Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. august 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Tdo/45/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120010548
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Farkaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6120010548.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr.
Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci obvineného X. E. pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 9.
augusta 2022 v Bratislave, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
16. marca 2021, sp. zn. 5To/11/2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného X. E. s a o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvého stupňa") rozhodol rozsudkom zo 14. októbra
2020, sp. zn. 6T/46/2020, tak že, obvineného X. E. (ďalej aj len „obvinený") nar. XX. P. XXXX v B. B.,
trvale bytom E.. č. XXXX/X, B. B., uznal za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona, v spojení s § 138 písm. h) Trestného zákona, ktorého sa dopustil

na tom skutkovom základe, že:

že dňa 9. marca 2020 v čase okolo 07:08 hod v Banskej Bystrici v mestskej časti Podlavice na ceste
č. II/578 v km 2,20 viedol v smere od obce Tajov do centra mesta osobné motorové vozidlo zn. Suzuki
SX4 ev. č. B. tak, že nedal prednosť chodkyni P. A., nar. XX. L. XXXX, ktorá vstúpila na vozovku a
prechádzala ju v mieste riadne vyznačeného priechodu pre chodcov z jeho pohľadu sprava doľava a

narazil do nej pravou prednou častou vozidla, po čom P. A. spadla na vozovku a pri dopravnej nehode
utrpelasériovúzlomeninu3.až9.rebravpravosposunom,pomliaždeniehlavyvtemennejoblastivpravo
s krvnou podliatinou, zlomeninu v strede ľavej kľúčnej kosti s posunom (liečenú operačne) a zlomeninu
vnútorného členka vľavo s posunom (liečenú operačne), ktoré si vyžiadali podľa odborného vyjadrenia
primeranú dobu liečenia 2-3 mesiace, so závažným ovplyvnením obvyklého spôsobu života v trvaní 6-8
týždňov.

Za to súd obvinenému uložil podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, v spojení s § 38 ods. 2 Trestného
zákona, trest odňatia slobody v trvaní jedného (1) roka.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložený.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona bola obvinenému určená skúšobná doba v trvaní jedného (1) roka.

Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 2 Trestného zákona, súd uložil obvinenému
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na jeden (1) rok.

Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie okrem obvineného aj prokurátor. Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej aj len „odvolací súd") na podklade odvolaní rozhodol tak, že postupom podľa § 319
Trestného poriadku odvolania obvineného, ako aj prokurátora ako nedôvodné zamietol.Obvinený podaním z 27. mája 2021, prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Jakuba Mandelíka,
PhD., podal proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. marca 2021, sp. zn. 5To/11/2021
dovolanie. V dovolaní namietal porušenie ustanovení v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku

a teda, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, a taktiež § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku, uplatniteľného ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Potom čo ozrejmil
skutkový stav veci a právnu kvalifikáciu, odôvodnil namietaný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1
písm.c)Trestnéhoporiadku.Porušenieprávanaobhajobuvzhliadol,vtomžeodvolacísúdneakceptoval

závery odborného stanoviska Ing. Kamila Lacka Bartoša, znalca z odboru doprava cestná, odvetvie
nehody v cestnej premávke z 1. marca 2021, č. 06/2021, ktorý predložil obvinený. Pričom podľa
obvineného sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal so závermi tohto stanoviska. Namiesto toho súd
namietal, že Ing. Bartoš neprípustným spôsobom hodnotil výpovede poškodenej svedkyne L. F., hodnotil
jednotlivé rozpory v ich výpovediach, dokonca z výpovedí vyvodzoval aj skutkové a právne závery (str. 9
rozhodnutia). Obvinený bol názoru, že nakoľko súd neprihliadal na závery posudku, došlo k závažnému

porušeniu jeho práva na obhajobu. Nestotožnil sa ani s tvrdením súdu, že z odborného stanoviska
nevyplynuli žiadne relevantné závery, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkových a právnych
záverov. Práve naopak bol toho názoru, že odborné stanovisko obsahovalo nové skutočnosti vedúce
k inému skutkovému záveru, a preto ho bolo potrebné považovať za vhodný dôkazný prostriedok.
Podľa obvineného išlo o odborné otázky, ktoré si nemôže súd vyhodnotiť samostatne vlastnými názormi.

Uvedený záver bol judikovaný rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR z 23. decembra 1980, sp. zn. Pls
3/80, R 1/1981 (s. 4). Uvedené je podľa obvineného potvrdené aj v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 2. novembra 2015, sp. zn. 23To/68/2015, publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 3/2019, v ktorom
sa uvádza: „Ak ale na objasnenie relevantných skutočností treba odborné znalosti, musí sa pribrať
znalec aj vtedy, ak by príp. orgán činný v trestnom konaní alebo sudca potrebné znalosti mal.". V ďalšej

časti uviedol, že zo strany prokuratúry nebol produkovaný žiaden dôkaz technického charakteru, ktorý
by potvrdzoval trestnoprávnu zodpovednosť obvineného. Pokiaľ odvolací súd argumentuje tým, že: „Z
odborného vyjadrenia však nemožno zistiť, aká bola technická príčina dopravnej nehody, zrejme aj z
dôvodu, že relevantné otázky vo vzťahu k samotnému priebehu a príčinám dopravnej nehody neboli
ani znalcovi v zadaní položené" (str. 9 rozhodnutia), tak potom je podľa názoru obvineného legitímna

otázka, na základe čoho si súdy ustálili technickú príčinu dopravnej nehody? Je nepochopiteľné, ako
mohol odvolací súd negovať odborné závery Ing. Bartoša a uvádzať, že z jeho stanoviska „nevyplynuli
žiadne relevantné závery", pokiaľ nemal k dispozícii znalecký posudok alebo znalosti v príslušnom
obore. Ak teda súd údajne nemohol prihliadať na závery Ing. Bartoša, obvinený položil otázku, prečo v
záujme technického vyhodnotenia jednotlivých výpovedí nenariadil znalecké dokazovanie. Tým, že súd

neoveroval predmetnú skutočnosť, je podľa obvineného založená opodstatnenosť dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený tvrdil, že nič nebránilo krajskému súdu, ak namietal otázky
položené Ing. Bartošovi, aby bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, v ktorom by sa stanovila
technická príčina dopravnej nehody. Orgány činné v trestnom konaní (ďalej aj len „OČTK") nezabezpečili
dôkazy, tak aby bolo možné spoľahlivo ustáliť skutkový stav veci, pričom následky tohto stavu nemôžu

byť na ťarchu obvineného, ale naopak v jeho prospech.

Obvinený sa domnieva, že iba na základe troch výsluchov si nemohli súdy ustáliť záver o tom, ktorý
z účastníkov zavinil dopravnú nehodu. Postupom krajského súdu, ktorý akceptoval len výsluchy a
neprihliadalnatechnickézáveryIng.Bartoša,bolozásadnýmspôsobomporušenéprávonaobhajobu.Aj

v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. mája 2017, sp. zn. 6To/8/2016 sa konštatuje: nevyhnutným
a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je náležité zistenie skutkového stavu v
súlades§2ods.10Trestnéhoporiadku.Zazistenieskutočnéhostavuvecipretonemožnopovažovaťiba
zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky dokazovania pripúšťajú možnosť
urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo opačného záveru.

Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti
dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obvineného oslobodiť spod obžaloby pri rešpektovaní zásady
in „dubio pro reo.". Aj keď právo na spravodlivý proces neznamená, že odvolací súd musí dať odpoveď
na každú otázku obvineného, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je integrálnou súčasťou súdnej ochrany aj právo na kvalitné súdne konanie, ktoré musí byt'

zabezpečené množstvom inštitucionálnych a procesných prvkov. Uvedené právo okrem iného, zahŕňa
povinnosť súdu zaoberať sa účinne všetkými námietkami, argumentmi a návrhmi pod podmienkou, že
tieto majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Uvedené našlo odzrkadlenie v náleze Ústavného
súdu SR zo dňa 5. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 736/2016. Rovnako aj rozhodnutie ESĽP (Vetrenko v.Moldava, rozsudok z 15. mája 2010 k sťažnosti č. 36550/02). K namietanému dôvodu podľa § 371 ods.
1 písm. i) Trestného poriadku, okrem iného uviedol, že rozhodnutie považuje za nesprávne, nakoľko bol
namietaným rozhodnutím odvolacieho súdu nesprávne právne vyhodnotený skutkový stav a to v jeho

neprospech. Obvinený vníma svoje odsúdenie za hrubo narúšajúce spravodlivosť, objektivitu a kvalitu
rozhodovania (nález ÚS SR z 19. apríla 2017, sp. zn. I. ÚS 699/2016). Podľa obvineného, bolo o jeho
vine rozhodnuté len na základe dôkazov vykonaných v jeho neprospech, pričom dôkazy v jeho prospech
ostali bez povšimnutia. Taktiež mal za to, že hodnotenie dôkazov nebolo vykonané v intenciách § 2
ods. 10 a 12 Trestného poriadku (nález ÚS SR z 19. apríla 2017, sp. zn. I. ÚS 699/2016). S ohľadom

na absenciu stanovenia technickej príčiny dopravnej nehody nebol súd prvého, ani druhého stupňa
oprávnený vysloviť záver o trestnoprávnej zodpovednosti obvineného. Z dôvodu opomenutia právne
významných skutkových zistení, resp. odmietnutie záverov Ing. Bartoša nemal podľa obvineného,
odvolací súd dostatočný skutkový priestor, aby si mohol zodpovedať otázku právneho posúdenia veci.
K arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci ako k ich následkom poukázal
obvinený na nález ÚS SR zo 17. marca 2009, sp. zn. III. ÚS 2/09, a rozhodnutie R 26/2009. Následne

dodal, že sa domnieva, že súdy pochybili, keď ho uznali za vinného zo spáchania prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 psím. a) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. h) Trestného
zákona. Súdy v jeho neprospech kvalifikovali skutok ako trestný čin, pričom bližšie neskúmali správanie
sa poškodenej a jej vplyv na vznik dopravnej nehody.

Pre prípad, ak by sa dovolací súd nestotožnil s argumentáciou týkajúcou sa viny, vo vzťahu k uloženému
trestu zákazu činnosti obvinený uviedol, že odvolací súd porušil zásadu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici skonštatoval, že: „(.,.) v priebehu trestného konania obvinený
nepredložil jediný dôkaz preukazujúci, že by bol vodičom z povolania, a že v prípade uloženia trestu
zákazu činnosti by bola ohrozená jeho zárobková činnosť (str. 10 rozhodnutia). Obvinenému odňal

možnosť vyjadriť sa k tvrdenej skutočnosti, obvinený nemohol na svoju obranu uvádzať rozhodujúce
skutočnostiapredovšetkýmpredložiťdôkaz,ževodičskýpreukazpotrebujenevyhnutnenavýkonsvojho
povolania. V náleze Ústavného súdu SR zo dňa 5. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 736/2016 sa uvádza:
„O prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci
na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd

účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník
konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné.". V prípravnom konaní, ako
ani v súdnom konaní nikdy nebola namietaná absencia dôkazu, ktorý by preukazoval, že obvinený
je vodič z povolania. Zároveň obvinený uvádza, že uloženie trestu odňatia slobody a zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá v jeho prípade, ako profesionálneho vodiča, je neprimeranou sankciou, ktorá
nereflektuje konkrétne okolnosti prípadu.

Obvinený v petite svojho podania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že konaniami
na krajskom súde a okresnom súde bol porušený zákon, v zmysle § 386 ods. 2 Trestného poriadku,

zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. marca 2021, sp. zn. 5To/11/2021, ako aj
rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 14. októbra 2020, č. k. 6T/46/2020-160 a aby podľa
§ 388 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd prikázal Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vec v
potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Listom z 18. júna 2021, doručeným prvostupňovému súdu dňa 21. júna 2021 sa k dovolaniu obvineného
vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej aj len „prokurátor").

Podľa názoru prokurátora v predmetnom konaní bol skutkový stav veci zistený správne, spoľahlivo a
v rozsahu potrebnom pre objektívne rozhodnutie vo veci. Vykonaným dokazovaním bolo v rozsahu

postačujúcom pre objektívne rozhodnutie vo veci preukázané, že vznik predmetnej dopravnej nehody
zavinil práve obvinený X. E. a to porušením ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke, keď ako vodič motorového vozidla nedal prednosť chodkyni P. A., ktorá vstúpila na vozovku a
prechádzala ju v mieste riadne vyznačeného priechodu pre chodcov. V súvislosti s priebehom dopravnej
nehody bolo podľa prokurátora potrebné poukázať na podstatnú skutočnosť a to tú, že zo strany P. A.

sa nejednalo o žiadny náhly vstup do jazdnej dráhy vozidla obvineného, keďže chodkyňa do miesta
jej zrážky vozidlom obvineného prekonala takmer polovicu šírky vozovky v mieste dopravnej nehody, a
preto tu nie je možné uvažovať ani o čiastočnom spoluzavinení nehody zo strany chodkyne. Priebeh
dopravnej nehody a miesto zrážky chodkyne s vozidlom teda počas dokazovania nebolo absolútnesporné, keďže v tomto smere sa výpovede účastníkov a svedkov nehody, ako aj listinné dôkazy týkajúce
sa dokumentácie miesta dopravnej nehody zhodovali, obvinený sa navyše v prípravnom konaní k
zavineniu dopravnej nehody priznal a túto oľutoval, a preto za danej dôkaznej situácie nebolo potrebné

do konania priberať znalca z odboru cestnej dopravy za účelom popisu niečoho, čo nebolo sporné a
bolo tak len otázkou právneho posúdenia veci určenie vinníka dopravnej nehody. Túto otázku, tak ako
je uvedené už vyššie, podľa prokurátora súdy posúdili správne, objektívne a v súlade so zákonom,
keď obvineného uznali za vinného zo spáchania žalovaného trestného činu, pričom svoje rozhodnutia
v tomto smere ako okresný, tak aj krajský súd, náležite a dôsledne aj odôvodnili.

Podľa prokurátora je nutné uviesť, že pokiaľ, či už OČTK alebo súdy do konania nepribrali znalca z
odboru cestnej dopravy, tak obvinenému ako strane v trestnom konaní nič nebránilo ani v priebehu
prípravného konania (kedy sa síce k zavineniu dopravnej nehody priznával) a následne ani v priebehu
súdneho konania pred okresným súdom, zabezpečiť a predložiť kvalitný znalecký posudok znalca z
odboru cestnej dopravy. Nemožno preto v žiadnom prípade hovoriť o porušení jeho práva na obhajobu

nezabezpečením tohto znaleckého posudku, ale potom skôr možno polemizovať o nedostatočnosti jeho
obhajoby, pokiaľ podľa jej názoru bolo znalecké dokazovanie potrebné, bol na to na strane obhajoby
dostatočný priestor a tento zo strany obhajoby nebol využitý. Zhrnúc vyššie uvedené, podľa názoru
prokurátora,bolomožnékonštatovať,žeaplikáciuzásadyvoľnéhohodnoteniadôkazovvdanomprípade
si nemožno zamieňať s porušením práva na obhajobu a ani s nesprávnym právnym posúdením skutku,

či nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia, navyše bez jeho bližšej špecifikácie.

Uložený trest, teda trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, ktorého výkon bol obvinenému
podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov a súčasne trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 12 mesiacov, považoval prokurátor, s ohľadom na

okolnosti prípadu, spôsobený následok, osobu páchateľa a jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti tak,
ako to namietal aj v odvolacom konaní, skôr za neprimerane mierny.

Vpetitesvojhopodanianavrholprokurátor,abydovolacísúdnaneverejnomzasadnutí,uznesenímpodľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie X. E. odmietol z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „najvyšší súd") pred vydaním rozhodnutia o dovolaní
skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému
rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1

Trestného poriadku) osobou oprávnenou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] v zákonnej lehote
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku) dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok
(§ 372 ods. 1 Trestného poriadku).

Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie
na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom
prostriedku.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení,
pričommábyťlenskutočnevýnimočnýmprielomomdoinštitútuprávoplatnosti,ktorýjedôležitouzárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené,
aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná
inštancia.

Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne

vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť
trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu
skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie najvyššieho súdupublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len
„Zbierka") pod číslom 57/2007].

Dovolateľ ako dovolací dôvod označil dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu
chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu
a zákonný postup pri reakcii OČTK a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na
obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska

rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne
ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada

vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej OČTK postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Spravujúc sa vyššie uvedeným je potom zrejmé, že namietaný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods.
1 písm. c) Trestného zákona nemohol byť naplnený. S nadnesením možno konštatovať, že sa stáva
takmer „notorietou", keď obhajoba, ktorá sa nestotožnila s rozsahom, obsahom, prípadne s hodnotením

dôkazov zo strany OČTK či súdov, tento svoj nesúhlas vzhliadne v dovolacom dôvode podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Iné to nebolo ani v predmetnom prípade, keď obvinený porušenie
práva na obhajobu videl v skutočnosti, že odvolací súd neakceptoval závery odborného stanoviska Ing.
Kamila Bartoša Lacka (ďalej aj len „odborné stanovisko") z 1. marca 2021, ktoré bolo predložené v
rámci odvolacieho konania. V rámci uvedenej námietky najvyšší súd dáva do pozornosti rozhodnutie

R 14/2015 bod II. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy OČTK alebo súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. pri uplatnení oprávnenia
podľa§2ods.11Trestnéhoporiadku.Pokiaľsitedaodvolacísúdneosvojilzáveryodbornéhostanoviska,
poskytnutého obvineným, nie je možné tento postup hodnotiť ako porušenie práva na obhajobu. Práve

naopak, súd postupoval v intenciách zákona, súladne so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, (str. 8,
9 uznesenia), keď sa dostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťou, prečo si neosvojil odborné
vyjadrenie a závery v ňom obsiahnuté. Taktiež veľmi správne súd konštatoval, že v zmysle rozhodnutia R
33/1981 znalcovi neprináleží vykonávať hodnotenie dôkazov ani z hľadiska ich vierohodnosti, ani v tom
smere či skutočnosť, o ktorej podáva správu je preukázaná, nakoľko bolo zrejmé, že sa znalec takémuto

hodnoteniu nevyhol. Pokiaľ obvinený namietal, že zo strany prokuratúry nebol produkovaný žiaden
dôkaz technického charakteru preukazujúceho trestnoprávnu zodpovednosť obvineného, najvyšší súd
v nadväznosti na to podotýka, že zákon nestanovuje rozsah, či charakter dôkazov potrebných pre
uznanie viny toho-ktorého obvineného. V zmysle uvedeného je potom možné vyvodiť záver, že tvrdenie
obvineného, že na základe iba troch výsluchov nemohli súdy spoľahlivo ustáliť záver o tom, kto z

účastníkov zavinil dopravnú nehodu, sa javí ako účelový a tendenčný. Pokiaľ obvinený poukazoval na
potrebu dodržiavania zásady náležitého zistenia skutkového stavu podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku
ako na základný predpoklad pre spravodlivé rozhodnutie v tej-ktorej trestnej veci, najvyšší súd sa s
takýmto tvrdením v plnej miere stotožňuje a dopĺňa, že skutkový stav bol v posudzovanom prípade
náležite zistený a boli objasnené všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie.

Hoci obvinený podradil námietky týkajúce sa pre neho nepredvídateľného trestu zákazu činnosti pod
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, obsahovo však spadajú pod dovolací
dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tvrdenia, v ktorých uvádzal, že trestzákazu činnosti bol v rozpore so zásadou predvídateľností súdneho rozhodnutia a že išlo o prekvapivé
rozhodnutie sa nezakladajú na pravde. Pokiaľ obvinený s poukazom na odôvodnenie odvolacieho súdu
(str. 10):" v priebehu trestného konania obžalovaný nepredložil jediný dôkaz preukazujúci, že by bol

vodičom z povolania, a že v prípade uloženia trestu zákazu činnosti by bola ohrozená jeho zárobková
činnosť", konštatoval, že mu bola odňatá možnosť predkladať dôkazy, že vodičský preukaz potrebuje
na výkon svojho povolania a taktiež možnosť vyjadrovať sa k rozhodujúcim skutočnostiam. K tomu je
treba uviesť, že ani táto námietka nie je akceptovateľná. Pokiaľ sa obvinený nestotožnil s trestom zákazu
činnosti, ktorý mu bol uložený súdom prvého stupňa (nie odvolacím), mal možnosť sa k tomu vyjadriť

v rámci odvolacieho konania. Úvahy o nepredvídateľnosti, či prekvapivosti rozhodnutia teda postrádajú
svoje opodstatnenie. K primeranosti trestu zákazu činnosti sa najvyšší súd vyjadril v rámci dôvodu v
zmysle § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený trest vo
výmere mimo trestnej sadzby stanovenej Trestným zákonom pre trestný čin týkajúci sa obvineného,
alebo taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa.

Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých odstupňovateľných trestných činov, ktoré majú

určitú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho
väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56
Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona),
trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu
účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona).

Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, nemôže byť len neprimeranosť
trestu pociťovaná či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby.
Tak isto neuloženie žiadneho trestu pri upustení od potrestania, resp. pri upustení od uloženia súhrnného
trestu nemôže napĺňať tento dovolací dôvod.

Druhom trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumejú najmä prípady, kedy bol obvinenému uložený
niektorý z druhov trestov (§ 32 Trestného zákona) bez splnenia tých podmienok, ktoré zákon
predpokladá, t. j. pokiaľ v konkrétnom prípade určitému páchateľovi za určitý trestný čin nebolo možné
uložiť niektorý druh trestu s ohľadom na jeho zvláštne zákonné podmienky (napríklad trest vyhostenia

občanovi Slovenskej republiky, trest zákazu činnosti za trestný čin, ktorý nebol spáchaný v súvislosti s
touto činnosťou, trest prepadnutia veci, ktorá nepatrí páchateľovi a pod.).

Uložením trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní jedného roka nedošlo k naplneniu
daného dovolacieho dôvodu. Ako to uviedol prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, trestný čin bol

spáchaný v priamej súvislosti s vedením motorového vozidla, tak ako to účel predmetného trestu
predpokladá. Trest bol uložený v rámci výmery ustanovenej pre daný trest, ktorá je v zmysle § 61 ods.
2 Trestného zákona, od jedného do desiatich rokov. Trest bol teda uložený na samej spodnej hranici
trestnej sadzby. Z tohto dôvodu nemohol najvyšší súd prevziať tvrdenia obvineného o neprimeranosti
trestu a nezohľadnení okolnosti prípadu pri ukladaní trestu zákazu činnosti za svoje.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Zo znenia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je zrejmé, že dôvodom dovolania
nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd vždy viazaný
konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací súd nie
je totiž oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad
ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní vykonať sám. Ťažisko dokazovania je teda v konaní
pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku pre nesprávnu právnu
kvalifikáciuzistenéhoskutkujemožnévprípade,akžalovanékonanieobvinenéhoniejetrestnýmčinom,alebo je iným trestným činom, resp. keď skutok vykazuje znaky trestného činu a napriek tomu dôjde súd
k záveru, že skutok nie je trestným činom.

Pokiaľ však ide o konkrétne namietané skutočnosti podradené pod uvedený dôvod, obvinený v
podstate namietal skutkové zistenia súdov nižších stupňov. Vyjadril presvedčenie, že skutkový stav bol
nesprávne vyhodnotený a to v jeho neprospech, pričom svoje odsúdenie vnímal ako hrubo narušujúce
spravodlivosť. Okrem iného uviedol, že z dôvodu, že nebola zistená technická príčina dopravnej nehody,
nebol prvostupňový ani druhostupňový súd oprávnený vysloviť záver o trestnoprávnej zodpovednosti

obvineného. V neposlednom rade zdôraznil, že súdy nesprávne kvalifikovali skutok ako trestný čin,
pričom bližšie neskúmali správanie sa poškodenej a jej vplyv na vznik dopravnej nehody. Obvinený
predmetnými tvrdeniami nepredložil, resp. nepreukázal žiadne také skutočnosti, ktoré by zakladali
namietaný dovolací dôvod. Z uvedeného jasne vyplýva, že obvinený danými tvrdeniami vyjadruje
nesúhlasné stanovisko s hodnotením vykonaných dôkazov, ako aj so skutkom ustáleným súdmi nižších
stupňov.

Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je
uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.
Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. h)

Trestného zákona, čo vyjadruje naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného
činu.

V danom prípade najvyšší súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že tak
súd prvého stupňa, ako aj krajský súd, konali v trestnej veci obvineného v medziach svojej právomoci,

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne a ich úvahy
vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. S
ohľadom na správnu aplikáciu príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení
sú rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré tvoria jednotu, aj náležite, zrozumiteľne a presvedčivo
odôvodnené.

S poukazom na vyššie citované právne úvahy by opätovné zaoberanie sa týmito prevažne skutkovými
námietkamizakladaloneprípustnýprocesnýstav,ktorýbydefactodovolaciekonaniestotožnilskonaním
pred odvolacím súdom, čo je právnou úpravou dovolacieho konania s prihliadnutím na jeho špecifickú
povahu ako mimoriadneho opravného prostriedku vylúčené.

Z uvedených dôvodov rozhodol najvyšší súd tak, že dovolanie obvineného X. E. podľa § 382 písm. c)
Tr. por. odmietol.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.