Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/166/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410201893
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1410201893.5

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Y.. Z. P., X. X., L. G.
X, zastúpený: Advokátska kancelária Machová, s.r.o., Skalica, Sasinkova 886/16, proti žalovaným: 1/ C.
X., 2/ U. X., C. X. X., D. X. T. XX, zastúpení: JUDr. Eva Klemová, advokátka, Pezinok, M. R. Štefánika 1,
o zaplatenie 12 945,60 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava IV zo dňa 17. februára 2015 č.k. 6C 106/2011-154 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi do
troch dní 9 691,22 EUR s úrokom z omeškania 4 % ročne od 30.12.2010 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu

zamietol a žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že uznesením zo dňa 12.9.2013 č.k. 6C 106/2011-77 zastavil konanie
proti pôvodnej žalovanej 1/ z dôvodu jej úmrtia a ďalej pokračoval s dedičmi - žalovanými 1/ a 2/. Vo
veci rozhodol rozsudkom č.k. 6C 106/2011-53 zo dňa 02.06.2011, ktorým žalobu zamietol, a ktorý bol
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 387/2011-70 zo dňa 26.04.2013 zrušený a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu bol nárok žalobcu vo svojom základe dôvodný,
pretožejebezvýznamuzáver,čimedzipodielovýmispoluvlastníkmidošlokdohodeohospodárení,resp.
užívaní spoločnej veci alebo nie. V danom prípade sa nejedná o vydanie bezdôvodného obohatenia,
keď vec má byť posúdená po právnej stránke na základe tvrdených a preukázaných skutočností. Ide o
právny vzťah z podielového spoluvlastníctva, osobitne v Občianskom zákonníku upravený o nárok, ktorý
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Zároveň poukázal na to, že právo uplatnené

žalobcom je majetkovej povahy a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ.

3. Vec právne posúdil podľa ust. §123, § 136 ods.1, § 137 ods.1, § 139, § 100, § 101, §511, § 517 ods.2
Občianskeho zákona, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

4. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a považoval za preukázané, že

medzi sporovými stranami nedošlo k dohode o hospodárení so spoločnou vecou, že žalobcovi v
žalovanom období od 19.02.2007 do 19.02.2010 nebola vyplatená ostatnými spoluvlastníkmi náhrada
za to, že nemohol užívať nehnuteľnosť v rozsahu 1/6. Vychádzal s právneho názoru odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že žalobca má právny nárok na náhradu vo výške jeho spoluvlastníckeho podielu
zodpovedajúcemu 1/6. Pri posudzovaní výšky uplatneného nároku, vychádzal zo stanovísk realitných
kancelárií 4people real plus, s.r.o., Bratislava a Royal - Pezinská realitná kancelária, s.r.o., Pezinok,

z ktorých považoval za preukázanú výšku nájomného zodpovedajúceho lokalite, kde sa nachádza
predmetná nehnuteľnosť. Vzhľadom na tieto vyjadrenia sa stotožnil s vyčíslením nároku žalobcu vovýške 269,70 EUR mesačne. Dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný vo výške 9 691,22 EUR,
keď sa stotožnil s tvrdením žalovaných, že žalobca nesprávne vyčíslil svoj uplatnený nárok sumou
12 945,60 EUR. Uviedol, že pri mesačnej náhrade 269,70 EUR a dennej náhrade 8,99 EUR majú

žalovaní povinnosť zaplatiť za február 2007 sumu 80,91 EUR (8,99 x 9), za obdobie marec až december
2007 sumu 2 697 EUR (269,70 x 10), rok 2008 a 2009 po 3 236,40 EUR (269,70 x 12), január 2010
sumu 269,70 EUR, február 2010 sumu 170,81 EUR (8,99 x 19). K návrhu žalobcu na solidárne plnenie
žalovanej istiny poukázal na ustanovenie § 511 OZ, z ktorého vyplýva, že ak právnym predpisom alebo
rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že

viacdlžníkovmátomuistémuveriteľovisplniťdlhspoločneanerozdielne,jeveriteľoprávnenýpožadovať
plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké.
Dokazovaním mal preukázané, že žalovaní sú súrodenci, medzi sporovými stranami nedošlo k dohode
o solidárnom plnení záväzku zo strany žalovaných žalobcovi. Mal za to, že z ustanovenia §§ 137 ods.
1 a 139 OZ nevyplýva solidárne plnenie zo strany spoluvlastníkov nehnuteľnosti, preto zamietol žalobu

v časti solidárneho plnenia zo strany žalovaných s tým, že každý zo žalovaných je povinný zaplatiť
žalobcovi plnenie vo vzájomnom pomere rovnaké.

5. Pri posudzovaní omeškania žalovaných s požadovaným plnením dospel k záveru, že žalovaní
sa dostali do omeškania, avšak akú výšku plnenia požaduje žalobca sa dozvedeli až z doručeného

platobného rozkazu dňa 27.12.2010. Do omeškania sa podľa názoru súdu prvej inštancie dostali
uplynutím trojdňovej lehoty na plnenie 30.12.2010.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením, že žalobca
nebol úspešný v časti pohľadávky vo výške 25,14 % ako aj v povinnosti solidárneho záväzku zo strany

žalovaných, zhodnotil tento neúspech polovičným úspechom zo strany žalobcu a rozhodol, že žiaden z
účastníkov (sporových strán) nemá právo na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti podali aj žalovaní,
ktorí ho v tejto napadnutej časti žiadali zmeniť a žalobu zamietnuť a uložiť žalobcovi nahradiť im trovy
konania.

8. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy, resp. sa nezaoberal

podstatnými a závažnými skutočnosťami, na základe ktorých vec nesprávne právne posúdil, ako i
nesprávne aplikoval a vyložil príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Rozsudok súdu prvej
inštancie považoval za nepreskúmateľný z dôvodu nesúladu medzi skutkovými zisteniami a závermi
súdu. Je toho názoru, že konanie, ako aj rozsudok samotný je postihnutý vadou konania, ktorá zakladá
zmätočnosť rozhodnutia a jej dôsledkom je vecná nesprávnosť a vykonateľnosť rozsudku. Namietal, že

vo výroku súdu prvej inštancie absentuje vyjadrenie plnenia záväzku žalovanými, určením ich pomerov
na priznanej sume. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že z ust. § 137 ods. 1 a § 139 OZ
nevyplýva solidárne plnenie zo strany spoluvlastníkov nehnuteľnosti, na základe čoho v tejto časti návrh
zamietol, a vyjadrenie pomeru plnenia žalovaných ponechal bez určenia s tým, že každý zo žalovaných
je povinný zaplatiť žalobcovi plnenie vo vzájomnom pomere rovnaké. Uviedol, že v rozhodnutí súdu

prvej inštancie bolo potrebné určiť presnú sumu, ktorú má plniť každý zo žalovaných. Namietal aj
vykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uložení povinnosti plnenia s tým, že v rozsudku nie je
uvedené od kedy plynie žalovaným lehota na plnenie. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie
ani v časti priznania uplatneného nároku vo výške 9.691,22 EUR, ktorý súd odôvodnil s poukazom
na mesačnú náhradu vo výške 269,70 EUR za obdobie od 19.2.2007 do 19.2.2010. Konštatoval, že

priemerne sa nájom za užívanie nehnuteľností pohyboval v sume od 270 až do 350 Eur, preto nie je
zrejmé, prečo súd ustálil práve náhradu odvodenú od mesačného nájmu vo výške 269,70 Eur. Namietal
aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaného úroku z omeškania za čas od 30.12.2010 do
zaplatenia z dôvodu oboznámenia sa žalovaných o výške plnenia až z doručeného platobného rozkazu
v predmetnej veci dňa 27.12.2010. Podľa názoru žalobcu žalovaní mali vedomosť o tom, že užívajú jeho

spoluvlastnícky podiel bez náhrady a znemožňujú mu nehnuteľnosť užívať už od roku 2008, ako aj v
mesiacoch január, február 2009, kedy ich neustále písomne vyzýval a kontaktoval na úhradu za užívanie
nehnuteľnosti. Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti trov konania s poukazom
na súdom vyslovenú neúspešnosť žalobcom uplatneného solidárneho záväzku voči žalovaným, ktorúvyhodnotil ako časť uplatneného nároku, o ktorej samostatne rozhodoval, a ktorú posúdil tak, že i v tejto
časti bol neúspešný, preto mu náhradu trov konania nepriznal.

9. Žalovaní namietali nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti z dôvodu, že
podľa ich názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniamajehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedli,ževžalovanom
období od 19.2.2007 do 19.2.2010, počas ktorého bol žalobca spoluvlastníkom spoločnej veci v
podiele 1/6, ich právna predchodkyňa - neb. T. X. bola jej spoluvlastníkom v podiele 1/2 a oni boli

jej spoluvlastníkmi, každý v podiele 1/6, t.j. spolu s ich neb. matkou (pôvodnou žalovanou l/) boli
podielovými spoluvlastníkmi v podiele 5/6. Žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel 1/6 od L. X..
Pred prevodom spoluvlastníckeho podielu L. X. na žalobcu užívali nehnuteľnosť L. X. a žalovaný C.
X., každý v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu (1/6 a 1/6) a zosnulá matka a
žalovaná U. X. s členmi jej rodiny (manželom a dvomi deťmi), spoločne v rozsahu zodpovedajúcom
matkinmu a spoluvlastníckemu podielu žalovaného C. X. v podiele 3/6 a 1/6. Uviedli, že po nadobudnutí

spoluvlastníckeho podielu žalobcom nedošlo k zmene počtu osôb, ktoré spoločnú vec užívali, ani k
zmene rozsahu užívania spoločnej veci. L. X. túto naďalej užíval v rozsahu zodpovedajúcom podielu 1/6,
ktorý previedol na žalobcu. Uviedli, že túto skutočnosť žalobca nikdy nenamietal, nikdy L. X. nevyzval
na odovzdanie nadobudnutého podielu, resp. na vypratanie tej časti, ktorú užíval. Namietali, že súd
prvej inštancie uvedenému spôsobu užívania nehnuteľnosti vôbec nevenoval pozornosť, v dôsledku

čoho nemohol ani ustáliť, či užívali spoločnú vec nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu a či užívali
spoluvlastnícky podiel žalobcu, resp. či ho užívali celý alebo jeho časť. Poukázali na to, že súd prvej
inštancie sa vôbec nevysporiadal s tým, či žalobca splnil všetky zákonné predpoklady na to, aby mu
nárok na požadovanú náhradu skutočne vznikol s tým, že užívaním spoločnej veci sa nepodieľali na
jej úžitkovej hodnote vo väčšom rozsahu, než zodpovedal ich spoluvlastníckym podielom (5/6), pričom

poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6Cdo 184/2010. Vo vzťahu k
výške nároku žalobcu nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal so stanovísk dvoch
realitných kancelárií a podľa ich názoru sú v tomto smere potrebné odborné znalosti. Namietali tiež, že
stanoviská realitných kancelárií boli vydané k obdobiu od januára 2005 do októbra 2008; predmetom
konania je však obdobie od 19.2.2007 do 19.2.2010, ktoré bolo výrazne poznačené celosvetovou krízou,

ktorá zasiahla v podstatnej miere aj realitný trh. Poukázali aj na to, že realitnými kanceláriami uvedená
hodnota nájmu je hodnotou nájmu voľnej, celej, nehnuteľnosti a nie nehnuteľnosti, ktorá je užívaná
ďalšími osobami. Podľa ich názoru nebolo možné vychádzať z nájomného za „voľnú“ nehnuteľnosť,
ale iba z nájomného, ktoré by bolo možné získať prenajatím spoluvlastníckeho podielu žalobcu za
súčasného užívania domu žalovanými. Poukázali na analýzy Národnej banky Slovenska, z ktorých

vyplýva, že priemerná cena prenájmu rodinného domu bola v l. štvrťroku 2005 vo výške 39.338 Sk
a v 2.štvrťroku 2005 vo výške 40.286 Sk a z druhej analýzy je zrejmý prudký pokles cien prenájmov
koncom roku 2005, pričom ceny prenájmov sa až do začiatku roku 2008 nedostali na úroveň cien
v polovici r. 2005. Vytýkali súdu prvej inštancie, že tieto analýzy nemohli v rámci konania predložiť,
nakoľko na pojednávaní dňa 3.2.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené bez toho, aby bol zamietol

návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, navrhnutého oboma sporovými stranami. K priznanému
úroku z omeškania vo výške 4% ročne od 30.12.2010 do zaplatenia uviedli, že v tomto je žaloba zo dňa
17.2.2010 nevykonateľná a neurčitá, nakoľko nie je zrejmá výška istiny, z ktorej má byť požadovaný a
priznaný úrok zaplatený. Podľa ich názoru úrok z omeškania nebol uplatnený riadne, a preto mal súd
prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietnuť.

10. K odvolaniu žalobcu žalovaní uviedli, že neuvedenie okamihu, od ktorého má plynúť lehota na
plnenie, nemá za následok nevykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko vyplýva z ust. § 160
OSP. K výške priznaného plnenia v sume 9.691,22 EUR v tom, že podľa žalobcu súd prvej inštancie
mal vychádzať zo sumy 359,60 EUR, poukázali na výzvu žalobcu zo dňa 13.2.2009, v ktorej žalobca

vychádzal z ceny mesačného nájomného vo výške 269,70 EUR, ktorá za obdobie troch rokov späť (tj.
od 13.2.2006) predstavuje sumu 9.709,20 EUR. K určeniu dátumu omeškania od 30.12.2010 uviedli,
že podľa ich názoru lehota na plnenie im mohla začať plynúť až dňom, kedy nadobudli vedomosť o
výške plnenia požadovaného žalobcom a týmto momentom bolo až doručenie platobného rozkazu a
do omeškania sa mohli dostať až prvým dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie istiny podľa

platobného rozkazu, tj. šestnástym dňom po jeho doručení.

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril.12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“)
prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru,
že odvolania sporových strán sú dôvodné.

13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.).

15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal od žalovaných náhrady za to, že neužíval spoločnú
vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, a to za stavu, keď celú spoločnú vec,
ktorá je v podielovom spoluvlastníctve sporových strán užívali výlučne žalovaní. Súd prvej inštancie
ustálil, že sporové strany boli v rozhodnom čase podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ktorú v

celostiužívaližalovaníažalobcovineposkytlináhraduvoformepeňažnéhoplnenia,kuktorejichzaviazal
svojim rozhodnutím.

16. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom

je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom

rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či
ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože

v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento
spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné
ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však
nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže

byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne
okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27.10.2010, sp.
zn. 6Cdo 184/2010).

17. Odvolací súd musí prisvedčiť námietke žalovaných, že súd prvej inštancie sa v preskúmavanej veci

nevysporiadal s tým, či žalovaní užívali nehnuteľnosť nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov a či
užívali aj spoluvlastnícky podiel žalobcu. Taktiež sa odvolací súd stotožňuje s odvolacími námietkami,
že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a nedostatočne vykonal dokazovanie o výške
nároku žalobcu voči žalovaným. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že sporové strany
navrhli znalecké dokazovanie na určenie finančnej náhrady za užívanie nehnuteľnosti, pričom súd prvej

inštancie tento stranami navrhnutý dôkaz nevykonal a ani o tomto návrhu nerozhodol. Prisvedčiť je
potrebné aj námietke žalobcu, že vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie absentuje spôsob plnenia
priznanejsumyžalovanými,resp.určeniepomerovplnenia.Odvolacísúdpoukazujeajnato,žesúdprvej
inštancie sa dôsledne neriadil ani jeho právnym názorom, vysloveným v uznesení č.k. 4Co 387/2011-70
zo dňa 26.4.2013, ktorým mu bolo uložené vykonať aj dokazovanie za účelom ustálenia výšky finančnej

náhrady.

18. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v

konaní pred odvolacím súdom a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.19.Obsahomprávanasúdnuochranujetiežprávostranysporu,akoajinéhozainteresovanéhosubjektu
na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou
toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II. ÚS 383/06, I. ÚS 117/07). Pokiaľ je však právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako jedno z čiastkových práv tvoriacich obsah práva na
spravodlivý súdny proces v dôsledku vydania arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia
porušené, je nepochybné, že nedochádza k skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii
základnej právnej istoty, ale k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, sú

postihnuté práve touto vadou (porušením práva na spravodlivý súdny proces).

20. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

21. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu

prvejinštancievyplývarozpornosťanesúladsozákonnýmipožiadavkaminapresvedčivosťodôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je presvedčivé ani konzistentné a
nezodpovedá zákonným ustanoveniam odôvodnenia rozhodnutia. Úlohou súdu prvej inštancie bude
v ďalšom konaní vysporiadať sa s užívaním nehnuteľnosti sporovými stranami, ustáliť či žalovaní
užívajú nehnuteľnosť nad rámec ich podielov, vykonať dokazovanie za účelom ustálenia výšky finančnej

náhrady, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 191 CSP a vykonané dokazovanie správne a
dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami ust. § 220 ods.2 CSP.

22. Všetky vyššie uvedené nedostatky odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho
konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku,

v rámci ktorého by strana sporu nemala zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom sudu
prvej inštancie a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup,
v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach
preskúmavanej veci, by znamenal nezabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivému procesu po
podaní odvolania.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP, nakoľko súd prvej inštancie jednak nesprávnym procesným postupom,
resp. nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a nevykonaním navrhnutých dôkazov v
tomto smere odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces vzhľadom na ich nemožnosť náležité

sa brániť proti vysloveným argumentom, pričom v rámci zásady zachovania dvojinštančnosti súdneho
konania tieto nedostatky nemožno napraviť súdom odvolacím.

24. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude jeho úlohou vyhodnotiť vykonané dokazovanie, t.j. uviesť,

ktoré skutkové okolnosti mal na základe vykonaného dokazovania preukázané a ktoré nie, výsledky
vykonaného dokazovania právne posúdiť, t.j. zistené skutkové okolnosti subsumovať pod konkrétne
právne normy, ktoré sa na daný právny problém vzťahujú, uviesť konkrétny spôsob svojej aplikácie
uvedených právnych noriem a ich výklad, rovnako aj uviesť úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní veci
riadil. Výsledky vykonaného dokazovania a ich vyhodnotenie bude potrebné uviesť v odôvodnení

nového rozhodnutia tak, aby odôvodnenie zodpovedalo zákonným požiadavkám na náležitosti súdneho
rozhodnutia a aby bolo stranám sporu zabezpečené právo na spravodlivý proces vo všetkých štádiách
súdnehokonania.Novérozhodnutievovecimusíbyťpresvedčivéapreskúmateľnévzáujmezachovania
dvojinštančnosti súdneho konania.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 3 CSP) v novom
rozhodnutí vo veci.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).