Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. júl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/197/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114219345
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:4114219345.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Y. M., bývajúcej v L. XXX, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Patajová Pataj s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, J. Chalupku 8, proti žalovaným: 1/ U.. Š.
M., bývajúcemu v L. XXX, 2/ FERONA Slovakia, a.s., so sídlom Bytčická 12, Žilina, IČO: 36 401 137,
zastúpenej Mestická, Slovíková, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Žiline, Hviezdoslavova 6, 3/
I&R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 2, IČO: 36 865

265, SKP úpadcu RELCO s.r.o., „v konkurze", so sídlom v Modre, Okružná 3239, o určenie relatívnej
neplatnosti právnych úkonov, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/139/2014, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. augusta 2020 sp. zn. 25Co/221/2019-327, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaným 1/ a 3/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovanému 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 1. júla 2019 č.
k. 19C/139/2014-278 určil, že zmenkový ručiteľský záväzok žalovaného 1/ na vlastnej bianko zmenke
žalovaného3/,vystavenej16.augusta2006naradžalovaného2/,znejúcunasumuvovýške638004,87

€, je neplatný. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/, 2/ a 3/ vo výške 100
% .Trovy štátu znáša štát. Súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu
žalobkynepretožeakbynebolourčené,žeprávnyúkon-vyhlásenieručiteľa(žalovaného1/),jerelatívne
neplatným právnym úkonom, boli by pri výkone rozhodnutia postihnuté aj veci nadobudnuté počas
trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Súd konštatoval, že žalobkyňa
objektívne nemala inú možnosť zabrániť exekúcii vyvolanej právnym úkonom, o existencii ktorého

nemala vedomosť a na vykonanie ktorého nedala súhlas. K námietke premlčania vznesenú žalovaným
2/ súd prvej inštancie konštatoval, že právo dovolať sa relatívnej neplatnosti bolo žalobkyňou uplatnené
zjavne až po uplynutí premlčacej lehoty, na námietku premlčania však neprihliadol dôvodiac, že jej
zohľadnenie by nezodpovedalo potrebe spravodlivého usporiadania vzájomných práv a povinností a
priznanie účinkov premlčania by bolo voči žalobkyni neprimerane tvrdým postihom. Súd prvej inštancie
mal za to, že boli splnené podmienky na to, aby výnimočne neboli priznané vznesenej námietke

premlčania právne účinky v súlade s právom. Poukazujúc na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010 dospel k záveru, že právny úkon uskutočnený
žalovaným 1/ počas trvania BSM bezprostredne zasahuje do práv druhého manžela, pretože jeho
dôsledkom je možnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa aj z majetku patriaceho do BSM. Mal za to,
že prevzatie ručiteľského záväzku žalovaným 1/ vzhľadom na závažné dopady na spoločný majetok
obidvoch manželov, nebolo bežnou záležitosťou, ktorá si nevyžaduje súhlas druhého manžela. Keďže v

konaní bolo preukázané, že žalobkyňa na prevzatie ručiteľského záväzku žalovaným 1/ súhlas nedala,súd prvej inštancie žalobe vyhovel v plnom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.
1 CSP.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného 2/
rozsudkom z 5. augusta 2020 č. k. 25Co/221/2019-327 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Žalovaným 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie voči žalobkyni, žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným
1/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že predmetom konania v danej

veci bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala ručenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu, a
to ručiteľského záväzku žalovaného v prvom rade na bianko zmenke, vystavenej dňa 16.08.2006 v
prospech žalovaného v druhom rade. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v danej veci
vykonal dostatočné a úplné dokazovanie, správne v danej veci aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa súhlasu s nakladaním so spoločnými vecami, ustanovenia o relatívnej neplatnosti
právnych úkonov, ako aj ustanovenia o premlčaní, avšak tieto nesprávne právne vyložil a vyhodnotil

na daný spor. Odvolací súd súhlasil iba so záverom súdu prvej inštancie o existencii naliehavého
právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti ručiteľského záväzku žalovaného 1/,
nestotožnil sa však s dôvodmi, z ktorých súd prvej inštancie vzhliadol naliehavosť právneho záujmu
na požadovanom určení. S poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/148/2004 (uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 30/2005) a sp. zn. 3Cdo/41/2012

(uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 1/2015) odvolací súd po vyhodnotení vznesenej
námietky premlčania žalovaným 2/ dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa nárok na určenie
neplatnosti právneho úkonu, ručiteľského záväzku žalovaného 1/, uplatnila po uplynutí zákonom určenej
premlčacej doby. Prihliadnuc aj na závery vyššie uvedených zverejnených súdnych rozhodnutí, odvolací
súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel v danej veci k záveru, že nie je možné námietku

premlčania, vznesenú žalovaným 2/, ktorý si iba bránil právo a domáhal sa uspokojenia svojho práva,
vyhlásiť za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací súd konštatoval, že iba vo veľmi výnimočných
prípadoch, ak by bola spôsobená námietkou premlčania neprimeraná ujma, resp. vznesenie námietky
premlčania by bolo výrazom zneužitia práva v neprospech účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej
dobynezavinilavočiktorémubynepriznaniejehonárokuboloneprimeranetvrdýmpostihomvporovnaní

s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva, by bolo možné neprihliadnuť na námietku premlčania.
Odvolací súd mal za to, že v danom prípade však takýto prípad nenastal. Námietku žalobkyne, že
o podpise zmenky sa dozvedela až vydaním exekučného príkazu, ktorého titulom bol právoplatný a
vykonateľný zmenkový platobný rozkaz, považoval odvolací súd za neopodstatnenú, poukazujúc na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997 sp. zn. 3Obo/44/97. Odvolací súd

ďalej konštatoval, že i v prípade, ak by bola žaloba zo strany žalobkyne podaná v zákonnej premlčacej
lehote, nebolo by jej možné vyhovieť, nakoľko súdna prax judikovala, že na prevzatie ručiteľského
záväzku jedným z manželov nie je podľa prevládajúceho výkladu potrebný súhlas druhého manžela.
Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ
môcť dosiahnuť uspokojenie aj zo spoločného majetku manželov podľa § 147 Občianskeho zákonníka,

nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá (ako nie bežná) vyžaduje
pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný strpieť pri
výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však spoluručiteľom (R 61/1973,
R 71/1994, komentár § 145 Občianskeho zákonníka Števček, Dulak, Bajánková a kol., rozsudok KS
Banská Bystrica 43CoZm/3/2019). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

ustanovení § 396 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie z dôvodov
uvedených v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľka namietala,
že odvolací súd neprávne právne posúdil dve právne otázky, zodpovedanie ktorých je podmienkou

správneho a spravodlivého rozhodnutia veci:
a) otázku možného rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi pri vznesení námietky premlčania
voči žalobe o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu - zmenkového ručenia vykonaného jedným
z manželov bez vedomia a bez súhlasu druhého manžela a
b) otázku posúdenia bežnej veci v zmysle jej definície uvedenej v ustanovení § 145 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. V súvislosti s otázkou vznesenia námietky premlčania dovolateľka s poukazom na
ustanovenie § 432 ods. 2 CSP uviedla, že právny názor odvolacieho súdu o neexistencii rozporu
námietky premlčania s dobrými mravmi pri námietke premlčania uplatnenej voči právu na dovolanie
sa relatívnej neplatnosti zmenkového ručenia na bianco zmenke prevzatého jedným z manželov bezvedomia a súhlasu druhého manžela vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože vôbec
nezohľadňuje špecifiká právneho inštitútu bianco zmenky. V prípade bianco zmenky totiž môže rovnako
ako v rozhodovanom prípade nastať situácia, pri ktorej doba od jej vystavenia do jej vyplnenia, ktoré

má účinky vzniku perfektného právneho úkonu s právnymi účinkami ex tunc ku dňu vystavenia zmenky,
môže presiahnuť premlčaciu lehotu na uplatnenie relatívnej neplatnosti zmenkového ručiteľského
záväzku druhým manželom, v tomto prípade dovolateľkou. V prípade, ak reálne nastane takáto situácia
(zmenka vystavená 16.08.2006, zmenka vyplnená v roku 2012 s právnymi účinkami vzniku perfektného
právneho úkonu ku dňu 16.08.2006) a dotknutá osoba sa fakticky nemôže dovolať svojho práva pred

jeho premlčaním, právny názor odvolacieho súdu v zmysle ktorého vznesená námietka premlčania
nie je v rozpore s dobrými mravmi vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a predstavuje
odklon od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky reprezentovanej rozhodnutiami
R č. 30/2005 a R č. 1/2015. Ohľadom otázky posúdenia bežnej veci v zmysle ustanovenia § 145
ods. 1 Občianskeho zákonníka dovolateľka uviedla, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého
prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je dispozíciou so spoločnou vecou je prekonaný

právnym názorom, vysloveným v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/2010 a
rovnako je absolútne prekonaný spoločenským vývojom. Dovolateľka s poukazom na vyššie uvedený
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky tvrdí, že prevzatie zmenkového ručiteľského vyhlásenia len
jedným z manželov a bez vedomia a súhlasu druhého manžela je vždy právnym úkonom majúcim vplyv
naspoločnévecipatriacedoBSMvprípade,akjeindividuálnyzáväzokmanžela,ktorýprevzalzmenkový

ručiteľský záväzok vymáhaný exekúciou vedenou na spoločný majetok oboch manželov tvoriaci ich
bezpodielové spoluvlastníctvo. V tejto súvislosti dovolateľka namietala, že odvolací súd sa právnym
názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vôbec nezaoberal, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
o ňom dokonca ani vôbec nezmienil a úplne ho ignoroval. V čase vydania odvolacieho rozsudku bol v
odbornej verejnosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bol v otázke posudzovania

bežnej veci podľa ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozpore s rozhodnutiami
NS ČSSR a NS SR, na ktoré odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal, všeobecne
známym. Ak odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevenoval pozornosť právnej argumentácii
dovolateľky, ktorou priam kopírovala právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v
skutkovo identickej veci, odvolací súd porušil právo dovolateľky na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, čo podľa názoru dovolateľky zakladá dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 420
písm. f/ CSP. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na zjavnú protiústavnosť postupu a rozhodnutia
odvolacieho súdu, vyvodzujúcu napr. z obsahu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS
1241/12. Na základe uvedených skutočností dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok krajského súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považuje za
správny a žiada dovolací súd, aby dovolanie v celom rozsahu zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie v zmysle § 451 ods.
3 veta prvá CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

7.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Dovolateľka tvrdí, že vada zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu podľa ustanovenia
§ 420 písm. f/ CSP spočíva v nedostatočnom a nezrozumiteľnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho

súdu a že odvolací súd nesprávne právne posúdil dve právne otázky v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/ CSP a to a/ otázku možného rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi pri vznesení
námietky premlčania voči žalobe o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu - zmenkového ručenia
vykonaného jedným z manželov bez vedomia a bez súhlasu druhého manžela a b/ otázku posúdenia
bežnej veci v zmysle jej definície uvedenej v § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. Najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 420 písm. f/
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a/ zásah súdu do práva
na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konanípredním využívať všetkyprávneinštitútyazárukyposkytovanéprávnymporiadkom.Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky.

12. Dovolací súd v súvislosti s námietkou dovolateľky o porušení § 420 písm. f/ CSP zdôrazňuje, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho

procesu, a táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994,sériaA,č.303-A,s.12,HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného
právanaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyjeajprávoúčastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takémuto uplatneniu“. Dovolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru najvyššieho

súdu - R 111/1998, R 2/2016, ako aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS
184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016, v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
(nepreskúmateľnosť) bol považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorý zmätočnosť rozhodnutia
nezakladá. Právna veta zjednocujúceho stanoviska R 2/2016 znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

13. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
v zmysle § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov.

I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019,
3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení

strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil,
uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo so
všetkými podstatnými odvolacími námietkami žalovaného 2/ a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že sa stotožnil iba so záverom súdu prvej inštancie o

existencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti ručiteľského
záväzku žalovaného 1/. Nestotožnil sa však s dôvodmi, z ktorých súd prvej inštancie vzhliadol
naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 40a
Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie priamo umožňuje domáhať sa osobe, ktorá bola úkonom
podľa § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2 Občianskeho zákonníka

dotknutá,neplatnostitohtoprávnehoúkonu.Išloibaorelatívnuneplatnosť,pretožeaksadotknutáosoba
tejto neplatnosti nedovolá, právny úkon je platný. Z tohto ustanovenia vyplýva existencia naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení. Následne sa odvolací súd zaoberal námietkou premlčania
keď sa so záverom ohľadne vznesenej námietky premlčania nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie
a vyhodnotil ho ako rozporný so zákonom. Na jednej strane súd prvej inštancie skonštatoval, že právo

bolo žalobkyňou uplatnené zjavne po uplynutí premlčacej doby, keď vyhodnotil, že k úkonu (podpísanie
zmenky žalovaným 1/) došlo dňa 16. augusta 2006, nasledujúcim dňom, t.j. dňom 17. júna 2006 začala
žalobkyni plynúť trojročná premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka) a táto uplynula dňom 17.
júna 2009. Zmenku žalovaný 1/ (manžel žalobkyne) podpísal dňa 16. augusta 2006, premlčacia doba
uvedená v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka (premlčacia doba

je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz), uplynula dňom 17. augusta 2009.
Keďže žalobkyňa žalobu, ktorou sa domáha určenia ručiteľského záväzku žalovaného 1/, doručila súdu
prvej inštancie dňa 24. júna 2014, vykonala tak zjavne po uplynutí zákonom určenej premlčacej doby.

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní
(II. ÚS 78/05).

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť jej
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

18. Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.19. Dovolací súd akcentuje, že pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo
na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

20. Dovolací súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (publikované rozhodnutie R 71/2018), v

zmysle ktorej patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR
a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a

správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných
SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ sa
ale nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), krajských
súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva
(3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017, 8Cdo/102/2017). Dovolacím súdom v zmysle § 421 ods.

1 písm. a/ CSP nie je ani Ústavný súd Českej republiky (3Cdo/38/2019). V dovolaniach, prípustnosť
ktorých je vyvodzovaná z tohto ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia
uvedených súdov. Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odlišné od riešení
danej otázky týmito súdmi, nemôže ísť o „odklon“ relevantný v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
(3Cdo/204/2018).

21. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a/ CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len
otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie

tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

22. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej

riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

23. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) treba uviesť, že

správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu
prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);
skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.

24. Ohľadom otázky možného rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi pri vznesení námietky
premlčania voči žalobe o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu - zmenkového ručenia
vykonaného jedným z manželov bez vedomia a bez súhlasu druhého manžela najvyšší súd uvádza, že
výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka

právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by
zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon
práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho
práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore sdobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku
premlčania.

25. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v
tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak

nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do
výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku,
zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž
vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.

26. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí spôsobom zodpovedajúcemu zákonu v bodoch 10-11, s

poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/148/2004, uverejnený
v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 30/2005 a sp. zn. 3Cdo/41/2012, uverejnený v Zbierke súdnych
rozhodnutí pod č. 1/2015 vyslovil, že ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným
ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či je výkon subjektívneho
práva v súlade s dobrými mravmi a ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup

súdu podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak
vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznania jeho nároku súdom v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo v čas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva

založeného zákonom dochádza z iných dôvodov. Z tohto ustanovenia bola prijatá právna veta: „ Dobrým
mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo
inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré
sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho
hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania

práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka“. Vznesenou námietkou premlčania žalovaným 2/ bránil svoje práva
voči žalovanému 1/. Žalovaný 1/ podpísal zmenku, ktorú si žalovaný 2/ uplatnil na uspokojenie svojich
pohľadávok voči žalovanému 1/, ktorý takto ručil za záväzky spoločnosti HF STEEL. Preto nie je možné
námietku premlčania, vznesenú žalovaným 2/ vyhlásiť za rozpornú s dobrými mravmi.

27. Dovolateľka tvrdila, že odvolací súd sa pri posudzovaní ňou namietaného nesúladu vznesenej
námietky premlčania žalovaného 2/ s dobrými mravmi vôbec nezaoberal špecifikami určenia začiatku
premlčacej lehoty pri bianco zmenkách, ktoré sa stávajú perfektnými právnymi úkonmi až ich vyplnením,
ale s účinkami ex tunc k okamihu ich vystavenia s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/59/2018 zo dňa 26.03.2019 a sp. zn. 5Obdo/3/2008 zo dňa
22.10.2008. K tomu dovolací súd poznamenáva, že ide len o polemiku dovolateľky spochybňujúcu
právne posúdenie veci odvolacím súdom na podklade vykonaného dokazovania s ktorým žalobkyňa
nesúhlasí, čo však nestačí. Povinnosťou dovolateľky bolo vysvetliť v čom sa odvolací súd odklonil
svojimi právnymi názormi od právnych záverov označenej judikatúry. Námietky dovolateľky o odklone

od ustálenej rozhodovacej praxe nemohli byť relevantné. Dovolací súd preto konštatuje, že nezistil, aby
došlo k dovolateľkou namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

28. Ohľadom druhej otázky posúdenia bežnej veci v zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho

zákonníka dovolateľka uviedla, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého prevzatie ručiteľského
záväzku jedným z manželov nie je dispozíciou so spoločnou vecou je prekonaný právnym názorom,
vysloveným v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/2010 a rovnako je absolútne
prekonaný spoločenským vývojom. Dovolateľka s poukazom na vyššie uvedený Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky tvrdila, že prevzatie zmenkového ručiteľského vyhlásenia len jedným z manželov

a bez vedomia a súhlasu druhého manžela je vždy právnym úkonom majúcim vplyv na spoločné veci
patriace do BSM v prípade, ak je individuálny záväzok manžela, ktorý prevzal zmenkový ručiteľský
záväzok vymáhaný exekúciou vedenou na spoločný majetok oboch manželov tvoriaci ich bezpodielové
spoluvlastníctvo.29. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka upravuje
vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb vzhľadom na právne úkony, ktorými manželia disponujú so

spoločnými vecami, ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Súdna prax judikovala, že na
prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je podľa prevládajúceho výkladu potrebný súhlas
druhého manžela. Ak sa právny úkon, ktorým jeden z manželov prevzal ručiteľský záväzok, netýka
spoločných vecí, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho
nemožno uvažovať ani o neplatnosti takéhoto úkonu z dôvodu absencie súhlasu druhého manžela

podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov
nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov, ale samostatný záväzok manžela, ktorý
tento záväzok prevzal. V prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, veriteľ
sa môže domáhať jej splnenia iba na tomto manželovi, ako individuálnom ručiteľovi. Nemôže sa však
domáhať splnenia voči manželovi ručiteľa, a to ani v tom prípade, ak tento dal na prevzatie ručiteľského
záväzku súhlas; druhý manžel sa nestáva osobným dlžníkom veriteľa. Prevzatie ručiteľského záväzku

jedným z manželov nie je totiž právnym úkonom, ktorý by bolo možné charakterizovať ako dispozíciu
so spoločnou vecou alebo vykonanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci
do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa nezakladajú druhému
manželovižiadneprávaanipovinnosti.Kručiteľskémuzáväzkujednéhozmanželovpretoniejepotrebný
súhlas druhého manžela. Iba z tohto dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného

z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie aj zo spoločného majetku manželov podľa §
147 Občianskeho zákonníka, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou,
ktorá (ako nie bežná) vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude
síce prípadne povinný trpieť pri výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa
však spoluručiteľom (R 61/1973, R 71/1994, komentár § 145 Občianskeho zákonníka Števček, Dulak,

Bajánková a kol., rozsudok KS Banská Bystrica 43CoZm/3/2019).

30. Podľa § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže
vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny
úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí

sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

31. Dovolací súd pre doplnenie uvádza, že citované ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje
právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Podľa tohto
ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať každý z manželov. V ostatných

veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a neplatný,
avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá. Z právnych úkonov týkajúcich
sa spoločných vecí sú voči tretím osobám oprávnení a povinní obaja manželia solidárne. Pojem "bežná
vec" nie je v Občianskom zákonníku definovaný a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho
odlíšenie od pojmu "ostatná vec". Preto pri ich posudzovaní treba vychádzať z okolností konkrétneho

prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú
dispozíciu ňou a pod.

32. Súdna prax je dlhodobo ustálená v názore, podľa ktorého vybavovanie spoločných vecí manželov
zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R

104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a
zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že vybavovanie vecí
týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. Táto
argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov nepovažovali za
vybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov

nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká
spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského
záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako
dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o
úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž

nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti.

33. Na tento judikát nadviazala súdna prax následne tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným
z manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovala zavybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných
vecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol potrebný.

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v neskoršej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov
(R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010).

35. Právna teória je rovnako vzácne jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom, že § 145 Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou
bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nebola
existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Druhý z manželov je pritom - v zmysle
§ 147 Občianskeho zákonníka - povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z bezpodielového
spoluvlastníctva. Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a

dlžníkov by priamo viedol
k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov.

36. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka a z ustálenej judikatúry
a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani

rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010, dovolací súd za udržateľný považuje
iba taký výklad ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva o pristúpení k dlhu
uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia citovaného
ustanovenia je v tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú judikatúru, od ktorej

nemal dôvod sa odkloniť, keďže
pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva, že za právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa § 143
Občianskeho zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom

zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za
predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky
a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič
nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných
pohľadávok a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle. Citovaný nález Ústavného súdu SR
nevylúčil správnosť, resp. nesprávnosť doterajšej rozhodovacej praxe, teda ani súdnych rozhodnutí na
ktoré poukázala žalobkyňa, ale uložil povinnosť skúmať konkrétny právny úkon cez prizmu dobrých
mravov, t.j. s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. V záujme úplnosti sa zaoberal aj
otázkou neplatnosti navrhovateľkou napádaných právnych úkonov z hľadiska ich absolútnej neplatnosti

pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom však žiadne skutočnosti, ktoré
by mohli viesť k neplatnosti sporných právnych úkonov nezistil.

37. Názor zaujatý v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010
v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu až na jednu výnimku (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011)

sa výraznejšie nepresadil (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2020 sp. zn.
5Cdo/148/2017). Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený
v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci
občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo
možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného

záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý
manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre
uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať
len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov
obsiahnutá v § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane

spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Inak by zákonodarca
nemohol v § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotviť možnosť, aby sa pohľadávka veriteľa len
jedného z manželov mohla pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov; ak by snaha o ochranu spoločného majetku napr. aj z dôvodu extrémnejnespravodlivosti existovala § 147 ods. 1 by ju znegoval. Inak povedané ustanovenie § 147 Občianskeho
zákonníka priamo pamätá aj na pohľadávky len proti jednému z manželov a pre tento prípad pripúšťa
ich uspokojenie aj zo spoločného majetku.“

38. Dovolací súd ako uviedol vyššie, pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ sa ale
nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), krajských
súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva
(3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017, 8Cdo/102/2017). Dovolacím súdom v zmysle § 421 ods.

1 písm. a/ CSP nie je ani Ústavný súd Českej republiky (3Cdo/38/2019). V dovolaniach, prípustnosť
ktorých je vyvodzovaná z tohto ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia
uvedených súdov. Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odlišné od riešení
danej otázky týmito súdmi, nemôže ísť o „odklon“ relevantný v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
(3Cdo/204/2018).

39. Vychádzajúc z obsahu dovolania žalobkyne niet žiadnych pochybností o tom, že žalobkyňa
nekonkretizovala právnu otázku, na riešení, ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačila
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (spĺňajúcu parametre v zmysle vyššie uvedeného
výkladu), od záverov ktorej sa odvolací súd odklonil. Samotné polemizovanie dovolateľky s právnymi
názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako

odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v §
421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017,
3Cdo/67/2017,4Cdo/95/2017,7Cdo/140/2017).Nazákladeuvedenéhodovolacísúduzatvára,ženeboli
splnené podmienky prípustnosti dovolania ani podľa § 421 CSP.

40. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 CSP dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP ako dovolanie, v ktorom
dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

41. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.