Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 18, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/86/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618010461
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2618010461.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného ml. A. B., pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica
zo dňa 29.03.2022 pod sp. zn. 1T/69/2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.07.2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného ml. A. B., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uznal obžalovaného ml. A. B. vinným zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že
dňa 14.06.2014 v čase asi o 03.00 h v meste C. D. E. F. na čerpacej stanici OMV povedal B. G., nar.
XX.X.XXXX slová: „čo čumíš“, B. G. pristúpil k obžalovanému a dal mu hlavou úder do oblasti tváre,
následne sa začal s B. G. navzájom sácať a spoločne s minimálne jednou ďalšou nestotožnenou osobou
fyzicky napadol B. G., pričom obžalovaný udrel B. G. viackrát päsťou do tváre a jedenkrát do hlavy
zozadu, päsťou do tváre obžalovaného udrela i minimálne jedna ďalšia nestotožnená osoba, počas

útoku spadol B. G. na zem. Obžalovaný sa počas útoku pokúsil poškodeného udrieť i pravým kolenom
do tváre tak, že odzadu pribehol k B. G. a pravou rukou ho chytil zozadu od chrbta cez pravé rameno
okolo krku a otočil ho smerom tvárou k sebe do predklonu, obžalovaný následne z miesta utiekol, pričom
útokmi boli poškodenému B. G. nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. H. E. I. XXXX/XX, C. – I., spôsobené
zranenia pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy a tváre, s opuchom a krvným výronom v oblasti pravého
oka,pomliaždeniemäkkýchtkanívpravéhoramena,odreninykoževoblastipravéhopredlaktia,odreniny

kože v oblasti pravého kolena, čo si vyžiadalo dobu liečenia a práceneschopnosti 1 až 3 týždne, zranenie
pravého oka amóciu sietnice, čo viedlo k poškodeniu zrakovej ostrosti na pravom oku až k praktickej
slepote pravého oka, s trvalým následkom a obmedzením v obvyklom spôsobe života.
Zatútotrestnúčinnosťokresnýsúduložilobžalovanémupodľa§156ods.3Trestnéhozákonaspoužitím
§ 36 písm. j/ Trestného zákona, § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods.
1 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 16 (šestnásť)

mesiacov, ktorého výkon mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa
§ 119 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť
poškodenému B. G., nar. XX.X.XXXX v J., trvale bytom C., A. H. E. I. XXXX/XX, škodu vo výške 17.547,-
€ a to náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku okresný súd odkázal poškodeného B. G., nar. XX.X.XXXX v J.,

trvale bytom C., A. H. E. I. XXXX/XX, so zvyškom svojho nároku na náhradu škody na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného zákona okresný súd odkázal poškodené strany:- Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484,
- Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava – mestská časť
Petržalka, IČO: 35937874,

s nárokmi na náhradu škody na civilný proces.
Prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l. 693-718 spisu.
Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieobžalovaný ml.A.B.(č.l.691spisu)
a to voči výroku o vine, voči výroku o treste ako aj voči výroku o náhrade škody, ktoré následne písomne
odôvodnil prostredníctvom obhajcu JUDr. Rastislava Poslucha (č.l. 722-724 spisu) ako i obhajcu JUDr.

Borisa Štangloviča (č.l. 771-772 spisu).
Obžalovaný ml. A. B. prostredníctvom obhajcu JUDr. Rastislava Poslucha v písomných dôvodoch
odvolania po stručnej rekapitulácii výrokovej časti napadnutého rozsudku v prvom rade poukázal na
ustanovenie § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) Trestného poriadku, pričom namietal, že napadnutý
rozsudok považuje za nesprávny najmä z dôvodu, že existujú pochybnosti o správnosti skutkových
zistení napadnutých výrokov rozsudku a to na základe obsahu spisu z predsúdneho konania ako aj

konania na súde prvého stupňa. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny aj z dôvodu porušenia
ustanovení Trestného zákona, keďže bol odsúdený, hoci mal byť oslobodený. Namietal tiež, že rovnako
rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody je v rozpore so zákonom,
keď mu súd uložil povinnosť nahradiť poškodenému škodu, hoci nebolo preukázané, že škoda bola
spôsobená konaním, ktoré sa mu prisudzuje.

V ďalšom uviedol, že ho súd odsúdil za úmyselný trestný čin podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona,
pri ktorom sa vyžaduje úmysel, ktorý musí zahŕňať aj to, že smeroval k spôsobeniu ublíženia na zdraví
a nestačí len skutočnosť, že páchateľ konal úmyselne, musí sa preukázať, že jeho úmysel smeroval
k spôsobeniu ublíženia na zdraví. Potom namietal, že v tomto prípade nebolo vôbec preukázané, že by
jeho úmysel smeroval k spôsobeniu ublíženia na zdraví, v celom konaní (predsúdnom a ani v súdnom)

k tomu žiadny dôkaz vykonaný nebol. Nemohlo k tomu vôbec dôjsť a to z dôvodu, že taký úmysel z jeho
strany ani neexistoval a to najmä z dôvodu, že pri incidente sa jednalo z jeho strany o nutnú obranu.
Toto bolo preukázané v konaní, keď poškodený uviedol, že zaútočil na neho. Súd však vyslovil, že jeho
konanie za nutnú obranu nepovažuje, keďže poškodeného údajne oslovil slovami, čo pozeráš a to, že sa
k poškodenému priblížil.Súd si nekriticky osvojiltvrdenie poškodeného o jeho nebezpečnom približovaní

sa k nemu a to bol dôvod, že na neho zaútočil. Termín nebezpečné približovanie sa neexistuje v právnej
terminológii a nebol ani v tomto konaní žiadnym dôkazom potvrdený a podporený. Ťažko možno hovoriť
o „nebezpečnom približovaní sa", ak na jednej strane stojí 40 ročný muž v stave opitosti a približuje sa k
nemu 17 ročný chlapec nižšej postavy s bagetou v ruke. Poškodený, ktorý sa javí ako agresívna osoba,
len využil príležitosť fyzicky napadnúť slabšieho.

Vyššie uvedené dôvodil obžalovaný tým, že po napadnutí poškodeným sa prirodzene bránil, pričom
neobstojí ani odôvodnenie súdu, ktorým nepovažuje jeho konanie za nutnú obranu, keďže útok odplácal.
V skutočnosti sa jednalo o pokračujúci útok zo strany poškodeného, ktorému sa musel brániť, čo
potvrdzujú výpovede svedkov „dávali si navzájom údery". V zmätku a strachu, ktorý útok poškodeného
na neho spôsobil, teda konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom poškodeného. Stal sa len obeťou

situácie, skutočnosti trvalých incidentov medzi poškodeným a H. I. a H. H., ktorí potvrdili všetky strany.
Uvedené osoby sa dlho poznajú a často, keď sa tieto osoby stretnú, vznikne medzi nimi incident. Tak
tomu bolo aj tentoraz, v konaní sa nakoniec preukázalo, že údery poškodenému dávali aj I. a aj H.,
a aj poškodený udieral I. a H.. Táto skutočnosť, teda, že údery si navzájom rozdávali aj spomenuté
osoby, potvrdzuje aj skutočnosť, že konanie na OO PZ Senica, ORPZ-SE-OPP- P-412/2014, ktoré

sa vykonávalo bezprostredne po incidente, bolo začaté proti H. I. a H. H., a to najmä na základe
výpovede poškodeného, jeho manželky a taxikára K.. Len H. I. a H. H. zhodnými výpoveďami, dokonca
zhodnými slovnými spojeniami tvrdili, že sa s poškodeným bil ,,chalan", ktorého v neskoršom konaní
identifikovali ako obžalovaného. Na túto skutočnosť niekoľkokrát upozorňoval aj sám poškodený, keď
napríklad v žiadosti o preskúmanie postupu policajta zo dňa 26.9.2016 sa sťažuje, že obvinenie nemalo

byť vznesené len jeho osobe, ale aj H. I. a H. H., pretože sa na útoku podieľali. Uvedené uviedol
poškodený viackrát počas celého konania. Ako reakcia na uvedené, bola odpoveď prokurátora OP
Senica z 4.10.2016, kde okrem iného uvádza, že má za to, že u týchto dvoch osôb nie sú splnené
podmienky na vznesenie obvinenia. Ide teda akoby o to, že OČTK napriek tvrdeniu poškodeného, jeho
manželky, ako aj ďalšieho svedka „lepšie vedia", kto sa útoku na poškodeného zúčastnil a kto nie, a

uvedené osoby zostali v pozícii svedkov. Takéto postavenie jednotlivých osôb sa prenieslo do celého
konania, na záver ktorého bol odsúdený.
Obžalovaný ďalej namietal, že nesprávnym postupom OČTK došlo k porušeniu Trestného zákona a
preto napadnutý rozsudok nemôže byť správny, keď celé konanie bolo nesprávne, ako má na mysli ust.§ 321 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku. Naviac, ak súd v napadnutom rozsudku upravil skutok v skutkovej
vete tak, že ho uznal za vinného z oboch prečinov formou spolupáchateľstva, to znamená, zistil, že údery
okrem jeho osoby dostal poškodený aj od inej osoby, nie je možné, aby bol odsúdený za spôsobenie

ublíženia na zdraví § 156 ods. 1 a naviac v ods. 3 bez toho, aby bolo preukázané, že ublíženie na zdraví
bolo spôsobené ním. Veď po útoku poškodeného na neho a potom, čo prekonával prekvapenie a bolesť
z útoku hlavou do jeho tváre, bili sa s poškodeným I. a H., čo tiež nakoniec potvrdili viacerí svedkovia
vrátane I. a H. a on sa do incidentu zapojil až celkom na záver, aj to úplne neúspešne.
S uvedeným podľa jeho názoru súvisí aj nesprávny výrok súdu, ktorým mu uložil povinnosť nahradiť

škodu poškodenému a to z dôvodu, že v konaní nebol vykonaný dôkaz, ktorý by bez pochybnosti
preukazoval, že k ublíženiu na zdraví došlo jeho konaním, čo aj rozhodne popiera. Ak existujú
dôvodné pochybnosti o skutočnostiach, ktoré sa mu podľa obžaloby kladú za vinu, a k čomu v rámci
súdneho konania rozhodne došlo najmä tým, že sa (konečne) zistilo, že na poškodeného útočili osoby,
ktoré boli dovtedy v postavení svedkov a čo považuje za závažné pochybenie zo strany Okresnej
prokuratúry Senica, tieto pochybnosti je buď potrebné odstrániť, a ak by to nebolo možné, je potrebné

rozhodnúť v prospech obžalovaného. Pritom dôvodné pochybnosti sa vzťahujú nie len na samo zistenie
skutkového stavu, ale aj na možnosť obstarania a vykonania dôkazov, ktoré by takýto skutkový stav,
resp. vykonané dokazovanie zmenili. V tomto prípade celkom jednoznačne došlo k tomu, že v rozpore so
zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci, OČTK v prípravnom konaní pod vplyvom nesprávnej
aplikácie zásady in dubio pro reo, nevykonal dôkazy významné pre zistenie skutočností rozhodujúcich

z hľadiska zákonných znakov trestného činu, a to napriek tomu, že boli na uvedenú skutočnosť viackrát
upozornené. Trestný poriadok ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového
stavu veci, je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona vyjadreným v ust.
§ 1 a jeho účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov
a uskutočnenie spravodlivého procesu. V prípade konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého

rozsudku však uvedené zásady rozhodne dodržané neboli a z toho dôvodu je napadnutý rozsudok
nezákonný.
Na základe uvedených skutočností
- pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci,

- pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení
a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
- pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba
vykonať ďalšie dôkazy,
- lebo boli napadnutým rozsudkom porušené ustanovenia Trestného zákona,

- že je uložený trest neprimerane prísny,
- a tým je uplatnený nárok poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom,
žiadal súd, aby napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 a), b), c), d), e), f) Trestného poriadku zrušil,
v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby v
zmysle § 285 písm. c) Trestného poriadku, z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm.

c) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,
nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, resp. vec vrátil súdu prvého stupňa podľa §
322 ods. 1 Trestného poriadku.
Poškodený B. G. sa osobitným písomným podaním prostredníctvom splnomocneného zástupcu vyjadril

k odvolaniu obžalovaného tak, že s rozsudkom Okresného súdu Senica sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Vina obžalovaného A. B. bola na hlavnom pojednávaní dňa 29.03.2022 preukázaná, a to predovšetkým
výpoveďou poškodeného a svedkyne G.. Poškodený na hlavnom pojednávaní podrobne vypovedal, ako
prišlo k útoku na jeho osobu, a že sa snažil len brániť, pretože obžalovaný bol zjavne podgurážený
a nebolo ho možné zastaviť. I keď ležal na zemi, neustále ho udieral, a to do všetkých častí tela.

Poškodenému tak obžalovaný spôsobil vážne zranenia, kedy poškodený v ich dôsledku oslepol na pravé
oko. Poškodený sa taktiež vyjadril, ako ho opakovane obžalovaný napádal a dával mu údery rukami
zovretými v päsť, pričom sa mu snažil dať aj tzv. koleno, ktorým ho však netrafil. Svedok E. uviedol, že
poškodený sa s obžalovaným viackrát pobili, a že obžalovaný udieral poškodeného päsťami, a potvrdil
aj to, že sa snažil obžalovaného odtiahnuť od poškodeného ale nepodarilo sa mu to. Taktiež uviedol,

že nikto iný zo skupiny poškodeného nebil, pričom títo sa snažili len zabrániť ďalšej bitke. Svedok H.
si pamätal bitku medzi poškodeným a obžalovaným, nepamätal si však len koľkokrát udrel obžalovaný
poškodeného. Potvrdil, že aj on mohol napadnúť poškodeného, avšak to len vtedy, keď sa poškodenému
snažil pomôcť vstať, a tento mu dal ranu do oblasti tváre, a mal natrhnuté obočie. Vyvrátil skutočnosť,že by poškodeného bil aj svedok H. I.. Podobne sa vyjadril aj svedok E., avšak tieto výpovede je možné
považovať za účelové, a to v snahe pomôcť obžalovanému, aby vina nebola prisudzovaná len nemu,
nakoľko rozpory vo svojich výpovediach z prípravného konania nevedeli následne vysvetliť. Na vine

obžalovanéhobysavšakničnemenilo,pretožeobžalovanýbyvtakomprípadespáchaluvedenéprečiny
v spolupáchateľstve. Účelovosť výpovede obžalovaného je možné badať aj v jeho výpovediach v rámci
celého prípravného konania. Obžalovaný totiž z miesta čina utiekol, kedy sa pri svojej prvotnej výpovedi
obhajovaltak,ževtentodeňnamiestečinuaninebol.Svojuvýpoveďnásledneobžalovanýmodifikovala
upravoval podľa potreby, a to predovšetkým vtedy keď sa dozvedel, že je v trestnom spise zabezpečená

videonahrávka z kamery z benzínovej pumpy.
Vzhľadom na uvedené uviedol, že zo všetkých výpovedí svedkov bolo zrejmé, že hlavný podiel na
vzniku poranení poškodeného mal práve obžalovaný. Videozáznam taktiež preukázal, že obžalovaný
opätovne pristupoval k poškodenému, a snažil sa ho udierať nielen päsťami ale aj svojim kolenom do
hlavy.PodľaznaleckéhoposudkuoftalmologičkyMUDr.Svrčkovejbolozároveňpotvrdené,žeporanenia
a následná slepota nemá žiadny súvis so zdravotnými komplikáciami oka, pre ktoré sa poškodený

liečil u H. H.. Podobne boli potvrdené aj ostatné poranenia, a to odborným vyjadrením č. 090/14 a
čl. 242, 252 vyš. spisu. Obžalovaný sa podobného skutku už dopustil, a to v roku 2014, kedy taktiež
napadol inú osobu do oblasti tváre. Preto nemôžem súhlasiť s názorom protistrany, že ich klient
obžalovaný A. B. konal v nutnej obrane. Vylučuje to aj skutočnosť, že videozáznam priamo preukazuje,
že obžalovaný poškodeného napádal niekoľkokrát, a to aj po tom, ako sa mu v bitke snažili zabrániť

svedkovia, čo aj korešponduje s výpoveďami svedkov a samotného poškodeného. Svedkom sa až po
určitom čase podarilo obžalovaného poslať preč z benzínovej pumpy, aby nepokračoval ďalej v útoku
na poškodeného.
V ďalšom poukázal na to, že obžalovaný bol navyše Trestným rozkazom Okresného súdu Skalica, sp.
zn. 6T/152/2017 zo dňa 27.11.2017 uznaným za vinného zo spáchania prečinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §
171 ods. 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok, ktorého výkon
mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Poškodený sa navyše na Hlavnom
pojednávaní dňa 29.03.2022 priamo vyjadril, že „obžalovaný akoby bol na drogách, ale to až keď bola
tá bitka.“ Preto s ohľadom aj na vyššie uvedený Trestný rozkaz je možné sa odôvodnene domnievať,

že obžalovaný má naďalej problém s omamnými a psychotropnými látkami, a v čase bitky mohol užiť
nedovolené látky, ktoré ho len povzbudzovali v bitke poškodeného, a zabrániť mu v tom nedokázali ani
svedkovia, ktorí ho žiadali aby prestal s udieraním poškodeného.
Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby Krajský súd Trnava odvolanie protistrany zo dňa 02.05.2022
odmietol podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné a potvrdil napadnutý rozsudok.

Obžalovaný ml. A. B. prostredníctvom obhajcu JUDr. Borisa Štangloviča v doplnení odôvodnenia
odvolania po stručnej rekapitulácii výrokovej časti napadnutého rozsudku uviedol, že súd prvej
inštancie použil na kvalifikáciu skutku obžalovaného nesprávne hmotnoprávne ustanovenie, kedy
konanie obžalovaného subsumoval pod ustanovenie § 156 zákona č. 300/2005, pričom z vykonaného
dokazovania, a to zo znaleckých posudkov resp. odborného vyjadrenia vypracovaného pre potreby

konania ORPZ-SE-OPP3-P-412/2014 vypracovaných pre potreby tohto trestného konania, jednoznačne
vyplýva, že voči poškodenému bolo použité násilie nízkej až strednej intenzity. Súd prvej inštancie sa
na strane 24 odôvodnenia rozsudku zaoberá zavinením obžalovaného vo vzťahu ku prejednávanému
skutku, ktoré vyhodnotil ako vedomú nedbalosť vo vzťahu ku spôsobenému ťažšiemu následku. Súd sa
však nijakým spôsobom ďalej nevysporiadal s dôvodmi, ktoré ho viedli k záveru o tom, že by obžalovaný

prejavil úmysel poškodenému ublížiť na zdraví. K tomu obsiahlo poukázal na judikát trestnoprávneho
kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 14.12.2010.
Nad rámec vyššie označených skutočností k použitej trestnej sadzbe uviedol, že z vykonaného
dokazovania nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by údery zo strany obžalovaného spôsobili
poškodenému ktorékoľvek z jeho deklarovaných zranení. Nemožnosť stotožniť konanie s jeho

prípadným následkom nemôže byť na ťarchu obžalovaného a to z dôvodu laxného prístupu orgánov
činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov v priebehu trestného konania a teda vyžiadanie
si kamerového záznamu zachytávajúceho incident tvoriaci predmet tohto súdneho konania až potom
ako bol vzhľadom na nastavenia kamerového systému automaticky premazaný.
Vo vzťahu ku škode, ktorej náhrada bola poškodenému zo strany súdu prvej inštancie priznaná

voči obžalovanému, konštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré
by jednoznačne zadávali príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného a zraneniami, ktoré mal
poškodený utrpieť. Zhodne nie je z vykonaného dokazovania zrejmé, že by poškodený vôbec utrpel
zranenia, ktorých následkom bola amócia sietnice v čase konfliktu s obžalovaným resp. ďalšími osobamidňa 16.4.2014 a to s poukazom na znaleckými posudkami uvádzanú možnú oneskorenú manifestáciu
amócie sietnici v horizonte dní až mesiacov. K uvedené je potrebné špecificky prihliadať vo svetle
výpovede svedka H. I. na hlavnom pojednávaní vykonanom dňa 24.11.2020, kedy svedok uviedol:

„Potom zase keď mal zuby tak začal kričať, že mu (poškodenému) zaplatíme operáciu oka alebo očí.“.
Táto časť výpovede svedka H. I. tak isto svedčí o absencii preukázania príčinnej súvislosti medzi
konaním obžalovaného a poškodením zdravia na strane poškodeného, o ktorej existujú minimálne
dôvodné pochybnosti v tomto prípade podporené aj poškodeným deklarovanou operáciou oka resp.
očí, o ktorej by v čase spáchania skutku nemal mať žiadnu vedomosť, ak by predmetným zranením v

čase spáchania skutku už netrpel. Orgány činné v trestnom konaní ani súd prvej inštancie sa nijakým
spôsobom, v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku, nevysporiadali s
tvrdeniami obžalovaného ako aj svedkov, ktoré svedčia o agresívnom správaní poškodeného či už v
deň spáchania skutku ako aj v ďalších prípadoch. Následkom agresívneho správania poškodeného
nepochybne bolo viacero incidentov fyzických potýčok poškodeného, pričom následkom každej z nich
mohlo byť poranenie oka majúce za následok jeho súčasný zdravotný stav. Uvedené však zostalo, v

rozpore s uvedenými ustanoveniami trestného poriadku, opomenuté dokazovaním ako zo strany OČTK
tak aj súdu prvej inštancie, čo je v konečnom dôsledku na ujmu obžalovaného vo svetle napádaného
rozsudku.
Na základe uvedeného zastával názor, že ak by aj súd uznal obžalovaného vinným zo skutku kladenému
mu za vinu, jediným zákonným postupom súdu je odkázať poškodeného vo veci náhrady škody na

občianskoprávne konania v celom jej rozsahu.
Záverom poukázal na úplne popretie zásady „in dubio pro reo“ zo strany súdu prvej inštancie, kedy
neboli v konaní odstránené rozpory zakladajúce pochybnosti ako o skutkových zisteniach dôležitých pre
rozhodnutie vo veci, tak aj o zavinení obžalovaného, pričom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
nekriticky prevzal za svoje tvrdenia poškodeného, ktorý bol v čase spáchania skutku pod silným vplyvom

alkoholu.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Trnave podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých jeho
výrokoch a vec vrátil súdu prvej inštancie na jej ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
Okresný prokurátor a poškodení odvolanie nepodali, okresný prokurátor sa k odvolaniu obžalovaného

v primeranej lehote aj napriek výzve okresného súdu nevyjadril.
Konanie na odvolacom súde:
Krajský súd vytýčil termín verejného zasadnutia na deň 25.04.2023 o 9,00 hod., ktoré následne odročil
z dôvodu, že prípisom zo dňa 21.04.2023 obhajca obžalovaného JUDr. Boris Štanglovič oznámil
odvolanie plnej moci pôvodnému obhajcovi obžalovaného JUDr. Rastislavovi Posluchovi s tým, že

obžalovaný udelil plnú moc na zastupovanie JUDr. Borisovi Štanglovičovi, pričom tento zdvorilo požiadal
o odročenie termínu verejného zasadnutia a to vzhľadom na kolíziu s inými úkonmi a krátkosť času na
naštudovanie a prípravu obhajoby.
Následne krajský súd nariadil a vykonal verejné zasadnutie dňa 18.07.2023 za účasti zástupkyne
Krajskej prokuratúry v Trnave, obžalovaného, obhajcu obžalovaného a poškodenej – zástupkyne

Sociálnej poisťovni Bratislava a za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti poškodených – B.
G. a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. Bratislava.
Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu
uviedla, že vzhľadom k tomu, že všetky výroky napadnutého rozsudku považuje za správne a zákonné,
navrhla podané odvolanie zamietnuť v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné.

Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu nad rámec doteraz vykonaného dokazovania poukázal na
nedostatočnévysporiadaniesasposúdenímnutnejobranyobžalovaného,nakoľkosasúdnevysporiadal
stým,kedyačivôbecútok,ktorémusaobžalovanýbránilzostranypoškodeného,skončil.Zvykonaného
dokazovania je zrejmé, že poškodený ako prvý bez akéhokoľvek podnetu obžalovaného naňho fyzicky
zaútočil, pričom posúdenie situácie zo strany súdu I. inštancie ako aj v odôvodnení rozhodnutia

absentuje zhodnotenie, akým spôsobom sa s tým vysporiadal 100 perc. s útokom poškodeného
na obžalovaného, poukazuje na to, že súd I. inštancie sa nijakým spôsobom nezaoberal možným
spoluzavinením poškodeného, nakoľko poškodený sám na obžalovaného zaútočil svojou hlavou, kde
malo dôjsť ku vzniku zranenia. Zároveň uviedol, že súd I. inšt. v rozpore s § 34 Trestného zákona
nijakým spôsobom nepremietol mieru zavinenia každého z tvrdených spolupáchateľov trestného činu

do rozhodovania o treste a súvisiacu náhradu škody. V zmysle uvedeného navrhol, aby súd rozhodol
v zmysle návrhu podaného odvolania.
Obžalovaný ml. A. B. v konečnom návrhu poukázal na vyjadrenie obhajcu, pričom súhlasil s tým, čo
uviedol, nič navyše neuviedol.Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania, podľa § 317 odsek l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a tak zistil, že

odvolanie obžalovaného je nedôvodné.
Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočného
stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky

zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne
v súlade s ustanovením § 2 ods.12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré
zodpovedajú vykonaným dôkazom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých

skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného
aakýmiprávnymiúvahamisariadil,keďposudzovaldokázanéskutočnostipodľapríslušnýchustanovení
zákona v otázke viny a trestu.

K výroku o vine:
Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu si v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
S ohľadom na obsah odvolacích námietok obžalovaného sa žiada podotknúť, že krajský súd zhodne,

ako súd I. stupňa nemal pochybnosti o vine obžalovaného tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba
a prvostupňový rozsudok. Dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, vytvárajú vo svojom súhrne ucelenú
reťaz priamych i nepriamych dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchaného skutku bez akýchkoľvek
pochybností usvedčujú.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu

prvéhoadruhéhostupňatvoriajednotu,avprípade,aksaodvolacísúdstotožnísúvahamisúdunižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018
z 23. januára 2018).
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd v prvom rade konštatuje, že

vina obžalovaného bola jednoznačne preukázaná výpoveďou svedka poškodeného B. G., svedka J.
E., svedka H. I. a svedka H. H., ktorí boli priamo zainteresovaní do incidentu, pričom ich výpovede
hodnotí aj odvolací súd v zhode s právnym názorom okresného súdu, ako hodnoverné, jednoznačne
a nespochybniteľne usvedčujúce obžalovaného zo spáchania predmetného skutku tak, ako to ustálil na
hlavnom pojednávaní okresný súd. Menovaní svedkovia jasne a zrozumiteľne popísali skutočnosti, ktoré

mali za dôležité a ktoré sa týkajú žalovaného skutku. Taktiež sa obžalovanému nepodarilo presvedčiť
odvolací súd o nedôveryhodnosti výpovedí poškodeného, pretože jeho výpoveď je podporená okrem
výpovedí vyššie menovaných svedkov, aj výpoveďou svedka L. K. a svedka M. N., ktorí potvrdili, že
skutok slovne vyprovokoval obžalovaný, aj keď priamymi svedkami incidentu neboli. V súhrne potom
výpoveď poškodeného B. G. vyznieva vnútorne logicky, hodnoverne a je v dobrom logickom súlade

aj s ostatnými, vo veci vykonanými dôkazmi – znaleckým posudkom č. 6/2018 zo dňa 13.02.2018,
vypracovaným MUDr. Editou Svrčekovou, znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
oftalmológia,ktorákonštatovala,ževzhľadomkčasovémuúsekuododňaincidentudopredpokladaného
začiatku ťažkostí pacienta (od 14.06.2014 do cca 19.07.2014) možno konštatovať, že toto obdobiedobre koreluje s patofyziológiou amócie sietnice, ktorá sa vo väčšine prípadov nemanifestuje ihneď po
úraze, ale jej vývoj trvá niekoľko dní až týždňov, rovnako je táto podporená aj odborným vyjadrením č.
090/14 zo dňa 01.10.2014 vypracovaným H. H. B., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

chirurgia, traumatológia, z ktorého je zrejmé, že pri incidente, ku ktorému malo dôjsť dňa 14.06.2014
utrpel poškodený zranenie – pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy a tváre, s opuchom a krvným výronom
v oblasti pravého oka bez popisu prejavov vegetatívnej symptomatológie, pomliaždenie mäkkých tkanív
pravého ramena bez úrazových zmien na kostnom skelete, odreniny kože v oblasti pravého predlaktia s
ľahkou formou pomliaždenia mäkkých tkanív a odreniny kože v oblasti pravého kolena s ľahkou formou

pomliaždenia mäkkých tkanív. V kontexte uvedeného potom možno jednoznačne konštatovať, že v
rámci celého trestného konania nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by podstatným spôsobom
spochybňoval tvrdenie poškodeného. V kontexte uvedených dôkazov preto ani krajský súd neuveril
obhajobným námietkam obžalovaného, nakoľko tieto považoval za tendenčné a účelové, v snahe
vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.
Aj odvolací súd je názoru, že tvrdenia obžalovaného o tom, že v konaní bolo preukázané, že to bol

práve poškodený, ktorý na neho zaútočil, tieto tvrdenia sú tendenčné s cieľom vyviniť sa. V tomto smere
možno opätovne poukázať na výpovede vyššie menovaných svedkov, ktorí sa nachádzali na mieste činu
a ktorí zhodne popísali, že skutok slovne vyprovokoval práve obžalovaný. Okrem toho, tak ako správne
dôvodil aj prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, aj krajský súd poukazuje na to, že po slovnom
vyprovokovaní to bol práve obžalovaný, ktorý sa následne začal k poškodenému približovať, na čo

tento reagoval hlavičkou do tváre obžalovaného. Následne začala bitka, počas ktorej obžalovaný, ale aj
minimálne jedna ďalšia osoba udierali poškodeného do tváre a hlavy. Po úderoch poškodený skončil na
zemi, čo sa podľa tvrdenia poškodeného malo opakovať, čiže údery a pády na zem. Opakované údery
päsťou, otvorenou dlaňou, viedli u poškodeného k vzniku ťažkého zranenia pravého oka – odlúpnutiu
sietnice, pričom zo znaleckého posudku znalkyne z odvetvia oftalmológie vyplýva, že zranenia mohli

vzniknúť tak, ako uvádza poškodený.
Pokiaľ teda ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, ich podstata spočívala v kritike spôsobu,
akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä výpoveď poškodeného. V odôvodnení odvolania
následne obžalovaný polemizoval s odôvodnením rozsudku a presadzoval vlastnú verziu, ktorá je
založená na inom, pre neho priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov (napríklad že v skutočnosti

sa jednalo o pokračujúci útok zo strany poškodeného, ktorému sa musel brániť, čo potvrdzujú výpovede
svedkov „dávali si navzájom údery" a pod.)
Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového
stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu

nevyhnutnomprerozhodnutie.Trestnýporiadoknestanovuježiadnepravidlá,pokiaľideomierudôkazov
potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný
poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny
obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a
súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces

neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.
4Tdo/36/2015).
Inak povedané, proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho

rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Potom odvolacie námietky obžalovaného, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenie veci a tiež, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
svojim obsahom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky vykonané
dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých priamych aj nepriamych dôkazov, logicky na seba
nadväzujúcich, preto i krajský súd dospel k záveru, že vina obžalovanému bola preukázaná bez

akýchkoľvek pochybností, a preto rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie skutkového stavu
a jeho právne posúdenie, považoval za správny a zákonný s tým, že konanie obžalovaného tak, ako je
opísané v súlade so zisteným skutočným stavom veci vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, napĺňa
znaky skutkovej podstaty vyššie uvedených trestných činov.
Zároveň obžalovaný v odôvodnení odvolania poukázal na nesprávnosť skutkových zistení napadnutých

výrokov, na ktorých objasnenie treba vykonať ďalšie dôkazy, pričom bližšie neuviedol, aké ďalšie
dôkazy mal súd vykonať. Ak tým mal obžalovaný na mysli opakované vykonanie výsluchu už
vypočúvaných svedkov, prípadne návrh obhajoby na výsluch svedka O. P. B., v tomto smere krajský súd
uvádza, že opakované vykonanie výsluchu už vypočúvaných svedkov by bolo vzhľadom na dôkaznú
situáciu absolútne nadbytočné a žiadne nové skutočnosti dôležité pre trestné konanie by tieto osoby

súdu nepriniesli, nakoľko tieto boli vypočúvané už na hlavnom pojednávaní. Čo sa týka obhajobou
navrhnutého výsluchu svedka O. P. B., k tomu návrhu sa vyjadril už okresný súd na str. 24 napadnutého
rozsudku, keď uviedol, že ako vyplýva z doterajšieho dokazovania sa v čase spáchania skutku na mieste
činu nenachádzal, nevie sa teda vyjadriť k okolnostiam spáchania trestného činu. Tento svedok bol tiež
prítomný ako verejnosť na hlavných pojednávaniach v tejto veci a oboznámil sa s výpoveďami všetkých

doteraz vypočutých svedkov, teda jeho výpoveď by nemohla byť posudzovaná ako úplne nestranná.
Potom krajský súd rovnako ako aj súd prvostupňový zastáva názor, že výsluch tohto svedka by pre
objektívne rozhodnutie vo veci nič nové nepriniesol.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neobstojí ani odvolacia námietka obžalovaného, že konaním
poškodeného sa jednalo o pokračujúci útok zo strany poškodeného, ktorému sa musel (obžalovaný)

brániť, teda sa jednalo o nutnú obranu. K tomu krajský súd opätovne poukazuje na odôvodnenie
napadnutéhorozsudku,vktoromokresnýsúdjednoznačneustálil,žekonanieobžalovanéhonepovažuje
ako konanie v nutnej obrane, nakoľko po prvotnej hlavičke poškodeného obžalovanému, pričom už
konanie, ktoré tejto hlavičke predchádzalo, teda slovný útok obžalovaného na poškodeného a jeho
nebezpečné približovanie k poškodenému, ako i prítomnosť kamarátov obžalovaného mohol poškodený

vnímať ako útok na svoju osobu, ale najmä následné konanie obžalovaného, keď na útok poškodeného
reagoval takým spôsobom, že útok v skutočnosti odplácal, nemožno považovať za nutnú obranu.
K tomu krajský súd len dodáva, že základom nutnej obrany je skutočnosť, že sa proti osobe vedie
útok, ktorý priamo hrozí alebo trvá. Priamo hroziaci útok je taký útok, ktorý síce ešte nenastal, ale
zo všetkých okolností v súhrne je vysoká miera pravdepodobnosti, že nastane. Z okolností prípadu

musí byť jasné, že útok bezprostredne nasledoval za hrozbou, no nemusí byť neočakávaný. Hrozba
nemusí byť vyslovená, stačí, keď z okolností prípadu vyplýva. Vzhľadom na zistený skutkový stav
veci a okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu trestného činu, i konkrétne následné spáchanie, boli na
hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázané vyššie uvedenými dôkazmi, pričom potom ani krajský
súd nemá pochybnosti o tom, že konanie obžalovaného nie je možné posudzovať ako konanie v nutnej

obrane, ale za pokračovanie v jeho pôvodnom protiprávnom konaní.
V ďalšom obžalovaný v odvolacích námietkach poukázal na to, že pri úmyselnom trestnom čine podľa
§ 156 ods. 3 Trestného zákona sa vyžaduje úmysel, ktorý musí zahŕňať aj to, že smeroval k spôsobeniu
ublíženia na zdraví a nestačí len skutočnosť, že páchateľ konal úmyselne, musí sa preukázať, žejeho úmysel smeroval k spôsobeniu ublíženia na zdraví, pričom zastával názor, že v tomto prípade
nebolo vôbec preukázané, že by jeho úmysel smeroval k spôsobeniu ublíženia na zdraví, v celom
konaní (predsúdnom a ani v súdnom) k tomu žiadny dôkaz vykonaný nebol. K tomu krajský súd uvádza,

že na základe vykonania a zhodnotenia dôkazov týkajúcich sa skutkových zistení dospel okresný
súd k správnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku,
sa stal, že ho spáchal obžalovaný a tak svojím protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Nad rámec uvedeného
krajský súd len dopĺňa, že subjektívna stránka trestného činu ublíženia na zdraví podľa 156 Trestného

zákona spočíva v úmyselnom zavinení páchateľa, pričom úmysel páchateľa sa musí obligatórne
vzťahovať k následku ublíženia na zdraví. Na účely vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti tak
postačujeajnepriamyúmysel(doluseventualis).Naúčelyvyhodnoteniasubjektívnejstránkydotknutého
trestného činu, resp. zavinenia páchateľa je potrebné vziať na zreteľ konkrétne individuálne skutkové
okolnosti prípadu. Spravidla najvýznamnejšími skutkovými okolnosťami preukazujúcimi konkrétnu formu
zavinenia páchateľa sú spôsob spáchania trestného činu, intenzita útoku páchateľa, osobnosť a

vlastnosti páchateľa, motív a pod.
Vzhľadom na uvedené potom aj podľa názoru krajského súdu okolnosti (t.j. priebeh a okolnosti činu,
najmä však spôsob vykonania činu) jednoznačne preukázali, že obžalovaný musel byť uzrozumený
smožnosťouspôsobeniaublíženianazdravípoškodenému.Natakéuzrozumeniezdôkaznéhohľadiska
možno usudzovať zo spôsobu vykonania útoku a jeho intenzity a z toho, proti ktorej časti tela útok

smeroval, ako aj z pohnútky činu a z okolností, ktoré násilnému konaniu zo strany obžalovaného
predchádzali, okolností, za ktorých sa skutok stal, a tiež z toho, aké nebezpečenstvo pre poškodeného
z útoku hrozilo. Krajský súd, rovnako ako aj súd prvostupňový, opätovne zdôrazňuje, že je nepochybné
(vyplýva to tak z výpovedí vypočutých svedkov a čiastočne aj z výpovede samotného obžalovaného),
že obžalovaný udrel poškodeného rukou (päsťou) do tváre, a teda musel byť uzrozumený s tým, že

jeho úder na tvár poškodeného môže spôsobiť také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne
vyžiada lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého nie iba na krátky čas bude sťažený
obvyklý spôsob života poškodeného, teda ublíženie na zdraví poškodeného. Svojho konania sa navyše
dopustil verejne a na mieste verejnosti prístupnom. Preto okresný súd dospel k správnemu záveru o
tom, že v konaní bolo nepochybne preukázané naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva, nakoľko obžalovaný fyzicky napadol poškodeného
spoločne s minimálne jednou ďalšou nestotožnenou osobou, resp. poškodenému úmyselne ublížil na
zdravíaspôsobilnímťažkúujmunazdravíaspoločnýmkonanímsadopustilfyzicky,namiesteverejnosti

prístupnom výtržnosti najmä tým, že napadol iného. Správne okresný súd taktiež ustálil, že obžalovaný
jednoznačne z hľadiska naznačených okolností a už vyššie popísaných skutočností, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, spáchal skutkom prečin ublíženia na zdraví podľa §
156ods.1,ods.3písm.c)Trestnéhozákonavoformenepriamehoúmyslupodľa§15písm.b)Trestného
zákona.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že na predmetnom skutku participovala aj iná osoba resp. osoby ( čo
bolo v konečnom dôsledku ustálené aj v rámci skutkovej vety), k uvedenej námietke odvolací súd len
uvádza, že vzhľadom na výlučné právo prokurátora stíhať trestné činy a obžalovať konkrétne osoby
zo spáchania trestnej činnosti (tzv. zásada legality, čiže obžalovacia zásada), a rovnako i možnosťou
prokurátora osoby podozrivé zo spáchania trestnej činnosti za splnenia zákonných podmienok nestíhať

(tzv. zásada oportunity, resp. princíp účelnosti), sa súd touto skutočnosťou bližšie nezaoberal, nakoľko
by to presiahlo rámec predmetného trestného konania.

V súhrne krajský súd uzatvára, že so zreteľom na pomerne obsiahle vykonané dokazovanie vo veci a
jednotlivé dôkazy, na ktoré súd prvého stupňa podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku

a ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti
o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení, ale i záverov okresného súdu vo vzťahu k právnej
kvalifikácii konania obžalovaného, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Z hľadiska vyššie uvedených získaných priamych a nepriamych dôkazov je podľa názoru odvolacieho
súdu preto možné bez akýchkoľvek dôvodných pochybností mať za preukázané, že sa skutok stal

práve tak, ako je z hľadiska spôsobu a rozsahu opísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Takéto dôkazy (výpovede poškodeného, svedkov) v spojení so znaleckým dokazovaním odvolací súd
považuje za dostatočné na vyslovenie záveru o vine obžalovaného ml. A. B.. K tomu krajský súd len
dopĺňa, že vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré viedli odvolací súd k záveru oneopodstatnenosti a nedôvodnosti odvolacích námietok obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine, pričom
s ďalším odôvodnením v tomto smere v plnej miere odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa a v podrobnostiach naň poukazuje.

K výroku o treste
Podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku, účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na
riadneho občana, pričom trest má zároveň pôsobiť na predchádzanie protiprávnych činov a primerane

chrániť aj spoločnosť; uložený trest má súčasne viesť k obnoveniu narušených sociálnych vzťahov a k
začleneniu mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia.
Podľa § 97 ods. 2 Trestného poriadku, účelom ochranného opatrenia a výchovného opatrenia u
mladistvého je kladne ovplyvniť duševný, mravný a sociálny vývoj mladistvého so zreteľom na
dosiahnutý stupeň jeho rozumového a mravného vývoja, na jeho osobné vlastnosti, rodinnú výchovu a

prostredie, z ktorého pochádza, a tým mladistvého zároveň chrániť pred škodlivými vplyvmi a spoločnosť
pred páchaním trestnej činnosti.
Podľa § 97 ods. 3 Trestného poriadku, pri ukladaní trestu, ochranného opatrenia alebo výchovného
opatrenia treba prihliadať na osobnosť mladistvého, jeho vek, rozumovú a mravnú vyspelosť, zdravotný
stav, na jeho osobné, rodinné a sociálne pomery, pričom musia byť primerané povahe a závažnosti

spáchaného činu a majú viesť k začleneniu mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia tak, aby
predchádzali protiprávnym činom.
S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov u mladistvých teda krajský
súd zameral svoju pozornosť pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného na skutočnosť, či v danom
konkrétnom prípade bol uložený trest tak, ako to konštatoval prvostupňový súd, primeraný a či spĺňa

všetky zákonné kritéria.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe
v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na
hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného,
charakter stíhanej trestnej činnosti a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.

Okresný súd u obžalovaného ml. A. B. správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, teda že
obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život (§ 36 písm. j) Trestného zákona) a zistil
aj jednu priťažujúcu okolnosť, teda že obžalovaný spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h) Trestného
zákona), teda správne ustálil pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako vyrovnaný (§ 38 ods.
2 Trestného zákona). Pretože sa obžalovaný dopustil dvoch trestný čin, potom mu správne okresný

súd ukladal úhrnný trest (§ 41 ods. 1 Trestného zákona), pričom vychádzal zo zákonom stanovenej
trestnej sadzby dva roky až päť rokov vzťahujúcej sa na trestný čin najprísnejšie trestný (prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona). Vzhľadom na uvedené potom okresný súd po
aplikovaní zákonných ustanovení pre ukladanie trestu mladistvým (§ 117 ods. 1 Trestného zákona) uložil
obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov s určením skúšobnej

doby v trvaní 2 (dva) roky, ktorý aj krajský súd považoval vzhľadom na okolnosti spáchaného skutku ako
i na osobnosť obžalovaného za primeraný a zabezpečujúci účel trestu.
Pokiaľ má obhajoba za to, že uložený trest odňatia slobody je neprimerane prísny, tak odvolací súd ma
opačný názor a to s poukazom na závažnosť spáchaných skutkov, spôsobený následok, časový odstup
od ich spáchania, vek, osobnosť (obžalovaný má záznam v registri trestov a bol opakovane priestupkovo

postihnutý) a postoj obžalovaného, ako i fakt, že v danom prípade mu okresný súd za predmetnú
trestnú činnosť uložil trest odňatia slobody pri spodnej hranici trestnej sadzby (ktorá je v danom prípade
jeden rok až dva a pol roka), čo nemožno považovať za neprimerane tvrdé, nakoľko pri osobnostných
charakteristikách obžalovaného vyplývajúcich z jeho opakovaného protiprávneho správania, by bolo
plne dôvodným uloženie i prísnejšieho trestu odňatia slobody. S prihliadnutím na vyššie konštatované

skutočnosti, takto uložený trest obžalovanému, aj podľa názoru krajského súdu je potrebné považovať
za trest primeraný a zákonný, plne v súlade s § 97 Trestného zákona upravujúcim zásady ukladania
trestov u mladistvých, majúc na zreteli predovšetkým účel trestu, keď uložený trest má na mladistvého
páchateľa v prvom rade pôsobiť výchovne a „spraviť“ z neho riadneho občana.K výrokom o náhrade škody
Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že i v rámci tzv. adhézneho konania boli splnené podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody poškodenému poškodenému B. G. v rozsahu ustálenom

v napadnutom rozsudku majúcu podklad v znaleckom dokazovaní, a preto okresný súd správne
a zákonným spôsobom podľa § 287 ods.1 a následne podľa § 288 ods.2 Trestného poriadku rozhodol
o uplatnenej škode.

Nad rámec vyššie uvedeného krajský súd tiež uvádza, že výroky o náhrade škody boli napadnuté

len odvolaním obžalovaného, ktorý v odôvodnení odvolania namietal, že ,,je nesprávny výrok súdu,
ktorým mu uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému a to z dôvodu, že v konaní nebol vykonaný
dôkaz, ktorý by bez pochybnosti preukazoval, že k ublíženiu na zdraví došlo jeho konaním“. Preto
k tejto odvolacej námietke krajský súd uvádza, že vina obžalovaného, táto bola ustálená, vrátane úmyslu
obžalovaného a výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré si poškodený B. G. riadne
a včas uplatnil, preto nebol zákonný dôvod na iné rozhodnutie vo vzťahu k tomuto výroku. Navyše,

k tej skutočnosti, že k ublíženiu na zdraví poškodeného došlo konaním obžalovaného, sa bližšie vyjadril
tunajší súd vyššie v texte a rovnako aj okresný súd na str. 23 napadnutého rozsudku, keď poukázal na
znalecké dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyvstáva, že zranenia mohli vzniknúť tak, ako uvádza
poškodený. Rovnako i z odborného vyjadrenia č. 090/14 zo dňa 01.10.2014 vyplýva, že zranenie
popisovanévodbornomvyjadrenívzniklovpriamejsúvislostisincidentomzodňa14.06.2014.Potomani

krajský súd nemal pochybnosti o tom, že z takto vykonaného dokazovania bol skutkový stav dostatočný
na rozhodnutie o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenému bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia spôsobené trestným činom.

Navyše k odvolacím námietkam obžalovaného je treba tiež poukázať na ustálenú judikatúru, z ktorej
vyplýva, že :
- Z ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé jednak to, že súd musí o uplatnenom
nároku vždy rozhodnúť, a jednak to, že súd nemôže v trestnom konaní zamietnuť nárok poškodeného
na náhradu škody, a to ani sčasti (R III/1967).

- Trestný súd pri rozhodovaní o povinnosti obvineného nahradiť poškodenému škodu spôsobenú
trestný činom musí použiť všetky príslušné hmotnoprávne predpisy občianskeho práva. Pri posudzovaní
výšky bolestného bude spravidla treba vykonať dôkaz posudkom znalca lekára o skutočnej, stavu veci
zodpovedajúcej výške bolestného. Pri rozhodovaní o povinnosti obvineného nahradiť poškodenému
bolestné treba prihliadnuť na spoluzavinenie poškodeného ( § 441 OZ) (R 29/1965).

Pokiaľ sa jedná o výrok o náhrade škody podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku, ktorým okresný súd
poškodeného B. G. odkázal so zvyškom svojho nároku na náhradu škody na civilný proces a o výrok
o náhrade škody podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým okresný súd poškodených Sociálnu
poisťovňuaVšeobecnúzdravotnúpoisťovňu,a.s.odkázalsnárokminanáhraduškodynacivilnýproces,
v týchto odvolací súd nezistil žiadne pochybenie zo strany prvostupňového súdu a v celom rozsahu preto

v ďalšom poukazuje na ich podrobné zdôvodnenie uvedené na str. 25 napadnutého rozsudku.
Záverom krajský súd len dodáva, že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť
všetkých podstatným odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v
takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci, než k akému dospel súd prvého stupňa.
Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo

preukazovali vinu obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku. V súlade so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému.
Prihliadal pritom ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho
výmery, pričom starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osoby páchateľov, ich pomery a možnosti

nápravy.
Keďže krajský súd potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie
obžalovaného ml. A. B. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.