Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. november 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/27/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8820200391
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8820200391.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.AndrejaRadomskéhoasudcovJUDr.

Jany Jančíkovej a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v spore žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, so
sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/X, XXX XX D. C. E., o zaplatenie sumy 391,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 10C/8/2020-53 zo dňa 1. marca 2022,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom II. a III. výroku.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žaloboudoručenousúdudňa23.09.2020sižalobcavočižalovanémuuplatnilnároknazaplatenie391,05
eur s príslušenstvom a náhradu trov konania vrátane vynaložených nákladov spojených so súdnym
konaním. Svoj návrh odôvodnil tak, že žalobca Rozhlas a televízia Slovenska je verejnoprávna inštitúcia
zriadená na základe zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska. Žalobca je aktívne vecne
legitimovaný na podanie tohto návrhu. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti
podľa§3písm.a)zákonač.340/2012oúhradezaslužbyverejnostiposkytovanéRozhlasomatelevíziou

Slovenska (ďalej len „ZOU“) vo výške 4,64 eur mesačne podľa § 6 ods. 1. ZOU s periodicitou platenia
úhrad mesačná, v zmysle § 7 zákona. Žalobca kontrolou úhrad podľa § 8 ZOU zistil, že žalovaný ku dňu
podania návrhu nezaplatil úhradu v zmysle zákona za kontrolované obdobie 01.04.2008 až 30.11.2019.
Písomnou výzvou zo dňa 04.11.2019 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a
zaplatenie poštových sadzieb. Žalovaný nezaplatil úhradu a poštovné sadzby v lehote do 30-tich dní
od doručenia výzvy, preto je povinný v zmysle § 10 ods. 3 ZOU zaplatiť aj pokutu v sume 17,- eur. Dlh
žalovaného predstavuje sumu 374,05 eur, ktorý pozostáva z 80 neuhradených mesačných predpisov v

kontrolovanom období 01.04.2008 - 30.11.2019. Výška dlhu je súčtom počtu neuhradených predpisov v
kontrolovanom období a sadzby pokuty v zmysle § 10 ods. 3 ZOU. Nárok žalobcu na zaplatenie úhrady
nie je nárokom, ktorý by vyplýval zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisel zo spotrebiteľskou zmluvou ale
vyplýva priamo zo ZOU, pričom ide o neekvivalentné plnenie, ktoré sa svojou povahou približuje dani.
Podľa § 3 ZOU je osoba platiteľom bez ohľadu na to, či služby žalobcu využíva alebo nie. Spor nemožno
považovať za spotrebiteľský podľa § 290 zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového priadku.

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 18,56 eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a

III. Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania
Krajského súdu v Prešove vedeného pod č. k. 6Co/9/2021.“

Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 1, § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, §
9 ods. 1, § 10 ZOU, § 52 ods. 1 a ods. 2, § 52a ods. 2, § 53 ods. 1, § 53 ods. 2 a ods. 3, § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka. § 3 ods. 1, § 54a, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 100 ods. 2, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 290, § 220 ods. 2, § 255 ods. 1, § 255 ods. 2 a § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že v zrušujúcom uznesení uviedol, že
z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé ako súd dospel k záveru, že výzvu
platiteľa úhrady zo dňa 04.11.2019 vyhodnotil ako výzvu na zaplatenie dvoch úhrad, a to za mesiace
apríl 2008 a za november 2019. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať
sa vecou v zmysle právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom, ktorým je súd prvej inštancie

viazaný, a to skutočnosťou, ktoré úhrady považuje súd prvej inštancie za neuhradené a v prípade, že
sa niektoré z neuhradených úhrad zo strany žalovaného rozhodne zamietnuť, vyjadrí sa aj k prípadnej
premlčacej lehote, resp. k spotrebiteľskému charakteru sporu a aplikuje konkrétnu premlčaciu dobu na
žalobcom uplatnený nárok. V rámci vykonaného dokazovania zároveň súd prvej inštancie presne, jasne
a zrozumiteľne uvedie začiatok plynutia premlčacej lehoty v zmysle Občianskeho zákonníka, s tým, že

riadne odôvodní skutočnosť, kedy táto začala plynúť a skončila a zároveň v tejto súvislosti poukáže aj
na konkrétne úhrady, ktoré v rámci spotrebiteľského charakteru sporu považuje za premlčané a ktoré za
premlčané nepovažuje. Rovnako súd prvej inštancie sa bude zaoberať ustanovením § 10 ods. 2 zákona
č. 340/2012 Z. z., kde zákonná formulácia hovorí o povinnosti vyzvať na zaplatenie úhrady do 60 dní od
zistenia omeškania, nie odo dňa jeho vzniku. V tomto kontexte bude súd prvej inštancie povinný posúdiť

osobitne oba rozličné momenty, a to aj v kontexte posúdenia dôvodovej správy k zákonu č. 340/2012
Z. z., a to konkrétne k ustanoveniu § 10 ods. 2. Pokiaľ sa súd prvej inštancie rozhodne charakter výzvy
podľa ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 40/2020 Z. z. spochybniť, bude povinný k uvedenému uviesť
náležité právne posúdenie tohto zákonného ustanovenia. V danom prípade je teda predmetom konania
zaplatenie sumy 391,05 eur s prísl. S poukazom k uvedenému súd dňa 12.11.2020 v súlade s § 297 a

§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku vyhlásil v danej veci rozsudok bez nariadenia pojednávania.
Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo uverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa
29.10.2020. V kontexte čiastočne zrušujúceho Uznesenia Krajského súdu v Prešove 6Co/9/2021 súd
vec opätovne prejednal a posúdil a v zmysle právne záväzného záveru vyjadreného v odôvodnení
tohto zrušujúceho uznesenia (ods. 17 odôvodnenia) súd tento spor posudzuje ako spotrebiteľský spor

(§ 290 a nasl. CSP) vyplývajúci zo spotrebiteľského právneho vzťahu (§ 52 a nasl. OZ). K posúdeniu
hmotnoprávneho základu tohto sporu ako spotrebiteľského po zrušení pôvodného rozsudku súdu prvej
inštancie nadriadeným súdom súd uvádza nasledovné:

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že samotný prístup k takejto službe,
tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr.
zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného
kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie. Ak by sa mala dať odpoveď
na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom na podporu spotrebiteľskej

povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide o službu, a ak ju žalovaná neprijala
na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie), tak ide čisto o spotrebu služby. Samotný fakt,
že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej vysielacej
služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov služby. Naopak,
svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú

potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík RTVS, či nie sú nekalé. Ako RTVS
priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby širokým
vrstvám obyvateľstva. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne
vo vzťahu k širokým vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľskýchkonzekvenciách vzťahu medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby.
Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou
smernicou spotrebiteľského práva. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak

by sa aj pripustila možnosť, že nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať
vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory
zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 CSP). Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom
úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším spôsobom („zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť,

že podmienkou jeho vzniku je uzavretie „štandardnej“ spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda tento „pridružený
vzťah“ má byť nejakým spôsobom právne posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou
zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je. Záver
o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty právnej
logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS nemá
postaveniedodávateľa,poprelbytýmjudikatúruSúdnehodvoraEurópskejúnieovymedzenídodávateľa

v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu súdneho
spisu je zároveň zrejmé, že žalovaná nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá koná v
rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. K posúdeniu spotrebiteľského základu právnej
povahy tohto sporu súd v ďalšom odkazuje na prax súdov, ktorá sa ustálila po vydaní napadnutého a
zrušeného rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/8/2021 zo

dňa 17.06.2021 dokonca priamo vychádza z premisy consumer povahy obdobného sporu bez toho, aby
túto povahu širšie zdôvodňoval, pričom sa hlbšie zaoberá následkami vyplývajúcimi z tejto premisy, a to
zákazu vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy podľa §54a Občianskeho zákonníka.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/93/2017 z 29.05.2018 bol po ustálení spotrebiteľskej
povahy sporu potvrdený rozsudok súdu nižšej inštancie, ktorým tento súd úhradu za obdobie viac ako

3 rokov pred podaním žaloby nepriznal, prihliadajúc na všeobecnú premlčaciu dobu podľa predpisov
občianskeho práva a ex offo zohľadnenie premlčania §-om 5b Spotrebiteľského kódexu (Zákon č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Nálezom Ústavného súdu SR PL.ÚS 11/2016-60 zo dňa
07.02.2018 ale Ústavný súd rozhodol o ústavnej nekonformnosti citovaného §5b Zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa (jeho nesúlad s čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Túto

ústavnú nekonformnosť §5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zákonodarca konvalidoval
prijatím novely Občianskeho zákonníka Zákonom č. 343/2018, ktorým sa Občiansky zákonník doplnil
o §54a v tomto znení: „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne
zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo
spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na

základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.“, a to s účinnosťou od 05.12.2018. Zavedenie
osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia
je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, zo dňa 7.
februára 2018, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o

priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Súd cituje z dôvodovej správy zákonodarcu k tejto novele: „Zavedenie osobitnej
úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia je reakciou
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, zo dňa 7. februára 2018,
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvznení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať
ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné, aby
zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na

premlčanie či preklúziu, a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby
(rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky
pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri subjektívnych
majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby
tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí

premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, niet v zásade z pohľadu štátnej
moci záujmu hodného ochrany na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo
niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od
plnenia záväzku. Základným cieľom navrhovanej právnej úpravy je vytvorenie priestoru na to, aby dlhyplynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol
nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné
časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať

dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva
do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto
právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu (dlžníka). V tomto prípade sa vylučuje kondikcia,
t. j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za
bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie premlčaného práva zo

spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské
konanie. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť
spotrebiteľského prostredia a vedomie tohto rizika bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje
pohľadávky čo najskôr. Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle navrhovanej právnej úpravy
nemožno platne zabezpečiť, čo však nemá vplyv na výkon zabezpečenia v prípade, ak bolo právo zo
spotrebiteľskej zmluvy zabezpečené pred uplynutím premlčacej doby. Zabezpečením v tomto prípade

treba rozumieť všetky zabezpečovacie inštitúty upravené v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka
vrátane záložného práva. V tejto súvislosti právna úprava výslovne uvádza, že premlčanie práva zo
spotrebiteľskej zmluvy nebráni uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj v prípade, ak
ide o premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka). Táto právna
úprava zodpovedá platnému právnemu stavu a požiadavke zabezpečenia právnej istoty veriteľov.“

Týmto súd reaguje aj na námietku žalobcu v jeho vyjadrení sa k záverom čiastočne potvrdzujúceho
a čiastočne zrušujúceho uznesenia krajského súdu, kde popiera princíp sporu ako spotrebiteľského
a popiera uplatnený nárok ako nárok vyplývajúci zo spotrebiteľského vzťahu. Súd v tomto kontexte
nevidí dôvod odkloniť sa od judikatúry nadriadeného súdu a tento spor považuje za spotrebiteľský a
takistouplatnenýnárokžalobcompovažujezanárokvyplývajúcizospotrebiteľskéhovzťahu.Súdtakvec

opätovne preskúmal, a to predovšetkým výzvu na zaplatenie nedoplatku z 04.11.2019, prehľad platieb
žalobcu a prehľad predpisov a platieb predložených žalobcom. Žalobca, tak ako vyplýva z prehľadu
platieb ako aj výzvy na zaplatenie nedoplatku si uplatnil nárok na zaplatenie na istine neuhradených
úhrad v sume 380,54 eur, kde vo výzve na zaplatenie nedoplatku uvádza, že je v ňom zahrnutý aj
predpis za mesiac november 2019. Súd tak hodnotí, že u predmetných úhrad vyplývajúcich zo zákona

o úhradách RTVS je každá mesačná úhrada za daný mesiac splatná do konca bežného kalendárneho
mesiaca podľa §7 zákona o úhradách. Nakoľko žaloba bola podaná dňa 10.02.2020, splatnosť poslednej
nepremlčanej úhrady bola 28.02.2017. Všetky neuhradené úhrady predchádzajúce tomuto dátumu sú
premlčané. Ako vyplýva zo žalobcom predloženého prehľadu platieb a prehľadu predpisov a platieb z
týchto úhrad, ktoré boli splatné po 28.02.2017 a nie sú premlčané, je zrejmé, že v roku 2017 uhradil

žalovaný všetky úhrady riadne a včas. V roku 2018 nezaplatil úhradu za február a máj, ale následne v
júni zaplatil sumu 13,92 eur, čo predstavuje trojnásobok úhrady, teda doplatil aj uvedený dlh za február
a máj 2018. Ďalej nezaplatil úhradu v júli a auguste 2018. V septembri zaplatil riadnu úhradu v riadne
stanovenej zákonnej výške 4,64 eur, ale v októbri a novembri zaplatil po 9,28 eur, čo predstavuje
dvojnásobok úhrady, čím dorovnal svoj neuhradený dlh z júla a augusta 2018. Ďalej nezaplatil úhradu

v decembri 2018 ani v januári 2019, ale vo februári 2019 zaplatil riadne 4,64 eur a v marci 9,28 eur, čo
je opätovne dvojnásobná úhrada, ktorou dorovnal nezaplatený január 2019. Ďalej v apríli a máji 2019
nezaplatil nič, ale v júni zaplatil 4,64 eur a v júli 9,28 eur, čo je dvojnásobná úhrada, čím zároveň dorovnal
aj neuhradený máj 2019. V auguste, septembri, októbri a novembri 2019 nezaplatil nič. Ako vyplýva z
výzvy na zaplatenie nedoplatku k 30.11.2019 do nej žalobca zahrnul aj predpis za mesiac november

2019. Nakoľko bola žaloba podaná až po tomto dátume 10.2.2020 súd túto úhradu žalobcovi priznáva,
ale pôvodným prvostupňovým rozsudkom zo dňa 12.11.2020 boli žalobcovi popri 17 eurovej pokute
priznané aj dve úhrady, spolu suma 26,28 eur, čo bolo potvrdené aj čiastočne zrušujúcim, ale v tejto
časti potvrdzujúcim Uznesením Krajského súdu, č. k. 6Co/9/2021. V tomto kontexte tak súd hodnotí, že
úhrady za október a november 2019 neuhradené zo strany žalovaného boli žalobcovi priznané už týmto

pôvodným a ním odvolaním napadnutým rozsudkom prvej inštancie, ktorý bol potvrdený v tejto časti
nadriadeným uznesením krajského súdu. Súd tak hodnotí, že zostávajú štyri nepremlčané a žalobcovi
neuhradené úhrady, a to za december 2018, apríl 2019, august 2019 a september 2019. Ide tak o 4x4,64
eur,čopredstavujespolusumu18,56eur.Vtejtočastitaksúdžalobevyhovelažalobcovinárokpriznal.V
prevyšujúcejčastisúdpoukázalna§54aObčianskehozákonníka,ktorýzakazujedodávateľovifinančnej

služby v spotrebiteľskom právnom vzťahu vymáhať premlčaný nárok a s poukazom na v tomto smere
už širokú a ustálenú judikatúru Krajského súdu v Prešove, túto premlčanú časť zamietol.O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262
ods. 1 Civilného sporového poriadku s tým, že v prevažnej miere bol v spore úspešný žalovaný, a to
aj po zrušení a vrátení veci krajským súdom. Žalovaný by tak mal nárok na náhradu trov konania voči

v prevažnej miere neúspešnému žalobcovi. Nakoľko však žiadne trovy konania žalovanému v spore
nevznikli, z dôvodu procesnej hospodárnosti mu žiadne trovy súd nepriznal.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to voči výroku II. a výroku III. rozhodnutia súdu

prvej inštancie, pričom ako odvolacie dôvody konštatoval ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h)
Civilného sporového poriadku s tým, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní odvolateľ uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu
prvej inštancie, a to s posúdením sporu ako spotrebiteľského. Vzťah medzi platiteľom platby a RTVS
je založený výlučne verejnoprávnou povahou a nie je vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou.

V predmetnom súdnom spore nemá žalobca postavenie dodávateľa a žalovaný postavenie spotrebiteľa.
Od samotného rozhlasového a televízneho vyslania verejnoprávneho vysielateľa je potrebné odlišovať
právne vzťahy, ktoré vznikajú podľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 340/2012 Z. z. o úhrade
za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmeny a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Úhrada je zákonom stanovenou verejnou platbou, pri ktorej

zákonodarca priamo zákonom vymedzil okruh jej platiteľov, výšku sadzby úhrady, spôsob platby
úhrady, spôsob kontroly jej platenia, ako aj spôsob jej vymáhania. Táto úhrada má atribúty povinnej
verejnej platby obdobnej daniam, keďže ide o zákonom stanovenú, povinnú, vynútiteľnú, nenávratnú,
neekvivalentnú platbu, ktorá je platená za účelom financovania verejných, teda verejnoprospešných
potrieb a ktorej príjemcom je verejný subjekt. Právna regulácia obsiahnutá v zákona č. 340/2012 Z. z.

pozostáva z kogentných právnych noriem podrobne upravujúcich jednotlivé aspekty platenia, vyberania
a vymáhania úhrady, z ktorých je zrejmé, že v tomto zákone prevažujú prvky verejnoprávnej úpravy.
Právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrady nie je preto možné považovať za spotrebiteľský
vzťah. O verejnoprávnej povahe právneho vzťahu platenia vyberania a vymáhania úhrady svedčí aj
skutočnosť,žepriamozákonudeľujevyberateľoviúhradyzaúčelomkontrolyplateniaúhradyoprávnenie

na prístup k údajom Registra obyvateľom Slovenskej republiky a Registra fyzických osôb, ako aj
oprávnenie získať relevantné informácie od vybraných orgánov verejnej moci akými sú Ústredie práce
sociálnych vecí a rodiny, Sociálna poisťovňa, miestne orgány štátnej správy na úseku katastra, či
iných subjektov, ako je napríklad dodávateľ elektriny, prevádzkovateľ distribučnej sústavy a povinnosť
týchto subjektov takejto požiadavke vyberateľa úhrady vyhovieť v zmysle § 9 ods. 3 až 6 a 12

zákona č. 340/2012 Z. z. Verejnoprávnu povahu právneho vzťahu platenia úhrady neoslabuje ani
skutočnosť, že vyberateľ úhrady musí nezaplatené úhrady vymáhať súdnou cestou. Verejnoprávne
postavenie vyberateľa úhrad pri vyberaní a vymáhaní úhrad neznamená, že by pri plnení týchto úloh
nemohol využívať prostriedky súkromného práva. Postavenie vyberateľa úhrad v tomto prípade je
potrebné posudzovať podľa jeho činnosti a pôsobnosti a nie zúženie podľa spôsobov uplatnenia jeho

právomoci. Príslušnosť civilných súdov na riešenie vymáhania úhrad preto nie je rozhodujúcim kritériom
pre posúdenie povahy právneho vzťahu platenia, vyberania a vymáhania úhrady. Súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil ust. § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z., podľa ktorého je
platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte

alebo v rodinnom dome. V prvom rade je potrebné tomuto právnemu názoru súdu vytknúť to, že sa
vôbec nezaoberal podstatou úhrady ako zákonnej, povinnej, vynútiteľnej, nenávratnej a neekvivalentnej
platby, a zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z. len
identifikuje osobu, ktorá má platiť zákonom stanovenú povinnosť platenia úhrady a nemožno z neho
vyvodzovať spotrebiteľský charakter právneho vzťahu plnenia, vyberania a vymáhania úhrady. Tento

právny vzťah je založený priamo zákonom a nie je založený a ani odvodený od spotrebiteľskej zmluvy.
V tomto kontexte dal odvolateľ do pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu
v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Košiciach a jedno rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. V týchto
rozhodnutiach podľa názoru odvolateľa súdy dospeli k právnemu názoru, že právny vzťah platenia,
vyberania a vymáhania úhrady nie je vzťahom spotrebiteľským.

Žalovaný sa k žalobcom podanému odvolaniu nevyjadril písomnou cestou a z tohto dôvodu sporové
strany nepodali ani odvolaciu repliku a dupliku.Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po zistení,

že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§
359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho

súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a

čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených
zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné.

Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa

odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov § 365 ods. 1 CSP písm. f) odvolací

súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci
a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z

najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj

strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že
vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa §220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam

z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

Táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce

sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola
a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia
samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010).

Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi. Výklad a aplikácia zákonných
predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštacie) musí byť preto v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a
výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd
prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

V zásade možno konštatovať, že jedinou odvolacou námietkou odvolateľa bola skutočnosť, že sa
nejedná o spotrebiteľský vzťah. Odvolateľ nenamietal zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, či už
z dôvodu nesprávnych výpočtov z pohľadu súdu prvej inštancie, alebo nesprávneho rozhodnutia
o celkovej sume priznanej žalobcovi. Základom odvolania teda bolo posúdenie, či sa vzťah medzi
žalobcom a žalovaným považuje za spotrebiteľský alebo nie. K u vedenému odvolací súd uvádza,

že už vo svojom samotnom zrušujúcom uznesení 6Co/9/2021-41 zo dňa 14. októbra 2021 právne
uzatvoril, že v danom prípade sa jedná o vzťah spotrebiteľský. K uvedenému odvolací súd v tomto
potvrdzujúcom rozhodnutí poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, ako
aj právne názory v jednotlivých súdnych rozhodnutiach tunajšieho odvolacieho súdu uvedené s tým,
že nepovažuje za potrebné opätovne používať rovnakú právnu argumentáciu ako je uvedená v týchto

rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove, nakoľko tieto sú verejne dostupné a sporové strany sa
majú možnosť s predmetnou argumentáciou aj riadne oboznámiť, z ktorého dôvodu postačuje na
tieto rozhodnutia a v nich uvedené právne posúdenie totožnej veci poukázať. Jedná sa o nasledovné
rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.04.2021, sp. zn. 6Co/93/2017 zo dňa
29.05.2018, sp. zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.06.2021.

Vzhľadom na skutočnosť, že senát tunajšieho súdu je rovnakého právneho názoru ako vyššie citované
rozhodnutia tunajšieho súdu, považuje odvolací súd námietku odvolateľa za plne nedôvodnú ohľadne
skutočnosti, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je vzťahom spotrebiteľským.

Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záberom, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. a III. ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 a ust. § 262 ods. 2 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolaciehokonania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy
odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi
nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto vyslovil, že stranám sporu

nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva aj
z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/544/2015.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).