Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, March 27, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120206550
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8120206550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Antónie Kandravej, v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja
bývania, IČO: 31 749 542, Bratislava 37, Lamačská cesta 8, právne zastúpený: Garaj & Partners, s.r.o.
so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX,
D., 2/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Mesto Prešov, o zaplatenie 12.699,95 EUR s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/1/2020-48 zo dňa 11.12.2020
takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie 12.699,95 Eur s príslušenstvom vrátenia
poskytnutého úveru s príslušenstvom v dôsledku odstúpenia od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme
úveru č. 707/5342/1988 podľa zákona č. 124/1995 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom č.k. 12C/1/2020-48 zo
dňa 11.12.2020 ( v poradí druhým) rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný 1. rade j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
12.699,95 EUR od 01.01.2013 do 30.04.2015 všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 12.699,95 EUR spolu so zmluvným
úrokom vo výške 2.189,09 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 12.699,95
EUR od 01.05.2015 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 2.011,90 EUR všetko v lehote do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého žalovaného.
III. Žalobca má vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100
% trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil §§ 12, 13 zákona č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania,
§ 261 ods. 3 písm. d), § 261 ods. 4, § 497, §503,ods.1, § 506, § 303, § 306, ods.1, § 307, ods.1, § 365
zákona č. 513/1991 Zb., § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

4. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo záväzného právneho záveru dovolacieho súdu, ktorý vo svojom
uznesení, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 24Co/32/2017-328 zo dňa 22.02.2018,v ktorom dovolací súd uviedol, že žalobca je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory
štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa
podľa § 52, ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na právny vzťah aplikoval ustanovenia Obchodného

zákonníka, keďže zmluva o úvere ako zmluvný typ je upravená výlučne v § 497 a nasl. Obchodného
zákonník, pričom v zmysle § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka, medzi zmluvné záväzkové vzťahy,
ktoré sa spravujú treťou časťou Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov, patria
i záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere, keďže ide o tzv. absolútny obchod. Medzi žalobcom a žalovanými
ako ručiteľmi bola uzavretá zmluva o úvere. Dlžníci nesplácali úver pravidelne. Žalobca listom zo dňa

21.11.2012 odstúpil od úverovej zmluvy, keďže dlžníci boli v omeškaní. Súd zaviazal žalovaných ako
ručiteľov, ktorí prijali záväzok uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník v rozsahu istiny
vo výške 12.699,95 Eur, úroku vo výške 2.189,09 Eur, zmluvnej pokuty vo výške 2.011,90 Eur, úroku
z omeškania a na úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v prvom rade. Odvolanie právne

odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), c), g), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový priadok (ďalej
len „C.s.p.“). Uviedol, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, napriek záväznému právnemu
názoru dovolacieho súdu je zrejmé, že v kontexte s európskym spotrebiteľským právom ide o zmluvu
spotrebiteľskú a názor dovolacieho súdu je v rozpore s právom únie, čo je zrejmé aj z judikatúry Súdneho
dvora EÚ. Správny procesný postup okresného súdu mal byť taký, že sa obráti s prejudiciálnou otázkou

na Súdny dvor Európskej únie, za účelom posúdenia, či Zmluva o poskytnutí podpory uzatvorená medzi
žalobcom a žalovaným je takou zmluvou, ktorá spadá pod ochranu Smernice 93/13. Žalovaný v druhom
rade má za to, že vzhľadom na spotrebiteľskú povahu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanými
je dôvodné, aby odvolací súd žalobu zamietol a priznal žalovanému trovy konania resp., aby sa
obrátil na Súdny dvor Európske únie s prejudiciálnou otázkou, či zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi

žalobcom a žalovaným, podlieha smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a či ŠFRB možno považovať za dodávateľa podľa čl. 2 písm. c/ Smernice.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v obdobných veciach, ktoré sa pri posúdení postavenia žalobcu zhodli na závere, že žalobca

nemápostaveniedodávateľapodľa§52Občianskehozákonníka.Poukázalnadohoduovýškezmluvnej
pokuty medzi zmluvnými stranami. Vzhľadom na to, že obsahom zmluvy o poskytnutí podpory vo forme
úveru môžu byť len ustanovenia vyplývajúce zo zákona o ŠFRB, nepodliehajú jej zmluvné podmienky
ustanoveniam smernice 93/13/EHS, úverová zmluva je v zmysle Obchodného zákonníka absolútnym
obchodom, na ktorý sa vzťahujú jeho inštitúty vrátane odstúpenia od úverovej zmluvy a jeho následkov.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru
že odvolanie žalovaného je dôvodné

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).10. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného

sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany

sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však
pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,
možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné

odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

11. Súd prvej inštancie sa najprv zaoberal otázkou postavenia žalobcu, keďže od zodpovedania tejto
otázky následne záviselo aj posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. S ohľadom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo dňa 29.04.2019 sa súd prvej inštancie priklonil k
názoru, že žalobca nemá postavenie veriteľa, ani podnikateľa, teda vzťah medzi ním a žalovanými nie
je vzťahom spotrebiteľským a ani vzťahom obchodným. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací
súd a poukazuje na to, že uvedený záver bol prijatý už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu
SR, napr. sp. zn. 6Cdo/75/2022 zo dňa 16.06.2022, sp. zn. 1Cdo/77/2019 zo dňa 25.11.2021, sp. zn.

4Cdo/14/2021 zo dňa 25.02.2021, sp. zn. 5Cdo/179/2019 zo dňa 26.11.2020, sp. zn. 7Cdo/199/2019
zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 5Cdo/170/2018 zo dňa 28.05.2020, sp. zn. 8Cdo/9/2019 zo dňa 29.04.2020,
teda uvedená otázka bola už v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR vyriešená a ide tak o ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Tento záver je v súlade so záväzným právnym názorom
dovolacieho súdu, ktorým sú súdy v ďalšom konaní viazané. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd má

rovnako ako súd prvej inštancie za to, že nie je dôvod obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny
dvor EÚ.

12. Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že na právny vzťah z uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí
podpory vo forme úveru nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o úverovej zmluve

vzhľadom na jej charakter a postavenie účastníkov. Súd na ustanovenia Zmluvy o poskytnutí podpory
vo forme úveru aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže predmetom zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov vo forme úveru. Uvedenou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR, a to vo
svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/164/2020 zo dňa 26.08.2020 (v skutkovo a právne obdobnej veci, kde
ako žalobca taktiež vystupoval Štátny fond rozvoja bývania, ktorý si voči žalovaným uplatňoval nároky z

uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, od ktorej odstúpil v dôsledku nedodržiavania
platobnej disciplíny žalovanými), v ktorom uviedol nasledovné: „Dovolací súd však záverom dodáva,
že i napriek skutočnosti, že Zmluva uzavretá medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, je i
dovolací súd názoru, že nároky z nej je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
(vrátane nárokov po odstúpení od Zmluvy). Ako už bolo uvedené, dovolací súd poukazuje na to, že

žalobca pri poskytovaní podpory vo forme úverov nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť,
a teda ho nemožno považovať za podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Jeho
činnosť preto podnikaním nie je (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Obchodný zákonník predovšetkým
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace
s podnikaním (§ 1 ods. 1 Obchodného zákonníka).“ „Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle ktorých
„Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym
obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje
Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok
pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho aplikovať i v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené,

podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 124/1996
Z. z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného
predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak
strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli siv Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262
Obchodného zákonníka). Zmluvné strany si však v uzavretej Zmluve naopak dohodli, že „ich práva a
povinnosti sa budú riadiť predovšetkým zákonom č. 124/1996 Z. z. a ostatnými právnymi predpismi

upravujúcimi vzťahy k ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom (viď článok XII bod 12.3 Zmluvy)“. Strany si tak pre
úpravu ich záväzkového vzťahu, aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, nedohodli. I z ďalších
zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu svojich vzťahov dohodli aplikáciu ustanovení
Občianskeho zákonníka (napr. čl. VII bod 7.1., 7.2., čl. X a pod.). K rovnakým záverom dospel Najvyšší

súd SR aj vo svojom ďalšom rozhodnutí, a to v rozsudku sp. zn. 8Cdo/64/2019 zo dňa 23.09.2020,
v skutkovo a právne obdobnej veci, kde rovnako ako žalobca taktiež vystupoval Štátny fond rozvoja
bývania, ktorý si voči žalovaným uplatňoval nároky z uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme
úveru, od ktorej odstúpil v dôsledku opakovaného porušovania povinností. „Dovolací súd má za to,
že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi stranami existoval záväzkový
vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V danej veci (ako už bolo

uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru
Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 607/2003 Z. z.. Aplikáciu ustanovení
Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej Zmluve (§ 262 Obchodného
zákonníka). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej

právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane „zániku“ práva domôcť sa
plneniavdôsledkuvznesenianámietkypremlčania.Prirešpektovaníprincípulexspecialisalexgeneralis
platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 607/2003 Z. z.) nemal blanket na použitie
Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky
zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky

§ 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V takomto prípade by sa premlčanie nároku mohlo
spravovať Obchodným zákonníkom i napriek tomu, že by sa predpoklady samotného nároku spravovali
Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04).“

13. Prijaté závery dovolacieho súdu v citovaných rozhodnutiach možno považovať za ustálenú

rozhodovaciu prax, ktorej súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 10/2021 zo dňa 25.02.2021).

14. V súlade s citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR bolo potrebné skúmať, či si v
prejednávanom prípade sporové strany v uzatvorenej zmluve osobitne vymienili, že ich vzťah vzniknutý
na základe Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru sa bude spravovať Obchodným zákonníkom.
Podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 607/2003

Z. z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného
predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzavretú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom
na to, že žalobca a dlžníci žalobcu si pre úpravu ich záväzkového vzťahu nedohodli aplikáciu ustanovení
Obchodnéhozákonníka,naopakdohodlisa,žeichvzťahysabudúriadiťnajmäObčianskymzákonníkom
(čl. XII bod 12.3 Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru), odvolací súd má na rozdiel od

právneho záveru súdu prvej inštancie za to, že bolo potrebné nároky žalobcu vyplývajúce zo Zmluvy
oposkytnutípodporyvoformeúveruposudzovaťpodľapríslušnýchustanoveníObčianskehozákonníka.
Odstúpením od zmluvy podľa OZ dochádza k jej zrušeniu ex tunc, pričom zánikom hlavného záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy, došlo aj k zániku vedľajších záväzkov, ktoré pre svoju akcesorickú povahu
sú závislé od existencie hlavného záväzku. Medzi sporovými stranami nastal režim bezdôvodného

obohatenia, teda sporové strany sú si povinné vrátiť všetko to, čo si navzájom plnili. Vzhľadom na
skutočnosť, že žaloba bola podaná na súd po uplynutí premlčacej doby (§ 107, ods. 1 Občianskeho
zákonníka), vzhľadom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania zo strany žalovaných
nebolo možné žalobcovi nárok priznať s poukazom na jeho premlčanie. Na základe vyššie uvedeného
odvolací súd v zmysle § 388 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.

15. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania proti
neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.16. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§262 ods. 2

C.s.p.).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).