Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 28, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/47/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410201893
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1410201893.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Y.. Z. P., B..
XX.X.XXXX, X. L. G.C. X, XXX XX X., zastúpený: H. W. T., U..G..C.., U., Č. XA/XXXX, proti žalovaným:
X. C. X., B.. X.XX.XXXX, X. U. X., B.. X.X.XXXX, C. X. U. O. XX, XXX XX U., zastúpení: Y.. Q. W.,
H.Á., L., T.. G.. Š. X, o zaplatenie 12.945,60 eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. novembra 2020 č.k. 6C/106/2011-267 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 12.945,60
eur s príslušenstvom zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že je spolu so žalovanými v 1/ až
3/ podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k.ú. J. B. P., zapísanej na LV č. XXXX,
pre obec X.-T..Č.. J. B. P., a to stavby so súp. č. XXX, postavenej na par. č. XXX a pozemku parc. č.
XXX-zastavané plochy a nádvoria vo výmere 321 m2. Vlastnícky podiel vo výške 1/6 nadobudol kúpnou

zmluvou dňa 2.6.2004. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaní užívajú predmetnú nehnuteľnosť v celosti a na
výzvu žalobcu zo dňa 13.2.2009, na jej sprístupnenie a úhradu nájomného, nijako nereagovali. Uviedol,
že priemerná výška nájmu nehnuteľností v danej lokalite (na základe informácií žalobcu z realitných
kancelárií) je vo výške 269,70 eur. Žalobca preto žiadal vydať bezdôvodné obohatenie za obdobie od
03/2009 (dátum poslednej výzvy žalovaným) do 02/2010 (dátum podania žaloby), vo výške 3.236,40 eur
(12x269,70 eura). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní užívali nehnuteľnosť výlučne už aj v minulosti,
požadoval žalobca doplatenie nájmu aj za ďalšie 3 roky spätne (2006-2009) vo výške 9.709,20 eur.

Žalobca tak žiadal od žalovaných v 1/ až 3/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 12.945,60
eur, spolu úrokom z omeškania vo výške 4% ročne za obdobie od 1.3.2009 do zaplatenia.

3. Skonštatoval, že v priebehu konania žalovaná v 1/ zomrela a jej dedičmi sa stali žalovaní v 2/ a 3/.
Uznesením č.k. 6C/106/2011-77 zo dňa 12.9.2013 zastavil konanie voči žalovanej v 1/.

4. V poradí prvým rozsudkom č.k. 6C/106/2011-53 zo dňa 2.6.2011, súd prvej inštancie žalobu zamietol

a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave,
uznesením č.k. 4Co/387/11-70 zo dňa 26.4.2013 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v poradí druhým rozsudkom č.k. 6C/106/2011-154
zodňa17.2.2015súdprvejinštanciezaviazalžalovaných zaplatiťžalobcovisumu9.691,22eursúrokomz omeškania 4% ročne od 30.12. 2010 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán
nepriznal náhrada trov konania. Na základe odvolania žalobcu aj žalovaných odvolací súd, uznesením
č.k. 4Co/166/2018-201 zo dňa 30.4.2020, napadnutý rozsudok opätovne zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie.

5. Následne súd prvej inštancie opätovne vec prejednal a posúdil po právnej stránke podľa ust.§ 123,
§124, §136 ods. 2, § 137 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka.

6. Považoval za nesporné, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel k vyššie uvádzanej
nehnuteľnosti vo výške 1/6 k celku, kúpnou zmluvou katastrálne zapísanou dňa 2.6.2004
od predchádzajúceho podielového spoluvlastníka (Petra Beleša), čím žalobca nastúpil do
(spolu)vlastníckych práv predávajúceho. Za nesporné považoval aj, že ostatnými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti, boli popri žalobcovi žalovaní 1/ až 3/. Po smrti žalovanej v 1/ jej dedičský
podiel (1/2) nadobudli žalovaný 2/ a žalovaná 3/ a skonštatoval, že bol v celosti a riadne ustálený a v

žalobe aj označený úplný okruh účastníkov sporu.

7. Považoval za preukázané, že spoluvlastnícky podiel kúpil žalobca od L. X., ktorý v dome ostal
bývať aj po predaji svojho spoluvlastníckeho podielu. Uviedol, že kupujúci (žalobca) nepreukázal, že
by predávajúceho L. X. vyzval na odovzdanie predmetu kúpy. Svedeckými výpoveďami zistil, že L. X.

výlučne obýval 2 izby na prízemí a spoluvlastnícky využíval ostatné spoločné miestnosti (s výnimkou
tých, ktoré obývali ostatnú členovia domácnosti - izba na prízemí, kde býval žalovaný 2/ a horné
poschodie domu). Ani po predaji podielu L. X. sa užívanie jednotlivých častí domu nezmenilo, teda
ostatní spoluvlastníci bývajúci v dome, užívali dom v tom zmysle, že žalovaná 1/ výlučne využívala
izbu č. X na poschodí (14,95 m2) žalovaný 2/ využíval výlučne miestnosť č. X na prízemí (24 m2),

žalovaná 3/ s rodinou využívala izby č. X a X na poschodí (20 a 24 m2) a L. X. využíval izby č. X a
X na prízemí (14,95 a 14,95 m2). Spoločnými priestormi boli na prízemí (predsieň, jedáleň, kuchynský
kút, WC a kúpeľňa) a chodby na poschodí (č. 1,6). Skonštatoval, že pri posudzovaní rozsahu užívania
spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci, ale rozhodujúca môže byť
úžitková hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti u jednotlivých

častí veci rozdielna. Uviedol, že svedkovia aj žalovaní potvrdili, že predávajúci L. X. dom užíval aj po
predaji podielu, pričom žalobcovi nebránili v užívaní nehnuteľnosti. Mal za to, že žalobca svoj podiel
na nehnuteľnosti neužíval a ani nepreukázal, že by ho užívať chcel, alebo že by mu žalovaní v užívaní
bránili. Podľa súdu prvej inštancie osamotená písomná výzva na vydanie kľúčov od domu (z roku 2008)
sama o sebe nie je spôsobilá preukázať existenciu prekážky na užívanie podielu s tým, že samotní

žalovaní potvrdili, že s nimi žalobca od roku 2005 komunikoval iba písomne a v dome od tohto obdobia
fyzicky nebol. Konštatoval, že z písomných výziev na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľnosti z
roku 2009 vyplýva, že žalobca od žalovaných 1/ -3/ žiadal zaplatenie nájomného vo výške 269,70 eur
mesačne (spolu 9.709,20 eur) za to, že žalovaní výlučne užívajú jeho podiel. Takéto podanie podľa
prvoinštančného súdu nepreukazuje to, že by mu ostatní spoluvlastníci bránili v užívaní podielu, ale

preukazuje iba záujem o finančný benefit zo získaného spoluvlastníctva. Uviedol, že náhradu nemožno
uplatňovať v takom prípade, ak spoluvlastník dobrovoľne neužíva svoj podiel a ak tento nenadužívajú
ostatní spoluvlastníci. Poukázal na to, že ostatní spoluvlastníci nezabrali miestnosti, ktoré užíval L. X.,
keďže tento v dome stále býval, mal tam veci a aj po výkone trestu odňatia slobody a aj po návrate z
ciest na kamióne sa do ním obývaných izieb vracal. Žalovaní vylúčili, že by počas neprítomností L. X. v

dome niekto z nich tieto izby užíval. Považoval za zrejmé, že ani po prevode spoluvlastníckeho podielu
sa užívatelia nehnuteľnosti, ani rozsah užívania nijako nezmenili v tom smere, že by žalovaní užívali
žalobcov kúpený podiel. Skonštatoval, že bolo úlohou žalobcu aby v kontradiktórnom konaní preukázal
ktorý zo spoluvlastníkov a v akom rozsahu užíval jeho spoluvlastnícky podiel. To sa v tomto konaní
nepreukázalo. Rovnako nebola podľa názoru súdu prvej inštancie preukázaná ani solidárnosť záväzku

žalovaných. Tvrdenie žalobcu, že podľa jeho názoru miestnosti č. 5 a 6 (užívané L. X.), mala užívať
žalovaná 3/ s jej rodinou a že izbu na poschodí č. X, pôvodná detská izba L. X., nebola L. X. v rokoch
2007-2010 užívaná, lebo bol závislý na psychotropných látkach, vykonával výkon trestu odňatia slobody
a pracoval v zahraničí, nepovažoval za preukázané. Podľa súdu prvej inštancie sa žalobcovi nepodarilo
preukázať, že by žalovaní jednak užívali jeho spoluvlastnícky podiel a nepreukázal ani to, že by tak mali

robiť spoločne a v rovnakom rozsahu, keďže na náhradu mali byť zaviazaní spoločne a nerozdielne.

8. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v žalobe zo dňa 17.2.2010 žiadal od žalovaných
solidárnu finančnú náhradu (nesprávne označenú ako nájomné, či bezdôvodné obohatenie) vo výške12.945,60 eur, ktorá pozostávala zo sumy 3.326,40 eur za obdobie 03/2009 - 03/2010 (12 x 269,70 eur/
mesačne) a zo sumy 9.709,20 eur za obdobie 03/2006 - 03/209 (36 x 269,70 eur/mesačne). Súčasne
žiadal priznať príslušenstvo pohľadávky. Žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania (3

roky spätne od podania žaloby; žaloba bola podaná dňa 19.2.2010). Na pojednávaní konanom dňa
29.5.2014 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že nárok si žalobca uplatňuje už iba za obdobie od
19.2.2007do19.2.2010.Považovalpretopravdepodobné,žetýmtovyjadrenímreflektovalanavznesenú
námietku premlčania, avšak k úprave žaloby nedošlo, táto nebola vzatá sčasti späť a ani nebola
modifikovaná žalovaná istina. Na poslednom pojednávaní žalobca, prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne, zotrval na finančnej náhrade v tom zmysle, ako ju požadoval v žalobe zo dňa 17.2.2010.
Predmetom konania preto podľa súdu prvej inštancie zostala žaloba v nezmenenom znení tak, ako bola
podaná na súd dňa 19.2.2010. Mal preto ustálené obdobie odkedy žalobca žiada finančnú náhradu,
čo bolo obdobie od 19.2.2006-19.2.2010 v celkovej výške 12.945,60 eur (48 x 269,70 eur/mesiac).
Reagujúc na vznesenú námietku premlčania uviedol, že právo uplatnené žalobcom je majetkovej
povahy a premlčalo by sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

Nárok starší ako tri roky spätne od 19.2.2010 (podanie žaloby) je súdne nevymáhateľný a preto námietku
premlčania mal za dôvodnú. K ustáleniu výšky žiadanej mesačnej finančnej náhrady vo výške 269,70
eur (8.125,-Sk) uviedol, že túto žalobca žiadnym spôsobom nezdôvodnil ani nešpecifikoval a pre súd
prvej inštancie nebolo zrejmé, prečo žiada náhradu práve v takejto výške, keďže túto sumu nijako
nepodporil prípadným výpočtov z akého vychádzal. Uviedol, že nie je úlohou súdu domýšľať si riešenie,

ktoré môže byť navyše nesprávne z pohľadu žalobcu, či žalovaných, ale bol úlohou žalobcu vierohodne
a presne vyargumentovať prečo žiada práve takúto konkrétnu sumu. Poukázal na to, že žalobca iba
uviedol, že vychádzal z dvoch prieskumov v realitných kanceláriách, kde jednak bola určená cena
nájomného (čo v tomto prípade nebolo možné žiadať) a ich rozsah bol v rozmedzí 35.000-55.000,-Sk,
resp. 40.000-65000,-Sk. Z týchto údajov nie je pre súd prvej inštancie zrejmé, ako dospel žalobca k

mesačnej náhrade za 1/6 jeho podielu práve na sumu 269,70 eur (8.125,- Sk).

9. Návrh na znalecké dokazovanie, ktorým sa mala preukázať výška mesačnej náhrady zamietol z
dôvodov, že jednak nemal osvedčený základ nároku a to, že by žalovaní užívali žalobcov spoluvlastnícky
podiel. Výzvou zo dňa 15.6.2020 vyzval súd prvej inštancie strany na označenie dôkazov, pričom

žalobca sám avizoval preloženie znaleckého posudku ešte v júli 2020, čo však do konania pojednávania
dňa 24.11.2020 neurobil. Vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania skonštatoval, že strany mali
dostatok času nielen na označenie, ale aj predloženie dôkazov, pričom takéto dokazovanie by
bolo navyše neúčelné a zbytočne predlžujúce konanie. Mal za to, že žalobca jednak nepochybne
nepreukázal, že by práve žalovaní, ako spoluvlastníci, užívali jeho spoluvlastnícky podiel a nepreukázal

ani to, že by tak robili v rovnakom rozsahu, keďže od nich žiadal priznať náhradu spoločne a nerozdielne.
Konštatoval, že ak by aj uvedené okolnosti bol osvedčil, jeho nárok by nemohol byť úspešný v celom
rozsahu od 19.2.2006, keďže žalovaní vzniesli námietku premlčania. Uviedol, že vierohodne nebolo
ustálené ani to, prečo žalobca žiada finančnú náhradu práve vo výške 269,70 eur mesačne, z akej
sumy žiada úrok z omeškania, prečo vo výške 4% a prečo od 1.3.2009 do zaplatenia. Nakoľko podľa

prvoinštančného súdu neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vyhovenie žalobe, žalobu
v celom rozsahu zamietol.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a nakoľko
mali žalovaní v konaní plný úspech, priznal im náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v

rozsahu 100%.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v
ktorom namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný z dôvodu nesúladu medzi
skutkovými zisteniami a závermi súdu, ako i z dôvodu, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy,

nezaoberal sa podstatnými a závažnými skutočnosťami, na základe ktorých vec nesprávne právne
posúdil a rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach. Podľa žalobcu súd prvej
inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 4Co/166/2018 zo
dňa 30.4.2020.

12. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 27 rozsudku a považuje ich
v celom rozsahu za neprijateľné, zmätočné a v rozpore so zisteným i skutkovým stavom veci. Pre
žalobcu je nezrozumiteľné a nepochopiteľné, z akého dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že
L. X., od ktorého kúpil jeho spoluvlastnícky podiel, je vôbec spôsobilý, aby bol v merítku jeho záujmua aby sa domáhal akýchkoľvek nárokov voči tejto osobe, keďže nebola už spoluvlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti. Dôvodil, že L. X., ako predávajúcemu, riadne vyplatil kúpnu cenu za jeho spoluvlastnícky
podiel, stal sa spoluvlastníkom a má za to, že tým akékoľvek jeho nároky voči L. X. neboli a nemohli

byť dané v zmysle domáhania sa náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Uviedol, že by
bola nelogická, irelevantná a nezmyselná jeho výzva smerovaná voči L. X., na ktorú poukazuje súd,
ktorou sa mal voči nemu domáhať svojich nárokov, resp. túto mu odoslať, keďže o tom, že koľko,
akých osôb a kto užíva nehnuteľnosť, nemohol mať žiadnu vedomosť. Konštatoval, že nemal ani
možnosť ako túto vedomosť získať a rozposielať tak výzvy tretím osobám, ktoré nehnuteľnosť užívali

alebo mohli užívať, okrem podielových spoluvlastníkov. Mal za to, že skutočnosť či L. X., ktorý nebol
už podielovým spoluvlastníkom, prípadne akákoľvek ďalšia osoba, ktorá nehnuteľnosť užívala a nebola
vlastníkom, je pre neho ako podielového spoluvlastníka absolútne irelevantná jednak preto, že o tom
kto a v akom rozsahu nehnuteľnosť okrem spoluvlastníkov užíva, resp. komu títo bez jeho vedomia
umožnia nehnuteľnosť užívať, je bezvýznamná. Uviedol, že je nespochybniteľné a jednoznačne dané,
že sa písomnými výzvami adresovanými podielovým spoluvlastníkom domáhal nielen finančnej náhrady

za užívanie spoluvlastníckeho podielu, ale podielových spoluvlastníkov i písomne opakovane vyzýval
výzvami v roku 2007, 2008 a 2009, tak ako boli súdu v konaní predložené, na vydanie kľúčov od
nehnuteľnosti a jej sprístupnenie tak, aby túto mohol riadne užívať. Nesúhlasil so súdom prvej inštancie,
že dobrovoľne neužíval svoj podiel a doručením výziev nepreukázal to, že by mu ostatní spoluvlastníci
bránili v užívaní podielu. Vzhľadom ku kontradiktórnosti konania smerujúcej k preukázaniu skutočností

súvisiacich s rozsahom užívania nehnuteľnosti žalovanými ale i tretími osobami uviedol, že nemá
žiadnu legálnu zákonnú možnosť vykonania alebo označenia takého dôkazu, pretože od nehnuteľnosti
nemal kľúče, nemal možnosť do tejto vstúpiť, nikdy mu podieloví spoluvlastníci vstup do nehnuteľnosti
neumožnili, teda nie je absolútne možné z jeho strany vedieť, dôkazom označiť, osoby, ktoré sa v
nehnuteľnosti vôbec zdržiavajú, túto užívajú a označiť dôkaz, ktorým preukáže ako, v akom rozsahu tá-

ktorá osoba užíva koľko metrov chodby, spálne, obývačky, kúpeľne.

13. V súvislosti s konštatovaným premlčaním nároku s tým, že súd prvej inštancie ustálil obdobie,
odkedy požadoval finančnú náhradu, a to od 19.2.2006 do 19.2.2010 v celkovej výške 12.945,60 eur
považuje závery súdu prvej inštancie za nesprávne v rozpore s vykonaným dokazovaním a procesným

stavom veci. Konštatoval, že na pojednávaní dňa 29.5.2014 prostredníctvom právnej zástupkyne
kvalifikoval a upresnil, špecifikoval predmet konania s tým, že obdobie, za ktoré požaduje nárok je
definovaný časovým obdobím od 19.2.2007 do 19.2.2010 a následne o tomto predmete konania, o
takto špecifikovanej výške uplatnenej náhrady, ako i obdobia, za ktoré ju požaduje, súd prvej inštancie
rozsudkom vo veci samej aj rozhodoval. Za neprijateľný považuje aj záver súdu prvej inštancie v

tom, že výšku mesačnej finančnej náhrady nešpecifikoval a nezdôvodnil s tým, že napriek doručenému
písomnému prieskumu realitných kancelárií týkajúcich sa cien nájomného v danom období za užívanie
obdobných nehnuteľností, nie je možné tento považovať za relevantný doklad a súd nemal možnosť
z dôvodu absencie jeho činnosti ako žalobcu špecifikovať výšku náhrady. Podľa žalobcu je zrejmé, že
z predložených listinných dôkazov, ako i z odôvodnenia výšky náhrady vykonanej v priebehu konania

písomne i ústne na pojednávaní konanom dňa 29.5.2014 výška tejto náhrady bola určená priemerom
hodnôt nájomného, ktoré v tom čase bolo pohyblivé, v rozmedzí od 270 eur až do 350 eur. Z predloženia
stanovísk realitných kancelárií v Sk, kedy priemerné mesačné nájomné podľa potvrdenia realitnej
kancelárie G. - L. G. W. U..G..C.. sa pohybovalo od 35.000 Sk do 55.000 Sk, čo je v prepočte na
eur od 1.161.70 eur do 1.825,66 eur, pričom priemerná výška nájomného je tak v SK 45.000,- Sk,

čo je prepočtom na eur suma 1.493.725 eur, teda v pomere k 1/6 spoluvlastníckeho podielu je vo
výške 248,95 eur. Z ďalšieho potvrdenia realitnej kancelárie 4people reál plus, s.r.o., ktorá výšku
nájomného určila v rozmedzí od 40.000 Sk do 65.000,- Sk, čo je v prepočte na eur od 1.327,76 eur
do 2.157,60 eur, pričom priemerná výška nájomného je tak podľa tohto potvrdenia vo výške 52.500,-
Sk čo je prepočtom na eur suma 1.742,68 eur, teda v pomere k 1/6 spoluvlastníckeho podielu je

to vo výške 290.45,- eur. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom
preukázania výšky mesačnej náhrady uviedol, že v mesiaci júl 2020, dňa 20.7., súdu avizoval návrh na
vykonanie znaleckého dokazovania za účelom ustálenia výšky náhrady s tým, že od mesiaca júl 2020
sa vzhľadom na zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu súdom nariadené pojednávania odročovali pre
vzniknutú pandemickú situáciu a reálna možnosť získania znaleckého posudku sa i pre tieto dôvody

minimalizovala, resp. bola veľmi obtiažna. Uviedol, že túto skutočnosť uviedol aj na pojednávaní vo
veci samej konanom dňa 24.11.2020, keďže znalci pracovali v obmedzenom režime a na svojom návrhu
na vykonanie znaleckého dokazovania som v celom rozsahu zotrvával. Navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť.14. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie
nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 30.04.2020, č.k. 4Co/166/2018 - 201 nestotožnili. Uviedli, že súd prvej inštancie sa s užívaním
nehnuteľnosti stranami sporu v žalovanom období 19.02.2007 - 19.02.2010 vysporiadal správne,
keď ustálil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že v danom období žalovaní užívali
nehnuteľnosti nad rámec ich podielov alebo, že ich užívali aj v rozsahu podielu žalobcu, v dôsledku čoho
nevzhliadol právny základ žalovaného nároku, a preto nepriznal žalobe žalobcu úspech. Konštatovali,

že žalobca pred vyhlásením napadnutého rozsudku účinne nepoprel ich tvrdenia uvedené v 1. bode
ich písomného podania zo dňa 02.07.2020, ktoré mu bolo doručené dňa 23.09.2020, v dôsledku
čoho ich súd prvej inštancie musel považovať za nesporné (§ 150 CSP). Jeho súčasnú obranu, že
nemá absolútne žiadnu legálnu zákonnú možnosť vykonania alebo označenia dôkazu preukazujúceho
skutočnosti súvisiace s rozsahom užívania nehnuteľností nami, pretože od nehnuteľností nemal kľúče
a nemal možnosť do nich vstúpiť, pretože mu vstup neumožňovali, v dôsledku čoho nie je absolútne

možné z jeho strany vedieť dôkazom označiť osoby, ktoré sa v nehnuteľnosti vôbec zdržiavajú a túto
užívajú, ani označiť dôkaz preukazujúci ako, vakom rozsahu tá-ktorá osoba užíva koľko metrov chodby,
spálne, obývačky, kúpeľne, považujú za irelevantnú, pretože je na posúdení každej osoby, zvažujúcej
podanie žaloby, či bude schopná uniesť nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno. Dali do
pozornosti, že žalobca nie je „obyčajným“ žalobcom, ale má vysokoškolské právnické vzdelanie a

v tomto konaní má kvalifikované právne zastúpenie. Jeho vzdelanie mu umožňovalo mať vedomosť
o existencii rôznych iných zákonných prostriedkov, daných mu na ochranu jeho vlastníckeho práva
prostredníctvom súdnych konaní, či už voči nim napr. o vydanie kľúčov od nehnuteľností a umožnenie
mu vstupu do nich, alebo voči svojmu právnemu predchodcovi napr. o odovzdanie mu predmetu kúpy
vrátane kľúčov od nehnuteľností. Sú toho názoru, že. žalobca mal zákonné prostriedky, prostredníctvom

ktorých mohol nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach významných pre toto konanie. Ak ich nevyužil a
v tomto konaní nebol schopný preukázať svoje tvrdenia, v žiadnom prípade to nemôže byť vyhodnotené
v ich neprospech, pretože práva patria bdelým. Nesúhlasili s interpretáciou žalobcu, že je absolútne
neprijateľný, zmätočný a v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci záver súdu prvej inštancie, z
ktorého vyplýva, že L. X., od ktorého kúpil spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach je spôsobilý, aby

bol v merítku žalobcovho záujmu, a aby sa žalobca domáhal akýchkoľvek nárokov voči tejto osobe,
keďže už nebola spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, keďže L. X. ako predávajúcemu vyplatil
kúpnu cenu za jeho spoluvlastnícky podiel, stal sa spoluvlastníkom a akékoľvek jeho nároky voči L.
X. neboli a nemohli byť dané v zmysle domáhania sa náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu.
Konštatovali, že súd prvej inštancie vo vzťahu k L. X. správne poukázal na to, že voči tejto osobe bol

žalobca oprávnený domáhať sa odovzdania mu predmetu kúpy, k čomu dodávajú, že ak tak neurobil,
v konečnom dôsledku vyjadril súhlas, aby L. X. nehnuteľnosti v rozsahu žalobcom nadobudnutého
podielu užíval naďalej, čo sa aj stalo a v tomto konaní bolo nesporným. Záver súdu prvej inštancie
o nepreukázaní základu žalovaného nároku považujú za správny. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštanciepovažujúzavecnesprávne.Navrhli napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiťapriznať

im voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

15. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných nevyjadril.

16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súduprvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

19. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal

proti žalovaným zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného
v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval
príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol aj riadne odôvodnil a

vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako
aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

20. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej
veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za

správne.

21. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov

jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací
dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd
prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom
hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa
dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo
vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak

nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými
listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by
výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení druhéhodielu Civilnéhosporovéhoporiadku alebo,žebynazistenýskutkovýstavaplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

22. Žalobca svojimi odvolacími námietkami učinil tiež predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie
rozhodnutia.V odvolanítvrdilnepreskúmateľnosťrozsudkuprenezrozumiteľnosťdôvodovavysvetlenie
úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o niektorých skutkových a právnych

otázkach. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané aktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej

súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon
v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak,
aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v
odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich
boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu

k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo
aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z
nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s
rozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodneniamápritompodľaprávnejpraxevyplývaťdôvod,prektorý
súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti
argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Preskúmaním

napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje , že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z
ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli
z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so

zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami
zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného
skutkového stavu vyvodil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého
rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za nepreskúmateľné a preto odvolaciu námietku žalobcu
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so

závermi prezentovanými v odôvodnení, a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.

23. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie 12.945,60 eur s príslušenstvom ako
finančnej náhrady, že neužíval spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu
podielu, a to za stavu, keď celú spoločnú vec, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve sporových strán

užívali výlučne žalovaní. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že požiadavka žalobcu je neopodstatnená a žalobu zamietol. Vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti vo výške
1/6 k celku, kúpnou zmluvou katastrálne zapísanou dňa 2.6.2004 od predchádzajúceho podielového
spoluvlastníka L. X., ktorý v dome ostal bývať aj po predaji svojho spoluvlastníckeho podielu.

Nepreukázal, že by predávajúceho L. X. vyzval na odovzdanie predmetu kúpy. Svedkovia aj žalovaní
potvrdili, že predávajúci L. X. dom užíval aj po predaji podielu, pričom žalobcovi nebránili v užívaní
nehnuteľnosti. Žalobca svoj podiel na nehnuteľnosti neužíval a ani nepreukázal, že by ho užívať
chcel, alebo že by mu žalovaní v užívaní bránili. Po prevode spoluvlastníckeho podielu sa užívatelia
nehnuteľnosti, ani rozsah užívania nijako nezmenili v tom smere, že by žalovaní užívali žalobcov kúpený

podiel. Žalobca nepreukázal ktorý zo spoluvlastníkov a v akom rozsahu užíval jeho spoluvlastnícky
podiel.

24. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci

samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalobca aj v priebehu prvoinštančného konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

25.Prezdôrazneniesprávnostirozhodnutiaodvolacísúdďalejuvádzanasledovné.Nárokspoluvlastníka
na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z
ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci
druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu.
Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania

druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa
spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívanícelej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník

užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade
nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu
svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne
spoločnúvecneužíva,niejeprávnevýznamnýarovnakotakniejevýznamnéaniprípadnéužívaniečasti
veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len

veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska)
hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí
veci, rozdielna (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6Cdo 184/2010).

26. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel podielového spoluvlastníka vyjadruje mieru,
akou sa podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Možno konštatovať, že spoluvlastník má nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom nevyhnutným predpokladom na vznik tohto nároku je to,
že druhý spoluvlastník (príp. ostatní spoluvlastníci) užívajú túto spoločnú vec nad rozsah jeho
(ich) spoluvlastníckeho podielu. Uvedený nárok spoluvlastníkovi nevznikne v prípade, ak by druhý
spoluvlastník užíval vec v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel (pretože v takomto

prípade by nič nebránilo druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení
v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci).

27. Vychádzajúc z nesporných skutkových tvrdení ohľadne existencie podielového spoluvlastníctva
žalobcu a žalovaných k spoločnej veci, ohľadne preukázania neužívania spoločnej veci (časti rodinného

domu) nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovanými, odkazuje odvolací súd v plnom rozsahu na
odôvodnenie napadnutého rozsudku (v bodoch 26, 27, 28 napadnutého rozsudku), s ktorým sa v plnom
rozsahu stotožňuje. V konaní nebolo preukázané, že sa žalobca domáhal užívania spoločnej veci v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobca nepreukázal, že žalovaní užívali jeho spoluvlastnícky
podiel a nebolo preukázané, že žalovaní žalobcovi bránili v užívaní nehnuteľnosti. Žalobca svoj podiel

na nehnuteľnosti neužíval a ani nepreukázal, že by ho užívať chcel, alebo že by mu žalovaní v užívaní
bránili. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že náhradu nemožno uplatňovať v takom prípade, ak
spoluvlastník dobrovoľne neužíva svoj podiel a ak tento jeho podiel nenadužívajú ostatní spoluvlastníci.
Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že písomná výzva na vydanie kľúčov od domu (z roku
2008) nepreukazuje existenciu prekážky na užívanie podielu. Rovnako ani písomné výzvy na úhradu

nájomného za užívanie nehnuteľnosti z roku 2009, ktorými žiadal od žalovaných zaplatenie nájomného
vo výške 269,70 eur mesačne (spolu 9.709,20 eur) za to že žalovaní (podľa tvrdenia žalobcu), výlučne
užívajú jeho podiel nepreukazujú to, že by mu ostatní spoluvlastníci bránili v užívaní jeho podielu.

28. Žalobca v rámci odvolania namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho

súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 4Co/166/2018 zo dňa 30.4.2020. Túto námietku považuje odvolací
súd za nedôvodnú nakoľko súd prvej inštancie sa dostatočne a podrobne vysporiadal s užívaním
nehnuteľnosti sporovými stranami, ustálil či žalovaní užívajú nehnuteľnosť nad rámec ich podielov a
nakoľko nemal osvedčený základ nároku, že žalovaní užívajú žalobcov spoluvlastnícky podiel, bolo
by nehospodárne vykonať dokazovanie za účelom ustálenia výšky finančnej náhrady. Za nedôvodnú

považuje odvolací súd argumentáciu žalobcu k osobe L. X., od ktorého kúpil jeho spoluvlastnícky
podiel spočívajúcu v tom, že nie je spôsobilý, aby bol v merítku jeho záujmu a aby sa domáhal
akýchkoľvek nárokov voči tejto osobe, keďže nebola už spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie vo vzťahu k Petrovi Belešovi správne poukázal
na to, že voči tejto osobe bol žalobca oprávnený domáhať sa odovzdania mu predmetu kúpy. Z jeho

rozhodnutia však nevyplýva, že nároky žalobu voči L. X. mali spočívať aj v domáhaní sa náhrady za
užívanie spoluvlastníckeho podielu. Ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie zamietol
návrh na vykonanie znaleckého dokazovania nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. V súvislosti s touto
námietkou uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti
jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185
ods. 1 CSP) a nie sporových strán. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri posudzovaní žalobcom
navrhovaných dôkazov, ktoré súd prvej inštancie na základe jeho návrhu nevykonal postupovalpodľa ust. § 153 CSP v súlade so zásadou koncentrácie konania, ktorá má za následok osobitné
procesnoprávne sankcie a to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu
(procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP tak,

že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v
súlade s princípom hospodárnosti a procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (článok 5).
Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania
a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Strana sporu má procesnú
povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Procesný úkon

nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala
starostlivo (subjbjektívne hľadisko). Súd prvej inštancie žalobcom navrhnuté dokazovanie nevykonal z
dôvodu, že žalobca vykonanie tohto dokazovania ako prostriedku procesného útoku neuplatnil včas, s
čím sa stotožnil aj odvolací súd. Argumentáciu žalobcu v súvislosti s premlčaním uplatneného nároku a
špecifikácie finančnej náhrady považuje odvolací súd za nedôvodnú a plne sa stotožňuje v tomto smere
s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v bode 30, kde sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s

týmito otázkami aj napriek tomu, že nemal preukázaný základ nároku.

29. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v
zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v
odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za

následok odlišné rozhodnutie vo veci. Pre úplnosť odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny
proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen

Ústavným súdom SR (sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, I. ÚS 241/07), ale aj Európskym súdom pre
ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), podľa ktorých všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a žalovaným ktorí mali úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).