Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/68/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108011441
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2108011441.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov

Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. X.X.XXXX v B.,
bytom C. XX a spol., pre zločin podvodu § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného A. B. proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 13.12.2022, sp. zn. 30T/49/2008, na verejnom zasadnutí konanom dňa
26.10.2023 v Trnave takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno d), písmeno e), odsek 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok vo
vzťahu k obžalovanému A. B. zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C. D. XX

o d s u d z u j e :
Podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona, § 36 písmeno l), písmeno j) Trestného zákona, § 38 odsek

2, odsek 3 Trestného zákona, § 39 odsek 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 1
(jeden) rok.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a § 50 odsek 1 Trestného zákona súd obžalovanému
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a určuje mu skúšobnú dobu vo výmere 18
(osemnásť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 13.12.2022, sp. zn. 30T/49/2008
bol okrem iných obžalovaný A. B. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného zo zločinu podvodu § 221

odsek 1, odsek 3 písmeno a), c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona
vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 1 až 6 rozsudku, za čo bol odsúdený podľa § 221 odsek 3 Trestného
zákona a podľa § 36 písmeno j), l), § 38 odsek 2, 3, s použitím per analogiam § 39 odsek 2 písmeno d),
odsek 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý mu bol podľa § 49 odsek 1
písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky.

Okresnýsúdvovzťahukobžalovanémurozsudokodôvodniltým,žeobžalovanýurobilvyhlásenieovine,

ktoré súd prijal. Pri ukladaní trestu obžalovanému okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že obžalovaný
nebol súdne trestaný a pred spáchaním skutku viedol riadny život. Obžalovanému bol uložený trest za
zločin podvodu podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona s trestnou sadzbou 3 roky až 10 rokov, pričom
bolo prihliadnuté na dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j), písmeno l) Trestného zákona,kedy sa s poukazom na § 38 odsek 3 Trestného zákona znižovala horná hranica trestnej sadzby o jednu
tretinu, pričom obžalovanému bol per analogiam podľa § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného
zákona, teda obdobne ako v konaní o dohode o vine a treste, uložený trest odňatia slobody na dolnej

hranici zníženej trestnej sadzby vo výmere 2 roky, ktorý mu bol podmienečne odložený podľa § 49 odsek
1 písmeno a) Trestného zákona na skúšobnú dobu 3 roky. Pri výmere trestu okresný súd zohľadnil,
že obžalovaný sa ku skutku priznal, rozsiahlo vypovedal a úprimne skutok oľutoval, taktiež prihliadol na
dĺžku konania. Obžalovanému okresný súd neuložil peňažný trest ako trest samostatný ako navrhovala
obhajoba odvolávajúc sa na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní v neprítomnosti obžalovaného a jeho obhajkyne, sa
prokurátor vzdal práva na podanie odvolania voči všetkým výrokom vyhláseného rozsudku.

Obžalovanémuajehoobhajkynibolnapadnutýrozsudokdoručenýdňa23.1.2023,pričomdňa30.1.2023
bolo okresnému súdu doručené odvolanie obžalovaného podané dňa 30.1.2023 prostredníctvom

obhajkyne.
Obžalovaný v podanom odvolaní namietal nepoužitie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd pri ukladaní mu trestu tak, ako to okresný súd urobil pri ostatných
spoluobžalovaných, ktorým pri oveľa prísnejšej právnej kvalifikácii, a to obzvlášť závažnom zločine so
sadzbou 10 rokov až 15 rokov uložil výrazne nižšie tresty, a to vo výmere 3 roky, ktoré podmienečne

odložil na skúšobnú dobu 4 roky, pričom niektorí spoluobžalovaní boli stíhaní za 47 skutkov. Naproti
tomu obžalovaný B. bol stíhaný len za 6 skutkov a na rozdiel od niektorých spoluobžalovaných
nemá záznam v registri trestov. Obžalovaný pri rovnakom skutkovom a právnom stave u jednotlivých
spoluobžalovaných nevidí odstupňovanosť trestov v závislosti od rozsahu trestnej činnosti s poukazom
na počet skutkov, ich závažnosť a osoby obžalovaných. Skutky v danej trestnej veci boli spáchané

v rokoch 2005 až 2007 a obžaloba bola podaná v roku 2008, pričom nie vinou obžalovaného prišlo
k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej až na konci roka 2022, teda skoro po 16 rokoch. Obžalovaný
B. sa pritom ako prvý ku skutku priznal, oľutoval ho, urobil vyhlásenie viny, pri zmene senátu nežiadal
opakovať súdny proces a nerobil žiadne obštrukcie.
Obžalovaný má za to, že boli v predmetnej veci splnené všetky podmienky vzhľadom na okolnosti

prípadu ako ajpomery obžalovaného pre použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody
v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Dôvodom dĺžky konania neboli obštrukcie obžalovaného, ktorý
v priebehu konania nespáchal žiadny ďalší trestný čin.
Obžalovaný navrhol uloženie mu primeraného peňažného trestu za použitia ustanovenia § 39 odsek 1
Trestného zákona a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Trnave vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej
prokuratúry, ktorý navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného
predniesla konečný návrh v súlade s písomne odôvodneným odvolaním a obžalovaný sa pripojil ku
konečnému návrhu svojej obhajkyne.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,

osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré impredchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 odsek 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 odsek 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré

majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa§39odsek1Trestnéhozákona,aksúdvzhľadomnaokolnostiprípadualebovzhľadomnapomery

páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej len „krajský súd“) podľa § 315 Trestného poriadku

preskúmalnapadnutýrozsudokvzmysle§316Trestnéhoporiadkuazistil,ženiejedôvodnazamietnutie
odvolania v zmysle § 316 odsek 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa
§ 316 odsek 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej
lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 odsek 1
Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného
je dôvodné.

Pokiaľ ide o obžalovaným B. napadnutý rozsudok vo výroku o treste krajský súd pri preskúmavaní
odvolania zistil, že okresný súd postupoval správne pri zistení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

kedy obžalovanému svedčili dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona, že
pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, a podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona, že sa
ku skutku priznal a tento úprimne oľutoval, pričom priťažujúce okolnosti neboli zistené žiadne. V takom
prípade sa potom zákonná trestná sadzba podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona vo výmere 3 roky
až 10 rokov menila podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona tak, že sa horná hranica trestnej sadzby

znižovala o jednu tretinu.
Pokiaľ okresný súd obžalovanému ukladal trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa
§ 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona s poukazom na to, že obžalovaný urobil vyhlásenie
viny, nedôsledne vyhodnotil všetky okolnosti prípadu, kedy sa obžalovaný B. len v šiestich prípadoch zo
47 žalovaných skutkov v roku 2005 a 2006 podieľal na rozpredaní tovaru kúpeného na faktúru, pričom

bližšie sa na organizovaní trestnej činnosti nepodieľal, od prípravného konania sa k trestnej činnosti
priznával a túto oľutoval, po podaní obžaloby dňa 7.8.2008 sa obžalovaný B. pravidelne zúčastňoval
na všetkých hlavných pojednávaniach, aj keď boli odročované pre neprítomnosť spoluobžalovaných,
a na prvom hlavnom pojednávaní, pre vykonanie ktorého boli slnené podmienky, dňa 26.5.2020 urobilvyhlásenie viny, ktoré súd prijal, pričom k vyhláseniu prvého rozsudku vo veci prišlo až dňa 13.12.2022,
teda po uplynutí 16 rokov od spáchania skutkov. S ohľadom na tieto skutočnosti bolo dôvodné mať
za to, že tu existujú výnimočné okolnosti prípadu, pre ktoré by použitie trestnej sadzby ustanovenej

týmto zákonom bolo pre obžalovaného B. neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje u obžalovaného aj trest kratšieho trvania výrazne nižší pod dolnou hranicou trestnej sadzby
v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Prihliadnuť bolo potrebné najmä na extrémne dlhú dobu
konania, predovšetkým pred súdom, kedy sa obžalovaný od začiatku k trestnej činnosti priznával, ľutoval
ju a urobil vyhlásenie viny, pričom svojím konaním nezavinil dĺžku konania a počas doby konania sa

nedopustil už ďalšej trestnej činnosti, preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného
zákona.
Okresný súd obžalovanému B. len pri aplikácii ustanovenia § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného
zákona, uložil neprimerane prísny trest, a nepostupoval správne, keď obžalovanému nezohľadnil
okolnosti uvedené v § 39 odsek 1 Trestného zákona najmä s ohľadom na dĺžku konania v kontexte
postoja obžalovaného k trestnej činnosti a jeho správania počas konania.

Podľa § 2 odsek 7 Trestného poriadku, každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. 6 odsek 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka
trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného,
ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a
odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo

o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania.
Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia
podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať
základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Primeranosť dĺžky konania je aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd)

posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným
v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov,
poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval
„všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať.
Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obžalovaného k trestnému stíhaniu a

procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu
použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona a uloženie trestu
odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v
ustanovení § 39 odsek 3 Trestného zákona.

Krajský súd obžalovanému B. uložil miernejší trest odňatia slobody zohľadniac ustanovenie § 39 odsek
1 Trestného zákona s poukazom na vyššie uvedené okolnosti, a to vo výmere 1 rok, ktorý obžalovanému
podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného
zákona mu určil skúšobnú dobu 18 mesiacov. Krajský súd obžalovanému ukladal trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu, ktorý považoval z hľadiska účelu trestu za dôvodný,

nakoľko takto uložený trest obžalovanému zabráni v ďalšom období v páchaní ďalšej majetkovej trestnej
činnosti s finančným prospechom a povedie ho k tomu, aby aj naďalej viedol riadny život. Ukladanie
peňažného trestu s poukazom na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako
navrhovala obhajoba, krajský súd nepovažoval za dôvodné, keďže obžalovaný páchal trestnú činnosť
za účelom finančného prospechu.

Uložený trest krajský súd považuje za primeraný a zákonný, zohľadňujúci všetky okolnosti prípadu
aj pomery obžalovaného, ako i čas, ktorý uplynul od spáchania skutku. Vyšší trest by nebol úmerný
k spáchanému trestnému činu vzhľadom na mieru účasti obžalovaného na skutkoch v prejednávanej
veci a najmä na dobu, ktorá uplynula od ich spáchania.S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu, keďže uložený trest bol neprimeraný a nezohľadňujúci ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného

zákona, a v zmysle § 322 odsek 3 Trestného poriadku obžalovanému uložil miernejší trest odňatia
slobody vo výmere 1 rok, ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Takto uložený
trest považoval krajský súd za dostatočný a spravodlivý, zodpovedajúci potrebám generálnej, ako aj
individuálnej prevencie, ktorý zároveň bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako
ho má na mysli Trestný zákon.

K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j.
či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu

o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a

ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok

na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne

ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výrokoch tohto rozsudku
krajského súdu.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 odsek 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.