Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, August 30, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112011279
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8112011279.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.

Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu. A., B., C. na verejnom zasadnutí konanom dňa 31. augusta
2023, v trestnej veci obž. D. E. a spol. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona a iné,
o odvolaní prokurátora a obžalovanej D. F. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/99/2012
zo dňa 14. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Podľa§321ods.1písm.d/,ods.3Tr.poriadku zrušuje napadnutýrozsudokvovzťahukobžalovanej
D. F. v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaná D. F., nar. XX.X.XXXX, prechodne bytom
C. XX, A.

j e v i n n á , ž e

v bode 1/ obž. D. E. a obž. D. F.

- dňa 10.08.2009 v presne nezistenom čase na Obecnom úrade v obci Torysa, po vzájomnej dohode
uviedli do omylu G. F. v otázke oprávnenosti zastupovania vo veci predaja vlastníckeho podielu,
zapísaného na LV XXXX tým, že D. F. predložila D. E. splnomocnenie overené poverenou pracovníčkou

H. I. J. K., ktorým D. F. a G. F. splnomocnili D. E. na všetky úkony spojené s predajom ornej pôdy
parc. 557/2 o rozlohe 969 m2 a záhrady parc. 499 o rozlohe 1542 m2 uvedených na LV č. XXXXX,
zároveň D. E. týmto splnomocnili k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode vyššie uvedených nehnuteľností
za sumu 2650,-Eur, na základe vyššie uvedeného splnomocnenia došlo dňa 11.08.2009 vo J. L. K. k
podpísaniu kúpnej zmluvy č. V961/09 medzi G. F. výlučným vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV
č. XXXX v zastúpení D. E. ako predávajúceho a M. C. E. ako kupujúceho, ktorej predmetom bol predaj
nehnuteľnosti uvedených na LV č. XXXX v katastrálnom území N., okr. O., za dohodnutú sumu 2650,-

Eur a na základe podaného návrhu na vklad, predložením kúpnej zmluvy, povolila správa katastra mesta
O. dňa 09.09.2009 vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v prospech kupujúceho M. C.
E., pričom bolo zistené, že G. F. predmetné splnomocnenie nepodpísal a kúpnu cenu neprevzal, čím
týmto konaním vznikla G. F., trvale bytom N. XXX reálna škoda vo výške 12 555,-Eur,

v bode 3/ obž. D. F.

- v dobe od 22.12.2008 do 31.07.2009 v N. č. 383, okr. O., ako dlžníčka, prevzala od C. F. ako veriteľky,
opakované finančné hotovosti spolu vo výške 3 560,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou splatnostido 31.07.2009, kde tieto napriek opakovaným výzvam doposiaľ nevrátila, pričom pri poskytnutí pôžičiek
veriteľkezatajilaexistujúcezáväzkyvočiinýmveriteľom,čímtaktouvedenímveriteľkydoomyluohľadom
svojej platobnej schopnosti, spôsobila C. F., trvale bytom N. P. XXX, okr. O., škodu vo výške 3560,-Eur,

- v presne nezistený deň v júli 2009 v N. č. 383, okr. O., ako dlžníčka prevzala od G. F., ako veriteľa,
finančnú hotovosť vo výške 800,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou splatnosti do 30.09.2009, kde
túto napriek opakovaným výzvam doposiaľ nevrátila, čím takto svojím konaním spôsobila G. F., trvale
bytom N. P. XXX, okr. O., škodu vo výške 800,-Eur,

- dňa 30.07.2009 vo J. O. P. XX, okr. A., ako dlžníčka prevzala od Q. F., ako veriteľky, finančnú
hotovosť vo výške 200,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou splatnosti 08.08.2009, kde túto doposiaľ
nevrátila, pričom pri poskytnutí pôžičky veriteľke zatajila existujúce záväzky voči iným veriteľom, čím
takto uvedením veriteľky do omylu ohľadom svojej platobnej schopnosti spôsobila Q. F., trvale bytom J.
O. P. XX, okr. A., škodu vo výške 200,-Eur,

- v dobe od 14.07.2009 do 15.08.2009 v N. P. 473, okr. O., ako dlžníčka prevzala od C. G. O., ako
veriteľky, opakovane finančné hotovosti spolu vo výške 200,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou
splatnosti do 22.08.2009, kde túto doposiaľ nevrátila, pričom pri poskytnutí pôžičky veriteľke zatajila
existujúce záväzky voči iným veriteľom, čím takto uvedením veriteľky do omylu ohľadom svojej platobnej

schopnosti spôsobila C. G. O., trvale bytom N. P. XXX, okr. O., škodu vo výške 200,-Eur,

t e d a

v bode 1/, 3/ - na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že využila niečí omyl, spôsobila tak na

cudzom majetku väčšiu škodu a čin spáchala závažnejším spôsobom konania – na viacerých osobách,
s časti v bode 1 /spoločným konaním,

č í m s p á ch a l a

pokračovací zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2, odsek 3 písm. c/ Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zákona, s časti v bode 1/ formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona

a za to jej

u k l a d á

Podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/ Tr. zákona, § 38 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 39 ods. 1
Trestného zákona, trest odňatia slobody na 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona u r č u j e skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/99/2012 zo dňa 14. septembra 2022 bol obžalovaný D.

E. v bode 1/ a 2/ uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3
písm. a/ Trestného zákona, kde konania v bode 1/ rozsudku sa dopustil formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 Trestného zákona a obžalovaná D. F. v bode 1/ rozsudku uznaná za vinnú zo zločinu podvodu
spolupáchateľstvompodľa§20k§221odsek1,odsek3písm.a/Trestnéhozákonaavbode3/rozsudku
zo zločinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2, odsek 3 písm. c/ Trestného zákona na tom skutkovom

základe, žev bode 1

- dňa 10.08.2009 v presne nezistenom čase na Obecnom úrade v obci K., po vzájomnej dohode uviedli
do omylu G. F. v otázke oprávnenosti zastupovania vo veci predaja vlastníckeho podielu, zapísaného
na LV XXXX tým, že D. F. predložila D. E. splnomocnenie overené poverenou pracovníčkou Obecného
úradu v K., ktorým D. F. a G. F. splnomocnili D. E. na všetky úkony spojené s predajom ornej pôdy
parc. 557/2 o rozlohe 969 m2 a záhrady parc. 499 o rozlohe 1542 m2 uvedených na LV č. XXXXX,

zároveň D. E. týmto splnomocnili k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode vyššie uvedených nehnuteľností
za sumu 2650,-Eur, na základe vyššie uvedeného splnomocnenia došlo dňa 11.08.2009 vo J. L. K. k
podpísaniu kúpnej zmluvy č. J. medzi G. F. výlučným vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV č.
XXXX v zastúpení D. E. ako predávajúceho a M. C. E. ako kupujúceho, ktorej predmetom bol predaj
nehnuteľnosti uvedených na LV č. XXXX v katastrálnom území N., okr. O., za dohodnutú sumu 2650,-
Eur a na základe podaného návrhu na vklad, predložením kúpnej zmluvy, povolila správa katastra mesta

O. dňa 09.09.2009 vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v prospech kupujúceho M. C.
E., pričom bolo zistené, že G. F. predmetné splnomocnenie nepodpísal a kúpnu cenu neprevzal, čím
týmto konaním vznikla G. F., trvale bytom N. XXX reálna škoda vo výške 12 555,-Eur,

v bode 2/ rozsudku obžalovaný D. E.

- dňa 07.08.2009 v presne nezistenom čase na Obecnom úrade v obci R., po vzájomnej dohode s D. F.,
uviedol do omylu G. F. a C. F. v otázke oprávnenosti zastupovania vo veci uzatvárania a podpisovania
kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, katastrálne územie R., obec R., okr. O.
tak, že využil ich dôveru, ktorú za nápadne pre nich nevýhodných podmienok v domnení, že podpísaním

splnomocnenia D. E. poskytne D. F. finančnú pôžičku, manželia F. mali byť ručiteľmi tejto pôžičky,
nakoľko dcére plne dôverovali, obsah splnomocnenia si neprečítali a následne dňa 07.08.2009 podpísali
na H. I. J. R. pred zamestnankyňou úradu splnomocnenie, ktorým splnomocňujú osobu menom D. E.
na úkony spojené s predajom parc. č. KN202/24 – záhrady o výmere 210 m2, rodinný dom súp. č. XXX
postavený na parc. č. KN202/16 zapísané na menách F. G. a C. F., S. A. na LV XXX a zároveň D. E.

splnomocnili k zastupovaniu vykonávania práv a povinností pri uzatváraní a podpisovaní kúpnej zmluvy
o predaj nehnuteľností uvedených na LV č. XXX za dohodnutú cenu 4000,-Eur, ktorú mala prevziať D. F.,
S. F., čím uvedeným konaním vznikla manželom F., trvale bytom R. XXX, škoda vo výške 49 400,-Eur.

v bode 3/ obžalovaná D. F.

- v dobe od 22.12.2008 do 31.07.2009 v Kamenici č. 383, okr. O., ako dlžníčka, prevzala od C. F., ako
veriteľky, opakované finančné hotovosti spolu vo výške 3 560,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou
splatnostido31.07.2009,kdetietonapriekopakovanýmvýzvamdoposiaľnevrátila,pričompriposkytnutí
pôžičiek veriteľke zatajila existujúce záväzky voči iným veriteľom, čím takto uvedením veriteľky do omylu

ohľadom svojej platobnej schopnosti, spôsobila C. F., trvale bytom N. č. 383, okr. O., škodu vo výške
3560,-Eur,

- v presne nezistený deň v júli 2009 v N. č. 383, okr. O., ako dlžníčka prevzala od G. F., ako veriteľa,
finančnú hotovosť vo výške 800,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou splatnosti do 30.09.2009, kde

túto napriek opakovaným výzvam doposiaľ nevrátila, čím takto svojím konaním spôsobila G. F., trvale
bytom N. P. XXX, okr. O., škodu vo výške 800,-Eur,

- dňa 30.07.2009 vo J. O. P. XX, okr. A., ako dlžníčka prevzala od Q. F., ako veriteľky, finančnú
hotovosť vo výške 200,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou splatnosti 08.08.2009, kde túto doposiaľ

nevrátila, pričom pri poskytnutí pôžičky veriteľke zatajila existujúce záväzky voči iným veriteľom, čím
takto uvedením veriteľky do omylu ohľadom svojej platobnej schopnosti spôsobila Q. F., trvale bytom J.
O. P. XX, okr. A., škodu vo výške 200,-Eur,

- v dobe od 14.07.2009 do 15.08.2009 v N. č. 473, okr. O., ako dlžníčka prevzala od C. G. O., ako

veriteľky, opakovane finančné hotovosti spolu vo výške 200,-Eur ako bezúročnú pôžičku s lehotou
splatnosti do 22.08.2009, kde túto doposiaľ nevrátila, pričom pri poskytnutí pôžičky veriteľke zatajila
existujúce záväzky voči iným veriteľom, čím takto uvedením veriteľky do omylu ohľadom svojej platobnej
schopnosti spôsobila C. G. O., trvale bytom N. P. 473, okr. O., škodu vo výške 200,-Eur.Obžalovanému D. E. okresný súd podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu,
pretože trest uložený mu rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10T/1/2018 zo dňa

24.06.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 4To/5/2020 zo dňa 17.02.2021
považoval na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Obžalovanej D. F. prvostupňový súd podľa § 221 ods. 3, s použitím § 39 ods. 2 písm. a/ Trestného
zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený a podľa
§ 50 ods. 1 Trestného zákona určená skúšobná doba v trvaní 3 (troch) rokov .

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku okresný súd poškodených C. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX,
G. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX s nárokom na náhradu škody odkázal na občianskosúdne

konanie.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania prokurátor, čo do výroku o treste
v neprospech oboch obžalovaných a obžalovaná D. F. do viny a trestu.

V neskoršie preložených dôvodoch odvolania obžalovaná prostredníctvom zvoleného obhajcu namieta,
že súd na základe vykonaného dokazovania a dôkazov, ktoré boli zabezpečené či to už v prípravnom
konaní alebo na hlavných pojednávaniach nesprávne rozhodol, ak ju uznal vinnou zo žalovaných
trestných činov. Ohľadom skutku pod bodom 1 obžalovaná počas celého trestného konania tvrdila, že
sa uvedeného skutku nedopustila. Podrobne opísala, že jedine čoho sa dopustila je, že na H. I. J. K. sa

podpísala do knihy overovania podpisov v mene svojho manžela, pričom ju pracovníčka obecného úradu
vôbec neupozornila, že sa má podpísať svojim menom F. v zastúpení F.. Túto jej obranu jednoznačne
verifikoval vo svojom znaleckom posudku ako aj pri svojej výpovedí znalec PhDr. Igor Grajciar, kde vo
svojomznaleckomposudkunaotázkučíslo1/uviedol,žespornýpodpisnaplnejmociosplnomocneníD.
F. k zastupovaniu pri prevode nehnuteľností datovaný 10.08.2009 označený ako 001/099 je kategorický

pravý, vlastnoručne napísaným podpisom G. F.. Taktiež na otázku číslo 2/ znalec uviedol, že podpis na
plnej moci o splnomocnení D. E. k zastupovaniu pri prevodoch nehnuteľností datovaný dňa 10.08.2009
a označený ako 002/099 je kategoricky pravý, vlastnoručne napísaný podpisom G. F.. Obžalovaná
chce ešte zdôrazniť, že znalec pri svojej výpovedí uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku
vychádzal zo sporných podpisov a mal k dispozícii porovnávacie podpisy, ktoré boli nepochybne pravými

podpismi poškodeného G. F. a tiež mal skúšku písma poškodeného, kde za týmto účelom poškodeného
predvolal a ktorý mu riadne poskytol skúšku písma. Teda mal dostatok porovnávacieho materiálu, aby
mohol posúdiť pravosť podpisov. Taktiež znalec PhDr. Igor Grajciar v znaleckom posudku č. 5/2015
uviedol, že podpis F. G., ktorý označil ako 001/990 na kúpnej zmluve zo dňa 10.08.2009 je jednoznačne
pravým podpisom G. F.. Súd prvého stupňa sa však so závermi znaleckých posudkov nestotožnil a uveril

výpovediam svedkov poškodených, bývalého manžela obžalovanej, svokra a svokry, ktorých výpovede
sú podľa strany obhajoby tendenčné, nakoľko sú voči osobe obžalovanej títo svedkovia zaujatí. Čo sa
týka skutku pod bodom 3/ rozsudku, tak tu chce obžalovaná uviesť, že súd tu mal postupovať v zmysle
zásady „ ultima ratio“ a tieto skutky v jej prípade nie sú trestným činom. Je pravdou, že si od svedkov
požičala tam uvedené sumy, ktoré v rôznych časových intervaloch aj vrátila ako pôžičku. V zmysle

Občianskeho zákonníka platí, že ak pri pôžičke a to aj ústnej, keď nie je dojednaná doba splatnosti,
dlh sa stáva zročným, po tom čo je dlžník veriteľom vyzvaný na splatenie a od tej doby, teda od doby
splatnosti sa aj dlh v 3 ročnej dobe premlčuje. Ako vyplýva zo svedeckých výpovedí obžalovaná nebola
vyzývaná svedkami na vrátenie požičaných peňazí a teda nemohla byť v omeškaní s ich vrátením. V
zmysle Občianskeho zákonníka je irelevantné či mala viacero pôžičiek, alebo iba jednu alebo žiadnu.

Občiansky zákonník je zákon rovnakej právnej sily ako Tr. zákon. Ak obžalovaná neporušila Občiansky
zákonník nemohla porušiť ani normy trestného práva. Preto obhajoba navrhuje na základe uvedených
skutočností, aby odvolací súd obžalovanú spod obžaloby oslobodil, resp. aby vec zrušil a vrátil súdu
prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň navrhujú odvolanie prokurátora podľa § 319
Tr. poriadku zamietnuť ako nedôvodné.

Prokurátor vo svojom odôvodnení odvolania po rekapitulácii výrokovej časti napadnutého rozsudku
a tam uvedeným odôvodnením uložených trestov obžalovaným sa nestotožnil s úvahami
prvostupňového súdu pri ukladaní trestu. Poukazuje na súdnu prax pri upustení od uloženia súhrnnéhotrestu. Zo spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný bol skorším rozsudkom právoplatne odsúdený za
nie zanedbateľnú majetkovú trestnú činnosť, ktorej sa dopúšťal v období od 25.06.2004 do 04.10.2007.
Ďalej je zrejmé, že trest mu uložený je trestom pri dolnej hranici trestnej sadzby najprísnejšieho

trestného činu, za ktorý bol uznaný vinným. V tomto prípade obžalovaný mal spáchať skutky v rokoch
2008 - 2009, jedná sa o viac skutkov právne posúdených ako trestný čin podvodu, teda opätovne sa
jedná o majetkovú trestnú činnosť. Vzhľadom na uvedené, v kontexte s podmienkami pre posúdenie
dôvodnosti upustenia od uloženia súhrnného trestu, súd v rámci úvah o treste žiadnym spôsobom
bližšie nerozviedol dôvody, ktoré boli pre neho podstatné pre záver o zákonnosti upustenia od uloženia

súhrnného trestu. Súd len konštatoval, že je to pre ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa dostatočné,
avšak bližšie už sa nevyjadril ku konkrétnym okolnostiam, ktoré takýto záver odôvodňujú (správanie
obžalovaného, jeho osobné, rodinné pomery, primeranosť k povahe a závažnosti zbiehajúcej trestnej
činnosti a iné). Samozrejme, aj dĺžka trestného konania môže byť dôvodom k úvahám o uloženie
miernejšieho trestu, avšak aj túto skutočnosť je potrebné vyhodnocovať s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu. Vzhľadom na povahu, charakter, spôsob spáchania trestného činu, ako aj výšku

majetkového prospechu, ktorý sa obžalovaný snažil získať, nemožno skutok v tejto trestnej veci
považovať za taký, ktorý by bolo možné posúdiť ako konanie nižšej závažnosti a teda považovať už
uložený trest vo vzťahu k tejto zbiehajúcej sa trestnej činnosti, za primeraný. Naopak, vzhľadom na
vykonané dokazovanie je zrejmé, že obžalovaný takto konal s ďalšou osobou tak, aby uviedli do omylu
poškodených, pričom sa snažil zabezpečiť protiprávnym spôsobom také právne listinné podklady pre

uskutočnenie ďalších právnych úkonov, ktoré by nasvedčovali oprávnenosti jeho nároku a následne
sám vykonal ďalšie právne úkony vo vzťahu k majetku, aby zabezpečil sťaženie, resp. nemožnosť
úspešného uplatnenia nároku oprávnenou osobou (poškodeným) prostriedkami civilného práva. Preto
takéto konanie obžalovaného nemožno posúdiť inak, ale len ako sofistikovanú formu protiprávneho
podvodného konania. Obžalovaný v priebehu trestného konania sa nepriznal, svoje konanie neoľutoval

a taktiež nevyvinul žiadne kroky k účinnej náprave škodlivého následku. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti
nemôže dĺžka trestného konania byť jediným dôvodom ukladania trestu v prospech obžalovaného v
zmysle akceptovania trestu uloženého skorším rozsudkom o výmere 4 rokov nepodmienečne, naviac,
ak u neho prichádza do úvahy, pri zohľadnení priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h/, písm.
m/ Tr. zák., uloženie trestu odňatia slobody o výmere minimálne 64 mesiacov. Má preto za to, že u

obžalovaného absentujú akékoľvek relevantné okolnosti preukazujúce dôvodnosť upustenia od uloženia
súhrnného trestu a teda nemôže byť naplnený účel trestu, ani zabezpečená ochrana spoločnosti a
náprava páchateľa.

Vo vzťahu k trestu uloženému obžalovanej D. F. prokurátor uvádza, že spôsobom konania, osobám, voči

ktorým protiprávne konanie smerovalo (voči osobám blízkym - rodičia, manžel), spôsobenému následku,
výške škody, je toto konanie taktiež možné vyhodnotiť ako sofistikovanú podvodnú trestnú činnosť.
Obžalovaná v priebehu trestného konania sa k spáchaniu skutkov taktiež nepriznala, svoje konanie
neoľutovala a taktiež nevyvinula žiadne kroky k účinnej náprave škodlivého následku. Obžalovanú tiež
nemožno považovať za osobu, u ktorej by posudzované konanie mohlo byť považované za akýsi „exces“

z vedenia riadneho života, nakoľko v minulosti už bola niekoľkokrát odsúdená za spáchanie trestnej
činnosti. Uvedené platí aj napriek tomu, že sa na ňu hľadí, akoby odsúdená nebola. Preto, ani vzhľadom
k dĺžke konania, čo je v podstate jediným dôvodom uloženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby
u obžalovanej, bez zisteniach iných skutočností, odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu, nemožno
takto uložený podmienečný trest odňatia slobody o výmere 2 rokov považovať za zákonný, správny a

spravodlivý. Naviac u obžalovanej, pri zohľadnení priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák.,
prichádza do úvahy taktiež uloženie trestu odňatia slobody o výmere minimálne 64 mesiacov. Preto
navrhol, aby odvolací Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/99/2012
zo dňa 14.09.2022 vo výrokoch o treste a rozhodol sám tak, že obžalovanému D. E. uloží súhrnný
nepodmienečný trest odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby, minimálne o výmere 5 rokov, so

zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia
a obžalovanej D. F. uloží úhrnný trest odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby o výmere 3 rokov,
s probačným dohľadom nad jej správaním, s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou o výmere 5
rokov, za súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinnosti.

Z vyjadrenia obhajcu obž. D. E. k odvolaniu prokurátora vyplýva, že odvolaním napadnutý rozsudok
považujú za spravodlivý, náležite odôvodnený a koreluje so všetkými skutočnosťami, ktoré počas
trestného konania vyšli najavo. Na zdôraznenie správnosti napádaného výroku poukazujú na to, že nie
je pravdou tvrdenie prokurátora o tom, že jediným kritériom, ktoré viedlo súd prvého stupňa k upusteniuod uloženia súhrnného trestu osobe obžalovaného bola iba dĺžka trestného konania a nie je pravdou
ani to, aby súd prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsudku bližšie nerozviedol dôvody, ktoré
ho k predmetnému upusteniu od uloženia súhrnného trestu viedli. Súd prvého stupňa v odôvodnení

odvolanímnapadnutéhorozsudku(str.21,4.odsek)jasneuviedol,žekupusteniuoduloženiasúhrnného
trestu pristúpil v prípade obžalovaného preto, lebo skorším rozsudkom mu bol uložený nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a tento trest odňatia slobody mu bol uložený taktiež za
majetkovú trestnú činnosť, ktorej sa navyše dopustil v období od 25.06.2004 do 04.10.2007, tzn. v
obdobíbezprostrednepredchádzajúcomspáchaniutrestnejčinnosti,zaktorúhovtomtotrestnomkonaní

uznal vinným súd prvej inštancie a až nad rámec vyššie uvedeného súd prvej inštancie v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku (str. 21, 5. odsek) dodal, že k upusteniu od uloženia súhrnného trestu
ho viedla aj dĺžka tohto trestného konania, ktorá sama o sebe odôvodňuje uloženie miernejšieho trestu.
Z uvedeného teda vyplýva, že nie sú pravdivé tvrdenia prokurátora o tom, aby súd prvej inštancie bližšie
nerozviedoldôvody,ktoréhoviedlikupusteniuoduloženiasúhrnnéhotrestuažetakýmtodôvodommala
byť výlučne iba dĺžka tohto trestného konania. Vo vzťahu k skoršiemu odsúdeniu (za skutky z obdobia

od 25.06.2004 do 04.10.2007) obžalovaný chce ďalej dodať, že ide skutočne o negatívne obdobie jeho
minulosti, ktoré bolo poznačené trestnou činnosťou s tým, že trestnú činnosť prejednávanú v tomto
trestnom konaní osobne považujem za „súčasť“ takéhoto negatívneho obdobia svojej minulosti, ktoré
je už definitívne a dlhodobo za ním. Podľa názoru obžalovaného je správne a spravodlivé, ak súd prvej
inštancie náležite reflektoval tak na charakter predchádzajúcej trestnej činnosti ako aj na obdobie jej

spáchania a až na základe toho dospel k záveru o tom, či je alebo nie je v jeho prípade na mieste
upustenie od uloženia súhrnného trestu. V tomto smere sa v plnej miere stotožňuje s konštatovaním
súdu prvej inštancie o tom, že ide identicky o majetkovú trestnú činnosť a to navyše z takmer toho
istého obdobia. Osobitne vo vzťahu k dĺžke tohto trestného konania, ktorú aj samotný súd prvej inštancie
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku (str. 21, 5. odsek) označil de facto za samostatný

dôvod pre uloženie miernejšieho trestu dodal, že skutky, za spáchanie ktorých bol v tomto trestnom
konaní súdom prvej inštancie uznaný vinným, sa stali v auguste roku 2009, tzn. takmer pred 14 rokmi,
obvinenie za spáchanie týchto skutkov mu bolo vznesené v auguste roku 2010, tzn. takmer pred
13 rokmi a obžaloba na súd prvej inštancie bola podaná v septembri roku 2012, tzn. takmer pred 11
rokmi. Zohľadniac rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a to Najvyššieho súdu SR (napr. 3 Tdo

54/2017 zo dňa 14.03.2018), Ústavného súdu SR (napr. uznesenie ÚS SR č. k. IV. ÚS 203/2013 zo
dňa 05.04.20213) a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Beck proti Nórsku z
26.06.2001, sťažnosť č. 26390/95), možno konštatovať, že zmiernenie trestu, resp. uloženie nižšieho
trestu v rámci zákonom ustanoveného rámca v neprimerane dlho trvajúcich trestných konaniach je
adekvátne a možno to považovať za určitú formu satisfakcie, resp. odškodnenia štátu za neprimerane

dlhéobdobieneistoty,ktorémujepáchateľtrestnéhočinuvystavený.Vtomtokontextemáobžalovanýna
rozdiel od prokurátora za to, že ak by aj súd prvého stupňa hypoteticky ako jediný dôvod pre upustenie
od uloženia súhrnného trestu v jeho prípade vzal do úvahy neprimeranú dĺžku tohto trestného konania
v trvaní takmer 13 rokov (čo nie je pravdou, pretože súd prvej inštancie zohľadnil aj iné okolnosti), tak aj
takéto odôvodnenie by podľa názoru obžalovaného mohlo argumentačne spoľahlivo obstáť. Následne

poukazuje a rozoberá pojem extrémne prieťahy v súdnom konaní. Navrhol krajskému súdu odvolanie
prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Na základe takto podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obž. D. F. je dôvodne, aj keď z iných ako uvádzaných
dôvodov a odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Odvolací súd úvodom konštatuje, že predmetom jeho prieskumnej činnosti boli výroky o vine a
treste u obžalovanej D. F. a výrok o treste u obž. D. E., keďže odvolanie podal vo vzťahu k tomuto
obžalovanému len prokurátor čo do trestu, čím výrok o vine a právnej kvalifikácii konania v bode 1 a 2
napadnutého rozsudku u obž. D. E. nadobudol právoplatnosť.

Vo vzťahu k žalovaným skutkom u obž. D. F. krajský súd má za to, že boli vykonané dôkazy v rozsahu
potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci zákonným spôsobom a to aj so zohľadnením
dôkazov vykonaných odvolacím súdom na verejnom zasadnutí (uvedených nižšie), pričom ani obhajoba
ani prokurátor sa v odvolacom konaní vykonania ďalších dôkazov nedomáhali. Z týchto procesnezabezpečenýchdôkazovnásledneokresnýsúdvyvodilskutkovéokolnosti,pričomtietomajúpodoplnení
dokazovania krajským súdom oporu vo výsledkoch dokazovania. Takto ustálené skutkové okolnosti,
potom považuje odvolací súd za správne, s nimi sa stotožnil a keďže prvostupňový súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal,
krajský súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa, z dôvodu neopakovania tých istých okolností
a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Krajský súd zastáva názor, že výsledky vykonaného a doplneného dokazovania v danom prípade

vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez
akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaná D. F. spáchala skutky, ktoré sú
jej obžalobou kladené za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný
základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov
v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov
o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie

dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia.

Vo vzťahu ku záveru o vine v bode 1/ u obž. D. F. súd prvého stupňa mal v konaní výpoveďou
poškodeného G. F. ml., ako aj výpoveďami svedkov, jeho kolegov jednoznačne preukázané, že v tom
čase bol na pracovnom turnuse vo T. a počas celého turnusu nebol doma a teda nemohol predmetné

splnomocnenia podpísať. Obžalovaná o tom, aby tieto splnomocnenia podpísal jej manžel nepredložila
okresnému súdu žiaden dôkaz, pričom samotné vyjadrenie obžalovanej, že sa o odpredaji pozemku,
ktorý bol vo výlučnom vlastníctve jej manžela a rodinného domu nerozprávala, nevysvetlila mu dôvody,
ale mu len nechala na stole papiere na podpis, je nevierohodné a neakceptovateľné. Prvostupňový
súd to považoval len za účelovú obranu na strane obžalovanej, ktorá nemá žiadnu logickú oporu.

Je pravdou, že znalec PhDr. Igor Grajciar v znaleckých posudkoch konštatoval, že sporný podpis na
plnej moci o splnomocnení D. F. k zastupovaniu pri prevode nehnuteľnosti, datovaný 10.08.2009 je
pravým, vlastnoručne napísaným podpisom G. F., taktiež podpis na plnej moci o splnomocnení D. E.
k zastupovaniu pri prevodoch nehnuteľnosti datovaný 10.08.2009 je pravým, vlastnoručne napísaným
podpisom G. F. a sporný podpis v znení „F. G.“ na kúpnej zmluve z 10.08.2009 je pravým vlastnoručne

napísaným podpisom G. F.. Na druhej strane bolo preukázané, že podpis G. F. na plnej moci zo dňa
10.08.2009, ktorým splnomocnil D. E., aby ho zastupoval pri uzatváraní kúpnej zmluvy o prevode
nehnuteľností, bol na obecnom úrade overený pracovníčkou bez prítomnosti poškodeného, pričom
pracovníčka tak konala na základe toho, že ju k tomu uprosila obžalovaná D. F.. Súd prvého stupňa
zároveň poukázal aj na výpoveď svedkyne U. P., ktorá vypovedala, že obžalovaná jej sama rozprávala

o tom, že je vo veľkých problémoch, pretože založila rodinný dom, ktorý spolu s manželom postavili,
rovnako založila aj rodičovský dom. Obžalovaná jej povedala, že manžel nevedel o tom, že tento rodinný
dom založila, že mu to dala podpísať, keď bol opitý, alebo nejakým takým spôsobom. Tento rodinný dom
založila p. E., kde jej povedala, že sa s ním dohodla, že keď vyhrá súdny proces, že ho prevedie na ňu,
len ona bude majiteľkou tohto domu. Rovnako založila rodinný dom svojich rodičov p. E., kde taktiež o

tom nikto nevedel, ani jej brat. Okresný súd poukázal aj na ostatné preukázané súvislosti z výpovede
svedkov, že obžalovaná bola v tom čase vo veľkých finančných problémoch, čo nakoniec vyplýva aj z
výpovede samotnej obžalovanej, z čoho vyplýva záver, že obžalovaná sa skutku dopustila, tak ako je
to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku v spolupáchateľstve s obžalovaným D. E.. Uvedený záver
potvrdzuje aj to, že obžalovaná sa o tom, že bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam zrealizovaný

manželovi nezmienila, ani po jeho príchode domov z T., dozvedel sa o tom náhodne pri prevode iných
pozemkov. Ak obžalovaná tvrdí, že manžel o tomto predaji resp. prevode vedel, nevysvetlila, prečo
nepočkala, kým sa manžel vrátil domov z T., aby došlo k riadnemu prevodu nehnuteľnosti, keďže manžel
obžalovanej, poškodený G. F. ml. sa vrátil domov o mesiac po tomto prevode. Zároveň je zarážajúcim
faktom cena za prevod týchto nehnuteľností a to pozemku ako aj neskolaudovaného rodinného domu za

sumu 2.650,-Eur, keďže cena týchto nehnuteľností pri riadnom predaji by bola niekoľkonásobne vyššia
a tým by obžalovaná získala aj viac peňazí na uhradenie svojich dlhov, kde tvrdila, že bola vydieraná a
musela uhradiť dlhy. Celé konanie obžalovanej je v tomto smere nelogické a so zrejmým cieľom scudziť
tieto nehnuteľnosti bez vedomia poškodeného, teda jej manžela.

K takto uvádzaným skutočnostiam je potrebné poukázať aj na doplnené dokazovanie uskutočnené
krajským súdom na verejnom zasadnutí, pričom boli oboznámené listinné dôkazy, na základe ktorých
došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uvedenej v skutku 1/ a to kúpnu zmluvu o prevode
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k.ú. N., okres O., parcela KN-499 a parcela KN 557/2uzatvorená medzi G. F., nar. XX.XX.XXXX v zastúpení obžalovaným D. E. ako predávajúcim a M.
C. E. (synom obžalovaného) ako kupujúcim zo dňa 11.08.2009 a Plnomocenstvo, ktorým G. F. a D.
F. (obžalovaná) splnomocňujú D. E. (obžalovaného), aby ich zastupoval v plnom rozsahu práv pri

uzatváraní kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá je tam bližšie špecifikovaná ako aj kúpna cena
(2.650 Eur), taktiež v konaní o povolenie vkladu do katastra a iné, na ktorej je overený nielen podpis
obžalovanej ale aj podpis pošk. G. F. dňa 10.08.2009 na matrike obce K.. Z výpovede obžalovanej (viď
čl. 960) pritom jednoznačne vyplýva, že práve na tejto plnej moci (nachádzajúca sa na čl. 926), ktorá bola
preložená príslušnému katastrálnemu úradu v konaní o povolanie vkladu do katastra nehnuteľností, sa

nielenže ona sama podpísala, ale popísala sa aj za svojho v tom čase manžela G. F. jeho menom, ktorý
tam ani nebol prítomný, pričom uprosila matrikárku svedkyňu K. O., aby overila podpis aj jej manžela,
čo táto v rozpore so zákonnými predpismi urobila.

Aj keď obhajoba namieta, že v zmysle znaleckých posudkov a výpovedí znalca PhDr. Igora Grajciara
vyplýva, že sporný podpis na plnej moci o splnomocnení D. F. k zastupovaniu pri prevode nehnuteľností

datovaný 10.08.2009 označený ako 001/099 je kategorický pravý, vlastnoručne napísaným podpisom
G. F. a podpis na plnej moci o splnomocnení D. E. k zastupovaniu pri prevodoch nehnuteľností datovaný
dňa 10.08.2009 a označený ako 002/099 je kategoricky pravý, vlastnoručne napísaný podpisom G. F. a
taktiež, že podpis F. G., ktorý označil ako 001/990 na kúpnej zmluve zo dňa 10.08.2009 je jednoznačne
pravým podpisom G. F., je nutné uviesť, že tieto listiny neboli predložené na príslušný kataster

nehnuteľností a ani na ich základe nebol povolený vklad a tým aj zmena vlastníka vyššie uvádzaných
nehnuteľností. Tieto by ani neboli spôsobilé na takéto konania, keďže pri prevodoch nehnuteľností zákon
jednoznačne vyžaduje overený podpis vlastníka nehnuteľnosti (predávajúceho, darcu), čo ani jedna
z týchto listín nespĺňala. V danom prípade je preto irelevantné, či na vyššie uvádzaných listinách je/nie je
pravý podpis pošk. G. F., pretože na kataster nehnuteľností bola predložená iná listina- plnomocenstvo

na zastupovanie, ktorú tento poškodený vlastnoručne nepodpísal, ale ho podpísala práve obž. D. F., čím
sa dopustila podvodného konania na úkor poškodeného, ktorý bol výlučným vlastníkom prevádzaných
nehnuteľností a pritom sa obohatila o kúpnu cenu 2.650,- Eur, ktorú jej odovzdal obž. D. E..

Vo vzťahu ku skutkom pod bodom 3/ súd prvého stupňa uznal vinu obž. D. F. na základe toho, že v

konaní bolo preukázané, že obžalovaná uviedla poškodených C. F., G. F., Q. F. a C. G. O. do omylu o
otázkejejschopnostisplácaťpôžičku,pričomvedela,ževčasekeďsipožičalapeniazeodpoškodených,
nemala finančné prostriedky na ich vrátenie.

Odvolací súd na doplnenie vyššie uvedeného záveru oboznámil úverové zmluvy uzavreté medzi

obžalovanou D. F. a veriteľmi v rozhodnom období, z ktorých vyplýva, že obžalovanej bol poskytnutý
úver dňa 04.03.2009 K. R. vo výške 7.000,- Eur, dňa 19.03.2009 ČSOB bankou v sume 3.300,- Eur, dňa
03.04.2009 H. R. vo výške 1.700,- Eur, pričom tieto úvery nesplácala v dohodnutých termínoch a boli
postúpené na vymáhanie. Taktiež zo správy GE MONEY vyplýva, že obžalovanej bol dňa 05.05.2008
poskytnutý úver vo výške 3.319,39 Eur a dňa 28.08.2009 v sume 1.659,70 Eur, pričom splátky u oboch

pôžičkách uhrádzala do marca 2009 a z dôvodu omeškania s platením veriteľ odstúpil od zmlúv
a tieto predčasne ukončil (07.07.2009 a 15.07.2009). Prvá stavebná sporiteľňa a.s. pritom zasielala
obžalovanej v dňoch 03.08.2009 a 02.09.2009 upomienky k úhrade nedoplatku. Sama obžalovaná
pritom uviedla, že jej príjem v tom čase (od marca do októbra 2009) pozostával len z opatrovateľského
príspevku na matku vo výške 169,- Eur mesačne.

Okrem toho obžalovaná dňa 07.05.2009 uznala pohľadávku vo výške 1.244.000,- Sk (41.293,24,- Eur)
voči p. C. F..

Z takto uvádzaných skutočnosti krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že obž. D. F. bola v čase

požičiavania si finančných prostriedkov od poškodených uvedených v bode 3/, t.j. C. F., G. F., Q. F. a C.
G. O. v predĺžení (insolventnosti), a teda si musela byť vedomá aj toho, že ňou požičané peniaze nevráti
v dohodnutom termíne, čím uviedla do omylu týchto veriteľov v otázke času a možnosti vrátiť poskytnuté
finančné prostriedky. Nie je pravdou tvrdenie obhajoby o tom, že by obžalovaná s menovanými veriteľmi
nemala dohodnutú dobu splatnosti, čo vyplýva z ich výpovedí a bola to práve obžalovaná, ktorá neplnila

v dohodnutom termíne splatnosti dlhu, pričom k tomu nie je potrebná žiadna výzva veriteľov zmysle
Občianskeho zákonníka na plnenie. Obžalovaná poškodeným hovorila napr., že peniaze vráti do týždňa,
keď príde manžel zo zahraničia a pod., teda bol identifikovaný dátum zročnosti dlhu a nie je nutné, aby
veriteľ svoju pohľadávku od obžalovanej najprv musel žiadať na základe písomnej výzvy, ale mohol saihneď obrátiť na súd a podať civilnú žalobu. Obž. D. F. ani nepopiera požičanie peňazí (okrem manželov
F., kde časť peňazí – 1560,- Eur, mala byť podľa nej darom) uvádzala len to, že s veriteľmi mala dohodu
o tom, že peniaze vráti, keď sa manžel vráti zo zahraničia, resp. keď bude mať alebo keď ona zarobí

peniaze v Rakúsku, čo ale nekorešponduje s výpoveďami jednotlivých poškodených, ktorí uvádzali
dostatočne konkretizované dátumy (obdobia), odkedy im poškodená sľubovala vrátiť požičané peniaze.
Obžalovaná si pritom musela byť vedomá, vzhľadom na dovtedy nesplatné úvery od vyššie uvádzaných
bankových inštitúcii, že v čase, keď si požičiavala peniaze od poškodených, im ich nebude môcť vrátiť
v dohodnutom čase, čím ich uviedla do omylu a na ich úkor sa obohatila.

Na základe týchto skutočností mal potom krajský súd za preukázané, že obžalovaná D. F. sa dopustila
konania kladenej jej za vinu.

Pochybil ale okresný súd pri právnej kvalifikácii konania obžalovanej. Z napadnutého rozsudku vyplýva,
že prvostupňový súd k bodu 1/ uviedol, že obžalovaní D. E. a D. F. spoločným konaním na škodu

cudzieho majetku seba obohatili tým, že využili niečí omyl a spôsobili tak na cudzom majetku väčšiu
škodu, čo je síce správne, avšak toto konanie u obž. D. F. právne kvalifikoval ako zločin podvodu
spolupáchateľstvompodľa§20k§221odsek1,odsek3písmenoa/Trestnéhozákona,tedažespôsobili
značnú škodu - viac ako 26.600 Eur, čo ale nezodpovedá skutočnosti, pretože obžalovaní žalovaným
činom spôsobili škodu vo výške 12.555,- Eur. Takémuto konaniu preto zodpovedá právna kvalifikácia

podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.

Naproti tomu v bode 3/ napadnutého rozsudku prvostupňový súd kvalifikoval konanie obžalovanej ako
zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona (závažnejší spôsob
konania–naviacerýchosobách– §138písm.j/Tr.zákona),avšakvprávnejveteuviedol,žeobžalovaná

na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že využila niečí omyl a spôsobila tak na cudzom majetku
značnú škodu, čomu ale odpovedá ustanovenie § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona.

Súčasne z oboznámených uznesení o vznesení obvinenia obž. D. F. vyplýva, že vo vzťahu ku skutku
uvedenom pod bodom 1/ bolo vydané uvedené uznesenie dňa 31.08.2010, ktoré si prevzala dňa

15.10.2010. Ohľadne skutkov pod bodom 3/ bolo uznesenie vyhotovené 31.12.2010 a obžalovanej bolo
doručené 05.01.2011. Obidve uznesenia sa pritom týkali toho istého trestného činu a to podvodu.

Podľa§122ods.10Tr.zákonazapokračovacítrestnýčinsapovažuje,akpáchateľpokračovalvpáchaní
toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin,

ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania
a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený
trestný čin.

Podľa § 122 ods. 13 Tr. zákona, ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení

vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok; to neplatí,
ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207. V takom prípade ide o pokračovanie
konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa
neodobral na záverečnú poradu.

Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že pokračovanie v trestnej činnosti je taká trestná činnosť,
keď jednotlivé čiastkové konania - čiastkové útoky napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu trestného
činu. Objektívna súvislosť je daná časovou súvislosťou v páchaní čiastkových útokov - môže ísť o
niekoľko dní alebo týždňov, rovnakým alebo podobným spôsobom páchania čiastkových útokov (napr.
vlámania, podvody, násilie), rovnakým predmetom útoku, výnimočne môže ísť aj o rôzne predmety (napr.

pri krádeži peniaze, klenoty, spotrebná elektronika). Subjektívna súvislosť spočíva v uskutočňovaní
rovnakého zámeru (jednotiaci zámer). V podstate ide o uskutočňovanie vopred uváženého plánu (napr.
série bytových krádeží, bankových lúpeží, znásilnení). V prípade pokračovacieho trestného činu sa
všetky čiastkové útoky posudzujú ako jeden trestný čin, pričom najmä pri majetkových trestných činoch
sa škody spôsobené jednotlivými čiastkovými útokmi spočítavajú. Rozhodujúcim znakom pokračovania

v trestnom čine, ktorý ho odlišuje od opakovania trestného činu (od rovnorodého viacčinného súbehu)
je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú zo subjektívnej
stránky spojené jedným a tým istým zámerom v tom zmysle, že páchateľ už od začiatku zamýšľa
aspoň v najhrubších črtách aj ďalšie útoky a že z objektívnej stránky sa tieto jednotlivé útoky javiaako postupné realizovanie tohto jedného zámeru. Čas, miesto a spôsob spáchania jednotlivých činov
páchateľom napĺňajúcich znaky toho istého trestného činu sú z hľadiska posudzovania objektívnych
súvislostí dôležité pre záver, či ide o pokračovanie v tom istom trestnom čine, alebo o jeho opakovanie. Z

týchto objektívnych okolností možno usudzovať aj na to, či páchateľ mal zjednocujúci zámer pokračovať
v páchaní toho istého trestného činu.

Krajský súd po oboznámení sa s vyššie uvedenými uzneseniami o vznesení obvinenia obž. D. F.
konštatuje, že obžalovaná sa vo všetkých zmienených prípadoch dopúšťala trestného činu podvodu

podľa § 221 Tr. zákona spočívajúcich v uvádzaní poškodených do omylu a obohatenia sa na ich úkor.
Dospel preto k záveru, že v daných prípadoch existuje ako objektívna tak aj subjektívna súvislosť v
páchaní jednotlivých čiastkových útokov obžalovanou a preto je nutné túto trestnú činnosť posudzovať
ako jeden pokračovací trestný čin.

Zistiac uvedené pochybenia preto krajský súd na podklade odvolania obžalovanej zrušil napadnutý

rozsudokvovzťahuknejvcelomrozsahuaznovarozhodol,pričomnanezmenenomskutkovomzáklade
napravil vyššie uvedené nesprávne právne vety a kvalifikácie jej konania.

Možno preto uzavrieť, že obžalovaná D. F. sa na škodu cudzieho majetku obohatila tým, že využila omyl
poškodeného G. F. a veriteľov menových uvedených v bode 3 /rozsudku, spôsobila tak na cudzom

majetku väčšiu škodu a čin spáchala závažnejším spôsobom konania – na viacerých osobách, s časti
v bode 1 /spoločným konaním s obž. D. E., čím naplnila všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty
pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zákona, s časti v bode 1/ formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona.

Krajský súd na tomto mieste zároveň uvádza, že ako z výrokovej časti tak ani z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, či sa prvostupňový súd zaoberal poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami na strane obž. D. F. tak, ako mu to ukladá ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona. Okresný súd svoj
prieskum obmedzil len na konštatovanie, že obžalovaná bola doposiaľ štyri krát súdne trestaná, pričom

všetky odsúdenia sú zahladené, teda sa na ňu hľadí, akoby nebola súdne trestaná. Z oboznámených
trestných rozkazov Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/2/2012 zo dňa 25.01.2012, sp. zn. 3T/18/2012
zo dňa 12.03.2012, sp. zn. 4T/82/2014 zo dňa 20.11.2014 a sp. zn. 5T/68/2014 z 20.08.2014, ktoré
sú všetky mimochodom zahladené vyplýva, že tam súdených skutkov sa obžalovaná dopustila, až po
spáchaníterazsúdenejtrestnejčinnosti,pretojejmalokresnýsúdpriznaťpoľahčujúcuokolnosťvzmysle

§36písm.j/Tr.zákona–obžalovanáviedlapredspáchanímtrestnéhočinuriadnyživot,čokrajskýsúdvo
svojom rozhodnutí napravil. Len na ozrejmenie, odvolací súd nemohol pričítať obžalovanej priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona, teda že obžalovaná spáchala viac trestných činov, pretože
konanie obžalovanej bolo odvolacím súdom posúdené a právne kvalifikované ako jeden pokračovací
zločin podvodu, pričom zo Stanoviska 1/2011 trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky k rozdielnemu výkladu § 37 písm. h/ Tr. zák. v otázke pojmu "viac" trestných činov sp. zn. Tpj
104/2009, prijaté 14. júna 2010 vyplýva, že pojmy "viac" v slovnom spojení "viac trestných činov" v § 37
písm. h/ Tr. zák. a "dva a viac" v slovnom spojení "dva a viac trestných činov" v § 41 ods. 1 Tr. zák. sú
synonymom a ustanovenie § 37 písm. h/ Tr. zák. je v tomto rozsahu potrebné vykladať tak, že Trestný
zákon považuje za priťažujúcu okolnosť spáchanie viac ako jedného trestného činu.

Súčasne nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanej použil ustanovenie §
39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, podľa ktorého súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za prípravu na zločin alebo za pokus
trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu má súd za to, že použitie

trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. V danom prípade súdený trestný čin bol dokonaný
viacerými čiastkovými útokmi, teda nemohol okresný súd pri mimoriadnom znížení trestu postupovať
podľa tohto ustanovenia, čo bol ďalší dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k obž. D. F..

Prvostupňový súd pritom uviedol, že pri ukladaní trestu obžalovanej zároveň zohľadnil aj dĺžku trestného
konania, ktorá sama o sebe odôvodňuje uloženie miernejšieho trestu a uložil obžalovanej trest odňatia
slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní
troch rokov. Súd prvého stupňa mal za to, že podmienečný trest odňatia slobody postačí na nápravuobžalovanej, aby sa v budúcnosti vyhýbala páchaniu trestnej činnosti, pričom prihliadol k tomu, že
predošlé odsúdenia obžalovanej sú zahladené, ako aj k samotnej dĺžke trestného konania, kde uloženie
prísnejšieho trestu by bolo v rozpore s účelom trestu uvedenom v § 34 Trestného zákona a ako aj článku

6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

S uvedeným sa stotožnil aj krajský súd pričom dodáva, že podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a
v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní o trestoch
obvineným je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci
uskutočnené v primeranej lehote, nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia

podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom je potrebné rešpektovať ich základné práva a slobody.
Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou ESĽP posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
akými sú napríklad zložitosť prípadu, chovanie procesných strán, štátnych orgánov a podobne. V
prejednávanom prípade je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že sa nejednalo o rozsiahlu ekonomickú
vec, ani obťažnú na dokazovanie, preto dĺžka konania (najmä súdneho pred okresným súdom) je v tomto

prípade neprimeraná a je takou okolnosťou, ktorá odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu podľa § 39
ods. 1 Tr. zákona.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel aj krajský súd k záveru, že s prihliadnutím na
neúmernú dĺžku trestného konania, kedy od začatia trestného stíhania od 19.11.2009 až do podania

obžaloby na okresný súd 20.09.2012, prešlo viac ako 2 roky a 10 mesiacov (čo možno hodnotiť ako
časovo adekvátne), avšak následne k vyhláseniu napadnutého rozsudku až dňa 14.09.2022, ďalších
skoro 10 rokov, boli splnené u obžalovanej D. F. podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.

V kontexte uvedeného preto krajský súd po zvážení všetkých ďalších pri rozhodovaní o výmere
trestu do úvahy prichádzajúcich okolností, s prihliadnutím najmä na osobu obžalovanej a zistenie, že
u obžalovanej nejde o zvlášť narušeného páchateľa, vyvodil záver, že uloženie trestu obžalovanej aj
v rámci zákonnej trestnej sadzby (na 3 roky až 10 rokov) by bolo pre ňu neprimerane prísne a ochranu
spoločnosti možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Odvolací súd sa preto stotožnil s rozhodnutím

okresného súdu ohľadne výšky trestu a uložil obžalovanej D. F. rovnaký podmienečný trest odňatia
slobody na 2 roky. Krajský súd zastáva názor, že takto uložený trest v plnej miere zodpovedá zásadám
pre ukladanie trestov, vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne okolnosti a to aj z hľadiska individuálnej
a generálnej prevencie a to aj so zohľadnením závažnosti konania obžalovanej a dotknutý záujem
chránený Trestným zákonom. Po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich s rozhodovaním o spôsobe

výkonu uloženého trestu bol vyvodený záver, že sú splnené podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 písm.
a/ Tr. zákona, a preto bol výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanej podmienečne odložený
a určená skúšobná doba na 3 roky.

Obžalovaná v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím správaním

preukáže, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

Vovzťahukodvolacímnámietkamobžalovanejkrajskýsúdpoukazujenavyššieuvedenézávery,ktorými
sa riadil pri preskúmavaní rozhodnutia a má za to, že vina obžalovanej bola v dostatočnom rozsahu
preukázaná vykonanými dôkazmi. Dôvody odvolania uvádzané obžalovanou sú vo svojej podstate ich

zopakovaním,pričomkichuplatneniuuždošlovrámciprvostupňovéhokonania.Anikrajskýsúdneuveril
obrane obžalovanej spočívajúcej v tom, že sa skutku pod bodom 1/ nedopustila, pretože bola to samotná
obžalovaná, ktorá sa podpísala na plnomocenstve za svojho v tom čase manžela G. F. ml. a podpis
dala podvodne overiť na matrike obce K. (v iných obciach jej podpis bez prítomnosti manžela odmietli
overiť), ktorým splnomocnila obž. D. E. na prevod nehnuteľností, ktorých výlučným vlastníkom bol

tento poškodený, pričom práve táto plná moc bola použitá v katastrálnom konaní. Obžalovaná pritom
nemala právo konať v mene svojho manžela, bez ohľadu na to, že mala mať plnú moc, ktorou ju
poškodený splnomocnil na úkony súvisiace s prevodom nehnuteľností, ale čo je podstatné, na týchto
plných mociach, či kúpnej zmluve podpis poškodeného nebol overený a teda ani tieto listiny by nebolispôsobilé na zrealizovanie tam uvedených právnych úkonov. Krajský súd zastáva názor, že v danom
prípade ide len o účelovú obranu obžalovanej v snahe vyviniť sa zo súdeného konania.

K ďalším odvolacím námietkam obžalovanej, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na
základe preskúmania predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že všetky vykonané dôkazy
okresný ako aj krajský súd plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Predmetné skutky
sa aj podľa názoru krajského súdu stali tak, ako to prvostupňový súd správne ustálil vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku a nepochybne ich spáchala aj obžalovaná D. F. tam rozvedeným konaním. O

týchto skutkových záveroch nemá odvolací súd po doplnení dokazovania žiadne pochybnosti, tieto sú
presvedčivé a vychádzajú z konkrétnych vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom súhrne jednoznačne
usvedčili obžalovanú zo spáchania týchto skutkov.

K objektívnej a subjektívnej stránke trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zákona krajský súd
poukazuje na ustálenú súdnu prax, pričom táto predpokladá existenciu páchateľa, ktorý uvedie niekoho

do omylu, príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. jej neznalosti všetkých podstatných
skutočností) a ňou vykonanou majetkovou dispozíciou a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou
na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením sa páchateľa alebo inej osoby na
strane druhej. Na podvode môžu byť zainteresované štyri osoby: páchateľ, osoba konajúca v omyle,
osoba poškodená a osoba obohatená. Platí, že omyl sa môže týkať skutočností minulých, prítomných

aj budúcich, a musí byť nevedomý, nenásilný (skrytý) prostriedok, ktorým páchateľ vplýva na vôľu
rozhodovania sa osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu, o ktorom táto osoba nemá vedomosť,
t.j. osoba vykonávajúca majetkovú dispozíciu nekoná pod fyzickým alebo psychickým nátlakom. Pri
trestnom čine podvodu je podstatným, aby išlo o nezhodu predstavy s reálne existujúcou skutočnosťou
(udalosťou), ktorú je možné objektívne overiť. „Uvedením do omylu“ sa potom rozumie aktívne konanie

páchateľa, ktorý koná tak, aby vyvolal v inej osobe určitú subjektívnu predstavu (stav), ktorá sa však
nezhoduje s objektívnou realitou. Dispozíciou majetkovej povahy, ktorú vykonáva osoba konajúca v
omyle, sa rozumie určité majetkové plnenie, ktorým dochádza k škode na strane poškodenej osoby a
zároveň k obohateniu na strane páchateľa alebo inej osoby. Spravidla pôjde o odovzdanie (prenechanie,
prevod) určitej veci (vecí, peňazí) z majetku poškodeného do dispozície páchateľa alebo inej osoby.

Aby mohlo ísť o naplnenie všetkých znakov trestného činu podvodu, je preto nevyhnutným, aby
škoda na cudzom majetku a obohatenie iného mali základ (príčinnú súvislosť) práve v „podvodnom
konaní“ páchateľa (t. j. konaním, ktorým páchateľ iného uvádza do omylu, alebo využíva omyl iného),
čo nastalo aj v tomto konkrétnom prípade. Práve v otázke oprávnenosti zastupovania poškodeného
obžalovanou došlo k majetkovej dispozícii a uvedenia do omylu v súvislosti s prevodom vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, čím sa na úkor poškodeného prevzatím kúpnej ceny obžalovaná obohatila.

Dôvodná nie je ani námietka obžalovanej argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima
ratio“ pri skutkoch pod bodom 3/. Platí, že občianskoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že

ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa
Trestnéhoporiadku.Pravidlo„ultimaratio“možnouplatniťjedineprostredníctvommateriálnehokorektívu
v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013). Materiálny korektív, ktorý

je v preskúmavanej veci daný mierou závažnosti je v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v
intenzite charakteristickej pre trestný čin. To je predovšetkým určené závažnejším spôsobom konania –
na viacerých osobách obžalovanou, čo je okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby
za zločin. V zmysle ustálenej judikatúry tiež platí, že ak páchateľ už v čase poskytnutia pôžičky peňazí
konal v úmysle vypožičané peniaze buď vôbec nevrátiť, alebo ich nevrátiť v dohodnutej lehote, alebo

konal aspoň s vedomím, že peniaze v dohodnutej lehote nebude môcť vrátiť a že tým uvádza iného do
omylu, aby sa na škodu jeho majetku obohatil, v prípade spôsobenia malej škody, ide o trestný čin.

Podstatou podaného odvolania je pritom snaha obžalovanej dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil
vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky odvolateľky dospel k odlišným

skutkovým záverom, než aké boli urobené.

Vo vzťahu k odvolaniu okresného prokurátora krajský súd zastáva názor, že v danom prípade bolo
vo vzťahu k obžalovanej potrebné aplikovať inštitút mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody,poukazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu a to vzhľadom aj na jej pomery a dobu, cca 14 rokov, ktorá
od spáchania trestnej činnosti uplynula.

Ohľadne namietaného upustenia od uloženia súhrnného trestu obž. D. E., aj krajský súd dospel k záveru
osprávnompostupeokresnéhosúdu,poukazujúcnaargumentáciuuvedenúvodôvodnenínapadnutého
rozsudku, s ktorou sa odvolací súd stotožnil, pričom dodáva nasledovné. V zmysle komentárov
k predmetnému ustanoveniu, zákonodarca v rámci samostatného ustanovenia (§ 44 Tr. zákona- ďalej
aj ako „TZ“) koncipuje zákonnú reštrikciu v podobe nemožnosti aplikácie súhrnného a ďalšieho trestu

v prípadoch, keď na ochranu spoločnosti postačuje trest uložený skorším odsudzujúcim rozsudkom.
Dostatočnosť ochrany spoločnosti je potrebné skúmať vždy s ohľadom na individuálne skutkové
okolnosti konkrétnej trestnej veci v úzkej súvislosti s vlastnosťami a osobnosťou páchateľa. Dotknuté
ustanovenie teda reflektuje na naplnenie atribútov spravodlivosti trestu, ktorým dochádza k postihovaniu
mnohosti trestnej činnosti jedného páchateľa. Povedané inými slovami, zákonodarca prostredníctvom §
44 TZ reflektoval na reálne požiadavky aplikačnej praxe a posilnil diskrečné oprávnenie súdu vo vzťahu k

ukladaniu trestu v prípadoch, ak na účely nápravy páchateľa postačuje trest vo výmere uloženej skorším
odsudzujúcim rozsudkom. V prípadoch, ak je možné z materiálneho hľadiska považovať trest uložený
skorším rozsudkom za spravodlivý, od aplikácie súhrnného (§ 42 TZ) a ďalšieho (§ 43 TZ) trestu možno
upustiť. Kritériá, ktoré uplatňuje súd pri prípadnom postupe podľa citovaného ustanovenia, predstavujú
pomery páchateľa, možnosti jeho nápravy, doterajší výkon trestu uloženého skorším rozsudkom a

pod., pričom podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest odňatia slobody predstavuje najcitlivejší a
najtvrdší prostriedok štátneho donútenia, ktorým štát realizuje svoje poslanie, teda ochranu spoločnosti

niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov a výchovné pôsobenie
na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti
represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Cieľom trestného konania
má byť dosiahnutie toho, aby páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny
postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Preto je vhodné, ak páchateľ považuje trest za adekvátny,

spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom,
nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií
trestu vychádzajúcich zo zásady „punitur, ne peccetur“ (trestá sa, aby nebolo páchané zlo). Preto
možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou zmieriť len spravodlivý trest. V
zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ

trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne
vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len
v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia

spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný
trest, nakoľko neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti páchateľa, pretože takéto tresty páchateľ
oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára

z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o
prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska

posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Krajský súd pritom vzal do úvahy, že pri ukladaní trestov treba vychádzať zo spojenia a vzájomnej
vyváženosti dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.
Pri rozhodovaní o treste totiž nemožno posudzovať jednotlivé ustanovenia týkajúce sa ukladaniatrestu izolovane bez ohľadu na ich vzájomnú prepojenosť a súvzťažnosť, t.j. bez zhodnotenia toho,
či ukladaný trest je v súlade so všetkými základnými zásadami, ktoré je konajúci súd pri ukladaní
každého trestu povinný zohľadniť. Tieto základné zásady ukladania trestov ustanovené v § 34 Tr. zák.

sú ďalej spresnené a doplnené nielen obligatórnymi ustanoveniami napr. o poľahčujúcich a priťažujúcich
okolnostiach (§ 36 až 38 Tr. zák.), o úhrnom treste, spoločnom treste (§ 41 Tr. zák.), súhrnnom treste (§
42 Tr. zák.), ďalšom treste (§ 43 Tr. zák.), ale i fakultatívnymi ustanoveniami napr. o ukladaní trestu pod
dolnú hranicu ustanovenej trestnej sadzby (§ 39 Tr. zák.), o upustení od potrestania páchateľa prečinu
(§ 40 Tr. zák.), o upustení od súhrnného trestu a ďalšieho trestu (§ 44 Tr. zák.). Odvolací súd vo vzťahu

k uvedenému poukazuje na to, že obžalovaný bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia
slobody,ktorýmuboluloženývovýmere4rokov, atorozsudkomOkresnéhosúduVranovnadTopľousp.
zn. 10T/1/2018 zo dňa 24.06.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4To/5/2020
zo dňa 17.02.2021 a to uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 1PP/24/2023 zo dňa 17.05.2023.
Predmetnýmuznesenímbolapritomodsúdenémuurčenáskúšobnádobana4rokyasúčasnenariadený
probačný dohľad nad odsúdeným v trvaní 2 rokov. Taktiež mu bolo uložené obmedzenie spočívajúce

v zákaze opustiť územie Slovenskej republiky po dobu trvania kontroly technickými prostriedkami.

Krajský súd pritom dospel k záveru, že doteraz vykonaný nepodmienečný trest odňatia slobody mal na
obžalovaného dostatočný prevýchovný účinok, že v budúcnosti sa bude snažiť vyvarovať akejkoľvek
ďalšej trestnej činnosti a žiť riadnym životom, pričom bude navyše ešte po dobu 2 rokov priamo aj pod

dohľadom probačného úradníka a preto možno považovať tento trest uložený skorším rozsudkom na
ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný. Postup prvostupňového súdu, ktorý upustil od
uloženia súhrnného trestu bolo tak možné vyhodnotiť za súladný so zákonom.

Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľný

Poučenie:

Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.