Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 7, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/82/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314217201
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2314217201.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov
senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej žalobcu: AGRO Jevišovice, a.s., so
sídlom Jevišovice 102, Česká republika, IČO: 494 55 958, zastúpeného splnomocnencom: advokátska
kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti
žalovanému: JUDr. Hana Sopko, LL.M., so sídlom Paulínska 24, Trnava, správca konkurznej podstaty

úpadcu: AGRODRUŽSTVO JEVIŠOVICE SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Leninova 1, Veľké Úľany, IČO: 36
267 805, o zaplatenie 13.716.960,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného
súdu Galanta z 5. januára 2022 č. k. 15Cb/33/2014-254 v spojení s opravným uznesením zo 4. augusta
2022 č. k. 15Cb/33/2014-275 – voči výroku II. o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením v
napadnutom výroku II. o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmuznesenímvspojenísopravnýmuznesenímsúdprvejinštancievýrokomI.konaniezastavil
a výrokom II. žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 47 ods. 1, 4, § 206j zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), § 145 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „CSP“).

Vecne dôvodil, že žalobca sa na základe skutočností uvedených v žalobe domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.716.960,- Kč s prísl. a náhradu

trov konania. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 36K/33/2014 z 12.3.2015, bol na majetok
žalovaného vyhlásený konkurz a ustanovený správca konkurznej podstaty Ing. Peter Veselovský. V
súčasnosti funkciu správcu konkurznej podstaty zastáva JUDr. Hana Sopko, LL.M. Súd postupujúc v
súlade s § 47 ods. 4 a § 206j ZKR vyzval dňa 16.11.2021 žalovaného ako aj jeho správcu konkurznej
podstaty na podanie návrhu na pokračovanie v súdnom konaní, a to v lehote 30 dní. Žalovanému bola
predmetná výzva doručená dňa 2.12.2021 a správcovi konkurznej podstaty žalovaného dňa 16.11.2021.

Správca konkurznej podstaty žalovaného návrh na pokračovanie v konaní v zákonom stanovenej lehote
nepodal a ani žalovaný na výzvu súdu na podanie návrhu na pokračovanie v súdnom konaní nereagoval.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný ani správca konkurznej podstaty nepodali v súdom určenej lehote
návrh na pokračovanie v konaní, súd prvej inštancie mal za to, že v zmysle ust. § 47 ods. 4 ZKR zo
zákonanastaliúčinkyspäťvzatiažaloby.Pretosúdprvejinštancievsúlades§145ods.1CSPvspojitosti
s § 47 ods. 4 ZKR rozhodol o zastavení konania.V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 257 CSP a vecne tým,
žepredmetnékonaniesazastavilozdôvodu,žetakustanovujeosobitnýzákonažiadnazostránkonania
procesne nezavinila zastavenie konania a nemala v konaní ani žiaden úspech, preto mal súd za to, že

sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu výlučne v časti trov konania (výrok II.) podal včas odvolanie žalobca s návrhom
na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie

zjavne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
so skutočnosťou, že žalobca v predmetnom konaní, v ktorom nedošlo k prejednaniu veci, uhradil súdny
poplatok, ktorý patrí k trovám konania. Ak súd žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania, mal sa
súčasne vysporiadať aj so skutočnosťou, že žalobca uhradil súdny poplatok v nemalej výške za konanie,
v ktorom súd nijako nekonal, konanie bolo zastavené ešte pred prvým pojednávaním a dôvodom
zastavenia bolo vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného. Zaplatený súdny poplatok predstavuje

finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník konania legitímnu nádej za splnenia zákonných
podmienok, preto ich možno podradiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade
s judikatúrou ústavného súdu ako aj ESĽP poskytovaná ochrana. Vzhľadom na uvedené mal žalobca
za to, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď uznesením konanie zastavil (v súlade s § 145
ods. l CSP v spojitosti s § 47 ods. 4 ZKR) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

konania bez toho, aby súčasne rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku žalobcovi. Zdôraznil,
že ust. § 11 ods. 3 a 8 zákona č. 71/1992 Zb. jasne uvádzajú dôvody, pre ktoré mal byť súdny poplatok
žalobcovi vrátený, pričom o vrátení súdneho poplatku rozhoduje súd spravidla uznesením, v ktorom
rozhoduje o zastavení konania. Poukázal tiež na to, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia iba
stroho odvoláva na ust. 257 CSP, pričom ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj

náležite odôvodnený. Žalobca preto považoval rozhodnutie a postup súdu za nesprávny, nedostatočne
odôvodnený a v rozpore s právnym poriadkom.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti
vydané (§ 360 ods. 1 v spojení s § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému

zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom

viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) bez potreby zopakovať alebo
dokazovanie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospelkzáveru,žeodvolaniužalobcuniejemožnépriznaťúspech,keďrozhodnutiesúduprvejinštancie
je v napadnutej časti trov konania vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

Vzhľadom na to, že konanie zastavujúci výrok I. nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti uznesenie
súdu prvej inštancie právoplatné a nebolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žiadnej zo strán sporu nárok na
náhradu trov nepriznal v zmysle ust. § 257 CSP.

Posudzujúc odvolanie žalobcu podľa jeho obsahu je však zrejmé, že žalobca prioritne napáda tú
skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozhodol súčasne so zastavením konania i o vrátení súdneho
poplatku v rámci rozhodovania o trovách konania. V tejto súvislosti však odvolací súd zdôrazňuje, že
je potrebné rozlišovať medzi náhradou trov konania a vrátením súdneho poplatku. Každá strana znášatrovy spojené s jej účasťou v spore, kým spor nie je skončený (§ 252 CSP). Ak bude rozhodnutím
súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré
na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom,

že súd zaviaže jednu stranu sporu nahradiť protistrane buď celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré v
priebehu konania táto druhá strana vynaložila. Zaplatenie náhrady trov konania je nerozlučne spojené
so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby
strana, ktorá so svojím nárokom zvíťazila, dostala späť vynaložené trovy. Nárok na náhradu trov konania
má strana sporu voči protistrane. Náhrada trov konania sa totiž realizuje vo vzťahu medzi stranami sporu

a súd môže v režime § 255 až 257 a § 262 CSP priznať strane náhradu trov konania len voči protistrane.

Naproti tomu vrátenie súdneho poplatku nepredstavuje náhradu trov konania, ale takáto povinnosť
vyplýva súdu zo zákona o súdnych poplatkoch (§ 11 zákona č. 71/1992 Zb.), pričom o vrátení
súdneho poplatku rozhoduje súd ex offo uznesením, ktoré je spravidla, avšak nie nevyhnutne, súčasťou

uznesenia o zastavení konania. Zo žiadneho právneho predpisu totiž nevyplýva povinnosť súdu
rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku spolu s rozhodnutím o zastavení konania. Uvedený postup súdu,
kedy o vrátení súdneho poplatku nerozhodol súčasne s uznesením o zastavení konania, preto nemôže
zakladať žiadnu vadu konania.

Navyše, pokiaľ by žalobca v odvolaní napádal výlučne tú skutočnosť, že súd o vrátení súdneho poplatku
nerozhodol, je potrebné uviesť, že právna úprava vylučuje možnosť napadnúť odvolaním to, že určitý
výrok nebol vydaný, a takéto odvolanie by muselo byť odmietnuté ako neprípustné (§ 386 písm. c/ CSP).

Keďže však žalobca okrajovo namietal, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia iba stroho odvoláva
na ust. 257 CSP a rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, odvolací súd dopĺňa nasledovné.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa§256ods.1CSPakstranaprocesnezavinilazastaveniekonania,súdpriznánáhradutrovkonania
protistrane.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Náhrada trov konania je vo všeobecnosti ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je však doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je
upravená v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu

nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje
bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení
s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa
konanie muselo zastaviť. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby
súčasnedospelkzáveru,žesúsplnenépredpokladynaaplikáciuustanovenia§257CSP(dôvodyhodné

osobitného zreteľa). Súd za daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.V prejednávanej veci súd prvej inštancie s poukazom okolnosti prípadu (konanie zastavilo z dôvodu,
že tak ustanovuje osobitný zákon, žiadna zo strán konania procesne nezavinila zastavenie konania a
nemala v konaní ani žiaden úspech) považoval za dôvodné aplikovať ust. § 257 CSP, ktoré predstavuje

odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§
256 ods. 1 CSP). Podľa cit. ustanovenia § 257 CSP, súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
existujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Znamenáto,žesúdnemusízaviazaťneúspešnústranusporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu,

ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr.
R 34/1982). Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a
ktorá strana ich má nahradiť; moderovať možno trovy aj zastaveného konania. K dôvodom hodným
osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, kde
sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej

situácie. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (porov. napr. uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012).

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v danej veci bolo potrebné vziať do úvahy
predovšetkým tú skutočnosť, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku nečinnosti správcu úpadcu
(žalovaného), resp. priamo žalovaného, ktorú žalobca ako dominus litis (pán sporu) disponujúci sporom

a jeho predmetom, nemal možnosť ovplyvniť, a ktorá zo zákona vyvolala účinky späťvzatia žaloby.
Aplikáciaustanovenia§256ods.1CSPnaprejednávanúvec,atedaposudzovaniezavineniasporových
strán na zastavení konania výlučne z procesného hľadiska, by za daných okolností nebola možná ani
spravodlivá. Súd prvej inštancie správne uprednostnil aplikáciu § 257 CSP, pretože stav, ktorý v konaní
nastal, bol determinovaný výlučne zmenou právnej úpravy § 47 ods. 4 ZKR účinnej od 1.1.2020 a nijako

nesúvisel s procesnou aktivitou sporových strán. S prihliadnutím na výnimočné okolnosti tohto sporu
súd prvej inštancie preto správne rozhodol o trovách konania tak, že žiadnej zo sporových strán nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

Z vyššie uvedených dôvodov námietky žalobcu voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania neboli dôvodné, keďže súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keďže v danej
veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania bol daný dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Odvolací súd
preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. o trovách konania
s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom nároku
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,

keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu

mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu

jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné
ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd
preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania rozhodol podľa fiktívnej normy,ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl.
17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok

na náhradu trov konania nepriznáva.

Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).