa
nezúčastnili pojednávania, neúčasť nijako neospravedlnili, a to napriek tomu, že vo svojich vyjadreniach
opakovane navrhol ich výsluch na pojednávaní.

Žalobcovia sa vyjadrili tak, že žalovaný účelovo vykladá otázku, ktorú jasne a zrozumiteľne pomenoval
Najvyšší súd ČR vo veci vedenej pod sp. zn. 25Cdo/845/99, a to ohľadom nakladania s areálom, ktorý
žalovaný ovláda. To, že žalovaný nadobudol už ohradený areál je zrejmé z realizovaného dokazovania,
pričom areál je oplotený spredu. Túto časť, ako aj budovu formálne vlastní dcéra štatutárneho zástupcu
žalovaného.Akbolioploteniapostavenésusednýmivlastníkmi,znemenáto,žeareáljeoplotený.Nebolo

sporné, že areál je v noci uzamknutý a počas dňa prístupný zákazníkom početných firiem sídliacich v
objekte. Argumentácii žalovaného pri zachovaní logiky nerozumejú. Trvajú na všetkých argumentoch
uvedených v odvolaní, ktoré žalovaný nijako nespochybnil a navrhli, aby odvolací súd podanému
odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.

Žalovaný sa vyjadril tak, že v prejednávanej veci nebola vykonaná ohliadka a opätovne vo svojej
argumentácii zopakoval spôsob a postup nadobudnutia dotknutých nehnuteľností do jeho vlastníctva,
ako aj to, že v konaní nad všetku pochybnosť preukázal, že oplotenie bývalého areálu JRD nie je vjeho vlastníctve. Rovnako odkázal a zopakoval svoju argumentáciu z vyjadrenia zo dňa 09.12.2021.
Záverom poukázal na fakt, že žalobcovia sa vôbec nevyjadrili k jeho argumentácii z 19.04.2022, teda
pravdepodobne s jeho argumentmi súhlasia.

Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nutné zrušiť.

Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolací súd tak v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
snamietanýmporušenímprávanaspravodlivýproces,nevykonanímnavrhnutéhodôkazuanesprávnym
právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti,
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím

na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku
tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci samej, ktorým žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol,

postavil na závere o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v tomto spore dôvodiac, že
ten v žalobe požadovanom období pre vydanie bezdôvodného obohatenia už nebol vlastníkom časti
asfaltovej plochy, lebo tú kúpnou zmluvou previedol na tretí subjekt. Uvedený nosný záver súdu prvej
inštancie je však potrebné považovať za predčasný.

Žalobcovia totiž pred súdom prvej inštancie po tom, ako sa z repliky žalovaného dozvedeli o odpredaji
časti asfaltovej plochy tretiemu subjektu – J. K., vo svojich následných písomných podaniach namietali
účelovosť tohto prevodu a vo vzťahu k uvedenému navrhli vykonať výsluch J. K.. Označenú osobu
následne na pojednávaní navrhli vypočuť aj k spôsobilosti časti asfaltovej plochy byť predmetom

prevodu. Výsluch označenej osoby bol súdom prvej inštancie zamietnutý. V súdenej veci podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodnutie o zamietnutí návrhu odvolateľov na doplnenie dokazovania výsluchom
osoby p. K. vo vzťahu k možnej účelovosti prevodu, súd prvej inštancie neoprel o racionálnu úvahu
vychádzajúcu z priebehu konania, správania sa strán, ako aj zo stavu dokazovania. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi

dôsledkami možno zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa
aj takú procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku,
ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia
a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý. V súvislosti s touto
odvolacou námietkou žalobcov odvolací súd potom považuje za rozhodujúce, že vykonanie tohto

dôkazného prostriedku bolo z pohľadu meritórneho právneho kontextu veci významné. Odvolatelia nie
len že tvrdili, ale aj preukázali, ako opomenutie vykonania tohto dôkazného prostriedku mohlo ovplyvniť
ich prípadný procesný úspech z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu prvej inštancie.

Odvolatelia v podanom odvolaní opätovne poukázali aj na nimi pred súdom prvej inštancie uplatnenú
námietku absolútnej ne/platnosti prevodnej zmluvy, a to z dôvodu nespôsobilosti časti asfaltovej plochy
byť predmetom prevodu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva, ako s touto
námietkou súd prvej inštancie naložil. Pretože bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať namietanúne/platnosť prevodnej zmluvy, touto námietkou žalobcov môže byť preukázané, že v konaní došlo k
vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Predmetné závažné pochybenia v postupe (a rozhodnutí) súdu prvej inštancie možno odstrániť výlučne
zrušením odvolaním napadnutého rozsudku podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

Nad rámec vyššie popísaných samo osebe postačujúcich dôvodov pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolací súd rešpektujúc zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 391 ods. 3 CSP
- v zmysle ktorého je povinný uviesť, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať - a taktiež s
prihliadnutím na zásadu hospodárnosti súdneho konania, s cieľom zefektívniť ďalší postup súdu prvej
inštancie, aby došlo k naplneniu práva na súdnu ochranu jednotlivých strán sporu uvádza nasledovné
skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie sporu.

Súvislosti s týmto sporom odvolací súd považuje za potrebné poukázať jednak na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 17. júna 2019, sp. zn. 8Cdo/186/2018: „V prípade užívania cudzieho pozemku
bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník

stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho
práva,ktorézakladájehooprávnenieužívaťstavbu.Povinnosťposkytovaťnáhraduvlastníkovipozemku,
na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje
vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu prináša užívanie stavby
zisk“.

Rovnako v súvislosti s týmto sporom odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že
posudzovaným obdobím je v tomto prípade obdobie od 01.07.2019 do 30.06.2021, preto pre určenie
výšky prípadného bezdôvodného obohatenia je nutné vychádzať z § 1 ods. 2, § 10 ods. 1 zák. č.
504/2003Z.z. (pozri ku tomu aj tunajší odvolací súd, sp. zn. 17Co/91/2018).

K tvrdeniu odvolateľov o už ustálenom skutkovom zistení rozsahu užívania sporného pozemku v inom
konaní odvolací súd uvádza, že prejudicialita nastáva v prípadoch, keď právoplatným rozhodnutím o
veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre ďalší spor, od jej posúdenia závisí rozhodnutie

v tejto ďalšej veci. Určitý právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté, musí súd v rozhodovaní
o inej veci posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom rozhodnutí. Prejudiciálna otázka sama
predmetomkonanianieje,alenajejriešeníjezávislérozhodnutievovecisamej.Prejudiciálnaotázkamá
určujúci význam aj na ďalšie konanie, kedy súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok
právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov. Predmetom prejudicionality je len otázka práva,

nie otázka vecná, skutková. Zistenie rozsahu užívania pozemku žalovaným nie je otázkou právnou, ale
skutkovou, ktorú musia preukazovať (okrem iných ďalších skutočností) žalobcovia v každom jednom
konaní za každé žalované obdobie a zistenie rozsahu užívania pozemku žalovaným súd ako skutkovú
otázku nemôže vo forme prejudicionality prevziať bez ďalšieho.

Žalobcovia vo svojom odvolaní upriamili pozornosť aj na ustanovenie § 257 CSP.

V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje

zásadou úspechu v spore. Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách
konania je vyjadrená v § 257 CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis
verbis vyjadrená požiadavka výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa.

Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitietohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre

rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax,
dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3
MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú

možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto

konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,
či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo,
ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR,
III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo

odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K
aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v
takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán
sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť

trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov
dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní
(pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá
nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácií, ktorá predstavuje
dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba

konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne
nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany
akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný.
Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková
situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na

odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci

stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok
ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL.
ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej
aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť
„stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov

konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP
oporu (nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019, obdobne aj nález Ústavného
súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018).

Odvolaciemu súdu tak vo svetle vyššie popísaného neostávalo nič iné, iba rozhodnutie súdu prvej
inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s použitím ust. § 391 CSP.

Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, t.j. opätovne vec meritórne prejednať, v potrebnom rozsahu
vykonať dokazovanie k skutkovým zisteniam potrebným pre formuláciu právneho posúdenia veci o
prípadnej danosti nároku žalobcov - vyriešiť otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného cez prizmunamietanej ne/platnosti prevodnej zmluvy, jednak z dôvodu namietanej nespôsobilosti časti asfaltovej
plochy byť predmetom prevodu a jednak z dôvodu namietanej účelovosti prevodu; ak súd prvej inštancie
nevzhliadne ne/platnosť prevodnej zmluvy z týchto dôvodov, následne vecnú pasívnu legitimáciu

žalovanéhopodrobíeštetestucezprizmu zmieňovanéhorozhodnutiaNSSR,sp.zn.8Cdo/186/2018;ak
potom dospeje k záveru, že žalovanému vecná pasívna legitimácia v tomto spore nesvedčí, je na mieste
žalobu zamietnuť; v opačnom prípade je potrebné zaoberať sa rozsahom užívania pozemku žalobcov
žalovaným a výškou náhrady za jeho užívanie určiť aplikáciou § 10 ods. 1 zák. č. 504/2003Z.z. - výsledky
celého konania zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné náležite sa vysporiadať s

relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležite v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade
trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).