Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. január 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121011490
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2121011490.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a
sudcov JUDr. Františka Moznera a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 18.
januára 2023 v Bratislave v trestnej veci obvineného R. D. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa §
145 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/9/2022, z 24. februára 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. D. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 28Tk/4/2022, z 9. novembra 2021 bol obvinený R. D.
uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm.
b), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,
ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že

dňa 28.01.2021 v čase medzi 02.00 hod. až 05.00 hod. v Š., na ul. E. XXXX/XX, v byte č. XX
nachádzajúcom sa na druhom poschodí, v ktorom býval so svojou manželkou R. D. a tromi deťmi, z
neustálených príčin zaútočil na svoju manželku v úmysle ju usmrtiť a to tak, že ju tĺčikom na mäso a
podomácky ručne vyrobeným predmetom z káblov opakovane udieral po celom tele z prednej aj zadnej
časti, teda po tvári, krku, hrudníku, bruchu, chrbte a končatinách, následkom čoho utrpela zlomeninu

sánky a alveolárneho výbežku medzi prvým a druhým zubom s vypadnutím prvého zubu, podliatiny,
pomliaždeniny a tržné rany, zároveň jej elektrikárskymi kliešťami odcvikol posledný článok prsta na
malíčku pravej ruky a tento zahodil do odpadkového koša, ktorý sa nachádzal pri kuchynskej linke, v
dôsledku čoho došlo u R. D., bytom Š., ul. E. XXXX/XX, k zlyhaniu činnosti srdca v dôsledku tukovej
embólie pri pomliaždení tela v oblasti trupu, horných a dolných končatín, ktoré pri útoku utrpela, pričom
týmto konaním jej spôsobil poranenia smrteľné, nezlučiteľné so životom, ktorým dňa 28.01.2021 v

ranných hodinách na mieste podľahla.

Za to bol R. D. uložený podľa § 145 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona trest
odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov; pričom podľa § 48 ods. 3 písm. b) bol zaradený na
výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76
ods. 1, § 77 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 Trestného

zákona súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obvinenému ďalej uložil trest prepadnutia veci a to:
- zväzok káblov obalených lepiacou páskou (stopa č. 14),
- tĺčik na mäso (stopa č. 17),
- tĺčik na mäso (stopa č. 32),

- cvikacie kliešte (stopa č. 33).Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých veci stal štát.

Podľa 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil súd obvinenému zároveň povinnosť nahradiť poškodenému

Š.R. C., nar. 19. apríla 1957 v S., trvalým pobytom E. XXXX/X, C., škodu vo výške 1.455,98 eur.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku boli poškodení - maloletá F. D., nar. XX. M. XXXX, maloletá M.
D.Á., H.. XX. Z. XXXX B. maloletý R. D., nar. X. A. XXXX, všetci trvalým pobytom E. XXXX/XB, Š., so
svojimi uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkazaní na civilný proces.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania obvineného rozhodol
uznesením, sp. zn. 5To/9/2022, z 24. februára 2022 tak, že ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Obvinený R. D. podal prostredníctvom obhajkyne proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s
poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
[zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku

[bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť].

V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinený namietal:
„Odsúdenému nebol umožnený telefonický kontakt s advokátom, napriek tomu, že bol v kolúznej
väzbe, mal právo sa poradiť o spôsobe obhajoby s advokátom. Po vzatí odsúdeného do väzby mu bol
zakázaný akýkoľvek kontakt, čo je pochopiteľné vzhľadom na druh väzby, avšak na opakované žiadosti

odsúdeného mu bol umožnený kontakt a telefonát s rodinou, nie však s advokátom.
Odsúdený už v odvolaní a v doplneniach k odvolaniu uvádzal okolnosti, ku ktorým došlo zo strany
odsúdeného k vyhláseniu o vine zo strany odsúdeného. Odvolací súd sa však s uvedeným nijako
nevysporiadal, preto žiadame dovolací súd, aby sa s týmto porušením zákona a práva na obhajobu
dostatočne vysporiadal a konštatoval nezákonnosť prvostupňového aj odvolacieho rozhodnutia.

Následne sa svoje vyhlásenie odsúdený pokúšal zvrátiť v odvolacom konaní, no nie s tým zámerom, že
by chcel vyhlásiť, že je nevinný a tvrdil by, že žiaden skutok nespáchal, naopak dodnes vyhlasuje, že
je vinný, že zbil svoju manželku takým spôsobom, že zraneniam podľahla, avšak so značným časovým
odstupom, kedy bola ešte schopná komunikovať, urobiť najmladšiemu dieťaťu mlieko v noci a podobné
činnosti, za ktorých nič nenasvedčovalo, že by zranenia, ktoré odsúdený spôsobil manželke mali mať

taký tragický následok. Aj v závere znaleckého posudku sa uvádza, že poškodená utrpela zranenia a jej
smrť bola spôsobená tukovou embóliou a nie konkrétnym zranením, ktoré bolo nezlučiteľné so životom.
Odsúdený mal k dispozícii nástroje, ktoré sú uvedené v znaleckom posudku, mohol čin spôsobiť rovnako
kuchynským nožom a neprestať s údermi, no relevantné k veci je, že síce spáchal hrozný skutok, nie
s úmyslom zavraždiť alebo usmrtiť manželku. Vo vzťahu k použitému nástroju - tĺčiku na mäso, hoci

sme si vedomí, že skutok samotný už nie je predmetom dovolacieho konania, máme potrebu upriamiť
pozornosťnato,ženejdeo‚typickúvražednúzbraň',ktoroumožnospôsobiťzranenia100%nezlučiteľné
soživotom,alebozktorejpovahymožnovyvodiťjednoznačnýzámeraúmyselodsúdenéhousmrtiťsvoju
manželku. Zdôrazňujeme, že nezľahčujeme skutok samotný, len ním neboli naplnené znaky skutkovej
podstaty trestného činu vraždy, za ktorý bol odsúdený.

Odsúdený nebol dostatočne poučený, že v prípade, ak vyhlási, že je vinný zo skutku, automaticky sa
bude posudzovať skutok podľa tej právnej kvalifikácie, ako bol uvedený v obžalobe a že tento súd
nemôže modifikovať. Mal za to, že sa priznáva ku skutku, ktorým zbil svoju manželku a nie, že ju
mal úmyselne zavraždiť. Manželka odsúdeného sa podľa odsúdeného sama dopustila v minulosti o
samovraždu a práve odsúdený jej mal v tom zabrániť.

Odsúdený žiadal a prostredníctvom svojho obhajcu navrhoval v konaní vypočuť najstaršiu dcéru, ktorá
má ku skutku ako aj k osobnosti matky, ale najmä odsúdeného veľa čo povedať. Je vo veku, kedy vníma
a vlastným uvažovaním zhodnotí skutočnosti, ktoré vie aj následne interpretovať a vzhľadom na pobyt
odsúdeného v tom čase vo väzbe a následne vo výkone trestu odňatia slobody pomerne objektívne.
Navyše všetci zainteresovaní (odsúdený aj dcéra F.) sú si vedomí, že ani jej výpoveďou by odsúdený

neobišiel beztrestne, keďže obaja vedia, že spáchal trestný čin, avšak nie ten, ktorý mu kladú za vinu,
keďženenapadolsvojumanželkuamatkumaloletýchdetísúmyslomjuusmrtiť,lenjuvnávaleagresivity
udieral, avšak dokázal tento výbuch kontrolovať do tej miery, že manželka následne ešte komunikovala
s dcérou aj s ním, v kuchyni pripravila mlieko pre najmladšie dieťa a išla si ľahnúť spať. Je zrejmé,že tieto ničím nepodložené tvrdenia odsúdeného nemôžu súd presvedčiť do tej miery, aby uložil trest
nižší, ako bol reálne uložený, práve preto bola v rámci obhajoby navrhovaná výpoveď dcéry F., ktorá
mohla a môže uvedené skutočnosti dosvedčiť, resp. porozprávať vlastnými slovami, čo videla a v akom

stave sa nachádzala jej matka. Odsúdený nemal v záujme možných psychických následkov na deti tieto
podrobovať vypočúvaniu, no sama F. prišla dobrovoľne za odsúdeným na návštevu, píše mu listy a
uviedla advokátovi, že by chcela vypovedať, čo by neurobila, keby bola výrazne poznačená uvedenými
okolnosťami. Tým opätovne nechceme situáciu zľahčovať ani bagatelizovať skutok odsúdeného, ale
objektívne vyhodnotiť postoj dcéry odsúdeného ako potencionálnej svedkyne. Rozumieme argumentu,

že orgány činné v trestnom konaní a následne súd ju nechceli znovu traumatizovať, ale mohli aspoň
osloviť zástupcu poškodených detí, resp. ju osobne, či dobrovoľne chce vypovedať a zvážiť, resp.
vyhodnotiť jej odpoveď napr. aj za asistencie psychológa a bez prítomnosti odsúdeného. Ak aj súd
vyhodnotil, že už vzhľadom na vyhlásenie odsúdeného vine nebude preskúmavať skutok, ani svedkyňa
sanemuselavyjadrovaťkuskutkusamotnému,aleaspoňkbezprostrednýmnásledkomskutkunamatku
a k osobe odsúdeného, pretože to má vplyv na výšku uloženého trestu.

Tým, že ani prvostupňový ani odvolací súd neumožnili nijakým spôsobom vypovedať navrhovanej
svedkyni F. D., ktorá sama oznámila obhajcovi odsúdeného, že vypovedať chce a bude, zásadným
spôsobom bolo porušené právo odsúdeného na obhajobu. Súčasťou obhajoby totiž nie je len právo
uvádzať tvrdenia na obranu odsúdeného, v tom čase obžalovaného, ale tieto tvrdenia aj preukázať,
pričom toto je jediný spôsob, ako to mohlo byť vykonané, keďže iní svedkovia skutku neboli, susedia

nepočuli nič závažné, ani výkriky ani buchoty až na buchot nad ránom, čo bolo spôsobené pádom
manželky odsúdeného z postele, na čo prudko zoskočil z postele aj odsúdený (to boli dve výrazné
buchnutia, ktoré mohli počuť susedia, bývajúci pod odsúdeným). Imanentnou súčasťou práva na
obhajobu je aj uvádzať také skutočnosti o osobe odsúdeného (obžalovaného), ktoré aspoň jeho trest
zmiernia, resp. sú spôsobilé a relevantné k posúdeniu výšky trestu. Ani vyhlásením o vine zo strany

odsúdeného nemôže dôjsť k absolútnemu popretiu práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces.
Odsúdený si je vedomý, že za všetko nesie vinu, ale otázky výmery trestu bez jediného dôkazu zo strany
obhajoby možno považovať za nezákonne uložený trest bez vykonaného rovnocenného dokazovania
v neprospech a v prospech odsúdeného. Súd odmietol vykonať dôkaz výsluch svedka bez poskytnutia
úvahy, prečo vykonanie nebolo potrebné iba s poukazom na traumatizáciu dcéry odsúdeného, ktorá sa

javí ako nedostatočný dôvod, keďže ako už bolo uvedené, sama svoju výpoveď ponúkla. Imanentným
znakom trestného procesu je, aby boli náležite objasnené skutočnosti, ktoré obžalovaného zbavujú viny,
alebo jeho vinu zmierňujú, rovnako ako skutkové objasňovanie veci, jeho správne právne posúdenie
a ochrana jeho práv v priebehu celého trestného konania, a to vo všetkých otázkach tak, aby žiadnej
osobe nebol pripočítaný čin, ktorý nespáchala, alebo ktorého spáchanie jej nebolo a ani nemohlo byť

preukázané a aby nikto nebol potrestaný prísnejšie, ako zodpovedá jeho vine (rozsudok NS SR, sp. zn.
4Tdo/57/2016).
Zo strany súdu tak v išlo v podstate o inkvizičný proces za účelom dosiahnutia priznania odsúdeného
bez následného zohľadnenia tohto priznania na výšku trestu. Nepopierame, že je na vôli súdu,
nakoľko prejavené priznanie a ľútosť premietne do výšky trestu či už formou poľahčujúcej okolnosti

alebo mimoriadnym znížením trestu, no je legálnym očakávaním každého (aj obžalovaného a dnes
odsúdeného), že v prípade vyhlásenia o vine mu bude uložený nižší trest v porovnaní s trestom, ktorý by
bol uložený po zdĺhavom a náročnom dokazovaní. V tomto prípade sa domnievame, že bol trest uložený
ešte vyšší, ako by tomu bolo po vykonanom dokazovaní v konaní, nakoľko by bola vypočutá dcéra a zo
znaleckých posudkov, ktoré by sa dôkladne posudzovali a z výpovede znalcov by súd mohol dospieť k

rovnakému ak nie k miernejšiemu záveru o výške trestu.
Vyhlásenie o vine zo strany odsúdeného bolo urobené pod emočným nátlakom, bez predchádzajúcej
porady s advokátom, nakoľko vyhlásenie viny a s tým spojenými následkami nebolo predmetom porád
s advokátom. Domnievame sa, že odsúdený mal mať nárok na podrobnejšie vysvetlenie následkov
vyhlásenia vzhľadom na trestnú sadzbu, ktorá mu podľa obžaloby hrozila. Je predsa rozdiel, či po

vyhlásení o vine bude trest zmiernený o pár rokov, ako tomu mohlo byť v tomto prípade alebo o pár
mesiacov, ako je tomu pri prečinoch. Minimálne mal byť odsúdený zo strany súdu oboznámený s výškou
trestu (aspoň rozpätím), ktorý prichádza pre neho do úvahy, ak vyhlási vinu. Je jasné, že vyhlásením
o vine sa dokazovanie končí len v otázke skutku, no v otázke trestu sa ďalej dokazovanie vykonáva.
V tomto prípade nebolo okrem navrhnutej svedeckej výpovede dcéry žiadne relevantné dokazovanie a

súd nepripustil ani tento dôkaz. Súd môže samozrejme návrhy na vykonanie dôkazov zamietnuť, ale iba
vtedy,akmádostatokdôkazov,ktoréukazujú,žedôkazynavrhovanéobvinenýmnemôžuprivodiťzmenu
dôkazného stavu. (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6Tdo/16/2008). Uvedené namietame tak z hľadiska
prvostupňového konania a rozsudku ako aj odvolacieho konania a napadnutého uznesenia. Z hľadiskazachovania práv obhajoby, čomu zodpovedá aj dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou
situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal (R 43/2018). Dopĺňame, že ak súd v

odôvodnení rozhodnutia reaguje iba na dôkazy usvedčujúce, ale nie aj na vyviňujúce, takýto proces
nespĺňa náležitosti spravodlivého súdneho konania (rozsudok, sp zn. 4Tdo/57/2016).
Takéto konanie súdu možno hodnotiť ako porušenie práva odsúdeného na dostatočnú jasnosť dôvodov,
na ktorých je rozhodnutie súdu založené. Len tak môže odsúdený účelne uplatňovať existujúce opravné
prostriedky. Porušenie tohto práva je zásadným porušením práva na obhajobu, ktoré predstavuje

dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 3Tdo/64/2011). Vyššie uvedené požiadavky na právnu argumentáciu potvrdzuje aj Ústavný súd
SR v jednom z nálezov, kde uviedol: ‚ústavný súd skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje
myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené práve závery takým
spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby
sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými

závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov,
ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú'. (III. ÚS 311/07). Možno konštatovať,
že ak odôvodnenie súdneho rozhodnutia neobsahuje úvahy (myšlienkové kroky, premisy), ktoré by
dôkladne zdôvodňovali, prečo je zistený skutkový stav tým prípadom, v ktorom možno konštatovať vinu
odsúdeného, ale adresát súdneho rozhodnutia aj verejnosť musia hľadať odpoveď na právny problém

‚v rovine dohadov', že došlo k porušeniu práva na obhajobu.
Porušenia práva na obhajobu ako bolo uvedené vyššie zo strany súdov svojou povahou a závažnosťou
zodpovedajú porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie
ďalšieho riadneho) opravného prostriedku" [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

„Podstatu skutku tvorí konanie odsúdeného s následkom tohto konania, ktorý je relevantný z pohľadu
trestného práva hmotného. Popis skutku uvedený v skutkovej vete musí byť uvedený tak, aby jednotlivé
časti zodpovedali znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný za
vinného. O takýto prípad však nejde, pokiaľ uvedená skutková veta neobsahuje úplný popis skutočností
rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu. Právna veta teda musí

mať v popise skutku odraz. Je nevyhnutné, aby skutková veta obsahovala všetky znaky základnej ako aj
kvalifikovanej skutkovej podstaty. Skutková veta (popis skutku) musí bezpodmienečne obsahovať úplný
popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty (viď nález ÚS SR, sp.
zn. III. ÚS 509/2015). Uvedené nebolo splnené vo vzťahu k úmyslu odsúdeného usmrtiť manželku.
Sme si vedomí, že ku skutku ako takému sa po vyhlásení o vine zo strany odsúdeného už nevykonávalo

dokazovanie, avšak v súlade so zásadou práva na spravodlivý proces, ani toto vyhlásenie nemôže
byť odsúdenému na ujmu a skutková veta musí byť formulovaná tak, aby z nej vyplývali základné
znaky skutkovej podstaty trestného činu, pod ktorý obžaloba skutok subsumovala. V tomto prípade to
učinené nebolo. Z ničoho nevyplýval úmysel odsúdeného zabiť svoju manželku, nevyplývalo to ani z
použitého prostriedku na spáchanie trestného činu ani z povahy či osoby odsúdeného, vo vzťahu ku

ktorej, ako sme vyššie uvádzali, nebol pripustený jediný dôkaz v jeho prospech. Ani znalecký posudok
neuvádzal konkrétne zranenie, ktoré malo spôsobiť smrť, ani nebolo v znaleckom posudku vysvetlené
či inak náležite objasnené, či mohla tuková embólia existovať skôr, nakoľko syndróm tukovej embólie
zapríčiňuje smrť pacienta zvyčajne do 1-12 hodín po vyvolávajúcej príčine, a teda nie bezprostredne, čo
by s určitosťou znamenalo, že odsúdený nespáchal trestný čin vraždy, ale iný trestný čin s následkom

úmrtia napadnutej osoby. S tým súvisí aj tvrdenie odsúdeného, že jeho manželka ešte žila, komunikovali
spolu, vykonávala nejaké činnosti a až následne sa sťažovala, že sa jej zle dýcha. Keďže sme si vedomí,
že dovolací súd nemôže meniť právnu kvalifikáciu, nebudeme tu podsúvať iné podobné trestné činy,
ktorých následkom je spôsobenie smrti, no máme za to, že ustálenie skutku tak ako je popísaný v
rozhodnutiach konajúcich súdoch a jeho právna kvalifikácia ako obzvlášť závažný trestný čin vraždy, je

v rozpore so zákonom a dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku (bez ohradu na
vyhlásenie o vine, nakoľko ide o samostatný dôvod dovolania, nezávislý na predchádzajúcom vyhlásení
o vine odsúdeného). Mohli by sme dospieť až k absurdnému záveru, že je možné urobiť vyhlásenie o
vine, ktoré za každých okolností súd prijme bez ohľadu na správnosť právneho posúdenia zisteného
skutku.

Je zrejmé, že odsúdený sa v skratovom konaní pokúšal predostrieť súdu teórie o iných osobách, ktoré
zapríčinili stav jeho manželky, no s odstupom času si uvedomil, že zranenia manželke spôsobil on sám
a musí za to niesť zodpovednosť, no nie vo vyššej miere ako ju Trestný zákon pripisuje konkrétnemu
skutku.Mámetedazato,žesúdysanijakonevysporiadalispochybnosťamiohľadomprávnejkvalifikácieskutku vo vzťahu, a to či už pred alebo po vyhlásení odsúdeného o vine, nakoľko to je úloha súdu ako
orgánu dozerajúceho na spravodlivý súdny proces tak, aby odsúdený nebol potrestaný za niečo, čo
nespravil, alebo nebol odsúdený neprimerane prísne. Súdu z rozhodovacej činnosti musí byť známe,

že z konania odsúdeného vzhľadom na použitý prostriedok alebo prostriedky nemožno jednoznačne
vyvodiť úmysel spáchať obzvlášť závažný zločin vraždy, ale jeho úmysel bol zameraný inde, pričom
došlo až k smrti jeho manželky, ktorú ale nechcel spôsobiť a nebol si vedomý, že nastane, alebo môže
nastať smrť, čo má logicky za následok inú právnu kvalifikáciu skutku a s tým spojený iný trest, a tým
aj porušenie ustanovení Trestného zákona a poriadku. Skutkovo zistenia ustálené súdom nevykazujú

všetky zákonom určené znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu. Toto vyjadrenie všetkých
skutkových okolností musí zodpovedať zákonnému vymedzeniu príslušného znaku v zmysle právne
relevantného obsahu, ustáleného zákonu zodpovedajúcim spôsobom pri vykonaní a hodnotení dôkazov.
Pokiaľtomutaknieje,musíajdovolacísúd,tiežsozreteľomnaprávoobvinenéhonaspravodlivýproces,
mimo ktorého nestojí ani dovolacie konanie, túto ‚neprávosť' napraviť.
Vzhľadomnaokolnostiuznaniavinyanásledneajodôvodnenierozsudku,zktorýchabsolútnenevyplýva

úmysel odsúdeného usmrtiť svoju manželku ako základný znak skutkovej podstaty trestného činu
vraždy, buď nemal súd ani vyhlásenie o vine odsúdeného prijať alebo prihliadnuť na túto špecifickú
okolnosť v zmysle zásady, in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie). Z uvedeného dôvodu sa
trest uložený odsúdenému javí ako nezákonný. Ústavní súd ČR v rozhodnutí, sp. zn. III. ÚS 3579/17,
konštatoval, že pokiaľ je v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania možné dospieť k

niekoľkým približne rovnako pravdepodobným skutkovým verziám, ako tomu je aj v tomto prípade, súd
sa prikloní k verzii, ktorá je pre obvineného nepriaznivá, porušuje súd princíp rozhodovania in dubio pro
reo, a tým i prezumpciu neviny.
Odsúdený už v odvolaní namietal nezohľadnenie ním prejavenej ľútosti nad skutkom v rozhodnutí
prvostupňového súdu ani jeho priznanie ako poľahčujúcu okolnosť odôvodňujúcu zníženie trestu,

pričom v podrobnostiach poukazujem a odkazujem na odvolanie obhajcu a odsúdeného. To, že sa
súdu javila ľútosť odsúdeného ako nedostatočná, môže súvisieť s typom osobnosti odsúdeného v
zmysle psychologického skúmania nie s nedostatkom ľútosti v konkrétnom prípade. Neschopnosť
alebo sploštenosť vyšších citov môže byť prejavená aj slabšou emočnou schopnosťou vyjadriť ľútosť
presvedčivejšie pre súd, čo by mal súd zohľadniť. Navyše odsúdený nebol konfrontovaný realitou a

následkom, ktorý spôsobil priamo pred súdom v podobe prítomnosti poškodeného (v tomto prípade
len svojich detí ako poškodených), kedy sa ľútosti v priamej konfrontácii s realitou ani nedá zabrániť.
Súdytaknesprávneaplikovaliustanoveniatýkajúcesapoľahčujúcichokolnostíamimoriadnehozníženia
trestu ako aj samotného trestného činu, čím porušili ustanovenia Trestného zákona a poriadku" [§ 371
ods. 1 písm. h), písm. i) Trestného poriadku].

Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, po preskúmaní dovolacích
dôvodov tak rozhodol, že uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/9/2022, z 24. februára 2022
a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku opierajú, a to v neprospech
odsúdeného.Potomnazákladetoho,abysazrušilonapadnutéuznesenie,čoplatírovnakoajorozsudku

Okresného súdu Trnava, sp. zn. 28Tk/4/2021, z 9. novembra 2021 a zároveň, aby sa zrušili aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, aj vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. Nakoniec, aby dovolací súd vyslovil, že sa Okresnému súdu Trnava prikazuje,
aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu sa využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku vyjadrila prokurátorka, a síce v
podstate takto:
„Predmetné dovolanie považujem za nedôvodné, preto ho navrhujem v zmysle ust. § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietnuť".
„Prvostupňový súd nepochybil, keď nevykonal obžalovaným navrhovaný dôkaz - výsluch jeho

dcéry F. D.. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste by vykonanie takéhoto dôkazu neprinieslo žiadne
dôležité skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť samotné rozhodnutie o treste. Na rozhodnutie o treste
vykonal prvostupňový súd rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo zamerané na preskúmanie osobnosti
obžalovaného, prípadných motívov alebo pohnútok jeho konania a možností jeho resocializácie. Tieto
zistenia boli premietnuté do záverov, ktoré sa týkajú naplnenia jednotlivých účelov trestu tak, ako ich

sleduje ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona. Z rovnakého dôvodu odmietol aj odvolací súd doplniť
dokazovanie, ktoré požiadal obžalovaný v odvolacom konaní.
Obžalovaný pomerne rozsiahlo napádal aj nesprávnosť rozhodnutia o výške uloženého trestu odňatia
slobody vo výmere 23 rokov, respektíve, že prvostupňový súd nesprávne, nedostatočne zohľadniljeho vyhlásenie o vine. Pri rozhodovaní o tejto odvolacej námietke, vychádzal krajský súd jednak zo
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016, z 27.
júna 2017, na zjednotenie v otázke možnosti/nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa §

36 písm. n) a písm. l) Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny
podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku, ako aj z vyjadrení obžalovaného v
prvostupňovom, ako i odvolacom konaní.
Podľa stanoviska citovaného v predchádzajúcom odseku, súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi
obžalobou a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu - objasňovanie (v zmysle zistenia

skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného
poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36
písm. n) Trestného zákona. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona predpokladá
okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo,
je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa
(procesné ako obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm.

c) Trestného poriadku. Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a
treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred
dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne), naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri
použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa §
257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ

(procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho,
aby bolo akýmkoľvek spôsobmi predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.
Aplikujúc uvedené stanovisko na preskúmavaný prípad, je potrebné dať za pravdu prvostupňovému
súdu, že obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine, ktoré po splnení ďalších
zákonných podmienok bolo zo strany súdu prijaté a rozhodnuté, že sa dokazovanie v otázke viny

nevykoná. Z ďalšieho správania sa obžalovaného v prvostupňovom konaní, ktoré nasledovalo po
vykonaní hlavného pojednávania dňa 9. septembra 2021, až do skončenia odvolacieho konania,
však nijakým spôsobom nemožno dôjsť k záveru, že by obžalovaný spáchanie trestnej činnosti v
tom rozsahu a s tými následkami, ktoré sú obsiahnuté vo výroku o vine, úprimne oľutoval. Úprimne
oľutovanie spáchaného skutku, chápe odvolací súd ako jasný a zrozumiteľný prejav obžalovaného, ktorý

pramení z jeho vnútorného presvedčenia o nesprávnosti a spoločenskej škodlivosti jeho protiprávneho
konania a ktorý zároveň nie je motivovaný inými cieľmi. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí s
názorom prvostupňového súdu, ani odvolací súd nemal preukázané, že by obžalovaný úprimne oľutoval
spáchanie trestného činu, z ktorého bol uznaný za vinného. Samotné vyhlásenie o vine obžalovaného,
nepostačuje na priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti. Správnym spôsobom sa prvostupňový súd

vysporiadal aj s možnosťou postupovať pri rozhodovaní o výške trestu analogicky podľa ustanovení
§ 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. V ods. 15 a 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku
prvostupňový súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil úvahy, ktorými sa riadil pri svojom rozhodnutí nepoužiť
citované ustanovenie Trestného zákona, ktoré umožňuje mimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestnej sadzby. Prvostupňový súd s týmito úvahami, ako aj so záverom, ku ktorému

tieto viedli, v plnom rozsahu súhlasí a v podrobnostiach naň poukazuje. Postoj obžalovaného sa v
tomto smere nezmenil ani v priebehu odvolacieho konania. Podľa stanoviska citovaného, je použitie
ustanovení Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej
sadzby, v rovine možností, ktorá je súdu daná, ktorej výber vždy závisí od konkrétnych okolností
prípadu a nie je automaticky naviazaná na prijatie vyhlásenia obžalovaného o vine. Preto rozhodnutie

prvostupňového súdu neuložiť trest mimoriadne znížený, nie je v rozpore ani so zákonom, ani s
ustálenou judikatúrou a v tomto prípade je to zároveň i rozhodnutie vecne správne.
Výška uloženého trestu odňatia slobody primeraným spôsobom vyjadruje potrebu ochrany spoločnosti
pred obžalovaným ako páchateľom najzávažnejšej trestnej činnosti, pred obžalovaným ako osobou,
ktorá sa snaží zľahčovať následky svojho konania a ktorá si nebezpečnosť svojho konania v plnom

rozsahu neuvedomuje. Trestom odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby, je možné dosiahnuť
najmä ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni po dlhšiu dobu trvania výkonu trestu
odňatia slobody v páchaní trestnej činnosti. Trest uložený v takejto výške má zároveň ambície odradiť
iných od páchania takto závažnej, násilnej trestnej činnosti. V neposlednom rade predstavuje trest i
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Krajský súd v Trnave sa teda podrobne vyjadril k jednotlivým námietkam obžalovaného uvedených v
odvolaní, ktoré sú totožné s námietkami uvedenými aj t. č. v podanom dovolaní obhajkyne.Pretože krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie, resp. zmenu
napadnutého rozsudku, odvolanie obžalovaného v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné
zamietol.

Rozhodnutia oboch súdov, teda prvostupňového i odvolacieho súdu považujem za správne, vydané v
súlade so zákonom.
Vychádzajúc z obžaloby Krajskej prokuratúry v Trnave a samotného rozsudku Okresného súdu Trnava,
poukazujúc pritom na príslušné zákonné ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku mám
jednoznačne za to, že jednak prvostupňový súd ako i súd odvolací rozhodli zákonne, na podklade

dostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona. Trestná
činnosť bola odsúdenému jednoznačne a nepochybne preukázaná dôkazmi, ktoré boli zabezpečené v
priebehu prípravného konania a v konaní pred súdom, pričom dokazovanie bolo vykonané v súlade so
zákonom.
Vzhľadom na skutočnosť, že v dovolaní obhajkyňa odsúdeného JUDr. Mária Staríčková uvádza totožné
skutočnosti ako v odôvodnení odvolania z 8. decembra 2021, je potrebné uviesť, že týmito sa vo svojom

rozhodnutí už podrobne vysporiadal odvolací súd".
Prokurátorka dovolanie obvineného R. D. považovala za nedôvodné z dôvodu, že nie sú splnené
zákonné podmienky, preto ho navrhla v zmysle ust. § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie
bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a §
566 ods. 3 Trestného poriadku], v časti osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b)

Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa
obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho
podaním využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods.
1 Trestného poriadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti

zistil, že dovolanie obvineného je treba odmietnuť ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené obvineným uvádzané dôvody dovolania podľa § 371 a
nasl. Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto

opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody
taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi
zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne

užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný
prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a
dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie".

Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385
ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
podľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené
dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného
poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani
iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťovalinú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania
označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374
ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne
uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného
poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu

(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Najvyšší súd pre prehľadnosť úvodom stručne zrekapituluje procesný dej predchádzajúci podaniu
dovolania.

Obvinený R. D. na hlavnom pojednávaní konanom 9. septembra 2019 urobil vyhlásenie o vine podľa §
257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Okresný súd Trnava podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku toto vyhlásenie prijal a následne rozsudkom,
sp. zn. 28Tk/4/2021, z 9. novembra 2021 uznal obvineného za vinného zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. c) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Obvinený následne podal voči uvedenému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave
tak, že ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, pričom preskúmal len výrok treste.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.

Najvyšší súd musí v prvom rade poukázať na špecifikum danej veci spočívajúce v tom, že pred
vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa urobil obvinený podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku vyhlásenie o vine, ktoré okresný súd prijal. Z uvedeného dôvodu je potom v takomto prípade
možnosť uplatnenia dovolacích dôvodov značne zúžená.

Keďže obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak vo vzťahu k
výrokuovineakoikvýrokuotreste,vyjadrísanajvyššísúdnajprvvšeobecnekuvedenémudovolaciemu
dôvodu a následne parciálne posúdi možné naplnenie tohto dovolacieho dôvodu jednak vo vzťahu k
výroku o vine a jednak vo vzťahu k výroku o treste.

Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení
§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným

atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej
strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov
a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je
dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné

konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochranezákladných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu
medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky
na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o
zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v

jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku argumentoval
vecne (nie však relevantne) predovšetkým, že súdy odmietli vykonať ním navrhovaný dôkaz - výsluch
F. D., čo podľa neho malo vplyv na nezákonnosť výroku o vine ako aj výroku o treste.

K uplatneniu uvedeného dovolacieho dôvodu vo vzťahu čo do výroku o treste musí dovolací súd
zopakovať, že obvinený na hlavnom pojednávaní na okresnom súde urobil vyhlásenie podľa § 257 ods.
1 písm. b) Trestného poriadku o vine, ktoré bolo súdom prijaté a na tomto základe bol vynesený rozsudok
súdu prvého stupňa.

Vo vzťahu k vyhláseniu obvineného o vine dáva najvyšší súd súčasne do pozornosti ustanovenie § 257
ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný
zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo urobil vyhlásenie podľa
odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d) zakladajúce dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Z toho plynie záver, že pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho,
že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len
prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a § 371 ods. 1

písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom. Naopak,
druhý predstavuje špeciálny hmotnoprávny dôvod vzťahujúci sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu
potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej
povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale
len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku ale nie je naplnený tým, že obvinenému
nebol uložený trest za použitia § 39 a nasl. Trestného zákona (resp. § 40 a nasl. Trestného zákona
v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný. Pokiaľ totiž
súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej

trestnej sadzby nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom
za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 a nasl. Trestného
zákona preto nezakladá žiadny dovolací dôvod (viď R 5/2011).Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol
naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy
viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete
výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je

oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je
odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného
činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie

zbrane, § 27 - dovolené riziko, - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87
Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného
trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu
odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Z dovolania obvineného vyplýva, že v rámci naplnenia tohto dovolacieho dôvodu namietal predovšetkým
absenciu subjektívnej stránky príslušnej skutkovej podstaty, a tým i nesprávnu právnu kvalifikáciu
trestného činu ako i samotné ustálenie skutku na základe vykonaných dôkazov.

Táto časť dovolania teda opätovne smerovala do výroku o vine. Ako už bolo vyššie uvedené, vzhľadom

na vyhlásenie o vine, ktoré obvinený urobil na hlavnom pojednávaní, nie je osobou oprávnenou napádať
prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku výrok o vine.

V tejto časti dovolania bol teda neoprávnenou osobou na jeho podanie.

Vo vzťahu k výroku o treste neuviedol v tejto časti dovolania obvinený žiadne konkrétne námietky, ktoré
by boli subsumovateľné pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd nezistil naplnenie dôvodov dovolania namietaných obvineným rozhodol
v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.