Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. september 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/116/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117230725
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1117230725.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Jany Richterovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,
IČO: 00 420 166, so sídlom: Mozartova 9, Bratislava, v zast.: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so
sídlom: Námestie Biely kríž 3, Bratislava proti žalovanému: PYRAMÍDA PP, s.r.o., IČO: 36 543 616, so
sídlom: Hlavná 23, Trnava, v zast.: Mgr. Peter Kupka, advokát so sídlom: Hlavná 23, Trnava, o zaplatenie
2.360 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.
15Ca/14/2017-151 zo dňa 26.01.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.360 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.360 € odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia.
Žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 19 ods.1, 2, 3, § 58 ods.1, § 63 ods.2,
§ 79 ods.1, písm. a/,b/ zákonač.185/2015 Z.z.. Autorský zákon, § 442a ods.2, § 458a Občianskeho
zákonníka a vecne tým, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017 sa domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 360 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo žalovanej
sumy odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia a zároveň žiadal, aby bol žalovaný súdom zaviazaný na náhradu
trov konania.

3. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný subjektom na podanie žaloby
voči žalovanému, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume.

4. Žalobca si nárok voči žalovanému uplatňuje v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 písm.
d) Autorského zákona, v zmysle ktorého nároku podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže
domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy. Je zrejmé, že žalovaný
zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv nositeľov autorských oprávnení,
ktorých správu vykonáva žalobca ako organizácia kolektívnej správy.

5. Žalobca vykonáva kolektívnu správu práv k literárnemu, dramatickému, hudobno-dramatickému,
choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému
dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy okrem iného ich uvedením na verejnosti
iným spôsobom verejného prenosu zmysle oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky č.k.: MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016. Žalobca doručením listinných dôkazov súdu
v konaní preukázal, že zastupuje tak slovenských autorov, ako aj zahraničných autorov z celého sveta
na náklade uzatvorených recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy, alebo
na základe osobitných poverení.

6. Súd žalobcovi priznal nárok voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej
sume 2.360 €, ktorá suma bola vypočítaná žalobcom v zmysle Sadzobníka žalobcu, keďže žalovaný
prevádzkuje hotel 4*. Žalobca pri ustálení výšky uplatneného nároku zohľadnil počet izieb v ubytovacom
zariadení prevádzkovanom žalovaným, ktorý sám na svojich webových stránkach spotrebiteľom
deklaruje, že osemdesiat izieb nachádzajúcich sa ubytovacom zariadení prevádzkovaného žalovaným
je vybavených televíznymi prijímačmi.

7. Žalobca si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016,
žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017, teda v čase, kedy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
nebol premlčaný s poukazom na ustanovenie § 107ods.1 OZ, podľa ktorého sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

8. Vo vzťahu k namietanej výške bezdôvodného obohatenia ustáleného žalobcom súd uvádza, že
žalobca preukázal vyhláseniami žalovaného uverejňovanými žalovaným na jeho webových stránkach
v rozhodnom období roku 2016, že sám žalovaný verejne deklaroval, že je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia hotelového typu 4*, o počte osemdesiat izieb vybavených LCD televízormi.
Teda žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia matematicky ustálil správne, keď podľa
sadzobníka je ročný poplatok 29,50€ krát počet technických zariadení - TV prijímačov v počte 80.
Žalobca si nárok voči žalovanému uplatnil v zmysle citovaného ustanovenia § 442a ods. 2 spojení s
ustanovením § 458a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých výška bezdôvodného obohatenia pri
porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva je vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalobca
si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy len vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny,
ktorá odmena by patrila autorom a nositeľom práv, ktorá predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného
obohatenia.

9. Tak ako súd už uviedol vyššie, predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
žalobca sa voči žalovanému domáha a ktorého výška bola žalobcom ustálená od zvyčajnej licenčnej
odmeny, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom autorských
diel a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016 uzatvoril celkovo
300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena
dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu. Súd túto odmenu vyhodnotil ako odmenu zvyčajnú, keďže
žalobca má najširšie portfólio zo všetkých organizácií kolektívnej správy a zastupuje majetkové práva
autorov v zmysle vydaného oprávnenia Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky súdom citované
vyššie.

10. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zo strany žalovaného došlo k
zásahu do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný
realizoval verejný prenos televíznymi prijímačmi umiestnenými v ubytovacom zariadení hotel X. bez
súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca.

11. Žalobca v konaní preukázal rozsah vysielania realizovaného slovenskými televíznymi stanicami s
uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli obsahom
verejného prenosu v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 realizovaného žalovaným, ktorý žalovaný
neoprávnene uskutočňoval, keďže so žalobcom nemal uzatvorenú žiadnu licenčnú zmluvu. Žalobca v
konaní preukázal, že žalovaný bol povinný mať so žalobcom, ako organizáciou kolektívnej správy,
uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že
by so žalobcom uzatvoril vyššie uvedený typ licenčnej zmluvy a žalovaný ani súdu nepreukázal, že by
podal žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy voči žalobcovi, alebo inej organizácii kolektívnej správy
v zmysle Autorského zákona.

12. Žalovaný používal predmety ochrany spravované žalobcom formou verejného prenosu v rozsahu
súdom uvedeného vyššie, čím porušoval autorské práva autorov, keď bez súhlasu žalobcu používal

predmety ochrany verejným prenosom realizovaným v jeho ubytovacom zariadení, v dôsledku čoho
vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdom priznanej sume.

13. Súd prvej inštancie obranu žalovaného, že je prevádzkovateľom hotelového zariadenia iba o počte
20 izieb vyhodnotil ako účelovú, aj napriek predloženému kolaudačnému rozhodnutiu, ktoré bolo vydané
príslušným stavebným úradom 14.2.2000 a vo vzťahu k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy so SOZA
dňa 19.11.2008, keď samotný žalovaný na svojich webových stránkach uvádza vo vzťahu k verejnosti,
že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia o počte osemdesiat izieb, v ktorých sú umiestnené
LCD televízory , ktoré podľa názoru súdu sú funkčné a slúžia na účel prenosu televízneho signálu a teda
vysielania diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca.

14. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nezasahuje do autorských práv autorov zastupovaných
žalobcom z dôvodu, že televíznymi prijímačmi umiestnenými v izbách hotelového zariadenia ním
prevádzkovaného sú vysielané len športové a spravodajské relácie súd uvádza, že žalovaný
nepreukázal počas konania, že by TV prijímače boli v rozhodnom období tak technicky upravené, že
bolo možné prijať jeho tvrdenie, že televíznymi zariadeniami sú vyslané len športové alebo spravodajské
relácie. Súd tvrdenie žalovaného v tomto smere vyhodnotil ako účelové tvrdenie a aj ako tvrdenie, ktoré
je technicky neprijateľné , keďže súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a
museli byť diela literárne, dramatické hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické,
výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku ktorým vykonáva správu
žalobca. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých
sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Žalobca
konštatoval, že bez týchto zložiek by sa ani nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a už vôbec nie o jeho
televíznom vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý uskutočňoval
žalovaný vo svojom prevádzkovanom ubytovacom zariadení prostredníctvom umiestnených funkčných
televíznych zariadení. Súd nevykonal obhliadku hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným
a to z dôvodu, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobca voči žalovanému uplatnil
za rozhodné obdobie roku 2016, v ktorom období sám žalovaný deklaroval , že v hoteli je 80
izieb vybavených LCD televízormi a obhliadkou hotela prevádzkovaného žalovaným v 2022 by súd
tento stav už overiť nemohol vzhľadom na možnú aktuálnu zmenu využitia hotelového zariadenia
prevádzkovaného žalovaným. Žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na uzavretie rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy a ponúkal žalovanému uzavretie mimosúdnej dohody, avšak žalovaný na
ponuku žalobcu nereagoval.

15. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.360
€ spolu s 5 % úrokom ročne odo dňa 18.12.2017 až do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovaného
písomnosťou označenou výzva k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 04.12.2017 na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie v lehote 5 dní odo dňa doručenia predmetnej písomnosti
žalovanému. Žalovaný žalobcovi lehote splatnosti sumu 2.360 € nezaplatil. Žalovaný sa dostal do
omeškania so zaplatením žalovanej sumy. Žalovaný počas konania nenamietol dátum jeho omeškania
so zaplatením peňažného plnenia ustálený žalobcom v žalobe.

16. Súd priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent
z dôvodu, že v konaní mal žalobca plný úspech.

17. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil
podľa § 365 ods.1 písm. e/ a f/ CSP a ďalej tým, že popiera tvrdenie o tom, že v roku 2016 realizoval v jeho
prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 80 kusov zvokovoobrazovaých
zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. V predmetnom zariadení je počet izieb
20, čo vyplýva taktiež aj z kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu v Trnave. Súd vychádzal v
podstatnej časti odôvodnenia rozsudku týkajúcej sa počtu zvukovoobrazoavých zariadení v izbách z
domnienok. Dôkazy protistrany o 80 izbách v zariadení boli iba tlačové výstupy a v rámci dokazovania
neboli verifikované internetové zdroje prostredníctvom technického zariadenia s prístupom na internet ,
z ktorých mali pochádzať. Súd nevykonal dôkaz - obhliadku ubytovacieho zariadenia.

18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý opätovne uvádza, že svoj nárok preukázal
nielen čo do dôvodu, ale aj čo do výšky a aj čo do počtu technických zariadení - zvukovoobrazových

zariadení, prostredníctvom ktorých dochádzalo zo strany žalovaného k uskutočňovaniu verejného
prenosu. Žalobca spolu so žalobou predložil súdu záznamy z webových stránok samotného žalovaného
V., prostredníctvom ktorých samotný žalovaný v rôznom čase v priebehu roka 2016 vyhlasoval, že
jeho ubytovacie zariadenie disponuje 80 izbami, kedy uvádzal, že V. X. „ponúka ubytovanie v 80
izbách“. Žalovaný prostredníctvom daných webových stránok taktiež vyhlasoval, že súčasťou vybavenia
každej ubytovacej jednotky je TV prijímač, kedy uvádzal, že „súčasťou každej izby je... LCD televízor“
a že „súčasťou každého apartmánu... LCD televízor“. Žalobca teda umiestnenie TV prijímačov v 80
izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného preukázal vyhláseniami samotného žalovaného, ktoré
uskutočnil prostredníctvom svojich vlastných webových stránok A..V..sk, a to záznamami aktuálnymi k
obdobiu roku 2016, ktoré je rozhodným obdobím pre toto konanie. Je nesporné, že žalovaný verejne
deklaroval a svojim zákazníkom - spotrebiteľom ponúkal vo svojom ubytovacom zariadení kategórie
štyroch hviezdičiek ubytovanie v 80 nadštandardne zariadených izbách a apartmánoch, vybavených
o.i. aj LCD TV. Žalobca poukázal na to, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v
ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách
ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní
hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov, a že verejné
vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom,
a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie § 6 vyhl. MH SR č. 277/2008 Z.z.
(vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná), klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8
ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného
zákonníka. Taktiež podľa § 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že „Za dohodu o vlastnostiach,
účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ
záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v
akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou, propagáciou a označením tovaru.“ Z uvedeného
vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho, voči klientom ubytovacieho zariadenia, aj
právne záväzné, a žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť
všetkým klientom 80 izieb s televízorom. Bolo tiež povinnosťou žalovaného poskytovať klientom funkčné
televízne prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené, o to viac, že žalovaný
deklaruje svoje ubytovacie zariadenia ako nadštandardné, luxusne vybavené a v kategórii hotel-
hviezdičiek. Ak by tak žalovaný neučinil, vznikla by mu občianskoprávna zodpovednosť voči jeho
klientom ako spotrebiteľom, nakoľko porušil ich práva a zmluvné dojednanie, a taktiež zodpovednosť
za správny delikt spočívajúci v klamlivej obchodnej praktike. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta,
že riadne nereflektoval na kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu v Trnave 2000/00802/ŽP-SP/
Si zo dňa 14.02.2000, na ktoré žalovaný opakovane v konaní poukazoval a na ktorom žalovaný
svoju obranu založil. Z predmetného kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že budova V. X. na H. Š.O.
XX, O., disponovala v čase vydania rozhodnutia 20 ubytovacími jednotkami. Žalobca nerozporuje
obsah žalovaným predloženého dôkazu, avšak žalobca má za to, že tento pochádzajú z roku 2000.
Poukazuje však na to, že zo samotných verejných vyhlásení žalovaného uvedených vyššie, ktoré
samotný žalovaný uskutočnil v roku 2016, kedy vyhlasoval, že jeho ubytovacie zariadenie v danom čase
ponúka 80 ubytovacích jednotiek vybavených TV prijímačom. Osobitne poukazujeme na skutočnosť,
že žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky A..V..sk, tak ako je zrejmé z jej záznamu, ktorý
žalobca predložil spolu so žalobou, vyhlasoval, že „Zároveň poskytujeme ubytovanie pre dlhodobých
hostí vo vlastnom Apartment Dome. Zariadenie sa nachádza v centre mesta, cca 200m od V. X.****.
Jedná sa o novopostavenú budovu s luxusne vybavenými bytmi, pričom v každom byte sa nachádza
kúpelňa, WC, spálňa, obývacia miestnosť a kuchyňa. Všetko kompletne vybavené.“ Je teda zrejmé, že
dôkazy predložené žalovaným, aktuálne k roku 2000 sa vzťahujú len na časť prevádzky žalovaného
na adrese Š. XX, O., pričom nezohľadňujú skutočnosť, že v roku 2016 ponúkal žalovaný ubytovanie
aj v ďalšej novopostavenej budove, pričom spolu ponúkal ubytovanie v 80 ubytovacích jednotkách
vybavených TV prijímačom, tak ako vyhlasoval samotný žalovaný v danom období. Žalobca tak má za
to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav. Súd prvej
inštancie sa riadne vysporiadal s dôkazmi o skutkových zisteniach ohľadne počtu technických zariadení
prostredníctvom ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos a nie je daný dôvod na odvolanie
podľa § 365 písm. b) CSP. Žalovaný súdu tiež vyčíta, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností. V samotnom odvolaní síce neuvádza, o aké dôkazy za malo jednať,
žalobca sa však domnieva, že zrejme mal na mysli obhliadku prevádzky žalovaného. Tu dodávame,
že obhliadka prevádzky žalovaného, ktorej uskutočnenie žalovaný navrhol by sa mala realizovať v r.
2012 a je zrejmé, že takýmto dôkazom nemožno preukazovať skutkový stav k 01.01.2016. Pokiaľ teda
takýto dôkaz súd nevykonal, neporušil práva žalovaného ako to žalovaný prezentuje a nie je daný

dôvod na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Pokiaľ žalovaný súdu vytýka, že je Rozsudok
nepreskúmateľný, tak tu poukazujeme na bod 12 a bod 13. odôvodnenia Rozsudku. Z uvedených
bodov odôvodnenia je nesporné, že súd prvej inštancie sa vysporiadal riadne so všetkými argumentmi
žalovaného - a to ako s počtom ubytovacích jednotiek vybavených zvukovoobrazovým zariadením a
poskytovaných žalovaným v r. 2016 širokej verejnosti na ubytovanie, tak aj s námietkou žalovaného
že prostredníctvom TV zariadení poskytoval iba vysielanie športových alebo spravodajských relácii
ako aj s výškou bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s dôkazmi o
skutkových zisteniach ohľadne počtu ubytovacích jednotiek a technických zariadení prostredníctvom
ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos a svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodnil,
kedy je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodnutí riadil. Žalobca tak má za to, že nie je daný dôvod na
odvolanie podľa § 365 písm. b) CSP.

19. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

20. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP).

21. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 CSP

22. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného o tom, že počet izieb v V. X. je iba 20 a nie
80, uvádza, že nie je možné sa s touto námietkou žalovaného stotožniť. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na vykonané dokazovanie v prvoinštančnom konaní, kde žalobca uniesol dôkazné bremeno a
dostatočne preukázal, že v rozhodnom období od 01.01.2016 do 31.12.2016 žalovaný v ním vlastnenom
štvorhviezdičkovom V. X. prevádzkoval ubytovacie služby v 80 izbách s v každej z nich nainštalovaným
televíznym prijímačom. Podstatným dôkazom na preukázanie tejto skutočnosti boli najmä oficiálne
webové stránky žalovaného, cez ktoré žalovaný ponúkal ubytovanie vo svojom hoteli a to konkrétne
v 80 „nadštandardne zariadených izbách“, kde súčasťou vybavenia každej ubytovacej jednotky je aj
televízny prijímač - LCD televízor. Žalobca dôkazmi dostatočne preukázal, že žalovaný v predmetnom
hoteli ponúkal v danom období ubytovanie v 80 izbách ktorých súčasťou boli aj televízne prijímače.
Žalovaný doposiaľ v konaní neuviedol, z akého dôvodu by ním samotným uvedená informácia na
jeho webových stránkach propagujúca jeho ubytovacie zariadenie mala byť nepravdivá, alebo z akého
dôvodu by na týchto webových stránkach ponúkajúcich ubytovanie zavádzal svojich potencionálnych
klientov. Pričom žalovaný v konaní doteraz nepoprel, že je vlastníkom uvedených webových stránok,
resp. že zabezpečuje ich administráciu. Vzhľadom na čo si žalobca (ako subjekt oprávnený podľa § 63
ods. 2 písm. a/ Autorského zákona) v zmysle § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 458a
Občianskeho zákonníka riadne uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
spočívajúcom v porušení práva duševného vlastníctva vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá by
patrila autorom a nositeľom práv v rozhodnom období za riadne poskytnutú licenciu a to v celkovo vo
výške 2.360 eur (ročný poplatok podľa sadzobníka 29,50 eur krát počet televíznych prijímačov - 80).
Ak žalovaný namietal dôkazy predostreté v konaní žalobcom, bolo jeho povinnosťou súdu navrhnúť
dôkazy svedčiace v prospech ním tvrdených skutočností, ktoré by preukazovali, že ubytovacích izieb v
rozhodnom období v V. X. nebol 80, ako to tvrdí žalobca, ale iba ním deklarovaných 20. Na tento účel
žalovaný neprodukoval v konaní žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, či už návrhom na výsluch
svedkov (napr. niektorého zo zamestnancov hotela, ktorý pracoval v hoteli v danom období), predložením
zoznamu hostí, ktorý boli v roku 2016 v hoteli ubytovaní (na preukázanie, že súčet ubytovaných hostí
nedovoľoval prevádzkovať viac ako 20 izieb) alebo iné.

23. Pokiaľ žalovaný namieta predložením kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu v Trnave č.
2000/00802/ŽP-SP/SI zo dňa 14.02.2000 podľa ktorého súčet ubytovacích buniek je spolu 20, odvolací
súd nemôže v tomto konaní prihliadnuť na túto námietku. V prvom rade sa jedná o kolaudačné

rozhodnutie z roku 2000, pričom žalobca si uplatňuje svoj nárok z obdobia roku 2016 a reálny
stav ubytovacích kapacít žalovaného v tomto roku mohol byť reálne odlišný od toho uvedeného v
kolaudačnom rozhodnutí. Nie je teda možné vychádzať z uvedeného kolaudačného rozhodnutia pri
posudzovaní počtu ubytovacích izieb v V. X. v roku 2016.

24. V súvislosti s návrhom žalovaného na vykonanie dôkazu obhliadky V. X. v konaní, odvolací súd sa
plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Nie je účelné a reálne vykonať dôkaz obhliadky hotela
v roku 2022 na posúdenie, aké ubytovacie kapacity mal tento hotel v roku 2016, teda 6 rokov nazad.
Od uvedeného obdobia sa vzhľad ako aj počet izieb hotela mohol viackrát zmeniť a takéto zistenie by
nemalo v konaní význam.

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému priznáva v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2CSP, § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.