Rozsudok – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512212436
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2512212436.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: A. B. C., bytom D. XXX,
zastúpeného splnomocnencami: 1/ JUDr. Oľga Šajdíková, advokátka, so sídlom Bratislava, Nevädzová
5 a 2/ JUDr. Mgr. Michal Mrva, PhD., LL. M., Bratislava, Nevädzová 5, proti žalovaným: 1/ E. A.
C., F., bytom C., G. XXXX/X a 2/ B. A., bytom C., G. XXXX/X, obe zastúpené splnomocnenkyňou:
G. Lehnert, k.s., Bratislava, Carlton Savoy Building, Mostová 2, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPiešťany
zo 16. decembra 2014 č. k. 9C/327/2012-251, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh žalobcu (ktorým sa domáhal

určenia, že žalobca a žalovaná 1/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísaných na LV č.
XXXX Správy katastra Hlohovec, k. ú. C. - rodinný dom so súp. č. XXXX, postavený na parc. č. 5911/19
a na parc. č. 5911/20 a garáže postavenej na parc. č. 5911/18 v podiele 1/1), výrokom II. žalobcovi uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 100 % náhrady trov konania do 3 dní odo dňa
právoplatnostitohto rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 80
z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel, § 39, § 41a ods. 2, § 628 a § 657 z. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel. Vecne dôvodil, že žalobca preukázal naliehavý

záujem na požadovanom určení, keď v katastri nehnuteľností je vedená ako vlastníčka sporných
nehnuteľností žalovaná 2/, pričom manželstvo žalobcu a žalovanej 1/ zaniklo rozvodom 23. júla 2012 a
až rozhodnutím súdu dôjde k odstráneniu spornosti aktív patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a navrhovaným určením v porovnaní s existujúcim stavom sa môže právne postavenie
žalobcu zlepšiť a uspokojivo odstrániť jeho neistota, keďže žalobca a žalovaná 1/ by boli zapísaní
ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností, čím by v rámci konania o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov do tejto masy patrili aj predmetné nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie dôvodil,

že dokazovaním zameraným na financovanie výstavby nehnuteľností zistil, že predmetné nehnuteľnosti
boli síce vybudované po uzatvorení manželstva, avšak výlučne z finančných prostriedkov žalovanej
1/, ktoré jej na tento účel poskytla žalovaná 2/. Žalovaná 2/ darovala na účel výstavby predmetných
nehnuteľností žalovanej 1/ sumu vo výške 6.960.000 niekdajších Sk (z toho časť v sume 2.460.000niekdajších Sk aj otec žalovanej 1/). Tvrdenia žalobcu, že zo strany žalovanej 2/ nedošlo k darovaniu
peňazí, ale k pôžičke považoval súd prvej inštancie za nepreukázané, keď síce okrem darovacích zmlúv
boli medzi žalovanými 1/ a 2/ uzatvorené aj zmluvy o pôžičke, avšak keďže ide o reálny kontrakt, bolo

na žalobcovi preukázať, že na základe týchto zmlúv sa skutočne plnilo, t. j., že na základe zmluvy
o pôžičky z 20. októbra 2001 žalovaná 2/ odovzdala žalovanej 1/ sumu 1.500.000 niekdajších Sk a
na základe zmluvy z 19. júna 2002 sumu 2.000.000 niekdajších Sk. Žalobca dôkazné prostriedky na
preukázanie týchto skutočností neprodukoval, pričom len tvrdil, že ich konanie bolo jasne motivované
cieľom vyhnúť sa daňovej povinnosti, ktorá by sa platila ako daň z darovania. Súd prvej inštancie mal

z výsluchu žalovaných 1/ a 2/ za preukázané, že vôľou žalovanej 2/ bolo finančné prostriedky výlučne
darovať žalovanej 1/, čo potvrdzuje aj skutočnosť nimi uvádzaná, že by bolo nelogické uzatvoriť zmluvu
o pôžičke len so žalovanou 1/ s úmyslom ju vymáhať, keď by mala nehnuteľnosť patriť aj žalobcovi,
avšak bez akéhokoľvek záväzku voči žalovanej 2/. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 19. októbra 2010 sp. zn. 5MCdo/11/2009 a mal za to, že platí zastieraný
právny úkon, t. j. úkon darovacej zmluvy, nakoľko takýto právny úkon zodpovedal vôli žalovanej 2/

darovať finančné prostriedky žalovanej 1/. K tvrdeniu žalobcu, že poskytol svoje výlučné finančné
prostriedky vo výške 247.000 niekdajších Sk na výstavbu rodinného domu súd prvej inštancie uviedol,
že z výsluchu žalobcu nemal preukázané, že by tieto finančné prostriedky boli použité na výstavbu
domu, keď žalované 1/ a 2/ uviedli, že z týchto finančných prostriedkov bola kúpená kuchyňa, vešiaková
stena, vstavané skrine, žulová kuchynská doska, záloha na posteľ, komoda, rýchlovarná kanvica a tieto

veci nepovažoval za súčasť predmetnej nehnuteľnosti ako veci hlavnej. Vzhľadom k tomu, že žalobca
nepreukázal, že by nehnuteľnosti boli nadobudnuté z peňažných prostriedkov patriacich do masy
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zmiešaných jeho finančných prostriedkov a finančných
prostriedkov žalovanej 1/, návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 a § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku a v konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal

voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku majúc za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že právne významnou
skutočnosťou v danej veci bolo posúdenie platnosti zmlúv o pôžičke, z ktorých bola financovaná značná
časť stavby rodinného domu a garáže, ktorých určenia, že patria do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov sa vo veci samej žalobca domáhal. K úvahám súdu, že vôľou žalovanej 2/ bolo darovať
finančné prostriedky žalovanej 1/ nie uzatvárať zmluvu o pôžičke namietal, že nevie, aký bol skutočný

úmysel žalovaných, avšak na zmluvách o pôžičke uzavretých medzi nimi v rokoch 2001 a 2002 je
explicitne deklarovaný úmysel peňažné prostriedky požičať a nie darovať. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 21Cdo/4901/2007 a sp. zn. 29Cdo/457/2011, s ktorými
sa prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a preto považuje predmetné rozhodnutie
v tejto časti za nepreskúmateľné. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že vôli účastníkov právneho vzťahu je

možné dať prednosť, resp. zohľadniť pri interpretácii právneho úkonu len v tom prípade, ak je právny
úkon z hľadiska svojho slovného vyjadrenia nejasný a táto vôľa účastníkov tohto právneho vzťahu môže
prispieť k jeho objasneniu. Namietal i záver súdu prvej inštancie o konštatovaní, že nešlo o pôžičku,
keďže žalovaná 2/ pôžičku od žalovanej 1/ nikdy nevymáhala a považuje za zarážajúce, že súd prvej
inštancie opomenul skutočnosť, že žalovaná 1/ previedla na žalovanú 2/ rodinný dom ako aj garáž a v

súčasnosti je ako vlastníčka týchto nehnuteľností evidovaná v katastri nehnuteľností práve žalovaná 2/
a je namieste otázka, že ak nešlo o pôžičku, prečo žalovaná 1/ previedla na žalovanú 2/ vlastnícke právo
k týmto nehnuteľnostiam a to bezodplatne. Dodal, že súd prvej inštancie opomenul i skutočnosť, že ak
z peňazí požičaných jednému z manželov bola nadobudnutá určitá vec alebo majetková hodnota, patrí
aj táto hodnota do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tento záver vyplýva z rozsudku

Najvyššieho súdu ČSSR z 28. novembra 1969, sp. zn. 8C/36/1969 a to je teda dôvod prečo by vec
nadobudnutá z peňazí požičaných žalovanej 1/ ako jednému z manželov mala patriť aj žalobcovi a
na tento judikát žalobca poukazoval, avšak súd ho opätovne prehliadal. Poukázal i na nesprávnu
interpretáciu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR z 19. októbra 2010 vo veci sp. zn. 5MCdo/11/2009. Dal
do pozornosti, že podľa § 39 OZ je absolútne neplatný aj právny úkon, ktorého obsah alebo účel síce nie

je v priamom rozpore s dikciou zákona, ale svojim obsahom alebo účelom zákon obchádza. Právnymi
úkonmi in fraudem legis sú teda také právne úkony, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k nedodržaniu
zákona, v tomto prípade právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, ale v konečnom dôsledku
vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona.Obchádzanie zákona je postavené na roveň konaniu v rozpore so zákonom, keďže právne úkony, ktoré
odporujú duchu a účelu zákona, predstavujú materiálne rovnaké porušenie zákona, ktoré sú v rozpore
priamo s dikciou zákonného zákazu. Absolútne neplatnou pre obchádzanie zákona je zmluva, ktorá

síce neodporuje výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami smeruje k výsledku, ktorý zákonu
odporuje. Poukázal na uzatváranie zmlúv o pôžičke a darovacích zmlúv medzi žalovanou 1/ a 2/, keď
z ich konania je celkom zrejmé, že pri uzatváraní predmetných zmlúv bolo konanie jasne motivované
cieľom vyhnúť sa daňovej povinnosti. Má za to, že žalované uzavreli v rokoch 2001 a 2002 okrem
darovacích zmlúv aj zmluvy o pôžičke, pričom z týchto prostriedkov bola financovaná stavba rodinného

domu a garáže, ktorých určenie že patria do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa
žalobca domáha. Či už chceli žalované uzatvoriť zmluvu o pôžičke alebo išlo o simulovaný právny úkon,
je zrejmé, že značná suma peňazí, z ktorých boli nehnuteľnosti postavené, patria do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, či už z titulu pôžičky alebo z titulu bezdôvodného obohatenia v prípade
aplikácie ustanovenia § 39 OZ. Poukázal na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 3Cdo/ 144/2010. Dodal,
že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie

sa presvedčivo nevysporiadal s argumentmi žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil a to tak, že návrhu žalobcu
v celom rozsahu vyhovie a priznal mu i náhradu trov konania alebo napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti podľa § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalobu sa vyjadrili žalované, ktoré navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdiť a priznať im
náhradutrovodvolaciehokonania.Uviedli,žežalobcavosvojomodvolanípoukazujenafakt,ženepozná
skutočnú vôľu žalovaných, teda nevie určiť, či mali záujem uzavrieť zmluvy o pôžičke alebo darovacie

zmluvy, pričom žalovaná 2/ viackrát v priebehu prvoinštančného konania potvrdila, že jej vôľou bolo
finančné prostriedky darovať žalovanej 1/. Žalobca poukazuje na viaceré rozhodnutia, avšak žalované
majú za to, že tieto rozhodnutia upravujú situácie, pri ktorých je spornosť, určitosť alebo zrozumiteľnosť
právneho úkonu, pričom úkony žalovaných sú dostatočne určité a zrozumiteľné. K námietke žalobcu
z jeho odvolania, že súd prvej inštancie sa nezaoberal s predmetnými rozhodnutiami poukazuje na

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, kde je jasne skonštatované, že ak sa súd nezaoberal
konkrétnou námietkou účastníkov konania urobil tak preto, že daný argument a tiež odpoveď naň
nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce. Za nesprávne považovali i tvrdenie žalobcu, že zmluvy
o pôžičke sú zastierajúcimi právnymi úkonmi, ktoré zastierajú darovacie zmluvy, a že ide o zmluvy
neplatné. Zmluvy o pôžičke považuje za neplatné z dôvodu ich zastierania darovacích zmlúv a darovacie

zmluvy za neplatné z dôvodu, že obchádzajú zákon, pričom obchádzanie zákona vidí v skutočnosti, že
má nimi dôjsť k vyhnutiu sa daňovej povinnosti. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného
súdu SR zo dňa 22. decembra 2012 sp. zn. V. ÚS 340/2012-62.

4. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. mája 2016 sp. zn. 26 Co

154/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo 16. decembra 2014 č.k. 9P/327/2012-251 potvrdil
a v konaní úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 547,79 eur. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom procesných strán,

ako aj oboznámením listinných dôkazov (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok „treba považovať vo výroku za správny (i keď na základe iného právneho
posúdenia) a potvrdiť ho (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)“. Výsledkami doplneného
dokazovania mal preukázané, že žalobca sa v lete 2011 dozvedel, že žalovaná 1/ darovacou zmluvou
z 21. júna 2011 (ďalej len „darovacia zmluva“) previedla sporné nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej

2/. Ako predbežnú riešil otázku neplatnosti darovacej zmluvy, dôvody jej absolútnej neplatnosti ale
nezistil. Dospel k záveru, že ak žalobcom namietané okolnosti zakladali relatívnu neplatnosť darovacej
zmluvy, neprehliadnuteľným bolo, že žalobca sa včas nedovolal jej relatívnej neplatnosti, preto táto
otázka nemohla byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Vychádzajúc z § 40a Občianskeho
zákonníka odvolacísúd konštatoval, že relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej

domnienke platnosti tohto právneho úkonu; ak oprávnené osoby neuplatnia právo dovolať sa neplatnosti
právneho úkonu, hľadí sa na úkon ako na platný, i keď by prípadne bol daný dôvod relatívnej neplatnosti.
Na relatívnu neplatnosť súd prihliada len na návrh oprávnenej osoby. Právo dovolať sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskehozákonníka), ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade nebolo
možné priznať účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti tomu, že žalobca len v žalobe poukázal na
zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Samotný odkaz na túto

zásadu je nepostačujúci; za nepostačujúci ho treba považovať aj v prípade, že by darovacia zmluva
bola relatívne neplatný úkon urobený iba jedným z manželov vo veci nie bežnej, ktorý sa týka majetku
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti nebolo spôsobilé
vyvolať ani vyjadrenie (námietka) žalobcu, podľa ktorého žalovaná 1/ nemohla bez jeho súhlasu previesť
sporné nehnuteľnosti na žalovanú 2/. Žalobca sa v danom prípade jasným a určitým právnym úkonom

nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy a žalované 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania pre
prípad, že by sa žalobca svojim vyjadrením súdu účinne dovolal jej relatívnej neplatnosti. Odvolací súd
vzhľadom na to rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý je vo výroku vecne správny, potvrdil (i keď na
skutkovom a právnom závere, ktorý je odlišný od záverov súdu prvej inštancie).

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že: a/ súdy mu nesprávnym
procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ z.č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku), b/ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ Civilného

sporového poriadku).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 dovolanie
žalobcu odmietol a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. II.ÚS 559/2018-64 z 13. marca 2020 uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky v poradí druhým uznesením sp. zn. 8Cdo 80/2020 z 28. apríla 2021

opäť odmietol dovolanie žalobcu a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. I.ÚS 206/2022-61 z 23. júna 2022 opäť uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 80/2020 z 28. apríla 2021 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

10. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky v poradí tretím uznesením sp. zn. 1Cdo 135/2022
z 24. januára 2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 17. mája 2016 sp. zn. 26Co 154/2015
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že v zhode s nálezom ústavného súdu má za to, že
odvolací súd musí zrozumiteľne a chronologicky uviesť proces a postup pri jeho tvorbe rozhodnutia

a to najmä v otázke posúdenia neplatnosti právneho úkonu (§ 40a OZ) darovacej zmluvy, a to právne
účinným spôsobom. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd len poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 1336/1998 z 22. augusta 1998 konštatoval, že sťažovateľ sa
nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy, pričom žalobca tvrdil, že žaloba zachytáva jeho prejav
vôle, a vyplýva z nej, že bol adresovaný všetkým dotknutým účastníkom spornej darovacej zmluvy,

obsahuje konštatovanie o jej neplatnosti, ako aj informáciu o konkrétnej vytýkanej vade, ktorá bola
príčinou jeho podmienenej platnosti, a vzhľadom na skutočnosť, že označený prejav jeho vôle bol
súčasťou žaloby, umocňuje predpoklad, že jeho vôľou bolo zvrátiť účinky namietaného právneho úkonu
(darovacej zmluvy), a tým obnoviť pôvodný vlastnícky stav. Dovolací súd mal za to, že odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je postačujúce, nakoľko nedáva dostatočnú odpoveď na podstatnú

otázku dovolateľa k danej problematike, rešpektujúc pritom oba nálezy ústavného súdu v danej veci.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil a
zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd pristupujúci
k opätovnému rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia

§ 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa Civilného sporového
poriadku. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné
posúdiťpodľaprávnehostavuexistujúcehovčasepodaniaodvolania,tedapodľapríslušnýchustanoveníObčianskeho súdneho poriadku. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán

odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl.
2 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 201 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§
201 a 202 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku,aktuálne§127a§363Civilnéhosporovéhoporiadku)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), f) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré má ekvivalent v §
365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3

Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

13. Predmetom prvoinštančného konania bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odvolacie dôvody uplatnené žalobcom
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku) a či rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§365ods.1písm.h)Civilnéhosporovéhoporiadku).
Zovšeobecnene možno konštatovať, že odvolacie námietky žalobcu sa týkajú nesprávnosti záverov
ohľadne zmlúv o pôžičke uzatvorených medzi žalovanou 1/ a 2/, dôsledkom ktorých bol i nesprávny
záver, že nehnuteľnosti nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (žalobcu a žalovanej 1/).

15. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

16. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže
síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v
rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho
súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať
sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je

potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.17. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola
vecne správna, objektívna, presvedčivá. Mal za to, že dôvody, ktoré žalobca uvádza v odvolaní, vyriešil

už súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku. Rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok
a preto nepovažoval za dôvodné opakovať čo už uviedol v odôvodnení súd prvej inštancie.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

19. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa niekdajšieho ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f)

Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku.
Žiada sa ale dodať, že žalobca síce v odvolaní výslovne neuviedol, že odvolanie podáva i z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
aktuálne § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, keď z obsahu odvolacích námietok
žalobcu vyplýva, že namieta, že súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci nevysporiadal so všetkými

relevantnými skutkovými a právnymi otázkami, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, čo bez
pochybyzakladáodvolacídôvodipodľaustanovenia§365ods.1písm.b)Civilnéhosporovéhoporiadku
posúdiac odvolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

20. Odvolaciu námietku žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý vadou

nepreskúmateľnosti z dôvodu neúplnosti, nejasnosti, nepresnosti, nedostatočnosti odôvodnenia
súdneho rozhodnutia považuje odvolací súd za nedôvodnú.

21. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú

intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

22. V zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie

je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu
musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. V
odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav
a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované

riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou,
ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a
nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke
zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia
rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

23. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
žalobcomvodvolanínamietanýchskutočnostíjevyčerpávajúco,správneskutkovoaprávnezdôvodnenéa zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,

ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel.

24. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, keď mal za preukázané, že žalované platne neuzatvorili zmluvy o pôžičke ale uzatvorili
darovacie zmluvy.

25. Odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365
ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie
je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

26. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne 191 Civilného sporového poriadku dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

27. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 191
Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd

musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

28. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132
Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje

hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

29. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalobcu nastolenou otázka či peňažné prostriedky
boli žalovanou 2/ poskytnuté žalovanej 1/ titulom darovacej zmluvy či zmluvy o pôžičke. Odvolací súd

uvádza, že závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. V zhode so súdom prvej
inštancie má za to, že žalobcom tvrdené požičanie peňažných prostriedkov žalovanou 2/ žalovanej 1/
nebolo preukázané a odvolací súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie a to posledný odsek na strane 13 a strana 14 odôvodnenia, v ktorých sú uvedené výsledky
vykonaného dokazovania a závery z nich plynúce.

30. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v
zmysle zásad upravených v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 191 ods. 1
Civilného sporového poriadku. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v danej vecibolo podstatnou skutkovou okolnosťou, že k platnému uzatvoreniu zmlúv o pôžičke nedošlo. Odvolacia
námietka žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

31. Napokon žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
aktuálne 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací
súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci ako nedôvodnú.

33. Súd prvej inštancie pri posúdení veci správne pre posúdenie otázky, či vec – nehnuteľnosť patrí
alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zohľadnil, či bola nadobudnutá za trvania
bezpodielového spoluvlastníctva, kým bola nadobudnutá a z akých prostriedkov.

34. Doterajšia judikatúra súdov Slovenskej republiky, ktorá napríklad aj v R 49/1973 dospela k záveru,

že vec nadobudnutá za trvania manželstva sa stane predmetom bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, pokiaľ nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom výlučne len jedného
z manželov. V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, že pri nadobudnutí veci z prostriedkov
patriacich jednak do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, jednak do osobného majetku
niektorého z manželov sa takto nadobudnuté veci stávajú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva

manželov bez ohľadu na rozsah použitých prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Súdna prax dospela tiež k záveru, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrí ani vec
získaná (kúpou, výmenou) za prostriedky patriace do oddeleného majetku jedného z manželov len
v prípade, ak ide o vec nadobudnutú za trvania manželstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom),
pričom na jej zakúpenie neboli použité len finančné prostriedky patriace výlučne jednému z manželov,

v takom prípade ide o vec, na ktorú sa nepochybne vzťahuje zákonné ustanovenie § 143 Občianskeho
zákonníka, t.j. vec, ktorá do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí. Podľa rozhodnutia NS
SR, sp. zn. 3Cz 57/1978 ak manželia nadobudli vec za trvania manželstva za finančné prostriedky,
ktoré pochádzali zo spoločnej pôžičky, z darov a zo spoločných úspor, stala sa táto vec predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

35. Súd prvej inštancie dospel na základe správne zistených skutkových záverov k správnemu
právnemu záveru a to v tom, že k nadobudnutiu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti počas trvania
bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej 1 došlo len výlučne z prostriedkov žalovanej 1/.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluvy o pôžičke z 20. októbra 2001 a z 19. júna 2002

sú neplatné. Zmluva o pôžičke má reálny charakter, vznik právneho vzťahu z pôžičky predpokladá
nielen zmluvné dojednanie strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (odovzdanie peňazí
alebo bezhotovostný prevod dohodnutej sumy). Inak povedané, k zmluve o pôžičke nedochádza (a
právny vzťah z pôžičky nevzniká) len na základe dohody strán, ale až skutočným odovzdaní predmetu
pôžičky dlžníkovi. Pri peňažnej pôžičke splní svoj záväzok prenechať dlžníkovi peniaze nielen ich

odovzdaním dlžníkovi v hotovosti, ale aj formou bezhotovostného platobného styku t.j. bezhotovostným
prevodom na účet dlžníka, poprípade podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej
osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie (viď NS SR sp. zn. 33 Cdo 3912/2010). Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia
vlastníctva, boli nadobudnuté z finančných prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva,

nepreukázal, že by došlo k platnému uzatvoreniu zmlúv o pôžičke medzi žalovanou 2/ a žalovanou 1/,
keď tieto uzatvorenia zmlúv o pôžičke účinne popreli tvrdiac, že išlo o dar.

36. Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie žalobcu voči trovám konania. Ani k záveru
aodôvodneniutejtočastirozhodnutiasúduprvejinštancienietčododať,lenpoukázaťnajehosprávnosť.

37. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu ako i poukaz na judikatúru vyšších súdnych autorít týkajúcu
sa či už simulovaných právnych úkonov či nadobudnutia veci do bezpodielového vlastníctva z pôžičky
poskytnutej len jednému z manželov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej zanerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
daťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmikonania(akt.stranami),alelennatie,ktorémajúpre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej

inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol nielen vo veci
samej ale i v časti náhrady trov konania.

39. Žalované boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešné a vznikol im nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi s tým, že o nároku rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 262
ods. 1 Civilného sporového poriadku a o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Podľa § 453 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa primerane použijú na dovolacie konanie.

41. Podľa § 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti
vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách

pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

42. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

44. Z vyššie citovaného ustanovenia § 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku vyplýva, že zákon
rozlišuje medzi trovami pôvodného konania a trovami dovolacieho konania, pričom v prípade zrušenia

rozhodnutia súdu dovolacím súdom ukladá súdu, ktorému dovolací súd vec vrátil na ďalšie konanie
rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania. Uvedený záver potvrdzuje aj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2019 zo dňa 19. novembra 2019, podľa ktorého základné
ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 Civilného sporového poriadku (zásada
úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania – prvoinštančného,

odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých
konaní (§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie
potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Ústavný súd uzavrel, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú,
od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového

výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany
v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu.

45. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v spojení s § 453 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v dovolacom konaní

priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu, keďže žalobca bol napokon
úspešný v dovolacom konaní. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového

poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového

poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).