Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616204973
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2616204973.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. júna XXXX, trvalo
bytom C. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomír Polák, Hurbanova 18, 905 01 Senica, IČO:
31141978, proti žalovanej: D. A., E. F., nar. XX. decembra XXXX, trvalo bytom G. XXXX/XXD, H.,
zastúpenej splnomocnencom: I. C. J., nar. XX. septembra XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX D., o
zaplatenie 22.047,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica
z 11. novembra 2021 č. k. 10C/46/2016-456, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení žalovanej povinnosti zaplatiť

žalobcovi sumu 21.518,29 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a v časti o trovách
konania p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
21.518,29 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšnej časti konanie zastavil;
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 95,20 %, o výške ktorej súd
rozhodne samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 101, § 103,

§ 145 ods. 2, § 149 ods. 4, § 511 ods. 1 až 3, § 853 ods. 1 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov); § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že dňa 30.06.2016 mu bola
doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 22.047,70
eur z titulu následného regresu podľa § 511 ods. 3 O.z. Žalobu odôvodnil tým, že manželstvo strán
sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 4C 148/2007 z 29.10.2007, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 8.11.2007. Strany sporu si nevyporiadali bezpodielové spoluvlastníctvo

manželov (ďalej ako „BSM“) dohodou ani nepodali návrh o vyporiadanie na súd. K vyporiadaniu BSM
preto prišlo uplynutím zákonnej 3-ročnej lehoty podľa § 149 ods. 4 O.z., ktorá uplynula dňa 8.11.2010.
Strany sporu počas manželstva uzavreli so D. D., K.. Zmluvu o splátkovom úvere č. 0252635088 z
29.9.2005, predmetom ktorej bol úver vo výške 43.152,09 eur. Žalovaná po rozvode sa odmietla podieľať
na splácaní tohto úveru. Ku dňu zániku BSM dňa 8.11.2007 bol zostatok nesplateného úveru vo výške
44.095,40 eur. Tento zostatok zaplatil v celej výške žalobca, dlh zanikol ku dňu 28.7.2015. Nakoľko
žalobca splnil tento dlh sám, požadoval od žalovanej (ako solidárneho dlžníka) náhradu vo výške jej

podielu, v 1/2-ici.
Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a vo veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 10C 46/2016-27
z 28.10.2016. Proti predmetnému platobnému rozkazu podala žalobkyňa dňa 18.11.2016 odpor, súd
platobný rozkaz uznesením č. k. 10C 46/2016-61 z 22.3.2017 zrušil a nariadil vo veci pojednávanie.Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10C 46/2016-132 z 3.8.2017, proti ktorému podala
žalovaná odvolanie. Odvolací súd uznesením č. k. 25Co 276/2017-171 z 12.12.2018 rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaná v podanom odpore uviedla, že nesúhlasí s podanou žalobou. Opísala niektoré právne úkony
manželov za trvania manželstva, týkajúce sa BSM, ako aj vznik, zmenu a zánik niektorých zmluvných
záväzkov manželov počas manželstva a po zániku BSM. Súčasne poukázala na § 451 ods. 2 O.z. o
bezdôvodnom obohatení. Uviedla, že žalobca nemá nárok podľa § 511 ods. 3 O.z., nakoľko uplatneniu
uvedeného ustanovenia na vzťah žalobcu a žalovanej predchádza postup podľa § 150 O.z. Bola toho

názoru, že žalobca sa svojím postupom snaží bezdôvodne obohatiť na úkor žalovanej a jeho konanie je
v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež vzniesla námietku premlčania všetkých finančných nárokov žalobcu
pred dňom 30.6.2013.
Vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav veci: Manželstvo žalobcu
a žalovanej bolo právoplatne rozvedené dňa 8.11.2007. Strany sporu si nevyporiadali BSM dohodou ani
podaním návrhu na súd. K vyporiadanou BSM preto prišlo až uplynutím zákonnej lehoty dňa 8.11.2010.

PretakétovyporiadanieBSMplatiapravidláupravenév§149ods.4O.z.Stranysporupočasmanželstva
uzavreli so SLSP, a.s. zmluvu o splátkovom úvere č. 0252635088 z 29.9.2005, z ktorého zostal ku dňu
zániku BSM dňa 8.11.2007 nesplatený zostatok vo výške 44.095,40 eur. Napriek vyporiadaniu BSM
uplynutím zákonnej lehoty žalobca a žalovaná zostali v predmetom zmluvnom záväzku vo vzťahu k
veriteľovi solidárnymi dlžníkmi, pričom ich podiely na nesplatenom zostatku úveru boli rovnaké, t. j. vo

výške 22.047,70 eur. Celý zostatok úveru splácal žalobca mesačne v jednotlivých splátkach, pričom
celý úver vyplatil poslednou splátkou dňa 28.7.2015 vo výške 36.701,25 eur z úveru č. 5073482480,
ktorý banka poskytla žalobcovi. Žalovaná sa nepodieľala po zániku BSM na platení zostatku úveru
ani čiastočne, žalovaný plnil výlučne a v plnej výške sám, teda aj za žalovanú. V takomto prípade bol
oprávnený požadovať od žalovanej náhradu podľa § 511 ods. 3 O.z. a preto sa obrátil so žalobou na súd.

Žalobca uviedol, že o vyporiadaní BSM sa so žalovanou nevedeli dohodnúť a návrh na súd nepodal,
pretože sa mu žalovaná vyhrážala, že už nikdy neuvidí svoju dcéru a tiež ho navštívili dvaja páni,
ktorí mu tvrdo dohovorili, aby sa nato vykašľal. K tvrdeniu žalovanej, že sa s ňou po rozvode
majetkovo nevyporiadal z finančných prostriedkov získaných predajom rodinného domu v L. uviedol,
že v prítomnosti žalovanej odovzdal jej otcovi sumu 29.874,53 eur (900.000 Sk). Uvedené potvrdila aj

jeho matka, svedkyňa K. B., ktorá vo výpovedi opísala spôsob odovzdania finančných prostriedkov v
sume 29.874,53 eur a v sume 6.638,78 eur (200.000 Sk) otcovi žalovanej. Svedkyňa ďalej uviedla, že
pri preberaní a odovzdávaní finančných prostriedkov boli prítomní len ona, žalobca a otec žalovanej.
Žalobca uviedol, že zostávajúcu časť kúpnej ceny použil na dlhy, ktoré pochádzali z manželstva. Pokiaľ
ide o investície do bytu v jeho výlučnom vlastníctve, uviedol, že o nich nemá vedomosť. Svedkyňa

v tejto súvislosti uviedla, že žalobca si na tento účel zobral 2 úvery v sume 9.958,18 eur (300.000
Sk) a v sume 3.319,39 eur (100.000 Sk), ktoré boli splatené. Pokiaľ ide o automobil, toto vozidlo
bolo jeho otca, nikdy nebol jeho vlastníkom, len na ňom jazdil. Pokiaľ ide o pôžičku pani M., túto
zrealizoval sám po zániku BSM. Tieto finančné prostriedky mu boli vrátené. Právny zástupca žalobcu
na záver uviedol, že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie. Do troch rokov od zániku BSM

nebolo BSM vyporiadané. Žalovaná podpísala zmluvu o splátkovom úvere č. 0252635088 z 29.9.2005,
pričom žiadne záväzky z BSM neuhrádzala. Namietané premlčanie nároku žalobcu neprichádza do
úvahy,pretožepremlčacialehotazačalaplynúťdňa28.7.2015,tedazaplatenímposlednejsplátky,keďže
podľa ich názoru premlčacia lehota začína plynúť až od momentu uhradenia celého dlhu. V doplnenom
dokazovaní žalobca uviedol, že BSM účastníkov sa snažil vyporiadať tak, že prostredníctvom advokátky

navrhol vyporiadanie tak, že hnuteľné veci patriace do BSM budú patriť účastníkom tak ako ich po
zániku BSM užívajú, pričom záväzok vyplatiť pasíva, a to pôžička Dexia banka, a.s. - zostatok 39.951,90
Sk, kontokorent N. O., K. - zostatok 12.810,49 Sk, kontokorent SLSP, a.s. - zostatok 63.785,49 Sk,
pôžička D. zostatok 217.138,40 Sk preberie žalobca a hnuteľné veci, ktoré užíva žalovaná nadobudne
do výlučného vlastníctva ona. Čo sa týka pôžičky poskytnutej SLSP so zostatkom 1.326.460,50

Sk (pasívum, ktorého vyplatenie podnietilo tento spor) účastníci dohody prevezmú každý v polovici.
V ďalšom inicioval vyporiadanie BSM prostredníctvom mediátora, kde sa pre rozdielne stanoviská
účastnícipodľazáznamuzmediáciez21.12.2007nedohodli.Žalobcatvrdil,žezfinančnýchprostriedkov
patriacich do BSM zapožičal nebohému otcovi žalovanej sumu najskôr 1.276.500 Sk, neskôr tvrdil, že
sa jednalo o 1.100.000 Sk, tak že túto na dvakrát vybral v hotovosti z banky a spoločne so svojou

matkou odovzdal v byte otca žalovanej do jeho rúk. Všetky finančné prostriedky, ktoré po zániku BSM
predstavovali jej pasíva účastníci minuli spoločne v priebehu trvania manželstva. O tom, že do bytu,
ktorý bol v jeho výlučnom vlastníctve mali účastníci investovať sumu 820.040,80 Sk, nemal vedomosť,nespomínal si na to, že takáto investícia mala byť uplatnená v návrhu dohody na vyporiadanie BSM
predloženého advokátom žalovanej.
Žalovaná uviedla, že z dlhov, ktoré vznikli za trvania manželstva, po zániku BSM neuhradila nič, pretože

jej žalobca nedovolil z bytu, v ktorom bývali, odniesť hnuteľné veci, ktoré jej patrili. Uviedla, že žalobca sa
s ňou majetkovo nevyporiadal po predaji bytu, do prerábky ktorého investoval 27.220,37 eur (820,040,80
Sk) patriacich do BSM. Taktiež uviedla, že z prostriedkov patriacich do BSM vyplatil svojmu otcovi
8.763,19 eur (264.000 Sk) za osobný automobil. Taktiež uviedla, že zinkasoval splatenie pôžičky, ktorú
poskytli z BSM manželom M.. Spolu s matkou, svedkyňou A. F., popreli, že by žalobca požičal jej otcovi

nejaké finančné prostriedky. Zástupca žalovanej na záver uviedol, že sa v celom rozsahu pridŕžajú
skutočností a tvrdení obsiahnutých v odpore proti platobnému rozkazu a trvajú na námietke premlčania,
nakoľko podľa ich názoru sa premlčujú jednotlivé splátky podľa § 103 O.z. V doplnenom dokazovaní
žalovaná uviedla, že nevie presne uviesť na aký účel boli použité finančné prostriedky predstavujúce
pasíva účastníkov okrem úveru, ktorý je predmetom tohto konania. Po zániku BSM nič neuhrádzala,
pretože všetko zostalo žalobcovi. Uviedla, že do bytu vo vlastníctve žalobcu bola investovaná suma

820,040,80SkpričomúčtovnédokladyktejtosumenemáaleprinávrhochnavyporiadanieBSMžalobca
túto sumu nerozporoval. Vyporiadať BSM sa pokúsila prostredníctvom advokáta ktorý vypracoval návrh
dohody (16.7.2008) ktorý zostal bez odozvy. Vyporiadanie BSM účastníkov ďalej neriešila, lebo advokát
jej povedal, že uplynutím 3-ročnej lehoty to zanikne a všetko pôjde pol na pol. Dodala, že o pôžičke
ktorú mal poskytnúť žalobca jej otcovi počas trvania ich manželstva vo výške 1.100.000 Sk nemá žiadnu

vedomosť, pričom žalobca sa s touto pohľadávkou do dedičského konania po jej otcovi neprihlásil.
Svedkyňa K. B. matka žalobcu, ktorá viedla jeho účtovníctvo popísala na aký účel bol ten ktorý úver
alebo pôžička použitý a kedy bol žalobcom splatený. Vo výpovedi však pri jednotlivých sumách uvádzala
rozporné skutočnosti. Podrobne popísala spôsob výberu finančných prostriedkov v sume 1.100.000
Sk z účtu účastníkov, ktoré spoločne so žalobcom dňa 12.12.2006 zaviezli otcovi žalovanej a ktoré

mu odovzdali v jeho byte ako pôžičku pričom splácať mal sumu 7.114 Sk čo bola splátka iného úveru
účastníkov. Svedkyňa mala vedomosť o tom, že účastníci si vzájomne poslali návrhy na vyporiadanie
BSM ako i o tom, že sa pokúsili vyporiadať BSM prostredníctvom mediátora. Svedkyňa A. F., matka
žalovanej, uviedla, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by počas trvania manželstva účastníkov mala
byť jej manželovi poskytnutá pôžička v sume 1.100.000 Sk, pričom s manželom sa rozprávali o všetkom.

O procese vyporiadavania BSM účastníkov nemala žiadnu vedomosť, keďže sa o toto nezaujímala.
Z výziev na úhradu dlhu jednotlivých veriteľov (čl. 373 - 378 spisu), ako i z návrhov účastníkov na
vyporiadanie BSM súd zistil, že horeuvedené dlhy z úverov a pôžičiek predstavujúce pasíva BSM
účastníkov existovali v čase jeho zániku.
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa domáha od žalovanej úhrady polovice splátok úveru, ktorý

úver obaja prevzali ako manželia za trvania manželstva od veriteľa D. D. K.. Návrh na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) rozhodnutím súdu v lehote troch rokov
od jeho zániku ani jedným z manželov podaný nebol, ani nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou.
K vyporiadaniu spoločného majetku sporových strán preto došlo na základe nevyvrátiteľnej právnej
domnienky v zmysle § 149 ods. 4 O.z. Aj keď toto ustanovenie rieši pozitívno-právnou úpravou iba

existujúci majetok, pôvodne patriaci do BSM, v tomto ustanovení sa zákon nezmieňuje o záväzkoch
manželov, ku ktorým súd v rámci širšieho vyporiadania prihliada, pričom môže ísť o záväzky z právnych
úkonov, týkajúcich sa spoločných vecí, z absencie právnej úpravy možno vyvodiť, že ak došlo k
úhrade spoločného dlhu len jedným z manželov zo svojho výlučného majetku, nie je vylúčené, aby sa
samostatnou žalobou domáhal plnenia voči bývalému bezpodielovému spoluvlastníkovi, vychádzajúc

z toho, že i podiely na spoločnom záväzku sú rovnaké. Preto ak žalobca plnil veriteľovi zo zmluvy o
úvere za situácie, v ktorej podiely na dlhu oboch sporových strán sú rovnaké, a to vychádzajúc z fikcie
vyporiadania BSM (§ 149 ods. 4 v spojení s § 511 ods. 2 O.z.), žalobca je oprávnený domáhať sa od
žalovanej náhrady toho, čo splnil veriteľovi nad rámec svojho podielu (§ 511 ods. 3 O.z.).
Ďalejdôvodil,žezprávnychúkonovtýkajúcichsaspoločnýchvecísúoprávneníapovinníobajamanželia

spoločne a nerozdielne, čím potom i záväzky, ktoré tvoria spoločný majetok manželov, plnia obaja
manželia spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 O.z.). Pri plnení záväzkov patriacich do spoločného
majetku manželov majú teda manželia postavenie solidárnych dlžníkov a veriteľ je oprávnený požadovať
celé plnenie od ktoréhokoľvek z nich, z čoho potom vyplýva, že ktorýkoľvek z manželov môže spoločný
záväzok splniť sám, čím potom povinnosť druhého manžela voči veriteľovi zanikne (§ 511 ods. 1

veta prvá O.z.). V posudzovanej veci aj po vyporiadaní BSM (tu zákonnou fikciu podľa § 149 ods. 4
O.z.), ktorého predmetom bol aj záväzok manželov voči označenému veriteľovi, zostali obaja manželia
solidárnym dlžníkom veriteľa, ktorý bol oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak bol
potom veriteľ uspokojený plnením z majetku žalobcu ako solidárneho dlžníka, išlo o plnenie na základeplatného právneho dôvodu. Aj v posudzovanom prípade teda žalobca plnil veriteľovi dlh vlastný, a to ako
jeden zo solidárne zaviazaných dlžníkov. Predmetom konania nie je vyporiadanie BSM, a preto sa súd v
konaní nezaoberal skutočnosťami, ktorými sa strany sporu domáhali dodatočne upraviť spôsob a rozsah

vyporiadania BSM. Vzhľadom na názor odvolacieho súdu, súd vykonal dôkazy navrhnuté stranami
sporu (výsluch svedkýň, listinné dôkazy o využití finančných zdrojov za trvania manželstva, a ďalšie). Z
takto vykonaného dokazovania súd pre rozpornosť tvrdení účastníkov, ako aj pre rozpory vo výpovedi
svedkyne K. B. nemal za preukázané, že k pôžičke vo výške 1.100.000 Sk medzi žalobcom a otcom
žalovanej došlo. Takisto nebola hodnoverne preukázaná ani investícia účastníkov v sume 820.040,80 Sk

do bytu vo vlastníctve žalobcu, keď nebola verifikovaná účtovnými dokladmi, a väčšina z tejto investície
predstavuje hodnotu hnuteľných vecí, pre ktoré platí fikcia vyporiadania po uplynutí lehoty stanovenej
na vyporiadanie BSM.
K námietke žalovanej ku konaniu žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie konštatoval,
že obaja rozvedení manželia mali právo usporiadať spoločný majetok dohodou alebo podaním žaloby
na súd do troch rokov od zániku manželstva, ani jeden z manželov toto právo bezdôvodne nevyužil.

Pasivita žalovanej prispela v rovnakom rozsahu k vzniku sporu z vyporiadania BSM, fikcii podľa § 149
ods. 4 O.z. a k vzniku následného regresného nároku žalobcu. Nie je spravodlivé posudzovať uplatnenie
nároku žalobcom za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď vzniknutú situáciu zavinila aj žalovaná.
Minimálne zo vzájomných návrhov na vyporiadanie BSM mala vedomosť o výške pasív patriacich do
BSM. Súd opätovne zdôraznil, že predmetom konania nebolo vyporiadanie BSM, a teda ani posúdenie

usporiadania spoločného majetku strán sporu. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 O.z. (dobré mravy) má
miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných
dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo
aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu, prípadne kedy je
zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcich sa tak vo vzťahu medzi stranami

sporu, ako aj na postavenie niektorej z nich navonok. Vzhľadom na vykonané dokazovanie sa v danom
prípade nejedná o výnimočnú situáciu, pri ktorej by bolo dôvodné aplikovať postup podľa § 3 ods. 1 O.z.,
ktorý fakt bol známy už v čase vyhlásenia prvého rozsudku v tejto veci.
Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil súd ten právny záver,
že žaloba bola podaná dôvodne. Strany sporu, ako dlžníci, za trvania BSM uzavreli so D. D., K., ako

veriteľom, úverovú zmluvu, v ktorej sa zaviazali spoločne a nerozdielne zaplatiť veriteľovi poskytnuté
finančné prostriedky v jednotlivých splátkach. Manželstvo strán sporu bolo rozvedené a ich BSM zaniklo
s účinnosťou k 8.11.2007. Ku dňu zániku BSM bol zostatok na úvere vo výške 44.095,40 eur. BSM bolo
vyporiadané uplynutím zákonnom určenej doby dňa 8.11.2010 Pohľadávky a dlhy manželov, ktoré vznikli
za trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva, sa vyporiadali podľa § 149 ods. 4 O.z. Vyporiadanie

týchto práv a povinností sa však týka len vzťahov medzi manželmi a nijako nemôže zasahovať do
práv a povinností tretích osôb. Rozvedení manželia majú postavenie solidárnych dlžníkov, a preto
pokiaľ žalobca, ako solidárny dlžník, plnil nad rozsah zodpovedajúci jeho podielu na celkovom dlhu,
vznikol mu následný regres proti žalovanej. Žalobca uhradil veriteľovi nesplatený zostatok na spoločnom
úvere v nepremlčanej výške 43.036,57 eur, pričom podľa § 149 ods. 4 O.z. bol jeho podiel vo výške

21.518,28eur.Žalobcatakzaplatilveriteľovisumu21.518,29eurnadrozsahzodpovedajúcijehopodielu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd zaviazal žalovanú zaplatiť túto sumu žalobcovi.
Účastníci boli zaviazaní zo zmluvy o splátkovom úvere splácať jednotlivé splátky k 20. dňu v mesiaci.
Žalobca zobral žalobu v časti premlčaných splátok v sume 529,41 eur späť. Súd preto konanie v tejto
časti zastavil.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1
CSP, vecne dôvodil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 22.047,70 eur (100%),
v priebehu konania zobral žalobca svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy 519,41 eur späť (2,4 %), čím
procesnezavinilzastaveniekonaniavtejtočastiapredmetomkonaniazostalasuma21.518,29eur (97,6
%), ktorú súd priznal žalobcovi. Žalobca bol v konaní proti žalovanej úspešnejší, a preto mu súd priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,2%, o výške ktorej súd rozhodne samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku zjavne iba v jeho vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 21.518,29 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a v závislom
výroku o trovách konania, podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím

žaloby v celom rozsahu. Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Dôvodila,
že právo na vyporiadanie BSM sa nepremlčuje. Po márnom uplynutí trojročnej lehoty nastupuje
nevyvrátiteľná domnienka uvedená v ustanovení § 149 ods. 4 O.z. S prihliadnutím na ust. § 853 ods.
1 O.z. je v zmysle ust. 149 ods. 4 O.z. nutné konštatovať, že právne účinky nevyvrátiteľnej domnienkyplatia primerane i na ostatné majetkové práva, pohľadávky a spoločné záväzky. Je teda nepochybné,
že z ust. § 149 ods. 4 O.z. vyplýva, že zákon rieši otázku vyporiadania nielen so zreteľom na veci, ale
aj so zreteľom na práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 Cdo 147/2011
z 27.8.2013 na str. 11 uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na novelu Občianskeho
zákonníka účinnú od 1.11.2008, ktorou bolo doplnené ustanovenie § 149 o nový odsek 5, podľa ktorého
sa jednoznačne ustanovilo, že ak sa po vyporiadaní BSM rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví
majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4. Podľa

dôvodovej správy k tejto novele, cieľom navrhovanej právnej úpravy je jednak určiť pravidlá vyporiadania
BSM bývalých manželov v prípadoch, že sa objaví majetok, ktorý nebol predmetom vyporiadania či
už dohodou alebo rozhodnutím súdu a jednak zjednodušiť rozhodovanie súdov o majetku, ktorý nebol
predmetom dohody alebo rozhodnutia súdu, nakoľko sa na takýto majetok podľa tohto ustanovenia
vzťahuje obdobne zásada vyporiadania BSM v zmysle nevyvrátiteľnej právnej domnienky zakotvenej
v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka.“ Súd v bode 21. odôvodnenia rozsudku mimo iné konštatuje:

„Predmetom konania nie je vyporiadanie BSM a preto sa súd v konaní nezaoberal skutočnosťami,
ktorými sa strany sporu domáhali dodatočne upraviť spôsob a rozsah vyporiadania BSM.“
Nakoľko vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou bez pochýb došlo k vyporiadaniu BSM spôsobom
ex lege podľa ust. § 149 ods. 4 O.z, je teda nutné konštatovať, že nevyvrátiteľná domnienka platí
kategoricky, nakoľko dôkaz opaku nie je prípustný a v situácii, kedy zo zákona nastáva nevyvrátiteľná

právna domnienka, je súd na túto skutočnosť povinný vziať zreteľ. Nakoľko súd uvedené (že došlo
k vyporiadaniu BSM) nezohľadnil pri rozhodovaní, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu jednoznačne vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd nesprávnym spôsobom interpretuje, že sa strany domáhali dodatočne upraviť
spôsob a rozsah vyporiadania BSM. Žalovaná výslovne v súdnom konaní preukazovala a dokazovala,

že na základe zákonného vyporiadania BSM nemá žalobca nárok na ním nárokovanú sumu v danom
súdnom konaní. Zároveň je nepochybné, že na dané vyporiadanie musí súd prihliadnuť, nakoľko ide o
veľmi podstatnú skutočnosť, ktorá mala nepopierateľný dosah na usporiadanie vzťahov medzi žalobcom
a žalovanou. Súd dané usporiadanie musí reálne rešpektovať a tejto úprave vzťahu musí zodpovedať
aj samotné rozhodnutie súdu. Súd nesprávne právne posudzuje vec, nakoľko je nepochybné, že strany

sporu uzavreli úverovú zmluvu s bankou ako solidárni dlžníci, no tým, že po vzniku tohto záväzku strán
sporu došlo k vyporiadaniu BSM zo zákona a to uplynutím doby, síce nedošlo k zmene záväzku voči
banke ako veriteľovi, no na strane žalobcu a žalovanej ako solidárnych dlžníkov došlo k úprave pomerov,
na ktoré je súd povinný prihliadnuť. Ust. § 150 O.z. dáva svojou všeobecnou formuláciou, ako aj tým,
že výpočet hľadísk, na ktoré sa má pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva prihliadnuť, je iba

príkladný, široké možnosti prihliadnuť podľa okolností konkrétneho prípadu na najrôznejšie (hoci aj v
tomto ustanovení neuvedené) skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť spôsob vyporiadania. Hľadiská dané
v ust. § 150 O.z. pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva platia tak pre konanie pred súdom,
ako i pre mimosúdnu dohodu medzi manželmi ako i pre vyporiadanie uplynutím doby. Prostredníctvom
ust. § 150 druhej vety O.z. sa riešia majetkové presuny medzi oddeleným a spoločným majetkom

manželov, ku ktorým dochádzalo počas trvania manželstva, pričom uvedené sa bezprostredne týka aj
situácie, kedy ide o presun z bezpodielového spoluvlastníctva do oddeleného vlastníctva niektorého
z manželov. V praxi ide o prípad, keď sa „spoločné prostriedky“ vynaložia na kúpu vecí slúžiacich na
osobnú potrebu, záľubu alebo na výkon povolania len jedného z manželov, t. j. na individuálny majetok
jedného z manželov. Nakoľko právnym predpisom došlo k vyporiadaniu BSM, pričom obsahom BSM

strán sporu nebol len záväzok voči D. D. K. vplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0252635088
z 29.9.2005 (ďalej len „úver“), právny predpis stanovil v konečnom dôsledku aj podiel strán sporu na
nesplatenom zostatku úveru. Nakoľko žalobca sa z majetku patriaceho do BSM nijakým spôsobom
so žalovanou nevyporiadal, t. j. ponechal si aj všetky aktíva majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva, výsledným sumárom zákonného vyporiadania BSM je a musí byť, že žalovaná nie je

povinná žalobcovi uhradiť polovicu nesplateného zostatku úveru.
Poukázala na chybné hodnotenie dôkazov súdom a to konkrétne v bode 21. odôvodnenia rozsudku,
kde súd uvádza, že nebola hodnoverne preukázaná ani investícia účastníkov v sume 820.040,80 Sk
do bytu vo vlastníctve žalobcu, keď nebola verifikovaná účtovnými dokladmi, a väčšina z tejto investície
predstavuje hodnotu hnuteľných vecí, pre ktoré platí fikcia vyporiadania po uplynutí lehoty stanovenej na

vyporiadanie BSM. Písomným podaním súdu doručeným elektronickými prostriedkami dňa 11.8.2021
bol súd požiadaný o Inštrukciu akým spôsobom žiada predložiť/preukázať bloky k investícii. Zároveň na
pojednávaní dňa 13.12.2019 právny zástupca žalovanej výslovne informoval opätovne súd o dokladocho investíciách, súdu boli tieto doklady priamo na pojednávaní k dispozícii, pričom súdu a aj právnemu
zástupcovi žalobcu bol riadny prehľad/rozpis tejto investície doručený podľa inštrukcie súdu.
Nakoľko súd vyporiadanie BSM nezohľadnil pri rozhodovaní, súd rozsudkom dáva neoprávnenú a

neodôvodnenú ochranu konaniu, ktoré je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi a zároveň, súd
rozsudkom dáva neoprávnenú ochranu nároku na bezdôvodné obohatenie žalobcu voči žalovanej. O.z.
v ust. § 3 ods. 1 zakotvuje jednu zo svojich základných zásad, a to menovite, že výkon práva povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nepoctivému konaniu
nesmie súd poskytnúť ochranu. Obsah dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách

morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Zmyslom ust. § 3 ods. 1 O.z. je
zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. V praxi ide o
prípady, keď výkon práva je formálne v súlade so zákonom (právom), ale jeho cieľom je dosiahnutie
iného výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá. Následkom výkonu práva a
povinnosti v rozpore s dobrými mravmi je neposkytnutie ochrany práva, resp. odopretie autoritatívneho
rozhodnutia súdu potrebného na vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou. Na

aplikáciu ust. § 3 ods. 1 O.z. v danom prípade sú splnené všetky pravidlá a to: 1. ide o výnimočný
prípad, kedy prichádza výslovne do úvahy jeho aplikácia, 2. ide o námietku výkonu práva, ktorý sa týka
hmotnoprávneho opatrenia a ktoré je upravené v O.z., 3. jeho uplatnenie nevedie k oslabeniu princípu
právnej istoty, neprimerane neoslabí subjektívne práva žalobcu, 4. výkon práva podľa tohto ustanovenia
sa týka existujúceho subjektívneho práva a povinnosti. Je nepochybné, že v danom prípade žalobca

síce koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom svojho práva, inak právom dovoleným, sleduje
bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalovanej. V danom prípade ide síce o výkon práva žalobcu, ale o
jeho závadný výkon, kedy konanie a výsledok sa zhodujú s výsledkom, ktorý malo právo na zreteli, ale
za účelom dosiahnutia výsledku, ktorý je považovaný za nevítaný vedľajší následok tohto konania, t. j. sa
bezdôvodne obohatiť na úkor žalovanej. Preto výkon práva žalobcu, aj keď sa javí formálne v súlade so

zákonom, je v skutočnosti len zdanlivým výkonom práva; účelom tu nie je vykonať právo, ale konajúc v
rozpore s ustálenými dobrými mravmi priamo vedený úmyslom spôsobiť žalovanej ujmu bezdôvodného
obohatenia (poukázala na Ro NS ČR z 8.7.2004 sp. zn. 21Cdo 70/2004). Z pohľadu žalobcu a jeho
konania je výslovne nemorálne, že si ponechal z majetku patriaceho do BSM všetky aktíva, ktoré boli
riadne súdu pri dokazovaní preukázané a ktoré aj žalobca reálne speňažil, a ešte si aj nárokoval na

úhradu sumu 22.047,70 eur, ktorú na základe priebehu tohto súdneho procesu znížil na sumu 21.518,29
eur. Žalobca pri výpovediach na jednotlivých pojednávaniach potvrdil, že sa nijakým spôsobom s BSM
nijakým spôsobom nevyporiadal, ponechal si aj všetky finančné prostriedky, aj všetky hnuteľné vecí.
Žalovaná bola ešte nútená žalobcovi vrátiť sedaciu súpravu, ktorú si ako jedinú zobrala.
Zároveň k bodu 22. odôvodnenia rozsudku uviedla, že práve za daných okolností (zákonného

vyporiadania BSM) je jednoznačne spravodlivé posudzovať uplatnenie nároku žalobcom za konanie
v rozpore s dobrými mravmi a práve situácia medzi žalobcom a žalovanou je výnimočnou situáciou,
nakoľko cieľom konania žalobcu je motivácia bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalovanej. Ekonomický
zámer žalobcu voči žalovanej potvrdzuje aj fakt, že jediná otázka k svedkyni A. F., matky žalovanej,
smerovala na finančné prostriedky použité pri financovaní kúpy nehnuteľnosti domu v Špačinciach.

Nakoľko bolo súdu jednoznačne riadne preukázané, že z majetku patriaceho do BSM: 1. bol
zveľaďovaný majetok vo výlučnom vlastníctve žalobcu (bol prerobený byt vo výlučnom vlastníctve
žalobcu v sume 820.040,80 Sk, ktorý speňažil a nijako sa so žalovanou nevyporiadal), 2. po
právoplatnosti rozvodu si žalobca ponechal vo svojom vlastníctve všetky hnuteľné veci patriace do BSM
(zariadenie bytu, motorové vozidlo = 264.000,-Sk, strelné zbrane, ... ), 3. žalobca sa nevyporiadal so

žalovanou za vklad (100.000 Sk) do spoločnosti SEIKO s.r.o., IČO: 36728578, zapísaná v OR OS
Trnava, oddiel Sro, vložka č. 19522/T, vo výške základného imania spoločníka navrhovateľa v sume
100.000 Sk, 4. žalobca sa nevyporiadal so žalovanou z pohľadávky zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej s
dlžníkomp.M.(vsume150.000Sk),5.žalobcasanevyporiadalsožalovanousvyplatenýmižalobcovými
spotrebnými úvermi a kontokorentami v N. O. K., (boli vyplatené z finančných prostriedkov patriacich

do BSM), 6. žalobca preukázane predal byt (70.000 €) vo svojom výlučnom vlastníctve, ktorý bol
zveľaďovaný z majetku patriaceho do BSM bez akéhokoľvek vyporiadania sa so žalovanou a bez
vyplatenia splátkového úveru v D. D. K. (Zmluva o splátkovom úvere č. 0252635088 z 29.9.2005, veriteľ
D. D. K.), je nepochybné, že na základe nevyvrátiteľnej právnej domnienky zákonným vyporiadaním
BSM nebola a ani nie je povinnosť podieľať sa žalovanej na splatenom dlhu D. D. žalobcom vo výške

1/2 tak, ako si to uplatňuje žalobca v tomto spore. Poukázala na skutočnosť, že aj keď konanie
žalovaného je formálne v súlade so zákonom (ustanovenie § 511 O.z.), no jeho konanie je plne v rozpore
s dobrými mravmi a to tým, že žiadnym spôsobom jeho konanie nerešpektuje zákonné vyporiadanie
BSM. Nakoľko žalobca žiadnym spôsobom nerešpektuje zákonné vyporiadanie BSM a toto jeho konanieje preto bez pochýb konaním v rozpore s dobrými mravmi, súd nevyhnutne musí odoprieť autoritatívne
rozhodnutie potrebné na vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou, t. j. súd musí
návrh žalobcu zamietnuť. V danom prípade bez pochýb došlo k vyporiadaniu BSM medzi žalobcom a

žalovanou spôsobom ex lege podľa ust. § 149 ods. 4 O.z., je teda nutné konštatovať, že nevyvrátiteľná
domnienka platí kategoricky, nakoľko dôkaz opaku nie je prípustný a v situácii, kedy zo zákona nastáva
nevyvrátiteľná právna domnienka, je súd na túto skutočnosť povinný vziať zreteľ. Aj z toho dôvodu
je nutné návrh žalobcu zamietnuť, nakoľko nerešpektovaním vyporiadania BSM ex lege žalobcom ide
bezpochyby o bezdôvodné obohatenie sa žalobcu na úkor žalovanej a to tým, že žalobca si ponechal

všetky aktíva bez akéhokoľvek vyporiadania sa so žalovanou a zároveň si nárokuje od žalovanej aj sumu
vo výške 21.518,29 eur, ktorú už má vyporiadanú na základe zákonného vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej ako bývalých manželov.
Vyššie uvedené skutočnosti opätovne potvrdzujú skutočnosť, že nakoľko súd vyporiadanie BSM ex
lege nezohľadnil, súd uvedeným nezohľadnením dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu jednoznačne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť. Žalovaná v napadnutom odvolaní len znovu opisuje skutočnosti, s ktorými sa súd
už zapodieval, vysporiadal sa s týmito skutočnosťami a nič nové neuvádza. Žalovaná tvrdí, že väčšinu

tvoril hnuteľný majetok. Nedokázala v priebehu pojednávania preukázať o aký majetok išlo. Zariadenie
sa nakupovalo z úverov a na zveľadenie bytu sa tiež použili úvery. Žalovaná po rozvode odišla bývať
k novému partnerovi a z bytu si zobrala len to, čo považovala za potrebné. Zvyšok nechcela. Žalobca
všetko odviezol do zberného dvora a mal s tým vlastne náklady. Ostatný majetok spomínaný v odvolaní
bol vo vlastníctve firmy, ktorú žalobca nevlastnil a veci používal ako zamestnanec. Spotrebné úvery

všetky splatil žalobca. Žalovaná v priebehu pojednávania ničím nepreukázala skutočnosť, že nejaký
úver resp. časť splatila ona. Žalobca predal svoj byt, ktorý nadobudol pred BSM, tento patril do jeho
výlučného vlastníctva a splatil všetky úvery. Žalovaná nezaplatila nič. RD v Lozorne patriaci do BSM
predali a výnos použili ako pôžičku pre otca žalovanej. Žalovaná to popiera a úver poskytnutý na tento
dom splatil výlučne žalobca.

Žalobca zastáva názor, že pokiaľ niekto konal v rozpore s dobrými mravmi, tak to bola jednoznačne
žalovaná. Žiadnym spôsobom sa nezúčastnila na splácaní úverov, po rozchode neriešila vôbec nič a
všetkonechávalanažalobcovi.Žalobcazvýšenýmúsilímnasvojejstranevyplatilvšetkyzáväzkyviažuce
sa na masu BSM. Z dotknutého úveru, ktorý podpísala aj žalovaná žalobca pýta späť polovicu zo sumy,
ktorú zaplatil. Zohľadnil aj námietku premlčania.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej
časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil, súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
o uložení žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 21.518,29 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a v časti náhrady trov konania treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vecne
správny a potvrdiť ho.

Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto – rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej

veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:5. Podľa § 149 ods. 4 O.z. ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov
nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh
podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci,

že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre
potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach
a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov
sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.
Z dôvodov právnej istoty a bezpečnosti občianskoprávnych vzťahov zákon ustanovil trojročnú lehotu,

v ktorej účastníci môžu predmet bezpodielového spoluvlastníctva vyporiadať dohodou alebo podať
návrh na súd. Ak táto lehota márne uplynie, nastanú zákonné účinky vyporiadania uvedené v § 149
ods. 4 O.z., ktoré bránia trvaniu nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva po neobmedzenú
dobu. Musia však byť splnené určité predpoklady, na základe ktorých môže dôjsť k tomuto spôsobu
vyporiadania. Týmito predpokladmi sú: existencia nevyporiadaného majetku, ktorý tvoril bezpodielové
spoluvlastníctvo, a to buď celého alebo jeho časti; skutočnosť, že obaja manželia musia byť živí alebo

od zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva do úmrtia jedného z nich musí uplynúť trojročná lehota,
inak sa vyporiadanie vykoná v konaní o dedičstve; manželstvo musí zaniknúť rozvodom alebo musí
dôjsť k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva súdom podľa § 148 ods. 2, prípadne podľa § 148a
ods. 2 O.z., či vyslovením trestu prepadnutia majetku (§ 59 ods. 3 TZ). Ak sú tieto podmienky splnené,
márne uplynutie trojročnej lehoty zakladá nevyvrátiteľnú právnu domnienku, pokiaľ ide o hnuteľné veci,

že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva
výlučne užíva ako vlastník pre svoju potrebu alebo potrebu svojej rodiny a domácnosti. Preto ak určitú
hnuteľnú vec na konci ustanovenej trojročnej lehoty užíva len jeden z bývalých manželov, pričom sa toto
užívanienedejeprotivôlidruhéhomanžela,aleboaksanakoncitejtolehotyvytvorilfaktickýstavtrvalého
nerušenéhoužívaniavecilenjednýmzmanželov,možnokonštatovať,žetentomanželvecužívavýlučne

ako vlastník pre svoju potrebu. Ak sa takýto skutkový záver nepotvrdí, hnuteľná vec sa uplynutím
trojročnej lehoty stane predmetom podielového spoluvlastníctva bývalých manželov, ktorých podiely sú
rovnaké. V prípade nehnuteľných vecí márne uplynutie trojročnej lehoty zakladá nevyvrátiteľnú právnu
domnienku podielového spoluvlastníctva bývalých manželov s rovnosťou podielov. Pokiaľ ide o ostatné
spoločné majetkové práva a povinnosti bývalých manželov (napr. v prípade spoločných vkladov, dlhov,

pohľadávok, ktoré tvoria predmet bezpodielového spoluvlastníctva), platí tiež nevyvrátiteľná právna
domnienka, že bývalí manželia sú z týchto ostatných majetkových práv a povinností vo vzájomnom
vzťahu oprávnení a zaviazaní v rovnakom pomere. (Komentár IURA, ASPI) Občiansky zákonník síce
nemá výslovné ustanovenie o tom, ako majú byť vyporiadané dlhy manželov, ktoré sú spojené s ich
BSM a vznikli za jeho trvania. Tieto dlhy nepatria podľa § 143 O.z. do BSM a tak sa na ne nevzťahujú

ustanovenia §149 a § 150 O.z. Nakoľko však tieto vzťahy nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným
zákonom, potom sa v zmysle § 853 ods.1 O.z. spravujú ustanoveniami O.z., ktoré upravujú vzťahy
obsahom a účelom im najbližšie, teda je namieste primerane použiť § 149 a § 150 O.z., pokiaľ vznikli
za trvania BSM. Súdna prax už dávno (R 42/1972) dovodila, že ak ide o spoločné záväzky, resp. dlhy
(bývalých) manželov, má ich vyporiadanie účinky len vo vzájomnom vzťahu manželov, bez ohľadu na

to, akým spôsobom k vyporiadaniu došlo (dohodou, rozhodnutím súdu, zákonnou domnienkou). Voči
tretím osobám, najmä veriteľom, sú (bývalí) manželia zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Podľa § 145 ods. 2 O.z. z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja
manželia spoločne a nerozdielne.
Podľa § 511 ods. 1 O.z. ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi

dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh
spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní
jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.
Podľa § 511 ods. 2 veta prvá O.z. ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké.

Podľa § 511 ods. 3 veta prvá O.z. ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený
požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že spoločným záväzkom je záväzok, keď na strane dlžníka je viacero
subjektov, ako je tomu v uvedenom prípade. Povinnosť viacerých dlžníkov plniť súčasne jednému
veriteľovi (alebo aj viacerým) môže vzniknúť na základe rôznych právnych skutočností. Citované

ustanovenie upravuje spoločné záväzky, ak je na strane dlžníkov viac osôb, na princípe solidárnej
zodpovednosti za splnenie dlhu veriteľovi (pasívna solidarita). Pasívna solidarita vzniká teda iba v
prípade, keď sa v zákone, v dohode účastníkov, v súdnom rozhodnutí (vydanom napríklad na základe
§ 439 O.z.) ustanovuje, alebo keď to vyplýva z povahy plnenia, že účastníci sú zaviazaní spoločnea nerozdielne. Právne následky pasívnej solidarity spočívajú v tom, že veriteľ (veritelia) je oprávnený
požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka a ten je povinný veriteľovi poskytnúť celé plnenie.
V prípade, ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných vo vzťahu k veriteľovi zanikne. Z pasívnej

solidarity vyplýva zároveň regresný vzťah, t. j. vzťah medzi dlžníkom, ktorý splnil celý záväzok a
ostatnými dlžníkmi. Dlžník, ktorého veriteľ vyzval na splnenie dlhu, môže ostatných dlžníkov požiadať,
aby mu pred tým plnili (tzv. predbežný regres) alebo splniť dlh a následne dlžníkov požiadať, aby mu
plnili (tzv. následný regres). Regresný nárok sa vzťahuje iba na tú časť plnenia, ktorá prevyšuje dlžníkov
podiel. Ak došlo k splneniu celého dlhu, objem regresu sa rovná celkovému plneniu zníženému o časť

pripadajúcu na dlžníka, ktorý plnenie poskytol.
Ak mali spoločnú pôžičku manželia, ktorí sa rozviedli, a o ich spoločnom majetku platí to, čo je
ustanovené v § 149 ods. 4 O.z., potom sa ten z bývalých manželov, ktorý zaplatil celý dlh z tejto pôžičky
(alebo viac ako polovicu), môže žalobou na súde domáhať, aby mu druhý z bývalých manželov nahradil,
čo mal na tento dlh platiť podľa rovnakého podielu ich obidvoch na tomto dlhu.( 6C 620/1987 OS
Rožňava, R 22/1991)

V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané (nesporné skutočnosti), že manželstvo
strán (uzavreté dňa 5.10.2002, za trvania ktorého nebolo zrušené BSM strán, ani dohodou rozšírený
alebo zúžený zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva) zaniklo právoplatnosťou
rozsudku o ich rozvode (dňom 8.11.2007), so zánikom manželstva zaniklo i ich BSM (§ 148 ods. 1 O.z.),
v trojročnej zákonnej lehote nebolo bezpodielové spoluvlastníctvo po jeho zániku vyporiadané (súdnym

rozhodnutím ani dohodou strán) a nebol ani podaný návrh na súdne vyporiadanie (Žiadny z bývalých
manželov nepodal žalobu o vyporiadanie BSM, mohla tak rovnako ako žalobca urobiť aj žalovaná.).
Preto platí, že bolo vyporiadané za podmienok uvedených v ustanovení § 149 ods. 4 O. z. Žalobca platil
spoločnýdlhstrán(splátkyúveru)ajpozánikuBSMatedadopoloviceplneniazaplatildlhajzažalovanú.
Keďžežalobcasplnilichspoločnýanerozdielnyzáväzok,vzniklomuprávo,abyžalovanáplatilapolovicu

celého plnenia, lebo ak mali spoločný úver manželia, ktorí sa rozviedli, a o ich spoločnom majetku platí
to, čo je stanovené v § 149 ods. 4 O. z., potom sa ten z bývalých manželov, ktorý zaplatil celý dlh z tohto
úveru (alebo viac ako polovicu), môže žalobou na súde domáhať, aby mu druhý z bývalých manželov
nahradil, čo mal na tento dlh platiť podľa rovnakého podielu ich obidvoch na tomto dlhu.
Súd prvej inštancie správne žalobcom uplatnený nárok podradil pod hypotézu právnej normy ust. §

511 ods. 3 O.z., a žalobcovi správne priznal to, čo na spoločný dlh plnil za žalovanú (po zohľadnení
čiastočného späťvzatia žaloby). Ide o plnenie dlhu, ktoré nastalo až po zániku BSM a boli naň povinné
obidve strany sporu ako solidárni dlžníci.
V danej veci nepochybne bolo preukázané (nesporné skutočnosti), že žalobca a žalovaná boli
spoludlžníkmi veriteľa D. D. K. (na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0252635088 z 29.9.2005,

uzavretej medzi D. D. ako veriteľom a stranami /za trvania manželstva/ ako dlžníkmi) a že po
zániku manželstva a BSM strán dlh strán (splátky úveru) platil výlučne žalobca zo svojich finančných
prostriedkov, v dôsledku čoho mu vznikol regresný vzťah, tzv. následný regres, právo požadovať od
žalovanej zaplatenie jej podielu na dlhu, ktorý za ňu žalobca splnil. V danej veci bolo preukázané, že
žalobca plnil po zániku manželstva a BSM strán úver v celkovej výške 44,095,40 eur. Keďže právnym

predpisom, ani rozhodnutím súdu nebolo ustanovené, ani stranami dohodnuté inak, podiely na dlhu
oboch dlžníkov sú rovnaké. Z uvedeného dôvodu preto žalobcovi vzniklo regresné právo požadovať od
žalovanej zaplatenie polovice ním zaplateného spoločného dlhu t. j. sumu 22.047,70 eur (44,095,40:2),
žalobca však v časti o zaplatenie 529,41 eur vzal žalobu späť, preto mu súd prvej inštancie správne
priznal sumu 21.518,29 eur (22.047,70-529,41).

6. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie to, že došlo k vyporiadaniu BSM spôsobom ex lege
podľa ust. § 149 ods. 4 O.z, nezohľadnil pri rozhodovaní, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu jednoznačne vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Ďalej namietala, že na základe zákonného vyporiadania BSM nemá žalobca nárok na

ním nárokovanú sumu v danom súdnom konaní, nakoľko je síce nepochybné, že strany sporu uzavreli
úverovú zmluvu s bankou ako solidárni dlžníci, no tým, že po vzniku tohto záväzku strán sporu došlo
k vyporiadaniu BSM zo zákona a to uplynutím doby, síce nedošlo k zmene záväzku voči banke ako
veriteľovi, no na strane žalobcu a žalovanej ako solidárnych dlžníkov došlo k úprave pomerov, na
ktoré je súd povinný prihliadnuť. Nakoľko žalobca sa z majetku patriaceho do BSM nijakým spôsobom

so žalovanou nevyporiadal, t. j. ponechal si aj všetky aktíva majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva, výsledným sumárom zákonného vyporiadania BSM je a musí byť, že žalovaná nie je
povinná žalobcovi uhradiť polovicu nesplateného zostatku úveru.Odvolací súd k týmto námietkam uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne
vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nastali zákonné účinky vyporiadania BSM uvedené
v § 149 ods. 4 O.z. (viď napr. 20. bod odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).

Z odvolanie nie je zrejmé akú úpravu pomerov na strane žalobcu a žalovanej ako solidárnych dlžníkov,
na ktorú by mal súd prihliadnuť, má odvolateľka na mysli, taktiež nie je zrejmé z čoho vyvodzuje, že by
sa mal žalobca z majetku patriaceho do BSM nejakým (neuvedeným) spôsobom s ňou vyporiadať, keď
podľa ust. §149 ods. 4 O.z. platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v
akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti

výlučne ako vlastník používa, o ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v
podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké, to isté platí primerane o
ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. Teda z daného ustanovenia nevyplýva
nejaké ďalšie vyporiadanie medzi manželmi. Pokiaľ tu sú hnuteľné alebo nehnuteľné veci, pre ktoré
platí v dôsledku aplikácie § 149 ods. 4 O.z., že sú v podielovom spoluvlastníctve strán, v ktorom si
prípadne žalovaná neželá zotrvať je potrebné z jej strany pristúpiť k zrušeniu a vyporiadaniu podielového

spoluvlastníctva,aniezuvedenéhonesprávnevyvodzovať,žežalovanániejepovinnážalobcoviuhradiť
polovicu ním po zániku BSM uhradeného zostatku úveru strán. Na základe uvedeného tieto námietky
nepovažuje odvolací súd za dôvodné.
Pokiaľ odvolateľka namietala chybné hodnotenie dôkazov a záver súdu /že nebola hodnoverne
preukázaná investícia účastníkov v sume 820.040,80 Sk do bytu vo vlastníctve žalobcu, keď nebola

verifikovaná účtovnými dokladmi, a väčšina z tejto investície predstavuje hodnotu hnuteľných vecí,
pre ktoré platí fikcia vyporiadania po uplynutí lehoty stanovenej na vyporiadanie BSM/, keď písomným
podaním súdu doručeným dňa 11.8.2021 žalovaná súd požiadala o inštrukciu akým spôsobom žiada
predložiť/preukázaťblokykinvestíciiaajnapojednávanídňa13.12.2019výslovneinformovalaopätovne
súd o dokladoch o investíciách, a súdu boli tieto doklady priamo na pojednávaní k dispozícii, pričom súdu

a aj právnemu zástupcovi žalobcu bol riadny prehľad/rozpis tejto investície doručený podľa inštrukcie
súdu; odvolací súd k tejto námietke uvádza, že na pojednávaní dňa 13.12.2019 zástupca žalovanej
uviedol, že majú doklady o investíciách na rekonštrukciu bytu počas trvania manželstva, jedná sa o staré
bločky, nejdú prefotiť, spraví vyjadrenie, ktoré prepošle protistrane a súdu s tým, že bločky je možné ešte
čítať a tieto je možné verifikovať v zápisnici o pojednávaní, ďalej odvolací súd uvádza žiadne podanie

z 11.8.2021 sa v spise nenachádza, v spise sa nachádza podanie doručené súdu 12.8.2020, ktoré
bolo oboznámené na pojednávaní dňa 13.8.2020, prílohou ktorého podania je tabuľka s označením
Investície do bytu vo výlučnom vlastníctve žalobcu, v ktorej sú v stĺpcoch s označením druh tovaru,
dátum nákupu a kúpna cena, zoradené položky, s uvedením celkovej ceny 631.688 Sk, v prevažnej
miere tieto položky nepredstavujú investície do bytu ale nákup hnuteľných vecí, pre ktoré /ako to už

uviedol aj súd prvej inštancie/ po uplynutí troch rokov od zániku BSM platí, že sa manželia vyporiadali
podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny
a domácnosti výlučne ako vlastník používa, o ostatných hnuteľných veciach platí, že sú v podielovom
spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. Ako už bolo odvolacím súdom uvedené
z ustanovenia § 149 ods. 4 O.z. vyplýva nevyvrátiteľná právna domnienka, pokiaľ ide o hnuteľné veci,

že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva
výlučne užíva ako vlastník pre svoju potrebu alebo potrebu svojej rodiny a domácnosti. Preto ak určitú
hnuteľnú vec na konci ustanovenej trojročnej lehoty užíva len jeden z bývalých manželov, pričom sa
toto užívanie nedeje proti vôli druhého manžela, alebo ak sa na konci tejto lehoty vytvoril faktický
stav trvalého nerušeného užívania veci len jedným z manželov, možno konštatovať, že tento manžel

vec užíva výlučne ako vlastník pre svoju potrebu. Ak sa takýto skutkový záver nepotvrdí, hnuteľná
vec sa uplynutím trojročnej lehoty stane predmetom podielového spoluvlastníctva bývalých manželov,
ktorých podiely sú rovnaké. Odvolací súd opätovne uvádza, že pokiaľ tu sú hnuteľné veci, pre ktoré
platí v dôsledku aplikácie § 149 ods. 4 O.z., že sú v podielovom spoluvlastníctve strán, v ktorom si
prípadne žalovaná neželá zotrvať je potrebné z jej strany pristúpiť k zrušeniu a vyporiadaniu podielového

spoluvlastníctva. I v prípade preukázania investícií zo spoločného majetku na majetok žalobcu by to nič
nezmenilo na tom, že predmetné konanie nie je konaním o vyporiadanie BSM, ktoré konanie v prípade
záujmu mohla žalovaná iniciovať a vyriešiť celý komplex aktív a pasív zaniknutého BSM, žalovaná
sa nemôže v predmetnom konaní domáhať nárokov, ktoré si mohla uplatniť (ale neuplatnila) v rámci
osobitného konania o vyporiadanie BSM, ktoré v stanovenej lehote neiniciovala. Táto námietka tak

nebola dôvodná.
Odvolateľka tiež namietala, že súd prvej inštancie vyporiadanie BSM nezohľadnil pri rozhodovaní a
dal neoprávnenú a neodôvodnenú ochranu konaniu, ktoré je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi
a zároveň súd rozsudkom dal neoprávnenú ochranu nároku na bezdôvodné obohatenie žalobcu vočižalovanej. Na aplikáciu ust. § 3 ods. 1 O.z. v danom prípade sú podľa nej splnené všetky podmienky,
je nepochybné, že v danom prípade žalobca síce koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom
svojho práva, inak právom dovoleným, sleduje bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalovanej. Výkon

práva žalobcu, aj keď sa javí formálne v súlade so zákonom, je v skutočnosti len zdanlivým výkonom
práva;účelomtuniejevykonaťprávo,alekonajúcvrozporesustálenýmidobrýmimravmipriamovedený
úmyslom spôsobiť žalovanej ujmu bezdôvodného obohatenia (poukázala na Ro NS ČR z 8.7.2004
sp. zn. 21Cdo 70/2004). Z pohľadu žalobcu a jeho konania je výslovne nemorálne, že si ponechal z
majetku patriaceho do BSM všetky aktíva, ktoré boli riadne súdu pri dokazovaní preukázané a ktoré

aj žalobca reálne speňažil, a ešte si aj nárokoval na úhradu sumu 22.047,70 eur. Zároveň k
bodu 22. odôvodnenia rozsudku uviedla, že práve za daných okolností (zákonného vyporiadania BSM)
je jednoznačne spravodlivé posudzovať uplatnenie nároku žalobcom za konanie v rozpore s dobrými
mravmi a práve situácia medzi žalobcom a žalovanou je výnimočnou situáciou, nakoľko cieľom konania
žalobcu je motivácia bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalovanej. Ekonomický zámer žalobcu voči
žalovanej potvrdzuje aj fakt, že jediná otázka k svedkyni A. F., matky žalovanej, smerovala na finančné

prostriedky použité pri financovaní kúpy nehnuteľnosti domu v H.. Je nepochybné, že na základe
nevyvrátiteľnej právnej domnienky zákonným vyporiadaním BSM nebola a ani nie je povinnosť žalovanej
podieľať sa na splatenom dlhu D. D. žalobcom vo výške 1/2 tak, ako si to uplatňuje žalobca v tomto
spore. Konanie žalovaného je formálne v súlade so zákonom (ustanovenie § 511 O.z.), no jeho konanie
je plne v rozpore s dobrými mravmi a to tým, že žiadnym spôsobom jeho konanie nerešpektuje zákonné

vyporiadanie BSM, súd nevyhnutne musí odoprieť autoritatívne rozhodnutie potrebné na vznik právneho
vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou, t. j. súd musí návrh žalobcu zamietnuť. Žalobca si
nárokuje od žalovanej sumu vo výške 21.518,29 eur, ktorú už má vyporiadanú na základe zákonného
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej ako bývalých manželov.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že právo vyporiadať BSM dohodou, alebo podať návrh na jeho

vyporiadanie súdom zanikne uplynutím 3 rokov od zániku BSM a nastupuje domnienka vyporiadania
uvedená v § 149 ods. 4 O.z. Pokiaľ odvolateľka uvádza, že žalovaná suma už bola vyporiadaná na
základe zákonného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej ako bývalých
manželov, odvolací súd k tomu uvádza, že platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že bývalí manželia
sú vo vzťahu k nesplatenej časti úveru (ku dňu zániku BSM) vo vzájomnom vzťahu oprávnení a

zaviazaní v rovnakom pomere, preto pokiaľ žalobca uhradil po zániku BSM celý zostatok úveru, vzniklo
mu regresné právo požadovať od žalovanej zaplatenie polovice ním zaplateného spoločného dlhu
a bol aktívne legitimovaný domáhať sa svojho nároku na základe ust. § 511 ods. 3 O.z. Vo vzťahu
k tvrdeniu žalovanej, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, sa odvolací súd stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že obaja rozvedení manželia mali právo vysporiadať

BSM dohodou alebo podať žalobu na súd na jeho vyporiadanie rozhodnutím súdu do troch rokov od
zániku BSM, ani jeden z manželov toto právo bezdôvodne nevyužil. Pasivita žalovanej tak prispela v
rovnakom rozsahu ako u žalobcu k nástupu domnienky vyporiadania uvedenej v § 149 ods. 4 O.z. a k
vznikunáslednéhoregresnéhonárokužalobcuuplatnenéhovpredmetnomspore.Nebolobyspravodlivé
posudzovať uplatnenie nároku žalobcom za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď vzniknutú situáciu

zavinila rovnako aj žalovaná. Minimálne zo vzájomných návrhov na vyporiadanie BSM mala žalovaná
vedomosť o výške pasív patriacich do BSM. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetom konania
nebolo vyporiadanie BSM, a teda ani posúdenie usporiadania spoločného majetku strán sporu. Postup
súdu podľa § 3 ods. 1 O.z. (dobré mravy) má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či

uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či
znevýhodniť povinnú osobu, prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom
prejavujúcich sa tak vo vzťahu medzi stranami sporu, ako aj na postavenie niektorej z nich navonok.
Vzhľadomnavykonanédokazovaniesavdanomprípadenejednáovýnimočnúsituáciu,priktorejbybolo
dôvodné aplikovať postup podľa § 3 ods. 1 O.z.. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalovaná videla rozpor

s dobrými mravmi v tom, že sa podľa jej názoru žalobcovi dostalo na základe zákonného vyporiadania
BSM viac ako jej (čo v rozdiele ona považovala za bezdôvodné obohatenie), toto podľa názoru
odvolacieho súdu ani v prípade preukázania takejto skutočnosti nemožno považovať za výnimočnú
situáciu, alebo okolnosť a pričítať to na vrub žalobcovi, nakoľko žalovanej, ktorá mala presnú vedomosť
o rozsahu masy BSM, o aktívach, pasívach, úveroch i investíciách atď. a disponovala aj potrebnou

právnou pomocou (pri pokuse o mimosúdnu dohodu bola zastúpená advokátom) nič nebránilo podať
návrh na vyporiadanie BSM rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Sama žalovaná uviedla,
že advokát jej povedal, že uplynutím 3-ročnej lehoty všetko pôjde pol na pol, preto vyporiadanie BSM
strán ďalej neriešila a až s odstupom niekoľkých rokov vidí rozpor s dobrými mravmi v konaní žalobcu,a to až potom čo si uplatnil regresný nárok vo či nej. Na základe uvedeného sa odvolací nestotožnil
s jej názorom o rozpore konania žalovaného s dobrými mravmi. Pokiaľ sa žalovaná domnievala, že
sa na jej úkor žalobca bezdôvodne obohatil, z obsahu spisu nevyplýva, že by si nárokovala vydanie

bezdôvodného obohatenia samostatným návrhom na začatie konania alebo vzájomným návrhom.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z

vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v
tomtokonanívykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlizakonanianajavoneopomenul.Odvolacísúd
nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením
dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia
správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd

prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého
rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania

(strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS
50/04).

7. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto

odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
Žalovaná v odvolaní neprodukovala žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd
prvej inštancie. Všetky relevantné skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho
rozhodnutia náležite vysporiadal.

Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu
21.518,29 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a v časti o trovách konania podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho, od
rozhodnutia vo veci samej závislého, odvolaním nespochybneného výroku rozsudku o náhrade trov

konania (prvoinštančného i odvolacieho konania sp. zn. 25Co/276/2017).

8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §

262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana,
ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná), keď odvolací súd nevidel v predmetnom spore žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania

(§ 257 CSP).

9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)