Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Sunday, July 3, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121012009
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8121012009.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Emila

Dubňaského a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.07.2022, v trestnej
veci obžalovaného A. B., pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/98/2021
zo dňa 20.04.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale
bytom C. XX, t. č. v ÚVV a ÚVTOS
Prešov,

u k l a d á :

Podľa § 323 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. l/ Tr. zákona, § 37 písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 2
Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Uvedeným rozsudkom okresného súdu zo dňa 20.04.2022 sp. zn. 6T/98/2021 bol obžalovaný A. B.
uznaný vinným zo spáchania v bode 1/ rozsudku - prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom na § 139 písm. c), písm. e) Tr. zákona, a v bode 2/ rozsudku

- zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona na tom
skutkovom základe že,

bod 1/
- dňa 25.07.2021 v čase asi o 19.00 hod. v C. D. XX, E. B., v rodinnom dome sa pod vplyvom alkoholu
vyhrážal svojej matke, F. B. a starej matke, G. H., nar. XX.XX.XXXX, o ktorej veku mal vzhľadom na
príbuzenský pomer vedomosť, a to tak, že ich zabije a potom v kuchyni začal bezdôvodne škrtiť starú

matku, ktorá sa mu vytrhla a o stenu si udrela pravý lakeť, následne pri vychádzaní z kuchyne buchol
dverami a rozbil tak sklenenú výplň dverí a na chodbe bezdôvodne udrel svoju matku, F. B., rukou po
pravom líci a rukou rozbil sklenenú výplň na dverách obývacej miestnosti, čím takto u svojej matky astarej matky vzbudil dôvodnú obavu o ich život a zdravie, pričom u nich nedošlo k takým zraneniam,
ktoré by si vyžiadali nutnosť lekárskeho vyšetrenia,

bod 2/
- dňa 25.07.2021 v čase asi o 19.45 hod. v C. D. XX, E. B., v rodinnom dome pod vplyvom alkoholu, pri
preverovanívyššieuvedenéhoskutkuhliadkouObvodnéhooddeleniaPZKapušany,napadolpríslušníka
Obvodného oddelenia PZ Kapušany, npor. I. J. K., a to tak, že počas vyťažovania vyskočil zo sedu na
neho a oboma rukami ho sotil do hrudníka a následne ho chytil oboma rukami za oblasť trupu a začal s

ním zápasiť, načo sa obaja dostali dolu schodmi, kde boli proti nemu použité donucovacie prostriedky,
pričom svojím konaním spôsobil L. I. J. K. podvrtnutie pravého zápästia a pomliaždenie hrudníka, ktoré
si vyžiadalo lekárske ošetrenie s práceneschopnosťou do 18.08.2021.

Za mu bol podľa § 323 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona, pri existencii
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. I) Tr. zákona a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm.

h), písm. m) Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch)
rokov a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal písomne odôvodnené odvolanie obžalovaný,
ktoré písomne odôvodnil jednak sám a jednak prostredníctvom svojho obhajcu. V dôvodoch odvolania
predloženého jeho obhajcom po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
odvolanie podáva proti výroku o vine vo vzťahu k bodu 2/ obžaloby a proti výroku o treste. Úvodom je
potrebné poukázať na skutočnosť, že predmetné trestné konanie trpí vadou ústavnoprávneho rozmeru,

nakoľko postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K uvedenému záveru vedie
skutočnosť, že v celom rozsudku de facto nie je zmienka o spôsobe vedenia jeho obhajoby. Ak by sa
tretia osoba chcela oboznámiť s priebehom trestného konania len prostredníctvom rozsudku okresného
súdu, tak by dospela k záveru, že obžalovaný a ani jeho obhajca v podstate nič v celom priebehu konania
nepovedali, nenamietali a ani tam vlastne ani neboli. Logicky ak súd v odôvodnení rozsudku neuviedol

jeho argumentáciu vo vzťahu k bodu 2/ obžaloby, čo je skutok ku ktorému vinu popieral, tak nie je v
odôvodnení rozsudku ani zmienka o tom, ako sa s jeho obhajobou vysporiadal. Takýto postup súdu je v
priamom rozpore s ust. § 168 Tr. poriadku, podľa ktorého z odôvodnenia rozsudku musí byť zrejmé, ako
sa súd vyrovnal s obhajobou. Ustálená judikatúra či už Ústavného súdu SR alebo ESĽP jednoznačne
konštatuje, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, ako

ho vníma čl. 46 ods. 1 Ústavy SR či čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorými sú samozrejme všeobecné súdy viazané. V prípade, ak absentuje čo i len zmienka
argumentácie, ktorou obhajoba obžalovaného poukazovala, prečo nie je možné dôjsť k záveru o vine
obžalovaného a nie sú uvedené ani dôvody, prečo túto argumentáciu súd nepovažuje za účinnú, zakladá
to arbitrárnosť celého rozhodnutia. Z rozsiahlej judikatúry ESĽP ako príklad možno uviesť Vetrenko vs

Moldavsko z 18. mája 2010, v ktorom medzi iným Európsky súd uvádza, jednou z požiadaviek článku 6
Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi
konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú
súdy povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od osobitných okolností prípadu, opomenutie
zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito

argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. Ústavný súd SR napríklad vo svojom
rozhodnutí IV ÚS 14/07 uvádza „ Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ Podľa jeho názoru vada nepreskúmateľnosti

v tomto prípade sama o sebe je takou, ktorú nie je možné odstrániť postupom odvolacieho súdu
takým spôsobom, aby ostali napadnuté výroky nezmenené. Nesprávnosť napadnutých výrokov vidí aj z
nasledovných dôvodov. Súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil rozpory medzi výpoveďami poškodeného
K. a spolu s ním zasahujúceho svedka H.. Rovnako sa nezapodieval rozpormi medzi jednotlivými
výpoveďami svedka H., ktorý postupne pri svojich výpovediach tieto čiastočne pozmeňoval. Spočiatku

uvedený svedok tvrdil, že videl úplne celý priebeh údajného fyzického konfliktu medzi obžalovaným a
poškodeným K.. Pri výsluchu na hlavnom pojednávaní však už uvádza, že začiatok údajného konfliktu
nevidel, ale zazrel jeho ruky spoza múra ako smerujú k poškodenému K.. Aj pri tejto verzii výpovede však
absentuje vnútorná logika. Ak svedok H. (čo potvrdzuje aj svedkyňa B.) vonku poodstúpil od vstupnýchdverí, aby telefonoval a podal správu operačnému dôstojníkovi a reagoval až na zvuk (akési buchnutie),
ktorý začul z vnútra domu, tak nemohol mať dostatok času, aby zazrel jeho “útočiace ruky“. Uvedené
by sa mohlo stať jedine v prípade, ak by bol obžalovaný „zamrzol“ uprostred pohybu a počkal kým

druhý z príslušníkov sa dostane do domu. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že daný zvuk - buchnutie je
začiatkom celého deja, ktorý je predmetom skutku 2/ obžaloby. Teda začiatok toho pádu jeho osoby na
poškodeného K., ktorý on popisuje ako útok na jeho osobu. Akým spôsobom teda mohol vidieť svedok
H. celý dej, ak reagoval na zvuk, ktorý značil začiatok deja a stál vonku poodstúpený od dverí. Súd sa
týmito rozpormi žiadnym spôsobom nezapodieval. Rovnako sa okresný súd nezapodieval ani obhajobou

prednesenou námietkou, že ak poškodený a jeho kolega tvrdia, že malo dôjsť k fyzickej potýčke - zápasu
medzi obžalovaným a poškodeným, ako je možné, že po takomto zápase nezostali na jeho tele, ani tele
poškodeného stopy potvrdzujúce, že sa takýto zápas odohral. Rovnako má zato, že súd až zázračným
spôsobom dospel k tvrdeniu, že znalec J. B. M. vylúčil inú dejovú líniu, než je popísaná vo výroku
(druhý odsek na str. 10 rozsudku). Zároveň však v tom istom rozsudku na strane 6 uvádza, že znalec
potvrdil aj to, že k zraneniam poškodeného mohlo dôjsť aj iným spôsobom, ako je uvádzané vo výroku

rozsudku. Logicky rozporné tvrdenia súdu uvádzané v odôvodnení rozsudku rovnako ako už vyššie
uvedené, sú dôvodom nepreskúmateľnosti rozsudku zakladajúceho porušenie ústavných princípov. Súd
sa v odsudzujúcom rozsudku ani len nezapodieval jedným zo základných znakov skutkovej podstaty
daného trestného činu, a to subjektívnou stránkou, teda úmyslom. Na základe akých okolností došiel
k záveru, že bola naplnená táto stránka skutkovej podstaty, sa v celom rozsudku nikto nedočíta a to

napriek tomu, že na uvedené poukazoval. Ak sa súd nezapodieval úmyslom vo vzťahu k základnej
skutkovej podstate, samozrejme nezapodieval sa úmyslom ani vo vzťahu ku kvalifikačnému momentu
ods. 2, čo je jeho povinnosťou rovnako ako pri základnej skutkovej podstate. Poukázal tiež na to, že
ním popisovaný priebeh deja, teda strata rovnováhy pod vplyvom značného objemu alkoholu v krvi a
následnývznikzranenípoškodenéhoK.pritomtopádejesamooseberovnakodôveryhodnévysvetlenie

vznikutýchtozraneníakoskutkovýdejuvádzanývobžalobe.Jeúlohouprokuratúryvyvrátiťjehotvrdenia
a úlohou súdu vyhodnotiť tvrdenia a argumenty strán a dôvody pre svoje rozhodnutie následne jasne a
logicky vysvetliť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Princíp „in dubio pro reo“ by mal byť súdu známym,
nakoľkovychádzaeštezformuláciíUlpianaadoposiaľbymalbyťjednýmzpilierovtrestnéhokonania.Zo
znenia rozsudku je zjavné, že napriek vyššie uvedeným značným pochybnostiam súd sám pochybnosti

nemal žiadne. Je však najvyššou povinnosťou súdu, aby logicky odôvodnil, prečo argumenty obhajoby
považuje za neopodstatnené a prečo tieto argumenty nenapĺňajú mieru pochybností myslenú týmto
princípom. V konečnom dôsledku trestné konanie podľa platných právnych noriem nie je konaním
inkvizičným a teda nie je jeho povinnosťou sa exkulpovať, teda dokázať vlastnú nevinu. Práve naopak
OČTK a pred súdom prokuratúra má povinnosť preukázať jeho vinu a súd má za úlohu vyhodnotiť všetky

dôkazy a argumenty a v prípade, že sa súd stotožní s domnienkou prokuratúry o vine obžalovaného,
je jeho povinnosťou tento svoj záver riadne, jasne, logicky a dôsledne odôvodniť a vysvetliť, prečo
považuje obhajobu obžalovaného za nedostatočnú, resp. neúčinnú. Akýkoľvek iný priebeh trestného
konania by bol v rozpore so všetkými princípmi a zásadami trestného konania tak, ako ich majú na
mysli ústavnoprávne rozmery nadzákonných a zákonných noriem týkajúcich sa trestného konania. Z

uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté výroky, oslobodil ho spod obžaloby vo
vzťahu k bodu 2/ obžaloby a uložil mu primeraný trest na spodnej hranici trestnej sadzby, alternatívne,
aby zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Písomne odôvodnené odvolanie predložil obžalovaný A. B.. V jeho dôvodoch uviedol, že prvostupňový

súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku opieral okrem výpovede poškodeného K. aj o výpoveď
údajného svedka H., ktorého ako svedka diskvalifikovala poškodená B., poškodená H. a taktiež aj on
sám v rámci svojej výpovede. Z výpovede svedkyne H. z prípravného konania čítaním na hlavnom
pojednávaní vyplynulo, že údajný svedok H. prišiel do domu až po jeho páde zo schodov a že priebeh
tomu predchádzajúceho deja nemohol vidieť. Poškodená B. aj samotný H. vypovedali zhodne, že boli

vonku mimo domu a že dovnútra vbehli až v reakcii na to, že počuli nejaký buchot, pričom z popisu
skutku aký uviedol K. a aký sa preniesol aj do skutkovej vety rozsudku, je zrejmé, že tým buchotom
mohol byť jedine obžalovaného pád zo schodov, čiže jediné čo mohol H. vnímať, je až situácia po jeho
páde, teda situácia, ktorá sa odohrala v nie rozhodnom čase pre ustálenie skutkových zistení, čo je v
súlade s tým, čo vypovedala H.. Výpoveď údajného svedka H. v časti týkajúcej sa popisu jeho údajného

konania preto nemožno brať v úvahu. Poškodená B. vypovedala, že do domu vbehla bezprostredne za
H. a on vtedy bol (obžalovaný) s K. už pod schodmi a ona preto nebola svedkom jeho konania, aké
popísal svedok poškodený H.. Nemožno ako svedka vylúčiť len jedného z nich a druhého nie, ako to
spravil prvostupňový súd, keď vylúčil len B.. Buď to mali ten dej vnímať obaja alebo nikto. Úvahy súdu otom, že relevantné konanie trvajúce podľa H. 20 až 30 sekúnd, sa mohlo odohrať medzitým ako do domu
vbehol H. a za ním vbehla B., sú v rovine špekulácií a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď ani
H. nevylúčil, že by B. vbehla do domu bezprostredne za ním. Obaja totižto vbehli dovnútra na ten istý

zvukový podnet a prakticky v rovnakej vzdialenosti, takže je zrejmé, že tam mali vbehnúť prakticky naraz.
Vzhľadom na uvedené nedostatky a pochybnosti ohľadom výpovede svedka H. sa verzia so sotením a
zápasením už opiera len o osamotenú výpoveď svedka K., keď vyjadril svoj názor, že nešlo o samotný
samovoľný pád – na rozdiel od toho, čo tvrdí obhajoba, že išlo o nekontrolovaný pohyb zodpovedajúci
nedbanlivosti a nie o úmyselné konanie za aktívneho použitia fyzickej sily obžalovaným, pričom aj

znalec J. M. pri konštatovaní o možnom mechanizme vzniku predmetných zranení potvrdil, že tieto mohli
vzniknúťajvdôsledkupáduzoschodovpostraterovnováhyanielenpôsobenímfyzickéhonásiliaodinej
osoby, preto bez vyjadrenia miery pravdepodobnosti jednej a druhej verzii, svedčí konštatovanie znalca
otázke mechanizmu vzniku zranení obžalobe rovnako ako obhajobe. Preto nemožno dať za pravdu
prvostupňovému súdu, keď na strane 10 napádaného rozsudku uviedol, že znalec vraj vylúčil inú dejovú
líniu skutku než popísanú vo výroku. Čo sa týka výpovede svedkyne H., tak konanie obžalovaného,

ktoré táto popísala, nekorešponduje s popisom, aký uviedol svedok K.. Táto poškodená ako svedkyňa
vnímala celý priebeh skutku, no neuviedla žiadne sotenie, uviedla iba úchop policajta K. a následný pád,
čo zodpovedá priebehu deja, aký prezentuje obhajoba, že k úchopu došlo v dôsledku straty stability
obžalovaného a následne došlo k spoločnému pádu zo schodov so svedkom K., ktorý nezvládol jeho
telesnú hmotnosť. Konštatovaním prvostupňového súdu o tom, že výpoveď svedkyne H. vyznieva v

jeho neprospech, je nedôvodné, keďže táto svedkyňa nepotvrdila použitie násilia obžalovaným voči
svedkovi K. a vylúčila údajné sotenie, keď aktivita začala podľa nej až uchopením K.. Prvostupňový súd
sa nielenže nedostatočne zaoberal formou úmyslu, ktorý mal zahŕňať jeho konanie, ktorého úmyselný
charakter odvodil v podstate iba s aktívnej povahy pohybov, ako ich opísal poškodený svedok K., ale
nezaoberal sa ani formou úmyslu zahŕňajúcou jeho konanie, ktorým mal pôsobiť na výkon právomoci

verejného činiteľa – príslušníka PZ, akým teda malo byť sprevádzané to jeho konanie, keďže podľa
okresného súdu je vraj takýto jeho úmysel aj motív zrejmý a nepovažoval za potrebné nič v tomto smere
vysvetliť. Pre úplnosť uviedol, že čo sa týka osoby údajného svedka H., tak o tomto je presvedčený, že
nemôže vystupovať ako objektívny svedok v jeho trestnom konaní nielen kvôli kolegiálnemu úzkemu
vzťahu s poškodeným K., ale tiež kvôli existencii konfliktu s ním (obžalovaným) z minulosti. V závere

odkazuje s ďalšou časťou odvolania na písomné odôvodnenie odvolania predložené prostredníctvom
jeho obhajcu.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by
pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a po
takomto preskúmaní zistil nasledovné.

V konaní pred okresným súdom boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie.
Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako
aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva
aj skutočnosť, ako okresný súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého
rozsudku podrobné, a preto na tieto krajský súd aj poukazuje.

Proti rozsahu dokazovania vo svojich odvolaniach napokon nič nenamietal ani obžalovaný a považoval
ho za dostačujúce. Nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy v celosti hodnotil
a teda vo vzťahu k výroku o vine a rovnako druhu trestu a jeho výmery.

V tomto smere krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že aj napriek riadne a v náležitom
rozsahu vykonanému dokazovaniu okresný súd z jeho obsahu nevyvodil (čo sa týka výroku o treste)
celkomsprávneskutkovéavnadväznostinatoaniprávnezávery,čosanásledneodraziloajvsprávnosti
výroku o treste vyhláseného rozsudku.

Išlo však iba o také chyby, ktoré po doplnení a čiastočnom zopakovaní dokazovania na verejnom
zasadnutí (vo výroku o treste) bolo možné opraviť aj v odvolacom konaní.V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podstatný obsah odvolacích námietok obžalovaného, ktorými
argumentoval, už predniesol v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými
sa spôsobom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si

aj odvolací súd v tomto rozsahu osvojil, no súčasne musí krajský súd priznať námietkam obhajoby, že
predmetné odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku zjavne v celom rozsahu nedáva odpovede
na podrobnú a vyčerpávajúcu analýzu skutkových zistení prezentovanú obžalovaným prostredníctvom
obhajoby, ktorá zásadným spôsobom spochybňuje ustálenie skutkového stavu prezentovaného
v skutkovej vete rozsudku v bode 2/, no najmä jeho právneho posúdenia v kontexte naplnenia všetkým

obligatórnych znakov základnej skutkovej podstaty žalovanej trestnej činnosti.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňal o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)
rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného A. B., aj preto, že odvolacie konanie pred krajským

súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže
predmet konania je totožný.

V prvom rade krajský súd zistil, že obsah odvolacích námietok obžalovaného niektoré dôkazy účelovo
hodnotí a vykladá vo svoj prospech nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými, produkovanými

v rámci dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na
obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju
obranu oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo,
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech
obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či

argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či
skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či
dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných
pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej trestnej

činnosti.

V tomto prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, obžalovaný (opierajúc sa o spôsob jeho obrany)
v rámci dokazovania nepredložil nové dôkazy, resp. argumenty, ktoré by zistené skutočnosti z dôkazov
zabezpečených v rámci prípravného konania, (ktorých obsah sa zákonným spôsobom preniesol do

dokazovania na hlavnom pojednávaní), spochybňovali, resp. vyvracali.

Obžalovaný na podklade ním predloženého hodnotenia produkovaných dôkazov ponúkol svoju verziu,
ako došlo k fyzickému kontaktu s poškodeným K., akým spôsobom mali vzniknúť u poškodeného
diagnostikované zranenia, a teda bez jeho úmyselného zavinenia, nechceným (pod vplyvom alkoholu)

pádom zo schodov na poškodeného a ich následným spoločným pádom na zem, potom čo sa tzv.
mali z nich skotúľať, a to aj napriek tomu, že sa opakovane vyjadril, že bol tak opitý, že si na nič
absolútne nepamätá – mal úplný výpadok pamäti kvôli alkoholu - kde dokonca si mal myslieť, že riadne
spolupracoval s políciou.

Krajský súd má zato, oproti odvolacej argumentácii obžalovaného, že správanie sa obžalovaného v čase
rozhodnom je potrebné hodnotiť aj v kontexte protiprávneho konania ustáleného v skutku 1/ rozsudku.
Obžalovaný sa predsa ospravedlnil za svoje konanie voči svojej matke a babke, ku ktorému sa priznal
a urobil vyhlásenie o vine, kde zo skutku mu kladenému za vinu vyplývajú nie len slovné vyhrážky voči
poškodeným, ale zjavne aj fyzické napadnutie nie len jeho matky F. B., no najmä jeho osemdesiatdva

ročnej starej matky G. H., ako už bolo zvýraznené pod značným vplyvom alkoholických nápojov – keďže
si na svoje konanie nepamätal a zjavne nedokázal svoje konanie pod ich vplyvom ovládať, už len
vzhľadom nato voči komu svoj útok smeroval.A práve po tomto agresívnom konaní voči najbližším osobám pod vplyvom alkoholických nápojov
malo vlastne bezprostredne nasledovať agresívne správanie sa obžalovaného voči prítomným riadne
uniformovaným príslušníkom PZ, spojené s vulgárnymi nadávkami, vyhrážaním sa fyzickým napadnutím

a samotným fyzickým napadnutím príslušníka PZ poškodeného I. J. K. tak, ako je to zahrnuté v skutkovej
vete 2/ skutku rozsudku.

Z výpovedí oboch svedkýň je totižto zrejmé, že nie len príslušníci PZ boli ihneď oboma už menovanými
svedkyňami upozornení na spôsob a okolnosti agresívneho správania sa obžalovaného voči ním,

spojeného aj s fyzickými útokmi a vlastným seba poškodzovaním, tak aj obžalovaný mal zjavne
vedomosť o tom, že bola privolaná polícia, kde v rámci komunikácie s už prítomnými členmi hliadky PZ
(ako vypovedali) vyjadroval nepokojnosť, prečo boli privolaní, nakoľko tam žiadnu políciu netreba a volať
ju poškodené nemali, čo osvedčuje vedomosť obžalovaného o tom (aj napriek ním deklarovanému tzv.
alkoholickému oknu), že práve kvôli jeho predchádzajúcemu správaniu sa bola privolaná polícia a čo
bolo dôvodom, prečo s ním (rovnako s matkou a babkou) riadne v rovnošatách informovaní príslušníci

PZ vykonávali prvotné služobné úkony pre objasnenie veci.

Následne k námietkam obžalovaného spojených s dôkaznou núdzou pre prijatie bez rozumných
pochybností jednoznačného záveru o úmyselnom napadnutí poškodeného obžalovaným vzhľadom na
rozporné výpovede svedka poškodeného K. a svedkov H. a matky F. B., krajský súd uvádza.

V prvom rade je potrebné zvýrazniť, že obžalovaný opomína hodnotiť aj výpoveď svedkyne G. H.,
babky obžalovaného, priamej svedkyne jeho konfliktu s poškodeným, ktorá zrozumiteľne a v logických
súvislostiach vo svojej výpovedi v podstatných okolnostiach skutkových zistení rovnako ako svedkovia
K. a H. a napokon aj F. B. totožne opisuje celý priebeh skutkových okolností od momentu príchodu

obžalovaného pod vplyvom alkoholických nápojov k ním domov, jeho slovné a následné fyzické útoky
voči ním a rovnako tak konanie obžalovaného od príchodu privolanej policajnej hliadky, či správanie sa
oboch príslušníkov PZ, keď jeden z nich (H.) spolu s jej dcérou svedkyňou B. odišiel von, no najmä
opisuje konanie poškodeného K. pri komunikácii s obžalovaným, keďže ako vypovedala, v tom čase
bola od neho vo vzdialenosti cca jedného metra a obžalovaný bol o tri, resp. štyri schody vyššie sediac

na nich, vzdialený od poškodeného K..

Svedkyňa G. H. vypovedala, že videla ako obžalovaný so sediacej polohy vykročil voči príslušníkovi
polície a potom boli obžalovaný a poškodený K. na schodoch v sebe, vzájomne sa mali sácať – nešli
normálne dole, búchali sa, kým išli dole schodmi, drgali sa a skôr zišli (dole schodmi) posediačky.

Rovnako ako svedok H. a svedkyňa B. aj svedkyňa G. H. potvrdila, že počas tohto vzájomného sácania
až pokiaľ nespadli dole na chodbu, neboli menovaní svedkovia prítomní, odišli ešte pred tým, pričom
vidieť začiatok a priebeh tohto incidentu nemohli, až jeho záver, keď obaja policajti použijúc hmaty
a chvaty obžalovanému na zemi nasadili putá.

Napokon svedkyňa B. zrozumiteľným spôsobom na hlavnom pojednávaní nevedela vysvetliť, prečo
v prípravnom konaní opakovane vypovedala, aj napriek tomu, že po zákonnom poučení vedela, že
vypovedá v trestnej veci svojho syna, že babka svedkyňa H. jej mala povedať, po tom čo prišla aj
ona do priestoru, kde mal byť obžalovaný tzv. spacifikovaný policajtmi, že „A.“ skočil (či zaútočil) na

policajta, čo aj krajský súd rovnako ako súd okresný hodnotí ako výpoveď účelovú v snahe napomôcť
obžalovanému - svojmu synovi, aby sa vyhol trestnoprávnej zodpovednosti za napadnutie príslušníka
polície, výpoveď svedkyne B. (až do výpovede na hlavnom pojednávaní) spolu s výpoveďou svedkyne
H. boli totižto v časovej súslednosti v podstatných skutočnostiach skutku, ako mohli vnímať tento konflikt
medzi poškodeným a obžalovaným, totožné.

Súčasne platí, že za danej dôkaznej situácie považuje aj krajský súd výpovede menovaných svedkov
v kontexte námietok obžalovaného za čiastočne rozporné, tieto rozpory sa týkajú najmä výpovedí
svedkov H. a B., teda svedkov, čo je potrebné zvýrazniť, ktorí sami od začiatku vypovedajú o skutkových
okolnostiach, ktoré mohli vnímať až na konci samotného incidentu, keď mali obžalovaný s poškodeným

K. padať, resp. spadnúť zo schodov.

Aj v kontexte verzie skutku obžalovaného o strate rovnováhy pod vplyvom alkoholických nápojov, sú tieto
obžalovaným v rámci obhajoby identifikované a sumarizované rozpory preto bez významu k reálnemuustáleniu skutkových zistení vo vzťahu k začiatku (najmä príčine) a priebehu fyzického konfliktu medzi
obžalovaným, keďže ho nevideli, ani vidieť nemohli a všetky podstatné skutočnosti o jeho priebehu mali
len sprostredkovane od svedkyne H. a svedka poškodeného K..

No práve výpovede posledne menovaných svedkov K. a H., ktorí boli priamo prítomní pri správaní sa
obžalovaného pred napadnutím poškodeného a počas neho, sa v podstatných skutočnostiach zhodujú
a vzájomne sa dopĺňajú (aj v spojení s jeho slovnými vulgárnymi útokmi voči príslušníkom polície) a to
aj v kontexte záverov znalca J. B. M., znalca z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvia chirurgia,

traumatológia a plastická chirurgia, ktorý osvedčil ako možný mechanizmus vzniku diagnostikovaných
zranení u poškodeného K. tak, ako ho opísal vo svojej výpovedi.

V tejto súvislosti je opäť potrebné zvýrazniť, že verzia obžalovaného o náhodnom páde na poškodeného
pri strate rovnováhy pod vplyvom alkoholických nápojov, je jednak pri tzv. strate pamäti obžalovaného
v úplnom rozpore s tvrdeniami svedka poškodeného K. a jeho babky svedkyne H. (ktoré sa

v podstatných skutočnostiach zhodujú) a jednak nebol produkovaný žiadny dôkaz, z akého dôvodu by
si mal poškodený K. slovný a následne fyzický útok zo strany obžalovaného voči nemu vymyslieť, ale
práve naopak, správanie sa obžalovaného bolo len logickým vyústením, v tom čase jeho psychickom
rozpoložení (stále pod vplyvom alkoholických nápojov) a po predchádzajúcich útokoch na najbližšiu
rodinu, ktorá sa mala podľa neho neslušne správať k jeho manželke, keďže mal opakovane vyjadrovať

nepokojnosť s tým, že políciu privolali a už vôbec nesúhlasil, aby prítomní príslušníci PZ plniac si
svoje zákonné povinnosti začali vykonávať prvotné úkony pri dokumentovaní jeho predchádzajúceho
protiprávneho konania.

Za danej dôkaznej situácie pri hodnotení produkovaných dôkazov ako jednotlivo tak aj vo svojom

súhrne je možné bez rozumných pochybností ustáliť, že obžalovaný si v čase spáchania skutku - aj
sodkazomnazáveryznaleckéhoposudkuznalkyneJ.N.G.,zodboruzdravotníctvoafarmácia,odvetvia
psychiatrie o zachovaní u obžalovaného ovládacích a rozpoznávacích schopností - bol vedomý, že po
jeho fyzických útokoch voči matke a babke boli priamo na miesto, kde sa protiprávneho konania dopustil,
privolaní poškodenou svedkyňou B. riadne uniformovaní príslušníci PZ a súčasne vnímal a vedel, že

jeho matka svedkyňa B. v čase, keď sedel na schodisku, podáva vysvetlenie ku skutku príslušníkovi
PZ (svedkovi H.).

Preto, ak v tejto situácii po predchádzajúcich vulgárnych útokoch a slovných vyhrážka o fyzickom
napadnutí osoby príslušníka PZ svedka poškodeného I. J. K., ktorý mal zaisťovať osobu obžalovaného

a požiadať ho o vysvetlenie k veci, tohto fyzicky napadol tak, že spolu museli na schodisku zápasiť
a následkom toho aj spolu spadli na schody a potom na zem pod schodisko, kde poškodený svedok K.
musel spoločne s ďalším príslušníkom PZ použiť voči nemu donucovacie prostriedky hmaty a chvaty,
aby mu mohli byť pri jeho aktívnej obrane založené putá, kde po páde na zem bezprostredne pred
použitím donucovacích prostriedkov zacítil poškodený K. bolesť v pravom zápästí a následne mu bolo

lekárskym vyšetrením diagnostikované podvrtnutie pravého zápästia a pomliaždenie hrudníka s dobou
liečenia objektívne zodpovedajúcu (podľa znaleckého posudku) dobe cca 24 dní, musel obžalovaný
vedieť, že ak takýmto spôsobom a za daných okolností na schodisku (z ktorého môžu nekontrolovane
spadnúť) fyzicky zaútočí na poškodeného, môžu mu byť spôsobené príkladmo aj u poškodeného
diagnostikované zranenia a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený, čoho dôkazom je

skutočnosť, že pred možným pádom poškodeného K. na schody a následne na zem pod schodmi
počas zápasenia nevykonal aktívne žiaden úkon, ktorý by tomu mal zabrániť a od svojho agresívneho
správania neupustil, ale práve naopak, aj naďalej na zemi kládol aktívny odpor.

Podľa § 15 písm. b/ Tr. zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ vedel, že svojím konaním

môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr zákona sa
dopustí páchateľ, ak použije násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a spôsobí
ním ublíženie na zdraví.

Sodkazomnacitovanúprávnuúpravuopísanékonanieobžalovanéhoajehopohnútkavyjadriťnesúhlas
s dokumentovaním jeho protiprávneho konania voči poškodeným (svedkyniam B. a H.) a súčasne
zabrániť príslušníkom PZ v ďalšom výkone svojich povinností vedie krajský súd v logických súvislostiachk záveru, že obžalovaný v posudzovanom prípade konal minimálne vo forme nepriameho úmyslu tak,
ako to predpokladá ust. § 15 písm. b/ Tr. zákona, keď z hora opísaného dôvodu fyzicky napadol
príslušníka PZ (verejného činiteľa v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zákona), kde mu bez rozumných pochybností

práve týmto konaním spôsobil zranenia, ktoré svojím rozsahom a intenzitou zodpovedajú ublíženiu na
zdraví tak, ako to predpokladá ust. § 123 ods. 2 Tr. zákona, čím svojím konaním obžalovaný spáchal
zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona tak, ako ho
riadne ustálil a správne právne posúdil aj okresný súd.

Odvolajúc sa na doposiaľ uvedené po posúdení riadne ustáleného skutkového stavu okresným súdom
a jeho právneho posúdenia, krajský súd preskúmal aj odvolaním napadnutý výrok o druhu a výmere
trestu uloženého obžalovanému A. B..

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy, pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Dokazovanie v tomto smere tak, ako ho vykonal okresný súd, bolo

vykonané v potrebnom rozsahu a vytvorilo spoľahlivý podklad pre rozhodnutie o odvolaním napadnutom
rozsudku o druhu a výmere trestu v posudzovanom prípade.

Okresný súd (avšak len čiastočne) správne ustálil existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
podľa § 36, § 37 Tr. zákona, v nadväznosti na to potom podľa názoru krajského súdu nesprávne aplikoval

ust. podľa § 38 ods. 2, 4, 8 Tr. zákona a u obžalovaného určil trestnú sadzbu, v rámci ktorej potom aj
určoval druh a výmeru trestu podľa hľadísk a kritérií (§ 34 ods. 1, 4 Tr. zákona) pre naplnenie účelu trestu
a zohľadňujúc pritom aj pravidlo podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona, že trest má postihovať len páchateľa tak,
aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

V prvom rade krajský súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade boli
splnené podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti u obžalovaného A. B. podľa § 36 písm. l/ Tr.
zákona a teda poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v tom, že sa k spáchaniu skutku mu kladeného za
vinu priznal a jeho spáchanie oľutoval, keďže túto skutočnosť je možné spájať len s vyjadrením vôle
obžalovaného, že priznal vinu a oľutovať svoje konanie voči skutku 1/ rozsudku, pričom vo vzťahu skutku

pod bodom 2/ rozsudku vinu od začiatku popieral a trval na tom, že je nevinný, pričom ide o nepochybne
závažnejšiu trestnú činnosť, oproti trestnej činnosti, k spáchaniu ktorej sa priznal.

Je zrejmé, že pokiaľ súd sa rozhodne aplikovať ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr.
zákona pri ukladaní trestu za zbiehajúcu sa trestnú činnosť, toto vyjadrenie obžalovaného sa musí reálne

vzťahovať na celú trestnú činnosť - v súbehu (konkurencie) trestnej činnosti - pre ktorú je uznaný vinným
a pre ktorú mu súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody podľa pravidiel v ustanovení § 41 ods. 1 Tr.
zákona, resp. o to viac, ak v tomto prípade boli splnené podmienky pre ukladanie trestu aj podľa § 41
ods. 2 Tr. zákona, keďže zákonom predpokladaný benefit v podobe priznania poľahčujúcich okolností,
ktorých pomer sa potom premieta do hodnotenia v konfrontácii s priťažujúcimi okolnosťami, má predsa

aj vplyv na aplikáciu ust § 38 ods. 2,3,4 Tr. zákona pri úprave dolnej, resp. hornej hranice zákonom
ustanovenej trestnej sadzby upravenej v Tr. zákone.

Vzhľadom na to, že v posudzovanom prípade absentuje odvolanie prokurátora, krajský súd pri
obmedzení plynúcom so zákazu zmeny k horšiemu upravenom v ust. § 322 ods. 3 Tr. poriadku

(reformatioinpeius),nemoholtútopoľahčujúokolnosťpriurčovanídruhuavýmerytrestuobžalovanému
nepriznať a musel na ňu prihliadať.

Ďalej krajský súd má zato, že ak v posudzovanom prípade okresný súd zohľadňujúc ukladanie trestu
obžalovanému za zbiehajúcu sa trestnú činnosť vo viacčinnom súbehu podľa pravidiel upravených v ust.

§ 41 ods. 2 Tr. zákona za dva samostatné úmyselné trestné činy, z ktorých jeden je zločinom a teda pri
ukladaní trestu a určovaní jeho výmery mal najsamprv upravovať hornú hranicu trestnej sadzby trestu
odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného (§ 323 ods. 2 Tr. zákona v rozmedzí 3-8
rokov) zvýšením o jednu tretinu na 10 rokov a 8 mesiacov po úprave a následne pokiaľ opäť použil túto
okolnosť a teda mnohosť, konkurenciu trestnej činnosti aj priznaním ako priťažujúcej okolnosti podľa §

37 písm. h/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaný spáchal viac trestných činov, podľa názoru krajského súdu
došlo v postupe okresného súdu k opätovnému pričítaniu tejto skutočnosti v neprospech obžalovaného.V tejto súvislosti krajský súd totižto zistil, že okresný súd vecne správne priznal obžalovanému A. B.
ako priťažujúcu okolnosť skutočnosť, že už bol za trestný čin odsúdený podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona
(s odvolaním sa na okresným súdom vykonané vyčerpávajúce dokazovanie k tejto skutočnosti) a ak

súčasne priznal obžalovanému aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona, potom pokiaľ
ustálil prevahu priťažujúcich okolností oproti okolnostiam poľahčujúcim, tak potom podľa ust. § 38 ods.
2,4 Tr. zákona bolo jeho povinnosťou opäť upraviť dolnú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného (§ 323 ods. 2 Tr. zákona v rozmedzí 3-8 rokov) zvýšením
o jednu tretinu na 4 roky a 8 mesiacov, vo výmere ktorej v tomto prípade aj ukladal trest odňatia slobody

obžalovanému.

V posudzovanom prípade bola teda opakovane pričítaná v neprospech obžalovaného tá istá okolnosť
spočívajúca v súbehu (konkurencie) trestnej činnosti, za ktorú bol uznaný vinným a bol mu ukladaný síce
v súlade so zisteným skutkovým stavom a zákonom (§ 34 ods. 6 Tr. zákona) správny druh trestu ako trest
odňatia slobody, no súčasne podľa názoru krajského súdu duplicitným priznaním tej istej okolnosti došlo

k opätovnej úprave zákonom ustanovenej trestnej sadzby v neprospech obžalovaného nielen zvýšením
hornej hranice trestnej sadzby na 10 rokov a 8 osem mesiacov podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, ale aj dolnej
hranice o jednu tretinu podľa § 38 ods. 2,4 Tr. zákona na 4 roky a 8 mesiacov a práve z tohto dôvodu
krajský súd na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona v posudzovacom prípade nebude
prihliadať. (Rešpektujúc v Zbierke rozhodnutí súdov SR a stanovísk NS SR existenciu publikovaných

rozhodnutí NS SR pod R 1/2011, R 19/2011 v porovnaní s R 26/2020).

Za danej dôkaznej situácie pri úvahách o uložení trestu potom prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé
hľadiská ukladania trestov, vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu
a jeho následok, úmyselné zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba

páchateľa, jeho pomery ako aj možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust.
§ 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne
odradí iných od páchania trestných činov ako aj morálne odsúdi páchateľa spoločnosťou. Krajský súd
prihliadal aj na ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol

zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Pri zohľadnení teda rovnomerného pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 36 písm.
j/, § 37 písm. m/ Tr. zákona pri splnení podmienok podľa pravidiel upravených v ust. § 41 ods. 2 Tr.
zákona pre už spomínanú úpravu hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich

najprísnejšie trestného (§ 323 ods. 2 Tr. zákona v rozmedzí 3-8 rokov) zvýšením o jednu tretinu na
10 rokov a 8 mesiacov po úprave a zachovaní zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby,
postupoval krajský súd pri určení výmery trestu odňatia slobody v rámci trestnej sadzby teda 3 roky až
10 rokov a 8 mesiacov.

Najsamprv je potrebné uviesť, že Tr. zákon vo svojich ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov
a to jednak pri zásadách ukladania trestov a jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov, ako to už
bolo konštatované.

Pri ukladaní trestov je potrebné vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je v prvom

rade určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých podstatách trestných činov a následne pri
jednotlivých skutkových podstatách trestných činov a následne aj spôsobom spáchania samotného
trestného činu, nevynímajúc aj úmysel a teda formu zavinenia.

Neprehliadnuteľným faktom v prípade hodnotenia osoby obžalovaného sú jeho predchádzajúce

odsúdenia pre totožné konanie, akého sa mal dopustiť voči matke a starej matke, akého sa v minulosti
rovnako dopustil aj voči svojej manželke, začo bol aj riadne odsúdený – rozsudkom Okresného súdu
Prešov zo dňa 28.02.2019, sp. zn. 33T/129/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo
dňa 27.06.2019, sp. zn. 9To/32/2019 pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. b) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona v súbehu s prečinom ublíženia

na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr.
zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 roka s podmienečným odkladom
pri určení skúšobnej doby v trvaní 2 rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu. Zároveň mubolo uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových
látok počas skúšobnej doby.

Je potom zjavné, že obžalovaný, opierajúc sa o správu mediačného a probačného úradníka, v priebehu
skúšobnej doby podmienečného odsúdenia sa dopustil troch priestupkov a vo vzťahu k obmedzeniu
spočívajúceho v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok počas skúšobnej
doby plynie, že dňa 26.05.2020 sa dostavila na Okresný súd Prešov manželka A. B., ktorá uviedla, že
manžel toto obmedzenie nedodržiava a pod vplyvom látok ju fyzicky napáda a dňa 27.05.2020 bolo

požiadané OO PZ Kapušany o vykonanie kontroly, pričom kontrola bola vykonaná dňa 06.06.2020, kde
mu bola nameraná hodnota 0,2 mg/l a dňa 08.06.2020 0,0 mg/l.

Napokon za konanie proti svojej manželke bol obžalovaný B. aj rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.
zn. 0T/46/2018 zo dňa 09.05.2018 uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s

prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. písm. a) Tr. zákona, za čo mu súd upustil od potrestania.

Preto krajský súd dospel k záveru, že podľa § 323 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. l/ Tr. zákona, § 37
písm. m/ Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona - uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 3 (troch) rokov so zaradením obžalovaného pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona považuje za trest
zákonný, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania
obžalovaného ako aj jeho osobu.

Krajský súd prihliadal pri určení výmery trestu na postoj obžalovaného k žalovanej trestnej činnosti, kedy

sa k jej spáchaniu priznal, len čiastočne hodnotil aj skutočnosť, že ani predchádzajúce odsúdenie za
totožnú trestnú činnosť – násilné konanie voči osobám blízkym spojené s vyhrážkami a ublížením na
zdraví – neviedli k jeho náprave, aby ho odradili od totožného protiprávneho konania, čo viedlo krajský
súd k záveru, že je potrebné na obžalovaného pôsobiť trestom spojeným s jeho výkonom v nápravnom
zariadení.

Na základe týchto skutočností a opierajúc sa o dokazovanie už vykonané súdom prvého stupňa,
potom rozhodol tak, že zrušil výrok o treste v odvolaním napadnutého rozsudku na podklade odvolania
obžalovaného podľa § 321 ods. 1 písm. d/ ods. 3 Tr. poriadku a súčasne podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku
sám uložil trest obžalovanému a to tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.