Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 20, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119206279
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6119206279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu A. B., narodený:
XX.XX.XXXX, bytom C. C. XX, D., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Oľga Rosulegová,
s.r.o., so sídlom Hrabový chodník 4, Bratislava, a súčasne JUDr. Ivo Babjak, advokát, so sídlom
Sov. Hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovaným 1/ E. F., narodený: XX.XX.XXXX, bytom E. G. XXXX/
X, D., 2/ F. F., narodená: XX.XX.XXXX, bytom E. G. XXXX/X, D., 3/ F. F., narodený: XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, D. a 4/ E. F., narodená: XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., všetci právne
zastúpení: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom Štúrova 20, Košice, o zaplatenie 316.328,- Eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. XX/XX/XXXX – XXX
zo dňa 19.07.2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovaným v 1/ až 4/ rade p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaní v 1., 2., 3. a 4. rade m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 558, § 657 a § 658 Občianskeho

zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej „CSP“).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom
a žalovanými bola spísaná zmluva o pôžičke datovaná dňa 20.04.2010, v ktorej bola uvedená suma
pôžičky vo výške 353.878,- Eur. Zároveň mal za preukázané, že žalovaní 1/ až 4/ uznali vo forme
notárskejzápisnicedlhvočižalobcovivovýške353.878,-Eurnazákladezmluvyopôžičkedatovanejdňa

20.04.2010. Mal tiež preukázané čiastočné plnenie žalovaných z titulu uznania dlhu formou notárskej
zápisnice v rokoch 2010-2013 žalobcovi v celkovej sume 37.550,- Eur. Súd mal z výpovedí žalovaných,
ale najmä z výpovede žalobcu preukázané, že žalobca nikdy neodovzdal žiadnu sumu titulom uvedenej
pôžičky žalovaným 2/ až 4/ a títo od neho žiadnu pôžičku nikdy neprevzali.4. Najzásadnejšou spornou skutočnosťou medzi stranami bolo reálne poskytnutie a odovzdanie pôžičky
vo výške 353.878,- Eur žalovanému 1. Totiž samotný žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol, že vždy

jednal len so žalovaným 1. a že tomuto odovzdal peniaze titulom pôžičky.

5. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom sporovom
konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strany sporu vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú
legitimáciu má tá strana sporu, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho

práva(aktívnavecnálegitimácia)alebonositeľomsubjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva
(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.

6. Vo svetle uvedených a preukázaných zistení súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu
voči žalovaným 2/ až 4/ je zjavne nedôvodná pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie, ktorá znamená,
že žalovaní 2/ až 4/ nie sú nositeľmi povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, z § 657 Občianskeho

zákonníka. Vzhľadom na to, že zmluva o pôžičke je reálnym úkonom a pre jej platnosť sa vyžaduje
reálne odovzdanie a prevzatie peňazí a s poukazom na to, že žalovaní 2/ až 4/ popierali reálne prevzatie
pôžičky, ako aj po zohľadnení výpovede žalobcu o tom, že so žalovanými 2. až 4. ohľadom tejto pôžičky
nejednal a peniaze odovzdal len žalovanému 1., súd prvej inštancie žalobu voči žalovaným 2. až 4.
zamietol.

7. Žalovaný 1. tvrdil a jeho tvrdenie podporovali aj výpovede žalovaných 2. až 4., že zmluva o pôžičke
nebola spísaná dňa 20.04.2010, ale až dňa 29.04.2010, pretože dňa 20.04.2010 sa nachádzal vo
Švajčiarsku, o čom súdu predložil potvrdenia H. H. zo dňa 21.04.2010 a zo dňa 04.10.2019. Z potvrdení
vyplynulo, že žalovaný 1/ mal byť od 19.04.2010 do 21.04.2010 ubytovaný v hoteli I. vo G.. Obranu

žalovaného popieral žalobca, ktorý na podporu svojich tvrdení predložil čestné prehlásenie H. H. o tom,
že uvedené potvrdenia sa nezakladali na pravde. Nebolo teda preukázané, že žalovaný 1/ bol skutočne v
rozhodnom období ubytovaný v danom hoteli. Žalovaný 1/ na svoju obranu nepredložil žiaden iný dôkaz,
ktorý by jeho tvrdenie podporil. Na tomto mieste však súd prvej inštancie považoval za potrebné dodať,
že výsluchom svedka H. H. bolo síce vyvrátené tvrdenie žalovaného 1/ o pobyte v hoteli, ale nebolo

ním vyvrátené tvrdenie žalovaného 1/ o tom, že v čase 20.04.2010, t. j. v čase datovania a žalobcom
tvrdeného uzavretia zmluvy o pôžičke, sa nachádzal vo Švajčiarsku.

8. Vychádzajúc z uvedeného bol však súd prvej inštancie toho názoru, a v tomto prisvedčil argumentácii
žalovaných, že v súvislosti s výpoveďou svedka H. H., ktorý sa, ako sám uviedol, z počutia dozvedel,

že je kľúčovým svedkom v spore B. proti F. o majetok A., sa ne/ubytovanie žalovaného 1. v hoteli I. v
čase dátumu spísania zmluvy o pôžičke, javí ako málo významné.

9. Vykonanie dôkazu - výsluchu svedka H. H. súd prvej inštancie hodnotí ako dôkaz zákonný a legitímny.
Pokiaľ ide o vierohodnosť výpovede, pre súd bolo z tohto pohľadu významné posúdenie neutrality

svedeckej výpovede. Niet pochýb o tom, že išlo o svedka strany žalobcu. V kontexte okolností, ktoré v
priebehu sporu stali v súvislosti s realizáciou jeho výsluchu, je zjavné, že svedok sa významne snažil
ozrejmiť okolnosti ubytovania žalovaného 1/ v čase 20.04.2010 v hoteli I. vo G.. Jeho snaha bola
umocnená aj spísaním čestného prehlásenia u notára o tom, že potvrdenie o ubytovaní žalovaného 1/
v rozhodnom období bolo nepravdivé. Niekedy je menej viac. To platí aj v prípade výpovede svedka H.,

ktorý podporujúc úspech žalobcu v konaní uviedol, že sám žalobca mu oznámil, že v danom spore ide
o doplatok kúpnej ceny za A.. Svedecká výpoveď vyznela v konečnom dôsledku v neprospech „pána
sporu“. Totiž svedok, ktorého neutralita nesvedčala v prospech žalovaných svojou výpoveďou vyvrátil
domnienku existencie dlhu v podobe uznania dlhu tým, že uviedol, že išlo o majetok A., o doplatok kúpnej
ceny za jej predaj. V tomto kontexte jeho výpoveď korešponduje s výpoveďami žalovaných a paradoxne

„rozbíja“ tvrdenia žalobcu o poskytnutí pôžičky žalovaným na základe zmluvy o pôžičke datovanej dňa
20.04.2010.

10. Dejová línia tvrdená žalovanými o uzavretí kúpnej zmluvy (14.04.2010), predmetom ktorej bola
reštaurácia a penzión A., úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti

(16.04.2010), o dôvode spísania zmluvy o pôžičke ako zábezpeky, že žalobcovi bude vyplatená suma
310.000,-EurzúveruposkytnutéhospoločnostiD.J.K.,odôvodevyhláseniaouznanídlhu(29.04.2010)
a o okamihu, kedy sa žalovaní dozvedeli o povolení vkladu vlastníckeho práva a záložného práva do
katastra nehnuteľností predložením výpisu z LV č. XXXX vyhotoveného dňa 30.04.2010, je v zhode svýpoveďou svedka H. o tom, že vo veci ide o spor o majetok Dolina. Žalovaní zhodne tvrdili, že zmluva
o pôžičke reálne nevznikla, že jej spísanie, ako aj uznanie dlhu bolo vymienené žalobcom do času, kým
nebude povolený vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, čo bolo podmienkou čerpania úveru,

z ktorého mala spoločnosť D. J. K. vyplatiť žalobcovi kúpnu cenu za A.. Žalovaní tvrdili, že o povolení
vkladu sa dozvedeli až vyhotovením výpisu z LV č. XXXX, k. ú. D. dňa 30.04.2010, teda po vyhlásení o
uznaní dlhu. Pritom aj žalobcom predložené rozhodnutia K. B. D. o povolení vkladu vlastníckeho práva a
záložného práva do katastra nehnuteľností preukazovali len skutočnosť, že návrhy na vklad boli podané
dňa 19.04.2010 a vklady boli povolené dňa 28.04.2010. Nepreukazovali, že spoločnosť D. J. K., resp.

žalovanísaspovolenímvkladovsprávoukatastradňa28.04.2010ajoboznámili.Rozhodnutieopovolení
vkladu záložného práva sa podľa jeho obsahu spoločnosti D. J. K. ani nedoručovalo a rozhodnutie o
povolení vkladu vlastníckeho práva sa síce novému vlastníkovi doručovalo, ale nebolo preukázané,
že nový vlastník mal o ňom vedomosť predtým, než žalovaní dňa 29.04.2010 spísali uznanie dlhu. V
naznačenej dejovej línii je potrebné doplniť aj tvrdenia žalovaných o tom, že žalobca po obdržaní kúpnej
ceny plynúcej z úveru poskytnutého spoločnosti D. J. K. zmenil názor a na plnení zmluvy o pôžičke

trval, pretože dospel k záveru, že Dolinu lacno predal. Potom sporná zmluva o pôžičke vyznieva, aj vo
svetle svedeckej výpovede a čestného prehlásenia H. H., ktorý bol paradoxne svedkom strany žalobcu
tak, že išlo o majetok Dolinu, o doplatok kúpnej ceny za jej predaj. Kolorit uvedených súvislostí dopĺňa
výzva žalobcu adresovaná spoločnosti D. J. K. o odovzdanie nehnuteľnosti - penziónu Dolina zo dňa
01.02.2018 s odôvodnením, že tento nebol predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 14.04.2010, podanie

trestného oznámenia spoločnosťou D. J. K. na žalobcu a následným späťvzatím výzvy žalobcu na
odovzdanie nehnuteľnosti zo dňa 20.02.2018. Ak teda žalobca chcel získať predajom svojho majetku
viac, mal tak učiniť legálnym a legitímnym spôsobom, ale najmä dohodou dotknutých strán. Nemohol tak
učiniť prostredníctvom zmluvy o pôžičke, ktorej reálne poskytnutie žalovaní popreli a ktorých existencia
dlhu bola na základe výpovede svedka H. vyvrátená. Ak aj žalovaní žalobcovi v rokoch 2010 až 2013

čiastočne plnili titulom uznania dlhu a nech ich pohnútka bola akákoľvek (nimi tvrdený strach a obava
zo žalobcu), toto zistenie nemení nič na tom, že bolo preukázané, že dlh nevznikol.

11. V súvislosti s čiastočným plnením žalovaných sa žalobca snažil preukázať existenciu dlhu a poprieť
tvrdenia žalovaných o tom, že plnili, lebo mali z neho obavu, aj predloženými čestnými prehláseniami

E. F. a L. D. o tom, že medzi žalobcom a žalovanými bol priateľský vzťah a nebol dôvod na obavy.
Vierohodnosť vyhlásenia E. F. žalovaní spochybnili s poukazom na to, že s ním viedli spor, čo pán F.
v predmetnom prehlásení potvrdil. Pokiaľ ide o L. D., právna zástupkyňa žalovaných argumentovala
tým, že aj keď táto osoba uviedla, že žalobca a žalovaný 1/ sa stretávali aj mimo pracovných stretnutí,
neuviedol, že bol na týchto mimopracovných stretnutiach prítomný. Z vyhlásenia L. D. podľa názoru

súdu prvej inštancie vyplýva, že pri ich stretnutiach (akých? pracovných? mimopracovných?, pozn. súdu
prvej inštancie) bol prítomný. Skutočnosť, že žalovaní sa so žalobcom pracovne stretávali nepopreli ani
oni sami. Nesporné bolo v tomto kontexte tvrdenie, že žalobca bol hosťom na svadbe dcéry žalovaných
a že žalovaní 1/ a 2/ boli na oslave životného jubilea žalobcu v roku 2012. Súd prvej inštancie zastával
názor, že ani uvedené zistenia nemôžu bezpečne vyvrátiť vnútorné pocity žalovaných zo žalobcu. Tieto

len ťažko môžu byť predmetom dokazovania pred súdom.

12. Vychádzajúc z uvedeného, preto súd prvej inštancie žalobu aj voči žalovanému 1/ zamietol.

13. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalovaní v 1. až 4. rade mali vo veci

celkový úspech, keď žaloba žalobcu bola zamietnutá v plnom rozsahu, preto majú právo na náhradu
účelne vynaložených trov v súvislosti s vedeným konaním, a to titulom trov právneho zastúpenia aj
prípadných iných trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle §
262 odsek 2 CSP vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie
dodal, že v danom spore nezistil okolnosti vyvolávajúce potrebu aplikácie § 257 CSP, podľa ktorého súd

výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania neprizná. Súd prvej inštancie
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali potrebu odkloniť sa v otázke náhrady trov konania
od zásady zodpovednosti za výsledok v spore.

14. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil toto odvolanie podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Namietal, že rozsudok je arbitrárny, nezákonný a v jednotlivých
svojich úvahách si odporuje. Je až zarážajúca argumentácia súdu prvej inštancie, detailne prispôsobená
tvrdeniam žalovaných v 1. až 4. rade, a to aj napriek tomu, že tieto nie sú absolútne ničím preukázané,
a sú v rozpore s objektívnymi listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca. Súd prvej inštancie absolútnenekriticky prevzal kompletnú obranu a nepreukázané tvrdenia žalovaných, pričom sa ani marginálne
nevysporiadal s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. Neuviedol ani rámcovo svoje úvahy,
ktoré ho viedli k tomu, že im neuveril, a tieto bližšie nevysvetlil. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal

s argumentáciou žalobca a absolútne bezdôvodne, nelogicky a v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou preniesol na žalobcu dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré však mali preukazovať žalovaní
v 1. až 4. rade. Súd prvej inštancie v snahe ustáť argumentáciu žalovaných v 1. až 4. rade zjavne účelovo
v odvolaním napadnutom rozsudku opomínal, že tieto svoje skutkové tvrdenia absolútne nepreukázali.
Ostali tak výlučne v rovine tvrdenia, hoci štyrikrát zopakovaného. Dokonca hoci žalobca preukázal, že

žalovaní v 1. až 4. rade klamú o skutočnostiach tvrdených, súd prvej inštancie nezaujal absolútne žiadne
stanovisko k predloženým falošným dôkazom. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade sa nenachádzal na
určitom mieste dňa 20.04.2010 v D. mali preukázať žalovaní v 1. až 4. rade ako nositelia dôkazného
bremena tým, že sa tento nachádzal na inom mieste. V tomto konaní vyznieva na ťarchu žalobcu, že
na rozdiel od žalovaných neprodukoval falošné dôkazy, ktorú skutočnosť súd v prospech žalovaných
v 1. a 4. rade elegantne prehliadol. Žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo

žalobcu vylučujú. Žalobca objektívne nemal možnosť preukázať, že žalovaný v 1. rade dňa 20.04.2010
nebol vo G.. Žalovaní v 1. až 4. rade nepreukázali, že žalovaný vo G. dňa 20.04.2010 skutočne bol.
Iba to tvrdia, a zároveň sú nositelia dôkazného bremena o nimi tvrdenej skutočnosti. Pre spochybnenie
tvrdenia žalovaných v 1. až 4. rade jednoznačne postačilo preukázanie, že hoci žalovaný v 1. rade
dňa 20.04.20210 v I. I. ubytovaný nebol, napriek tomu predložil tomu svedčiace falošné listinné dôkazy.

Súd prvej inštancie absolútne nenahliadal na vec objektívne a nestranne. Celé dokazovanie vyhodnotil
výlučnévprospechžalovanýchv1.až4.rade,askutočnosti,ktorévichprospechnesvedčaliodignoroval
a absolútne sa nimi logicky a presvedčivo nevyporiadal. Nejedná sa pritom o zanedbateľné námietky
a argumenty žalobcu. Rozsudok postráda presvedčivosť a transparentnosť úvah a postupov. Niektoré
úvahy súdu prvej inštancie vyznievajú až absurdne a takéto úvahy nemajú svoje opodstatnené miesto

v zákonnom rozsudku. Súd prvej inštancie v bode XX. rozsudku konštatuje, že ani uvedené zistenia
(na margo čestných prehlásení žalobcom), nemôžu bezpečne vyvrátiť vnútorné pocity žalovaných
zo žalobcu. Tieto len ťažko môžu byť predmetom dokazovania pred súdom. Práve tieto mali byť
predmetom dokazovania na strane žalovaných pokiaľ tvrdili, že plnili vymyslený dlh výlučne z dôvodu
strachu zo žalobcu. Takéto úvahy súdu prvej inštancie je neprípustné uvádzať v rozsudku a zakladať

na nich svoje rozhodnutie. V odôvodnení rozsudku má byť uvedené, ktoré z rozhodných skutkových
okolností boli preukázané a ktoré nie. Z konštatovania súdu prvej inštancie „len ťažko môže byť
predmetom dokazovania pred súdom“ vyplýva, že ani súd prvej inštancie si jednoznačne nevytvoril
ani nevedel vytvoriť záver o existencii strachu žalovaných zo žalobcu, čo zakladá nepreskúmateľnosť
rozsudku. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky. Musí vychádzať zo

zisteného skutkového stavu veci, a musí byť preukázateľná v inštančnom postupe. Sudca má povinnosť
presvedčivo a náležite takýto postup odôvodniť. Súd pri hodnotení dôkazov je viazaný skutkovým
stavom veci, a vyslovený právny názor nemôže predstavovať svojvôľu a nemajúci základ vo vykonanom
dokazovaní. Súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP, pretože v odôvodnení
napadnutého rozsudku nevysvetlil, ani jasne ani výstižne ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia

strán a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ako vyhodnotil
vykonané dôkazy. Konkrétne k napadnutému rozsudku žalobca uviedol, že z bodu XX. rozsudku je
zrejmé, že súd prvej inštancie nekriticky prevzal dejovú líniu tvrdenú žalovanými v 1. až 4. rade, bez
zamyslenia sa nad jej logickosťou, a potrebou tohto postupu, ktorý tvrdia. Súd prvej inštancie si osvojil
tvrdenie žalovaných v 1. až 4. rade, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a k uznaniu dlhu došlo z dôvodu

zábezpeky, že žalobcovi bude vyplatená suma 310.000,- Eur z úveru poskytnutého spoločnosti D. J., K..
V neprospech tohto presvedčenia svedčí viacero faktov, ktoré súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojich
úvahách. Tieto ignoroval a nevyporiadaval sa s nimi. Časť kúpnej ceny, ktorá mala byť vyplatená bankou
dohodnutá v kúpnej zmluve zo dňa 14.04.2010 vo výške 310.000,- Eur nekorešponduje s požičanou
sumou vo výške 353.878,- Eur uvedenou v zmluve o pôžičke zo dňa 20.04.2010. Žalovaní v 1. až 4. rade

akodlžnícisúrozdielneodkupujúcehospoločnostiD.J.,K..Niejepretozrejmýdôvodúdajnejzábezpeky
od žalovaných v 1. až 4. rade, keď kúpna zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou D. J., K..
Tento dôvod ani žalovaní nevysvetlili. Žalovaní v 1. až 4. rade logicky ani presvedčivo nevysvetlili dôvod
údajnej zábezpeky vyplatenia časti kúpnej ceny bankou vo forme zmluvy o pôžičke zo dňa 20.04.2010,
a uznania dlhu zo dňa 29.04.2010. V čase uzavretia kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy bol úver zo strany

financujúcej banky na kúpu nehnuteľností, na základe dokladov predložených spoločnosťou D. J., K.,,
schválený o čom mali žalovaní v 1. až 4. rade ako konatelia a spoločníci vedomosť, a teda nejednalo
sa o istú kúpu, respektíve o istý zmluvný vzťah. K uzavretiu zmluvy o pôžičke zo dňa 20.04.2010,
a k spísaniu notárskej zápisnice zo dňa 29.04.2010 došlo až po tom, čo boli na správu katastra dňa19.04.2010 podané oba návrhy na povolenie vkladu. Teda vlastníckeho aj záložného práva, o čom
žalovaný ako štatutár zmluvnej strane a navrhovatelia mali vedomosť. Súd prvej inštancie sa s vyššie
uvedeným absolútne v napadnutom rozsudku nevysporidal. Bezvýhradne uveril tvrdeniu žalovaných v 1.

až 4. rade, že sa o povolení vkladov dozvedeli až 30.04.2010 z vyžiadaného príslušného LV. Možno
konštatovať, že žalovaní v 1. až 4. rade v priebehu rokov 2010 až 2013 (4 rokov), potvrdili prevzatie
požičanej sumy tri razy, a to v zmluve o pôžičke, notárskej zápisnici a listiny o splátkach z notárskej
zápisnice. Až tesne pred lehotou splatnosti, dňa 31.12.2015 podali žalovaní v 1. až 4. rade žalobu na
súd, ktorou namietali neplatnosť zmluvy o pôžičke, Konanie je vedené na Okresnom súde Bardejov pod

sp.zn. 1C/363/2015. Do toho času nenamietali vznik zmluvy o pôžičke ani odovzdanie požičanej sumy,
dokonca postupne svoj dlh plnili. Žalobca listinnými dôkazmi bez akýchkoľvek pochybností preukázal
svoje skutkové tvrdenia. Žalovaní v 1. až 4. rade skutkové tvrdenia preukázané listinnými dôkazmi
absolútne nevyvrátili ani nespochybnili. Žalovaní v 1. až 4. rade opakovane argumentovali nátlakom
zo strany žalobcu obavy z neho a podobne. Svoje tvrdenie okrem toho, že vypovedajú pochopiteľne
zhodne nepreukázali absolútne žiadnym spôsobom. Súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal

pohnútkou žalovaných v 1. až 4. rade. Nevyhodnotil ich konanie vo vzájomných súvislostiach, najmä
z pohľadu toho, že spochybňujú vlastné prehlásenie z minulosti, ktoré označujú za klamstvo a to
sa snažili preukázať dokonca falošnými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal ich
motiváciu a nevysvetlil z akého dôvodu sa im rozhodol uveriť. V konaní bolo preukázané, že sa im
neštítilo predložiť falošné dôkazy. Súd prvej inštancie sa ani náznakom s týmto konaním a postupom

žalovaných v 1. až 4. rade nezaoberal a presvedčivo nevyporiadal. Úvaha súdu prvej inštancie, že
žalobcanepreukázal,žežalovanýv1.radesadňa20.04.2020nenachádzalvoG.vyznievaažabsurdne,
v kontexte uvedeného tvrdenia žalovaných v 1. až 4. rade. Snaha súdu prvej inštancie bagatelizovať
tento nedostatok v dejovej línií tvrdenej žalovanými v 1. až 4. rade je zjavná. Súd prvej inštancie
zhrnul, že reálne poskytnutie zmluvy o pôžičky, ktoré žalovaní popreli a existencia dlhu bola na základe

výpovede svedka H. vyvrátená. S poukazom na vyššie uvedené nemožno podľa názoru žalobcu oprieť
nedôvodnosť žaloby v zásade na jedinej vete vo svedeckej výpovede svedka H.. Pozorovaním vývoja
obrany žalovaných od začiatku konania je evidentné, že svoje skutkové tvrdenia prispôsobovali vývoju
dokazovania. Po výsluchu svedka H. sa samozrejme prispôsobila obrana žalovaných, a žalovaní v 1.
rade uviedol, že bol vo G., ale so svojim obchodným partnerom C. J., zo K., okres M., ktorý platil

náklady na cestu. (Zrejme ako reakcia na námietku žalobcu ohľadne nepreukázania cesty), a ktorý
už medzi tým zomrel. Je nelogické, aby žalovaný takéhoto dôležité svedka, ktorý by v plnom rozsahu
mohol potvrdiť neprítomnosť žalovaného v 1. rade na Slovensku, v čase podpisu zmluvy o pôžičke
nespomenuli, a jeho existenciu tajili 7 rokov riskujúc neúspech v súdnych konaniach. Toto svoje tvrdenie
žalovaní z pochopiteľných dôvodov nepreukázali jediným dôkazom. Ostalo to iba v rovine tvrdenia.

Služobná cesta žalovaného v 1. rade do G. s pánom C. J. je dodatočne vymyslená ako reakcia na
výsluch svedka H.. Súd prvej inštancie však k procesnej obrane žalovaných aj k prispôsobovaniu vývoja
v dokazovaní nevenoval žiadnu pozornosť. Neuviedol žiadnu úvahu vysvetľujúcu svoju bezhraničnú
dôveru v tvrdeniach žalovaných, a zároveň sa ani nevyporiadal s postupnými zmenami v skutkových
tvrdeniach žalovaných. Svedok H. H. uviedol, že po prvý raz ho žalovaný v 3. rade oslovil dňa 06.06.2018

so žiadosťou o vystavenie faktúry pre potreby zaradenia do účtovných dokladov. Svedok mu faktúru
zaslal najprv e-mailom, a následne prostredníctvom messengeru, teda v digitálnej forme. Následne
ho žalovaný v 3. rade kontaktoval so žiadosťou o poskytnutie originálu už skôr spomenutej listiny,
ktorým však už svedok nedisponoval a preto vystavil náhradný doklad – potvrdenie o ubytovaní zo dňa
04.10.2019. Z výsluchu svedka vyplynulo, že v roku 2010 bol zamestnancom hotela. Žalovaní ho aj

vodporenazvýšenievážnostioznačiliakomajiteľa.Ďalejvodporeuvádzajú,žeoriginálfaktúrypredložili
do exekučného konania, vedeného Okresným súdom Bardejov pod sp.zn. 4Er/11/2016. Z výsluchu
svedka vyplynulo, že žalovaní klamali aj v tomto. Originálom listiny nikdy nedisponovali. Aj vyššie
uvedené konanie a klamstvá žalovaných v 1. až 4. rade súd prvej inštancie absolútne odignoroval.
Dokonca svedok H. sa až na pojednávaní dňa 05.05.2022 zreteľne vyjadril k pokusu žalovaného v 3.

rade ovplyvniť jeho výpoveď. C. H. H. v notárskej zápisnici zo dňa 03.08.2021 N. XXX/XXXX, N. XXXXX/
XXXX, pred notárom E. I. uviedol, že ho žalovaný v 3. rade F. F., navádzal na krivú svedeckú výpoveď.
Aj toto tvrdenie svedka ostalo bez akejkoľvek reakcie súdu. Súd prvej inštancie si osvojil z výpovede
svedka H. výlučne jedinú vetu, ktorú mohol použiť v neprospech žalobcu. Ostatnú časť svedeckej
výpovede súd prvej inštancie prehliadol, nevyjadril sa k nej a nevyvodil záver vo vzťah k dôveryhodnosti

žalovaných v 1. až 4. rade. Konania žalovaných v 1. až 4. rade v rámci tohto súdneho konania súvisí
a musí súvisieť s hodnotením dôkazov v celku a vo vzájomných súvislostiach. Žalovaní v 1. až 4.
rade uviedli množstvo tvrdení k osobe žalobcu, ktoré sú absolútne nepravdivé. Dokonca popreli blízky
priateľský vzťah so žalobcom. Snažili sa žalobcu vykresliť ako osobu, ktorej sa báli, a so zlou povesťou,a tým vysvetliť z akého dôvodu žalobcovi vrátili s požičanej sumy cca 37.000,- Eur. Aj v tomto smere
zmenili žalovaní taktiku svojej procesnej obrany. Spočiatku popierali, že by sa jednotlivé splátky týkali
predmetnej zmluvy o pôžičke. Neskôr tento fakt potvrdili, avšak ho doplnili o vysvetlenie, že tak konali zo

strachu z osoby žalobcu, Súd prvej inštancie si zdôvodnil, že vnútorné pocity žalovaných zo žalobcu len
ťažko môžu byť predmetom dokazovania pred súdom. Konštatovanie súdu svedčí o jeho neobjektívnosti
a je zarážajúce, keďže najmä na tom postavili žalovaní v 1. až 4. rade procesnú obranu, a dôvodili
uzatvorenie zmluvy o pôžičky zo dňa 20.04.2010, uznanie dlhu zo dňa 29.04.2010, a úhradu jednotlivých
splátok tohto dlhu. Súd prvej inštancie mal vyhodnotiť, či žalovaní v 1. až 4. rade tvrdenie preukázali,

a pokiaľ áno tak akými dôkaznými prostriedkami. V článku I. bod 1. zmluvy o pôžičke je uvedené, že
veriteľ – žalobca na základe tejto zmluvy v spojení s faktickým odovzdaním peňažných prostriedkov
požičiava dlžníkom – žalovaným peniaze pochádzajúce z vlastníctva veriteľa. V článku II. bod 2. zmluvy
o pôžičke je uvedené, že dlžníci – žalovaní podpisom tejto zmluvy potvrdzujú prevzatie pôžičky. Žalovaní
v 1. až 4. rade navyše v priamej nadväznosti zmluvou o pôžičke spísali so žalobcom s odstupom iba
pár dní notársku zápisnicu, v ktorej opäť verifikovali platnosť a účinnosť predmetnej zmluvy o pôžičke,

teda aj prevzatie peňažnej pôžičky. Navyše dlh z nej vyplývajúci výslovne uznali. Žalovaní nepreukázali,
že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená dňa 20.04.2010. Rovnako nepreukázali prevzatie požičanej
sumy, ktorej prevzatie opakovane potvrdili. Samotné ich skutkové tvrdenie nepostačuje na preukázanie
nimi tvrdených skutočností, a už vôbec nie v kontexte predkladania falošných dôkazov a navádzania
svedka H. na krivú výpoveď. Logika a odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 62. rozsudku o absencii

pasívnej vecnej legitimácie, žalovaní v 2. až 4. rade z dôvodu, že aj z výpovede žalobcu vyplýva, že tento
dohadoval podmienky zmluvy o pôžičke výlučne so žalovaným v 1. rade, ktorému aj odovzdal predmet
pôžičky je neakceptovateľné. Súd prvej inštancie na jednej strane v konečnom dôsledku uveril žalobcovi,
a časť jeho výpovede, ktorá sa hodila v prospech žalovaných v 2. až 4. rade použil v jeho neprospech
z dôvodu ktorého žalobu voči nim zamietol. Na strane druhej však súd prvej inštancie vo vzťahu

k žalovanému v 1. rade žalobcovi už neuveril, ale uveril žalovaným v 1. až 4. rade. Je absurdné, že súd
prvej inštancie uveril žalovaným v 2. až 4. rade, vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, pokiaľ veril žalobcovi,
že títo nedohadovali podmienky zmluvy o pôžičke, ani neprevzali predmet pôžičky. Potom sa nemohli
vedieť k predmetu konania relevantne vyjadriť. V podstate súd prvej inštancie svojim hodnotením
poprel aj bežný mechanizmus dohadovania podmienok úverov viacerých dlžníkov, kedy bežne jeden

dohaduje podmienky, druhý príde až následne do banky uzatvoriť vopred dohodnutú zmluvu, a banka
poukáže požičané finančné prostriedky na účet jedného dlžníka, ktorý nemusí byť spoločný. Absolútne
nepreukázané ostali skutkové tvrdenia žalovaných, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo dňa
20.04.2010, ale až 29.04.2010, pod nátlakom žalobcu zo strachu z neho, respektíve v tiesni, a zároveň,
že im žalobca finančné prostriedky reálne neodovzdal. Ako nositelia dôkazného bremena o nimi

tvrdenej skutočnosti, žalovaní žiadne zo svojich tvrdení vyššie zhrnutých nepreukázali, nepredložili a ani
neoznačili žiadny dôkaz s výnimkou falošných svedčiacich v prospech ich tvrdení. Možno konštatovať,
že súd prvej inštancie sa zameral výlučne na presadenie dejovej línie tvrdenej žalovanými v 1. až 4.
rade, pričom skutočnosti do nej nezapadajúce, s ktorými sa nevedel presvedčivo vysporiadať ignoroval.
Žalovaní dokonca ani logicky a neuveriteľne nevysvetlili vďaka ktorému momentu sa prestali žalobcu

báť,následnevčomsamuzopreliapodalidňa21.12.2015nasúdžalobuourčenieneplatnostiprávneho
úkonu, iba niekoľko dní pred nadobudnutím splatnosti zmluvy o pôžičke (dňa 31.12.2015). S poukazom
na čestné prehlásenie L. D. žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie si opätovne nekriticky osvojil
rétoriku žalovaných v 1. a 4. rade. Odignoroval celý obsah čestného prehlásenia, svedčiaci o blízkom
a priateľskom vzťahu žalobcu so žalovaným v 1. rade. Žalobca nesúhlasí s tým, že žalovaní v 1. a 4.

rade úspešne spochybnili čestné prehlásenie poskytnuté E. F.. On sám uviedol existenciu sporu medzi
ním a žalovanými. Túto skutočnosť nezatajil. Žalovaní v 1. až 4. rade spor nepopreli. Súd prvej inštancie
odignoroval argumentáciu žalobcu ohľadne prenesenia dôkazného bremena na žalovaných, pokiaľ
napriek uznaniu dlhu tvrdia, že požičanú sumu neprevzali. Žalobca opakovane poukázal na stanovisko
NS SR sp.zn. 5Cdo/55/98, a podobný názor NS ČR sp.zn. 33Cdo/2536/2009 zo dňa 27.07.2011,

a sp.zn. 33Cdo/4237/2011 zo dňa 25.04.2013. Následne z odôvodnenia týchto rozhodnutí žalobca
citoval. Na záver žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dostatočne vykonané dôkazy
a predovšetkým žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorá v rozsudku vôbec
nie je zistiteľná, hoci závažným spôsobom spochybňuje obranu žalovaných. Porušil pravidlá logického
myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov. Týmto postupom došlo súdom

prvej inštancie k porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v článku 20 ods. 1
Ústavy SR, základného práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, a práva
na spravodlivý proces, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súdu zrušil rozsudok v celom rozsahu a zmenil tak, abyzaviazal žalovaných v 1. až 4. rade k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 316.328,- Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 316.328,- Eur odo
dňa 01.01.2016 do zaplatenia, a zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie zásadne porušil svojim postupom
právo žalobcu na spravodlivý proces, navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 4. rade. Navrhli rozsudok ako vecne správny

potvrdiť a priznať im plnú náhradu trov konania. Uviedli, že žalobca neopodstatnene vyčíta súdu prvej
inštancie nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, a jeho nepreskúmateľnosť. V tejto súvislosti
poukázali na Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II.ÚS 200/09 zo dňa 19.05.2009, z ktorého citovali.
Žalobca predložil voči skutkovým záverom a právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie svoju
argumentáciu. Teda rozumie tomu, aké sú skutkové zistenia súdu prvej inštancie, aj ako tento vec právne
posúdil. Predmetom konania bol žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 316.328,- Eur s prísl.,

voči žalovaným v 1. až 4. rade, ktorý odôvodnil uzavretím zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovanými
dňa 20.04.2010, na základe ktorej mal požičať všetkým žalovaným bezúročne sumu 350.878,- Eur.
Pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bolo teda podstatné zistiť, či uplatňovaný nárok žalobcu bol
dôvodný,tedačimedzižalobcomažalovanýmidošlokuzavretiuzmluvyopôžičketak,akotentozmluvný
vzťah (zmluva o pôžičke) definuje ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, v zmysle jeho aplikácie

a interpretácie ustálenou súdnou pracou najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ teda žalobca v napadnutom
odvolaní uvádza rôzne skutočnosti s ktorými sa podľa jeho názoru súd nevyporiadal, jeho námietky sú
v tomto smere neopodstatnené. Súd dal v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky
podstatné pre posúdenie nároku žalobcu. Žalobca bez toho, aby uviedol, čo i len jeden relevantný
odvolací argument, napáda skutkový záver súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že

by zmluva o pôžička údajne zo dňa 20.04.2010 bola uzavretá medzi žalobcom a žalovanými v 2. až 4.
rade. Žalobca nepredkladá žiaden argument okrem toho, že sa opakovane odvoláva na skutočnosť, že
listinu nazvanú zmluva o pôžičke zo dňa 20.04.2010 podpísali aj žalovaní v 2. a 4. rade, a na skutočnosť,
že žalovaní v 2. a 4. rade dňa 29.04.2010 uznali svoj dlh voči žalobcovi, ktorý im mal vzniknúť zo
zmluvy o pôžičke, údajne zo dňa 20.04.2010 a zaviazali sa ho zaplatiť najneskôr do 31.12.2015. V tejto

súvislosti žalovaní uviedli, že okrem toho, že žalobca v odvolaní argumentoval dôkaznou silou uznania
dlhu, samotný žalobca nepredložil v konaní žiadne tvrdenie o tom, že by akémukoľvek konaniu z jeho
strany, a zo strany žalovaných v 2. a 4. rade, ktoré by napĺňalo obligatórne náležitosti zmluvy o pôžičke,
podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka skutočne došlo. Žalovaní v 2. a 4. rade od samého začiatku
tohto konania, a aj v iných konaniach popierajú uzavretie zmluvy o pôžičke, a prevzatie žalovanej

sumy od žalobcu. Samotný žalobca vo svojom výsluchu v predmetnej veci dňa 11.04.2022 spontánne
vypovedal, že o pôžičke mal rokovať vždy, len so žalovaným v 1. rade, dokonca tvrdil (samotný žalobca),
že žalovaný v 1. rade možno aj pred ostatnými žalovanými zatajil túto pôžičku. Následne žalovaní citovali
ust. § 657 Občianskeho zákonníka, a časť rozsudku NS SR sp.zn. 5Cdo/55/1998 zo dňa 01.11.1998.
Znova zopakovali, že žalobca v priebehu konania nepredložil žiadne skutkové tvrdenia poukazujúce

na vznik zmluvy o pôžičke, ako reálneho kontraktu medzi ním a žalovanými v 2. a 4. rade, a teda aj
záväzok žalovaných v 2. až 4. rade. Následne žalovaní citovali ust. § 558 Občianskeho zákonníka a
§ 191 CSP, a konštatovali, že oproti uznaniu dlhu zo dňa 29.04.2010 stáli tvrdenia žalovaných, podľa
ktorých nikdy títo žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavreli a neprevzali od neho sumu uvedenú
v zmluve o pôžičke zo dňa 29.04.2010, a uznanie dlhu zo dňa 29.04.2010. Tieto tvrdenia žalovaných

boli preukázané týmito dôkazmi; výpoveďou žalovaných v 1. a 4. rade, výpoveďou žalobcu zo dňa
11.04.2022. Pri absencii akýchkoľvek skutkových tvrdení žalobcu, v ktorých by žalobca tvrdil skutočnosti,
že k vzniku zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovanými v 2. a 4. rade došlo, a pri zhodných výpovediach
žalobcu a žalovaných o tom, že medzi žalobcom a žalovanými v 2. a 4. rade, nikdy nedošlo ku konaniu,
ktoré by naplnilo obligatórne náležitosti zmluvy o pôžičke, nemožno vytknúť súdu prvej inštancie žiadne

pochybenie v jeho skutkovom zistení, že k žiadnemu konaniu strán žalobcu a žalovaných v 2. a 4.
rade, ktoré by napĺňalo obligatórne zmluvy o pôžičke nedošlo. A teda že v konaní vyšiel najavo opak
toho , čo vyplýva z uznania dlhu zo dňa 29.04.2010. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako nakoniec v celom
konaní poukazuje na judikatúru súdu Českej republiky, žalovaní poukázali na to, že podľa uznesenia
NS SR sp.zn. 6Cdo/129/2010 zo dňa 31.10.2017 do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho

súdu“, treba zahrnúť aj rozhodnutie Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne
Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu
ČR a NS ČR, pod tento pojem nespadajú. Rovnaký právny názor vyslovil NS SR vo svojom uznesením
sp.zn. 6Cdo/29/2017 zo dňa 24.01.2018, ktoré bolo zverejnené ako R 71/2018, z ktorého tiež žalovanícitovali. Vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade, bola dôkazná situácia oproti žalovaným
v 2. a 4. rade odlišná vtom, že žalobca vo svojej výpovedi zo dňa 11.04.2022 uviedol, že so žalovaným
v 1. rade o poskytnutí pôžičky rokoval, a že žalovanému v 1. rade aj skutočne sumu 353.878,- Eur

odovzdal. Oproti tomuto dôkazu a uvádzanom uznaní dlhu zo dňa 29.04.2010 stáli predovšetkým tieto
dôkazy. Výpovede žalovaných v 1. a 4. rade, výpoveď svedka H. H., na pojednávaní konanom dňa
05.04.2022. Svedok H. H. sa od mája 2021 intenzívne (ako to vyplýva z obsahu spisu), snažil súdu
predložiť svoje vyhlásenie (či vypovedať v predmetnej veci). Ako to vyplýva z obsahu jeho čestného
vyhlásenia zo dňa 29.05.2021, a vyhlásenia spísaného vo forme notárskej zápisnice zo dňa 03.08.2021,

podstatným obsahom tohto vyhlásenia bola skutočnosť, že žalovaný v 1. rade sa v čase 20.04.2010
nezdržiaval v hoteli HEIDIHOF vo Švajčiarsku, kde v uvedenom čase mal pracovať svedok, ktorý
v minulosti vystavil aj potvrdenie o tom, že žalovaný v 1. rade v tomto zariadení v dňoch 19.04. až
21.04.2010 nocoval. Návrh na vypočutie svedka H. H. predložil žalobca, ako to vyplýva z listiny zo dňa
26.11.2021 predloženej vo veci, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. 1C/563/2015, právnym
zástupcom žalobcu (ktorý v uvedenom konaní vystupuje ako žalovaný), žalobca bol so svedkom H.

H. v intenzívnom kontakte. Svedok H. H. na pojednávaní konanom dňa 05.05.2022 vypovedal, že dňa
13.05.2021 telefonicky komunikoval so žalobcom od ktorého sa dozvedel, že „figuruje v spore o majetok
A.“. Svedok ďalej uviedol, že žalobca v tomto telefonickom rozhovore oznámil, že so žalovaným v 1.
rade majú spor o Dolinu, že nie je tam zaplatená plná suma, že táto kúpna cena nie je vyrovnaná.
Takéto vyjadrenie je obsiahnuté v prvej (spontánnej) časti výpovede svedka. Svedok už svoju výpoveď

začal vetou, že vôbec nemal vedomosť ohľadom sporu, ohľadom majetku Doliny. Následne po ukončení
spontánnej časti výpovede a otázkach právnej zástupkyne žalovaných, súd prvej inštancie predložil
svedkovi otázku, aby sa vyjadril, čo mu bolo oznámené, že je predmetom tohto sporu. Svedok uviedol,
že je to majetok Doliny a nevyplatenie kúpnej ceny. Takto mu to oznámil pán B.. Svedok teda opakovane
rôznymi formuláciami vo svojej výpovedi vypovedal o jednej a tej istej skutočnosti, že od žalobcu, pána

A. B. má vedomosť, že je v spore so žalovaným v 1. rade o majetok Doliny, a nevyplatenie celej
kúpnej ceny za Dolinu. Po pojednávaní konanom dňa 05.05.2022, na ktorom svedok H. H. vypovedal,
a na ktorom sa zúčastnil právny zástupca žalobcu JUDr. Ivo Babjak sa uskutočnilo v predmetnej
veci pojednávanie dňa 19.05. a 19.07.2022. Následne sa žalobca svojim podaním zo dňa 29.06.2022
vyjadril k výpovedi žalovaných v 1. až 4. rade, v ktorom spochybnili ich výpoveď práve s odkazom na

výpoveď svedka H.. Na pojednávaní konanom dňa 19.07.2022 právna zástupkyňa žalobcu po výzve
súdu, aby podľa ust. § 182 CSP zhrnula svoje návrhy a vyjadrila sa k dokazovaniu, ako aj k právnej
stránke veci toto svoje právo využila a v záverečnej reči opakovane poukázala na výpoveď svedka
H.. V žiadnom z prednesov ani podaní žalobcu, ktoré súdu predniesli, či predložili súdu po výpovedi
svedka H., niet žiadnej zmienky o tom, že by žalobca poprel tvrdenie svedka H., že v telefonickom

rozhovore uskutočnenom dňa 13.05.2021 uviedol, že predmetom sporu medzi ním a žalovaným v 1.
rade (svedok výslovne uvádzal, že žalobca uviedol, že má spor so žalovaným v 1. rade), je majetok A.,
konkrétne nezaplatenie celej kúpnej ceny za A.. Až vo svojom odvolaní žalobca popiera, že by svedkovi
povedal, že ide o nevyplatenie reštaurácie A.. Žalobca naviac tvrdí, že súd prvej inštancie túto jedinú
vetu z výpovede svedka postavil nad objektívne listinné dôkazy. Pokiaľ žalobca tvrdí, že má ísť o jedinú

vetu, z výpovede svedka nezodpovedá to obsahu výpovede tohto svedka. Následne žalovaní citovali
ust. § 149, § 154 a § 366 CSP, a konštatovali, že je zrejmé, že tvrdenie žalobcu v odvolaní o tom, že
svedkovi H. nepovedal, že v spore medzi ním a žalovaným v 1. rade ide o nevyplatenie reštaurácie
A. je skutkovým tvrdením, teda prostriedkom procesného útoku. Žalobca tento prostriedok procesného
útoku neuplatnil včas, a preto nie je možné naňho prihliadať. Vychádzajú z tohto dôkazu, svedeckej

výpovede H. H., ktorého vypočutie navrhol žalobca, ktorý sa opakovane usiloval o to, aby svedok H. bol
súdom vypočutý, možno teda dospieť k záveru, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nepochybil, ak
posúdil túto výpoveď v spojení s inými v konaní vykonanými dôkazmi, a dospel k záveru, že v konaní bol
preukázaný opak ako vyplýva z uznania dlhu zo dňa 29.04.2010, v ktorom žalovaný v 1. rade uznal dlh
voči žalobcovi. Táto svedecká výpoveď, v ktorej podstatnou informáciou je tá, v ktorej žalobca uviedol

svedkovi, že sa nedal zatiahnuť do sporu o majetok A., vyplatenie celej kúpnej ceny za A., zodpovedá
úplne obrane žalovaných, ktorí vo svojich podaniach a výpovediach poukazovali na to, že uznanie dlhu
zo dňa 29.04.2010, ako aj podpísanie listiny nazvanej ako zmluva o pôžičke, malo byť poskytnutím
zábezpeky žalobcovi na vyplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti – reštauráciu A., a že následne žalobca
v rozpore s pôvodnom dohodou túto listinu nezničil, ale naopak dožadoval sa plnenia v súlade s uznaním

dlhu. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že dejová línia tvrdená žalovanými o uzavretí kúpnej
zmluvy, predmetom ktorej bola reštaurácia a penzión A., úverovej zmluvy, a zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam, o dôvode spísania zmluvy o pôžičke, a o dôvode vyhlásenia o uznaní dlhu,
a o okamihu kedy sa žalovaní dozvedeli o povolení vkladu do vlastníckeho práva, a záložného právado katastra nehnuteľnosti, a to predložením výpisu z LV č. XXXX, vyhotoveného dňa 30.04.2010, je
v zhode s výpoveďou svedka H. H. o tom, že vo veci ide o spor Dolina. Správne súd prvej inštancie
neopomenul zohľadniť v kontexte týchto skutočností ani výzvu žalobcu adresovanú spoločnosti D. J.,

K., zo dňa 01.02.2018 na odovzdanie penziónu Dolina s tvrdením, že nebol predmetom kúpnej zmluvy
zo dňa 14.04.2010, a následné späťvzatie tejto výzvy po podaní trestného oznámenia spoločnosťou D.
J., K.. Pre rozhodnutie súdu bolo podstatnou skutočnosťou, či medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade
došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, súčasťou ktorého je reálne odovzdanie peňazí, a teda k vzniku
záväzku žalovaného vrátiť požičané peniaze žalobcovi. Súd prvej inštancie preto správne zameral

svoju pozornosť na zistenie týchto rozhodujúcich skutočností. Napriek tomu, že odvolanie žalobcu
obsahuje rozsiahlu argumentáciu, k skutočnostiam podstatným pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je
z pochopiteľných dôvodov minimálna pozornosť, a to spôsobom, ktorý CSP nepripúšťa.

16. K vyjadreniu žalovaných v 1. až 4. rade sa vyjadril žalobca. Uviedol, že nie je pravdou, že súd prvej
inštancie na všetky relevantné námietky žalobcu odpovedal, a teda že iba tie nepodstatné vo vzťahu

kpredmetusporuostali bezpovšimnutia.Súdprvejinštanciesaabsolútnenezaoberaldôveryhodnosťou
žalovaných v 1. až 4. rade ako takých, a v nadväznosti na to, aj dôveryhodnosťou ich skutkových
tvrdení a námietok. V tejto súvislosti mal súd prvej inštancie jednoznačne vyhodnotiť konanie žalovaných
v 1. až 4. rade, opakované predkladanie falošných listinných dôkazov, na ktoré žalobca poukazoval
azaujaťktomupostoj.Dokoncasúdprvejinštanciesaanimarginálnenezaoberalanisnahoužalovaných

ovplyvňovať svedka H. v ich prospech. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol, že nerozumie aké sú
skutkové zistenia súdu prvej inštancie, a ako tento vec právne posúdil. Namietal, že rozsudok postráda
presvedčivosť a transparentnosť úvah a postupov. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu absolútne
nekritickyprevzalkompletnúprocesnúobranu,nepreukázanétvrdeniažalovanýchv1.až4.rade,pričom
sa ani marginálne nevysporiadal s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. Zároveň preniesol na

žalobcu dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré však mali preukázať, že žalovaní v 1. až 4. rade
ignorujúc týmto postupom a úvahami zákonnú úpravu a uznania dlhu a jeho vyvrátiteľnej domnienky.
Následnecitovalžalobcaust.§192CSP,stým,žežalovaníneprodukovalianinenavrhovaližiadnydôkaz
o opaku. Teda ak súd prvej inštancie posudzoval samotné popretie skutočností obsiahnutej v záväzku
žalovanými bez toho, aby vykonal nejaký dôkaz navrhnutými žalovanými, konal v rozpore s § 192

CSP. Z odvolaním napadnutého rozsudku, ako ani zo žiadneho písomného alebo ústneho prednesu
žalovanýchv1.až4.rade,podľažalobcunevyplýva,akýmspôsobomžalovanív1..až4.radepreukázali
vzhľadom na existenciu notárskej zápisnice, v ktorej žalovaní v 1. až 4. rade uznali dlh, že žalobca im
predmet zmluvy o pôžičke skutočne neodovzdal. Práve túto nimi tvrdenú skutočnosť mali žalovaní v 1.
až 4. rade preukázať, a uniesť o nej dôkazné bremeno. H. H., vo svojom vyhlásení zo dňa 03.08.2021,

ktoré bolo pojaté do notárskej zápisnice, a neskôr osobne na pojednávaní dňa 05.05.2022 pred súdom
uviedol, že žalovaný v 1. rade E. F. v Hoteli I., vo G. dňa 20.04.2010 nebol, a potvrdenie ktoré vystavil
žalovanému v 1. rade bola len kamarátska služba pre žalovaného v 3. rade, ktorý ho o to požiadal pre
svojho otca žalovaného v 1. rade. Svedok H. H., ďalej uviedol, a s tým sa súd prvej inštancie vôbec
nevysporiadal, hoci to povedal na pojednávaní pri jeho vypočutí, že túto službu od neho žalovaný v 3.

rade požadoval, lebo mu to poradila ich právna zástupkyňa, keďže podľa jej advokátskej praxe súd si
svedkov mimo krajín nepredvoláva. K svedeckej výpovedi H. H. nie je potrebné pripisovať iný význam
než ten, že predmetom svedeckej výpovede H. H. bolo potvrdenie skutočností, či žalobca v 1. rade
v čase od 19.04.2010 do 21.04.2010 bol alebo nebol ubytovaný v Hoteli I., v F. vo G.. V priebehu
konania žalovaní v 1. až 4. rade primárne namietali svedeckú výpoveď H., označili ho za absolútne

nedôveryhodného, ktorý raz vydá potvrdenie a následne ich popiera. Je nepochopiteľné, že súd prvej
inštancie v zásade na tomto jednom skutkovom tvrdení postavil svoje rozhodnutie a zamietol žalobu.
Keď svedok na otázku súdu, aby sa vyjadril čo mu bolo oznámené, že je predmetom tohto sporu uvádza,
že to je majetok Doliny, nevyplatenie kúpnej ceny, čo mu mal oznámiť žalobca, možno konštatovať, že
mohlo dôjsť k určitej dezinterpretácií slov žalobcu. Veď práve žalovaní v 1. až 4. rade tvrdia, že z pohľadu

žalobcu práve nevyplatenie kúpnej ceny za Dolinu je predmetom tohto sporu. Osobne svedok sa vyjadril,
že nepozná súdne hračky advokátov, preto nemožno vylúčiť, že z jeho strany došlo k nepochopeniu,
respektíve k nesprávnemu vyjadreniu k tomu, čo mu žalobca vysvetľoval ako predmet sporu. Žalovaní
v 1. až 4. rade sa odvolávajú na špekulovanie vo výsluchu dňa 11.04.2022, ohľadne možného zatajenia
existencie pôžičky zo strany žalovaného v 1. rade, na základe čoho odvodzujú absenciu pasívnej vecnej

legitimácie vo vzťahu k žalovaným v 2. až 4. rade. Táto argumentácia je podľa názoru žalobcu absolútne
irelevantná vzhľadom na objektívne listinné dôkazy, preukazujúce, že žalovaní v 1. až 4. rade zmluvu
o pôžičke skutočne dňa 20.04.2010 uzatvorili a v nadväznosti na ňu aj následne dňa 29.04.2020 do
notárskej zápisnice uznali svoj dlh žalobcovi. Žalobca sa začína vzhľadom na obranu žalovaných v 1.až 4. rade zamýšľať, či títo nemali od začiatku podvodný úmysel vo vzťahu k ne/splneniu si svojho
záväzku voči žalobcovi, a či ich konanie nenapĺňa znaky trestného činu podvodu podľa ust. § 221 ods.
4 Trestného zákona. Žalobca nebol vzhľadom na svoj zdravotný stav v dobrej kondícií ani počas svojho

výsluchu ani počas celého konania. Avšak vzhľadom na opakované prieťahy v konaní žalovaných v 1.
až 4. rade, pristúpil k svojmu výsluchu aj napriek zdravotným problémom, aby sa konanie nepredlžovalo
s poukazom na vysokú sumu, ktorú mu žalovaní v 1. až 4. rade dlhujú od roku 2010, teda 12 rokov.
Nie je pravdivé tvrdenie žalovaných v 1. až 4. rade, že žalobca nepredložil žiadne skutkové tvrdenia,
preukazujúce na vznik zmluvy o pôžičke, ako reálneho kontraktu medzi ním a žalovanými v 2. až 4.

rade. Predložil objektívne listinné dôkazy, a to zmluvu o pôžičke a notársku zápisnicu o uznaní dlhu.
Naproti ktorým stoja ničím nepreukázané poprierajúce tvrdenia žalovaných v 1. až 4. rade. Žalobca
nikdy netvrdil, že nedošlo medzi ním a žalovanými v 2. až 4. rade k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Iba
sa vyjadril, že požičanú sumu odovzdal osobne žalovanému v 1. rade k jeho rukám. Žalovaní pravdivo
konštatujú, že predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 316.328,- Eur
s prísl., voči žalovaným v 1. až 4. rade vychádzajúc zo zmluvy o pôžičke zo dňa 20.04.2010, na základe

ktorej žalobca požičal žalovaným v 1. až 4. rade bezúročne sumu vo výške 353.878,- Eur. Existenciu
zmluvy o pôžičke žalovaní v 1. až 4. rade deklarovali samotným podpisom zmluvy o pôžičke, následným
vyhlásením o uznaní dlhu notárskou zápisnicou a jednotlivými splátkami v priebehu štyroch rokov.
V konaní tieto svoje kroky vysvetľovali strachom zo žalobcu, ktorý však nepreukázali. Nepreukázali
ani nimi tvrdenú negatívnu povesť žalobcu. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie absolútne

nenahliadal na vec objektívne a nestranne. Žalovaní v 1. až 4. rade dezinterpretujú výpoveď svedka H..
Tvrdenie žalovaných v 1. až 4. rade nie je pravdivé, títo opakovane fabulujú a svojimi výmyslami ničím
nepreukázanými tvrdeniami o strachu žalobcu odvádzajú pozornosť od objektívnych listinných dôkazov,
ktoré sa im absolútne nepodarilo vyvrátiť, ani len spochybniť. Preto navrhol odvolaciemu súdu zrušiť
rozsudok súdu prvej inštancie, alebo ho zmeniť tak, aby zaviazal žalovaných v 1. až 4. rade k povinnosti

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 316.328,- eur s úrokom z omeškania, a aby
im priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alebo aby rozsudok zrušil a vrátil vec na
ďalšie konanie.

17. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Uviedli, že žalobca v predmetnom podaní neuvádza

nič čo by mohlo spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Opätovne vyjadruje svoju
nespokojnosť tým, že súd prvej inštancie sa nezaoberal s jeho relevantnými námietkami, a podľa
názoružalobcusanezaoberaldôveryhodnosťoužalovaných.Tietonámietkypoukazujúnato,žežalobca
v skutočnosti súdu prvej inštancie vyčíta to, že skutočnosti, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie
vo veci nevyhodnotil tak, ako podľa názoru žalobcu vyhodnotiť mal. V tejto súvislosti poukázali na

uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/61/2010, z ktorého citovali. Zároveň poukázal na svoje podanie zo
dňa 12.10.2022 s tým, že podstatnou pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bola skutočnosť, že medzi
žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka.
Dané nadväzujúce zákonné ustanovenia sú aplikované a interpretované súdnou praxou najvyšších
súdnych autorít. Žalovaní poukázali na ust. § 191 ods. 1 CSP, a na rozpor argumentácie žalobcu

s týmto ustanovením, a následne citovali ust. § 202 a § 187 CSP. Podľa názoru žalovaných postaviac
svoje argumenty na priamom rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami, žalobca si účelovo
vytvára vlastný priebeh konania, nesúladný s jeho skutočným priebehom, keď žalovaní (nesprávne
uvedené žalobcovia), až po oboznámení sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sami začali
zdôrazňovať význam výpovede svedka. Ako je možné zistiť tak zo zvukového záznamu pojednávania

konaného dňa 19.07.2022, ako i zo zápisnice o tomto pojednávaní, žalovaní (tiež nesprávne uvedené
žalobcovia) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukázali na to, že svedok H., vypovedal o tom,
žeodžalobcusadozvedel,žemedzinímažalovanýmiideosporoA.,žetamniejezaplatenáplnákúpna
cena, že tá kúpna cena nie je vyrovnaná. Na tom istom pojednávaní právna zástupkyňa žalovaných
poukázala aj na to, že svedok aj na otázku súdu, čo mu teda bolo oznámené pánom B., že je predmetom

súdneho sporu opakovane uviedol, že je to majetok Doliny, a nevyplatenie kúpnej ceny. V ďalšej časti
venovanej výpovedi tohto svedka, žalobca už len vyjadruje nespokojnosť s tým, že uvedené skutočnosti,
ktorésvedokvosvojejvýpovedijednoznačnezrozumiteľneaopakovaneuviedolsúdzobralprihodnotení
dôkazov do úvahy, a že na ne prihliadol. Doslova komicky v tejto súvislosti vyznieva tvrdenie žalobcu, že
zo strany svedka došlo k nepochopeniu toho, čomu on – žalobca uviedol, keďže svedok nepozná hračky

advokátov. Žalobca opätovne ignorujúc absenciu svojich vlastných tvrdení o uzavretí zmluvy o pôžičke
ako reálneho kontraktu medzi ním a žalovanými v 4. rade, poukazuje na podpisy žalovaných v zmluve
o pôžičke. Žalobcovi uniká, že podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie súdu bolo, či došlo k uzavretiu
zmluvy o pôžičke alebo nie, ktorú žalobca napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu naďalej spájas podpisom listín bez toho, aby v celom konaní čo i len naznačil skutočnosti, z ktorých má vyplynúť,
že reálne žalovaným v 2. až 4. rade akúkoľvek pôžičku poskytol. Preto žalovaní v 1. až 4. rade navrhli,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, a priznal im proti žalobcovi

plnú náhradu trov konania.

18. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez
nariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľaust.§385CSPacontrario,stým,žemiestoačasvyhlásenia

rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 14.02.2024,
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19. Predmet prieskumu odvolacieho súdu vymedzuje uplatnená odvolacia argumentácia odvolateľa.
Jednou zo základných náležitostí odvolania (§ 363 CSP) je uvedenie, z akých dôvodov považuje
odvolateľ rozhodnutie súdu za nesprávne (odvolacie dôvody), čo možno chápať ako povinnosť tvrdenia

odvolateľa pre odvolacie konanie. Dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia
lehoty na podanie odvolania je potom odvolací súd viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), čo znamená, že
existenciuinýchodvolacíchdôvodovnežktoréuviedolodvolateľ,odvolacísúdpriprieskumerozhodnutia
a postupu súdu prvej inštancie nezisťuje a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, neprihliada na
ne. Jedinou výnimkou je, ak zistí existenciu vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2

CSP), na ktoré odvolací súd prihliada aj vtedy, ak neboli odvolateľom uplatnené. Odvolací súd tiež na
doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva (§ 373 ods. 1 CSP). Dôvody odvolania môže teda odvolateľ
doplniť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

20. Viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) znamená, že odvolací súd

pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote
na podanie odvolania. Odvolateľ teda v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, ktorým vymedzením sa obmedzuje preskúmavacia právomoc
odvolacieho súdu maximálne na dôvody vymedzené v odvolaní.

21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

22. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a

hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie

rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

23. K námietke žalobcu čo do nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že
v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné

pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. §
383 CSP. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je
založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení.
Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví
skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu

právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Možno prisvedčiť žalobcovi, že zistenie skutkového
stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový
stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkaznéhobremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd však zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez

ďalšiehodokazovaniaimplikovaťpovinnosťsúduakceptovaťnávrhy,procesnéúkonyaobsahopravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich ako sa mylne domnieva žalobca. Súd prvej inštancie poukázal
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,
v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia

civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd preto za preukázané, že táto odvolacia námietka
naplnená nebola.

24. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010). Ani táto odvolacia námietka žalobcu nebola naplnená.

25. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

26. Podľa záveru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité
vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP.

27. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, ako sa mylne domnieva žalobca a proces hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie niekoľkokrát v odvolaní namieta. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická,

vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú
meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh
konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne vysvetlil skutkový
podklad pre právny záver svojho rozhodnutia a výsledky vykonaného dokazovania v súlade s pravidlami
formálnej logiky vyhodnotil. S relevantnými námietkami žalobcu sa aj riadne vyporiadal.

29. Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

30. Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo

do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.31. Súd prvej inštancie správne v bode 56. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zmluva o pôžičke je
zmluvoureálnou,čoznamená,ženevznikáibadohodoustrán,tedaúčinnýmprijatímnávrhunauzavretie
zmluvy, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Bremeno tvrdenia nesie v prípade

sporu o vrátenie pôžičky veriteľ, na ktorom je, aby preukázal, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo,
teda že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal, a že dlžník jej predmet pôžičky riadne a včas nevrátil.
Kpôžičkepeňazímôžedôjsťtakfyzickýmodovzdanímpeňazí,alebobezhotovostnýmprevodom.Ipodľa
názoru odvolacieho súdu tak, ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 58. svojho odôvodnenia, sporným
vo veci ostalo fyzické poskytnutie peňazí žalobcom žalovaným. Teda platnosť zmluvy o pôžičke, ako

aj dátum podpísania tejto zmluvy, keď žalobca tvrdil, že k podpisu došlo dňa 20.04.2010, a žalovaní
tvrdili, že v skutočnosti k tomu došlo až 29.04.2010. Spornou bola aj skutočnosť, na čo poukazoval aj
žalobca v priebehu konania i v odvolaní, či sa žalovaný v 1. rade zúčastnil pracovnej cesty vo G. v dňoch
19.04.2010 až 21.04.2010, a tiež jeho ubytovanie v uvedenom čase v I. I.. Sporným bol aj okamih, kedy
sa žalovaní dozvedeli o tom, že vklad záložného práva v prospech banky do katastra nehnuteľností,
súvisiaci s poskytnutím úveru na úhradu kúpnej ceny za A. bol povolený. Žalobca tvrdil, že oba návrhy na

vklad boli podané dňa 19.04.2010, teda pred uzavretím zmluvy o pôžičke, a povolené dňa 28.04.2010,
teda pred spísaním notárskej zápisnice o čom mali mať žalovaní, v postavení za navrhovateľa D. J.,
K. vedomosť. Žalovaní predložili výpis z LV č. XXXX, k.ú. D., vyhotovený dňa 30.04.2010, a tvrdili, že
vedomosť o daných skutočnostiach nadobudli až po podpísaní zmluvy o pôžičke a po spísaní uznania
dlhu. Spornou skutočnosťou bola aj otázka charakteru vzťahu medzi žalobcom, ktorý tvrdil, že jeho vzťah

so žalovanými bol blízky a priateľský, čo popierali žalovaní. Oni tvrdili, že zo žalobcu mali vzhľadom na
jeho povesť strach.

32. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi
žalobcom a žalovanými bola spísaná zmluva o pôžičke datovaná dňa 20.04.2010, v ktorej bola uvedená

suma pôžičky vo výške 353.878,- Eur. Žalovaní v 1. až 4. rade uznali vo forme notárskej zápisnice dlh
voči žalobcovi 353.878,- Eur, na základe zmluvy o pôžičke datovanej dňa 20.04.2010. Preukázané bolo
aj čiastkové plnenie žalovaných z titulu uznania dlhu formou notárskej zápisnice v rokoch 2010 až 2013
žalobcovia v celkovej sume 37.550,- Eur. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý
podľa jeho názoru zodpovedá pravidlám formálnej logiky, ktorý je uvedený v bode 59. jeho odôvodnenia,

teda že z výpovedí žalovaných, ale aj z výpovede samotného žalobcu bolo preukázané, že žalobca nikdy
neodovzdal žiadnu sumu titulom pôžičky žalovaným v 2. a 4. rade, a že títo od neho žiadnu pôžičku nikdy
neprevzali. Skutočne z výsluchu žalobcu vyplýva, že vždy jednal len so žalovaným v 1. rade, a že tomuto
odovzdal peniaze titulom pôžičky. Vysvetlenie žalobcu, ktoré uvádza v odvolaní aj v ďalšom vyjadrení,
že bol zdravotne indisponovaný a výsluchu sa podrobil len z dôvodu, aby nevznikali prieťahy v konaní,

považujeodvolacísúdzaúčelové.Zároveňvovzťahuknámietkežalobcu,ževäčšinousajednásjedným
dlžníkom a ostatní sa k dlhu len pridajú, odvolací súd uvádza, že pokiaľ mala byť pôžička poskytnutá aj
žalovaným v 2. a 4. rade jednoznačne muselo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí aj týmto žalovaným.
Odvolací súd vychádza aj zo samotného petitu žaloby, keď žalobca žiadal zaviazať žalovaných v 1., 2.,
3. a 4. rade spoločne a nerozdielne k zaplateniu sumy 316.328,- eur s príslušenstvom. Tak teda spoločne

a nerozdielne im potom mali byť reálne poskytnuté aj finančné prostriedky.

33. Vo vzťahu k žalovaným v 2. až 4. rade odvolací súd súhlasí s názorom nedostatku ich pasívnej
legitimácie, teda, že žalovaní v 2. a 4. rade nie sú nositeľmi povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva
z ust. § 657 Občianskeho zákonníka, tak ako to podrobne odôvodnil súd prvej inštancie v bode 62

svojho odôvodnenia. Podľa názoru odvolacieho súdu preto správne súd prvej inštancie žalobu vo vzťahu
k žalovaným v 2. a 4. rade v nedostatku pasívnej legitimácie na ich strane zamietol.

34. Súd prvej inštancie sa v bode 63 zaoberal námietkou žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade,
ktorý tvrdil, že zmluva o pôžičke nebola spísaná dňa 20.4.2010, ale dňa 29.4.2010, pretože sa dňa

20.4.2010 mal nachádzať vo G., o čom súdu predložil potvrdenia H. H. zo dňa 21.4.2010 a zo dňa
4.10.2019. Obranu žalovaného skutočne popieral žalobca, tak ako uviedol súd prvej inštancie, ktorý na
podporu svojich tvrdení predložil čestné prehlásenie H. H. o tom, že uvedené potvrdenia sa nezakladali
na pravde. Žalobca tvrdil v priebehu konania ale aj v odvolaní a vyjadrení, že dôkaz žalovaného v 1. rade
bol založený na klamstve, pretože sám predložil čestné prehlásenie H. H. o tom, že uvedené potvrdenia

sa nezakladali na pravde. Súd prvej inštancie z toho vyvodil, že nebolo preukázané, že žalovaný v 1.
rade bol skutočne v rozhodnom období ubytovaný v hoteli I. vo G.. Zároveň, že žalovaný na svoju obranu
nepredložil žiaden iný dôkaz, ktorý by jeho tvrdenie podporil. Výsluchom svedka H. H. bolo skutočne
vyvrátené tvrdenie žalovaného v 1. rade o pobyte v hoteli a skutočne, tak ako to uviedol súd prvejinštancie, nebolo ním vyvrátené tvrdenie žalovaného v 1. rade, že v čase 20.4.2010, t. j. v čase datovania
a žalobcom tvrdeného uzavretia zmluvy o pôžičke sa nachádzal vo G.. Aj keď žalobca hovorí o presune
dôkazné bremena, v danom prípade žalovaný v 1. rade tvrdil, že sa nachádzal vo G., aj keď očividne

klamal, že to bolo v hoteli I., ale žalovaný v 1. rade neponúkol žiaden dôkaz, že sa žalovaný v 1. rade
nachádzal na Slovensku a podpisoval zmluvu o pôžičke, keď tvrdenia všetkých žalovaných o tom, že
táto mala byť podpisovaná nie 20.4.2010, ale 29.4.2010, boli zhodné. Možno súhlasiť i s názorom súdu
prvej inštancie, ktorý vyslovil v bode 64 svojho odôvodnenia, že ubytovanie žalovaného v 1. rade v hoteli
I. v čase dátumu spísania zmluvy vo vzťahu k posúdeniu platnosti či neplatnosti zmluvy o pôžičke sa

javí i vzhľadom na ďalšie vykonané dokazovanie ako málo významné.

35. I odvolací súd má za to, že výsluch svedka H. H. je zákonný a legitímny. Ani odvolací súd nemá
o vierohodnosti tejto výpovede pochybnosti. Jednalo sa o svedka, ktorého navrhol vypočuť žalobca.
Úvaha súdu prvej inštancie, že niekedy je menej viac, keď sa svedok významne snažil ozrejmiť okolnosti
ubytovania žalovaného v čase 20.4.2010 v hotel I. vo G. sa aj odvolaciemu súdu javí ako správna.

Svedok skutočne vypovedal, že žalobca mu sám oznámil, že v danom spore ide o doplatok kúpnej
ceny za A.. Teda svedecká výpoveď v konečnom dôsledku skutočne vyznela v neprospech žalobcu, aj
keď tento sa v odvolaní i vyjadrení snaží uvedené skutočnosti vysvetliť inak. Keďže ide o neutrálneho
svedka a táto výpoveď skutočne korešponduje s výpoveďami žalovaných a rozvíja tvrdenia žalobcu
o poskytnutí pôžičky žalovaným na základe zmluvy o pôžičke datovanej dňa 20.4.2010 i odvolací súd

má za to, že svedok svojou výpoveďou vyvrátil domnienku existencie dlhu v podobe uznania dlhu, tak
ako to vyhodnotil súd prvej inštancie v bode 65 svojho odôvodnenia.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne vysvetlil dejovú líniu tvrdenú žalovanými
o uzavretí kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola reštaurácia a penzión A., úverovej zmluvy a zmluvy

o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti i o dôvode spísania zmluvy o pôžičke ako zábezpeky, že
žalobcovi bude vyplatená suma 310.000,- Eur z úveru poskytnutého spoločnosti D. J., K. o dôvode
vyhlásenie o uznaní dlhu a okamihu, kedy sa žalovaní dozvedeli o povolení vkladu vlastníckeho práva
a záložného práva do katastra nehnuteľností predložením výpisu z LV č. XXXX vyhotoveného dňa
30.4.2010, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode XX svojho odôvodnenia. Teda aj odvolací súd

má za to, že ide v zhode s výpoveďou svedka H. vo veci o spor o majetok A.. Súd prvej inštancie zároveň
v bode 67 svojho odôvodnenia sa zaoberal aj vierohodnosťou vyhlásenia E. F. a L. D. o tom, že medzi
žalobcom a žalovanými bol priateľský vzťah a nebol dôvod na obavy. Skutočnosť, že žalovaní sa so
žalobcom pracovne stretávali nepopreli ani oni sami. Nesporné v tomto kontexte bolo, že žalobca bol
hosťom na svadbe dcéry žalovaných a žalovaní v 1. a 2. rade boli na oslave životného jubilea žalobcu

v roku 2012. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď žalobca tento názor spochybňuje, možno prisvedčiť
súdu prvej inštancie, že ani uvedené zistenia nemôžu bezpečne vyvrátiť vnútorné pocity žalovaných
zo žalobcu. Skutočne tieto len ťažko by mohli byť predmetom dokazovania pred súdom. I odvolací súd
má za to, že bolo na mieste žalobu aj vo vzťahu k žalovanému v 1. rade na základe vyššie uvedeného
zamietnuť.

37. Súd prvej inštancie správne rozhodol vo veci i čo do trov konania, keď svoj výrok odôvodnil v bode
72 a 73 svojho odôvodnenia, na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje.

38. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie a konštatuje, že podľa jeho názoru rozhodnutie

súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení nie je rozporuplné a protirečivé. Úvaha súdu prvej inštancie
zodpovedá pravidlám formálnej logiky.

39. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Úspešní žalovaní majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu vo
vzťahu k neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).