Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/302/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114200239
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7114200239.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne T. B., narodenej XX. H. XXXX, O., U. XXXX/X,
zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Szöllössyim, Košice, Mlynská 28, proti žalovanému Slovenská
kancelária poisťovateľov, Bratislava, Bajkalská 19B, IČO: 36 062 235, o náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18C/1/2014, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. mája 2021 sp. zn. 1Co/276/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 17.
mája 2019 č. k. 18C/1/2014-92 žalobu zamietol (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej

inštancie rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči
žalovanému náhrady škody na zdraví, ktorú utrpela dňa 17. marca 2006 pri dopravnej nehode ako
spolujazdkyňa v motorovom vozidle tov. zn. VW Golf, EVČ: W. (ďalej len ,,motorové vozidlo“), pre
ktoré nebolo uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla.
1.2. Žalobkyňa nárok na plnenie z garančného fondu uplatnila voči žalovanému podľa ustanovenia § 24
ods. 2 písm. e), § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, a to bolestné vo výške 21.560,45 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 52.311,29 Eur s úrokom z omeškania vo výške 3% ročne z dlžnej sumy od 29. marca 2009 do

zaplatenia.
1.3. Okresný súd Košice I rozsudkom z 11. marca 2011 sp. zn. 18C/148/2009 žalobu o zaplatenie
bolestného v sume 13.360,22 Eur zamietol, konanie o zaplatenie sumy 28.999,53 Eur zastavil a
nárok žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 31.511,32 Eur vylúčil
na samostatné konanie. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením z 28.
decembra 2012 č. k. 1Co/175/2011-129 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I z 11. marca 2011 č.

k. 18C/148/2009-110 a vec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
1.4. Na pojednávaní poverený zamestnanec žalovaného vzniesol námietku premlčania.
1.5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 444 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OZ“), § 2
ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovnea o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov.
1.6. Súd prvej inštancie uviedol, že o sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie vtedy,

keď škoda na zdraví má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho zdravotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.
Sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, v ktorej je možné zdravotný stav poškodeného po
úraze, chorobe z povolania alebo inom poškodení na zdraví, prípadne po ich zhoršení považovať za
ustálený, a v ktorej je teda možné posúdiť, aký má zmenený (zhoršený) zdravotný stav poškodeného

preukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh a pristúpiť k jeho bodovému
ohodnoteniu.
1.7.ZozáverovznaleckéhoposudkuznalcaMUDr.MilanaVojčekavyplynulo,žekustáleniuzdravotného
stavu žalobkyne pre účely posúdenia sťaženia spoločenského uplatnenia došlo rok po nehode, čiže dňa
17. marca 2007 a teda najneskôr do 17. marca 2009 mohla žalobkyňa objektívne vyčísliť v peniazoch

ujmu na jej zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia.
1.8. V zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného je
okamihom začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, kedy má osoba vedomosť o tom,
že jej vznikla ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú môže objektívne vyjadriť a vyčísliť.
1.8.1. Keďže subjektívna premlčacia doba začala plynúť od ustálenia zdravotného stavu žalobkyne,

žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 6. apríla 2009, t.j. po uplynutí subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby.
1.9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v
spojenísustanovením§255ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadokvzneníneskorších
právnych predpisov (ďalej len ,,CSP“). Vzhľadom na úspech žalovaného v spore súd prvej inštancie

priznal žalovanému proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“)

rozsudkom z 26. mája 2021 č.k. 1Co/276/2019-143 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (prvý výrok)
s tým, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho nepriznal (druhý výrok).
2.1.Zodôvodneniarozsudkuodvolaciehosúduvyplýva,žepoškodenýsaoškodespočívajúcejvsťažení
spoločenského uplatnenia dozvie spravidla v čase, kedy už je jeho zdravotný stav ustálený do tej miery,
že objektívne možno vykonať ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (porovnaj rozsudok NS

ČR z 29. júla 1983 sp. zn. 1Cz 23/1983, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk najvyššieho
súdu pod č. Rc9/1986). Subjektívna premlčacia doba vo vzťahu k nároku na odškodnenie sťaženia
spoločenskéhouplatneniazačínaplynúťvčase,kedysaobjektívnedájehovýškaužstanoviť(lekárskym
posudkom alebo znaleckým posudkom) bez ohľadu na to, kedy poškodený sťaženie spoločenského
uplatnenia nechá bodovo ohodnotiť.

2.2. I žalobkyňa v odvolacom konaní poukázala na to, že podľa interpretačného záveru právnej praxe
sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody
a orientačne aj jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch aspoň približne.
2.3. Odvolací súd podotkol, že je potrebné v tomto smere doplniť argumentáciu odvolateľky v tom, že v
právnej praxi je tento záver prezentovaný v kontexte doplňujúceho vysvetlenia, že nie je potrebné, aby

poškodený poznal rozsah škody presne a že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby „...nie je
viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku, či lekárskej správy dozvie konkrétny
výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy“ (uznesenie NS ČR z 23. septembra 2008 sp. zn. 25Cdo
1256/2006), nakoľko tento škodu na zdraví len deklaruje (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
28. novembra 2007 sp. zn. 5 Co 509/2006 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR z 24. septembra

2008 sp. zn. IV. ÚS 305/2008 a uznesenie Ústavného súdu SR z 21. júna 2016 sp. zn. III. ÚS 399/2016).
2.4. Odvolací súd zdôraznil, že ustálenie zdravotného stavu nemožno stotožňovať s vyliečením, a
preto len z toho, že liečba psychických ochorení žalobkyne prebiehala, nemožno vyvodiť, že sťaženie
spoločenského uplatnenia nebolo možné lekársky komplexne posúdiť, pričom už MUDr. Miloslav Klíma
v lekárskom posudku z 12. decembra 2008 bodovo ohodnotil duševné poruchy žalobkyne.

2.5. Odvolací súd uviedol, že v zásade za správnu možno považovať argumentáciu žalobkyne potiaľ,
pokiaľ v nej len vo všeobecnej rovine poukazuje na potrebu súladu vznesenej námietky premlčania
s dobrými mravmi. Za opodstatnenú však nemožno považovať námietku žalobkyne, vytýkajúcu súdu
prvej inštancie nedostatky právneho posúdenia veci aj z pohľadu tohto argumentu. Ako totiž správnev odvolacom konaní dôvodil žalovaný, uplatnenie námietky premlčania je potrebné vo všeobecnosti
považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi a len ak strana sporu, voči ktorej sa táto námietka
uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor

v konaní uplatniť a tento rozpor i náležite preukázať (uznesenie ÚS SR z 23. septembra 2013 IV. ÚS
542/2013).
2.6. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie sa žalobkyňa síce vo svojej argumentácii zmienila
o dobrých mravoch len marginálne a aj to len v abstraktnej rovine. Z jej vyjadrenia nie je zrejmé, v
čom žalobkyňa v okolnostiach prípadu vzhliadla „osobitnú skutočnosť,“ ktorá podľa právnej praxe musí

k vznesenej námietke pristúpiť, aby inak zásadne morálna námietka premlčania sa dostala s dobrými
mravmi do kolízie. Pokiaľ za týchto okolností súd prvej inštancie na žalovaným vznesenú námietku
prihliadal bez toho, aby sa explicitne zaoberal otázkou jej súladu s dobrými mravmi, spôsobu jeho
právneho posúdenia veci nemožno nič vytknúť.
2.7. Odvolací súd poukázal na to, že žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla skutočnosť, pre ktorú by
žalovaným vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa ani

dodatočnekvalifikovaneneodôvodnilaargumentoprítomnostivýnimočnejskutočnosti,prektorúbymala
byť žalovaným vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, a pre ktorú by sa javilo
nepriznanie premlčaného práva pre žalobkyňu neprimerane tvrdým postihom. Žalobkyňa neuviedla
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty,
ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaného a k odopretiu výkonu jeho práva a právnej

ochrany zaručenej mu platným právnym poriadkom.
2.8. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni vo včasnom uplatnení nároku bránila nejaká mimoriadne
závažná, objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, psychický stav
nevynímajúc, keďže schopnosť žalobkyne podať žalobu bola v priebehu konania odborne ustálená.
Taktiež na strane žalovaného nemožno hovoriť ani o šikanóznom správaní sa, ani o zneužití práva.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená v konaní
žalovaným nevykazuje zjavné známky kolízie s dobrými mravmi.
2.9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods.
1 CSP v spojitosti s ustanovením § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný
úspech, a preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní

neúspešná. Keďže podľa obsahu spisu žalovanej v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie
nemožno ani predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo
strán nárok na ich náhradu nepriznal.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“ resp. ,,žalobkyňa“)

dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP (dovolateľka
nesprávne uviedla „§ 421 ods. 1 písm. a) CSP“- poznámka dovolacieho súdu; viď body 7.,
7.1. uznesenia), keďže rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
3.1. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa

vymedzila právnu otázku nasledovne: „Je zdravotný stav dotknutej osoby, ktorý nespôsobuje
nespôsobilosť na právne úkony, ale zároveň podstatne limituje osobu v uskutočňovaní konkrétnych
úkonov za účelom uplatnenia jej práv tým spôsobom, že uplatňovanie práv je z dôvodu potreby zlepšenia
zdravotného stavu osoby v určitom období nežiaduce, možné považovať za výnimočnú okolnosť, pre
ktorú je možné považovať vznesenie námietky premlčania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi?“

3.2. Dovolateľka poukázala na vývoj judikatúry slovenských súdov ohľadom otázky možného
neakceptovania vznesenej námietky premlčania z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods.
1 OZ (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/148/2004, sp. zn. 3Cdo/ 41/2012, nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011). Konštatovala, že judikatúra súdov za určitých okolností
pripustila možnosť, že vznesenie námietky premlčania je v určitých výnimočných prípadoch možné

považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pričom súdna prax definovala určité východiská,
či parametre, kedy je takýto prístup možný. Vychádzajúc z týchto východísk, formulovaných najvyššími
súdnymi autoritami, mala dovolateľka za to, že skutkový stav a okolnosti zistené súdmi nižších stupňov
spĺňajú kritéria výnimočnosti prípadu, kedy je možné konštatovať rozpor vznesenej námietky premlčania
s dobrými mravmi. V tejto súvislosti uviedla, že dôvodom neskoršieho uplatnenia jej práv bol výlučne

jej zdravotný stav a nevyhnutnosť prvoradej ochrany jej zdravia, ktoré kontraindikovali v určitom čase
akékoľvek riešenie a vracanie sa k prežitej traume z dopravnej nehody.
3.3. Považovala za neprimerane prísne a tvrdé voči nej, aby práve z tohto dôvodu došlo v dôsledku
premlčania k zániku jej možnosti úspešne sa domôcť jej práv. Uviedla, že je tu daný aj prvokvýnimočnosti, nakoľko ide skutočne o ojedinelý prípad, ktorý nie je bežný a akceptáciou jeho
výnimočnosti nedôjde zásadnému zásahu do princípu právnej istoty.
3.4. Žalovanému boli okolnosti, pre ktoré ona neuplatnila svoje právo skôr známe minimálne z

vykonaného dokazovania. Po dopravnej nehode sa veľmi ťažko psychicky vyrovnávala s tým, čo pri
dopravnej nehode prežila a ako sa jej zmenil zdravotný stav, čo bolo preukázané znaleckým posudkom
MUDr. Milana Vojčeka č. 5/2010 a znaleckým posudkom č. 83/2013 MUDr. Márie Kilianovej, preto je
možné označiť vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného ako zneužitie jeho silnejšieho
postavenia, ktoré popiera hodnotu primárnej ochrany zdravia.

3.5. Navrhla, aby dovolací súd zmenil rozsudok krajského súdu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 31.511,34 Eur s 9,5% úrokom z
omeškania ročne od 29. marca 2009 do zaplatenia s tým, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania a nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolacia argumentácia žalobkyne je totožná s jej
odvolacou argumentáciou, s ktorou sa odvolací súd dôsledne zaoberal a k tejto zaujal podrobné a
výstižné stanovisko formulované v odôvodnení svojho rozhodnutia.
4.1. Konštatoval, že ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo ku zmene skutkového ani právneho
stavu, a preto skutkové zistenia a právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie sú správne. V konaní

okrem všeobecnej konštatácie nebol produkovaný zo strany žalobkyne žiaden dôkaz o tom, že by
vznesením námietky premlčania z jeho strany došlo ku zneužitiu práva.
4.2. Mal za to, že odvolací súd pri rozhodovaní o predmetnom nároku svoje právne úvahy pri posúdení
dôvodnosti a zákonnosti vznesenej námietky premlčania náležite odôvodnil, vysvetlil, akými úvahami sa
riadil a prečo sa so súdom prvej inštancie stotožnil.

4.3. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol v
celom rozsahu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť, a to
z nasledovných dôvodov.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. V prejednávanej veci žalobkyňa v podanom dovolaní uplatnila dovolací dôvod ,,podľa § 421 ods.

1 písm. a) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.“
7.1. V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že žalobkyňou vymedzený dovolací dôvod (rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená) predstavuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nie podľa § 421

ods. 1 písm. a) CSP, ako zrejme omylom uviedla žalobkyňa v bode I. dovolania.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá
vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
9.1. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu

príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp. neexistencii subjektívnych práv
a povinností subjektov konkrétneho právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávnevyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia
veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len
argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu,

prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

10. Otázkou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola
riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto

ustanovenia, musí: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.

11. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP, t. j. vrátane § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o

otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Musí ísť však o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená
nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP), a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci
(prípadu) - zároveň platí, že ak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z
nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli inak - teda spôsobom pre dovolateľa

priaznivejším. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť
riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie. Právna otázka,
vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).
11.1. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie
prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka
môže byť pre ňu rozhodujúca. Ako už bolo uvedené, právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom

rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd
nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne
rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú

kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.

12. ,,Je nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods.
1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti dovolania, aby právna otázka,

ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho významu“.
Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom
právnom posúdení (§ 432 CSP ) neviaže prípustnosť
dovolania na existenciu takejto podmienky. Možno povedať, že každá z otázok

zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa svojím
spôsobom požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania
je aj usmerňovanie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym
výkladom právnych noriem (IV. ÚS 479/2020 ).
Právne posúdenie veci musí korešpondovať so zisteným skutkovým stavom, ktorý je nepochybne v
konkrétnej veci vždy individuálny. Aplikácia právnej normy na skutkový stav a jej interpretácia môže
jedine v individuálnom prípade vyvolať situáciu, že dovolateľ považuje právne posúdenie veci za
nesprávne a zároveň pri riešení právnej otázky nastal odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

alebo právna otázka rozhodujúca pre rozhodnutie súdu nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte riešená.“ (viď nález ústavného súdu z 13. apríla 2023 sp. zn. II.ÚS 515/2020)13. V tomto prípade dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodila z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b) CSP, avšak nezadefinovala právnu otázku, ani ju nevymedzila tak, ako to vyžaduje ustanovenie
§ 432 ods. 2 CSP, keď právnu otázku formulovala „Je zdravotný stav dotknutej osoby, ktorý nespôsobuje

nespôsobilosť na právne úkony, ale zároveň podstatne limituje osobu v uskutočňovaní konkrétnych
úkonov za účelom uplatnenia jej práv tým spôsobom, že uplatňovanie práv je z dôvodu potreby zlepšenia
zdravotného stavu osoby v určitom období nežiaduce, možné považovať za výnimočnú okolnosť, pre
ktorú je možné považovať vznesenie námietky premlčania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi?“

14. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľkou formulovaná právna otázka nespĺňa zákonom
ustanovené podmienky kladené na to, aby bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 421 ods.1 písm. b) CSP, keďže dovolateľkou formulovaná otázka je otázka skutková.
Žalobkyňa vychádzajúc z východísk formulovaných v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/48/2004, sp. zn. 3Cdo/41/2012 a v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 mala za to,
že skutkový stav a okolnosti zistene súdmi nižších stupňov spĺňajú kritéria výnimočnosti prípadu, kedy

je možné konštatovať rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Uviedla, že dôvodom
neskoršieho uplatnenia svojich práv bol výlučne jej zdravotný stav a nevyhnutnosť prvoradej ochrany
jej zdravia.

15. Pokiaľ žalobkyňa mala za to, že závery súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu sú nesprávne, keďže

zdravotný stav žalobkyne súdy oboch inštancií nepovažovali za výnimočnú okolnosť, pre ktorú nemohla
žalobkyňa uplatniť nárok na súde včas a námietku premlčania vznesenú žalovaným nevyhodnotili ako
uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v prípade posúdenia
zdravotného stavu, pre ktorý žalobkyňa nemohla uplatniť svoje právo na súde včas, ide o posudzovanie
otázok skutkových, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Záver odvolacieho súdu (i záver súdu

prvej inštancie), že vznesenie námietky premlčania žalovaným nemožno považovať za zneužitie práva
na úkor žalobkyne a nárok žalobkyne na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia je
premlčaný, vychádzal zo špecifických a konkrétnych skutkových okolností. Taktiež v otázke márneho
uplynutia premlčacej doby vychádzali súdy oboch inštancií zo záverov znaleckého posudku MUDr.
Milana Vojčeka, z ktorého vyplynulo, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne pre účely posúdenia

sťaženia spoločenského uplatnenia došlo rok po dopravnej nehode, t.j. dňa 17. marca 2007 a z
lekárskeho posudku MUDr. Miloslava Klímy.
15.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,

jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/ 32/2018, 7Cdo/99/2018).
15.1.2. Dovolací súd opakovane akcentuje, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie
odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo
možnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutieodvolaciehosúdu(viďnapríkladrozhodnutianajvyššiehosúdu

sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/ 157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd
nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní
nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd

(§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako
skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).

V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,

ktorú vadu však dovolateľka v súdenej veci neuplatnila.

16. Dovolací súd ďalej poukazuje na to, že žalobkyňa totožnú otázku „Je zdravotný stav dotknutej
osoby, ktorý nespôsobuje nespôsobilosť na právne úkony, ale zároveň podstatne limituje osobu vuskutočňovaní konkrétnych úkonov za účelom uplatnenia jej práv tým spôsobom, že uplatňovanie práv
je z dôvodu potreby zlepšenia zdravotného stavu osoby v určitom období nežiaduce, možné považovať
za výnimočnú okolnosť, pre ktorú je možné považovať vznesenie námietky premlčania za výkon práva

v rozpore s dobrými mravmi?“ položila najvyššiemu súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
4Cdo/220/2021 v súvislosti s dovolaním proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. apríla 2021
sp. zn. 1Co/26/2020, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I z 12. mája 2016 č.k.
18C/148/2009-218 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I z 2. decembra 2019 č.k.
18C/148/2009-291 ohľadne zamietnutia žaloby žalobkyne o zaplatenie náhrady bolestného vo výške

13.360,22 Eur s príslušenstvom voči žalovanému z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví (bolestného), ktorá žalobkyni (ako spolujazdkyni) vznikla
v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 17. marca 2006.
16.1. Najvyšší súd uznesením z 24. novembra 2021 sp. zn. 4Cdo/220/2021 dovolanie žalobkyne
odmietol, pričom v odôvodnení uviedol: ,,V danom prípade rozhodnou otázkou, od riešenia ktorej
záviselo rozhodnutie vo veci samej bolo podľa žalobkyne posúdenie, či „je zdravotný stav dotknutej

osoby, ktorý nespôsobuje nespôsobilosť na právne úkony, ale zároveň podstatne limituje osobu v
uskutočňovaní konkrétnych úkonov za účelom uplatnenia jej práv tým spôsobom, že uplatňovanie práv
je z dôvodu potreby zlepšenia zdravotného stavu osoby v určitom období nežiaduce, možné považovať
za výnimočnú okolnosť, pre ktorú je možné považovať vznesenie námietky premlčania za výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi?“ Žalobkyňa vychádzajúc z východísk formulovaných v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 148/2004, sp. zn. 3Cdo 41/2012 a v rozhodnutí Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 176/2011 mala za to, že skutkový stav a okolnosti zistene súdmi nižších stupňov, spĺňajú
kritéria výnimočnosti prípadu, kedy je možné konštatovať rozpor vznesenej námietky premlčania s
dobrýmimravmi.Uviedla,žedôvodomneskoršiehouplatneniasvojichprávbolvýlučnejejzdravotnýstav
anevyhnutnosťprvoradejochranyjejzdravia.(bod17.citovanéhorozhodnutianajvyššiehosúdu).Pokiaľ

žalobkyňa považovala závery súdov nižších inštancií o zdravotnom stave žalobkyne ako výnimočnej
okolnosti,prektorúnemohlauplatniťnároknasúdevčasza nesprávneavznesenienámietkypremlčania
práva žalovanou za rozporné s dobrými mravmi, dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v prípade
posúdenia zdravotného stavu, pre ktorý žalobkyňa nemohla uplatniť svoje právo na súde včas ide o
posudzovanie otázok skutkových, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Záver odvolacieho súdu

(rovnako záver súdu prvej inštancie), že vznesenie námietky premlčania žalovanou nemožno považovať
za zneužitie práva na úkor žalobkyne a nárok žalobkyne na náhradu škody z titulu bolestného sa
považuje za premlčaný, vychádzal zo špecifických a konkrétnych skutkových okolností. Rovnako v
otázke zavinenia márneho uplynutia premlčacej doby žalobkyňou vychádzal odvolací súd zo záverov
znaleckého posudku MUDr. Márie Kiliánovej, znalkyne z odboru farmácia, odvetvie psychiatria, z ktorých

vyplýva, že žalobkyňa vzhľadom na svoj psychický stav po úraze, ktorý bol reaktívneho charakteru bola
podľa psychologického vyšetrenia v stave posttraumatickej stresovej reakcie s prejavmi psychických
porúch, ktoré nespĺňajú diagnostické kritériá duševnej choroby, čiže v uvedenom období jej psychický
stav nevykazoval odklon od reality a od 17. septembra 2006 do 12. decembra 2008 nenachádzala sa v
určitých obdobiach v stave nespôsobilom na vykonanie potrebných výkonov, teda v uvedenom období

bola schopná svoju situáciu vyhodnotiť z toho hľadiska, že je potrebné požiadať zdravotnícke zariadenie
o vykonanie bodového hodnotenia, resp. nárok má uplatniť voči zodpovednému subjektu, resp. nárok
uplatniť na súde. Dovolací súd preto považuje otázku vznesenú dovolateľkou za otázku skutkovú a nie
právnu, nakoľko sama v dovolaní uviedla, že skutkový stav a okolnosti zistene súdmi nižších stupňov
spĺňajú kritéria výnimočnosti prípadu, kedy je možné konštatovať rozpor vznesenej námietky premlčania

s dobrými mravmi. (bod 18. citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu).
16.2. Na základe ústavnej sťažnosti žalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 10. mája
2022 sp. zn. II. ÚS 202/2022 ústavnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. apríla
2021 sp. zn. 1Co/26/2020 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2021 sp.
zn. 4Cdo/220/2021 odmietol.

17. Dovolací súd uzatvára, že dovolateľkou formulovanú otázku v dovolaní v danom spore považuje
za otázku skutkovú a nie právnu, a teda nejde o vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá §
421 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP, preto dovolanie dovolateľky v zmysle § 421 ods.
1 písm. b) CSP je neprípustné a dovolací súd jej dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP ako neprípustné

odmietol.
18. Keďže žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, dovolací súd mu podľa ustanovenia § 453 ods.
1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súdprvej inštancie lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.