Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613211696
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6613211696.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v právnej
veci navrhovateľa: I. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., E. II/XX, štátny občan Slovenskej republiky,
právne zastúpený: JUDr. Ing. Mikuláš Práznovský, CSc., advokát so sídlom Nové Zámky, Bočná 26,
proti odporkyni: W. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., E. II/XX, štátny občan Slovenskej republiky, v
konaní o pripustenie zapretia otcovstva a o zapretie otcovstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/61/2013-231 zo dňa 25. novembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal pripustenia
zapretia otcovstva X. P., nar. XX.XX.XXXX v V., zomrelého dňa XX.XX.XXXX k navrhovateľovi: I. W.,
nar. XX.XX.XXXX v G., bytom E. II/XX, G. a určenia, že X. P., nar. XX.XX.XXXX v V., zomrelý dňa
XX.XX.XXXX nie je otcom navrhovateľa: I. W., nar. XX.XX.XXXX v G., bytom G., E. II/XX, zamietol (výrok
I.). O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania (výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že navrhovateľ podal návrh na
pripustenie zapretia otcovstva a návrh na zapretie otcovstva. Okresný súd Lučenec v konaní sp. zn.
4C/61/2013 rozhodol dňa 17.07.2014 tak, že návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal pripustenia zapretia
otcovstva X. P., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX k navrhovateľovi I. W., narodenému v G.
XX.XX.XXXX, bytom G., E. II/XX a určenia, že X. P., narodený v V. dňa XX.XX.XXXX, zomrelý dňa
XX.XX.XXXX nie je otcom navrhovateľa I. W., nar. XX.XX.XXXX v G., zamietol a účastníkom konania
náhradu trov konania nepriznal. Proti predmetnému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie. Krajský súd

v Banskej Bystrici uznesením č. k. 13Co/8/2015-66 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že dňa 26. 06. 2019 predložil
Ústavnému súdu SR návrh podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 96 ods. 3
časť za bodkočiarkou Zákona o rodine s Ústavou Slovenskej republiky. Uznesením č. k. 4C/61/2013-119
zo dňa 29.05.2019 okresný súd prerušil konanie do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde

Slovenskej republiky o súlade ust. § 96 ods. 3 časť za bodkočiarkou zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
(ďalej len „Zákon o rodine“) v znení: „ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať“ s čl. 6
ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 2 ods. 1, čl.
3 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, s čl. 41 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky. Ústavný súd SR vydal dňa 23.09.2020 uznesenie sp. zn. PL ÚS 21/2020-9, ktorým návrh
Okresného súdu Lučenec odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR okrem iného vyplýva, že v návrhu okresného súdu chýba

akákoľvek ústavnoprávna argumentácia, ktorá by odôvodňovala prijatie rozhodnutia navrhnutého v
petite. V odôvodnení návrhu tiež absentujú identifikovateľné poukazy na doterajšiu judikatúru Ústavného
súdu SR, prípadne medzinárodných súdnych orgánov, ktorá by mohla byť aplikovateľná na rozhodnutie
o návrhu okresného súdu a teda mohla by podporiť petit návrhu predloženého okresným súdom.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že navrhovateľ vo
vyjadrení zo dňa 03.11.2020 prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010-38 (týkajúci sa inej veci, nie tohto konkrétneho konania) a uviedol, že
z citovaného nálezu vyplýva, že pri výklade ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
primárne vychádzať z ich doslovného znenia. V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti právnej
normy alebo v prípade rozporu znenia právnej normy s jej zmyslom a účelom možno uprednostniť

výklad „e ratione legis“ pred jej doslovným gramatickým výkladom. V nadväznosti na uvedené poukázal
navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 03.11.2020 na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 83/05 zo
dňa 17.03.2005, kde Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že otázky otcovstva spadajú do pôsobnosti
všeobecných súdov, ktoré sú viazané nielen vnútroštátnym právnym poriadkom, ale aj medzinárodnými
dokumentmi. Inštitút otcovstva upravuje na medzinárodnej úrovni Dohovorov o právach dieťaťa, ktorý

bol v Zbierke zákonov vyhlásený pod č. 104/1991 Zb. a pre Českú a Slovenskú federatívnu republiku
nadobudol platnosť v súlade so svojim čl. 49 ods. 2 dňa 06.02.1991. v uvedenej súvislosti navrhovateľ
vo vyjadrení uviedol, že „najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri prijímaní všetkých
vykonávacích opatrení“. Slovné spojenie „musí byť“ ukladá zmluvným štátom Dohovoru zásadnú
právnu povinnosť a znamená, že zmluvný štát sa nemôže rozhodovať, či treba alebo nie vyhodnotiť

najlepší záujem dieťaťa a pripísať mu prvoradú váhu pri vykonávaní akýchkoľvek postupov. Podľa
Dohovoru o právach dieťaťa je jedným zo základných práv dieťaťa právo poznať svoj pôvod a poznať
svoju prirodzenú rodinu. Všetky medzinárodnoprávne pramene práva rozumejú rodinou v prvom rade
prirodzené právne vzťahy založené na biologickom základe. Dohovor o právach dieťaťa bližšie
nedefinuje, čo sa rozumie pod poznaním svojich rodičov. Pod pojmom poznanie rodičov preto treba

rozumieť nielen osobné poznanie rodiča na základe osobného kontaktu dieťaťa s ním, ale aj poznanie
rodiča po jeho smrti. Možnosť preklenutia dilemy podľa § 96 ods. 3 časť za bodkočiarkou Zákona
o rodine poskytuje podľa navrhovateľa okrem priamej aplikácie Dohovoru o právach dieťaťa aj Civilný
sporovýporiadok.PodľadôvodovejsprávykCivilnémusporovémuporiadku, Čl.4 Základnýchprincípov
Civilného sporového poriadku upravuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá má ako výkladové pravidlo

svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva. Reflektuje na zákaz odopretia spravodlivosti,
čo podľa navrhovateľa znamená, že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť ak chýba v
prejednávanej právnej veci právna úprava. Klasické interpretačné pravidlo - analógia, umožňuje sudcovi
použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiadúce posúdiť podľa neho i
právnu vec, ktorá do hypotézy právnej normy výslovne poňatá nebola. Na právo dieťaťa na podanie

návrhu na zapretie otcovstva možno primerane podľa navrhovateľa aplikovať aj judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá bola uvedená v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 20.05.2015, sp.
zn. PL US 22/2014. Judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva možno rozdeliť na dve základné
skupiny. V prípade ak domnelý otec od začiatku narodenia dieťaťa vedel, že nie je otcom, alebo mal
pochybnosti o svojom otcovstve, ale nevyužil možnosť poprieť svoje otcovstvo v stanovenej lehote,

ESĽP konštatoval, že neexistencia právne účinného nástroja zvrátenia daného stavu nie je v rozpore
s čl. 8 Dohovoru. Druhú skupinu judikatúry ESĽP tvoria prípady, keď otec nemal dôvod pochybovať o
svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie je otcom dieťaťa sa dozvedel až po
uplynutí stanovenej lehoty. Vyššie uvedená judikatúra ESĽP sa síce vzťahuje na zapretie otcovstva
domnelým otcom a na existenciu vedomosti domnelého otca o tom, či je alebo nie je biologickým otcom,

avšak otázka právne účinného právneho prostriedku na zapretie otcovstva je rovnako aplikovateľná aj
na zapretie otcovstva na návrh dieťaťa. V prípade tohto konania ide podľa navrhovateľa o zákonnú
prekážku danú ust. § 96 ods. 3 časť za bodkočiarkou Zákona o rodine. Za zmienku stojí aj skutočnosť,
že rodičovstvo stojí primárne na biologickom základe. V prípade, keď dôjde k určeniu otcovstva podľa
druhej domnienky mužom, ktorý v skutočnosti nie je biologickým otcom a takáto skutočnosť je mužovi a

matke známa, možno ich konanie považovať za obchádzanie zákona, ktoré nepožíva právnu ochranu a
ktoré je neplatné. Pokiaľ by išlo o obchádzanie zákona, na túto neplatnosť je potom potrebné prihliadnuť
ex offo. Otcovstvo X. P. k navrhovateľovi síce nebolo určené súhlasným vyhlásením rodičov podľa §
90 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, ale uznaním otcovstva podľa § 41 zákona z roku 1984 oštátnych matrikách, avšak pre účely posúdenia platnosti uznania otcovstva možno závery platné pre
súhlasné vyhlásenie rodičov aplikovať obdobne. Právny otec X. P. bol v čase počatia navrhovateľa až
do repatriácie v zajateckom tábore, o čom predložil navrhovateľ registračný preukaz X. P. č. F zo dňa

XX.XX.XXXX, preto si tak X. P. ako aj matka navrhovateľa museli byť vedomí toho, že X. P. nemôže byť
biologickým otcom navrhovateľa. Uznanie otcovstva k navrhovateľovi X. P. v roku XXXX preto možno
podľa navrhovateľa považovať za obchádzanie zákona a ako také za neplatné. Skutočnosť, že otcovstvo
X. P. k navrhovateľovi je na 100 % vylúčené, preukázal aj znalecký posudok.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že dňa 24.11.2021
vydal uznesenie č. k. 4C/61/2013, ktorým rozhodol, že pokračuje v predmetnom konaní. Zástupca
navrhovateľa na pojednávaní konanom na okresnom súde uviedol, že sa pridržiava svojho návrhu, ako
aj všetkých vyjadrení svojho právneho zástupcu v plnom rozsahu. Domnieva sa, že na základe analýzy
DNA, ktorú vypracoval MUDr. Ferák, je jednoznačne potvrdené, že X. P. nie je otcom navrhovateľa I.
W.. Navrhol, aby súd vyslovil, že X. P. nie je otcom navrhovateľa, teda, aby súd jeho návrhu vyhovel. V

uvedenejsúvislostinavrhovateľuviedol,ževdanomprípadejemožnéaplikovaťnarozhodnutieonávrhu
navrhovateľa medzinárodné dohovory, a to jednak Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj Dohovor o právach dieťaťa, ktoré majú prednosť pred Zákonom o rodine.

1.5 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 84, § 96 ods.

1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a uviedol, že podľa súčasnej právnej úpravy patrí právo
na iniciovanie konania o prípustnosti zapretia otcovstva dieťaťu. Ide o významný zásah do osobného
stavu otca, matky a aj dieťaťa, pretože týmto spôsobom môže byť zapreté otcovstvo aj v prípade, ak
zákon priamo počíta s tým, že sa za otca bude považovať iný muž, než je biologický otec. Základnými
hmotnoprávnymi podmienkami sú podmienky, že zapretie otcovstva si vyžaduje záujem dieťaťa a že

rodičom dieťaťa už uplynula lehota na zapretie otcovstva daná buď § 86, § 89 alebo § 93 Zákona o
rodine, alebo že jeden z rodičov už zomrel. Zapretie otcovstva sa delí na dve fázy. Prvá fáza je konanie
o prípustnosti zapretia otcovstva. Aktívne legitimované na podanie návrhu je dieťa, ktoré má záujem
na tom, aby otcovstvo jeho matrikového otca bolo zapreté. Žiadne procesné nástupníctvo namiesto
navrhovateľa nie je prípustné. Pokiaľ je dieťa plnoleté, podáva návrh samo, pokiaľ je maloleté podáva

návrh opatrovník, ktorého mu súd za týmto účelom ustanoví. Obsahom návrhu je preukázanie splnenia
dvoch hmotnoprávnych podmienok povolenia prípustnosti zapretia otcovstva. Pokiaľ ide o preukázanie
záujmu dieťaťa, potom prichádza do úvahy ako argument najmä zosúladenie matričného a biologického
otcovstva, na ktorom má dieťa záujem. Nie je rozhodujúce, či spoločnosť má záujem na zmene zápisu
v knihe narodení alebo nie. Ochrana týmto ustanovením sa poskytuje len v záujme dieťaťa. V zmysle

Dohovoru o právach dieťaťa má dieťa právo poznať svojho skutočného biologického otca. Na základe
návrhu súd rozhodne tak, že buď návrhu vyhovie a povolí podanie žaloby alebo návrh zamietne. V tomto
prípade nemožno podať žalobu o zapretie otcovstva. Podanie návrhu na rozhodnutie o prípustnosti
zapretia otcovstva nie je obmedzené žiadnou lehotou. Rodinné právo si v dôsledku zmeny vývoja
spoločnosti presadilo svoj súkromnoprávny charakter, a to aj vďaka právu na ochranu súkromia a právu

na ochranu rodinného života zakotvené v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ďalšie významné pravidlo pre realizáciu a výklad rodinnoprávnych noriem obsahuje Dohovor o právach
dieťaťa, konkrétne pre problematiku zapretia otcovstva je podstatný čl. 7, ktorý zakotvuje dieťaťu právo
poznať svoj pôvod a pôvod svojich rodičov. Z uvedeného článku Dohovoru o právach dieťaťa však
priamo nevyplýva, že dieťa má za každých okolností povinnosť poznať svojich biologických rodičov.

Pri rozhodovaní o prípustnosti konania o zapretie otcovstva, súd posudzuje záujem dieťaťa, ktorý nie
je žiadúce podriaďovať pod modely fungovania vzťahov, ktoré majú orgány verejnej moci zažité. V
danom prípade skúmanie záujmu dieťaťa bolo irelevantné vzhľadom k tomu, že nebola splnená zákonná
podmienka, a to aktívna legitimácia účastníka, ktorý podal návrh. V uvedenej súvislosti okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z koncepcie Zákona o rodine vyplýva, že

Zákon o rodine ustanovil rodičom dieťaťa prekluzívne zapieracie lehoty a po ich márnom uplynutí dal
aktívnu legitimáciu len dieťaťu, a to len v tom prípade, ak žije aspoň jeden z matrikových rodičov dieťaťa.
Z uvedeného podľa okresného súdu vyplýva, že zákonodarca nechcel, aby túto možnosť mali aj iné
subjekty, inak by ju v zákone výslovne zakotvil. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení
odvolanímnapadnutéhorozsudkuuviedol,ženevzhliadolspojitosťpredmetnejvecisnálezmiÚstavného

súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal navrhovateľ, preto jeho návrh na pripustenie zapretia
otcovstva zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky a ESĽR nejudikovali problematiku týkajúcu sa
osobitne konkrétneho prípadu. Konštatoval, že zapretie otcovstva je rozčlenené na dve fázy - prvoufázou je konanie o návrhu na pripustenie zapretia otcovstva, ktorý návrh okresný súd z vyššie uvedených
dôvodov zamietol a následne zamietol aj návrh na zapretie otcovstva.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa navrhovateľ odvolal a v odvolaní uviedol, že
oproti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, pretože nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zákon
priznáva aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zapretie otcovstva dieťaťu len v tom prípade, ak
žije aspoň jeden z matrikových rodičov dieťaťa - v tomto prípade navrhovateľa. Súd prvej inštancie

podľa navrhovateľa opomenul, že podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonávanie nie je
potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi. Podobne aj podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a ktoré boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V uvedenej súvislosti navrhovateľ
v odvolaní uviedol, že „o tom, že medzinárodná zmluva o ľudských právach, ktorá pripúšťa možnosť
podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom aj potom, čo ani jeden z jeho rodičov nežije, zabezpečuje
viac ľudských práv azda niet pochybností“. Ďalej uviedol, že o viazanosti sudcu právnymi predpismi

„hovorí“ ust. § 2 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sudca
je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom.
Navrhovateľ v odvolaní poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 02.11.2021, kde uviedol, že v zmysle
judikatúry ESĽP, k porušeniu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dochádza v

prípade,keďotecnemaldôvodpochybovaťosvojomotcovstveaoskutočnostiachnasvedčujúcichtomu,
že nie je otcom dieťaťa sa dozvedel až po uplynutí stanovenej lehoty, pretože za existencie takýchto
okolností nemá k dispozícii právne účinný nástroj na zapretie otcovstva (napr. Shofman proti Rusku
z 24.11.2005, Mizzi proti Malte z 12.01.2006). Práve toto je podľa navrhovateľa prípad navrhovateľa,
lebo v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine ani jeden z jeho matrikových

rodičov už nežil, a preto nikdy nemal možnosť podať návrh na zapretie otcovstva podľa § 96 ods. 3
citovaného zákona. Na rozdiel od judikatúry ESĽP ide podľa navrhovateľa v prípade navrhovateľa
o zapretie otcovstva zo strany dieťaťa, avšak podstata je rovnaká, pretože navrhovateľ nikdy nemal
žiadny právne účinný nástroj na zapretie otcovstva. Z uvedeného dôvodu bol súd prvej inštancie podľa
navrhovateľa povinný návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva pripustiť.

2.1 Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatovaný
nedostatok judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR, navrhovateľ v odvolaní uviedol, že s poukazom na
skutočnosti uvedené pod písm. a) odvolania si dovoľuje nesúhlasiť s názorom súdu prvej inštancie,
lebo na možnosť zapretia otcovstva po lehote ustanovenej právnym predpisom členského štátu „aspoň

jedno rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva existuje“. Ak podľa názoru súdu prvej inštancie
problematiku týkajúcu sa tohto konkrétneho prípadu nejudikoval ani Ústavný súd SR, ani Európsky
súd pre ľudské práva, mal súd prvej inštancie podľa navrhovateľa dve možnosti: a) využiť v zmysle
uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 16.10.2018, sp. zn. III.ÚS 388/2018 postup na dotváranie práva
podľa Čl. 4 Základných princípov CSP, na ktorý bol podľa navrhovateľa v danom prípade dôvod a b)

podať opakovaný návrh na Ústavný súd SR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR
o súlade § 96 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v časti slov za bodkočiarkou („ak nežije ani jeden
z rodičov, návrh nemožno podať“) s Ústavou SR a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná. V uvedenej súvislosti navrhovateľ v odvolaní uviedol, že Ústavný súd SR uznesením
sp. zn. Pl ÚS 21/2020-9 zo dňa 23.09.2020 návrh Okresného súdu Lučenec na začatie konania podľa čl.

125ods.1 písm.a)ÚstavySRosúlade§96zákonač.36/2005Z.z.orodinevčastislovzabodkočiarkou
(„ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať“) s čl. 41 ods. 3 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s čl. 6
ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 2 ods. 1,
čl. 3 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa síce odmietol, avšak nie z vecných dôvodov, ale pre
nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podania, konkrétne pre jeho nedostatočné odôvodnenie.

Topodľanavrhovateľanebránilotomu,abyOkresnýsúdLučenecpodalopakovanýnávrh,ktorýbyspĺňal
zákonom ustanovené náležitosti, konkrétne by bol dostatočne odôvodnený.3. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu a z dôvodov
daných ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario)
a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku

vecne správny potvrdil konštatujúc, že nie nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa, ale nedostatok
pasívnej legitimácie (ani jeden z rodičov navrhovateľa nežije) je dôvodom, prečo odvolací súd považoval
odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie návrh navrhovateľa
zamietol, za vo výroku vecne správne.

4. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacieho dôvodu uplatneného navrhovateľom v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

5. Podľa ust. § 84 Zákona o rodine, otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovený v
tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.

6. Podľa ust. § 96 ods. 1, 2 a 3 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom
dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti
zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. Ak súd
rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí
zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na

zapretie otcovstva. Ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva proti
druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať.

7. Podľa článku 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, dieťa musí byť ihneď po narodení zapísané do
matriky a musí mať od narodenia právo na meno, právo získať štátnu príslušnosť, a pokiaľ je to možné,

právo poznať vlastných rodičov a byť v ich opatere.

8. Podľa článku 7 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty - zmluvné strany musia zabezpečiť
uplatnenie týchto práv v súlade s ich vnútroštátnym právom a vlastnými záväzkami podľa príslušných
medzinárodných dokumentov v tejto oblasti, predovšetkým tam, kde by dieťa bolo inak bezdomovcom.

9. Po prejednaní odvolania navrhovateľa, založeného na odvolacom dôvode uplatnenom v zmysle ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že v danom prípade neabsentuje právna úprava, tak
ako to tvrdí v odvolaní navrhovateľ, ktorej absencia by bola dôvodom na dotváranie práva v zmysle
Čl. 4 Základných princípov CSP, ktorý postup ak súd prvej inštancie podľa navrhovateľa nezvolil, tak
konanie pred súdom prvej inštancie má tzv. inú vadu konania, ktorej dôsledkom mohlo byť nesprávne

rozhodnutie, pretože zákon, konkrétne Zákon o rodine vo vyššie citovanom ustanovení § 96 zapretie
otcovstvadieťaťom(čiužmaloletýmaleboplnoletým)upravuje.Aktívnelegitimované napodanienávrhu
na zapretie otcovstva je dieťa; pasívne legitimovaní sú matka a otec dieťaťa zapísaní v matrike. Podľa
komentára k ustanoveniu § 96 ods. 3 Zákona o rodine uverejneného v ASPI, dôvodom, že zákonodarca
vymedzil pasívnu legitimáciu tak, že zákonným následkom smrti oboch pasívne legitimovaných rodičov

je zánik zapieracieho práva, je osobná povaha uvedeného práva vyplývajúca z rodičovského statusu.
Ustanovenie § 96 Zákona o rodine možno považovať inter alia aj za premietnutie čl. 7 ods. 1 Dohovoru o
právach dieťaťa do slovenského právneho poriadku. Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že súd prvej
inštancie postupoval v rozpore s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, keď navyše zo znenia vyššie citovaného čl. 7
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nevyplýva väčší rozsahu práva a slobôd, tak ako to v súvislosti s

článkom7odsek5ÚstavySRvodvolaníuvádzanavrhovateľ.Vuvedenejsúvislostiodvolacísúduvádza,
že interpretácia (výklad) právnej normy "e ratione legis" znamená, že konkrétne ustanovenie právneho
predpisu (medzinárodného dohovoru) sa vykladá v súlade so zmyslom zákona (medzinárodného
dohovoru), z ktorého v danom prípade nevyplýva väčší rozsah práv a slobôd, tak ako to tvrdí v odvolaní
navrhovateľ.

10. Pokiaľ ide o opätovné predloženie návrhu na vyslovenie nesúladu ust. § 96 ods. 3, časť vety za
bodkočiarkou Zákona o rodine s čl. 41 ods. 3 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a
čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa Ústavnému súdu SR v zmysle čl. 125 písm. a) Ústavy SR okresným
súdom, odvolací súd uvádza, že zo zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (13Co/8/2015- 66 zo dňa

29. 12. 2015) vyplýva, že dôvodom na zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom
bola skutočnosť, že súd prvej inštancie vôbec nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konanie
(v zmysle vyhovenia alebo zamietnutia návrhu na prerušenie konania) nie to, že konanie neprerušil, čo
znamená že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie takýto návrh na Ústavný súd SR podať, pokiaľmal za to, že na to nie sú splnené predpoklady, teda že napr. neexistuje dostatočne silná argumentácia
majúca oporu v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, preto skutočnosť, že okresný súd
opakovane takýto návrh nepodal, nemôže byť sama osebe dôvodom na opakované zrušenie odvolaním

napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď navyše civilný
sporový poriadok takýto postup vylučuje.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania,

pretože odporkyni preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

12. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.