Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/49/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508899986
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3508899986.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.
Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcov 1/ Y.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. č. XXX, 2/ X. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XXX, obaja zastúpení B., proti žalovanému B. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S. pod W. č. XX, za účasti intervenienta na strane žalovaného Y.. W. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. pod W. č. XX, o náhradu škody 3.741,95 eur s prísl., o odvolaní žalobcov 1/,

2/, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 15. októbra 2012, č. k. 5C/34/2008-915 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej vyhovujúcej časti I. z m e ň u j e tak,
že žalobu žalobcov 1/, 2/ z a m i e t a .

Vo výrokovej zamietajúcej časti II. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j .

Žalovaný a intervenient na strane žalovaného m a j ú proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

Štát m á proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/ a 2/ oprávneným spoločne a nerozdielne 810,13 eur spolu s úrokom z omeškania 6 %

ročne za obdobie od 25.08.2005 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II.
vo zvyšku žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobcom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalovanému a vedľajšej účastníčke, oprávneným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania 343,04
eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku IV. uložil žalobcom 1/, 2/ povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť štátu náhradu trov konania 2.414,59 eur, a to do 15 dní od doručenia tohto
rozhodnutia na účet tamojšieho súdu. Vo výroku V. žalovanému a vedľajšej účastníčke uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu náhradu trov konania 667,21 eur, a to do 15 dní od doručenia tohto

rozhodnutia na účet tamojšieho súdu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou
žalobou domáhali zaplatenia 3.741,95 eur (112.730 Sk) spolu s úrokom z omeškania 17,6 % ročne
od 9.2.2000 do zaplatenia. Istina predstavuje náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v dôsledku pádu
oporného múru žalobcov nachádzajúceho sa na spoločnej hranici s pozemkom, na ktorom žalovaný
spolu s vedľajšou účastníčkou stavia rodinný dom. Podľa tvrdení žalobcov 1/, 2/ príčinou pádu
múru malo byť konanie žalovaného, spočívajúce v podkopaní oporného múru zo strany ich pozemku.

Požadovaná suma pozostáva z hodnoty múru pred spadnutím vo výške 587,17 eur (17.689 Sk),
nákladov na nový múr vo výške 1.534,52 eur (46.229 Sk) a nákladov na odstránenie spadnutého múru
vo výške 1.620,26 eur (48.812 Sk). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané,že v oblasti hranice medzi vyššie položeným pozemkom žalobcov a nižšie položeným pozemkom
vedľajšej účastníčky bol žalobcami zriadený monolitický betónový oporný múr za účelom vyrovnania
výškového rozdielu pozemkov. Múr bol zhotovený svojpomocne žalobcami bez predchádzajúcej

technickej dokumentácie (projektovej, statickej) a bez stavebného povolenia či ohlásenia stavby. Vo
februári 2000 došlo k havárii časti oporného múru žalobcov, a to tak, že tento sa preklopil smerom do
pozemku vedľajšej účastníčky, na ktorom stojí hrubá stavba rodinného domu žalovaného a vedľajšej
účastníčky. V havarovanej časti mal oporný múr nepriehľadnú drevenú nadstavbu (zakrývajúcu výhľad
na RD žalovaného a vedľajšej účastníčky) a v ostatnej havarovanej časti nadstavbu z bielych tehiel.

Havarovaná časť oporného múru doposiaľ odstránená nebola a v súčasnosti je o hrubú stavbu RD
žalovaných opretá svojou drevenou nadstavbou. Podrobne sa ku kvalite vyhotovenia oporného múru a
príčinám havárie vyjadril znalecký posudok č. 10 - 11/2011 Technického skúšobného ústavu stavebného
(TSÚS), ktorý bol vyhotovený súdom ustanovenou znaleckou organizáciou. Ku kvalite zhotovenia
oporného múru znalecká organizácia konštatovala, že v danom prípade sa jedná o gravitačný oporný
múr, ktorý má zaťaženiam vzdorovať predovšetkým svojou hmotnosťou a tvarom. Základy múru boli

nedostatočne hlboko založené, v dôsledku čoho dochádzalo k ich podmrzaniu, a teda znižovaniu
únosnosti podkladovej zeminy základu. Múr bol postavený s vyložením na základ smerom k lícovej
strane (strana od žalovaného), čo negatívne vplývalo na jeho stabilitu voči preklopeniu. Priestor za
múrom (strana od žalovaného) nebol odvodnený a hromadiaca sa voda svojim tlakom múru priťažovala,
čo tiež prispieva náchylnosti k preklopeniu. Okrem uvedených nedostatkov s priamym vplyvom na

stabilitu múru voči preklopeniu konštatovala znalecká organizácia aj ďalšie nedostatky jeho kvality
majúce pôvod pri jeho zhotovení, a to: nízku kvalitu použitej betónovej zmesi, nedostatočnú prípravu
debnenia, nedostatočnú starostlivosť pri ukladaní čerstvého betónu a nedodržanie delenia konštrukcie
na dilatačné celky. Konštatovaná bola neodbornosť zhotovenia konštrukcie múru, viackrát v rozpore s
príslušnou STN. TSÚS jednoznačne konštatoval, že konštrukcia oporného múru už po jeho vybudovaní

nespĺňala požiadavky bezpečnosti voči preklopeniu podľa príslušnej STN. Súčasne však dodáva, že
tým samotným ešte nemusela ohrozovať okolie. K príčinám havárie TSÚS uvádza: Za hlavnú príčinu
havárie je možné na základe vykonaných analýz označiť podmrznutie základov a následné rozmrznutie
podložia pri dlhšie trvajúcom odmäku a za výdatného príspevku zvýšenej vlhkosti zemín za oporným
múrom. Havária bola pri obnaženej päte oporného múra v daných základových podmienkach a v

danom čase a vývoji počasia neodvratná. K otázke obnaženia päty znalecká organizácia uviedla: Na
fotografiách (nachádzajúcich sa v spise) vidno, pokiaľ siahala zemina pri opornom múre zo strany RD
žalovaného v jednotlivých rokoch, pričom je evidentné, že od roku 1996 dochádzalo k postupnému
obnažovaniu päty múru. Pôvodne boli základ a päta steny oporného múru priťažené v úseku pozdĺž RD
žalovaného na dĺžke 10m asi 2,4 m3 hliny, z ktorej postupne ubúdalo až došlo k obnaženiu základu.

"Nevyjadrujeme sa k spôsobu, ako k tomu došlo, nakoľko to s odstupom času nedokážeme." Z fotografií
predložených žalovaným (č.l. 418 - 423), ktoré boli i podkladom ostatne uvedeného záveru znaleckej
organizácie o postupnom ubúdaní hliny, bolo zistené, že týmito fotografiami dokumentoval žalovaný
(sám alebo s pomocou rodinných príslušníkov) miesto na "jeho" pozemku, na ktorom došlo neskôr k
havárii. Fotografie boli zamerané najmä na hlinu priťažujúcu z jeho strany základ múru, jej postupné

ubúdanie a vytekanie vody spod múru, či cezeň. Jednotlivé fotografie datoval do roku 1996, 1997,
1998, 1999, z ktorých je zrejmý záver o ubúdaní hliny a vytekaní vody a tiež do roku 2000, ktoré
zobrazujú už havarovaný múr. Akékoľvek upozornenie k orgánom verejnej správy zo strany žalovaného
na tento ním dokumentovaný stav v konaní preukázané nebolo a ostalo iba v rovine jeho všeobecného
tvrdenia, že na zlý stav upozorňoval. Rovnako neboli preukázané žiadne faktické opatrenia z jeho

strany smerujúce k zabráneniu ním dokumentovaného stavu, teda k zabráneniu ubúdania zeminy od
základu múru. Navrhované vypočutie Ing. Poštulku k záverom jeho posudku súd nevykonal, pretože
znalecký posudok TSÚS je vypracovaný na tak vysokej odbornej úrovni, že skutkové zistenia ním
zistené mal súd za jednoznačne preukázané. Keďže uplatnený nárok predstavoval náhradu škody,
bolo rozhodujúce zistenie jej existencie, zavineného konania žalovaného a príčinnej súvislosti medzi

uvedeným, ako základných predpokladov zodpovednosti za škodu. Vychádzajúc z predpokladu, že
pred haváriou oporného múru predstavovala táto stavba plusovú hodnotu v majetkovej sfére žalobcov,
potom v dôsledku zničenia tejto stavby pri zrútení, došlo na strane žalobcov k majetkovému úbytku
rovnajúcemu sa práve hodnote múru tesne pred zrútením. Poskytnutím ekvivalentu tejto hodnoty sa
majetková sféra dostane na pôvodnú úroveň a škoda je tým reparovaná, teda ako keby k nej nedošlo.

Škoda je tak v tomto prípade práve a len hodnota múru pred zrútením. Pokiaľ žalobcovia ako náhradu
škody žiadali popri náhrade hodnoty múru pred zrútením tiež hodnotu nového múru, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že tento nárok nie je dôvodný. Uplatnený súčasne s nárokom na hodnotu
múru v čase zrútenia, presahuje totiž v celom rozsahu výšku skutočnej škody na hodnote stavby. Kuvedenému správne smerovala i námietka žalovaného o duplicite uvedených nárokov. Z uvedeného
dôvodu uplatnenia nároku na náhradu hodnoty nového múru nad rámec skutočnej škody, súd žalobu
v tejto položke v celom rozsahu zamietol. Aj pri nároku na náhradu hodnoty oporného múru v čase

tesne pred zrútením, mal súd za to, že ku škode, teda k úbytku v majetkovej sfére žalobcov nedošlo,
i keď z iného dôvodu ako je uvedený vyššie. Zo znaleckého posudku TSÚS (a ostatné odborné
vyjadrenia boli vo väčšine obdobné) bolo zistené veľké množstvo chýb pri zhotovení tejto konštrukcie
a s tým súvisiaca veľmi nízka kvalita stavby spochybňujúca vôbec možnosť jej účelnej existencie po
celú dobu predpokladanej životnosti. K tomu sa jedná o stavbu bez stavebného povolenia a možno sa

dôvodne domnievať, že by vzhľadom na jej kvalitu nebolo vydané ani dodatočne a bolo by nariadené jej
odstránenie. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že oporný múr, tak ako ho zriadili žalobcovia
je bezcennou stavbou. Majetkové hodnoty vynaložené na zhotovenie tejto stavby sa do jej hodnoty
nepremietli, naopak boli v nej znehodnotené. Súd mal pritom za to, že havárii múru bolo možné predísť aj
prijehoveľminízkejkvalite(obdobneakoTSÚSkeďkonštatoval,žeinespĺňajúcpožiadavkybezpečnosti
voči preklopeniu, nemusel múr ohrozovať okolie) a oporný múr mohol plniť svoj účel do dnešného

dňa. Pre záver o nulovej hodnote tejto stavby však hovorí, že žiadny rozumne uvažujúci prípadný
záujemca o kúpu nehnuteľností žalobcov, by pri znalosti kvalít oporného múru nemohol byť ochotný
považovať túto stavbu ani pred zrútením za príslušenstvo zhodnocujúce domovú nehnuteľnosť. Tento
záver sa súdu javil natoľko zrejmý, že hodnotu oporného múru tak ako ho zriadili žalobcovia považuje za
nulovú aj s vedomím rozporu so znaleckým posudkom Ing. Facinka k tejto otázke. Stanovenie plusovej

hodnoty znalcom vysvetľuje jedine skutočnosť, že znalec nemal úplnú vedomosť o kvalite zhotovenia
predmetnej stavby. Vychádzajúc z konštatovanej nulovej hodnoty oporného múru v čase tesne pred
haváriou, potom jeho zničenie zrútením nemalo za následok úbytok v majetkovej sfére žalobcov. Na
ich strane teda nedošlo ku škode, ktorú žiadali nahradiť zodpovedajúcou časťou žaloby a súd preto
žalobu i v časti náhrady hodnoty múru pred jeho zrútením zamietol. Pri hodnotení ostatného uplatneného

nároku na náhradu nákladov na odstránenie havarovanej časti oporného múru však už vznik škody
na strane žalobcov 1/, 2/ konštatoval. I keď žalobcovia do dnešného dňa havarovaný múr neodstránili,
neznamená to, že im v tomto smere doposiaľ škoda nevznikla preto, že na uvedené nevynaložili
žiadne prostriedky. Škodu, ako úbytok v majetkovej sfére nemožno chápať výlučne ako ekvivalent
už vynaložených financií, ale je nevyhnutné škodou rozumieť všeobecne ekvivalent uvedenia veci do

predošlého stavu. Iba nahradením takéhoto ekvivalentu môže dôjsť k úplnej reparácii škody. Je zrejmé,
žepreuvedeniehavarovanéhoopornéhomúrudopôvodnéhostavu,tedaprevýstavbunového,bymusel
byť havarovaný múr odstránený. Náklady na takéto odstránenie sú tak nevyhnutne súčasťou ekvivalentu
uvedenia do predošlého stavu a predstavujú škodu, bez ohľadu či už boli vynaložené alebo nie. I keď
súd považoval havarovaný múr i v čase pred jeho zrútením za vec bez hodnoty, nemá táto skutočnosť

žiaden vplyv na nevyhnutnosť vynaloženia nákladov na jeho odstránenie. Tie bude nevyhnutné vynaložiť
tak v prípade odstraňovania hodnotnej stavby, ako stavby bezcennej. Škoda je tak v prípade tohto
uplatneného nároku daná. Čo sa týka jej výšky, považoval súd jej stanovenie znaleckým posudkom
Ing. Facinka (v tomto konaní vykonaným ako dôkaz listinou) za správne a nevidel žiaden dôvod na
spochybnenie ním prijatého záveru. Havarovaný oporný múr totiž predstavuje veľké kusy betónu, ktoré

je pred likvidáciou nevyhnutné rozdeliť na manipulovateľné celky. Ak majú byť zlikvidované v súlade
s príslušnými predpismi z oblasti nakladania s odpadmi, je nevyhnutný ich odvoz a s tým súvisiace
naloženie. Všetky uvedené činnosti sa neobídu bez mechanizácie, ktorej použitie je pomerne nákladné.
I táto okolnosť prispieva k zvýšeným nákladom na likvidáciu múru. Je potom prirodzené, že náklady na
odstráneniestanovilznalecdokoncavyššieakonákladynazhotovenienovéhomúruasúdichpovažoval

za jednoznačne zodpovedajúce skutočnosti, ak nie až podhodnotené. Čo sa týka zodpovednosti
žalovaného za uvedenú škodu, táto je daná. Nie však pre konanie spočívajúce v podkopaní múru, ktoré
dávalizavinužalovanémužalobcovia.Niektorédôkazyuvedenémuzáverusícenasvedčovali,nonebolo
dostatočne preukázané, že k pádu múru došlo v dôsledku ľudskej činnosti spočívajúcej v obnažení päty
oporného múru. TSÚS síce konštatuje, že k úbytku zeminy v tomto mieste došlo, no ani taká odborná

autorita nedokázala stanoviť proces akým k tomu došlo. Keďže nebolo preukázané, že úbytok zeminy
pri päte múru bol následkom ľudskej činnosti, bolo úplne vylúčené zistiť, či to vôbec urobil žalovaný. Súd
však zistil iné správanie žalovaného, ktoré na jeho strane zakladá zodpovednosť za škodu. Spočíva v
nekonaní žalovaného, ktorý nevykonal žiadne opatrenia, aby ku škode nedošlo, čím porušil všeobecnú
prevenčnú povinnosť podľa ustanovenia § 415 Obč. zák. Toto ustanovenie pritom ukladá každému, teda

bez ohľadu v koho majetkovej sfére škoda hrozí, počínať si tak aby ku škodám nedochádzalo. Žalovaný
bol teda povinný vykonať opatrenia, ktoré by aspoň potenciálne mohli zamedziť zrúteniu múru. V prvom
radetomohlobyťoboznámeniesprávnychorgánovsostavomterénuvoblastipätyopornéhomúru,resp.
iniciovanie správneho, prípadne i súdneho konania smerujúceho k uloženiu povinnosti žalobcom, ktorejsplnenie by zrúteniu múru zamedzilo. I keď žalovaný tvrdil, že na situáciu upozorňoval, v konaní táto
skutočnosť preukázaná nebola. Nebol predložený jediný listinný dôkaz o podaní k akémukoľvek orgánu
verejnej moci, a dokonca ani konkrétne uvedené žiadne takéto konanie, ktorého dokumentáciu by súd

mohol vyžiadať. Všetky námietky k opornému múru obsiahnuté v listinných dôkazoch sa týkajú výlučne
jeho nesprávneho umiestnenia vo vzťahu k spoločnej hranici a nie poukazu na úbytok zeminy od jeho
päty. Uvedené upovedomenie správnych orgánov, prípadne iniciovanie súdneho konania v dostatočnom
časovom predstihu by bolo dostatočným splnením si prevenčnej povinnosti, no zo strany žalovaného
k nemu nedošlo. Žalovaný nielen, že o obnažovaní päty múru včas neupovedomil žiadne orgány, ale

pri ohliadke vykonanej v súvislosti s uvedenou problematikou na jeseň 1999 Komisiou pre výstavbu a
územné plánovanie pri OÚ Lubina nebola z jeho strany poskytnutá ani len najmenšia súčinnosť v podobe
umožnenia vstupu členov komisie na pozemok. Toto konanie dokonca nespadá "iba" pod porušenie
všeobecnej prevenčnej povinnosti, ale bolo priamo porušením právnej povinnosti podľa Stavebného
zákona a bolo považované za priestupok podľa ust. § 134 ods. 1,3, §105 ods. 1 písm. e) Stavebného
zák. č. 50/1976 Zb. Potom, čo žalovaný včas neoznámil obnažovanie päty múru žiadnemu orgánu a

dokonca porušil Stavebný zákon pri snahe správneho orgánu zamedziť vzniku škody, jeho všeobecná
prevenčná povinnosť trvala i naďalej. Po uvedenom konaní voči správnemu orgánu je však primerané jej
rozšírenie dokonca až na vykonanie stavebných úprav samotným žalovaným, smerujúcim k odvráteniu
havárie múru, a to aspoň provizórne odvedenie vôd vytekajúcich spod múru a prihrnutie jeho obnaženej
päty dostatočným množstvom zeminy. Žalovaný však pre odvrátenie havárie múru nevykonal nič a

správnemu orgánu v jeho riadnej činnosti smerujúcej k odvráteniu havárie bránil v rozpore so zákonom.
Súčasne si postupné obnažovanie päty múru starostlivo každoročne dokumentoval fotografiami. Z
takejto dokumentácie stavu je zrejmé, že problémy v dôsledku úbytku zeminy predpokladal. Vedomosť
o možných problémoch súvisiacich s úbytkom zeminy pri päte múru preukazuje zavinené porušenie
prevenčnej povinnosti, prinajmenšom vo forme vedomej nedbanlivosti. Žalovaný totiž vedel, že bez

akéhokoľvek zásahu môže dôjsť ku škode a prinajmenšom spoliehal bez primeraných dôvodov, že sa
tak nestane. Z vyššie uvedených záverov vyplýva, že žalovaného dlhoročné nekonanie s vedomím
hroziacej škody a neumožnenie vstupu na pozemok bolo zavineným konaním žalovaného, ktoré do
istej miery bezprostredne vplývalo na haváriu oporného múru a s tým spojený vznik škody v podobe
nákladov jeho odstránenia. Na strane žalovaného tak boli naplnené základné predpoklady vzniku škody,

a to zavinené protiprávne konanie, existencia škody a príčinná súvislosť medi konaním žalovaného a
vznikomškody.Súdpretožalovanéhoknáhradeškodyvpodobenákladovnaodstráneniehavarovaného
múru zaviazal. Pri posúdení rozsahu uloženej povinnosti vychádzal z miery zavinenia žalovaného.
Je zrejmé, že to nebolo výlučne porušenie prevenčnej povinnosti a zabránenie vstupu na pozemok,
ktoré mali za následok haváriu múru. Pokiaľ by bol múr riadne technicky zhotovený, jeho havária by

žiadnym nekonaním žalovaného ani zamedzením vstupu na pozemok určite nenastala. Prichádza tu
teda do úvahy aj zavinenie poškodených ako zhotoviteľov a vlastníkov stavby nízkej kvality. Pomer
ich zavinenia ku zavineniu žalovaného stanovil súd v rovnakom rozsahu, teda 1 : 1. Rovnakú mieru
zavinenia na strane žalovaného dovodzoval súd zo skutočnosti, že žalovaný dlhodobo (prinajmenšom
od roku 1996 až do havárie v roku 2000) nevykonal nič, čím by aspoň potenciálne zamedzil obnažovaniu

päty oporného múru, ako zásadného predpokladu vzniku havárie. Ako konštatoval i znalecký posudok
TSÚS, bola havária oporného múru pri jeho obnaženej päte v daných podmienkach okolitého prostredia
neodvratná. Nemenej závažné ako vplyv na zásadný predpoklad havárie, je i zamedzenie vstupu na
pozemok urobené voči orgánu verejnej správy konajúcemu v snahe zabrániť vzniku škody. O závažnosti
tohto konania svedčí i skutočnosť, že napĺňalo znaky priestupku. Po zohľadnení miery zavinenie tak súd

zaviazal žalovaného k náhrade polovice nákladov na odstránenie havarovaného múru, čo predstavuje
810,13 eur. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie posúdil podľa § 415, § 420 ods. 1, § 441, § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 105 ods. 1 písm. e), § 134 ods. 1, 3 Stavebného zákona č. 50/1976 Zb.
v znení účinnom v čase ohliadky. Čo sa týka požadovaného úroku z omeškania, posúdil súd tento nárok
podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia žiadali priznať úrok z omeškania počnúc dňom

09.02.2000, teda odo dňa havárie múru. Keďže priznaná istina nemala splatnosť stanovenú dohodou,
právnym predpisom ani rozhodnutím, bolo ju v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka potrebné splniť
prvého dňa po tom, čo žalobcovia o plnenie žalovaného požiadali. Prvá preukázateľne vykonaná výzva
na zaplatenie je však až doručenie žaloby žalovanému vykonané dňa 23.08.2005 v súlade s vtedy
platným ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p. Prvého dňa po doručení mal žalovaný plniť, a keďže tak neurobil

dostal sa nasledujúcim dňom (25.08.2005) do omeškania. Od tohto dátumu preto žalobcom patrí úrok z
omeškania z priznanej istiny. Výšku úroku súd stanovil podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení
účinnom v čase vzniku omeškania, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzbyNBSplatnejkprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu.SadzbaNBSk25.08.2005bola3 %, preto výška úroku z omeškania predstavuje 6 %. Nad rámec priznaného obdobia a priznanej výšky
úrokuzomeškaniapotomsúdúrokzomeškaniazamietolakonedôvodnýajzpriznanejistiny. Onáhrade
trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech

len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí. Žalobcovia boli úspešní v časti 21,65 % uplatneného
nároku (priznaných 810,13 eur / žiadaných 3.741,95 eur) a žalovaný s vedľajšou účastníčkou v časti
78,35 % (zamietnutých 2.931,82 eur / žiadaných 3.741,95 eur). V tomto pomere majú nárok na náhradu
preddavku na znalecké dokazovanie, ktorý zaplatili vo výške 400 eur, z čoho 78,35 % predstavuje 313,40
eur. Náhrada ostatných trov konania žalovaného a vedľajšej účastníčky im patrí v rozsahu 56,70 %,

pretože tu sa na ich úspech započítava úspech žalobcov (78,35 % - 21,65 %). Náhrada ostatných trov
konania žalovaného a vedľajšej účastníčky pozostáva z: náhrady na stratu na zárobku žalovaného pre
účasť na pojednávaní: dňa 25.02.2009 v trvaní 2 hodín neprítomnosti na pracovisku á 3,34 eur, teda
6,68 eur, dňa 31.05.2012 v trvaní 8 hodín neprítomnosti na pracovisku á 2,85 eur, teda 22,80 eur, dňa
15.10.2012 v trvaní 8 hodín neprítomnosti na pracovisku á 2,85 eur, teda 22,80 eur. Spolu náhrada
na zárobku predstavuje 52,28 eur z čoho 56,70 % predstavuje 29,64 eur. Náhrada trov žalovaného a

vedľajšej účastníčky na zloženom preddavku a strate na zárobku tak predstavuje celkom 343,04 eur.
O náhrade trov konania štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého má štát podľa
výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Ako bolo uvedené vyššie, bol výsledkom konania
neúspech žalobcov 78,35 % a neúspech žalovaného a vedľajšej účastníčky 21,65 %. Trovy konania

štátu predstavujú 3.081,80 vyplatených na znalečné z rozpočtových prostriedkov súdu. Podiel žalobcov
na tejto sume pri uvedenom percentuálnom pomere predstavuje 2.414,59 eur. Na túto sumu im bude
započítané plnenie preddavku v celkovej výške 1.350 eur, ktorý bol zaplatený až po priznaní znalečného
a nebol preto použitý na úhradu znalečného. Z uloženej povinnosti náhrady trov štátu im tak ostáva
uhradiť 1.064,59 eur. Podiel žalovaného a vedľajšej účastníčky na celkovej sume náhrady trov štátu pri

uvedenom percentuálnom pomere predstavuje 667,21 eur. Žalovaný a vedľajšia účastníčka sú povinní
túto sumu uhradiť v celom rozsahu, pretože nimi zložený preddavok 400 eur bol použitý na úhradu
znalečného.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/, žalovaný a vedľajšia

účastníčka na strane žalovaného.

3. Žalobcovia 1/, 2/ v podanom odvolaní uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný,
predčasne vydaný z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho
posúdenia - § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a flagrantného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z obsahu
nepresvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku je nesporným, že rozhodnutie je výsledkom
odmietnutia spravodlivosti súdneho konania od jeho počiatku, a to v dôsledku nekonania súdu podľa
§ 1, § 2, § 3 a § 18 veta prvá, § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. , zanedbania povinnosti uloženej súdu
podľa § 118 ods. 2 O.s.p., nekonania súdu podľa § 120 ods. 1 O.s.p., nevykonania objektivizácie zistení

vypočutím znalcov, čo malo v konečnom dôsledku za následok aj ďalšie závažné procesnoprávne
a hmotnoprávne pochybenia súdu. Poukázali na to, že dňa 15.10.2012 došlo k ostrému konfliktu
medzi Mgr. Q. M. a zákonným sudcom pred vynesením rozsudku, takže dá sa dôvodne predpokladať,
že zákonný sudca bol vo veci zaujatý, rozrušený, nebol schopný vec objektívne rozhodnúť a tento
stav jeho zjavnej neistoty sa preniesol do ďalších závažných procesnoprávnych pochybení a odrazil

sa vo vydaní nezákonného rozsudku, a to na ich škodu. P., že potom, ako súd dňa 15.10.2012
pod hrozbou vyhrážok adresovaných zákonnému sudcovi zo strany vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného B.. Q. M. a hrozbám mu adresovaných inou ťažkou ujmou - podanie trestného oznámenia,
sudca nepripustil procesne vadne jeho účasť ako vedľajšieho účastníka v druhom rade v konaní na
strane žalovaného, hoci tak bol povinný v súlade s platnými ustanoveniami O.s.p. (§ 93) ho pripustiť

do konania na strane žalovaného. Mali za to, že súd bol povinný s ním konať ako s vedľajším
účastníkom na strane žalovaného, nestalo sa tak a týmto súd neprípustne zapríčinil predĺženie stavu
neistoty žalobcov o výsledok konania. Do právoplatného rozhodnutia vo veci vedľajšieho účastníka
v druhom rade na strane žalovaného B.. Q. M., súd nemohol vykonať ďalší procesný úkon, bol
povinný konanie prerušiť na neurčito a až na následnom pojednávaní vo veci rozhodnúť. Napadnutý

rozsudok v dôsledku vadného právneho posúdenia veci a nevypočutia súdom znalcov navrhovaných
žalobcami za účelom objektivizácie je nepreskúmateľný - vecne nesprávny. Súd sa nevyrovnal s
konaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi - § 3 ods. 1 Obč. zák., v rozpore s ust. § 415 Obč. zák.,
čo malo za následok vznik majetkovej škody na ich strane. Ďalej uviedli, že odôvodnenie napadnutéhorozsudku nie je dostatočne presvedčivé, teda postup prvoinštančného súdu predchádzajúci vydaniu
nezákonného a nepreskúmateľného rozsudku odporuje požiadavke na spravodlivosť súdneho konania
v každom jeho štádiu. Dôvodili, že súd neuviedol účastníkom konania v priebehu konania, ako sa na

základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností javí právne posúdenie veci, odmietol vykonať
dokazovanie - vykonanie dôkazu o opaku tvrdenia žalovaného, nepripustil vypočutie znalcov a tým
odmietol objektivizáciu ich zistení, čím im odňal možnosť konať pred súdom a realizovať svoje základné
práva, došlo k porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti v neprospech žalobcov, tým súd znemožnil
žalobcomplnohodnotnúrealizáciuprávachránenéhovčl.46ods.1ÚstavySR,t.j.spravodlivosťkonania

vo veci samej. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne, žiadali, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovanýavedľajšiaúčastníčkanastranežalovaného podaliodvolanieprotivýrokuI.,III.,V.rozsudku
súdu prvej inštancie z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), za použitia § 221 ods. 1, §205
ods. 2 písm. b), c), d), e), f) O.s.p. Podľa názoru žalovaného a vedľajšej účastníčky rozsudok odporuje

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Poukázali na to, že súd vyneseným rozsudkom nariadil žalovanému platiť
žalobcom za odstránenie čiernej stavby žalobcov úmyselne postavenej bez stavebného povolenia podľa
vo veci vypracovaných statických posudkov tak zle vyhotovenej, že by nebolo možné jej dodatočné
povolenie a ktorá aj podľa statických posudkov od svojho vyhotovenia ohrozovala svoje okolie a z toho

dôvodu je nutné jej odstránenie, čo nariaďuje stavebný zákon. Skutočnosť, že žalovaný v súvislosti
s haváriou oporného múru sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania bola dokázaná aj orgánmi
činnými v trestnom konaní a dokonca aj v tomto konaní, kde bolo zistené, že zodpovednosť za uvedenú
škodu nie je pre konanie žalovaného spočívajúce v podkopaní múru, ktoré dávali za vinu žalovanému
žalobcovia v žalobnom návrhu. Napadnutý rozsudok je v hrubom rozpore so zákonom, a to aj z dôvodu,

že týmto rozsudkom je žalovanému kladené za vinu, že si nesplnil povinnosti vlastníka pozemku, ktorý
nikdy nevlastnil. Namietali, že súd vo veci vyniesol rozsudok, aj keď nebol ustálený okruh účastníkov
konania a nebolo preto možné rozhodnúť vo veci samej. Poukázali na to, že na pojednávaní pri
preberaní uznesenia o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného Mgr.
Q. M., jasne deklarovali zvažovanie odvolania proti tomuto uzneseniu, teda sudcovi bolo známe, že

okruh účastníkov konania nie je ustálený. Súd prvej inštancie neprihliadal na tieto okolnosti a v tej
istý deň vo veci vyniesol rozsudok, aj keď lehota na odvolanie proti nepripusteniu vedľajšieho účastníka
do konania bola 15 dní. Tým nebol ustálený okruh účastníkov konania a nebolo možné rozhodnúť vo
veci samej. Dôvodili, že oporný múr z ich strany nikdy podkopaný nebol, čo skonštatovali aj znalci pri
znaleckom skúmaní a o čom je možné sa presvedčiť jeho obhliadkou aj v súčasnosti. Skutočnosť, že

žalovaný sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil potvrdzuje aj uznesenie Okresnej prokuratúry
Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 321/00 zo dňa 02.05.2002. Z vykonaného dokazovania je nesporné,
že príčinou havárie oporného múru bolo jeho zlé technické vyhotovenie ako následok hrubého porušenia
stavebného zákona. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení rozhodnutia na zápis č. 4
komisie pre výstavbu a územné plánovanie pri OÚ Lubina, poukázali na to, že sa jedná iba o účelové

tvrdenie priateľov žalobcu, spolu s ktorými žalobca mnoho rokov robil poslanca obecného zastupiteľstva
Obce Lubina, vrátane zastávania funkcie predsedu stavebnej komisie, poľnohospodárskej komisie a tiež
funkciu zástupcu starostu a tieto funkcie aj náležite opakovane zneužíval proti nim. Dňa 21.09.1999
bol žalovaný na pozemku vedľajšej účastníčky spolu aj so správnym orgánom - Okresným úradom
v Novom Meste nad Váhom, odborom životného prostredia, tomuto správnemu orgánu na predmetný

oporný múr žalobcov poukázal, keďže správny orgán išiel okolo predmetného nepovoleného oporného
múru, správny orgán oporný múr riadne videl. V daný deň ho nikto iný, kto by sa preukázal osobitným
preukazom oprávňujúcim vstup na pozemok, nepožiadal o umožnenie takéhoto vstupu. Ak by sa tak
stalo,akojeuvedenévrozsudku,nastrane9vods.3,jednalobysaopriestupokatedapredmetnýorgán
bol povinný na daný priestupok upozorniť a iniciovať predmetné priestupkové konanie. Keďže sa tak

nestalo, je jednoznačné, že priestupok nebol spáchaný a nebol dôvod na začatie daného priestupkového
konania. Ďalej zdôraznili, že povinnosť podľa § 105 ods. 1 písm. e) Stavebného zákona má len ten,
o koho pozemok ide, a teda žalovaný túto povinnosť nikdy nemal, nakoľko daný pozemok nikdy
nebol v jeho vlastníctve a teda mu ani nikdy nevyplývali akékoľvek iné povinnosti, ktoré by mal ako
vlastník pozemku. Z týchto skutočností vyplýva, že žalovaný nikdy nebol vyzvaný na sprístupnenie

pozemku, a ak by aj bol, poradný orgán obce by si nesplnil svoje povinnosti a ani by nevyužil svoje
práva, a tým nemôže byť kladené za vinu a na zodpovednosť žalovanému, že si neplnil povinnosti
majiteľa predmetnej nehnuteľnosti, ktorú nikdy nevlastnil. Komisia pre výstavbu a územné plánovanie
pri Obecnom úrade Lubina je len poradný orgán obce, ktorý nemá právo vydávať individuálne záväznéprávneaktyavprípadeporušeniazákonamápovinnosťpodaťpodnetna Okresnýúrad,odborživotného
prostredia Nové Mesto nad Váhom. Vzhľadom na skutočnosť, že zápis č. 4 nebol nikdy právoplatným
individuálnym právnym aktom a jeho odporúčané závery neboli nikdy pre nich právne záväzné, a to

aj vzhľadom na to, že o existencii konania a aj samotného zápisu č. 4 sa dozvedeli až po havárii
oporného múru. Poukázali na to, že tak, ako je uvedené v závere zápisu č. 4, bol podaný podnet na
Okresný úrad, odbor životného prostredia Nové Mesto nad Váhom, ktorý odmietol vo veci konať. Z
uvedeného vyplýva, že nadriadený orgán na základe zápisu č. 4 konanie zastavil a tým vo veci neboli
vydané žiadne záväzné nariadenia. Zdôraznili, že žalovaný nikdy nevlastnil žiadny pozemok v Obci

Lubina a teda nevlastnil ani pozemok, na ktorom sa nachádza havarovaný oporný múr a ani susediaci
s takýmto pozemkom, a teda žalovaný nemal nikdy povinnosť Komisiu pre výstavbu pri Obecnom
úrade Lubina na takýto pozemok púšťať a ani nemal povinnosti vyplývajúce z vlastníctva takéhoto
pozemku a tým pádom ani prevenčné povinnosti. Uviedli, že z posudku Ústavu súdneho znalectva STÚ
Bratislava jednoznačne vyplýva, že jestvujúca konštrukcia oporného múru nevyhovuje požiadavkám
príslušných technických noriem a predpisov a teda bezpečnosť ľudí a okolitých stavieb ohrozovala

aj v dobe pred jej zrútením. Je jednoznačné, že od postavenia oporného múru žalobcami hrozilo
jeho zrútenie a bolo len otázkou času, kedy k nemu dôjde. V tomto smere poukázali aj na statický
posudok auditora statiky Ing. Jozefa Poštulku, ktorý uviedol, že predmetný oporný múr, včítane jeho
základu, je staticky nevyhovujúci a od svojho postavenia ohrozoval a dosiaľ ohrozuje bezpečnosť svoju
aj okoloidúcich, a aby sa zabránilo ďalším škodám, je nutné tento múr zbúrať, včítane základu. Ďalej

poukázali na skutočnosť, že sudca úmyselne zatajoval v rozsudku skutočnosť, že žalobcovia porušili
svoje povinnosti, a to riadne v súlade so zákonom zhotoviť predmetný oporný múr, čo by v tomto prípade
znamenalo, že predmetný oporný múr musel byť povolený v stavebnom konaní, na oporný múr by
musela byť vyhotovená riadna projektová dokumentácia a v stavebnom konaní by sa všetky okolnosti
stavby riadne prejednali a v prípade vydania stavebného povolania, toto by zohľadňovalo aj stavebné

povolenie na rodinný dom na pozemku parc. č. 1062/2 a teda predmetný havarovaný múr by bol riadne
osadený do terénu a taktiež riadne technicky zhotovený na základe projektovej dokumentácie, overenej
vstavebnomkonaníabolbyrealizovanýpododbornýmdohľadomstavebnéhodozoru. Hrubéporušenie
noriem a predpisov pri stavbe oporného múru zhodne konštatuje vo svojom znaleckom posudku aj
TSÚS. Nedostatok hrúbky oporného múru bol podľa znaleckej organizácie natoľko významný, že ani

pri splnení ostatných kvalitatívnych požiadaviek na túto stavbu by múr pri uvedených nedostatočných
hrúbkach nespĺňal požiadavky bezpečnosti voči preklopeniu. Základy múru boli nedostatočne hlboko
založené, v dôsledku čoho dochádzalo k ich podmrzaniu a teda k znižovaniu únosnosti podkladovej
zeminy základu. Okrem uvedených nedostatkov s priamym vplyvom na stabilitu múru voči preklopeniu,
konštatovalaznaleckáorganizáciaajďalšienedostatkyjehokvalitymajúcepôvodprijehozhotovení,ato

nízku kvalitu použitej betónovej zmesi, nedostatočnú prípravu debnenia, nedostatočnú starostlivosť pri
ukladaní čerstvého betónu a nedodržaniu delenia konštrukcie na dilatačné celky. Je možné konštatovať,
že čierna stavba oporného múru od svojho vzniku ohrozovala svoje okolie , a to ohrozovala ho svojím
pádom. Žalovaný a vedľajšia účastníčka namietali nepravdivé obvinenie sudcu, že cielene spolu s
rodinnými príslušníkmi dokumentovali miesto na pozemku, na ktorom došlo neskôr k havárii. V tejto

súvislosti uviedli, že doložené fotografie neboli jediné fotografie, ktoré v tomto období vyhotovovali,
ale bolo ich veľké množstvo a ich vyhotovenie bolo z dôvodu, že opakovane dochádzalo na pozemku
vedľajšej účastníčky za jej neprítomnosti k ničeniu majetku, stavebného materiálu, ovocných stromov,
zelene, sadzby, z toho dôvodu museli skoro pri každom príchode na pozemok volať políciu a vyhotovené
fotografie a videá slúžili na preukazovanie orgánom činným v trestnom konaní, v akom stave pozemok

zanechávali pri predchádzajúcom odchode, dokumentovali škody na majetku, na zeleni, na stromoch
a to v rôznych častiach pozemku, zosúvanie zeminy, vytekanie vody z oporného múru. Namietali
tvrdenia súdu prvej inštancie, že neupozorňovali orgány verejnej správy na daný stav, keď predložili v
konaní dôkaz, že v roku 1991 bola vykonaná obhliadka vytekajúcej vody z oporného múru v priestore
za podpivničenou terasou, t.j. v mieste budúceho zrútenia oporného múru v roku 2000, vo veci boli

vykonané aj viaceré ohliadky, a to správnym orgánom, o čom existujú aj zápisnice a tiež policajným
orgánom, tieto zápisnice sú založené v ich spisoch a sú sprístupnené iba na vyžiadanie súdu. Dôvodili,
žezichstranypredloženýdôkazč.15potvrdzuje,žeupozorňovalinazlýtechnickýstavopornéhomúrua
dokonca oporný múr mal byť minimálne od roku 1991 pod dohľadom stavebného úradu, nakoľko komisia
pre výstavbu pri Obecnom úrade Lubina bola zo zákona povinná konať. Nemôže byť preto žalovanému

kladené za vinu nečinnosť danej komisie a že daný prípad komisia vďaka svojej nečinnosti zatajovala
pred kompetentnými orgánmi. Zdôraznili, že havarovaný oporný múr bol nekvalitne postavený, jedná sa
o čiernu stavbu a teda nikomu inému nie je možné klásť za zodpovednosť, že nebojoval s nečinnosťou
orgánov verejnej moci, nakoľko tieto boli zo strany žalovaného na zlé vyhotovenie stavby upozorňovanéešte v roku 1991. Žalovaný si teda splnil aj povinnosť, ktorú nikdy nemal a oboznámil komisiu pre
výstavbu pri Obecnom úrade Lubina, že oporný múr je zle vyhotovený a upozornil aj na skutočnosť, že
múr nie je odvodnený a že cez praskliny v ňom vyteká voda. Takejto zodpovednosti je žalovaný zbavený

listom komisie pre výstavbu zo dňa 15.05.1991 adresovaným Ing. O. O., t.j. žalobcovi 1/. Tento list
jednoznačne dokazuje, že na problém upozornili, a to dokonca presne v miestach, kde došlo v roku
2000 k havárii oporného múru. Okrem toho bol žalobca aj komisiou upozornený na existenciu prasklín
v opornom múre, na jeho nekvalitu, a to presne v mieste, v ktorom sa oporný múr po deviatich rokoch
zrútil. Žalovaný mal za to, že došlo k porušeniu jeho základných práv, ktoré mu garantuje Ústava

SR, najmä práva na spravodlivý proces, práva na rovnaké zaobchádzanie a tiež práva vedieť, v akej
veci sa spor týka. Podľa žaloby na náhradu škody malo ísť o konanie proti nemu, a to vo veci, že v
príčinnej súvislosti s konaním žalovaného - podkopaním múru spadol žalobcom postavený plot. Teda zo
žaloby je jednoznačné, že žalobcovia žalovali žalovaného pre jeho údajné aktívne konanie, ktoré malo
spočívať v podkopaní predmetnej stavby. V tomto zmysle bolo vedené aj celé dokazovanie, výsluchy
účastníkov a aj svedkov. Súd nežiadal v žiadnom posudku znalcov na vyjadrenie zodpovednosti na

základe prevenčnej povinnosti, taktiež sa posudky nezaoberajú tým, či by nejakým opatrením zo strany
žalovaného mohlo dôjsť k odvráteniu havárie, teda sa jedná iba o špekuláciu zo strany súdu, ktorá je v
hrubom rozpore s prejednávanou žalobou a žalovaný nemal možnosť sa k tejto veci vyjadriť. Dôvodili, že
súd žalovaného k porušeniu prevenčnej povinnosti nikdy nevypočul, v samotnom konaní sa o tejto veci
nikdy nekonalo a súd svojvoľne zmenil prejednávanú žalobu bez toho, aby žalovaného o tom oboznámil,

čím bol podvedený a bol ukrátený o možnosť účinne sa brániť a predkladať dôkazy. Uviedli, že súdom
je tendenčne prekrúcané a zatajované, že žalobcovia okrem iného porušili svoju prevenčnú povinnosť
tým, že vzhľadom na ich vedomie o nedostatkoch ako zhotoviteľov havarovanej stavby dlhoročne
nekonali, a to aj s vedomím, že im dlhoročne hrozila škoda, nakoľko bolo preukázané, že dochádzalo k
dlhoročnému úbytku zeminy, avšak žalobcovia nijako nekonali. Žalobcovia mali povinnosť počínať si tak,

aby ku škodám nedochádzalo a teda boli povinný vykonať opatrenia, ktoré by aspoň potenciálne mohli
zamedziťzrúteniumúru. Minimálnežalobcoviamalimožnosťodstrániťdrevenúnadstavbu,čímbyznížili
negatívne vplyvy vetra. Avšak žalobcovia úmyselne nevykonali nič, čím by odvrátili hroziacu škodu,
pričom v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný, nakoľko súd sa touto skutočnosťou nijako nezaoberal.
Vyslovili názor, že konanie komisie pre výstavbu z 21.09.1999 nebolo v dostatočnom časovom predstihu

a nedá sa hovoriť ani o naplnení povinnosti žalobcov vyplývajúcej z § 415 Obč. zák. Podľa stavebného
zákona, stavebník zodpovedá za stavbu, ktorú zhotovil. Teda žalobcovia porušili svoju prevenčnú
povinnosť už samotným zhotovením čiernej stavby, nielenže zhotovili stavbu, ktorá mala vážne právne
vadyatútostavbuzhotovilitak,žemalavážneneodstrániteľnétechnickévady,atedaodzačiatkuporušili
svoju prevenčnú povinnosť a v tomto stave zotrvávali dlhé roky až do pádu múru a tak pokračujú až

do dnešného dňa. Skutočnosť, že dochádzalo k svojvoľnému uvoľňovaniu zeminy, potvrdili v konaní
svedkovia B. M. a B.. Q. M., avšak sudca úmyselne tieto časti ich výpovedí nezaprotokoloval, čím
neumožnil odvolaciemu súdu preskúmať tieto tvrdenia. Z vyššie uvedených dôvodov je rozsudok súdu
prvej inštancie tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozsudok preto odporuje § 157 ods.
2 O.s.p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom podľa názoru žalovaného

a vedľajšej účastníčky porušuje ich právo na spravodlivý proces. Rozsudok je nepreskúmateľný aj
z toho dôvodu, že súd sa v ňom nijako nevysporiadal s prevenčnou povinnosťou žalobcov, ktorá
bola jednoznačne porušená, súd ju úmyselne v rozsudku zatajil aj keď bola preukázaná a teda aj v
tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný. Žalovaný a vedľajšia účastníčka nesúhlasili ani so sumou,
ktorá by mala byť polovicou nákladov na odstránenie havarovaného múru, nakoľko táto suma podľa

znaleckého posudku znalca Karola R., zahŕňa aj chodníky, násyp s dusáním, položenie terasovej dlažby,
položenie betónovej dlažby a je tam veľká suma za uloženie zeminy na skládku, ktorú žalobcovia
nemusia vynaložiť, taktiež do dnešného dňa túto sumu ani nevynaložili, teda nemôže byť úročená. Súd
prvej inštancie teda rozhodol o škode, ktorá reálne neexistuje. Pri tomto rozhodnutí nie je dodržaná
miera zavinenia, nakoľko všetky dôvody potvrdzujú, že za škodu zodpovedajú 100% len žalobcovia,

žalovaného zodpovednosť bola súdom vylúčená a prevenčnú povinnosť žalovaný preukázateľne nemal
a ani sa o nej nekonalo. Vytýkali súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní o výške škody na odstránenie
múru, vychádzal zo znaleckého posudku znalca Karola R., ktorý znalec nemal úplnú vedomosť o
kvalite zhotovenia predmetnej stavby. Vyslovili názor, že súd môže zaviazať žalovaného iba k reálne
vzniknutej škode a nielen k predpokladanej alebo k škode, ktorá vznikne v budúcnosti a teda vzhľadom

na skutočnosť, že do dnešného dňa stavba nebola odstránená, nie je možné požadovať prostriedky
vynaložené na demoláciu, ktoré ešte do dnešného dňa vynaložené neboli. Mali za to, že škoda súvisiaca
s odstránením oporného múru sa nedá uplatniť na základe znaleckého posudku, ale táto mala byť
uplatnenánazákladejednotlivýchfaktúr,ktoréjednoznačnesúviselisdanoulikvidáciouatedabynajskôrmuselo k samotnej likvidácii dôjsť. Taktiež poukázali na skutočnosť, že múr nebol 13 rokov likvidovaný
a teda budúca likvidáciu bude v dôsledku hrubého porušenia zákonov zo strany žalobcov, nakoľko do
dnešného dňa nijako nekonali, iba likvidáciu úmyselne sťažili výsadbou a výstavbou v bezprostrednej

blízkosti padnutého múru po jeho páde. Poukázali na to, že žalobcovia doposiaľ nepristúpili k likvidácii
oporného múru, čo znamená, že im súčasný stav vyhovuje. Zdôraznili, že znalecký posudok I. R. bol
vyhotovený pre orgány činné v trestnom konaní a nie pre konanie na tomto súde a jednalo sa len o hrubé
odhady pre účely trestného konania. Z týchto dôvodov nebolo možné pri rozhodovaní o výške náhrady
škody vychádzať z tohto znaleckého posudku. Žalovaný a vedľajšia účastníčka zároveň namietali

rozhodnutie súdu vo veci náhrady trov konania za úhradu znaleckého posudku STÚ. Tento znalecký
posudok bol použitý ako hlavný dôkaz obhajoby žalovaného, nakoľko jednoznačne preukázal pravdivosť
znaleckého posudku Ing. Bachara, a teda prostriedky naň boli účelne vynaložené. Tento dôkaz bol
vypracovanývsúladesozásadourovnostistránvkonaníatedaajvdokazovaníataktiežjejednoznačné,
že tento mal rozhodujúci prínos do konania, pretože znalecký posudok TSÚS súd nariadil vypracovať
ako kontrolný posudok k znaleckému posudku STÚ. Mali za to, že kontrolný znalecký posudok STÚ

bol nadbytočný, nakoľko iba potvrdil pravdivosť tvrdení v dôkazoch, ktoré predložil žalovaný a preto im
mala byť priznaná náhrada trov konania za úhradu znaleckého posudku STÚ. Žalovaný a vedľajšia
účastníčka ďalej namietali rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keď mali za to,
že žalovaný bol vo veci 100% úspešný a súd neoprávnene krátil náhradu trov konania. Nesúhlasili
ani s povinnosťou zaplatiť trovy konania štátu, nakoľko súd na ústnom vyhlásení rozsudku vyhlásil

rozhodnutie, že náhradu trov konania znáša žalobca a že na ich náhradu má právo žalovaný potom,
ako ich súdu vyčísli, čo žalovaný v lehote spravil. Okrem uvedeného tieto trovy sú nesprávne vyčíslené
aj z dôvodu nesprávneho rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný trval na tom, že preukázal, že konania,
ktorého sa mal dopustiť, sa nedopustil a teda bol 100% úspešný. Z týchto dôvodov žiadali, aby vzniknuté
trovy znášal len žalobca. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V.

zmenil a žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, alternatívne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch I., III., V. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobcovia 1/, 2/ sa k odvolaniu žalovaného a vedľajšej účastníčky na strane žalovaného písomne
nevyjadrili.

6. Žalovaný a vedľajšia účastníčka v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ uviedli, že
predmetné odvolanie je nejasné, s vecou skoro vôbec nesúvisí. Uviedli, že žalobcovia vo svojom
odvolaní úmyselne, nepravdivo očierňujú B.. Q. M., že sa mal sudcovi nebezpečne vyhrážať, čím mal
spôsobiť sudcovi taký šok, vďaka ktorému nebol schopný správne postupovať. Poukázali na to, že

sudca úmyselne skracoval výpovede svedkov B. M. a B.. Q. M., a to v najpodstatnejších častiach ich
výpovedí priamo súvisiacich s prejednávanou vecou. Ich výpovede skreslene zapisoval v prospech
žalobcov. Celé odvolanie žalobcov má slúžiť iba na poškodenie dobrého mena žalovaného a jeho
rodiny. Uviedli, že B.. Q. M. sa sudcovi nikdy nevyhrážal, že má známosť na Generálnej prokuratúre SR
a ani inak, avšak je pravda, že sudcu upozornil, že má podozrenie, že pácha trestný čin, a to rozdielnou

protokoláciou od toho, čo vypovedal B.. Q. M.. Ďalej uviedli, že sudca sa dopustil závažných pochybení,
ktorými ich veľmi poškodil a žalobcom privodil vo vynesenom rozsudku neoprávnený prospech.

7. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 2. októbra 2014, č. k. 4Co/244/2013-1140 (prvým v
poradí) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho

súdnehoporiadkuplatnéhovčasejehorozhodovania),nakoľkovzhliadolrovnakoakosúdprvejinštancie
porušenieprevenčnejpovinnostižalovaného,vyplývajúcejz§415Občianskehozákonníka,ktorásatýka
každého, a nie iba vlastníka pozemku. Nárok žalobcov na náhradu škody pozostávajúcej z nákladov
na odstránenie spadnutého múru považoval preto za dôvodný, po zohľadnení miery spoluzavinenia
zaviazal žalovaného k náhrade polovice nákladov na odstránenie havarovaného múru vo výške 810,13

eur. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody pozostávajúci z hodnoty múru pred spadnutím, stotožnil sa
s názorom súdu prvej inštancie, že tento nárok nie je dôvodný, nakoľko oporný múr tak, ako ho zriadili
žalobcovia je bezcennou stavbou. Odvolací súd rovnako neuznal ani nárok žalobcov na náhradu škody
pozostávajúcej z nákladov na nový múr, keďže presahoval v celom rozsahu výšku skutočnej škody na
hodnote stavby. Žalobcom 1/, 2/ vzhľadom na výsledok odvolacieho konania uložil povinnosť zaplatiť

žalovanémuavedľajšejúčastníčkenajehostranenáhradutrovodvolaciehokonaniavovýške 27,49eur.

8. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 2/, žalovaný a vedľajšia účastníčka
na strane žalovaného dovolanie.9. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 20.08.2018 č. k. 5C/34/2008-1478 dovolacie konanie
o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/244/2013-1140 zo dňa

02.10.2014 zastavil (z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku).

10. O dovolaní žalovaného a intervenienta (označenie vedľajšieho účastníka podľa § 81 Civilného
sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej aj „CSP“) na strane žalovaného rozhodol dovolací
súd uznesením zo dňa 21.07.2020, č. k. 3Cdo 239/2018-1486 tak, že dovolanie odmietol ako procesne

neprípustné (§ 447 písm. c/ CSP) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcom priznal nárok na náhradu trov
dovolacieho konania.

11. Na základe sťažnosti žalovaného a intervenienta na jeho strane Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 30.11.2021 č. k. I. ÚS 353/2021-78 rozhodol, že rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/244/2013-1140 z 2. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 239/2018 z 21. júla 2020 boli porušené základné právo sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/244/2013-1140 z 2.
októbra 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 239/2018 z 21. júla 2020

ústavný súd zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Trenčíne
a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy konania 567,28
eur a zaplatiť ich advokátovi JUDr. Martinovi Olosovi, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, každý z nich v
sume 283,64 eur, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti
nevyhovel.

12. Ústavný súd v bodoch 44., 45., 54., 56., 57., 58., 60., 61., 62. uviedol, že „krajský súd za
prvý dôvod porušenia všeobecnej preventívnej povinnosti sťažovateľom majúcej za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval to, že
sťažovateľ neupovedomil príslušné správne orgány o havárii oporného múru. Ústavný súd konštatoval,

že všeobecnú preventívnu povinnosť ustanovenú § 415 Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať
so všeobecnou oznamovacou povinnosťou. V napadnutom odvolacom konaní nebolo sporné, že v
súvislosti s haváriou oporného múru, ako aj v súvislosti s jeho nelegálnym postavením žalobcami
príslušnýstavebnýúradkonal.Krajskýsúdmalvedomosťoskutočnosti,žesťažovatelia(akožalobcovia)
sažaloboudoručenouOkresnémusúduTrenčín6.apríla1992domáhaliprotižalobcom(akožalovaným)

odstránenia oporného múru; uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. 11 C 559/1992 a skončilo tak,
že Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 11 C 559/92-325 zo 4. novembra 2002 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 239/03-387 z 8. septembra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. novembra
2004, žalobu zamietol. Krajský súd mal vedomosť aj o tom, že súd prvej inštancie (v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 34/2008) „nepripojil celý súdny spis OS TN 11 C 559/1992“, ako to žiadali sťažovatelia

na objasnenie stavu miesta v čase výstavby oporného múru. Súčasťou tohto spisu pritom je oznámenie
Obecného úradu z 15. mája 1991, z ktorého vyplýva, že na základe žiadosti sťažovateľov z 3. mája 1991,
po tom ako „komisia vykonala obhliadku vytekajúcej vody z oporného múra v priestore za podpivničenou
terasou“, bolo žalobcovi nariadené do 15. augusta 1991 pozastaviť pokračovanie vo výstavbe oporného
múru. Sťažovatelia (ako žalobcovia) sa ďalšou žalobou doručenou okresnému súdu 23. februára 2009

domáhali proti žalobcom (ako žalovaným) uloženia povinnosti vykonať opatrenia na odvrátenie hroziacej
škody; uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. 7 C 15/2009 a hoci skončilo zastavením, z uznesenia
okresného súdu č. k. 7 C 15/2009 z 31. januára 2011, ktoré krajský súd potvrdil uznesením č. k. 19
Co 126/2011 z 29. mája 2013, vyplýva, že dôvodom takéhoto rozhodnutia okresného súdu bolo, že vec
nespadá do právomoci súdov, kvôli čomu ju okresný súd postúpil stavebnému úradu (obci), ktorý mal

v konaní v zmysle § 29 ods. 4 Správneho poriadku pokračovať, keďže Obvodný úrad v Novom Meste
nad Váhom, odbor životného prostredia, rozhodnutím zo 4. decembra 2000 nariadil žalobcom, aby na
vlastné náklady do troch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odstránili oporný múr „v porušenej
časti dĺžky 25 m“, ako aj ďalšie podmienky vrátane zákazu vstupu do priestorov pod deformovaným
oporným múrom s výnimkou osôb, ktoré budú vykonávať práce súvisiace s jeho odstraňovaním.

Vychádzajúc z uvedeného, možno prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľov, že zákon mu neukladal povinnosť
upovedomiť „príslušné správne orgány“ nielen o havárii oporného múru, ale ani o jeho nelegálnom
postavení žalobcami. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že k výkonu rozhodnutia stavebného
úradu o odstránení oporného múru do dnešného dňa nedošlo. Túto skutočnosť žalobcovia vo vyjadrení kústavnej sťažnosti (bod III.3.) nepopreli. V súvislosti s odstránením oporného múru bol a stále je povinný
konať stavebný úrad v rámci pôsobnosti vymedzenej zákonom č. 50/1976 Zb.“.

13. Pokiaľ krajský súd za druhý dôvod porušenia všeobecnej preventívnej povinnosti sťažovateľom
majúcej za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka
považoval to, že sťažovateľ neinicioval súdne konanie v dostatočnom časovom predstihu, ústavný súd
konštatoval, že obsahom všeobecnej preventívnej povinnosti ustanovenej §415 Občianskeho zákonníka
nie je povinnosť fyzickej osoby podať žalobu. V danom prípade niet žiadnych pochýb o tom, že v

súvislosti s oporným múrom sťažovatelia svoje právo podať žalobu využili a súdne konania iniciovali,
pričom na ich ťarchu nemožno pričítať to, že v nich neboli úspešní. Povinnosť podať žalobu zákon
sťažovateľom neukladal (body 66., 71. nálezu).

14. Pokiaľ krajský súd za tretí dôvod porušenia všeobecnej preventívnej povinnosti sťažovateľom
majúcej za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka

považovalto,žesťažovateľvbližšieneoznačenýdeňvjeseni1999neposkytolsúčinnosťčlenomkomisie
pre výstavbu a územné plánovanie pri vstupe na bližšie neoznačený pozemok, čo malo byť priamo
porušenímprávnejpovinnostipodľabližšieneoznačenéhoustanoveniastavebnéhozákona,ústavnýsúd
vbodoch75.,76. nálezuuviedol,že„vodvolacomkonanínebolosporné,žesťažovateľnebolvlastníkom
pozemku susediaceho s pozemkom žalobcov, na ktorom žalobcovia bez stavebného povolenia, resp.

ohlásenia stavby ešte v roku 1991 postavili oporný múr, k havárii ktorého došlo vo februári 2000, a to
tým spôsobom, že sa jeho časť preklopila na susedný pozemok vo vlastníctve sťažovateľky, na ktorom
stojí hrubá stavba rodinného domu (bez označenia súpisným číslom). Vychádzajúc z uvedeného, možno
prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že členom komisie pre výstavbu a územné plánovanie nebol povinný
poskytnúť súčinnosť pri vstupe na pozemky, ktorých nebol vlastníkom“.

15. Zo záverov daného rozhodnutia vyplýva, že ústavný súd preskúmaním rozsudku odvolacieho
súdu dospel k záveru, že výklad a aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka upravujúceho všeobecnú
prevenčnú povinnosť predchádzať hroziacim škodám krajským súdom vo vzťahu k § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka nie je ústavne súladný. Na základe vykonaného posúdenia ústavný súd dospel

k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 244/2013-1140 z 2. októbra 2014 boli porušené
základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod
1 výroku nálezu).

16. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd v bodoch 89., 90.
konštatoval, že ani najvyšší súd v napadnutom uznesení nezohľadnil východiská ochrany základných
práv a slobôd uvedené v bodoch 19, 22 až 27 nálezu, preto jeho prístup pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľov nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu základného práva zaručeného čl.
46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľov vecne dostatočne nezaoberal dovolacími námietkami sťažovateľov, a tak prehliadol, že
právne závery krajského súdu vyslovené v odôvodnení jeho rozhodnutia nemajú racionálny základ v
interpretácii príslušných ustanovení všeobecne právnych predpisov. Na uvedenom skutkovom základe
ústavný súd podľa § 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde
rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 239/2018 z 21. júla 2020 boli porušené základné

právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).

17. V dôsledku toho, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vyslovil nesprávny právny názor
prameniaci z opomenutia zásadných procesnoprávnych aj hmotnoprávnych ustanovení v súvislostiach

prejednávanejveci,ústavnýsúdrozhodolovrátenívecikrajskémusúdu,vychádzajúcpritomajzprincípu
procesnej ekonómie konania, keďže predmetné konanie o náhradu škody trvá už viac ako 19 rokov.

18. V bode 93. nálezu ústavný súd uviedol, že „úlohou krajského súdu, ktorý je v zmysle § 134 ods.
1 a 2 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu, bude opätovne rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods.
1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie
ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných
zákonných ustanovení“.19. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu ústavným súdom sa vec dostala do štádia odvolacieho
konania proti rozsudku súdu prvej inštancie.

20. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý
vyslovil v náleze (§ 134 ods. 1, 2 zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov). Odvolací súd sa vzhľadom na to, že došlo k zrušeniu veci v celom rozsahu a jej
vráteniu odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, opätovne zaoberal odvolacími námietkami žalovaného

a intervenienta na jeho strane, zároveň však aj odvolacími námietkami žalobcov 1/, 2/ podanými proti
rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 15. októbra 2012, č. k. 5C/34/2008-915.

21. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý

verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP (verejným vyhlásením rozsudku s oznámením miesta
a času jeho verejného vyhlásenia na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke tunajšieho súdu 5 dní
pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo
výrokovej vyhovujúcej časti I. podľa § 388 CSP zmeniť a vo výrokovej zamietajúcej časti II. je potrebné
podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:

22. Odvolanie v danej veci podali žalobcovia 1/, 2/ dňa 31.12.2012, žalovaný a vedľajšia účastníčka
dňa 11.01.2013 t. j. v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.).
Medzitým, a to dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015
Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. V

prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, 2 CSP) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákona
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa
tento zákon použije na konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno
uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

23. Z tohto ustanovenia vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred
účinnosťou tohto zákona.

24. V predmetnej veci sa žalobcovia podanou žalobou domáhali proti žalovanému zaplatenia sumy
3.741,95 eur (112.370,- Sk) s príslušenstvom. Žalovaná istina predstavuje náhradu škody, ktorá
mala vzniknúť v dôsledku pádu oporného múru žalobcov, nachádzajúceho sa na spoločnej hranici
s pozemkom, na ktorom žalovaný spolu s intervenientom stavajú rodinný dom. Žalobcovia tvrdili, že
09.02.2000 zistili, že v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného spočívajúcim v podkopaní múru im

spadolplot nachádzajúcisa priichrodinnomdome.Žalobcami uplatnenánáhrada škodypozostávala z
hodnoty múru pred spadnutím v sume 587,17 eur (17.869,- Sk), nákladov na nový múr v sume 1.534,52
eur (46.229,- Sk) a nákladov na odstránenie spadnutého múru v sume 1.620,26 eur (48.812,- Sk).

25. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že predpokladom

zodpovednosti za škodu bolo rozhodujúce zistenie jej existencie, zistenie zavineného konania
žalovaného a preukázanie príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a protiprávnym konaním.
Konštatoval, že nárok žalobcov na náhradu škody pozostávajúcej z hodnoty múru pred spadnutím
nie je daný vzhľadom na skutočnosť, že oporný múr, tak ako ho zriadili žalobcovia, je bezcennou
stavbou, a teda majetkové hodnoty vynaložené na zhotovenie oporného múru sa do jeho hodnoty

nielenže nepremietli, ale boli znehodnotené. Okresný súd neuznal ani nárok žalobcov na náhradu
škody pozostávajúcej z nákladov na nový múr, ktorý si uplatnili spolu s nárokom na náhradu škody
pozostávajúcej z hodnoty múru pred spadnutím, keďže presahoval v celom rozsahu výšku skutočnej
škody na hodnote stavby. Z uvedeného dôvodu žalobu žalobcov v tejto časti uplatnených nárokov
výrokom II. zamietol. Pri hodnotení ostatného uplatneného nároku na náhradu nákladov na odstránenie

havarovanej časti oporného múru, dospel k záveru, že ohľadne tohto nároku už vznik škody možno
konštatovať. Zodpovednosť žalovaného za škodu spočíva v nekonaní žalovaného, ktorý nevykonal
žiadne opatrenia, aby ku škode nedošlo, čím porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Obč.
zákonníka. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný bol povinný vykonať opatrenia, ktoré by aspoňpotencionálne mohli zamedziť zrúteniu múru, mohol oboznámiť správne orgány so stavom terénu v
oblasti päty oporného múru, resp. iniciovať správne prípadne i súdne konanie smerujúce k uloženiu
povinnosti žalobcom, ktorej splnenie by zrúteniu múru zamedzilo. Žalovaný nielen, že o obnažovaní

päty múru včas neupovedomil žiadne orgány, ale pri ohliadke vykonanej v súvislosti s uvedenou
problematikou na jeseň 1999 Komisiou pre výstavbu a územné plánovanie pri OÚ Lubina, nebola z jeho
strany poskytnutá súčinnosť v podobe umožnenia vstupu členov komisie na pozemok. Toto konanie
nespadá iba pod porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, ale bolo priamo porušením právnej
povinnosti podľa stavebného zákona a bolo považované za priestupok. Súd preto žalovaného k náhrade

škody v podobe nákladov na odstránenie havarovaného múru zaviazal. Pri posúdení rozsahu uloženej
povinnosti vychádzal z miery zavinenia žalovaného, keď je zrejmé, že to nebolo výlučne porušenie
prevenčnej povinnosti žalovaného a zabránenie vstupu na pozemok, ktoré mali za následok haváriu
múru. Pokiaľ by bol múr riadne technicky zhotovený, jeho havária by žiadnym nekonaním žalovaného
ani zamedzením vstupu na pozemok určite nenastala. Po zohľadnení miery zavinenia ( v pomere 1:1)
tak súd zaviazal výrokom I. žalovaného k náhrade polovice nákladov na odstránenie havarovaného

múru, čo predstavuje 810,13 eur s príslušenstvom.

26. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokovej vyhovujúcej časti I., ktorou priznal
žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu škody pozostávajúcej z nákladov na odstránenie spadnutého múru
vo výške 810,13 eur s príslušenstvom, odvolací súd viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý

je pre neho záväzný, dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti zmeniť a žalobu žalobcov zamietnuť.

27. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

28. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

29. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na hranici medzi vyššie položeným

pozemkom žalobcovanižšiepoloženýmpozemkom intervenienta nastranežalovanéhobolžalobcami
svojpomocne bez predchádzajúcej technickej dokumentácie a bez stavebného povolenia či ohlásenia
stavby zhotovený v roku 1991 oporný múr, k havárii ktorého došlo vo februári 2000, a to tým
spôsobom, že sa jeho časť preklopila na susedný pozemok vo vlastníctve intervenienta, na ktorom stojí
hrubá stavba rodinného domu, ktorej výstavbu povolil ONV v Trenčíne, odbor výstavby a územného

plánovania 17.09.1986 intervenientovi ako stavebníkovi za konkrétne určených podmienok. Uvedenou
skutočnosťou sa najprv zaoberali orgány činné v trestnom konaní na základe oznámenia žalobcov vo
veci podozrenia zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzej veci, vec bola v trestnom konaní
prokurátorom Okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 321/00 zo dňa 02.05.2002 zamietnutá. Žalovaný a
intervenient na jeho strane sa v postavení žalobcov domáhali proti žalobcom (ako žalovaným) v konaní

vedenom na Okresnom súde Trenčín odstránenia oporného múru, uvedené konanie bolo vedené
pod sp. zn. 11C/559/1992 a skončilo tak, že Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 11C/559/92-325
z 04.11.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/239/03-387 z 08.09.2004
žalobu zamietol. V tomto konaní sa žalovaný a intervenient domáhali síce odstránenia oporného
múru, no výlučne iba z dôvodu, že mal byť postavený na ich pozemku a nie z dôvodu ohrozenia

stavbou, čo vyplýva z rozsudku Okresného súdu Trenčín z 04.11.2002. Z obsahu písomných podaní
a listinných dôkazov žalovaného a intervenienta predložených v konaní pred súdom prvej inštancie
(č. l. 712 - 844 spisu), ktoré boli žalobcom 1/, 2/ súdom prvej inštancie doručené a mali právo vyjadriť
svoje stanovisko k nim, okrem iného vyplýva, že na základe ich žiadosti z 03.05.1991, po tom ako
komisia Obecného úradu Lubina č. k. 249/91 z 15.05.1991 vykonala ohliadku vytekajúcej vody z

oporného múru v priestore za podpivničenou terasou, bolo žalobcovi 1/ nariadené do 15.08.1991
pozastaviť pokračovanie v stavbe oporného múru. Žalovaný spolu s intervenientom sa v postavení
žalobcov ďalšou žalobou domáhali proti žalobcom (ako žalovaným) uloženia povinnosti vykonať
opatrenia na odvrátenie hroziacej škody, konanie bolo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa
31.01.2011 č. k. 7C/15/2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19Co/126/2011 z

29.05.2013 zastavené z dôvodu, že vec nespadá do právomoci súdu a vec bola postúpená stavebnému
úradu, keďže Obvodný úrad v Novom Meste nad Váhom, odbor životného prostredia nariadil žalobcom
rozhodnutím č. H-H/2000/01257/HK z 04.12.2000, aby na vlastné náklady odstránili oporný múr do 3
mesiacov. Z ústavného nálezu okrem iného vyplýva, že k výkonu rozhodnutia stavebného úradu oodstráneníopornéhomúru doposiaľ nedošlo. Zvyššieuvedenéhojezrejmé,že žalovanýaintervenient
na jeho strane upozorňovali príslušné správne orgány na možnosť hroziacej škody v súvislosti s
haváriou oporného múru postaveného bez stavebného povolenia, naviac tak ako konštatoval ústavný

súd v náleze pod bodmi 45, 60 všeobecnú preventívnu povinnosť ustanovenú § 415 Občianskeho
zákonníka nemožno stotožňovať so všeobecnou oznamovacou povinnosťou, teda zákon ani neukladal
žalovanému povinnosť upovedomiť správne orgány nielen o havárii oporného múru, ale ani o jeho
nelegálnom postavení žalobcami. V súvislosti s odstránením oporného múru bol (a stále je) povinný
konať stavebný úrad v rámci pôsobnosti vymedzenej stavebným zákonom. Na základe uvedeného je

potrebné vyvodiť, že právny názor súdu prvej inštancie o porušení všeobecnej preventívnej povinnosti
žalovaného tým, že neupovedomil príslušné správne orgány na možnosť hroziacej škody v súvislosti
s haváriou časti oporného múru, nie je správny.

30. Pokiaľ súd prvej inštancie za ďalší dôvod porušenia všeobecnej preventívnej povinnosti žalovaného
majúcej za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka považoval to,

že žalovaný neinicioval súdne konanie smerujúce k uloženiu povinnosti, ktorej splnenie by zrúteniu múru
zamedzilo, tento záver súdu prvej inštancie taktiež neobstojí. Ústavný súd v náleze (bod 66.) poukázal
na to, že obsahom všeobecnej preventívnej povinnosti ustanovenej § 415 Občianskeho zákonníka nie
je povinnosť fyzickej osoby podať žalobu; naviac žalovaný v súvislosti s oporným múrom súdne konania
inicioval, pričom na jeho ťarchu nemožno pričítať to, že bol v nich neúspešný.

31. Vo vzťahu k dôvodu porušenia všeobecnej preventívnej povinnosti žalovaného majúcej za
následok vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka v súvislosti s tým,
že žalovaný v bližšie neoznačený deň v jeseni 1999 neposkytol súčinnosť členom komisie pre
výstavbu a územné plánovanie pri vstupe na pozemok, odvolací súd uvádza, že žalovaný nebol

vlastníkom pozemku susediaceho s pozemkom žalobcov, preto členom komisie nebol povinný
poskytnúť súčinnosť pri vstupe na pozemok. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie
nálezu ústavného súdu, konkrétne body 74. až 76., ktorý je pre neho záväzný.

32. Nález ústavného súdu bol doručený stranám sporu, bol v ňom vyslovený záväzný právny názor,

že výklad a aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka upravujúceho všeobecnú preventívnu povinnosť
predchádzať hroziacim škodám súdom prvej inštancie a odvolacím súdom (v predchádzajúcom
rozhodnutí, ktoré ústavný súd zrušil) vo vzťahu k § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je ústavne
súladný. Žalovaný v priebehu konania namietal túto skutočnosť, žalobcovia sa k nej vyjadrovali,
rovnako k nej zaujal stanovisko súd prvej inštancie a odvolací súd. Preto rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej vyhovujúcej časti I. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania nemôže byť pre strany sporu prekvapivé. Odvolací súd sa z uvedeného
dôvodu ďalej nezaoberal ostatným odvolacími námietkami žalovaného a intervenienta na jeho strane
vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko žalobu žalobcov v tejto
časti zamietol.

33. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej vyhovujúcej časti I.
podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietol.

34. Pokiaľ ide o výrokovú zamietajúcu časť II. napadnutého rozsudku, ktorou súd prvej inštancie žalobu

žalobcov 1/, 2/ vo zvyšnej časti zamietol, odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu v tejto časti s
odôvodnením napadnutého rozsudku podľa § 387 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie v danej veci
dostatočne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

35. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti (výroku II.) a k odvolacím

námietkam žalobcov 1/, 2/ odvolací súd uvádza nasledovné:

36. Predpokladom zodpovednosti na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. je existencia škody,
zavinené protiprávne konanie a príčinná súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žaloba žalobcov 1/, 2/ v časti uplatneného nároku na náhradu škody

spočívajúcej v hodnote oporného múru pred haváriou a v náhrade nákladov na výstavbu nového
múru nebola dôvodná. Škodu, súdna prax chápe ako ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej
sfére poškodeného. Pokiaľ žalobcovia ako náhradu škody žiadali popri náhrade hodnoty múru pred
zrútenímtiežhodnotunovéhomúru,tentoichnárok neboldôvodný.Vychádzajúczpredpokladu,žepredhaváriou oporného múru predstavovala táto stavba plusovú hodnotu v majetkovej sfére žalobcov, potom
v dôsledku zničenia tejto stavby pri zrútení došlo na strane žalobcov k majetkovému úbytku rovnajúcemu
sa práve hodnote múru tesne pred zrútením. Škoda je tak v tomto prípade práve a len hodnota múru pred

zrútením. Uplatnený nárok žalobcov súčasne s nárokom na hodnotu múru v čase zrútenia presahuje v
celom rozsahu výšku skutočnej škody na hodnote stavby. Z týchto dôvodov uplatnený nárok na náhradu
hodnoty nového múru nad rámec skutočnej škody, nebol opodstatnený. Pokiaľ ide o nárok žalobcov 1/,
2/nanáhraduhodnotyopornéhomúruvčasepredzrútenímjepotrebnépoukázaťnazávery znaleckého
posudku TSÚS, z ktorého vyplýva, že znalecká organizácia zistila veľké množstvo chýb pri zhotovení

oporného múru a s tým súvisiacu veľmi nízku kvalitu stavby spochybňujúcu vôbec možnosť jej účelnej
existencie po celú dobu predpokladanej životnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, oporný múr
tak ako ho zriadili žalobcovia, je bezcennou stavbou, má nulovú hodnotu, preto potom jeho zničenie
zrútením nemalo za následok úbytok v majetkovej sfére žalobcov. Žalobcovia preto nemajú právo ani
na náhradu nákladov spočívajúcich v hodnote oporného múru pred haváriou, nakoľko na ich strane ku
škode nedošlo.

37. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcov 1/, 2/, poukazujúce na to, že súd prvej inštancie
nevykonal dôkaz nimi navrhnutý - výsluch znalca Ing. Bachara, k tomu je potrebné uviesť, že je
vecou súdu rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej
inštancie sa oboznámil so znaleckým posudkom Ing. Bachara vypracovaným v trestnej veci ako s

listinným dôkazom, pričom za účelom posúdenia odbornosti a kvality vyhotovenia oporného múru a
k príčinám havárie, nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou Technickým skúšobným
ústavom stavebným (TSÚS). Znalecká organizácia jednoznačne zodpovedala na otázky súdu týkajúce
sa skutočností, ktoré boli významné pre vydanie rozhodnutia v danej veci. V tomto smere boli preto
odvolacie námietky žalobcov 1/, 2/ neopodstatnené. Pokiaľ žalobcovia 1/, 2/ v podanom odvolaní

namietali, že vec prejednávajúci sudca bol pre konflikt s Mgr. Q. M. rozrušený a nebol schopný vo
veci objektívne rozhodnúť, k tomu je potrebné uviesť, že sa jedná o subjektívne názory žalobcov 1/,
2/, tieto ich tvrdenia nie sú ničím podložené. K ďalším odvolacím námietkam žalobcov 1/, 2/, že súd
prvej inštancie sa dopustil závažných procesnoprávnych pochybení, keď nepripustil do konania vstup
B.. Q. M., ako vedľajšieho účastníka 2/ na strane žalovaného v rozpore s ustanoveniami § 93 O.s.p., je

potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho procesného pochybenia, o nepripustení
B.. Q. M. do konania ako vedľajšieho účastníka 2/ na strane žalovaného rozhodoval na základe námietky
žalobcov 1/, 2/, pričom na základe dôvodov uvádzaných B.. Q. M. nevzhliadol danosť jeho právneho
záujmu na výsledku sporu. Pokiaľ žalobcovia 1/, 2/ v podanom odvolaní namietali, že súd porušil
ich základné práva na spravodlivý proces, pretože odôvodnenie rozhodnutia je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd vyhodnotil aj tieto odvolacie námietky
žalobcov 1/, 2/ ako neopodstatnené. Odvolací súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach
a slobodách, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie
§ 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 O.s.p.), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu. Z

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že dôvody v ňom uvedené sú zrozumiteľné a
dostatočne logické vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie obsahuje riadne objasnenie skutkového a právneho
základu rozhodnutia, je riadne odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2 CSP, a preto odvolacie námietky
žalobcov 1/, 2/ boli v tomto smere neopodstatnené.

38. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej zamietajúcej
časti II. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.39. Vzhľadom k tomu, že došlo k zmene napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej,
odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP pristúpil aj k zmene výrokov rozsudku o náhrade trov konania.

40. O náhrade trov celého konania (prvoinštančného, odvolacieho, aj dovolacieho) rozhodol odvolací
súd na základe ust. § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a žalovanému a intervenientovi
ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O samotnej výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

41. Obdobne vzhľadom na výsledok sporu zaťažuje žalobcov 1/, 2/ ako neúspešnú stranu v konaní
povinnosť nahradiť trovy, ktoré v konaní vznikli štátu. Trovy konania predstavujú znalečné vyplatené
znaleckej organizácii z rozpočtových prostriedkov súdu. Pri rozhodovaní o trovách štátu odvolací súd
aplikoval základný princíp civilného sporového konania uvedený v čl. 4 ods. 2 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a štátu priznal proti neúspešnej strane sporu - žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov

konania v celom rozsahu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obo 3/2018).

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).