Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. január 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822200306
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8822200306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, sudkyne spravodajkyne, v spore žalobcu: Rozhlas
a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A. XXX, XXX XX D. E. F., o zaplatenie 158,68 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 10C/4/2022-21 z 12. apríla
2022 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov
konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10C/4/2022-21 z 12.
apríla 2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 109,80 eur do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 38,38%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

Súd prvej inštancie zistil skutkový stav:

žalobcom je verejnoprávna inštitúcia zriadená na základe zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii
Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRTVS“).
žalovaná je zo zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti (ďalej len ,,ZoÚ“) platiteľom úhrady
za služby verejnosti (ďalej len „úhrada“) podľa § 3 písm. a) ZoÚ vo výške 4,64 eur podľa § 6 ods. 1 s

periodicitou platenia úhrad: mesačná, v zmysle § 7 ZoÚ.
kontrolou úhrad podľa § 8 ZoÚ žalobca zistil, že žalovaná ku dňu žaloby nezaplatila úhradu v zmysle
ZoÚ za kontrolované obdobie 1. marec 2014 - 30. november 2021.
žalobca v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 ZoÚ písomnou výzvou z 3. novembra 2021 odoslanou
prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., vyzval žalovanú na zaplatenie omeškanej úhrady a na
zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy.
žalovaná nezaplatila úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia uvedenej výzvy, preto je

žalovaná povinná v zmysle ustanovenia § 10 ods. 3 ZoÚ zaplatiť aj pokutu.
za obdobie od 1. marca 2014 do 30. novembra 2021 žalovanej vznikol dlh spolu v sume 158,68 eur,
pozostávajúci z istiny nezaplatených úhrad za 30 neuhradených mesačných prepisov vo výške 141,68
eur a pokuty vo výške 17,- eur podľa § 10 ZoÚ.žalobca si uplatnil aj nárok na úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur.

Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie vec aplikoval ust. § 3 písm. a), § 4 ods.1, § 6 ods. 1, § 7,
§ 9 ods. 6 písm. c), § 10 ods.1, 3, 4, 5 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti (ďalej

len ,,ZoÚ“), ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2, § 52a ods. 2, § 53 ods. 1, § 53 ods. 2, 3, 5, § 54 ods. 1,
2, § 54a, § 100 ods. 1, 2, ust. § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a ustanovenia § 290, § 220 ods. 2, § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 2, zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Súd prvej inštancie ustálil, že právny vzťah, z ktorého žalobca odvodzuje nárok, je vzťah spotrebiteľský v
zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a rozhodoval o ňom ako spotrebiteľskom spore s ochranou
slabšej strany. K posúdeniu hmotno-právneho základu tohto sporu ako spotrebiteľského súd prvej
inštancie uviedol, že existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom,
či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z

bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala,
ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej
súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu. Napriek skutočnosti,
že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším spôsobom („zmluvou“),
nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie „štandardnej“ spotrebiteľskej

zmluvy. Ak teda tento „pridružený vzťah“ má byť nejakým spôsobom právne posúdený, zrejme musí byť
posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa odvíja a ktorá spotrebiteľskou
zmluvou nepochybne je. Dôvodom na podporu spotrebiteľskej povahy veci bol fakt, že aj v prípade
RTVS - vysielacej služby išlo o službu, a ak ju žalovaná neprijala na obchodné účely (tiež profesiu či
zamestnanie), tak ide čisto o spotrebu služby. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi

sporovými stranami podporujú aj argumenty právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by
súd prvej inštancie prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS nemá postavenie dodávateľa, poprel
by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení dodávateľa v prípadoch poskytovania
služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu súdneho spisu je zároveň zrejmé, že
žalovanánevystupujevprávnompostavenífyzickejosoby,ktorákonávrámcisvojejpodnikateľskejalebo

obchodnej činnosti. V súvislosti s premlčaním súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nie je oprávnený
vymáhaťpremlčanéprávozospotrebiteľskejzmluvy.Podľa§6ods.1ZoÚ platiteľpodľa§3písm.a)platí
úhradu 4,64 eur za každý jeden začatý kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný
dodávateľom elektriny v evidencie odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach
platí úhradu len za jedno odberné miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi

úhrady podľa § 9 ods. 6 písm. c). Vychádzajúc z citovaných ustanovení splatnosť úhrady za príslušný
mesiac bola do konca tohto príslušného kalendárneho mesiaca a nasledujúcim dňom sa platiteľ úhrady
dostal do omeškania. Týmto dňom začala plynúť aj premlčacia lehota vo vzťahu ku každej jednej úhrade
osobitne. Ak žalobca podal žalobu na súd dňa 09.02.2022, premlčané sú všetky predpísané úhrady
splatné viac ako tri roky pred 09.02.2022, tzn. Pred 09.02.2019. Žalobca má podľa súdu prvej inštancie

tak nárok na úhrady za 20 mesiacov x 4,64 eur + 17,- eur (pokuta), t. j. 109,80 eur (20 mesiacov +
pokuta). V prevyšujúcej premlčanej časti súd prvej inštancie žalobu vo výroku II. zamietol.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a

h) CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že ako verejnoprávny vysielateľ poskytuje službu verejnosti v oblasti

rozhlasového a televízneho vysielania priamo na základe povinnosti stanovenej zákonom č. 532/2010 Z.
z. o Rozhlase a televízii Slovenska, pričom predmet, obsah a ani podmienky poskytovania rozhlasového
a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa nie sú predmetom individuálnej dohody medzi
žalobcom a žalovanou. Od samotného rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávnehovysielateľa je podľa žalobcu potrebné odlišovať právne vzťahy, ktoré vznikajú podľa právnej úpravy
obsiahnutej v zákone č. 340/2012 Z. z.. Podľa žalobcu právna úprava obsiahnutá v zákone č.
340/2012 Z. z. reguluje právne vzťahy, ktoré sa týkajú platenia, vyberania a vymáhania úhrady za

služby verejnosti, poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho
vysielania, pričom úhrada je zákonom stanovenou verejnou platbou, pri ktorej zákonodarca priamo
zákonom vymedzil okruh jej platiteľov, výšku sadzby úhrady, spôsob platby úhrady, spôsob kontroly jej
platenia, ako aj spôsob jej vymáhania. Úhrada má atribúty povinnej verejnej platby obdobnej daniam,
keďže ide o zákonom stanovenú, povinnú, vynútiteľnú, nenávratnú, neekvivalentnú platbu, ktorá je

platená za účelom financovania verejných (verejnoprospešných) potrieb, a ktorej príjemcom je verejný
subjekt. Žalobca ďalej zdôraznil, že úhradu je povinný platiť každý subjekt, ktorý napĺňa zákonom
stanovenú definíciu platiteľa, a to bez ohľadu na to, či má možnosť prijímať rozhlasové alebo televízne
vysielanie verejnoprávneho vysielateľa. Podľa žalobcu úhrada je neekvivalentnou povinnou platbou,
ktorej nezodpovedá nárok na príjem rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa
v nejakom konkrétnom rozsahu a čase, a preto nemá povahu odplaty za konkrétnu spotrebovanú službu.

Právna regulácia obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z. z. pozostáva z kogentných právnych noriem
podrobne upravujúcich jednotlivé aspekty platenia, vyberania a vymáhania úhrady, z ktorých je zrejmé,
ževtomtozákoneprevažujúprvkyverejnoprávnejúpravy.Právnyvzťahplatenia,vyberaniaavymáhania
úhrady nie je preto možné podľa žalobcu považovať za spotrebiteľský vzťah. O verejnoprávnej povahe
právneho vzťahu platenia, vyberania a vymáhania úhrady svedčí aj skutočnosť, že priamo zákon udeľuje

vyberateľovi úhrady za účelom kontroly platenia úhrady oprávnenie na prístup k údajom z registra
obyvateľov Slovenskej republiky a registra fyzických osôb, ako aj oprávnenie získavať relevantné
informácie od vybraných orgánov verejnej moci (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálna
poisťovňa, miestne orgány štátnej správy na úseku katastra), či iných subjektov (dodávateľ elektriny,
prevádzkovateľ distribučnej sústavy) a povinnosť týchto subjektov takejto požiadavke vyberateľa úhrady

vyhovieť v zmysle § 9 ods. 3 až 6 a 12 zákona č. 340/2012 Z. z. Verejnoprávnu povahu právneho
vzťahu platenia úhrady podľa žalobcu neoslabuje ani skutočnosť, že vyberateľ úhrady musí nezaplatené
úhrady vymáhať súdnou cestou. Verejnoprávne postavenie vyberateľa úhrad pri vyberaní a vymáhaní
úhrad neznamená, že by pri plnení týchto úloh nemohol využívať prostriedky súkromného práva.
Postavenie vyberateľa úhrad v tomto prípade je potrebné posudzovať podľa jeho činnosti a nie podľa

spôsobu uplatnenia jeho právomoci. Príslušnosť civilných súdov na riešenie vymáhania úhrad preto
nie je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie povahy právneho vzťahu platenia, vyberania a vymáhania
úhrady.

Žalobca v odvolaní tiež namietal nesprávnosť názoru súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil z § 3 písm. a)
zákona č. 340/2012 Z. z., ktorý určuje za platiteľa úhrady fyzickú osobu, ktorá je evidovaná dodávateľom
elektrinyvevidenciiodberateľovelektrinyvdomácnostiakoodberateľelektrinyvdomácnostivodbernom
mieste, že zmluva o dodávke elektriny je spotrebiteľskou zmluvou a právny vzťah platenia, vyberania
a vymáhania úhrady je spotrebiteľským právnym vzťahom. Vzhľadom k tomu podľa žalobcu súd

prvej inštancie sa nezaoberal podstatou úhrady ako zákonnej, povinnej, vynútiteľnej, nenávratnej a
neekvivalentnej platby, ktorá je platená za účelom financovania verejných potrieb. Ustanovenie § 3 písm.
a) zákona č. 340/2012 Z. z. identifikuje osobu, ktorá má plniť zákonom stanovenú povinnosť platenia
úhrady a nemožno z neho vyvodzovať spotrebiteľský charakter právneho vzťahu platenia, vyberania a
vymáhania úhrady. Zmluvnými stranami zmluvy o dodávke elektriny sú dodávateľ elektriny a odberateľ

elektriny ako spotrebiteľ. RTVS s platiteľmi úhrad neuzatvára žiaden zmluvný vzťah. Keďže zmluvné
strany spotrebiteľského vzťahu pri dodávke elektriny sú dodávateľ a odberateľ, nemožno zákonom
kreovaný vzťah RTVS a platiteľ považovať za vzťah súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou podľa § 290
CSP. Záverom žalobca poukázal na judikatúru niektorých krajských súdov Slovenskej republiky, ako aj
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7Tdo/1229/2020 z 15.12.2020, z ktorého vyplýva, že televízny

poplatok je platbou povinnou, vynútiteľnou, nenávratnou a neekvivalentnou, svojím spôsobom ide o daň
z majetku. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie podľa žalobcu nemal postupovať podľa
ust. § 54a Občianskeho zákonníka a nemal ex offo prihliadať na premlčanú časť žalovanej sumy.

Žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolací súd výrok II. napadnutého rozsudku zmenil tak, že
prizná žalobcovi a zaviaže žalovanú zaplatiť 50,73 eur a výrok III. zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100% vrátane trov odvolacieho konania.Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods.
1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

Žalobca podal odvolanie voči rozsudku súd prvej inštancie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP.

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).

Odvolacísúdtiežzdôrazňujeajto,žesúdnemusírozhodovaťvsúladesoskutkovýmaprávnymnázorom

strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu,

a to v každom štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo

7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu pokiaľ
ide o napadnutú časť rozsudku, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne

rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu
prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti
ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil s právnym posúdením vzťahu strán sporu vykonaným

súdom prvej inštancie ako vzťahu spotrebiteľského. Takisto súd prvej inštancie správne konštatoval, že
povinnosťžalovanejplatiťúhradyzaslužbyverejnostivzniklatak,žežalovanájeevidovanádodávateľom
elektriny v evidencii odberateľov elektriny. Predmetný právny vzťah vznikol teda na základe zloženej
právnej skutočnosti, kde k zákonnej povinnosti pristupuje zložka existencie spotrebiteľskej zmluvy s
poskytovateľom služieb dodávky elektriny. Ide teda o faktický spotrebiteľský vzťah, keďže a contrario,

ak by absentovala spotrebiteľská zmluva o dodávke elektriny (zakladajúca prezumpciu existencie
prijímača) nevznikol by záväzok plniť.

V nadväznosti na to odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané
a ani tvrdené, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy o dodávke elektriny konala v rámci predmetu svojej

obchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti,tedanietpochýb,ževystupovalaakospotrebiteľka.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na znenie čl. 2 písm. c) smernice rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle tohto článku na účely smernice
„predajca alebo dodávateľ“ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách
podliehajúcichtejtosmernicikonáscieľomvzťahujúcimsakjehoobchodom,podnikaniualebopovolaniu

bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Táto smernica (transpozíciou ktorej
bola zavedená definícia spotrebiteľských zmlúv do Občianskeho zákonníka) výslovne nestanovuje aj
to, že členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky, najmä preto, že táto
smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru. Príkladom osoby
verejného práva je aj žalobca.

Za týchto okolností súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval ustanovenie § 54a
Občianskeho zákonníka.

K posúdeniu spotrebiteľského základu právnej povahy tohto sporu aj odvolací súd v ďalšom odkazuje
na svoju rozhodovaciu prax - uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa
29.04.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/93/2017 zo dňa 29.05.2018, rozsudok
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.06.2021), od ktorej nevidí dôvod sa odkloniť.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.06.2021 dokonca priamo vychádza
z premisy consumer povahy obdobného sporu bez toho, aby túto povahu širšie zdôvodňoval, pričom sa
hlbšie zaoberá následkami vyplývajúcimi z tejto premisy, a to zákazu vymáhania premlčaného práva zo
spotrebiteľskej zmluvy podľa §54a Občianskeho zákonníka.

Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

K trovám odvolacieho konania

Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,
ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a

neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

V tomto prípade, keďže žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, odvolací súd by mal náhradu trov
odvolacieho konania priznať žalovanej. Avšak odvolaciemu súdu je zrejmé, že žalovanej žiadne trovy

odvolacieho konania nevznikli, v odvolacom konaní bola pasívna a ani si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila, preto použitím Základných princípov čl. 17 zakotvujúceho procesnú ekonómiu
odvolací súd rozhodol priamo tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.