Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. jún 2021

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 5C/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719204270
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Zátopková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2021:5719204270.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Norou Zátopkovou v právnej veci žalobkyne: T. O., G..

XX.XX.XXXX, K. G. XXX, právne zast. Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., IČO:
47 253 011, so sídlom Banská Bystrica, Horná Strieborná 4 proti žalovanému: v rade 1) T.. B. C., G..
XX.XX.XXXX, K. M., M. XXXX/X, právne zastúpený JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou so sídlom
Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin, IČO: 42 216 541, v rade 2) M. C., G.. XX.XX.XXXX, K. M., B.. W.
XXXX/XX, v rade 3) M.. E. C., G.. XX.XX.XXXX, K. M., B.. W. XXXX/XX, obaja právne zastúpení JUDr.
Jánom Bartánusom, advokátom so sídlom A. Bernoláka 1, 034 01 Ružomberok, v rade 4) M. C., G..
XX.XX.XXXX, K. G. XXX, právne zastúpený Burian & partners, s.r.o. so sídlom Vojtecha Tvrdého 819/1,

010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, v konaní o zaplatenie 109.463 eur s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Súd v konanie v časti istiny 17.500 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,07 % denne zo sumy 17.500
eur od 01.04.2012 do zaplatenia z a s t a v u j e.

II. Súd konanie v časti istiny 91.963 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,07 % denne zo sumy 91.963
eur od 01.04.2012 do zaplatenia z a m i e t a.

III. Žalovaní v rade 1/ - 4/ m a j ú voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. O
výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňapodaladňa21.10.2019žalobu,vktorejžiadalzaviazaťžalovanýchvrade1)až4)kpovinnosti
zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom. V písomne podanej žalobe uviedla, že dlžník T.. M. C., firma
MARKO so sídlom ČSA 3A Martin, IČO: 14 187 698, zastúpený správcom dedičstva JUDr. Eduardom
Šoškom prijal dňa 30.05.2011 od nej ako veriteľky do pokladne v hotovosti sumu 13.075 eur podľa
priloženejzmluvyopôžičkezodňa30.05.2011;dňa06.07.2011sumu28.000eurpodľapriloženejzmluvy
o pôžičke zo dňa 06.07.2011; dňa 04.11.2011 sumu 34.388 eur podľa priloženej zmluvy o pôžičke zo

dňa 04.11.2011 a dňa 23.01.2012 sumu 60.000 eur prevodným príkazom veriteľa na účet dlžníka dňa
23.01.2012 podľa priloženej zmluvy o pôžičke zo dňa 23.01.2012. JUDr. Eduar Šoška bol ustanovený
ako správca dedičstva dňa 31.01.2007 uznesením Okresného súdu Martin, sp. zn. 21D/543/2006 zo
dňa 31.01.2007. Správcom dedičstva bolo podpísané uznanie dlhu dňa 23.03.2012 a to na celkovú
sumu vo výške 135.463 eur. Dlžník v predmetnom uznaní dlhu vyhlásil, že na základe vyššie uvedeného
právneho titulu uznania dlhu má voči nej ako veriteľovi splatný a nepremlčaný peňažný záväzok vo
výške 135.463 eur spolu s úrokmi z omeškania 0,07 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý

vznikol z dôvodu neuhradenia poskytnutých pôžičiek veriteľa. Uvedený záväzok bol v zmysle uznania
dlhu zo dňa 23.02.2012 uznaný čo do dôvodu a výšky dlžníkom v plnom rozsahu vo výške 135.463
eur s príslušenstvom. Dlžník sa zaviazal uhradiť dlh najneskôr do 01.04.2012. správca dedičstva zaslal
na účet žalobkyne vedený v Slovenskej sporiteľni sedemkrát po 1.000 eur a to v dňoch 06.02.2019,03.05.2019, 24.05.2019, 18.06.2019, 21.07.2019, 23.08.2019, 23.09.2019, teda celkove 7.000 eur. K
01.10.2019 predstavoval dlh sumu 109.463 eur s príslušenstvom.
Na základe výziev žalobkyne nedošlo k uhradeniu dlžnej sumy v zmysle uznania dlhu spolu s

príslušenstvomdo01.04.2012vcelejvýške.Podľanejsprávcadedičstvakonalvrámcisvojichoprávnení
v mene svojom a na účet dedičov. Mala za to, že správca dedičstva na základe vyššie uvedených
skutočností vykonal v priebehu svojej činnosti jednotlivé úkony, z ktorých vznikli nároky, ktoré je možné
uplatniť voči dedičom. Dedičské konanie je vedené u notárky JUDr. Ireny Kolcunovej, pričom okruh
dedičov v predmetnom konaní bol ustálený. Z uvedeného dôvodu preto žalobkyňa odôvodnila pasívnu

legitimáciu žalovaných v rade 1) - 4) s poukazom na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 7Co/337/2017 zo dňa 30.05.2018 spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Martin
sp. zn. 8C/111/2010 zo dňa 22.06.2017 a závetu zo dňa 15.06.2006.

2. Žalovaní boli vyzvaní, aby sa vyjadrili k žalobe. Právny zástupca žalovaných v rade 2) a 3) zaslal
písomné vyjadrenie k žalobe podaním zo dňa 06.12.2019, kde uviedol, že žalovaní popierajú všetky

nároky uvedené v žalobe a majú za to, že žaloba je neopodstatnená, žalobkyňa riadne nepreukázala
svoj nárok. Zároveň mali za to, že žaloba je nedostatočne odôvodnená a to v rozsahu skutkového aj
právneho stavu. Žalovaní v rade 2) a 3) namietli svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Pre objasnenie
skutkového stavu uviedli, že poručiteľ Ing. M. C. podnikajúci pod obchodným menom T.. M. C. firma
MARKO, IČO: 14 187 698, zomrel dňa 21.09.2006. Dňa 28.09.2006 bolo Obvodnému úradu v Martine,

odbor živnostenského podnikania, doručené oznámenie, že podnikateľ tohto obchodného mena zomrel
dňa 21.09.2006. Oznámenie predložili T. C. - žalobkyňa, M. M. C. - žalovaný v rade 4) zastúpený matkou
(žalobkyňou), T.. B. C. - žalovaný v rade 1). Súčasne uviedli, že pokračovať vo vykonávaní živnosti ako
oprávnené osoby podľa § 13 ods. 1 Živnostenského zákona. Na základe uvedeného Obvodný úrad v
Martine dňa 04.10.2006 spísal úradný záznam o tomto oznámení s tým, že uvedené skutočnosti berie

na vedomie a potvrdzuje, že oprávnené osoby môžu pokračovať v živnosti. Úradným záznamom zo dňa
17.10.2006 Obvodný úrad v Martine spísal, že na základe oznámenia zo dňa 16.10.2006 v zmysle § 13
ods. 1 pís. a) Živnostenského zákona boli doplnené ďalšie osoby oprávnené na vykonávanie živnosti po
poručiteľovi a to maloletý M. C. - žalovaný v rade 2) a maloletý E. C. - žalovaný v rade 3) v zastúpení
matky M.. B. C.. Živnostenský úrad zobral uvedené skutočnosti na vedomie a potvrdil, že oprávnené

osoby môžu pokračovať v živnosti. Takto boli oprávnené osoby na pokračovanie v živnosti M. C. Q.
E. C., T. C., M. C. Q. T.. B. C.. Dňa 09.08.2007 Obvodný úrad v Martine konštatoval, že na základe
oznámenia zo dňa 08.08.2007 je v zmysle § 13 ods. 1 pís. d) Živnostenského zákona ustanovený
ako správca časti dedičstva JUDr. Eduard Šoška na základe uznesenia Okresného súdu Martin sp.
zn. 21D/543/2006, Dnot 355/2006, ktoré bolo právoplatné dňa 01.02.2007. Živnostenský úrad uvedené

zobral na vedomie a potvrdil, že oprávnená osoba môže pokračovať v živnosti. Obvodný úrad v Martine
úradnými záznamami zo dňa 10.01.2011 zobral na vedomie oznámenie - čestné prehlásenie M. C. a
E. C., že po O.Ľ. T.. M. C. nebudú pokračovať v podnikateľskej činnosti. Až následne mal správca so
žalobkyňou uzavrieť zmluvy o pôžičke a následne uznať tento dlh, ktorý je predmetom sporu. Žalovaní
v rade 2) a 3) boli v čase oznámenia o pokračovaní v živnosti maloletí, preto toto oznámenie podávala

matka ako zákonná zástupkyňa - matka M.. B. C.. Správca časti dedičstva oznámil, že bude pokračovať
v živnosti po poručiteľovi dňa 08.08.2007, pričom správca bol ustanovený právoplatne dňa 01.02.2007.
Z týchto skutočností vyplýva, že správca lehotu, ktorá mu je ako správcovi dedičstva stanovená v
zmysle § 13 ods. 2 Živnostenského zákona nedodržal. Živnostenský úrad teda pochybil a nevykonal
správny zápis, keď ako pokračovateľa živnosti zapísal správcu. S poukazom na ustanovenie § 12 ods.

1 Živnostenského zákona žalovaní v rade 2) a 3) na to, aby pokračovali v živnosti museli mať súhlas
súdu na prevádzkovanie živnosti, pričom zákonný zástupca takéto konanie nenavrhol a Živnostenský
úrad opakovanie pochybil, keď ako pokračovateľa živnosti zapísal žalovaného v rade 2) a 3), ktorí
z nedostatku veku nemali plnú spôsobilosť na právne úkony. Následne žalovaní ku dňu 10.01.2011
oznámili Živnostenskému úradu, že nebudú pokračovať v živnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

a predovšetkým na to, že žalovaní v rade 2) a 3) nekonajú a nevystupujú v mene poručiteľa navonok,
nemôžu s ostatnými žalovanými tvoriť nerozlučné procesné spoločenstvo a teda v zmysle § 77 Civilného
sporového poriadku nemôžu byť v spore pasívne legitimovaní. Pokiaľ žalobkyňa chcela úspešne sa
domáhať svojho nároku mala nárok do záväzkového vzťahu s podnikateľským subjektom T.. M. C. firma
MARKO uplatniť voči osobám, ktoré za podnikateľský subjekt v súčasnej dobe, resp. dobe uznania

záväzku, konali a sú vykonávateľmi živnosti, teda ktoré sú legitímnymi pokračovateľmi živnosti do času
skončenia dedičského konania. Podstatná je tá skutočnosť, kto uzavrel záväzkový vzťah a následne dlh
uznal a teda to, či tieto záväzky boli uzatvárané treťou osobou - správcom dedičstva.3. Právna zástupkyňa žalobkyne sa písomne vyjadrila k stanovisku žalovaného v rade 2) a 3) podaním
zo dňa 18.10.2019, kde uviedla, že pohľadávka, ktorú uplatňuje žalobkyňa vznikla ako súčet jednotlivých
pohľadávok z pôžičky podľa uzavretých zmlúv priložených k žalobe medzi žalobkyňou a správcom

dedičstva T.. M. C. JUDr. Eduardom Šoškom. Hmotnoprávne úkony, ktoré boli dôvodom podania žaloby
vykonával správca dedičstva fyzickej osoby, ktorá zomrela v roku 2006. Išlo o úkony vychádzajúce z
oprávnenia správcu dedičstva v zmysle zákonných ustanovení, podľa ktorého správca robí po dobu
konania o dedičstve úkony nevyhnutné na zachovanie majetkových hodnôt patriacich do dedičstva a to
v rozsahu vymedzenom súdom. Správca dedičstva bol ustanovený uznesením súdu zo dňa 31.01.2007

v konaní vedenom pod sp. zn. 21D/543/2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.02.2007. Správca
je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedať za prípadnú škodu,
ktorá vznikla porušením povinnosti, ktoré mu ukladá zákon alebo súd. Správca dedičstva koná v rámci
svojich oprávnení v mene svojom na účet dedičov. Ak neboli práva a povinnosti správcu dedičstva
obmedzené na konkrétne úkony, tak následne medzi potrebné právne úkony pri správe podniku po
poručiteľovi patrí aj vymáhanie pohľadávok od dlžníkov a tento úkon správca vykonáva vo vlastnom

mene a na vrub dedičstva. Veriteľ poručiteľa však musí žalovať dedičov preto, lebo v prípade činností
správcu dedičstva sa nejedná o nástupníctvo, ale náhradníctvo, teda nepriame zastúpenie. Správcovi
dedičstva nevzniká voči veriteľom dlžníka žiaden hmotnoprávny záväzok, viazaný je len voči dedičom a
to v rozsahu uvedenom v § 184 a nasl. Civilného mimosporového poriadku. Právne úkony, ktoré správca
dedičstva vykonal v spravovanom majetku zaväzujú dedičov.

4. Na pojednávaní konanom dňa 17.06.2020 právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že trvá na žalobe.
Mala za to, že skutočnosti uvedené v žalobe sú osvedčené pripojenými listinnými dokladmi. Dňa
31.07.2007vstúpildodedičskéhokonaniarozhodnutímOkresnéhosúduMartinJUDr.EduardŠoškaako
správca dedičstva na firmu T.. M. C. so sídlom Československej Armády 3, Martin. Správca informoval

jednotlivých dedičov ohľadne spravovania hodnôt firmy a požiadal žalobkyňu, aby do tejto firmy poskytla
pôžičky vo výškach tak ako je uvedené v žalobe. Žalobkyňa sa snažila zachovať hodnoty majetku
patriace do dedičstva a po poskytnutí finančných prostriedkov následne bolo spísané aj uznanie dlhu
pred notárom, kedy správca dedičstva JUDr. Šoška uzavreli dohodu o uznaní dlhu. Následne správca
uhrádzal splátky tak ako bolo v uznaní dlhu dohodnuté. Správca vykonával splátky vo vlastnom mene,

avšak na vrub dedičstva, teda pohľadávka je pohľadávkou, ktorá vznikla po smrti poručiteľa a na ktorú
titulom spravovania dedičstva zaviazal dedičov správca dedičstva. Podľa nej je okruh dedičov vzhľadom
na predložené listinné doklady ustálený, pričom správca dedičstva koná v rámci svojich oprávnení vo
svojom mene, avšak na účet dedičov. V čase podania žaloby pokračovateľom dedičstva bol len T.. B. C..
Žalobkyňa už ukončila svoju činnosť ako pokračovateľka dedičstva a oznámila to živnostenského úradu.

5. Právna zástupkyňa žalovaného v rade 1) uviedla, že tento nárok neuznáva, čo do dôvodu a do
výšky. Poukázala na to, že dedičské konanie dosiaľ nie je skončené a dedič sa nemôže dostať do
nepriaznivejšieho postavenia ako pred okamihom, keď sa stal dedičom. Poukázala na to, že je ustálený
okruh dedičov, ale doteraz nie je zrejmé, kto bude dediť a v akom rozsahu.

6. Právny zástupca žalovaných v rade 2) a 3) uviedol, že sa pridržiava v celom rozsahu svojich
písomných vyjadrení a namietal predovšetkým pasívnu legitimáciu žalovaných v rade 2) a 3) a to jednak
z dôvodu, že bolo porušené ustanovenie § 12 ods. 1 Živnostenského zákona, keďže oznámenie o
pokračovaní podávali žalovaní v rade 2) a 3) prostredníctvom zákonného zástupcu ako maloletí bez

súhlasu súdu a po dosiahnutí plnoletosti dňa 10.01.2011, teda ešte pred uzavretím záväzku medzi
správcom a žalobkyňou, oznámili živnostenskému úradu, že nebudú pokračovať v živnosti. Právny
zástupca tvrdil, že namieta neplatnosť jednotlivých zmlúv o pôžičku a uznania záväzkov vzhľadom na
to, že nebol preukázaný rozsah oprávnení správcu dedičstva.
Následne právna zástupkyňa žalovanej do spisu pripojila čestné prehlásenie o tom, že žalobkyňa od

05.12.2014 nepokračuje v živnostenskom podnikaní po poručiteľovi T.. M. C. v podnikateľskej činnosti
pod IČOm 14 187 698. Zároveň predložila uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 21D/543/2006 zo
dňa 31.01.2007, na základe ktorého bol ustanovený správca dedičstva JUDr. Eduard Šoška, ktorý bol
oprávnený vykonávať od 31.01.2007 právne úkony potrebné k zabezpečeniu riadneho chodu živnosti
poručiteľa T.. M. C. firma MARKO, Československej Armády 3A, Martin ako aj vykonávať opatrenia k

zabezpečeniu majetku podniku. Právna zástupkyňa žalobkyne ďalej pripojila do spisu správu o činnosti
správcu dedičstva JUDr. Eduarda Šošku zo dňa 26.03.2012, z ktorej vyplynulo, že žalobkyňa na
zabezpečenie chodu firmy vložila v rokoch 2011 a 2012 do firmy finančné prostriedky formou pôžičky,
ktorébolipoužiténaúhraduzáväzkovvočiobchodnýmpartneromananákuptovaru.Právnazástupkyňažalobkyne ďalej uviedla, že spoločnosť T.. M. C. MARKO v súčasnosti nevykonáva žiadnu hospodársku
ani inú obchodnú činnosť. Pokiaľ má spoločnosť nejaké príjmy, tieto pokrývajú výlučne náklady spojené
s nákladmi v spoločnosti ako sú vedenie účtovníctva a podobne. Z týchto dôvodov bola nútená svoju

pohľadávku uplatniť na súde.

7. V predmetnej veci bolo preukázané, že maloletí dedičia po poručiteľovi T.. M. C., Q. E. M.. M. C.,
M.. M. C., M.. E. C., síce prostredníctvom svojich právnych zástupcov (matky) oznámili Obvodnému
úradu, živnostenské oddelenie, v zmysle § 13 ods. 1 Živnostenského zákona, že budú pokračovať v

živnosti a Obvodný úrad spísal úradný záznam, ktorým potvrdil, že tieto osoby sú oprávnené pokračovať
v živnosti napriek tomu, že na uvedený úkon sa požadoval súhlas súdu, nakoľko sa jednalo o maloleté
deti a následne ich zapísal do živnostenského listu ako oprávnené osoby pokračovať v živnosti. Z
listinných dôkazov mal súd preukázané, že postupne boli zapísaný ako pokračovatelia v živnosti všetci
zákonní dediči v zmysle § 13 ods. pís. a) Živnostenského zákona z povahy inštitútu a konštituovania
právneho mechanizmu určovania poradia oprávnených osôb vyplýva, že v jednotlivom prípade môže

dôjsť k súbehu uplatnenia práva na postavenie oprávnenej osoby - pokračovateľa v živnosti - viacerými
záujemcami. K takémuto súbehu môže dôjsť iba na úrovni príslušného stupňa poradia, napr. medzi
viacerými zákonnými dedičmi. Zo samotného ustanovenia § 13 Živnostenského zákona už z dikcie ods.
1 vyplýva dispozitívnosť možnosti pokračovania živnosti pri úmrtí fyzickej osoby živnostníka.

8. V zmysle § 205 Civilného sporového poriadku (predtým ust. § 134 Občianskeho súdneho poriadku),
listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným
predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje,
ak nie je dokázaný opak.

9. Za verejné listiny sú považované také listiny, ktoré boli vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich
právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné. Ak je verejná listina pravá,
spája sa s ňou vyvrátiteľná domnienky pravdivosti jej obsahu, podľa ktorej verejné listiny potvrdzujú
pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Tým, že živnostenský
list, na ktorý boli dedičia T.. M. C. zapísaní ako oprávnené osoby pokračovať v podnikaní, je verejne

prístupný, jedná sa o verejnú listinu, ktorá potvrdzuje to, kto môže podnikať a v akej oblasti, príp. ktoré
osoby sú oprávnené pokračovať v podnikaní. Teda, živnostenský list ako verejná listina potvrdzuje, kto
je podnikateľ a v ktorej oblasti vykonáva podnikateľskú činnosť až do doby, kým nie je preukázaný
opak, ako i pravdivosť toho, čo je v listine osvedčené alebo potvrdené (princíp materiálnej publicity).
V predmetnej veci bol preukázaný opak toho, čo obsahuje verejná listina - živnostenský list, že mal.

zákonní dedičia po T.. M. C. Q. E. A. M., M. Q. E. nemohli byť pokračovatelia živnosti zapísaní nakoľko
sa jednalo o maloleté deti, ku ktorému úkonu chýbalo schválenie súdom. Oprávnenými dedičmi teda
boli len manželka nebohého T. C. Q. O. A. T.. B. C. a následne správca dedičstva, ktorý bol ustanovený
súdom tak, ako bolo v rozhodnutí uvedené.
Podľa ust. § 13 ods. 1 pís. d) Živnostenského zákona, môže v živnosti pokračovať správca dedičstva ak

ho ustanovil súd. JUDr. Eduard Šoška bol ustanovený správcom predmetného dedičstva rozhodnutím
Okresného súdu Martin, č. k. 21D/543/2006 - 114, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.02.2007 a
od tejto doby vykonáva činnosť správcu časti dedičstva po neb. T.. M. C.. Bolo nesporné, že správca
dedičstva bol povinný oznámiť živnostenskému úradu pokračovanie v živnosti do jedného mesiaca od
ustanovenia do funkcie a túto svoju povinnosť si v danej lehote nesplnil (oznámil pokračovanie v živnosti

živnostenskému úradu až 08.08.2007). Podľa názoru súdu postavenie správcu dedičstva však bolo v
súlade s rozhodnutím súdu a úkonmi živnostenského úradu a na základe tohto tento vykonával činnosť.
Až následne bolo preukázané, že vo vzťahu k živnostenskému úradu bol postup správcu urobený v nie
stanovenej lehote, avšak vychádzajúc z princípu materiálnej publicity v danej dobe správca vykonával
túto činnosť (aj v súčasnej dobe ju vykonáva) a preto boli zmluvy posúdené ako zmluvy v danej dobe a

čase, kedy boli uzavreté s dlžníkom a veriteľom, ako zmluvy platné.

10. V predmetnom spore žalobkyňa, ktorá v rozhodnom období (v čase uzatvorenia zmluv o pôžičke)
bola pokračovateľkou v živnosti ako aj zamestnankyňou - T.. M. C. firma MARKO, IČO: 14 187 698,
so sídlom Červenej armády 3A, Martin, si uplatnila voči dedičom po neb. T.. C. nárok vyplývajúci

z neuhradenej časti pôžičky (výšku a časť poskytnutých pôžičiek vrátane splatenia pôžičiek súd
špecifikoval v bode 1. odôvodnenia rozhodnutia). Právna zástupkyňa žalobkyne pred súdom uviedla, že
spoločnosť T.. M. C. firma MARKO nevykonáva žiadnu činnosť, nemá príjmy a navrhla vypočuť správcu
dedičstva JUDr. Eduarda Šošku.Svedok JUDr. Eduard Šoška (správca dedičstva) vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že v období,
keď začal vykonávať svoju činnosť správcu, išlo o problematické obdobie, kedy by nikto nevedel posúdiť
pokračovateľov živnosti a to v rozsahu k obchodným partnerov, či peňažným ústavom. V danej dobe títo

tomuto celkom nerozumeli. So žalobkyňou uzavrel zmluvy o pôžičke, nakoľko vo firme chýbali peniaze.
Pokiaľ vo firme peniaze neboli, napr. prišiel obchodník a doniesol tovar, vyplatila ho p. C. v hotovosti
a následne sa to potom zaúčtovalo ako pôžička. Peniaze boli vynakladané na mzdy, tovar, prevádzku
firmy a pod. Toto sa stalo asi 4x, potom p. C. navrhla, aby sa tam vložila väčšia suma (60.000 eur) a
boli spísané zmluvy o pôžičkách. Pokladničné doklady boli podpísaný O.. W., účtovníčkou spoločnosti,

a p. C. ako vedúcim pracovníkom. Na zmluvách o pôžičkách bol podpísaný on ako správca. Pani C.
podľa svedka robila pre spoločnosť, ale nie na plnohodnotný pracovný vzťah. Podľa neho pracovnú
zmluvu nemala, len dohodu o vykonaní práce alebo pracovnej činnosti. Uviedol, že v súčasnej dobe
je vo firme sám, žiadni pokračovatelia živnosti nie sú aktívni. Spoločnosť však vo vzťahu k p. C. dlh,
ktorý sa zaviazala vrátiť (vznikol na základe zmlúv o pôžičke) spláca a to mesačne 1000 eur. Uvedenú
skutočnosť správca vedel súdu aj preukázať s tým, že následne písomne oznámil obdobie splácania a

výšku splátok. Uviedol, že peniaze, ktoré boli od p. C. požičané boli riadne v účtovníctve zaevidované.
Finančné prostriedky, ktoré si požičali, mali naštartovať chod firmy, v banke ako pokračovatelia živnosti
neboli subjektom, ktorý by získal finančné prostriedky z banky. Bol záujem z jeho strany živnosť udržať,
preto požičiaval peniaze.

11. Následne svedok, JUDr. Šoška, ako správca dedičstva zaslal súdu podaním zo dňa 09.06.2021
prehľad o vyplatených sumách na vrátenie pôžičky T. O. (C.) s tým, že za obdobie od októbra 2019 do
mája 2021 bolo žalobkyni vyplatené 17.500 eur, pôžička vo výške 28.000 bola splatená v plnej výške.
K vyjadreniu bol zaslaný sumár výplaty s časovým údajom aj výškou ešte zostávajúcej sumy k úhrade,
pričom išlo o splátky, ktoré za obdobie od júna 2018 boli platené pravidelne každý mesiac. V podanej

žalobe zo dňa 21.10.2019 žalobkyňa tvrdila súdu, že z dlžných pôžičiek jej správca dedičstva zaplatil
sumu 7.000 eur (po 1.000 eur mesačne) v období 06.02.2019, 03.05.2019, 24.05.2019, 18.06.2019,
21.07.2019, 25.08.2019 a 23.09.2019. Splátky, ktoré dostávala po tomto dátume, t. j. po 22.10.2019
v priebehu konania neuviedla, práve naopak prostredníctvom svojej právnej zástupkyne tvrdila, že
spoločnosť T.. M. C. MARKO už nevykonáva žiadnu činnosť. Po preukázaní úhrady v sume 17.500 eur

žalobkyňa vzala žalobu v časti 17.500 eur s príslušenstvom späť. Z uvedeného vyplynulo, že o úhrade
časti pôžičky žalobkyňa súd neinformovala a súd sa to dozvedel až na základe výsluchu svedka, ktorého
navrhla vypočuť samotná žalobkyňa.

12. Z listinných dôkazov a to zo zmlúv o pôžičkách vyplynulo, že veriteľom bola T. C. a dlžníkom T..

M. C., firma MARKO, v zastúpení JUDr. Eduardom Soškom - správcom časti dedičstva. Súd bol toho
názoru, že zmluvy o pôžičke, ktoré boli uzavreté medzi týmito subjektmi boli zmluvy, ktoré nesporne
preukazovali veriteľa, dlžníka, výšku požičanej čiastky a spôsob úhrady dlžnej sumy. Zo strany dlžníka
došlo k splácaniu dlhu, ktorý sa zaviazal dlžník v danom prípade T.. M. C., firma MARKO, v zastúpení
správcom časti dedičstva JUDr. Eduardom Šoškom, vrátiť veriteľovi, T. C., tento svoj záväzok z časti aj

splatil nesporne ku dňu podania žaloby žalobkyňou a následne túto finančnú čiastku splácal dlžník aj
v priebehu celého konania (o čom žalobkyňa musela mať nesporne vedomosť) a po podaní žaloby do
mája 2021 dlžník splatil sumu v pravidelných mesačných splátkach, celkovo 17.500 eur s tým, že podľa
vyjadrenia správcu JUDr. Eduarda Šošku pôžička bude aj naďalej splácaná každý mesiac z prostriedkov
dlžníka. Je teda nesporné, že dlžník je aktívny, má príjmy a z týchto príjmov spláca pôžičku, ktorú

poskytolveriteľ,vdanomprípadeT.C.,t.j.žalobkyňa.EduardŠoškaakosprávcadedičstvatak,akobolo
v rozsudku uvedené, aj napriek tomu, že nebola dodržaná lehota na jeho zápis ako správcu dedičstva
pre pokračovanie v živnosti, bola akceptovaná súdom v rámci dedičského konania, akceptovaná v
obchodných vzťahoch. Preto z tohto titulu potom platne uzatvoril aj zmluvy o pôžičke so žalobkyňou.
Je nesporné, že správca časti dedičstva vykonáva túto činnosť od roku 2007 doteraz, pretože dedičské

konanie dosiaľ skončené nebolo. Zmluvy o pôžičke ako dvojstranný právny úkon boli riadne uzavreté,
tento právny úkon bol platným úkonom, z ktorého nadobudli práva a povinnosti jeho zmluvné strany.
Nakoľko dedičské konanie dosiaľ ukončené nebolo, nebolo rozhodnuté o dedičských podieloch pre
jednotlivých dedičov a ani koľko z dedičstva by ten ktorý dedič nadobudol. Súd bol toho názoru, že
pokiaľ správca dedičstva vykonávajúci správu časti dedičstva T.. M. C., firma MARKO, vykonával svoju

činnosť tak, že požičal finančné prostriedky do spoločnosti a následne ich vrátil, pasívne legitimovaným
na strane žalovaného mal byť práve označený dlžník zo zmluvy o pôžičke a nie dedičia. Dlžník si svoju
povinnosť plnil aj v priebehu konania. Pôžičku, ktorú poskytla žalobkyňa, splácal a nijakým spôsobom
nespochybňoval svoje postavenie v tomto smere. Teda, ak zmluvu o pôžičke uzavreli tam uvedení veriteľa dlžník, títo, podľa názoru súdu, mali byť aj stranami sporu. Pretože ako dlžníka označila na strane
žalovaných žalobkyňa dedičov časti dedičstva, čo zrejme bude rozhodnuté až v dedičskom konaní,
pretože časť dedičstva bude zrejme rozhodovaná na základe závetu a časť len na základe okruhu

dedičov podľa zákona a dedičia budú zodpovedať za dlhy do výšky nadobudnutého dedičstva. Súd
dospelkzáveru,žežalovaníniesúvkonanípasívnelegitimovaníapretožalobužalobkyne,mimočasti,v
ktorej zobrala žalobu späť, zamietol. Súd nerozhodol o prerušení konania do právoplatného rozhodnutia
o dedičstve po T.. M. C., pretože bol toho názoru, že pôžička, ktorú poskytla žalobkyňa T.. M. C., firme
MARKO, bola pôžička uzavretá na strane dlžníka oprávnenou osobou a táto zmluva o pôžičke je touto

osobou aj splácaná. Tento právny vzťah bol uzavretý platne, akceptovaný zmluvnými stranami a plnený
zmluvnými stranami.

13. Právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že správca vykonával splátky vo vlastnom mene, avšak na
vrub dedičstva a teda pohľadávka je pohľadávkou, ktorá vznikla po smrti poručiteľa a na ktorú titulom
spravovania dedičstva zaviazal dedičov správca dedičstva. Reálne však správca dedičstva uzavrel

zmluvu o pôžičke, kedy požičal finančné prostriedky do živnosti a následne splácal tieto finančné
prostriedky tak, ako sa zaviazal v zmluvách o pôžičke, resp. uznaním dlhu. Pokiaľ by súd zaviazal
dedičov, ktorých označila žalobkyňa, k povinnosti zaplatiť jej pôžičku a následne správca by si plnil svoju
povinnosť, ku ktorej sa zaviazal v zmluvách o pôžičke, došlo by k dvojitému plneniu. S týmto postupom
sa súd nestotožnil a tak, ako už uviedol, pasívne legitimovaným v predmetnom konaní mal byť dlžník zo

zmlúv o pôžičke, ktorý si svoju povinnosť aj postupným splácaním dlhu plnil a plní.
Podľa § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím
žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada,
ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo
pojednávanie.

Nesúhlas žalovaných so späťvzatím žaloby v danom prípade podľa názoru súdu nebol dôvodný, resp.
nešlo o dôvody tak vážne, pre ktoré by v tejto časti, v ktorej žalobkyňa vzala žalobu späť, nemalo
byť konanie zastavené. Žalobkyňa disponuje žalobou. Pokiaľ žalovanú sumu vzala v časti späť bolo to
jej oprávnenie disponovať žalobou. Žalovaní nesúhlasili so späťvzatím žaloby, pretože nesúhlasili so
žalobou v celom rozsahu a toto podľa názoru súdu neodôvodňovalo, aby súd nezastavil konanie v časti.

14. Právna zástupkyňa žalobkyňa vzala žalobu v časti, ktorá sa preukázala po výsluchu svedka a to
správcu dedičstva ako uhradená časť dlžnej sumy vo výške 17.500 eur späť. So späťvzatím strany
sporu na strane žalovaného nesúhlasili s odôvodnením, že neuznávajú opodstatnenosť celej žaloby.
Súd konanie v časti, v ktorej právna zástupkyňa žalobkyne vzala žalobu späť, zastavil vychádzajúc z

toho, že žalobcu disponuje žalobou a pokiaľ nežiada, aby sa o časti rozhodovalo, pretože ju pokladá
už za uspokojenú, resp. v ďalšom nedôvodnú, súd v súlade s ust. § 145 ods. 1 Civilného sporového
poriadku zastavil.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovaným,

ktorí mali v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku. Pri priznávaní
práva na náhradu trov konania súd vychádzal z tej skutočnosti, že žaloba bola v časti zamietnutá a v
časti zastavená, avšak pokiaľ išlo o čiastočné zastavenie žaloby, bolo to z toho dôvodu, že žalobkyňa
nepriznala súdu splácanie dlhu, resp. žalovanej sumy, správcom dedičstva, takže žalovaní označení v

tomto konaní takúto vedomosť ani nemohli mať. Preto aj v tejto časti vyhodnotil súd ich úspech vo veci
a priznal im plnú náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.