Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. február 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/85/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815219469
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej

a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu D. P., bývajúceho v obci
U. č. XXX, zastúpeného Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave, Hlavná
31, proti žalovanej FORTISCHEM a. s., so sídlom v Novákoch, M. R. Štefánika 1, IČO: 46 693 874, o
určenie existencie právneho vzťahu, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12Cpr/4/2015,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra 2017 sp. zn. 17CoPr/8/2016,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrievidza(ďalejaj„súdprvejinštancie“)rozsudkomz23.mája2016sp.zn.12Cpr/4/2015
v spojení s uznesením z 18. júla 2016 sp. zn. 12Cpr/4/2015 žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu
trov konania nepriznal. Zamietnutie žaloby odôvodnil nenaplnením znakov závislej práce vyžadovaných
§ 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že medzi stranami sporu dochádzalo k uzatváraniu zmlúv o dielo podľa
§ 536 a nasl. zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), ktoré

obsahovali jasnú identifikáciu zmluvných strán, popis diela, určenie ceny za zhotovenie diela, ako aj
plán prác. Rozsah zhotovenia diela bol kontrolovaný a odsúhlasovaný v dennom zázname stavby
oprávneným zamestnancom žalovanej spolu s uvedením počtu hodín strávených realizáciou diela.
Predmetné záznamy boli potom podkladom pre fakturáciu ceny za zhotovenie diela. Z vyplatených súm
za dielo žalobca riadne plnil svoje odvodové povinnosti. Prílohou zmlúv o dielo bol presne špecifikovaný
druh prác a predpokladaný počet hodín potrebných na zhotovenie diela. Počet hodín objednaných a
reálne vykonaných bol rozdielny, teda žalobca vykonával práce nepravidelne. V prípade, že žalovaná

pre žalobcu prácu nemala, tento ostal doma. Dospel preto k záveru, že vzťah medzi stranami sporu
nenapĺňa znaky závislej práce predpokladané § 1 Zákonníka práce a na ich naplnenie nepostačuje
záujem žalobcu pracovať u žalovanej v pracovnom pomere.

2.KrajskýsúdvTrenčíne(ďalejlen„odvolacísúd“)rozsudkomz31.októbra2017sp.zn.17CoPr/8/2016
potvrdil rozsudok okresného súdu a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku
súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou, stotožňujúc sa s odôvodnením odvolaním

napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodal, že z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že medzi stranami sporu neexistoval pracovnoprávny
vzťah alebo náznak existencie závislej práce podľa § 1 Zákonníka práce. Nebola preukázaná ani
hospodárska a osobná závislosť žalobcu na žalovanej. Žalobca ako aj vypočutí svedkovia uviedli, žežalobca vykonával pre žalovanú práce ako živnostník na základe zmlúv o dielo podľa Obchodného
zákonníka. Zo zmlúv o dielo vyplývala špecifikácia druhu práce žalobcu u žalovanej, predpokladaný
počet hodín k zhotoveniu diela, ako aj rozdielnosť objednaných a reálne vykonaných hodín na

konkrétnom diele. Predmetná skutočnosť potom jednoznačne preukázala nepravidelnosť prác žalobcu
u žalovanej. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že vykonávanie dohodnutých prác žalobcom v
rovnakom čase, v akom pracovali aj zamestnanci žalovanej, že žalobca bol usmerňovaný pri realizácii
diela zamestnancami žalovanej, že mal rovnako ako zamestnanci žalovanej pridelenú magnetickú kartu,
a že mu bola poskytnutá časť špeciálnych pracovných pomôcok, nie sú skutočnosťami, z ktorých možno

jednoznačne vyvodiť právny záver o výkone závislej práce žalobcu pre žalovanú. Napokon súhlasil
aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že len samotný záujem žalobcu pracovať u žalovanej v
pracovnom pomere bez naplnenia znakov závislej práce vyžadovaných Zákonníkom práce, nepostačuje
na založenie pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Dovolanie odôvodnil dovolacím

dôvodom podľa § 431 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) tvrdiac, že
súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/
CSP). Porušenie práva na spravodlivý proces videl v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu. Odvolaciemu súdu vyčítal, že sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou

obsiahnutou v odvolaní. Za nesprávny procesný postup považoval aj doručenie vyjadrenia žalovanej k
jeho odvolaniu bez toho, aby bol vyzvaný vyjadriť sa k nemu. Rozsudok odvolacieho súdu napadol aj
nesprávnymprávnymposúdenímveci,pričomprípustnosťvyvodzovalz§421ods.1písm.c/CSP.Podľa
žalobcu v danom spore boli dostatočne preukázané znaky potrebné na to, aby jeho výkon práce pre
žalovanú bol posúdený ako výkon závislej práce. Odvolací súd preto nesprávne na zistený skutkový stav

použil príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o dielo. Na základe uvedeného
potom žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a určil, že medzi
stranami sporu existoval dňa 17. septembra 2013 pracovný pomer.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že vykonané dôkazy preukazujú, že medzi ňou a
žalobcom nikdy neexistoval právny vzťah alebo jeho znaky, ktoré majú charakter pracovného pomeru.
Navrhla ho preto zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len najvyšší súd, dovolací súd) uznesením z 30. júla 2019

sp. zn. 6Cdo 86/2018 dovolanie žalobcu odmietol a rozhodol o nároku žalovanej na trovy dovolacieho
konania.

6. K dôvodom prípustnosti dovolania, ako ich vymedzil žalobca uviedol, že pokiaľ žalobca namietal,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, keď sa nezaoberal jeho

podstatnou argumentáciou, najvyšší súd pripomenul, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z
aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a
relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj
dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
6.1. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia

zmedzíustanovenia§393ods.2CSP,ktorýmbydošlokporušeniuprávažalobcunaspravodlivýproces.

6.2. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie,
obsah odvolania žalobcu a vyjadrenia žalovanej, zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštanciea za týmto účelom aj doplnenie ďalších dôvodov. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako
aj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Konajúce súdy dali dostatočnú odpoveď, prečo vzťah medzi stranami sporu považovali za vzťah
obchodnoprávny a prečo nepovažovali prácu vykonávanú žalobcom pre žalovanú za výkon závislej
práce. Žalobca v dovolaní napokon ani konkrétne neuviedol, ktorá argumentácia v jeho odvolaní
mala byť natoľko podstatná, že sa ňou mal odvolací súd zaoberať. Ponechal tak svoje tvrdenia len v
rovine dohadov, pričom nie je úlohou najvyššieho súdu dotvárať ním podané dovolanie. Žalobca preto

nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie
je nedostatočne odôvodnený; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

7. Pokiaľ žalobca v dovolaní tvrdil, že odvolací súd ho nevyzval, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej
k jeho odvolaniu, najvyšší súd uviedol, že z ustanovenia § 374 ods. 1 CSP nevyplýva pre súd prvej

inštancie povinnosť vyzývať odvolateľa, aby sa k vyjadreniu protistrany k jeho odvolaniu vyjadril, ako
je tomu v prípade § 373 ods. 3 CSP, ale len umožniť mu podať vyjadrenie najneskôr v lehote desať
dní od jeho doručenia. Predmetné vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi odvolateľa (žalobcu) doručené
2. septembra 2016, pričom odvolací súd rozhodol až 31. októbra 2017. Žalobca zastúpený právnym
zástupcom, (tento je mimochodom povinný pri výkone advokácie postupovať podľa § 18 zákona č.

586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov), mal k dispozícii lehotu dlhšiu ako jeden rok, aby k
vyjadreniu žalovanej zaujal svoje stanovisko. To, že tak žalobca neučinil, nemožno v žiadnom prípade
hodnotiť ako procesné pochybenie súdu prvej inštancie s následkom porušenia práva žalobcu na
spravodlivý proces.

8.Sozreteľomnauvedenénajvyššíuzavrel,žezostranyžalobcunebolpreukázanýnesprávnyprocesný
postup súdu, ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania jemu patriacich procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Najvyšší súd preto
dovolanie žalobcu v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).

9. Dovolací súd následne pristúpil k preskúmaniu dovolania žalobcu, pokiaľ uplatnil ako dovolací dôvod
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 432 ods. 1 CSP).
9.1. Najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca v dovolaní neuvádza právne posúdenie veci, ktoré
pokladá za nesprávne a predovšetkým chýba argumentácia, v čom spočíva nesprávnosť právneho

posúdenia,naktoromodvolacísúdzaložilsvojerozhodnutie.Takémutovymedzeniudovolaciehodôvodu
nezodpovedá len jednoduché tvrdenie žalobcu o tom, že odvolací súd mal na zistený skutkový stav
právne aplikovať ustanovenia Zákonníka práce. Zároveň podotkol, že žalobca koncipoval dovolanie len
ako nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti ním prijatého skutkového
a následne právneho záveru a polemiku s týmito závermi, čo rozhodne nebolo možné považovať za

riadne vymedzený dovolací dôvod. Dovolanie podané žalobcom pre nesprávne právne posúdenie veci
nezodpovedalo požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 1 a
ods. 2 CSP.

9.2. Navyše dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci nie je prípustným

dovolacím dôvodom bez ďalšieho, ale len ak sú odôvodnené aj predpoklady jeho prípustnosti uvedené
v § 421 ods. 1 CSP. Povinnosť odôvodniť dovolanie prípustným dovolacím dôvodom v prípade
dovolacieho dôvodu, ktorým sa namieta nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v rozdielnej
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, znamená preto povinnosť odôvodniť aj predpoklad vyplývajúci
z § 421 ods. 1 písm. c) CSP, t. j. označiť rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vzhľadom

na povinné právne zastúpenie v dovolacom konaní a s prihliadnutím na čl. 11 ods. 3 CSP, podľa
ktorého kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa
za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou, je požiadavka na
odôvodnenie dovolania týmto spôsobom, t. j. aj konkrétnym označením rozdielnej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, opodstatnená a akceptovateľná. Podľa zásad správneho logického uvažovania, ak

totiž všeobecne dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom alebo inou osobou
s vysokoškolským právnickým vzdelaním) tvrdí, že právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne, potom bez väčších ťažkostí, by mal byť schopný takúto prax (rozhodnutia) aj označiť, ateda uviesť, z čoho takéto tvrdenie vyvodil. V danom spore žalobca neoznačil ani jedno rozhodnutie
najvyššieho súdu, čím svoje tvrdenie o prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ znegoval.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolanie žalobcu v časti
nesprávneho právneho posúdenia odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP.

11. Na základe podanej ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len ústavný súd)
nálezomzo4.februára2021sp.zn.III.ÚS8/2020rozhodol,žezákladnéprávosťažovateľaD.P.(žalobcu

v tomto konaní) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 86/2018 z 30. júla 2019 porušené boli,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 86/2018 z 30. júla 2019 zrušil a vec mu
vracia na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel a priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania.

11.1. Ústavný súd uviedol, že : ...“ z obsahu dovolania sťažovateľa vyplýva, že prípustnosť dovolania
odvodzuje od ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. Z obsahu dovolania sťažovateľa však na strane druhej vôbec nevyplýva,

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. Treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že dovolanie sťažovateľa neuvádza
rozdielne rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré by riešili žalobou a zisteným skutkovým stavom nastolenú
otázku právneho posúdenia, konkrétne či skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené, zakladajú také
právne posúdenie, na základe ktorého treba žalobe sťažovateľa vyhovieť. K tomu treba uviesť, že

Civilný sporový poriadok rozlišuje medzi náležitosťami dovolania (§ 428 CSP), vymedzením dovolacieho
dôvodu (§431 a § 432 CSP) a prípustnosťou dovolania (§ 420 a § 421 CSP). Náležitosťou dovolania
je okrem iného uvedenie dovolacích dôvodov, teda toho, z akých dôvodov sa dovolaním napadnuté
rozhodnutie považuje za nesprávne. Dovolací dôvod v takomto prípade spočíva v uvedení právneho
posúdenia veci, ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne spolu s tým, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Sťažovateľ v tomto prípade jasne uviedol, že nedostatok právneho posúdenia bol
v tom, že na zistený, relatívne zložitý a štruktúrovaný skutkový stav neboli použité ním uvedené normy,
ktoré mali viesť k záveru, že medzi ním a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah. Tým si sťažovateľ
splnil svoje procesné povinnosti tak, aby najvyšší súd mohol dospieť k záveru o tom, či je jeho dovolanie
prípustné, teda či je splnený niektorý z dôvodov prípustnosti tak, ako sú uvedené v § 421 ods. 1 Civilného

sporového poriadku. Až po splnení povinnosti uviesť nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom sa sťažovateľ dopustil zjavnej nesprávnosti v tom, keď pod citáciou súdnych rozhodnutí iných
ako slovenských súdov videl právnu otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Z obsahu
dovolania sťažovateľa, nie z pomenovania dôvodu prípustnosti dovolania sťažovateľa je však zrejmé, že
sťažovateľ nastoľuje otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená a následne

citáciou ktoré je v protiklade s právnym posúdením odvolacieho súdu. Najvyšší súd by k neprípustnosti
dovolania mohol dospieť len v tom prípade, ak by sám poukázal na svoje vlastné rozhodnutia, v ktorých
je otázka nastolená sťažovateľom už bez rozporov a ustálené vyriešená a zároveň sa odvolací súd
od takejto praxe neodklonil. Len takáto konštrukcia môže viesť k ústavne konformnému konštatovaniu
neprípustnosti dovolania. V tejto súvislosti možno len zopakovať (I. ÚS 51/2020, bod 51): „Zmyslom

dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420 v spojení s § 431 CSP) vytvárať
jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných právnych otázok (§ 421 v spojení s § 432 CSP).
Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa
preto pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý
a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale

aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len tak je
možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho významu i zjednocovanie
judikatúry,čosúpodstatnéprvkynapĺňaniaprincípuprávnejistoty.Naplnenímtejtofunkcieplnídovolanie
aj celospoločenskú úlohu.
V tomto prípade k tomu treba uviesť, že nestačí zvažovať len, či skoršie rozhodnutia určitú právnu otázku

riešia, ale aj to, či takéto rozhodnutia vôbec sú. Takéto zváženie, ktorého výsledkom je záver o tom, či je
dovolanie prípustné, nie je úlohou tých, ktorí dovolania podávajú, ale toho, kto o nich rozhoduje. Najvyšší
súd svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania musí založiť nie na precenení zjavného lapsusu
dovolateľa, ale na tom, či dovolateľom nastolená právna otázka je správne a ustálené riešená v jehorozhodovacej činnosti. Takéto posúdenie v napadnutom rozhodnutí chýba. Základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa priznáva v spojení čl. 51 ods. 1 ústavy, teda v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Týmito ustanoveniami sú i príslušné normy, ktorých výklad viedol

k odmietnutiu dovolania sťažovateľa. Najvyšší súd môže na dovolaním položenú otázku odpovedať
i odmietnutím dovolania podľa § 447 písm. c/ Civilného sporového poriadku pre jeho neprípustnosť
podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V takomto prípade však odpoveď musí byť vyjadrená
jasným odkazom na rozhodnutia, ktoré nastolenú otázku riešia tak, že ich možno považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax, od ktorej sa odvolací súd neodklonil. Zmysel noriem Civilného sporového poriadku

o dovolaní bol v napadnutom rozhodnutí vyložený nesprávnym a ústavne nekonformným smerom, čo
viedlo k nezodpovedaniu sťažovateľom nastolenej právnej otázky na nižšími súdmi zistený skutkový
stav. To viedlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa či. 46 ods. 1 ústavy.

12. Dovolací súd je viazaný v predmetnej veci príkazom ústavného súdu, hoci sú mu známe rozhodnutia
ústavného súdu, kedy k otázke vymedzenia právnej otázky dovolateľom zastával odlišný výklad.

12.1. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol napr. vo svojom uznesení I. ÚS 215/ 2022 k odmietnutiu
dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodov prípustnosti mimoriadneho opravného
prostriedku, že dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto
otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 29/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, aby
právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie

veci, ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť.
Dovolateľ, resp. jeho advokát musí preto pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie nesprávneho
právneho posúdenia spornej právnej otázky.
12.2. Najvyšší súd konštante judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či

ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za otázky
zásadného právneho významu možno označiť také, ktoré svojím významom z hľadiska kvalitatívnej
právnej argumentácie majú ambíciu prelomiť doterajšiu ustálenú judikatúru (overruling) reprezentovanú

stanoviskami alebo rozhodnutiami publikovanými v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR vydávanej najvyšším súdom, alebo odchýliť sa od právnych názorov po dlhšiu dobu fakticky
akceptovaných v súdno-aplikačnej praxi a rešpektovaných právnou vedou (náukou). Treba zdôrazniť,
že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana
sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože

záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo,
spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení
vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady
voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia
a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v

rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

13. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, sa dovolací súd musel sám zaoberať vymedzením právnej
otázky, ktorú mal zodpovedať, čím sa súčasne dostal až na hranu zásady rovnosti strán v konaní (m.m.

(II. ÚS 172/03).

14. Dovolací súd viazaný skutkovým stavom, na ktorý nadväzovalo právne posúdenie v predmetnej
veci, dospel k záveru, že dovolateľ namieta záver súdov nižších stupňov, že v jeho prípade, nevznikol
pracovný pomer so žalovanou, napriek tomu, že pre žalovanú vykonával práce podľa jej pokynov.

14.1. Podľa § 1 ods. 1. Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v
súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy.
Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti
zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa

pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
Podľa § 1 ods. 3. Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere v
obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inompracovnom právnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom
vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
Podľa § 1 ods. 5 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej

zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovujú inak.
V zmysle § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve
ako deň nástupu do práce.
Pracovný pomer môže vzniknúť i fakticky, nakoľko nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy nemá

vplyv na jej platnosť, avšak v každom prípade, musí byť tento deň identifikovateľný z obsahu pracovného
pomeru, napr. začiatkom vykonávania závislej práce zamestnanca pre zamestnávateľa, na ktorej sa obe
strany dohodli.
V zmysle § 47 ods. 1 písm. a/, b/ Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer zamestnávateľ
je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu
mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky

ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Zamestnanec je povinný
podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom
čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

15. Z vykonaného dokazovania súdmi (obsah spisu) dovolací súd nemohol inak, len uzavrieť, že právne

posúdenie skutočnosti, že dovolateľovi nevznikol a ani nemohol vzniknúť pracovný pomer u žalovanej,
vzhľadom na skutočnosť, že ním vykonávané práce na základe opakovane uzatváraných zmlúv o dielo
podľa Obchodného zákonníka, tak ako k nemu nižšie súdy dospeli, je správny.

16. Právny vzťah medzi dovolateľom a žalovanou neobsahoval ani pri širokom výklade tohto vzťahu

prvky pracovnoprávneho vzťahu, dovolateľ dodával žalovanej dielo, na základe zmlúv o zhotovení
diela, ktorých obsah bol jednoznačne daný, zrozumiteľný a určitý, (ako uviedol súd prvej inštancie :
„ ....rozsah zhotovenia diela bol kontrolovaný a odsúhlasovaný v dennom zázname stavby oprávneným
zamestnancom žalovanej spolu s uvedením počtu hodín strávených realizáciou diela. Predmetné
záznamy boli potom podkladom pre fakturáciu ceny za zhotovenie diela. Z vyplatených súm za dielo

žalobca riadne plnil svoje odvodové povinnosti. Prílohou zmlúv o dielo bol presne špecifikovaný druh
prác a predpokladaný počet hodín potrebných na zhotovenie diela. Počet hodín objednaných a reálne
vykonaných bol rozdielny, teda žalobca vykonával práce nepravidelne“), takže nebolo možné uskutočniť
iný výklad tohto vzťahu medzi oboma subjektami. Naviac, dovolací súd dodáva, že takýto konkrétny
zmluvný vzťah bol opakovane uzatváraný počas siedmych rokov, dovolateľ nemal k nemu výhrady až

do okamihu vzniku pracovného úrazu v roku 2013 a výzvy Sociálnej poisťovne na domáhanie sa určenia
pracovnoprávneho vzťahu.

17. Obsah právnych úkonov a v tomto konkrétnom prípade, vznik pracovného pomeru, nie je možné
vykladať v príkrom rozpore s tým, čo reálne predstavujú. Vzhľadom k tomu, že právny vzťah medzi

dovolateľom a žalovanou neobsahoval ani jeden zo základných prvkov vzniku pracovného pomeru
(definovaných v § 1 Zákonníka práce), pracovný pomer medzi stranami sporu nemohol vzniknúť.

18. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie síce,
na základe príkazu ústavného súdu, vyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho

dovolacieho prieskumu, výsledok najvyšším súdom uskutočneného dovolacieho prieskumu ale vedie k
záveru, že jeho dovolanie je nedôvodné. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448
CSP.

19. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok

na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.