Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. september 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/76/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316220589
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2316220589.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1. A. B., C. D., nar. XX. XXXX
XXXX, trvalo bytom B., B. XXXX/XX, 2. E. C., C. D., nar. XX. XXXXX XXXX, trvalo bytom F. G. F.
XXX, 3. H. I., C. D., nar. X. XXXXXXXX XXXX, trvalo bytom B., J. XXXX/XXX, 4. K. L., C. D., nar. XX.
XXXX XXXX, trvalo bytom M. I. XXXX, žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., Sasinkova 10, 811 08 Bratislava, IČO: 35 892 994, proti žalovaným: 1.
E. E., nar. X. XXXXXXXX XXXX, trvalo bytom M. XX, 2. F. I., C. D., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX, trvalo
bytom G. B. XX/X, 3. N. L., C. D., nar. XX. XXXXX XXXX, trvalo bytom B., M. XXXX/XX, 4. E. I., C. D.,

nar. X. XXXXXXXX XXXX, trvalo bytom F. G. F. XXX, 5. O. P., C. M., nar. XX. XXXXX XXXX, trvalo bytom
B., M. XXXX/XX, žalovaní 1/ až 5/ zastúpení advokátkou: JUDr. Silvia Gašparíková, Športová 2298/58,
926 01 Sereď, IČO: 42294916, o určenie vlastníctva a o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní
žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 23. marca 2022 č. k. 35C/331/2016-421,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní 1/ až 5/ majú proti žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v celom rozsahu zamietol; II. žalobkyniam uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. §137 CSP (zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov);
§ 115, § 116 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka; §132a ods.
1, § 135a ods. 1 a 4, § 865 ods. 3 O.z. (zákona č. 40/ 1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení

účinnom od 1.4.1983). Vecne dôvodil, že žalobkyne sa žalobou doručenou súdu 14.11.2016 v znení jej
zmeny pripustenej uznesením č. k. 35C/331/2016-387 z 10.1.2022 domáhali, aby súd určil, že Q. D.,
nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom M. I. X, zomr. X.X.XXXX a H. D., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX
boli najneskôr ku dňu smrti vlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. M., obec M. zapísaných
na LV č. XXXX ako:
- parc. reg. C č. 3844/2 o výmere 144 m2 ako záhrady,
- parc. reg. C č. 3844/10 o výmere 251 m2 ako záhrady,

- parc. reg. C č. 3844/11 o výmere 152 m2 ako záhrady,
- parc. reg. C č. 3845/2 o výmere 105 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/5 o výmere 91 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/6 o výmere 86 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,- parc. reg. C č. 3845/7 o výmere 183 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/8 o výmere 35 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/9 o výmere 37 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,

- parc. reg. C č. 3845/10 o výmere 195 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/11 o výmere 6 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
Eventuálne určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v k. ú. M., obec M. ako:
- parc. reg. C č. 3844/2 o výmere 144 m2 ako záhrady,
- parc. reg. C č. 3844/10 o výmere 251 m2 ako záhrady,

- parc. reg. C č. 3844/11 o výmere 152 m2 ako záhrady,
- parc. reg. C č. 3845/2 o výmere 105 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/5 o výmere 91 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/6 o výmere 86 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/7 o výmere 183 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/8 o výmere 35 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,

- parc. reg. C č. 3845/9 o výmere 37 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/10 o výmere 195 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
- parc. reg. C č. 3845/11 o výmere 6 m2 ako zastavané plochy a nádvoria (ďalej aj len „predmetné
nehnuteľnosti“, „sporné nehnuteľnosti“, alebo „sporné pozemky“), patria do dedičstva po poručiteľoch
Q. D., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX a H. D., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX (ďalej len

poručitelia).Vodôvodnenížalobyanáslednýchvyjadreniachodôvodnilisvojnaliehavýprávnyzáujemna
požadovanom určení tým, že sú právnymi nástupcami po poručiteľoch a podaná žaloba je prostriedkom
pre ďalšie prejednanie dedičstva po poručiteľoch. Ďalej uviedli, že poručitelia za života nadobudli
pozemkové nehnuteľnosti, na ktorých postavili rodinný domček súp. č. XXX, a to od roku 1953 v častiach
parciel 3843, 3844 a 3845. Do ich užívania a držby vstúpili s úmyslom užívať ich ako svoje. Ich držba bola

oprávnená, dobromyseľná a nepretržitá do doby nadobudnutia vlastníckeho práva priamo zo zákona.
Parcely č. 3843, 3844, 3845 boli v spojitosti so stavbou rodinného domu zmenené na č. 3844/2 a 3845/2,
na ktorom bol zapísaný rodinný dom súp. č. XXX. Sporné nehnuteľnosti neboli prejednané v dedičskom
konaní po poručiteľovi Q. D. vedenom pod sp. zn. D 1135/83 ani v dedičskom konaní po poručiteľke H. D.
vedenompodsp.zn.12D200/2002.Aktuálnymvlastníkomnehnuteľnostíježalovaný1/.Napojednávaní

20.1.2020 žalobcovia prostredníctvom ich právneho zástupcu uviedli, že od roku 1950 jednotlivými
kúpnymi zmluvami uzavretými formálnym i neformálnym spôsobom, potvrdenými vtedajšími autoritami
sa právni predchodcovia žalobcov stali vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorých zapísaným vlastníkom je v
súčasnosti žalovaný 1/. Na základe týchto úkonov a reálneho užívania došlo v zmysle Obč. zákonníka č.
141/1950 Sb. k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Dňom podpisu predložených dokumentov

vstúpili právni predchodcovia do dobromyseľnej držby, pozemky užívali ako vlastné. Postavili na nich
dom. V roku 1953 bola postavená 1. časť rodinného domu, domová nehnuteľnosť bola dostavaná v
roku 1964. Domnelé nadobúdacie tituly zrejme neboli plnohodnotné, avšak vzhľadom na historické
obdobie po vojne sa judikatúra prikláňa k tomu, že možno ospravedlňovať nielen skutkový omyl, ale
aj omyl právny, keď v týchto časoch z dôvodu nestability dochádzalo aj k obyčajovému nadobúdaniu

užívacích práv. Domnelými nadobúdacími titulmi a reálnym užívaním vstúpili právni predchodcovia
žalobkýň dobromyseľne do držby, ktorá bola práve v súvislosti s týmito titulmi oprávnená a trvalá od roku
1954 do roku 2016. Okamih vzniku je ťažko určiteľný, keďže pán D. kupoval pozemky po častiach. Ku
kúpe dochádzalo aj za potvrdenia miestneho národného výboru, v ktorých listinách je konštatované, že
následne má prísť k zápisu do pozemkových kníh, k čo mu však pre už uvedené dôvody nedošlo.

V podaní doručenom súdu 29.11.2021 žalobcovia doplnili, že poručitelia vstúpili do oprávnenej a
dobromyseľnej držby nehnuteľností v časti pôvodných parciel č. 3843 a č. 3844 k. ú. M. (rola F.) pre
účely výstavby domu v dĺžke 100 m od prednej časti parciel od obce na základe právneho titulu, ktorým
bola Smluva podľa § 111 a nasl. stredného OZ č. 141/1950 Zb., od dňa 12.2.1953 od knihovaných
vlastníkov v danom čase, ktorými boli Q. R. s manželkou C. R.. Svedkom vzniku právneho vzťahu bol

v danom čase predseda MNV, ktorý bol autoritou a administratívnou zárukou. C. R. dňa 27.3.1964
potvrdila prevzatie kúpnej ceny od kupujúcich za odpredaný pozemok. Poručitelia vstúpili do oprávnenej
a dobromyseľnej držby pozemkov v časti parcely pôvodne zapísanej ako parc. č. 3845 k. ú. M. (roľa v
J. G. E.) o výmere 200 m2, ktorú odkúpili v roku 1950 od svojej rodiny M. D. s manželkou E.. Svedkom
vzniku zmluvného vzťahu Smluvy v režime zák. č. 141/1950 Zb. bol predseda a tajomník MNV, ktorí boli

administratívnou zárukou prevodu. Dňa 17.4.1963 pani D. D., príbuzná poručiteľov, potvrdzuje na MNV
prevzatie kúpnej ceny na vyplatenie stavebného pozemku. Predmet sporu podľa identifikácie parciel
tvoril parcely č. 3843, č. 3844 podľa PK vložky XXXX pre k.ú. M. vtedy označovanej ako rola F. a
tiež parc. č. 3845 podľa PK vložky č. X pre k.ú. M. označovanej ako rola v J. G. E. zodpovedajúceparcelám podľa identifikácie č. 3845. Na pozemkoch, do užívania ktorých v užívacej hranici oplotenia
vstúpili poručitelia v čase od 1.1.1950 do 15.2.1953 si začali stavať dom, ktorému bolo po dostavbe
pridelené číslo XXX a neskôr po dostavbe v roku 1964 bol dom prečíslovaný na č. XXX. Poručitelia

najneskôr 12.2.1953 vstúpili do držby pozemkov oprávnenej a neprerušene trvajúcej až do roku 2015,
pretože v čase vstupu do držby, v rozsahu a rozlohou zodpovedajúcou užívacím hraniciam, tieto nielen
obhospodarovali, starali sa o ne ako o svoje, ale na pozemkoch si postavili rodinný dom, v ktorom
sa všetci dedičia poručiteľov narodili a vyrástli. Vstupom poručiteľov do oprávnenej, dobromyseľnej a
neprerušenej držby v čase od 1.1.1950 až do 12.2.1953 došlo podľa § 116 ods. 1 OZ č. 141/1950

ku začatiu plynutia 10-ročnej vydržacej doby ku všetkým pozemkom tvoriacim dnes predmet nároku,
uplynutím ktorej došlo ex lege bez ďalšieho k vzniku vlastníckeho práva poručiteľov najneskôr dňom
13.2.1963. Pre prípad, že by plynutie lehoty bolo pre nejaké dôvody nezodpovedajúce požadovanej
zákonnej dobe, potom poručitelia sa stali vlastníkmi k 1.1.1983 podľa zák. č. 131/1982 Zb. a pokiaľ
aj nie, potom poručiteľka H. D. sa stala vlastníkom k 1.1.1992, podľa zák. č. 509/1991 Zb. trvaním
oprávnenej, dobromyseľnej a nerušenej držby až ku dňu nadobudnutia účinkov týchto právnych noriem,

ktoré vlastníctvo vydržaním pozemkov priznávali. V okamihu vstupu poručiteľov do držby boli podľa §
145 OZ č. 151/1950 dobromyseľní, čo potvrdili úrady Mesta. Dobromyseľnosť poručiteľov sa vzťahovala
k titulu nadobudnutia, ktorý spôsob kúpy nehnuteľností na slovenskom vidieku v čase krátko po skončení
vojny zodpovedal správaniu jednoduchých ľudí bez vzdelania a skúsenosti z uplatňovania obyčajového
práva vo vzťahoch medzi osobami, ktorých viazali vzdialenejšie rodinné väzby. Dobromyseľnosť držby

sa vzťahovala k jej uchopeniu a trvaniu, keď zodpovedala tradičným vzťahom na slovenskom vidieku
v rokoch 50-tych, keď je pravdepodobné, že neoprávnenosť držby by bola namietaná v čase začiatku
vstupu do držby, pokiaľ by vlastníci, ktorých sa držba týkala, vedeli o neoprávnenom vstupe do držby.
Poručitelia boli presvedčení o oprávnenosti vstupu do držby z dôvodu kúpy na pozemkoch, na ktorých
začali s výstavbou domu. V podaní doručenom súdu 21.2.2022 žalobcovia doplnili, že poručitelia

postavili na parcelách provizórny rodinný domček, ktorému bolo pridelené súp. č. XXX, na základoch
ktorého bol dobudovaný trvalý dom s prideleným súp. č. XXX.
Žalovaný 1/ vo svojich vyjadreniach poukazoval na to, že nehnuteľnosti kúpil v dobrej viere od vlastníkov
nehnuteľností K. N. L. a D. L. na základe kúpnej zmluvy z 11.9.2015 a na základe právoplatného vkladu
vlastníckeho práva pod V-4183/2015 povoleného 1.10.2015. Predchádzajúci vlastníci nehnuteľnosti

kúpili v dobrej viere od vlastníkov nehnuteľností, z ktorých ani jeden nebol Q. D. a H. D.. Vydržanie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z predložených dokumentov nevyplýva, a to ani z rozhodnutia
štátneho notárstva v Galante, ktoré bolo vydané v dedičskej veci po zomrelom Q. D., ani z výpisov
pozemkovej knihy, kde právni predchodcovia žalobcov nie sú uvedení, ani z potvrdenia miestneho
národného výboru v M., kde sa síce spomína kúpa a držba pozemku parc. č. 3845, avšak len v časti

200 m2, pričom nie je zrejmé, či sa jedná o časť pozemku, ktorá by bola predmetom konania, rovnako
ako je tomu aj v prípade potvrdenia o výmene častí pozemkov parc. č. 3843 a 3844 (v časti 100 m). V
zápisnici o vyplatení kúpnej ceny za stavebný pozemok tento nie je žiadnym spôsobom špecifikovaný,
pričom sa na ňom mala realizovať stavba rodinného domu č. XXX a nie XXX, ktorý stojí na dotknutých
nehnuteľnostiach.

Vo vyjadrení z 3.2.2022 žalovaní prostredníctvom ich právnej zástupkyne doplnili, že pokiaľ žalobcovia
na margo vstupu do oprávnenej a dobromyseľnej držby nehnuteľností poukazujú na Prehlásenie o
predaji z 12.2.1953 podpísané Q. R. a C. R., toto prehlásenie len avizuje výmenu časti pozemkov s
informáciou, že o výmene bude dodatočne vypracovaná zmluva, z ktorej bude zrejmé kto, komu, čo,
v akej výmere prepúšťa. Avizovaná zmluva, ktorá by konkretizovala daný úkon a previedla vlastnícke

právakčastiampozemkovsúdupredloženánebolaažalovanítakmajúdôvodnúpochybnosťotom,čisa
zamýšľaný prevod vlastníckeho práva, resp. avizovaná výmena časti pozemkov skutočne zrealizovali.
Potvrdenie o prevzatí kúpnej ceny z 27.3.1964 podpísané C. R. malo byť podpísané Q. R. a nie jeho
manželkou, ktorá namiesto neho potvrdzuje prevzatie kúpnej ceny za predaj pozemkov, ktoré nie sú
v tomto potvrdení žiadnym spôsobom konkretizované. Žalovaní daný dokument považujú za neurčitý,

nedôveryhodný a bezpredmetný. Medzi dvomi vyššie uvedenými dokumentami nie je možné potvrdiť
prepojenie, nakoľko boli vypracované s odstupom viac ako 10 rokov a je nepravdepodobné, že v
prípade avizovanej výmeny, by následne po 10 rokoch prišlo k vyplácaniu nejakej kúpnej ceny. Žalovaní
oba dokumenty považujú len za doklady vytrhnuté z kontextu situácie, ktorá im nie je bližšie známa.
Potvrdenie o predaji časti pozemku vo výmere 200 m2 z parcely č. 3845, k.ú. M. z 24.1.1964, kde ako

predávajúci vystupovali M. a E. D. osvedčuje predaj, resp. kúpu časti pozemku vo výmere 200 m2 z
parc. č. 3845, a to z roku 1950. Zároveň potvrdzuje skutočnú a nerušenú držbu tejto časti pozemku.
Z predložených dokladov žalovaní nevedia identifikovať, či sa jedná o niektorý z pozemkov, ktoré sú
predmetom sporu, nakoľko pozemok parc. č. 3845 bol roľou s celkovou výmerou 1286 m2 a samotnížalobcovia v konaní potvrdili, že ako deti pracovali aj na roliach nachádzajúcich sa za ich rodinným
domom. V súvislosti so Zápisnicou zo 17.4.1963 o prevzatí kúpnej ceny za časť stavebného pozemku
na stavbu rodinného domu XXX, ktorá mala byť uhradená D. D., žalovaní uviedli, že na sporných

pozemkoch stojí rodinný dom č. XXX, pričom nebolo preukázané, že by jeho predošlé číslo bolo XXX.
Zo zápisnice nie je zrejmé, akých pozemkov sa týka, kde sa nachádzali, ako ani to, aká ich časť
mala slúžiť na zamýšľanú stavbu. Žalovaní poukázali na rozpornosť svedeckých výpovedí. Žalobkyňa
1/ vo výpovedi tvrdila, že s výstavbou rodinného domu na zakúpených pozemkoch sa začalo okolo
rokov 1963 - 1964, žalobkyňa 2/ uviedla časové obdobie rokov 1951 - 1953. Vo vyjadrení žalobcov z

25.11.2021 sa uvádza obdobie od 1.1.1950 do 15.2.1953 ako obdobie, kedy mali právni predchodcovia
vstúpiť do držby sporných pozemkov. Ani jedna zo žalobkýň v danom období ešte nežila. Žalobkyňa
1/ sa narodila XX.X.XXXX a teda si nemôže pamätať ako s otcom chodila vybavovať veci okolo kúpy
a výmeny pozemkov. Aj v prípade, ak by bol vstup do držby pozemkov datovaný rokmi 1963 - 1964,
žalobkyne boli v danom čase pomerne útleho veku, pričom o okolnostiach, za ktorých mali ich rodičia
dotknuté nehnuteľnosti nadobudnúť, resp. vstúpiť do ich dobromyseľného užívania, vedia len z počutia

a spomienok žalobkyne 1/, ktorá tvrdí, že ako cca 10-11 ročné dieťa s otcom prevody riešila, rozumela
postupom a dokonca si vedela k parc. číslam priradiť presne pozemky a ich časti o ktoré sa jednalo. O
pravdivosti týchto tvrdení majú žalovaní dôvodné pochybnosti, a to vzhľadom na vek žalobkyne 1/, ako aj
pomernerozpornétvrdeniaohľadomčasovéhoobdobia,kedymaliporučiteliavstúpiťdodržbypozemkov
a začať so stavbou rodinného domu. Isté je však, že najneskôr v roku XXXX boli v rámci dedičského

konania po zomrelom otcovi Q. D. žalobcovia, ako aj ich matka informovaní o tom, že dotknuté pozemky
nie sú právne usporiadané, resp. že nie sú vo vlastníctve ich rodičov, dôsledkom čoho neboli predmetom
samotného dedičstva. Žalobcovia ako ani ich matka sa napriek uvedenému ďalších 30 rokov touto
záležitosťou nezaoberali, čo je možné vyhodnotiť ako ich konkludentný súhlas so situáciou, s ktorou boli
jasne oboznámení. V prípade, ak by si boli vlastníckeho práva svojho otca vedomí a mali by k dispozícii

doklady, o ktorých dnes tvrdia, že nimi disponujú, je ich pasívny prístup k veci viac než nepochopiteľný.
Žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam dobromyseľne a v dobrej viere v tom, že
predávajúci, ktorému vlastnícke právo svedčalo a bolo osvedčené aj zápisom v katastri, bol platným
vlastníkom predmetným nehnuteľností. Žalovaný 1/ ani pri vynaloženej potrebnej opatrnosti nemohol
mať, ani nemal dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti jeho právnemu predchodcovi, ktorý bol ako

nositeľ vlastníckeho práva zapísaný v katastri nehnuteľností (bez poznámky) takéto právo nesvedčilo.
Uvedené platí rovnako aj pre predchádzajúce nadobudnutie vlastníckeho práva pani L. s manželom.
Súd prvej inštancie vychádzal z dokazovaním zisteného skutkového stavu veci:
Žalovaný 1/ je zapísaný ako vlastník nehnuteľností zapísaných LV č. XXXX v k.ú. M., obec M. ako parc.
reg. C č. 3844/2 o výmere 144 m2 ako záhrady, parc. reg. C č. 3844/10 o výmere 251 m2 ako záhrady,

parc. reg. C č. 3844/11 o výmere 152 m2 ako záhrady, parc. reg. C č. 3845/2 o výmere 105 m2 ako
zastavané plochy a nádvoria, parc. reg. C č. 3845/5 o výmere 91 m2 ako zastavané plochy a nádvoria,
parc. reg. C č. 3845/6 o výmere 86 m2 ako zastavané plochy a nádvoria, parc. reg. C č. 3845/7 o
výmere 183 m2 ako zastavané plochy a nádvoria, parc. reg. C č. 3845/8 o výmere 35 m2 ako zastavané
plochy a nádvoria, parc. reg. C č. 3845/9 o výmere 37 m2 ako zastavané plochy a nádvoria, parc. reg.

C č. 3845/10 o výmere 195 m2 ako zastavané plochy a nádvoria, parc. reg. C č. 3845/11 o výmere 6
m2 ako zastavané plochy a nádvoria. Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 11.9.2015
uzavretej medzi predávajúcimi N. L. a D. L. a kupujúcim E. E. (žalovaným 1/). Vklad vlastníckeho práva
bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor číslo V 4183/2015 z 1.10.2015,
s účinnosťou k 1.10.2015. Predávajúci N. L. a D. L. nehnuteľnosti nadobudli na základe Autorizovanej

kúpnej zmluvy o prevode spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach uzavretej medzi nimi ako
kupujúcimi a predávajúcimi Q. R., nar. XX.X.XXXX, H. S., nar. XX.X.XXXX, E. D., nar. XX.X.XXXX, F. D.,
nar. XX.X.XXXX, O. D., nar. X.X.XXXX, K. T. J., nar. XX.XX.XXXX, O. D., nar. XX.XX.XXXX, D. D., nar.
X.X.XXXX, L. D., nar. XX.X.XXXX, D. D., nar. X.X.XXXX, E. H., nar. X.X.XXXX, J. D., nar. XX.X.XXXX.
Podľa identifikácie založenej na č.l. 352 a 353 spisu pôvodná parcela č. 3843 zapísaná na PK vložke

XXXX mala výmeru 2.730 m2, pôvodná parcela č. 3844 zapísaná na PK vložke XXXX mala výmeru
2.464 m2, pôvodná parcela č. 3845 zapísaná na PK vložke X mala výmeru 4.625 m2.
Vo vzťahu k pôvodným parcelám č. 3843 a 3844 (celková výmera 5.194 m2), roľa F. Q. O.: Podľa
Prehlásenia spísaného v M. 12.2.1953 vymieňajúci pozemkov R. Q. a D. Q. pred predsedom MNV M.
prehlásili, že si vymieňajú pozemok z parciel číslo 3843 a 3844, ale len prednú časť z týchto parciel

t.j. od obce na dĺžku parciel 100 m, ktoré sú vlastnosťou Q. R. obyvateľa obce M. a dáva túto časť
spomenutých parciel do vlastníctva Q. D. obyvateľovi obce M. č.d. XXX, ktorý si na spomenutom mieste
mieni postaviť obytný domek. D. Q. ako náhradu za toto stavebné miesto dáva Q. R. pozemok na inom
mieste.Opredmetnej výmenepozemkovdodatočneurobiasmluvunazákladektorejsaprevediezmenavlastníctva i v pozemkov knihe, kto komu čo vypúšťa a v akej výmere. Podľa p.k. vložky č. XXXX, M.
(č.l. 90 spisu) bolo vlastníctvo k parc. č. 3843 - roľa na J. G. E. vo výmere 27 a, 30 m2 evidované v
podieloch po 1/8 na U. D., D. D., U. D., v podieloch 5/64 na M. R., a manž. L. R. C. H., Q. R., a manž.

V. R. C. M., L. B. a manž. C. R. C. R. a v podiele 10/64 na N. R.. Podľa p.k. vložky č. XXXX, M. (č.l. 91
spisu) bolo vlastníctvo k parc. č. 3844 - roľa G. E. vo výmere 685 siah evidované v podiele 18/60 na N.
R., v podiele 9/60 na L. B., v podiele 9/60 na manž. C. B. C. R., v podiele 12/60 na Q. R. a v podiele
12/60 na manž. C. R. C. B.. Podľa p.k. vložky č. XXXX, M. (č.l. 358) bolo vlastníctvo k parc. č. 3844 -
roľa F. Q. O. vo výmere 24 a, 64 m2 a k parc. č. 3843 - roľa tamtiež vo výmere 27 a, 30 m2 evidované

nasledovne: Došlo 18. 3.1964 - podľa zápisnice napísanej Okresným súdom v Galante 21.8.1964 v M.
zapisuje sa nehnuteľnosť parc.č. 3844, odčlenená z vložky č. XXXX sem a zapisuje sa vlastnícke právo
podľa písm. b/ §-u zák. čl. XXIX/1886 titulom deľby - na základe skutočnej držby a/ Q. R. na polovicu a b/
jeho manž. C. C. B. na polovicu. Došlo 31.3.1964 podľa zápisnice napísanej Okresným súdom v Galante
dňa 21.8.1964 v M. zapisuje sa nehnuteľnosť parc. č. 3845, odčlenené z vložky XXXX sem, zapisuje sa
vlastnícke právo podľa § 18 zák. čl. XXIX/1886 titulom deľby - na základe skutočnej držby vlastníkom

pod B2 a,b (Q. R. a manželke C.) už zapísaným. Podľa Potvrdenia vystaveného v M. 27.3.1964 mal R. Q.
potvrdiť, že 27.3.1964 prevzal od Q. D., bytom M. I. XXX X.XXX V. za odpredaný pozemok. Potvrdenie
je za predávajúceho podpísané C. R..
Vo vzťahu k pôvodnej parcele č. 3845 (výmera 4625 m2), roľa v J. G. E.: Podľa p.k. vložky č. X, M. bolo
vlastníctvo k parc. č. 3845 - roľa F. Q. vo výmere 1286 siah evidované

- (28,29) k 17.3.1924 na D. D. v podiele 1 a na D. M. v podiele 1,
- (30. ad 28.) dňa 11.3.1952 došlo na polovicu D. D., podľa uznesenia o odovzdaní pozostalosti zo 4.
júna 1951 č. D 1468/50 - 28 vklad vlastníckeho práva na E. D. C. E. v polovici
- (34. ad 30.) dňa 19.12.1963 došlo na 1 E. D. podľa dvoch uznesení Štát. Notárstva v Galante zo dňa
7.dec. 1962 č. D 1191/61 a 15.1.1963 č. D 119/63 vložené vlastnícke právo M. D. (žen. s D.) na polovicu,

- (35. ad 29.) dňa 12.3.1964 k 1 M. D. podľa uznesenia Štátneho notárstva v Galante zo dňa 12.2.1964
č. D 163/1964 vkladá sa vlastnícke právo E. D., C. D. na polovicu.
v podieloch 1 na M. D. právnym titulom dedenia 19.12.1963 a 1 na E. D. C. E. právnym titulom dedenia
12.3.1964 .
Podľa Zápisnice spísanej na MNV v M. s Q. D. obyvateľom v M. I. XXX a D. D. obyvateľkou v obci M.

I. XXX, dňa 17.4.1963 na MNV v M. vyplatil D. Q. D. D. kúpnu cenu za časť stavebného pozemku pre
stavbu rodinného domu č. XXX X.XXX Kčs. Podľa potvrdenia MNV v M. z 24.1.1964 rada miestneho
národného výboru v M. potvrdzuje, že Q. D. a jeho manželka H. D. obyvatelia v M. I. XXX odkúpili časť
z pozemku vo výmere 200 m2 z parcely číslo 3845 kat. územia M. od zomrelého M. D. /žen. s S. C.
D./ býv. obyvateľa v M. v roku 1950. Ďalej rada MNV v M. potvrdzuje, že Q. D. a jeho manželka sú od

roku 1950 v skutočnej a nerušenej držbe uvedenej časti parcely. Toto potvrdenie sa vydáva k prevodu
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe na základe skutočnej držby. Podľa Záznamu spísanému dňa
11.8.1989 vlastník - užívateľ pôdy D. H. č. XXX zast. dcérou I. F. uviedla, že matka užíva 0.0767 ha
záhrady a 0,3173 ha ornej pôdy. Rodičia neboli členmi v JRD. Pôdu zdedil brat D. D. rozhodnutím ŠN
v Galanta č. D 1135/83 z 13.9.1983, podľa ktorého sú zdedené pozemky v užívaní soc. sektora. Pôdu

užívajú spolu všetci súrodenci, chceli by ju užívať aj naďalej.
Poručiteľ Q. D. zomrel X.X.XXXX. Dedičské konanie prebehlo pred Štátnym notárstvom v Galante pod
sp. zn. D 1135/83. Podľa rozhodnutia z 13.9.1983 dedičstvo tvorila polovica rodinného domu č. XXX v
k.ú. obce M., postaveného na parc. č. 3845/2 v roku 1959, pričom parcela nie je právne usporiadaná,
ako aj 15/7560-ín na pozemku evid. vo vl. č. XXXX parc. č. 306, poľnohospodárske pozemky v užívaní

soc. Sektora, evid vo vl. č. XXX v 1/12, vo vl. č. XXX v 1/24, vo vl. č. XXXX v 1/12, vo vl. č. XXXX v
1/12, vo vl. č. XXXX v 1/24, vo vl. č. XXXX v 1/12, vo vl. č. XXXX v 1/24. Podiel na rodinnom dome
prebrali v rovnakých čiastkach deti poručiteľa A. E., F. I., E. C., H. I., D. D. a K. L., pozemky prebral
syn poručiteľa D. D..
Poručiteľka H. D. zomrela X.XX.XXXX. Dedičského konanie vedené na Okresnom súde Galanta pod sp.

zn.12D/200/2002,Dnot169/2002bolozastavenézdôvodu,žeporučiteľkanezanechalažiadenmajetok.
Podľa daňového priznania a potvrdenia Obce Šintava z 23.11.2016 priznanie k dani z nehnuteľností od r.
1993 - 2001 mala H. D. (parc. č. 3845 - dvor, záhrada vo výmere 1308 m2, parc.č. 3845 - rodinný dom vo
výmere 100 m2), od r. 2002 - 2004 D. D., v tých istých výmerách ako H., od r. 2005 - 2009 D. D. (parc.č.
3843/1 orná pôda vo výmere 2318 m2, parc. č. 3843/2 dvor a záhrada vo výmere 654 m2, parc. č. 3844/2

rodinný dom vo výmere 56 m2), od č. 2005 - 2015 F. I. (dvor a záhrada vo výmere 654 m2, rodinný
dom vo výmere 56 m2), r. 2016 F. I. (rodinný dom vo výmere 45 m2), r. 2016 - 2016 K. N. L. (záhrada a
zastavaná plocha podľa LV č. XXXX vo výmere 1173 m 2, parc. č. 38445/2 rodinný dom 67 m2.Žalobkyňa 1/, najstaršia dcéra poručiteľov, vo svojej výpovedi uviedla, že si pamätá starý dom, kde
vyrastali, robili na poliach, ktoré otec zdedil alebo dostal od rodičov. Otec začal skupovávať alebo
vymieňať pozemky, na tých roliach neskôr postavili dom. Užívali aj nádvoria, aj záhradu. V rokoch 1963

alebo 1964 začali svojpomocne stavať dom, na pozemkoch, ktoré už mal otec asi vysporiadané. Nový
dom bol stavaný vpredu, starý stál v pozadí. Otec pozemky vymieňal od p. R. a ešte niečo aj vykupoval.
Bolo tam viac majiteľov, od ktorých pozemky odkúpil, väčšinou D. a p. R.. Prebiehalo to asi predtým
ako sa začalo stavať, okolo rokov 1963 - 1964. Ona s otcom chodila, zvykol si prihnúť, tak ho mala
kontrolovať, aby išlo všetko v poriadku. O skutočnostiach, ku ktorým došlo pred jej narodením vie od

otca, ktorý im po rozchode s matkou /1975/ hovoril, že dom nadobudli spolu, ale pozemky patria deťom.
Pozemky boli oplotené od domu, od cesty, aj na druhej strane. Plot staval otec so susedom J., robené to
bolo keď sa postavil novší dom. Ohľadne hraníc pozemkov spory medzi susedmi neboli. Otec vymieňal
a kupoval pozemky predtým, ako sa začal stavať dom, žalobkyňa si na to už nespomína. Všetko čo
zdedili, otec dostal od rodičov. Pokiaľ ide o pozemky, ktoré boli pod domom, nejaký kúsok vlastnil pán
R.. Žalobkyňa rozumela tomu, o čo ide, robili sa o tom záznamy na MÚ, kde to otcovi vysvetľovali, ona

vedela, o čo ide a už v tom čase si vedela podľa parciel vizuálne priradiť o čom konkrétne hovoria. Otec
tvrdil, že pozemky mali byť jeho, nič na mamu písať nedal, ona tam na ničom nemala podiel. To, že
pozemky neboli zapísané v katastri zistili po dedičstve po otcovi. Venovať sa tomu začali po matkinej
smrti v roku 2002. Asi 4 - 5 rokov dozadu ju oslovila jedna pani, že chce peniaze za pozemky, ktorej
žalobkyňa povedala, že nie sú majiteľmi, že je to predané.

Žalobkyňa 2/, dcéra poručiteľov, vo svojej výpovedi uviedla, že otec pozemky postupne odkupoval.
Na OÚ podpísal doklady, keď začali stavať. Mohlo to byť v rokoch 1950 - 1953 alebo 1959. Bolo to
postupne odkupované, keď chodil na OÚ, vymieňali si role, tak to podpisovali. Otec to podpisoval s
majiteľmi pozemkov, čo tam boli. Mali aj role, ale najprv odkúpil pozemky pod domom, lebo tam začali
stavať. Pozemok pod domom odkúpil, role sa vymieňali. O tom, že otcovi role nepatria sa dozvedeli po

matkinej smrti, po jej dedičskom konaní. Žalobkyňa sa narodila v roku XXXX, dom sa začal stavať v
rokoch 1951 - 1953, v r. 1954 bola hrubá stavba. Žalobkyňa si spomína, že najprv bývali v takom starom
domčeku, dom sa staval až postupne. Prvé spomienky má niekedy okolo roku 1959, boli tam základy,
kde behali. Mali dom, predzáhradku, dvor a záhradu, dom bol oplotený pletivom z oboch strán, hranice
pozemkov sa nemenili. Otec pozemky kupoval alebo vymieňal od D., E., R.. Žalobkyňa 2/ sa o týchto

skutočnostiach dozvedela od žalobkyne 1/. Otec jej spomínal, že tieto pozemky odkúpi až keď mali dom
postavený, tade až po roku 1960. Na opakovanú otázku, aby popísala chronológiu kúp pozemkov a
postavenia domu, žalobkyňa 2/ uviedla, že najprv kúpil pozemok, potom sa staval dom. Dom sa začal
stavať pred jej narodením. O tom, že otec kupoval alebo vymieňal pozemky, na ktorých stál dom sa
rozprávala len so sestrou. Neskôr otec rozprával, že kúpil pozemok, kúpiť ho mal postupne v rokoch

1951 - 1953. Žalobkyňa 2/ mala 5-6 rokov, keď počula otca spomínať, že odkúpi pozemok. Pozemky
odkupoval postupne, takže je možné, že ich odkupoval aj vtedy, keď bola dieťa. O tom, že pozemky a
nádvorie nie sú majetkom rodičov sa dozvedeli po smrti otca.
Žalobkyňa 3/, dcéra poručiteľov, vo svojej výpovedi uviedla, že ide o dom a hospodársky dvor, vedia
o tom, že to otec odkúpil, sestre o tom zveril listiny ešte pred smrťou. O problémoch sa dozvedeli po

matkinejsmrti.Matkajejosobneasi10rokovpredsmrťouvravela,žeotecodkúpil.Žalobkyňasanarodila
v roku XXXX. Dom bol oplotený z každej strany, bola tam veľká záhrada, na ktorej sa pestovalo. Jej
prvé spomienky sú, že dom bol rozostavaný. Pozemok mal na dĺžku 100 metrov, o záhradu sa starali
všetci súrodenci. Pozemok bol oplotený obyčajným pletivom z každej strany. Žalobkyňa 3/ uviedla, že
otec pozemky, ktoré sú predmetom konania, nadobudol kúpou.

Žalobkyňa 4/, dcéra poručiteľov, vo svojej výpovedi uviedla, že si pamätá už len nový dom, v ktorom
vyrastala, bol oplotený. Záhradu a role väčšinou obrábali sestry. Okolnosti nadobudnutia pozemkov si
nepamätá.Keďsarodičiarozvádzali,otecžalobkyni1/odovzdalvšetkypapiere.Ichmamavždyhovorila,
že otec všetky pozemky kupoval alebo vymieňal, mená R., D. žalobkyňa pozná z dokumentov, sama si
tieto osoby nepamätá. Žalobkyňa si nepamätá, že by niekto povedal, že to nebolo vysporiadané, mama

tvrdila, že všetko je v poriadku. Po matke žiadne dedičstvo nenadobudli, až vtedy začali veci vybavovať.
Žalovaná 3/ vo svojej výpovedi uviedla, že konanie sa týka pozemkov, ktoré s manželom vysporiadali a
odkúpili. Ona zdedila podiel na dome po svojom otcovi. Už na dedičskom konaní im notárka povedala,
že dedí podiel na dome, ale že pozemky sú nevysporiadané. Ona sa následne informovala na katastri,
kde jej dali zoznam 12 spoluvlastníkov pozemkov, keďže nedisponovala toľkými peniazmi, chcela osloviť

svoje tety (podielové spoluvlastníčky na dome). S týmito začala komunikovať v prevažnej miere až po
smrti otca, keďže jej rodičia boli rozvedení a vzťahy sa neudržiavali. Nakoľko stretnutie s nimi nebolo
úspešné, začala obchádzať všetkých 12 spoluvlastníkov pozemkov. Všetci o pozemku vedeli, kde sa
nachádza, určila sa predajná cena. Prostredníctvom advokáta bola spísaná autorizovaná zmluva akúpna cena bola vyplatená. Žalovaná nevedela uviesť, kto užíval pozemky, ktoré sú súčasťou domu,
vedela, že tam bývala babka. Vedela, že otec pozemky nevlastnil. Pokiaľ ide o dom, jeho polovicu dostal
od jeho matky. Rozprával jej , že sa snažil pozemky vysporiadať, ale že sa nevedeli dohodnúť. Žalovaná

sanevedelavyjadriťakobolipozemkyohraničenédosmrtibabky.Potomvedelapovedaťtoľko,žebočné
hranice tvoria vedľajšie domy. Vzadu bolo pletivo, schátralé a zarastené. Vpredu majú všetci ploty a bola
tam spravená aj brána.
Žalovaný 1/ vo svojej výpovedi uviedol, že pozemok kúpil od pani L. v najlepšom úmysle. Dostal sa k
nemu tak, že M. je malá dedina, každý o všetkom vie. On má ešte dve sestry, jeho rodičia mali záujem

ich do budúcna nejako zabezpečiť. Vedel o aký pozemok ide, keďže sa nachádza v rámci obce, chodí
okolo neho. Dohodol sa s rodičmi, ktorí ho aj finančne podporili. Pozemky sa kúpili a zároveň dostal
prísľub, že keď sa dorieši dom, tak bude možnosť odkúpiť aj ten. Ak by sa to aj nepodarilo, pozemok
je veľký. Bral to ako investíciu do budúcna.
Žalovaná 2/, dcéra poručiteľov, vo svojej výpovedi uviedla, že pani L. to všetko dala do poriadku. Ony
sa medzi sebou rozhádali, išlo o dom, problém bol, aby sa to všetko po smrti rodičov dalo do poriadku.

Najstaršia sestra robila problémy. Ako deti sa o pozemkoch nerozprávali, ani rodičia nič nehovorili. O
tom, že pozemky nie sú vysporiadané sa dozvedela až keď som bola s pani L. u advokáta. O tom, aby
sa pozemky vyriešili, sa rozprávali po maminej smrti. Rodičia s nimi osobné a majetkové veci neriešili.
Žalovaná sa narodila v roku XXXX, F. M. na tom dome. Hospodársky dvor vyzeral tak, že tam bola
záhrada, tam sa hrávali, rodičom pomáhali, mama tam mala sliepky a prasce. Dom majú po rodičoch,

ale keď pozemky nie sú ich tak nie sú. Pozemky okolo domu užívali len oni s rodičmi. Žalovaná tam
bývala až kým sa vydala v roku 1973. Nevedela o tom, že pozemky sú cudzích ľudí, až keď rodičia
zomreli. Hospodárky dvor bol ohradený pletivom aj vzadu aj od susedov. Spredu bola brána.
Svedkyňa E. H. vo svojej výpovedi uviedla, že vie, že sa v konaní jedná o pozemky, na ktorých bol
postavený dom. Ten stojí na cudzích pozemkoch. Vie to od pani L., ktorá k nej prišla ohľadne kúpy

tých pozemkov, pretože svedkyňa je spoluvlastníčka. Povedala jej, že pozemky nie sú vysporiadané,
informovala sa, či je ochotná ich predať, že to chce vysporiadať. Ona reagovala kladne. Dohodli sa na
cene za m2 a prebehol predaj. Podielovou spoluvlastníčkou sa stala tak, že zdedila pozemky po starej
mame z maminej strany. Na pani L. prevádzala 300m2. Podiel zdedila v roku 1996 po smrti matky E.
D., nar. XX.X.XXXX. Svedkyňa v tom dome nikdy nebola. Pôvodným majiteľom bol Q. D., bratranec jej

mamy E. D., narodenej XXXX, ten staval dom na rodinných pozemkoch.
Žalobkyne sa žalobou domáhajú určenia, že ich právni predchodcovia boli ku dňu smrti vlastníkmi
sporných nehnuteľností, eventuálne, že tieto sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch,
ktoré tí nadobudli z titulu vydržania.
Súd prvej inštancie sa ako prvou zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu ako

procesnej podmienky určovacej žaloby. Konštatoval, že žalobkyne v danej veci preukázali, že žalovaný
1/ je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, určenia vlastníckeho práva poručiteľov
ku ktorým sa žalobkyne domáhajú. Žaloba o určenie vlastníckeho práva je vhodne zvoleným nástrojom
ochrany práva žalobkýň, na základe ktorého možno dosiahnuť odstránenie spornosti práva, keďže
určovací výrok rozsudku môže byť podkladom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva po právnych

predchodcoch žalobkýň. Na základe predložených dedičských rozhodnutí, a po vykonaných úpravách
žalobyvčastiokruhustránsporu,bolopreukázané,žestranamisporu(nastranežalobcovčižalovaných)
sú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, na ktorých sa rozhodnutie v danej veci vzťahuje. Podmienku
existencie naliehavého právneho záujmu preto považoval za splnenú.
Ďalej dôvodil, že v konaní nebolo sporné, že sporné pozemky užívali poručitelia Q. D. a H. D. od roku

1950, neskôr na nich postavili rodinný dom, v ktorom žili a vyrastali aj ich deti. Táto skutočnosť vyplynula
z výpovedí žalobkýň, nerozporovali ju ani žalovaní ani vypočutá svedkyňa. Ku skutočnostiam užívacích
pomerov s identifikáciou osôb, ktoré vstúpili do držby pozemkov žalobkyne navrhli dodatočne vykonať
výsluch svedkov T. V., T. W., E. H., T. D., E. H., Q. R., pričom zároveň navrhli, aby výsluch uvedených
svedkov bol nahradený ich písomným vyjadrením na stranami položené otázky. Zo strany súdu boli

žalobkyne vyzvané výzvou 29.10.2020 na zaslanie otázok, ktoré majú byť nimi navrhnutým svedkom
položené. Nakoľko zo strany žalobkýň nebola poskytnutá nevyhnutná súčinnosť pre realizáciu tohto
dôkazu, súd ich dňa 17.3.2021 upovedomil, že navrhnuté dokazovanie nevykoná. Hoci v nasledujúcich
vyjadreniach žalobkyne opakovane konštatovali, že na vykonaní výsluchov svedkov trvajú, ani s jedným
z týchto úkonov nespojili sformulovanie otázok, ktoré mali byť svedkom položené. V záverečnej reči

potom právny zástupca žalobkýň po prvý krát navrhol vypočuť svedkov C. E. a U. V. ako deti žalobkyne
1/ k otázke užívacích pomerov a okolností vzniku držby, ktoré títo svedkovia získali z rozprávania
poručiteľov za ich života. Súd návrh na vykonanie týchto dôkazov zamietol, nakoľko tieto s poukazom
na ust. § 153 CSP neboli uplatnené včas, a to napriek tomu, že žalobkyne boli o povinnosti v zmysle§153 ods. 1 CSP poučené v uznesení z 19.4.2017. V súhrne však súd k navrhnutým výsluchom svedkov
uviedol, že tieto považoval vzhľadom na nespornosť reálneho užívania nehnuteľností poručiteľmi a ich
právnymi nástupcami za nadbytočné a nehospodárne. Právni predchodcovia žalobkýň nehnuteľnosti v

stave, v akom boli vymedzené reálnymi hranicami (plotmi a múrmi) nepretržite a nerušene približne od
roku 1950 užívali.
Sporným však v konaní bolo splnenie ďalšieho predpokladu vydržania, ktorým je skutočnosť, že držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom
medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa,

pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, resp. jeho právnych nástupcov. Dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za
ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností
potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno

vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého vyžadovať, rozpoznať (nadobudnúť
dôvodné pochybnosti), že mu vec alebo právo skutočne patrí. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako
podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má
objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva. Domnelým
(putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho

nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá
stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto
domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v
čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce
vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016). Preukázanie predpokladu oprávnenej
držby súd v konaní skúmal za obdobie od roku 1950, kedy poručitelia do držby vstúpili, do 13.9.1983,
kedy bolo vydané dedičské rozhodnutie Štátneho notárstva v Galante pod sp. zn. D 1135/83. Podľa
obsahu tohto rozhodnutia totiž dedičstvo po poručiteľovi Q. D. tvorila o. i. polovica rodinného domu č.
XXX v k. ú. A. M., postaveného na parc. č. 3845/2 v roku 1959, pričom parcela nie je právne usporiadaná.

Žalobkyne 1/ a 2/ vo svojich výpovediach potvrdili, že to, že pozemky neboli zapísané v katastri zistili
po dedičstve po otcovi. Nakoľko na dedičskom konaní sa zúčastnili všetci potomkovia po poručiteľovi
a podľa výpovedí žalobkýň s jeho závermi bola oboznámená aj ich matka H. D., od tohto momentu
nemožno držbu sporných nehnuteľností hodnotiť ako oprávnenú. Dobrá viera totiž zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u neho vyvolať pochybnosť o tom,

že mu vec podľa práva patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Vyjadrenia žalobkýň,
ževtejtočastidedičskémurozhodnutiunevenovalipozornosťavecizačaliriešiťažposmrtimatky,niesú
z pohľadu hodnotenia oprávnenosti držby relevantné. Ako dedičky zúčastnené na konaní po poručiteľovi
totižmaliobjektívnumožnosťoboznámiťsastýmitoskutočnosťami.Vtejtosúvislostijeskutočnosť,žeod
r. 1993 poručiteľka alebo právni nástupcovia poručiteľov platili daň z pozemkov bez právneho významu

pre rozhodnutie vo veci. Súd preto ďalej skúmal splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním v období od roku 1950 do roku 1983.
Oprávnenosť držby sa aj podľa § 145 ods. 1 zák. č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka posudzovala
z týchto hľadísk: a) existencia právneho (hoci i domnelého) titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa,
b) nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, c) dobrá viera držiteľa vzhľadom na

okolnosti uvedené pod a) a b), že mu vec podľa práva patrí.
Žalobkyne v žalobe tvrdili, že poručitelia nadobudli od roku 1953 časti parciel 3843, 3844 a 3845, vo
vyjadrení doručenom súdu 29.11.2021 uvádzali, že do užívania týchto nehnuteľností vstúpili od 1.1.1950
do 15.2.1953, resp. že najneskôr 12.2.1953 vstúpili do držby pozemkov oprávnenej a nerušene trvajúcej.
Toto tvrdenie vo vzťahu k existencii domnelého právneho titulu a dobromyseľnosti v tom, že poručiteľom

nehnuteľnosti patrili žalovaní v konaní rozporovali a zo strany žalobkýň ani po vykonanom dokazovaní
preukázané nebolo. Samotné výpovede žalobkýň boli v tomto smere veľmi zmätočné a protirečiace
si. Žalobkyňa 1/ uvádzala, že poručiteľ Q. D. skupoval a vymieňal pozemky okolo rokov 1963 - 1964,
predtým ako začali stavať rodinný dom v rokoch 1963 alebo 1964. Žalobkyňa 1/ (narodená v roku XXXX)
mala poručiteľa sprevádzať, keď tieto úkony realizoval. Žalobkyňa 2/ uviedla, že rodinný dom začali

stavať v rokoch 1951 - 1953, hrubá stavba bola v roku 1954. Žalobkyňa 2/ (narodená v roku XXXX)
má prvé spomienky niekedy okolo roku 1959, boli tam základy okolo ktorých behali. Najprv uviedla, že
poručiteľspomínal,žepozemkyodkúpiažkeďmalidompostavený,tedaporoku1960,následneuviedla,
že poručiteľ najprv kúpil pozemok, potom sa staval dom. Pozemky mali odkupovať postupne, takže jemožné, že ich odkupoval aj vtedy, keď bola žalobkyňa dieťa. V súvislosti s uvedenými vyjadreniami
žalobkýň súd poukázal aj na obsah rozhodnutia Štátneho notárstva v Galante pod sp. zn. D 1135/83,
podľa ktorého mal byť rodinný dom č. XXX postavený na parc. č. 3845/2 v roku 1959. Ostatné žalobkyne,

žalovaní ani vypočutá svedkyňa sa k okolnostiam nadobúdania pozemkov ani stavbe domu nevedeli
bližšie vyjadriť. Z vykonaných výpovedí nemožno žiadnym spôsobom ustáliť kedy a na základe akých
konkrétnych (hoci aj domnelých) úkonov mali poručitelia nehnuteľnosti či ich časti nadobudnúť.
Pokiaľ ide o predložené listiny, ktoré majú preukazovať existenciu domnelých právnych titulov, ich obsah
a vzťah k sporným nehnuteľnostiam vymedzeným v žalobnom návrhu žalovaní spochybnili, pričom súd

k nim uvádza nasledovné:
- prehlásenie datované 12.2.1953 o tom, že Q. R. vymieňa pozemok z parciel č. 3843 a 3844 (len
prednú časť z týchto parciel na dĺžku 100 m) a dáva ho Q. D. za pozemok na inom mieste, obsahuje aj
vyjadrenie, že o prevedenej výmene podpísaní dodatočne urobia zmluvu na základe, ktorej sa prevedie
zmena vlastníctva i v pozemkovej knihe, kto, komu čo vypúšťa a v akej výmere. Z uvedeného znenia je
zrejmé, že malo ísť len o predbežnú dohodu, na základe ktorej mala byť dodatočne vyhotovená zmluva,

pričom strany si súčasne boli vedomé potreby vyhotovenia zmluvy za účelom prevodu vlastníctva
i v pozemkovej knihe. Uvedená formulácia nasvedčuje tomu, že zúčastnené strany si boli vedomé
jednak potreby vyhotovenia riadnej zmluvy s identifikáciou vymieňaných pozemkov a zároveň potreby
zápisu zmeny vlastníctva v pozemkovej knihe. Z uvedeného dôvodu preto, s prihliadnutím na uvedené
okolnosti, nemožno prijať argumentáciu právneho zástupcu žalobkýň, že spôsob kúpy nehnuteľností

na slovenskom vidieku v čase krátko po skončení vojny zodpovedal správaniu jednoduchých ľudí bez
vzdelania a skúsenosti z uplatňovania obyčajového práva vo vzťahoch medzi osobami, ktorých viazali
vzdialenejšie rodinné väzby. Skutočnosť, že k prevodu nehnuteľností nedošlo podľa názoru dosvedčuje
aj to, že podľa p.k. vložky č. XXXX, M. (č.l. 358) bolo vlastníctvo k parc. č. 3844 - roľa F. Q. O. vo
výmere 24 a, 64 m2 a k parc. č. 3843 - roľa tamtiež vo výmere 27 a, 30 m2 zapísané v prospech

vlastníkov Q. R. a manž. C. C. B., každému v polovici, a to podľa zápisnice napísanej Okresným súdom
v Galante 21.8.1964 (zapisuje sa nehnuteľnosť parc.č. 3844, odčlenená z vložky č. XXXX a zapisuje
sa vlastnícke právo podľa písm. b/ §-u zák. čl. XXIX/1886 titulom deľby - na základe skutočnej držby a
podľa zápisnice napísanej Okresným súdom v Galante dňa 21.8.1964 (zapisuje sa nehnuteľnosť parc. č.
3845, odčlenené z vložky XXXX sem, zapisuje sa vlastnícke právo podľa § 18 zák. čl. XXIX/1886 titulom

deľby - na základe skutočnej držby) vlastníkom už zapísaným. Výmera parciel na novovzniknutej p. k.
vložke sa pritom zhoduje s pôvodnou výmerou v PK vložkách XXXX a XXXX, teda nedošlo k odčleneniu
žiadnej časti pozemkov. Z predmetnej PK vložky tak vyplýva, že vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam
boli v roku 1964 vydávané Okresným súdom v Galante rozhodnutia týkajúce sa vlastníckych vzťahov
k týmto nehnuteľnostiam.

- potvrdenie podpísané C. R. z 27.3.1964 o prevzatí sumy 2.000 Kčs od Q. D. podľa názoru súdu
nepreukazuje odovzdanie kúpnej ceny za v predchádzajúcej odrážke vymedzené nehnuteľnosti. Jednak
mala byť medzi účastníkmi uzavretá zámenná zmluva a nie kúpna a zároveň k odovzdaniu peňazí malo
dôjsť po viac ako 11 rokoch od spísania prehlásenia, pričom aj podľa názoru súdu je prepojenosť týchto
dvoch dokumentov veľmi nepravdepodobná.

- zápisnica zo 17.4.1963 o tom, že Q. D. vyplatil D. D. kúpnu cenu za stavebný pozemok za časť
stavebného pozemku pre stavbu rodinného domu č. XXX vo výške 1.000 Kčs nepreukazuje, aké
pozemky mali byť predmetom údajného prevodu a zároveň D. D. nie je uvedená ako vlastníčka či
spoluvlastníčkažiadnejzpôvodnýchparciel3843,3844či3845,pretoniejezrejmé,čisatentodokument
vôbec vzťahuje na sporné nehnuteľnosti. Ďalšou účinne vznesenou námietkou zo strany žalovaných

vo vzťahu k tejto listine bolo upozornenie, že predmetom prevodu mal byť stavebný pozemok, na
ktorom sa mala realizovať stavba rodinného domu s.č. XXX a nie XXX. Súd poukazuje na to, že
žalovaný túto námietku predniesli ešte v podaní z 5.12.2019 (č.l 179), ktoré bolo právnemu zástupcovi
žalobkýň doručené 11.12.2019. Žalobkyne na toto vyjadrenie reagovali až vo vyjadrení doručenom súdu
21.2.2022, teda dva dni pred konaním pojednávania, na ktorom bolo dokazovanie skončené. Žalobkyne

až vtedy uviedli nové tvrdenie, že poručitelia postavili na parcelách provizórny rodinný domček, ktorému
bolo pridelené súp. č. XXX, na základoch ktorého bol dobudovaný trvalý dom s prideleným súp. č. XXX
a v súvislosti s tým navrhli, aby súd zabezpečil dôkaz od Mesta M. v podobe dokumentácie o stavebnom
konaní pre domy súp. č. XXX a súp. č. XXX. Súd v zmysle § 153 ods. 2 CSP na uvedené skutkové
tvrdenie strany neprihliadal a návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol, keďže žalobkyne neodôvodnili

prečo toto tvrdenie a dôkaz označujú tak neskoro (viac ako 2 roky po tom, ako žalovaní listinný dôkaz
spochybnili), neuviedli žiadne dôvody, ktoré im bránili v zabezpečení tohto dôkazu a tvrdenie dôkaz
súdu označili tesne pred pojednávaním, v dôsledku čoho by si jeho vykonanie vyžadovalo odročenie
pojednávania. Ako súd už uviedol, žalobkyne boli poučené o povinnosti včas uplatniť prostriedkyprocesného útoku a procesnej obrany, ako aj o následkoch nedodržania tejto povinnosti v uznesení z
19.4.2017.
- potvrdenie rady MNV v M. z 24.1.1964 o tom, že poručitelia odkúpili časť pozemku vo výmere 200 m2

z parcely č. 3845 od zomrelého M. D. v roku 1950 nie je dostatočne určité, aby z neho bolo zrejmé,
že uvedeným prevedeným pozemkom je jedna zo sporných nehnuteľností. Súd poukazuje na to, že
nebohý M. D. bol podielovým spoluvlastníkom v 1/2-ici na parc. č. 3845 zapísanej na pk vložke č. X,
ktorá mala výmeru 4.625 m2. Ak by aj z tejto výmery bola vyčlenená časť v rozsahu 200 m2, z ničoho
nevyplýva, že šlo o jednu z novovzniknutých parciel špecifikovaných v žalobe (žalobkyne sa v žalobe

domáhajú určenia vlastníckeho práva poručiteľov v celkovej výmere 1.285 m2 vo vzťahu ku všetkým
nehnuteľnostiam). Ani táto listina nie je spôsobilá preukázať skutočnosti tvrdené žalobkyňami.
- záznam z 11.8.1989 sa zjavne vzťahuje na nehnuteľnosti, ktoré boli prejednané v dedičskom konaní
po poručiteľovi Q. D., ktoré netvoria predmet tohto konania.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení účinnom do 31.3.1983 vydržanie neupravoval.
Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že po 1.4.1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964, t. j. za účinnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Ak k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním došlo
najneskoršie 31.3.1964, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. mohla byť táto skutočnosť len
deklarovaná. Účinky zloženej právnej skutočnosti (skutkovej podstaty vydržania) nastúpili automaticky
v dobe ich prípustnosti (viď Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex

2011, str. 737). Podľa Občianskeho zákonníka z r. 1950, a potom zákona č. 131/1982 Zb. bolo možné
nadobudnúť pozemok vydržaním iba za predpokladu, že desaťročné obdobie oprávnenej držby bolo
dovŕšené pred 1.4.1964. Po tomto dátume by síce oprávnená držba mohla byť vydržiteľovi podľa §507a
ods. 3 O.z. v znení zákona č. 131/1982 Zb. započítaná, avšak táto doba by podľa výslovného znenia
uvedeného ustanovenia nemohla skončiť skôr než uplynutím jedného roka od 1.4.1983 (Ro NS ČR

sp. zn. 4Cz 10/1992). Ak by súd ostatne uvedené závery vztiahol na prejednávanú vec, musel by mať
v konaní preukázané, že poručitelia nielen vstúpili do držby, ale zároveň ich dobrá viera sa opierala
o existenciu právneho titulu (hoci domnelého), ktorý vznikol najneskôr 31.3.1954, tak aby desaťročná
vydržacia doba uplynula najneskôr 31.3.1964. Zákon č. 131/1982 Zb. síce pripúšťal aj dodatočné
započítanietejtodoby,avšaktánemohlaskončiťskôrnež1.4.1984.Vzhľadomktomujevšakajaplikácia

úpravy podľa zák. č. 131/1982 Zb. v danej veci vylúčená, keďže k prerušeniu nerušeného plynutia
premlčacej doby došlo 13.9.1983 (rozhodnutím v dedičskom konaní po poručiteľovi). Nakoľko samotné
žalobkyne v konaní uvádzali, že prevody pozemkov ich otec pravdepodobne realizoval aj po roku 1954
(žalobkyňa 1/ uvádzala roky 1963 - 1964, žalobkyňa 2/ obdobie po roku 1960, resp. pripustila, že k
nim dochádzalo aj za jej života, t. j. po jej narodení v roku XXXX) a pozemnoknižná dokumentácia

riadnepotvrdzujevlastníckeprávatretíchosôbkuspornýmpozemkom,očommaliprávnipredchodcovia
žalobkýň vedomosť (o čom vypovedá deklarovaná snaha otca žalobkýň pozemky kupovať či predávať),
súd dospel k záveru, že žalobkyne nepreukázali, že by poručitelia za života nadobudli vydržaním, či iným
spôsobom nehnuteľnosti uvedené v žalobnom návrhu. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by poručitelia nadobudli nehnuteľnosti, riešenie otázky
prípadnej kolízie princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany prípadného
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka súd považoval za nadbytočné.
Pokiaľ ide o návrhy žalobkýň na vykonanie obhliadky nehnuteľností a ustanovenie geodeta za účelom
zamerania parciel, ktoré sú predmetom konania, v tejto časti súd dokazovanie nevykonal z dôvodu, že

jeho závery by nemali význam pre rozhodnutie súdu, vykonanie takýchto dôkazov by bolo neúčelné a
nehospodárne. V konaní nebola riešená otázka hraníc pozemkov.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne
plným úspechom žalovaných v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali včas odvolanie žalobkyne 1/ až 4/, s návrhom
na jeho zmenu vyhovením žalobe alebo na jeho zrušenie a vrátenie veci na nové konanie. Uviedli, že
odvolanie podávajú z dôvodov daných podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP. Súd síce správne
ustálil (bod 39), že sporné pozemky užívali poručitelia Q. D. a H. D. ich prevzatím držby od roku 1950,
ale určujúco nesprávne súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že poručitelia neboli v čase vzniku držby

dobromyseľní v presvedčení, že im pozemky do ktorých držby vstúpili patria (bod 40). Súd v bode 45
historickédobovélistinnédôkazynačl.83až88,ktoréžalobcazadovážilasúdupredložilnapreukázanie
vzniku nadobúdacieho titulu ku všetkým častiam sporných nehnuteľností (podľa spätnej grafickej
identifikácie) považoval za dokumenty, ktoré neosvedčili dobromyseľnosť v nadobudnutie do držbyuchopených nehnuteľností pre formálne vady dokumentov, ktoré v časti súkromných listín (prehlásenie
z 12.2.1953 a 27.3.1964) od pôvodných vlastníkov pozemkov pod parc. č. 3843 a 3844 k. ú. M. Q.
R. a C. R., a z vyvodenia formálnych nedostatkov výmery, resp. iných vád kúpy a v časti verejných

listín(zápisnicazo17.4.1963apotvrdenieMNVM.z26.1.1964)nadobúdanýchodpôvodnýchvlastníkov
pozemkov pod parc. č. 3845 k. ú. M. pre údajnú formulačnú neurčitosť .V tejto časti ide o zásadne
nesprávne skutkové zistenie súdu založené na posudzovaní formálnych náležitosti dokumentov, ktoré
sud skúmal z pohľadu znakov právneho úkonu namiesto titulu aj domnelého alebo putatívneho pre účely
presvedčeniaonadobúdaní.Takakosúdprísneformalistickyhodnotildôkazybynebolomožneaplikovať

priebeh žiadnej dejovej situácie pre účely vydržania, zvlášť také ktoré vznikli v období rokov 1953 v
podmienkach jednoduchého obyvateľstva na slovenskom vidieku tesne po ukončení vojny. Súd mal z
dôkazov vyvodiť skutočnú vôľu účastníkov , ktorí boli naviac vzdialená rodina a nie nachádzať prekážky
v prejavoch ich vôle. Súd neposudzoval vznik úkonov v podmienkach reálneho právneho stavu platného
v čase od 1.1.1951 ale výkladom a aplikáciou práva podľa platného právneho poriadku vo vzťahu ku
náležitostiam úkonov .

V extrémnom rozpore s obsahom listinného dôkazu, ktorým bola verejná listina v podobe rozhodnutia
štátneho notárstva v Galante z 13.9.1983 pod č, D1135/83, súd vyvodil zásadne nesprávne skutkové
zistenie (bod 41 a 44 posl. odstavec) v obsahu, že od 13.9.1983 nebolo možné držbu sporných
pozemkov poručiteľky p. H. D. považovať za oprávnenú, pretože hoci nebola účastníkom dedičského
konania po bývalom manželovi (rozvod v roku 1972 bez vyporiadania majetku), „mala byť podľa súdu

oboznámená so závermi dedičského konania“, v rámci ktorého bolo vo verejnej listine konštatované
len to, že parcely pod domom nie sú vysporiadané. Zistenie súdu, že v dôsledku dedičského konania
po rozvedenom manželovi, ktorého účastníkom poručiteľka H. D. osobne nebola, mala zaniknúť
oprávnenosť jej držby spôsobila aj ďalšie závažné následky aj pre právne hodnotenia nesprávne
zisteného skutkového stavu, keď legitímnu držbu v čase od 13.9.1983 do smrti poručiteľky H. D. v

roku XXXX súd nepodriadil skúmaniu či nenastali účinky vydržania za túto dobu podľa predpisov
novely Občianskeho zák. č. 40/1964 Zb. v určujúcich ustanoveniach pojednávajúcich o vydržaní č.
509/1991 Zb. od 1.1.1992. Súd nemal právo časovo limitovať podriaditeľnosť plynutia lehoty vydržania
len na obdobie od 12.2.1953 do 13.9.1983 pretože držba vo vzťahu k žalobnému návrhu zodpovedala
aj držbe čo i len jedného z poručiteľov, na ktorého sa vzťahovali dôsledky vstupu do držby , ešte

počas trvania BSM poručiteľov (rozh. NS SR č. 5 Cdo 133/2003 z 23.4.2004 a rozh. 3 Cdo 271/2005
z 28.2.2007). Žalobkyne poukázali na rozhodnutie NS SR č. 8Cdo/169/2017 z 29.1.2018, v ktorom
najvyššia súdna autorita podriadila otázku posudzovania dobrej viery ako otázku aj skutkovú v zisteniach
prejavov vnímateľných vonkajším svetom, ktorú potom podriaďuje pod právne hodnotenie. V dôsledkoch
skutkového zistenia pojatého v bode 41 súd v časti svojho záveru „...od tohto momentu (13.9.1983),

nemožno držbu sporných nehnuteľností hodnotiť ako oprávnenú“, vlastne nevylúčil, že v čase od
12.2.1953 do 13.9.1983 držba poručiteľov oprávnená bola, čo nezodpovedá zisteniu vyjadrenému v
bode 40 v ktorom posudzoval držbu poručiteľov ako nedobromyseľnú. Ide o vzájomne si odporujúce
skutkové zistenia. Zo smrti poručiteľa Q. D. v roku XXXX vyvodil súd nielen zánik spôsobilosti trvania
držby zomrelým poručiteľom, ale so smrťou spojil aj zánik oprávnenosti držby poručiteľky H. D., hoci

takému skutkovému zisteniu nezodpovedá obsah verejnej listiny v časti účastníkov dedičského konania
(p. H. D. nebola účastníkom dedičského konania po zomrelom Q. D.) ale ani v časti jeho skutkových
záverov, keď konštatácia notára udáva, len toľko že pozemky pod domom nie sú vysporiadané, čo
nevylučuje skorší vznik a existenciu vlastníckeho práva poručiteľov ale len môže pre okruh účastníkov
dedičského konania spôsobovať rozpor medzi evidovaným a skutočným vlastníctvom, ktoré nie je v

našich pomeroch ani tak ojedinelé a vzácne, že by z toho bolo potrebné vyvodzovať exaktnejšie závery.
V každom prípade súd v dôsledku zužujúceho zistenia skutkového stavu nepodriadil posudzovaniu
podmienok vydržania dobu držby poručiteľkou p. H. D. od 13.9.1983 do jej smrti v roku XXXX, čo
je zásadne neprijateľné aj s poukazom na ďalšie dôsledky pre limitáciu právneho posúdenia len do roku
1983 hoci dopadajúcou bola aj úprava od 1.1.1992, ktorá spätne umožňovala započítavať aj dobu držby

spred 1992.
Žalobkyne sú názoru, že fundamentálnou podmienkou pre nadobudnutie vlastníckeho práva je
konštatovaniedobrejvierynadobúdateľa/ovsúdom,ženadobúda(privynaloženívšetkéhoúsilia,ktoréje
možné od neho rozumne požadovať) nehnuteľnosti od vlastníka a že nadobúdaný majetok nadobúda do
svojhovlastníctvaaniejesporné.Pokiaľsadobrávierachápeakonezavinenánevedomosťnedostatkov

právneho stavu, potom podľa rozh. NS SR č. 5 Cdo/210/2019 z 12.8.2021 je dôležité vo vzťahu ku
právnou úpravou preferovanou a prezumovanou oprávnenosťou držby (§ 145 ods. 2 zák. č. 141/1950)
a § 135 zák. č. 509/1991 Zb.) potrebné posudzovať poctivý spôsob nadobudnutia veci.V kontexte zadovažovania podkladov pre zisťovanie skutkového stavu je rovnako nesprávne keď súd
(bod 44) považoval dôkaz osvedčujúci že poručiteľka H. D. v čase od roku 1993 a neskôr jej deti
do roku 2002 platili dane za sporné nehnuteľnosti za bezvýznamný .Súd nesprávne hodnotil tento

dôkaz osvedčujúci nielen to, kto platil dane za sporné nehnuteľnosti, ale aj to koho za vlastníka
považovali organy miestnej samosprávy, keď poručiteľke daň z pozemkov pod domom a prislúchajúcich
pozemkov dlhodobo a nemenne do smrti poručiteľky vyrubovali. Za neúplne zistený skutkový stav je
nutné považovať situáciu, keď súd odmietol vyžiadať od obce rozpis osôb, ktoré za sporné nehnuteľnosti
platili dane, ktorý dôkaz žalobcom pre neochotu dohľadávať archívne záznamy, obec odmietla vydať a

preto žalobkyne požiadali súd o zabezpečenie dôkazu.
Súd v rámci zisťovania skutkového stavu úplne odignoroval pojať do svojich zistení skutkové tvrdenia
žalobkýň viažuce sa ku výstavbe rodinného domčeku na sporných pozemkov, pre uskutočnenie
ktorého bolo stavebným úradom Obce Šintava dňa 16.4.1953 pod č. XI-711.2-1952/7 vydané stavebné
povolenie na výstavbu provizórneho rodinného domčeka so súp. č. XXX, na základoch ktorých došlo
ku dobudovaniu domčeku v rokoch 1963-1964. Žalobkyne v tejto súvislosti poukazovali na skutočnosť,

že stavebné konanie na sporných pozemkoch začalo ešte v roku 1952, čo vyplýva z identifikácie
čísla konania, a čím žalobkyne poukazujú na tú dôležitú skutočnosť, že stavebné konanie aj v rokoch
1952-1964 bolo ovládané určujúcou zásadou postavenou na predpoklade, že nikomu nemohlo byť
povolené stavať na cudzích pozemkoch, keď vlastník pozemku mal byť účastníkom konania s právom
rozporovať oprávnenosť stavby, čo sa nikdy nestalo. Súd nepojal do svojich zistení a nepodriadil

ani hodnoteniu z pohľadu posudzovania dobromyseľnosti a oprávnenosti vstupu poručiteľov do držby
pozemkov. Súd nielen že nepojal do svojich zistení ale vôbec ani nevykonával dôkazy predložené
žalobkyňami v podobe historických dokladov o nadobudnutí materiálu na stavbu (dostavbu) domčeka
z roku 1964. Absencia vysvetlenia, čo považoval súd podľa § 151 ods. 1 za nesporné skutkové
zistenia, spôsobuje nedostatok, ktorým súd nevysvetlil akou úvahou hodnotenia dôkazov sa súd riadil

a zakladá aj nedostatok nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Súd nijako nepojal do svojich zistení ani tak
významný dôkaz akým bola grafická identifikácia parciel z 24.11.2021 K. A., z ktorej vyplynulo, že práve
z historických parciel 3843, 3844 a 3845, aj keď vo väčších výmerách pochádzajú parcely, ktorých sa
nárok týka a to aj preto, že z dobových dokumentov, autentickosť ktorých súd prijal a považoval ich za
nesporné, vyplývala práve tá skutočnosť, že poručitelia nadobúdali časti týchto historicky označených

parciel len v určenej dĺžke 100 m alebo 200 m od cesty teda spôsobom daným podmienkam vyjadrenia
úkonov medzi rodinou v čase rokov 1953. Súd nevzal do úvahy ani skutočnosť, že žalovaný ani jeho
predchodcovia od nadobudnutia v roku 2015 ale ani nikto pred nimi nevstúpil do držby pozemkov, ale
ani sa svojich vlastníckych práv nedomáhal, z čoho nesporne plynie zvýraznená nedbalosť vlastníka,
ktoré nepožíva ochranu pred zákonom oproti nerušenej držbe trvajúcej viac ako 43 rokov.

Súd nevypočul všetkých žalobkyňami navrhnutých svedkov, ktorých tieto navrhli vypočuť k otázke
vzniku nadobudnutia a k užívacím pomerom p. W., p. V., L. H., p. D., L. H., p. E., V., keď naviac súd
odmietol vykonať dôkazy, ktoré nemohli zabezpečovať žalobkyne ale len súd, vo vzťahu k tak významnej
skutočnosti, kto bol platiteľom daní od roku 1953 za sporné nehnuteľnosti. Súd považoval za nadbytočné
aj vykonanie obhliadky nehnuteľnosti čo nebýva vo veciach vydržania pre poznanie situácie v teréne

obvyklé.
Súd na pojednávaní uskutočnenom dňa 23.2. 2022 vykonal ťažiskové dokazovanie listinnými dôkazmi
na čl. 14 až 357 bez toho, aby strany konania a zvlášť žalobkyne oboznámil a týmto doručil uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti. Nič na tejto vade nezmení ďalší postup
súdu, keď po vykonaní dokazovania bolo stranám doručené uznesenie odvolacieho súdu o námietke

zaujatosti konajúcej sudkyne.
Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa
svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne
inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na
relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť spôsobom, uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi na strane druhej. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom konania
umožňuje posúdiť postup súdu. Keďže súd prvej inštancie podľa uvedeného ustanovenia nepostupoval,
obmedzil strany sporu v ich práve na spravodlivé súdne konanie a pri podaní opravného prostriedkuvo vzťahu k zákonom vymedzeným odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho im odňal možnosť konať
pred súdom. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný

súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového
stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Súd prvej inštancie svoj záver
o nedôvodnosti nároku pre nepreukázanie oprávnenosti držby odôvodnil nepomerne stručne, bez
presvedčivých záverov a bez stanovenia podmienok a vydržania až do okamihu smrti poručiteľky p. D..
Takéto odôvodnenie preto prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti o presvedčivosti a spravodlivosti
rozhodnutia. Vysvetľujúce dôvody, ktoré súd použil sú neúplné a len vo všeobecnosti a bez podstaty v
konkrétnostiach ostávajú nezodpovedané.

Súd nesprávnym a neúplným zistením skutkového stavu nesprávne aplikoval a interpretoval právne
predpisy. Zásadné a pre konanie určujúce neprávne aplikoval právne predpisy z času vstupu do držby.
Na oprávnenosť držby, keď bez toho aby vyvodil pre aké dôvody bez akýchkoľvek dôkazov o opaku
neaplikuje prezumpciu dobromyseľnosti (§ 145 ods. 2 OZ č. 141/1950) podľa právnej úpravy v čase, v
ktorom bolo upustené od intabulačného princípu a prevody sa uskutočňovali už smluvou, čo nenašlo

odraz v právnom hodnotení súdu, keď tento dogmaticky vykladal, že všetky dôkazy svedčia ale len
o akomsi budúcom nadobudnutí a hoci došlo aj ku prevzatiu prostriedkov kúpy predávajúcimi alebo
doplatkov za výmenu, tieto nepovažoval za také, ktoré by osvedčovali oprávnenosť držby.
Zo skutkových tvrdení a listinných dôkazov žalobcovia odvodzujú, že vstupom poručiteľov do
oprávnenej, dobromyseľnej a neprerušenej držby v čase od 1.1.1950 až do 12.2.1953 došlo podľa § 116

ods. 1 OZ č. 141/1950 ku začatiu plynutia 10-ročnej vydržacej doby ku všetkým pozemkom tvoriacim
dnes predmet nároku (s právnymi dôvodmi v časti právne dôvody), uplynutím ktorej došlo ex lege bez
ďalšieho ku vzniku vlastníckeho práva poručiteľov najneskôr dňom 13.2.1963. Pre prípad, že by plynutie
lehoty bolo pre nejaké dôvody nezodpovedajúce požadovanej zákonnej dobe, potom poručitelia sa stali
vlastníkmi k 1.1.1983 podľa zák. č. 131/1982 a pokiaľ aj nie, potom poručiteľka H. D. sa stala vlastníkom

k 1.1.1992 podľa zák č. 509/1991 Zb. trvaním oprávnenej, dobromyseľnej a nerušenej držby až ku
dňu nadobudnutia účinkov týchto právnych noriem, ktoré vlastníctvo vydržaním pozemkov priznávali.
V okamihu vstupu poručiteľov do držby boli podľa § 145 OZ č. 151/1950 dobromyseľní, čo potvrdili
úrady Mesta svojimi potvrdeniami založenými v spise. Dobromyseľnosť poručiteľov sa vzťahovala k titulu
nadobudnutia, ktorý spôsob kúpy nehnuteľnosti na slovenskom vidieku v čase krátko po skončení

vojny zodpovedal správaniu jednoduchých ľudí bez vzdelania a skúsenosti z uplatňovania obyčajového
práva vo vzťahoch medzi osobami, ktorých viazali vzdialenejšie rodinné väzby. Dobromyseľnosť držby
sa vzťahovala k jej uchopeniu a trvaniu, keď zodpovedala tradičným vzťahom na slovenskom vidieku
v 50tych rokoch, keď je pravdepodobné, že neoprávnenosť držby by bola namietaná v čase začiatku
vstupu do držby, pokiaľ by vlastníci, ktorých sa držba týkala, vedeli o neoprávnenom vstupe do

držby. Poručitelia boli presvedčení o oprávnenosti vstupu do držby z dôvodu kúpy na pozemkoch
ktorých začali s výstavbou domčeka. Právne predpisy Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. a č.
509/191 Zb. poskytovali držbe ochranu priznávajúcu aj so započítaním doby držby spätne. K otázkam
dobromyseľnosti poukázali na rozh. NS SR č. 4Cdo/120/2019 z 27.8.2019, z ktorého uviedli právne
závažné názory:

Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje
určitú vec alebo ňou disponuje (porov. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide teda o psychický
stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania.
Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa

o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii
dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace
o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval
platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986).

Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je
oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere
popiera,bude,abytútodomnienkuvyvrátil(porov.4Cdo102/2017,bod17).Prevydržaniejerozhodujúci
stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladáako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných
hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. Pri hodnotení významu držby podľa minulej právnej
úpravy nemožno prehliadnuť, že držba na základe zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná,

súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene, ale s významom práva osobného
užívania použiteľného podľa úpravy od 1992. Nová právna úprava (zákon č. 509/1991 Zb.) držbu
uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej
vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti mohli nastať najskôr 1. januára 1992.
Z toho možno vyvodiť, že celá lehota nemusí uplynúť až po jeho účinnosti, t. j. po 1. januári 1992.

Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka -
ide o možnosť započítania vydržacej doby uplynutej pred 1. aprílom 1983 - podľa ktorého bolo možno
túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú aj predchodcom), ovšem vydržacia doba nemohla skončiť skôr,
než uplynutím jedného roka po 1. apríli 1983, teda 31. marca 1984. Ustanovenie § 868 Občianskeho
zákonníka uvádza, že pokiaľ nie je ďalej stanovené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj
právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich

vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Podľa ustanovenia
§ 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sa vlastníkom pozemku v dôsledku vydržania stane osoba,
ktorá kedykoľvek po 1. januári 1992 splní podmienky stanovené citovaným ustanovením. Zo zákona
teda nemožno vyvodiť, že by nebolo možné prihliadať k dobe, po ktorú mal oprávnený držiteľ a jeho
predchodca pozemok v držbe pred 1. januárom 1992 tak, ako to chybne posúdil odvolací súd.

Pokiaľ došlo k naplneniu znakov vydržania v rozhodnom období, oprávnený držiteľ vlastníctvo k veci
nadobudol, splnením podmienok a jeho právni nástupcovia už môžu pokračovať len vo výkone jeho
vlastníckeho práva a nie len oprávnenej držby.
K otázke vydržania sa opierajú o jedno z posledných aktuálne sa vzťahujúcich rozhodnutí NS SR
č. 8Cdo/94/2020 z 11.5.2021, z ktorého plynú nasledovné pre posúdenie veci podstatné názory:

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po
zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec
dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa
platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť
vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva

je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu
výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je,
stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu
vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba

a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. V zmysle citovaných
ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Obč. zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou
ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (4 Cdo 283/2009).
Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,
disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,

že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo
právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď

sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. (3 MCdo 7, 8/2010). Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia
vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej
dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená
držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry

(prezentovanej medziiným rozhodnutiami označenými v dovolaní) oprávnená držba predpokladá, že
držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení
držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú
dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný,

psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ
musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“.
Ku otázke vydržania sa opierame o rozhodovaciu prax odvolacieho súdu z rozhodnutia KS Trnava č.
9Co/78/2013 z 30.1.2014 k otázke vydržania podľa Zák. č. 141/1950 Zb. plynie: Funkciou vydržaniaje umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej
vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na
všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä

vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický
stav so stavom právnym (uznesenie NS SR z 28. marca 2011, sp. zn. 5 Cso/87/2010).
Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950Zb. (§ 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145) účinného od
1.1.1950 do 1.4.1964 vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnú ten, kto ju
držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, teda tri roky pri hnuteľnej a 10 rokov pri

nehnuteľnej veci. Vydržanie bolo vylúčené pri nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom
vlastníctve. Za oprávneného držiteľa za považoval ten , kto so zreteľom na všetky okolnosti bol
dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda aj pôvodne oprávnený
držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol vec vydržať. V pochybnostiach sa i tu predpokladalo, že
držba je oprávnená.
Pokiaľ došlo k naplneniu znakov vydržania v rozhodnom období, oprávnený držiteľ vlastníctvo k

veci nadobudol splnením zákonom, požadovaných podmienok a jeho právni nástupcovia už môžu
pokračovať len vo výkone jeho vlastníckeho práva, nie v oprávnenej držbe (ktorú by si mohli uplatňovať
výlučne voči nemu).
Vydržaniejejednýmsospôsobovpôvodného(originálneho)nadobudnutiavlastníckehopráva.Vprípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Nevyžaduje sa k tomu

žiadne rozhodnutie štátneho orgánu, rozhodnutie súdu vydané na základe určovacieho návrhu (§ 80
písm. c/ OSP) má povahu deklaratórneho rozhodnutia, ktorým sa iba deklaruje existujúci právny stav,
keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona, treba
pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnych úprav, ktoré účinky
vydržania upravovali odlišne. Ak teda boli splnené všetky podmienky k nadobudnutiu vlastníckeho práva

podľa platného OZ v danom období, nie je na mieste posudzovať ich splnenie podľa neskoršie platných
právnych predpisov, aj keby to bolo pre domnelého nadobúdateľa priaznivejšie. Treba vychádzať z toho,
že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (rozsudok NS SR z 30.3.1990 sp. zn.
2Cdo/135/1998).
V danom prípade je potrebné vychádzať z rozsudku NS SR z 30.3.1999 sp. zn. 2Cdo/135/1998, v zmysle

ktorého „Ak boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním podľa OZ z roku 1950, nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať podľa
neskoršie platných právnych predpisov“.
Pokiaľ by sa preukázalo, že s užívaním predmetných nehnuteľností právni predchodcovia žalobcov
začali za účinnosti právnej úpravy zák. č. 141/1950 Zb. a uplynula doba 10 rokov, je potrebné z toho

vychádzať a zistiť, či právni predchodcovia žalobcov mohli alebo nemohli nadobudnúť vlastníctvo v
súlade s ustanovením § 115 a nasl. OZ v znení účinnom do 1.4.1964. Len ak nebudú splnené podmienky
vydržania podľa tejto právnej úpravy (uplynutie 10 ročnej vydržacej lehoty a dobromyseľnosť), bude
potrebné posúdiť vydržanie podľa nasledujúcej právnej úpravy.
Ústavný súd v Rozhodnutí II ÚS 484/2015 z 14.11.2018 určujúco pre aplikovateľnosť v danej veci zaujal

právny názor:
Vydržanie môže byť z ľudského hľadiska veľmi delikátnym inštitútom, pretože sa môže stať, že autority
v (ne)súlade so zákonom nepriznajú vlastnícke právo držiteľovi, ktorý si vytvoril k spornej veci dlhoročný
sentiment, pričom často aj okolie spája danú vec s držiteľom. Alebo naopak, nemenej problematické
môže byť vydržanie na základe sporných dôkazov proti knihovnému vlastníkovi. Predmetná vec si

vyžaduje dôkladné porozumenie inštitútu vydržania. Vývoj nášho (i) objektívneho práva vydržania,
(ii) držby a (iii) práva vlastníctva nehnuteľností je veľmi diskontinuitný a táto skutočnosť spôsobuje
výkladové problémy. V „strednom“ občianskom zákonníku (1950 – 1964) má pôvod dnešný pojem
oprávnenej držby viazanej na dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V týchto rokoch 1950
– 1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu. V súvislosti so

združstevňovaním sa podľa všetkého zrušila zásada supeficies solo cedit. Občiansky zákonník z roku
1964 do veľkej novely z roku 1982 vydržanie nepoznal a nepoznal ani držbu. Držba sa odvodzovala len
výkladom. Vydržovalo sa do vlastníctva štátu, ale s nárokom na získanie práva osobného vlastníctva,
ktoré sa po novele zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a
notársky poriadok, v znení neskorších predpisov ex lege transformovalo na právo vlastnícke. Ústavný

súd je toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva
z veci sp. zn. 3 Cdo 117/94. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd
sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba zapodstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.
1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134

Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom
domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. V danej
veci odvodzuje sťažovateľ dobromyseľnosť držby od ústnej kúpnej zmluvy z roku 1975 a od následnej,

taktiež ústnej darovacej zmluvy. Vzhľadom na to, že v kritickom čase zákon obligatórne predpisoval
písomnú formu právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, čo bolo všeobecne známe
a dlhodobo súdmi judikované, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o nedostatku
dobromyseľnosti sťažovateľa, ktorý mal vedieť, že vlastnícke právo v skutočnosti nenadobudol pre
nedodržanie písomnej formy zmlúv o prevode spornej nehnuteľnosti. Podľa názoru ústavného súdu
pri výklade, ktorý si osvojil krajský súd, by nebolo možné považovať sťažovateľa za dobromyseľného

držiteľa ani vtedy, keby kúpna zmluva z roku 1975 a následná darovacia zmluva boli uzavreté
v písomnej podobe. Vyplýva to zo skutočnosti, že zákon v kritickom čase vyžadoval k prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu spravidla aj (okrem prípadu
prevodu nehnuteľnosti do tzv. socialistického vlastníctva) jej registráciu vtedajším štátnym notárstvom.
Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom registrácie. Na

základe uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ by mohol byť dobromyseľným držiteľom iba za
predpokladu, že nehnuteľnosť nadobudol registrovanou písomnou zmluvou, o ktorej by však neskôr
vyšlo najavo, že je z nejakých zákonných dôvodov neplatná. Ak by sa tak stalo už po uplynutí 10-
ročnej doby držby, potom by sťažovateľ mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa, ktorý
by takto splnil podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký

výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom
rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel
zákonnéhoinštitútuvydržania,atedazaústavneneakceptovateľný.Ústavnýsúdkonštatuje,žešpecifiká
sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí

prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu, že v
predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej zmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v dlhodobej
nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodné
dokumentyčisvedectvá.Ďalejpovažujeústavnýsúdzapodstatnézdôrazniť,žepriústavnekonformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že

držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
Vo vzťahu k skutkovému stavu kedy a za akých okolností malo dôjsť k rozhodným skutočnostiam, je

nutné okrem už na poukazované rozhodnutie Ústavného súdu pod č. k. II ÚS 484/2015 z 14.11.2018 v
zhodujúcej sa časti poukazovať na identicky skutkovo zhodný prípad nároku, že nehnuteľná vec patrí
do dedičstva po poručiteľoch práve z dôvodu, že poručiteľom vzniklo vlastnícke právo vydržaním podľa
nezachovanej kúpnej zmluvy v režime Zák. č. 141/1950, v ktorej NSSR v rozh. č. 2Cdo/271/2015 z
31.3.2016 záväzne judikoval, že: „Pokiaľ v prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené,

že poručiteľ (právny predchodca žalobkýň) sa ujal držby nehnuteľnosti v roku 1958 výmenou za svoj
spoluvlastnícky podiel 2/24 v pkn. parc. č. XXX „roľa“ o výmere 1449 m2 zapísanej vo vl. č. XXX
na základe ústne uzavretej zámennej zmluvy (nehľadiac na jej formálne nedostatky) medzi poručiteľom
a X. U. a L. U. a zo strany účastníkov konania nebolo tvrdené, a teda ani preukázané, že by originálnymi
účastníkmi zámennej zmluvy, teda poručiteľom, resp. druhou zmluvnou stranou (X. a L. U.) do ich smrti

bola vykonaná nejaká aktivita v smere nápravy formálnych nedostatkov tejto zámennej zmluvy, pričom
uvedená držba nehnuteľnosti poručiteľom trvala nerušene a nepretržite až do jeho smrti v roku 2001,
čo predstavuje 43 rokov, po ktorú dobu žalovaná, resp. jej právni predchodcovia, si neuplatnili fakticky,
ani právne (napr. súdnou žalobou) vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti jeho reálnym výkonom,
t. j. vlastníckym oprávnením najmä spornú nehnuteľnosť držať, užívať, požívať jej plody a úžitky

a nakladať s ňou vlastnou mocou smerujúcou voči všetkým (erga omnes), potom bol poručiteľ so
zreteľom na všetky okolnosti (objektívne) v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. O svojom
vlastníctve bol poručiteľ subjektívne presvedčený vzhľadom na právne i skutkové okolnosti spojené s
uzatvorením zámennej zmluvy ústnou formou medzi jej originálnymi účastníkmi (poručiteľ a X. U. L.U.), keď poručiteľ bez akýchkoľvek pochybností nerušene a nepretržite užíval spornú nehnuteľnosť a
druhá zmluvná strana (X. U. L. U., resp. ich právni nástupcovia) voči tomu nenamietala, naopak tiež
nerušene užívala vymenenú pkn. parc. č. XXX dokonca až do roku 2005 (potvrdil to svedok X. U. na

pojednávaní, č. l. 131), ktoré okolnosti viedli poručiteľa (aj jeho právnych nástupcov) k presvedčeniu
o nadobudnutí vlastníctva tejto nehnuteľnosti, pretože dlhodobo spochybnené nebolo. Tento pokojný
stav preto umožňoval prijať záver, že poručiteľ dobromyseľne držal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti
v domnení, že je jej vlastník. Pokiaľ odvolací súd prijal iný záver, tento vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože aj v prípade pochybnosti o existencii ústne uzatvorenej zámennej

zmluvy, najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci
právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý (putatívny) právny dôvod. Najvyšší súd tiež pripomína, že po
dobu poručiteľovej držby spornej nehnuteľnosti sa vystriedala platnosť a účinnosť dvoch Občianskych
zákonníkov,čoniejetiežzanedbateľnáskutočnosťpresprávneprávneposúdeniedanejveci.Občiansky
zákonník v znení platnom v čase vstupu poručiteľa do držby nehnuteľnosti (1958), t. j. Občiansky
zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb., účinný od 31. decembra 1950 do 31. marca 1964)

v §§ 115-118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Podľa §116
uvedeného Občianskeho zákonníka bola vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov. Tento Občiansky
zákonník upustil od tzv. intabulačného princípu, č o znamená, že v tom čase na platnosť prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, ale k jeho vzniku došlo
už samotným uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej knihe teda už nebol podmienkou prevodu
vlastníctva,nemalhmotnoprávnyvýznamazostalmuibavýznamdeklaratórny.Pozemkováknihastratila
takto svoju všeobecnú hodnovernosť. Výnimku z tohto pravidla tvorilo iba nadobudnutie vlastníctva
nehnuteľnosti dedením a na základe vydržania. Podľa § 111 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.,
vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádza už samou zmluvou, ak nie je dohovorené inak

alebo ak nevyplýva nič iné z osobitných predpisov.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý zrušil Občiansky zákonník z roku 1950, nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto
spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od 1.4.1983.
Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako

bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä
k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od
1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku
predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992,
pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ

nehnuteľnosti (t. j. ten, kto s nehnuteľnosťou nakladal ako s vlastnou) spĺňal k 1.1.1992 podmienku
nepretržitejdržbytrvajúcejpodobudesaťrokov,azároveňboldržiteľomoprávneným(t.j.bolsozreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke
právo k pozemku vydržaním.
V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, že poručiteľ ku dňu 1. januára 1992 spĺňal podmienku

nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov (v danom prípade išlo o držbu trvajúcu 34 rokov) a
zároveň bol po túto dobu držiteľom oprávneným, keďže neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku
ktorých by v uvedenej dobe 34 rokov, napokon až do doby smrti poručiteľa (2001) došlo k prerušeniu
vydržacej doby pre stratu dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby, preto splnil podmienky vydržania
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti podľa § 134 Občianskeho zákonníka a stal sa tak výlučným

vlastníkom spornej nehnuteľnosti, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo
doterajších vlastníkov. Za tejto situácie je právny záver odvolacieho súdu, že v danom prípade išlo o
neoprávnenú držbu nehnuteľnosti opierajúcu sa o ústne uzatvorenú zmluvu, ktoré skutočnosti nemôžu
viesť k vydržaniu, nesprávny, preto odvolací súd nesprávne rozhodol, pokiaľ rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobu o určenie predmetu dedičstva zamietol. Podobne posudzoval skutkovo

obdobný prípad NSSR v rozhodnutí č. 3 Cdo/275/2013 z 9.6.2014 v spojení s rozh. II . ÚS 803/2014,
na ktoré žalobcovia poukazujú. V zhode s Rozhodnutím I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016 a I. ÚS 239/2016
z 20.4.2016 a tiež k otázke poctivého nadobudnutia veci NSSR 5 Cdo/210/2019. Žalobkyne nastolili
svojím podaním pred skončením dokazovania právne otázky ktorými sa súd nezaoberal ani v rozsudku
nevysvetlil ako tieto otázky posúdil. Či je možné za predpokladu vzniku a účinkov držby podľa §

141 ods. 1, 2 zák. č. 141/1950 Zb. považovať držbu osôb do nej vstupujúcich za nedobromyseľnú
pri absencii dôkazov o pochybnosti o okolnostiach vzniku držby? Či môže byť rozumová vyspelosť
zodpovedajúca jednoduchému intelektu vidieckeho nevzdelaného obyvateľstva v čase po skončení
vojny uskutočňujúcich zámenu a kúpu v omyle , ktorých sa vydržacie podmienky týkajú byť prekážkoualebo dôvodom nespôsobilosti domáhať sa ochrany ústavou zaručeného vlastníckeho práva. Je
zásadne nemysliteľné a ústavne neudržateľné aby súd vo veci, v ktorej žalobcovia poukážu na skutkovú
a právnu zhodu alebo podobnosť v podstatných okolnostiach, sa vôbec nevyjadril k rozhodovacej

praxi najvyšších súdnych autorít a tieto odignoroval a ani nevysvetlil pre aké dôvody ich odmietol
aplikovať na daný skutkový stav. Žalobkyne v tejto súvislosti poukazujú aj na posledné rozhodnutie
KS Trnava 10Co/2015/2019, z ktorého plynie pre súdy prvej inštancie povinnosť vysporiadať sa so
žalobcom poukazovanou judikatúrou v odôvodnení a jasne a výstižne vysvetliť pre aké dôvody na
judikatúru neprihliadal.

3. Žalovaní 1/ až 5/ sa k odvolaniu žalobcov 1/ až 4/ vyjadrili tak, že navrhli rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodili, že súd prvej inštancii správne poukázal nato, že posúdenie toho,
či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, resp. jeho právnych nástupcov. ,,Pri hodnotení dobrej viery
je vždy potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu právo náleží. Dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne mohli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo náležia
alebo, že je subjektom práva, ktoré vykonáva.“ (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 22 Cdo 1843/2000)
S poukazom na výsledky dedičského konania po poručiteľovi Q. D. a informáciu o tom, že daného

konania sa zúčastnili všetci jeho potomkovia, ako aj samotná poručiteľka H. D. (viď výpoveď žalobkyne
vo IV. rade zo dňa 22.6.2020) nie je možné držbu sporných pozemkov po 13.09.1983 hodnotiť ako
oprávnenú a dobromyseľnú. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa
oboznámi s dôvodmi, pre ktoré bolo v Rozhodnutí štátneho notárstva v Galante konštatované, že sporné
pozemky nie sú právne usporiadané a mal by záujem dať skutkový stav do súladu s tým právnym, ak

by bol skutočne presvedčený o existencii svojho vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom, k čomu
v prejednávanej veci takmer po dobu 30 rokov neprišlo. Na uvedené poukázali taktiež v súvislosti s
tvrdením žalobkýň, podľa ktorého mal súd posudzovať taktiež držbu poručiteľky H. D. od 13.9.1983 do
jej smrti v roku 2002.
Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené

konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú
dobu vydržania dôvodné. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 22 Cdo 508/2001).
Žalovaní sa v plnom rozsahu pridržiavajú skutočností, ktoré súd uviedol v 45. bode rozsudku, žalobkyne
neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že by poručitelia za života nadobudli vydržaním, či iným
spôsobom nehnuteľnosti uvedené v žalobnom petite. Žalobkyne v konaní nepreukázali, že poručitelia

nielen vstúpili do držby, ale zároveň sa ich dobrá viera opierala o existenciu určitého právneho titulu
(hoci len domnelého), ktorý vznikol najneskôr do 31.3.1954. Ich výpovede boli chaotické, zmätočné,
navzájom si odporujúce. Samotné oplotenie pozemkov a ich užívanie nebolo možné v danom prípade
hodnotiť ako okolnosti, z ktorých je možné usudzovať, že poručitelia sporné pozemky vydržali, resp.
že boli po celú dobu držby dobromyseľný o tom, že im pozemky patria. Žalovaní majú zato, že

predložené dokumenty neboli zo strany súdu 1. inštancie hodnotené prísne formalisticky, avšak z ich
obsahu nebolo možné žiadnym spôsobom ustáliť ich vzťah k sporným nehnuteľnostiam, ako ani prevod
ich vlastníctva. Žalobcovia v konaní svojimi výpoveďami a predloženou dokumentáciou nepreukázali
splnenie predpokladov vydržania, vrátane oprávnenosti a dobromyseľnosti držby, pričom tvrdenia
o nesprávnom skutkovom zistení založenom na nesprávnom hodnotení dôkazov uvedené v odvolaní

nie je možné považovať za opodstatnené. Žalobkyne navrhovali okrem iného výsluch svedka pána Q.
R., ktorý bol už mŕtvy, ako aj pani E. H., ktorá bola v konaní už riadne vypočutá. V rámci záverečnej
reči dňa 23.2.2022 žalobcovia navrhli taktiež výsluch svedkov, ktorými mali byť deti žalobkyne 1/, pán
C. E., nar. XX.X.XXXX a pani U. V., nar. XX.X.XXXX, a to k otázke užívacích pomerov a okolnostiam
vzniku držby, ktoré títo svedkovia mali získať z rozprávania poručiteľov. V tejto súvislosti sa žalovaní

stotožňujú s tým, že navrhovaný výsluch svedkov súd zamietol s poukazom na ustanovenie § 153
CSP, nakoľko predmetný návrh nebol realizovaný v tomto už 6 rokov trvajúcom súdnom spore včas.
Naviac, k uvedeným okolnostiam vzniku držby (z rokov 1950-1964) neboli jednotné ani len výpovede
samotných žalobkýň, ktoré nehnuteľnosti obývali a s poručiteľmi boli v dennom kontakte, a teda sa
nedalo predpokladať, že výpoveď samotných vnúčat poručiteľov by bola v tomto smere prínosnejšia.

Súd taktiež konštatoval, že výsluch dotknutých svedkov považoval vzhľadom na nespornosť reálneho
užívania nehnuteľnosti poručiteľmi a ich právnymi nástupcami za nadbytočné a nehospodárne, s čím
sa žalovaní v plnom rozsahu stotožňujú. Súd postupoval správne, keď realizáciu navrhnutej obhliadky
pozemkov a ustanovenie geodeta považoval za neúčelné a nehospodárne, nakoľko nejestvoval dôvod,pre ktorý by bolo v tomto prípade potrebné a významné realizovať žalobcami navrhované dokazovanie
obhliadkou (pozn. žalobcovia v konaní nešpecifikovali, čo od realizácie obhliadky a ustanovenia geodeta
očakávajú, resp. čo daným návrhom v tomto súdnom spore sledujú). Samotný výsledok obhliadky a

zameranie pozemkov geodetom by nemali pre právne posúdenie a rozhodnutie vo veci samej v danej
situácii žiadny právny význam. Sporným totiž neboli hranice pozemkov, ich vzhľad, ako ani ich samotná
výmera. Naviac, predstavu o situácii namieste samom si súd vedel dostatočným spôsobom vytvoriť aj
z podrobnej fotodokumentácie pozemkov a domu, ktorá bola zo strany žalovaných do súdneho spisu
založené dňa 28.9.2020. V prípade, ak by žalobcovia navrhovanou obhliadkou mali záujem preukázať

existenciu starého oplotenia pozemkov, toto nebolo v konaní sporné. Samotné oplotenie pozemkov
však nezakladalo dobromyseľnosť držby dotknutej osoby a nemohlo mať právne účinky vydržania, načo
žalovaní v tomto konaní poukázali taktiež podaním zo 7.10.2020.
Na základe procesnej námietky žalobcov konajúca sudkyňa priamo na pojednávaní dňa 23.2.2022
preverila či uznesenie KS v TT z 9.12.2021 bolo stranám doručené. Z úpravy na č.l. 389 vyplýva pokyn
sudkyne doručiť PZ strán sporu uznesenie čl. 384. Táto úprava mala byť realizovaná 13.1.2022, z

pripojenýchdoručenieknač.l.393a394všaknevyplývalo,žebysúčasťouprílohbolouznesenieKSvTT
čl. 384. Vzhľadom na uvedené zistenie sudkyňa krátkou cestou doručila PZ žalobcov a PZ žalovaných
uznesenie KS v TT z 9.12.2021 č. l. 384. Fakt, že Uznesenie KS TT bolo stranám doručené až na
samotnom pojednávaní dňa 23.2.2022 po vykonaní dokazovania nie je možné považovať za inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

Na rozhodnutí vo veci samej sa uvedená skutočnosť žiadnym spôsobom nemohla prejaviť, nakoľko sa
nejednalo o právne relevantnú vadu procesného postupu súdu, ktorá by mohla akýmkoľvek spôsobom
ovplyvniť správnosť výroku rozsudku súdu 1. inštancie, a teda ani neprišlo k naplneniu odvolacieho
dôvodu v tomto smere.
Tvrdenie žalobcov, podľa ktorého súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil pomerne stručne

bez presvedčivých záverov považujú žalovaní len za účelové a ničím nepodložené. V tejto súvislosti
majú jednoznačne za to, že z rozhodnutia konajúceho súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Žalobkyne vo
svojom odvolaní žiadnym spôsobom nekonkretizovali nedostatky súdneho procesu, ktoré v tomto smere
vidia, pričom ich tvrdenia boli obmedzené len na pomerne všeobecné konštatovanie o pochybnostiach

ohľadom presvedčivosti a spravodlivosti samotného rozhodnutia. Žalovaní majú za to, že súd prvej
inštancie v bodoch 37-49 rozsudku pomerne obšírnym a zrozumiteľným spôsobom svoj postup, úvahy
a rozhodnutie odôvodnil. Súd vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal taktiež na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Konajúci súd vykonané dôkazy hodnotil z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov s tým, že uviedol
taktiež dôvody, pre ktoré niektoré navrhované dôkazy nevykonal. Z uvedeného dôvodu majú za to, že
konajúci súd žiadnym spôsobom neporušil právo žalobcov na spravodlivý súdny proces.
Z vykonaného dokazovania bolo nepochybné, že v čase kedy mali poručitelia vstúpiť do držby
dotknutých pozemkov boli žalobkyne pomerne útleho veku, pričom je evidentné, že o okolnostiach,

za ktorých mali ich rodičia dotknuté nehnuteľnosti nadobudnúť, resp. vstúpiť do ich dobromyseľného
užívania vedia len z počutia a spomienok svojej najstaršej sestry, pani B., ktorá tvrdila, že ako cca 10-11
ročné dieťa s otcom prevody riešila, rozumela postupom a dokonca si vedela k parc. číslam priradiť
presne pozemky a ich časti o ktoré sa jednalo. Svoju prítomnosť pri daných úkonoch odôvodnila tým,
že otec „si zvykol prihnúť ...“

a ona mala kontrolovať, aby išlo všetko v poriadku. O pravdivosti uvedených tvrdení mali žalovaní
dôvodné pochybnosti, a to vzhľadom na vek žalobkyne 1/, ako aj pomerne rozporné tvrdenia ohľadom
časového obdobia, kedy mali právny predchodcovia žalobcov vstúpiť do držby pozemkov a začať
so stavbou rodinného domu. Isté však bolo to, že najneskôr v roku XXXX, boli v rámci dedičského
konania po zomrelom otcovi Q. D. žalobcovia, ako aj ich matka informovaní o tom, že dotknuté

pozemky nie sú právne usporiadané, resp. nie sú vo vlastníctve ich rodičov, dôsledkom čoho neboli
predmetom samotného dedičstva. Žalobcovia, ako ani ich matka sa napriek uvedenému ďalších 30
rokov touto záležitosťou nezaoberali, čo je možné vyhodnotiť ako ich konkludentný súhlas so situáciou,
s ktorou boli jasne oboznámení. V prípade, ak by si boli vlastníckym právom poručiteľa žalobkyne
alebo ich matka, pani H. D. vedomé a mali k dispozícii doklady, o ktorých dnes tvrdia že sa týkajú

sporných nehnuteľností mali bezodkladne pristúpiť k yyporiadaniu daných pozemkov. Nakoľko tak po
dedičskom konaní žalobkyne, ako ani ich matka neučinili, majú žalovaní za to, že si boli vedomé toho,
že dotknuté pozemky poručiteľovi nepatrili a ich ďalšia držba pokračujúca po 13.9.1983 nemohla byť
dobromyseľnou. Podmienky vydržania konajúci súd v tomto smere posudzoval správne podľa platnýchprávnych predpisov, čo je zrejmé z bodu 46 - 47 rozsudku, v ktorých právne posúdenie prejednávanej
veci súd prvej inštancie podrobne vysvetlil a odôvodnil.
K tvrdeniu žalobcov o vydržaní na základe ústnej zmluvy za podmienok stavu 1950, žalovaní poukázali

na samotné tvrdenie žalobcov uvedené v ich odvolaní, podľa ktorého je pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú
vec poctivým spôsobom nadobudol, pričom za poctivý spôsob nadobudnutia je potrebné považovať
také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za
držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne

išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Nakoľko žalobkyne predloženou dokumentáciou súdu nepreukázali
skutočnosť, že poručiteľ za sporné nehnuteľnosti riadne zaplatil alebo ich vymenil, nie je možné tvrdiť,
že jeho držba by bola v tomto smere dobromyseľnou.
Pokiaľ ide o judikatúru na ktorú žalobcovia poukazujú titulom porovnateľného skutkového stavu je
potrebné konštatovať, že v avizovaných konaniach, v ktorých boli jednotlivé rozhodnutia vydané, išlo
o skutkovo a právne odlišné prípady, najmä tu neboli zistené žiadne skutočnosti dôsledkom ktorých by

prišlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu dobromyseľnosti, ktorú v danom prípade žalovaní datujú
dňom 13.9.1983, kedy sa žalobkyne a ich matka v rámci dedičského konania preukázateľne dozvedeli,
že držané pozemky nie sú právne usporiadané, resp. nie sú vo vlastníctve poručiteľa, dôsledkom čoho
neboli ani predmetom dedenia. Z uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o porovnateľnom skutkovom
stave s prípadmi, na ktoré žalobcovia v tomto konaní poukazovali. Odvolávajúc sa na všetky skutočnosti,

ktoré vyšli počas konania na súde prvého stupňa najavo, je nepochybné, že žalobcovia ako aj ich
právnipredchodcoviaviacako30rokovkonkludentnerešpektovalistav,kedybolidotknuténehnuteľnosti
evidované ako právne neusporiadané a následne vedené vo vlastníctve tretích osôb, čo preukázateľne
zistili, minimálne počas prejednávania dedičstva po poručiteľovi, Q. D. (XXXX) a jeho manželke H. D.
(XXXX).Žalovanímajúzato,ževprípade,akbysiboliporučiteliasvojhovlastníckehoprávavedomí,tieto

vlastnícke práva by si bránili a starali sa o ne, minimálne by sa snažili zabezpečiť si ich zápis v príslušnej
evidencii, tak aby ich zanedbaním časom nestratili. Žalobkyne 2/ - 4/ vo svojich výpovediach odkazujú
na to, že o kúpe a vydržaní nehnuteľností ich informovala žalobkyňa 1/, ktorá im intenzívne tvrdila, že
veci rieši a dá ich do poriadku. Samotná žalobkyňa 1/ však vo svojej výpovedi potvrdila, že od roku 1983
do 2016 vec neriešila, nakoľko mala iné starosti a starala sa o svoje súkromie. Jej výsluch je pomerne

zmätočný, nakoľko vedomosť o tvrdenej kúpe, výmene a vydržaní pozemkov pramení z jej spomienok
z detstva, pri ktorých sama viac krát použila slovné spojenie „asi“. Žalobkyňa 3/ dňa 22.6.2020 vo
svojej výpovedi taktiež sama potvrdila, že predloženým listinám nerozumie „Niečo z katastra, Niečo
som si prečítala, ale nerozumiem tomu“, a teda nie je ani možné tvrdiť, že uvedené listiny by mohli byt'
domnelým titulom pre vydržanie sporných pozemkov.

Žalovaní majú zato, že konajúci súd vykonal v danej veci všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodných
skutočnosti, správne zistil skutkový stav, ktorý následne správne právne posúdil a vydal rozhodnutie,
ktoré dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex

offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľov)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku), odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermi súdu prvej inštancie. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i

objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne
(prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež
povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP)a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods.
2 CSP in fine) nasledovné:

5. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo určenie, že Q. D., nar. XX.X.XXXX, naposledy
bytom M. I. X, zomr. X.X.XXXX a H. D., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX boli najneskôr ku dňu
smrti vlastníkmi predmetných nehnuteľností, eventuálne určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do
dedičstva po poručiteľoch Q. D., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX a H. D., nar. XX.X.XXXX, zomr.
X.XX.XXXX.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
a odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali, že by poručitelia za života
nadobudli vydržaním, či iným spôsobom predmetné nehnuteľnosti uvedené v žalobnom návrhu.

6. Aj keď sa určovacou žalobou v zásade riešia otázky právneho vzťahu existujúceho ku dňu vyhlásenia

rozhodnutia, súdna judikatúra pripustila výnimky práve vo forme žalôb, že určitá vec patrí do dedičstva
resp. že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/26/07,
3Cdo/44/08), na ktorej skoršej judikatúrnej praxi nič nezmenila ani aktuálna právna úprava, o čom
svedčia rozhodnutia Ústavného súdu SR, či Najvyššieho súdu SR nepospochybňujúce procesnú
prípustnosť žalôb o určenie, že veci patria do dedičstva alebo boli v čase smrti vlastníctvom poručiteľa

(napr. I. ÚS 151/2016, NS SR sp. zn. 5Cdo/157/2018, 7Cdo/291/2019).
Odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie v otázke procesnej prípustnosti žaloby
a danosti naliehavého právneho záujmu žalobcov na žalobou požadovaných určeniach, ktorý bol ním
riadne a dostatočne odôvodnený (v 37. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).

7.Vydržaniejeoriginárnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávanazákladedlhodobejdobromyseľnej
držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci
vzhľadom na všetky okolnosti domnieva, že je jej vlastníkom so stavom právnym, pri ktorom sa držba
veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie súčasne odstraňuje právnu neistotu spojenú
s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa, naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje.
Vydržanie tiež predstavuje určitú výnimku z nepremlčateľnosti vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 O. z.).
Samotnýmnevykonávanímsícevlastníckeprávonikdynezaniká,akvšakktomupristúpidlhodobývýkon
oprávnenej držby zo strany inej osoby, dôjde vydržaním k zániku vlastníctva u pôvodného vlastníka
a k jeho vzniku u vydržateľa. Tým, že je vydržanie originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva,

sa posilňuje aj postavenie vydržateľa ako vlastníka. Ten totiž neodvodzuje svoje vlastnícke právo od
svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má). Táto skutočnosť má svoj
význam najmä v tých prípadoch, keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo dôsledne zapisované
doverejnýchregistrov,čosamohlonásledneprejaviťzápisomduplicitnéhovlastníctvaastýmspojenými

ťažkosťami pri preukazovaní vlastníctva u právnych predchodcov.
Vydržanie je historickým právnym inštitútom, ktorý v právnych poriadkoch platných na území dnešného
Slovenska prešiel dlhým a zmenami poznačeným vývojom. V rámci tohto vývoja možno rozlišovať medzi
nasledujúcimi obdobiami: do 31.12.1950, od 1.1.1951 do 31.3.1964, od 1.4.1964 do 31.3.1983, od
1.4.1983 do 31.12.1991, od 1.1.1992 doposiaľ.

Obdobie do 31.12.1950: Obyčajové právo, ktoré na území Slovenska platilo do 31.12.1950, chápalo
vydržanie ako jeden zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva mimo pozemkovej knihy. Vlastnícke právo
vydržaním nadobudol ten „kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe“. „Proti štátu
je potrebné k vydržaniu 100 rokov a proti cirkvi 40 rokov.“ Pod vecou „ako svojou“ sa rozumelo jej
držanie vo vlastnom mene a nie v mene iného, teda nie v pozícii napríklad nájomcu alebo iného

detentora. O pokojnú držbu išlo, ak pozemnoknižný vlastník nepodal voči držiteľovi žalobu na vydanie
nehnuteľnosti. Podaním takejto žaloby a tiež prepisom vlastníctva nehnuteľnosti na základe odplatného
prevodu sa plynutie vydržacej doby prerušovalo, okrem prípadu, ak nový pozemnoknižný vlastník
vedel o plynutí vydržacej doby alebo o nej nevedel z vlastnej hrubej nedbanlivosti. Pre vydržanie bola
dostačujúca dobromyseľnosť len na začiatku držby. Do plynutia vydržacej doby sa započítavala aj držba

právneho predchodcu vrátane takého, od ktorého bola držba získaná zmluvne mimo pozemkovej knihy.
Dobromyseľnosť sa v tomto rozsahu nemusela teda viazať na nutnosť príslušného vlastníckeho zápisu
v pozemkovej knihe. Vydržateľ následne mohol začať súdny spor proti tomu, kto bol v pozemkovej knihe
zapísanýzavlastníkanehnuteľnosti.Úspechvtakomtosúdnomkonanímalzanásledokzápisvydržateľaako vlastníka do pozemkovej knihy. Vydržateľ sa však mohol domôcť zápisu svojho vlastníctva do
pozemkovej knihy aj mimo sporu, teda bez súdneho konania.
Obdobie od 1.1.1951 do 31.3.1964: Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. od 1.1.1951 priniesol vo

vzťahu k vydržaniu zmeny týkajúce sa predmetu vydržania, vydržacie doby a dobromyseľnosti držiteľa.
Za predmet vydržania boli výslovne označené hnuteľné a nehnuteľné veci (§ 116 ods. 1), pričom z
vydržania boli vyňaté veci nachádzajúce sa v socialistickom vlastníctve (§ 115). Dĺžka vydržacej doby
bola stanovená na 3 roky pri hnuteľných a 10 rokov pri nehnuteľných veciach. Vydržacia doba, ktorá
začala plynúť pred 1.1.1951 podľa predtým platného obyčajového práva, sa skončila uplynutím tejto

doby, no najneskôr 1. januára 1961 (§ 566). Do oprávnenej držby vydržateľa sa naďalej započítavala
aj oprávnená držba jeho právneho predchodcu (§ 116 ods. 2). U držiteľa sa tiež vyžadovala jeho
dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby, a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam (§ 145 ods. 1).
Obdobie od 1.4.1964 do 31.3.1983: Zásadnú zmenu vo vzťahu k vydržaniu obsahoval Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý vo svojom znení účinnom od 1.4.1964 takýto spôsob nadobúdania
vlastníctva vôbec neupravoval. Ak teda vydržacia doba neuplynula najneskôr do 31.3.1964,

k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním následne nedošlo.
Obdobie od 1.4.1983 do 31.12.1991: Vydržanie bolo reaktivované aj novelou Občianskeho zákonníka č.
131/1982 Zb. účinnou od 1.4.1983 (§ 135a). Toto vydržanie však bolo oproti skoršej úprave zúžené len
na fyzické osoby (občanov) a nevzťahovalo sa právnické osoby (organizácie). Vydržanie sa týkalo len
vecí, ktoré mohli byť v osobnom vlastníctve a vylúčené z neho bolo nadobudnutie vlastníctva k veciam

v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania
podľa osobitných predpisov (§ 135a ods. 1 a 3 O. z. v znení do 31.12.1991). Vydržacia doba bola
opätovne stanovená na 3 roky pre hnuteľné a 10 rokov pre nehnuteľné veci (§ 135a ods. 1 v znení do
31.12.1991). Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky (ich časti), ktoré mali občania nepretržite
v držbe 10 rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k nim

totiž nadobúdal štát a občan nadobúdal len právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní
pozemku (§ 135a ods. 2 O. z. v znení do 31.12.1991). Takto však nebolo možné nadobudnúť právo
k pozemku, ktorý bol v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému mala socialistická organizácia právo
užívania podľa osobitných predpisov (§ 135a ods. 3 druhá veta O. z. v znení do 31.12.1991). Do plynutia
vydržacej doby sa však opätovne mohla započítať doba držby právneho predchodcu, a to aj keď išlo

u držbu vykonávajú pred 1.4.1983 teda v čase, keď vydržanie nebolo možné, no k uplynutiu vydržacej
doby mohlo dôjsť najskôr 1 rok po účinnosti zákona č. 131/1982 Zb., t. j. 1.4.1984 (§ 507a ods. 3 v znení
do 31.12.1991, de lege lata § 865 ods. 3 O. z.).
Obdobie od 1.1.1992 doteraz: Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134 O. z. bola zavedená
zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1.1.1992. Z prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 O. z.

v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu
držby uskutočnenú pred 1.1.1992, a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom
vydržania pred týmto dňom (§ 135a ods. 3 O. z. v znení do 31.12.1991) alebo išlo o osobu nespôsobilú
vydržať vlastnícke právo (právnická osoba). (Beckova edícia komentované zákony, Fečík/Jakubáč,
Katastrálny zákon, Komentár, 1. vydanie, 2021, s. 28 až 31).

Podľa práva platného do 31. decembra 1950 bola na Slovensku vydržacia doba 32 rokov a v českých
krajoch 30 rokov. Zákon č. 141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1951, ustanovil na
vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť
pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr však do 31. decembra
1960 (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.). Vydržanie bolo do 31. decembra 1950, s výnimkou vydržania

medzi manželmi, a od 1. januára 1951 do 31. marca 1964, s výnimkou nescudziteľných vecí, ktoré boli
v socialistickom vlastníctve, prípustné voči každému. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba,
pričom za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, keď so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť
presvedčenýotom,žemuvecpatrí.PrávoplatnénaúzemíSlovenskado31.decembra1950vyžadovalo
dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa zákona č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého

plynutia vydržacej doby. /R 65/1972 (s. 241, ods. 3, 4, 5)/
Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke
právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov
mal ako svoju nepretržite v držbe. Musel ju teda užívať vo svojom mene, a nie v mene iného, ani nie
ako nájomník, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vydržanie sa prerušilo, keď sa pozemkovoknižný

vlastník v súdnom spore úspešne domohol proti držiteľovi vydania nehnuteľnosti, ako aj vtedy, keď v
priebehu vydržania bola nehnuteľnosť v pozemkovej knihe prepísaná na základe odplatného prevodu
na iného; vydržanie sa v takom prípade neprerušilo, ak nový pozemkovoknižný vlastník vedel, že doba
vydržania plynie, alebo o tom nevedel iba z "hrubej" nedbanlivosti. Vlastnícke právo k nehnuteľnostinemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že
nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu, alebo vedel, že
patrí inému, no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je v súlade s právom a poctivá; opak

sa musel dokázať. (Z IV s. 163, ods. 1)
Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950
v ustanoveniach § 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145. Vlastnícke právo vydržaním mohol nadobudnúť
ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené iba medzi manželmi
a pri nescudziteľných veciach, ktoré boli v socialistickom vlastníctve a boli určené na to, aby ich tieto

organizácie trvale užívali. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. (Z IV s.
163, ods. 2)
Rozhodnutiesúdu,ktorékonštatujesplneniepredpokladovnadobudnutianehnuteľnostivydržaním,musí
mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním preukázaných
(zistených,potvrdených,nielenmožných)skutočnostiach.Predpokladomprijatiazáverusúduovydržaní

musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“)
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (porovnaj tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 49/2010 a 3 Cdo 12/2010).
Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť

posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní

oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že
nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré
sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi
základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec
nadobudol – či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám

osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie NS sp. zn. 5 Cdo 260/2008).
Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi subjektívne
držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale aj
irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu

vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva.
Vlastníctvo (okrem prípadov nadobudnutia ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním,
výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má

navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva),
chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje
objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie
o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b)
neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je

z niektorého dôvodu neplatná.

8. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nespornosti (medzi stranami) reálneho
užívania predmetných nehnuteľností poručiteľmi a ich právnymi nástupcami v stave, v akom boli
vymedzené reálnymi hranicami (plotmi a múrmi) nepretržite a nerušene približne od roku 1950.

9. Ďalej sa súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou dobromyseľnosti držby ako podmienky
nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním, preukázanie tohto predpokladu oprávnenej držby v konaní
skúmal za obdobie od roku 1950, kedy poručitelia do držby vstúpili, do 13.9.1983, kedy bolo vydané
dedičské rozhodnutie Štátneho notárstva v Galante pod sp. zn. D 1135/83, podľa obsahu ktorého

dedičstvo po poručiteľovi Q. D. tvorila o. i. polovica rodinného domu č. XXX v k. ú. obce M., postaveného
na parc. č. 3845/2 v roku 1959, pričom parcela nie je právne usporiadaná, keď aj žalobkyne 1/ a 2/ vo
svojich výpovediach potvrdili, že to, že pozemky neboli zapísané v katastri zistili v dedičskom konaní
po otcovi. Nakoľko na dedičskom konaní sa zúčastnili všetci potomkovia po poručiteľovi Q. D. a podľavýpovedí žalobkýň s jeho závermi bola oboznámená aj ich matka H. D., súd prvej inštancie správne
uzavrel, že od tohto momentu nemožno držbu sporných nehnuteľností hodnotiť ako oprávnenú, nakoľko
dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u

neho vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva, a vyjadrenia žalobkýň, že v tejto časti dedičskému rozhodnutiu nevenovali pozornosť
a veci začali riešiť až po smrti matky, nie sú z pohľadu hodnotenia oprávnenosti držby z pohľadu
dobromyseľnosti relevantné, ako dedičky zúčastnené na konaní po poručiteľovi totiž mali objektívnu
možnosť oboznámiť sa s týmito skutočnosťami, v tejto súvislosti je skutočnosť, že od r. 1993 poručiteľka

alebo právni nástupcovia poručiteľov platili daň z pozemkov bez právneho významu pre rozhodnutie
vo veci. Súd prvej inštancie preto správne ďalej skúmal splnenie predpokladov pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním v období od roku 1950 do roku 1983.
Odvolateľky namietali, že legitímnu držbu v čase od 13.9.1983 do smrti poručiteľky v roku 2002
súd nepodriadil skúmaniu, či nenastali účinky vydržania za túto dobu, so smrťou poručiteľa spojil aj
zánik oprávnenosti držby poručiteľky, ktorá nebola účastníčkou dedičského konania po poručiteľovi

a konštatácia notára, že pozemky pod domom nie sú vysporiadané nevylučuje skorší vznik a existenciu
vlastníckeho práva poručiteľov, ale len môže pre okruh účastníkov dedičského konania spôsobovať
rozpor medzi evidovaným a skutočným vlastníctvom.
Tieto odvolacie námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné s poukazom na vyššie uvedené,
súdomprvejinštancieriadneodôvodnenézáveryprečoskúmalsplneniepredpokladovprenadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním iba v období od roku 1950 do roku 1983, s ktorými sa odvolací súd
stotožnil. Dedičského konania po poručiteľovi Q. D. sa zúčastnili všetci jeho potomkovia, ako aj samotná
poručiteľkaH.D.(viďvýpoveďžalobkyne4/napojednávanídňa22.6.2020).Ajpodľanázoruodvolacieho
súdu nie je možné držbu sporných pozemkov poručiteľkou po 13.9.1983 hodnotiť ako oprávnenú
a dobromyseľnú, nakoľko pri zachovaní obvyklej opatrnosti poručiteľka, ktorá bola oboznámená s

dôvodmi,prektorébolovrozhodnutíŠtátnehonotárstvavGalantekonštatované,žespornépozemkynie
súprávneusporiadané,bymalamaťzáujemdaťskutkovýstavdosúladusprávnym,akbybolaskutočne
presvedčená o existencii svojho vlastníckeho práva k sporným pozemkom, k čomu však poručiteľka
od 13.9.1983 až do jej smrti X.XX.XXXX nepristúpila, rovnako ani žalobkyne od 13.9.1983 do podania
žaloby 14.11.2016.

Odvolateľky nesúhlasili tiež s tým, že súd považoval za bezvýznamný dôkaz o tom, že poručiteľka od
roku 1993 a neskôr jej deti do r. 2002 platili dane za sporné nehnuteľnosti, ktorý dôkaz osvedčoval
nielen kto platil dane, ale aj to, koho za vlastníka považovali orgány miestnej samosprávy vyrubujúce
daň a nakoľko súd odmietol vyžiadať od obce rozpis osôb, ktoré za sporné nehnuteľnosti platili dane,
boli odvolateľky názoru, že bol neúplne zistený skutkový stav.

Tútonámietkuodvolacísúdpovažovalzanedôvodnú,nakoľkopokiaľporučiteľkaižalobkynedisponovali
informáciou, že sporné pozemky neboli predmetom dedenia po poručiteľovi z dôvodu, že nie sú
vysporiadané, teda zapísané v katastri nehnuteľností na poručiteľov, o čom sa dozvedeli najneskôr
13.9.1983, potom ani odvolací súd nepovažoval za právne významné kto platil daň zo sporných
nehnuteľností od r. 1993 do roku 2002.

Odvolateľky tiež namietali, že súd nepojal do svojich zistení významný dôkaz – grafickú identifikáciu
parciel z 24.11.2021, ktorá námietka taktiež nie je dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie sa ňou zaoberal
v 6. bode odôvodnenia rozsudku. Pokiaľ odvolateľky namietali nevykonanie ďalšieho nimi navrhnutého
dokazovania výsluchom svedkov a ohliadkou, nevykonanie tohto dokazovania súd prvej inštancie riadne
odôvodnil v 39. a 49. bode odôvodnenia, s jeho závermi v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje.

Pokiaľ ďalej namietali nepojatie do skutkových zistení súdom prvej inštancie tvrdení žalobkýň viažucich
sa k výstavbe rodinného domčeka, dokladom o nadobudnutí materiálu na stavbu /dostavbu/ domčeka
z r. 1964, zjavne tomu tak bolo podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodu, že tieto nepovažoval pre svoje
rozhodnutie za relevantné, s čím sa odvolací súd stotožňuje.
Odvolateľky tiež vytkli súdu prvej inštancie vykonanie ťažiskového dokazovania na pojednávaní

23.2.2022 bez toho aby súd strany oboznámil a týmto doručil uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti (toto im doručil až po vykonaní dokazovania), čo považujú
za inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K tejto námietke
odvolací súd uvádza, že uznesením Krajského súdu v Trnave z 9.12.2021 pod č. k. 26NcC/16/2021-384
bolo rozhodnuté, že sudkyňa OS Galanta Mgr. Zuzana Dojčánová nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 35C/331/2016. Toto uznesenie bolo súdu
prvej inštancie doručené 28.12.2021. Dňa 10.1.2022 pod č.k. 35C/331/2016-387 súd prvej inštancie
uznesením pripustil zmenu žaloby, dňa 11.1.2022 sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na termín
23.2.2022 a dala pokyn na doručenie oboch ostatne uvedených uznesení a predvolania na pojednávanieprávnym zástupcom strán (viď úpravy na č.l. 388, 389). Z doručeniek právnych zástupcov je zrejmé,
že týmto zjavne administratívnou chybou nebolo doručované uznesenie odvolacieho súdu z 9.12.2021,
načo upozornil súd právny zástupca žalobkýň na pojednávaní dňa 23.2.2022 po vykonaní dokazovania

v rámci záverečnej reči, súd na základe tejto námietky krátkou cestou na pojednávaní doručil právnym
zástupcom oboch strán uznesenie odvolacieho súdu z 9.12.2021 ešte pred vyhlásením dokazovania
za skončené. Odvolací súd podotýka, že právnemu zástupcovi odvolateliek nič nebránilo poukázať na
nedoručenie mu rozhodnutia o námietke zaujatosti pred pojednávaním (predvolanie mu bolo doručené
14.1.2022), v jeho písomnom podaní z 18.2.2022 (doručené súdu prvej inštancie 21.2.2022) alebo

pred vykonaním ťažiskového dokazovania na pojednávaní dňa 23.2.2022 pri oboznamovaní priebehu
konania od posledného pojednávania (konaného dňa 29.11.2021, ktoré bolo odročené na neurčito
s tým, že spis bude predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o žalobcami vznesenej
námietke zaujatosti sudkyne). Z odvolania nie je zrejmé, prečo by toto pochybenie v procesnom postupe
súdu (ktoré bolo súdom prvej inštancie napravené) malo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k takej vade konania, ktorá by mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a nedošlo ani k porušeniu procesných práv žalobkýň v takej miere, že
by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Žalobkyne v žalobe (doručenej súdu prvej inštancie dňa 14.11.2016) tvrdili, že ich právni
predchodcovia (Q. D. a H. D.) nadobudli za života pozemkové nehnuteľnosti, na ktorých si postavili

rodinný domček, že nadobudli od roku 1953 nehnuteľnosti časti parciel 3843, 3844 a 3845, do užívania
a držby ktorých vstúpili s úmyslom užívať ich ako svoje, ich držba bola oprávnená, dobromyseľná
a nepretržitá do doby nadobudnutia vlastníctva priamo zo zákona, na pozemkoch, ktoré užívali a starali
sa o ne ako o svoje si postavili rodinný domček s.č. XXX, parcely č. 3843, 3844 a 3845 boli v spojitosti
so stavbou rodinného domu zmenené na č. 3844/2 a 3845/2, na ktorom bol zapísaný aj rodinný

domček poručiteľov pod s.č. XXX. Žalobkyne boli názoru, že poručitelia boli ku dňu ich smrti (Q.
D. zomrel X.X.XXXX a H. D. dňa X.XX.XXXX) vlastníkmi predmetu sporu, za aktuálneho vlastníka
nehnuteľností označili v žalobe žalovaného 1/. Titul nadobudnutia vlastníctva (ani domnelý/putatívny)
v žalobe neoznačili.
Na pojednávaní dňa 21.5.2018 bol právny zástupca žalobkýň oboznámený s tým, že súčasťou

žaloby neboli v žalobe navrhované listinné dôkazy, ktoré následne predložil dňa 23.5.2018. Na
pojednávaní dňa 22.1.2020 právny zástupca žalobkýň uviedol, že od roku 1950 jednotlivými kúpnymi
zmluvami uzavretými formálnym i neformálnym spôsobom, potvrdenými vtedajšími autoritami sa právni
predchodcovia žalobkýň stali vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorých zapísaným vlastníkom je v súčasnosti
žalovaný, na základe týchto úkonov a reálneho užívania došlo v zmysle občianskeho zákonníka č.

141/1950 Sb. k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, dňom podpisu predložených dokumentov
vstúpili právni predchodcovia do dobromyseľnej držby, pozemky užívali ako vlastné, postavili na nich
dom, v roku 1953 bola postavená prvá časť rodinného domu, domová nehnuteľnosť bola dostavaná
v r. 1964. Ďalej uviedol k domnelým nadobúdacím titulom, že tieto neboli zrejme plnohodnotné, avšak
vzhľadom na historické obdobie po vojne sa judikatúra prikláňa k tomu, že možno ospravedlňovať

nielen skutkový omyl, ale i omyl právny, keď v týchto časoch z dôvodu nestability dochádzalo aj
k obyčajovému nadobúdaniu užívacích práv, domnelými nadobúdacími titulmi a reálnym užívaním
vstúpili právni predchodcovia žalobkýň dobromyseľne do držby, ktorá bola práve v súvislosti s týmito
titulmi oprávnená a trvala od roku 1954 do roku 2016, okamih vzniku je ťažko určiteľný, keďže pán D.
kupoval pozemky po častiach. Žalobkyňa 1/ (nar. XXXX) na pojednávaní dňa 18.5.2020 vypovedala,

že je najstaršou dcérou poručiteľov, jej otec začal skupovávať alebo vymieňať pozemky s určitými
ľuďmi, na tých roliach neskoršie postavili dom, užívali to, aj nádvorie a záhradu, bolo to oplotené, asi
9 rokov bývali v starom dome, v r. 1963 alebo 1964 svojpomocne začali stavať dom; na otázku na
akých pozemkoch, uviedla že to už mal asi otec vysporiadané, nový dom bol stavaný vpredu, starý dom
stál v pozadí; otec pozemky vymieňal od p. R. a ešte niečo aj vykupoval, bolo tam viacej majiteľov od

ktorých pozemky odkúpil, väčšinou D. a p. R., prebiehalo to asi predtým ako sa začalo stavať, okolo
rokov 1963-1964, ťažko si na to spomenúť; otec aj na mestskom úrade podpisoval papiere o tom ako
sa vymieňali pozemky, aby mal doklad čo odkúpil a čo sa menilo; väčšinou ona chodila s otcom, zvykol
si prihnúť, tak ho kontrolovala aby išlo všetko v poriadku; o skutočnostiach, ku ktorým prišlo pred jej
narodením vie od otca, on im o tom rozprával po rozchode s matkou (1975) hovoril, že dom nadobudli

spolu, ale pozemky patria deťom, prežívala hádky medzi rodičmi, otec tvrdil, že pozemky mali byť len
jeho, nič na mamu písať nedal, ona tam nič nemala; ukázal jej aj potvrdenia, že odkúpili pozemky, len
to čo platil, bolo to však dávno; niektoré pozemky odkúpil a niektoré vymenil. Žalobkyňa 2/ (nar. XXXX)
na pojednávaní 22.6.2020 vypovedala, že otec pozemky postupne odkupoval, na OÚ podpísal dokladykeď začali stavať, bola vtedy malá, mohlo to byť v r. 1950-1953 alebo 1959, bolo odkupované postupne,
keď chodili na OÚ si vymieňať role, tak to podpisovali, otec to podpisoval s majiteľmi pozemkov čo
tam boli, mali aj role, ale najprv odkúpil pozemky pod domom, lebo tam začali stavať, pozemok pod

domom odkúpil, role sa vymieňali, dozvedeli sa o tom postupne, staršia sestra pri tom vybavovaní bola,
postupne sa dozvedeli, že to odkupoval od každému majiteľa zvlášť, o tom, že otcovi role nepatria
sa dozvedeli po matkinej smrti, po jej dedičskom konaní; dom sa začal stavať v r. 1951-1953, v roku
1954 bola hrubá stavba; najprv bývali v starom ošumelom domčeku, dom sa staval postupne, mali dom,
predzáhradku, dvor a záhradu, pozemok bol oplotený pletivom z oboch strán, hranice pozemkov sa

nemenili; najprv sa kúpil pozemok, potom sa staval dom (na inom mieste na otázku súdu kedy jej otec
spomínal, že tieto pozemky odkúpi, uviedal, že až keď mali dom postavený), dom sa začal stavať pred
jej narodením; otec rozprával, že kúpil pozemok, kúpiť ho mal postupne v r. 1951-1953, mala 5-6 rokov,
keď počula otca spomínať, že odkúpi pozemok, pozemky odkupoval postupne, takže je možné, že ich
odkupoval aj vtedy, keď bola dieťa. Žalobkyňa 3/ na pojednávaní dňa 22.6.2020 vypovedala, že dom
a hospodársky dvor otec odkúpil, sestre o tom zveril listiny ešte pred smrťou, o problémoch sa dozvedeli

po matkinej smrti; ona sama nebola prítomná pri žiadnom úkone, na základe ktorého mali byť pozemky
nadobudnuté, jej osobne matka asi 10 rokov pred smrťou hovorila, že otec odkúpil; dom a hospodársky
dvor boli z každej strany oplotené pletivom hrdzavej farby a železnými tyčami, bola tam veľká záhrada,
na ktorej sa pestovalo, šírku pozemku nevie uviesť, dĺžku mal 100 metrov, mali ohradený aj zadný dvor,
na ktorom sa chovalo veľa zvierat, ale len z polovice aby vedeli vychádzať na roľu; pozemky, ktoré sú

predmetomsporuotecnadobudolkúpou,sčímjuoboznámilasestra,jedinásaotozaujímala.Žalobkyňa
4/ na pojednávaní dňa 22.6.2020 vypovedala, že je najmladšia zo súrodencov, pamätá si len nový
dom, v ktorom vyrastala, tento bol oplotený, vpredu bola brána, dvor a záhrada; okolnosti nadobudnutia
pozemkov si nepamätá; mama vždy hovorila, že otec všetky pozemky kupoval alebo vymieňal, mená
R. a D.; mama nespomínala, že by veci neboli vysporiadané, na dedičské pojednávanie po otcovi prišla

s nimi, po ňom hovorila, že všetko je vybavené, žalobkyňa 4/ si dodatok na rozhodnutí o tom, že pozemky
nie sú vysporiadané nevšimla.
V podaní Zmena žaloby s doplnením žalobného petitu z 25.11.2021, doručenom súdu 26.11.2021,
žalobkyne uviedli, že poručitelia vstúpili do oprávnenej a dobromyseľnej držby pozemkov, ktoré sú
predmetom sporu podľa spätnej identifikácie parciel č. 3843 a č. 3844 k. ú. M. (roľa F.) pre účely výstavby

domčeka v dĺžke 100 m od prednej časti parciel od obce na základe právneho titulu, ktorým bola Smluva
podľa § 111 a nasl. stredného OZ č. 141/1950 Zb., od dňa 12.2.1953 od knihovaných vlastníkov v
danom čase, ktorými boli Q. R. s manželkou C. R.. Svedkom vzniku právneho vzťahu bol v danom čase
predseda MNV, ktorý bol autoritou a administratívnou zárukou. C. R. dňa 27.3.1964 potvrdila prevzatie
kúpnej ceny od kupujúcich za odpredaný pozemok. Poručitelia vstúpili do oprávnenej a dobromyseľnej

držby pozemkov v časti parcely pôvodne zapísanej ako parc. č. 3845 k. ú. M. (roľa v J. G. E.) o výmere
200 m2, ktorú odkúpili a vstúpili do oprávnenej a dobromyseľnej držby v roku 1950 od svojej rodiny
M. D. s manželkou E.. Svedkom vzniku zmluvného vzťahu Smluvy v režime zák. č. 141/1950 Zb. bol
predseda a tajomník MNV, ktorí boli administratívnou zárukou prevodu. Dňa 17.4.1963 pani D. D.,
príbuzná poručiteľov, potvrdzuje na MNV prevzatie kúpnej ceny na vyplatenie stavebného pozemku.

Predmet sporu podľa identifikácie parciel tvoril parcely č. 3843, č. 3844 podľa PK vložky XXXX pre k.ú.
M. vtedy označovanej ako roľa F., a tiež parc. č. 3845 podľa PK vložky č. X pre k.ú. M. označovanej ako
roľa v J. G. E. zodpovedajúce parcelám podľa identifikácie č. 3845. Na pozemkoch, do užívania ktorých
v užívacej hranici oplotenia vstúpili poručitelia v čase od 1.1.1950 do 15.2.1953 si začali stavať domček,
ktorému bolo po dostavbe pridelené číslo XXX a neskôr po dostavbe v roku 1964 bol dom prečíslovaný

na č. XXX. Do držby a užívania pozemkov poručitelia vstúpili v čase od 1950 do 1953. Poručitelia
najneskôr 12.2.1953 vstúpili do držby pozemkov oprávnenej a neprerušene trvajúcej až do roku 2015,
pretože v čase vstupu do držby parciel vtedy označovaných ako parc. č. 3843, 3844 a 3845, v rozsahu a
rozlohou zodpovedajúcou užívacím hraniciam nerušenej držby pozemkov, tieto nielen obhospodarovali,
starali sa o ne ako o svoje, ale na pozemkoch si postavili rodinný domček, v ktorom sa všetci dedičia

poručiteľovnarodiliavyrástli.Žalobkynemajúzato,ževšetcisvedkoviaastranykonaniazhodnepotvrdili
existenciu oprávnenej držby trvajúcej neprerušene od okamihu stavby domčeka až do roku 2015. Zo
skutkových tvrdení a listinných dôkazov žalobkyne vyvodzujú, že vstupom poručiteľov do oprávnenej,
dobromyseľnej a neprerušenej držby v čase od 1.1.1950 až do 12.2.1953 došlo podľa § 116 ods. 1
OZ č. 141/1950 ku začatiu plynutia 10-ročnej vydržacej doby ku všetkým pozemkom tvoriacim dnes

predmet nároku, uplynutím ktorej došlo ex lege bez ďalšieho k vzniku vlastníckeho práva poručiteľov
najneskôr dňom 13.2.1963. Pre prípad, že by plynutie lehoty bolo pre nejaké dôvody nezodpovedajúce
požadovanejzákonnejdobe,potomporučiteliasastalivlastníkmik1.1.1983podľazák.č.131/1982Zb.a
pokiaľ aj nie, potom poručiteľka H. D. sa stala vlastníkom k 1.1.1992, podľa zák. č. 509/1991 Zb. trvanímoprávnenej, dobromyseľnej a nerušenej držby až ku dňu nadobudnutia účinkov týchto právnych noriem,
ktoré vlastníctvo vydržaním pozemkov priznávali. V okamihu vstupu poručiteľov do držby boli podľa
§ 145 OZ č. 151/1950 dobromyseľní, čo potvrdili úrady Mesta svojimi potvrdeniami. Dobromyseľnosť

poručiteľov sa vzťahovala k titulu nadobudnutia, ktorý spôsob kúpy nehnuteľností na slovenskom vidieku
v čase krátko po skončení vojny zodpovedal správaniu jednoduchých ľudí bez vzdelania a skúsenosti
z uplatňovania obyčajového práva vo vzťahoch medzi osobami, ktorých viazali vzdialenejšie rodinné
väzby. Dobromyseľnosť držby sa vzťahovala k jej uchopeniu a trvaniu, keď zodpovedala tradičným
vzťahom na slovenskom vidieku v rokoch 50-tych, keď je pravdepodobné, že neoprávnenosť držby by

bola namietaná v čase začiatku vstupu do držby, pokiaľ by vlastníci, ktorých sa držba týkala, vedeli o
neoprávnenom vstupe do držby. Poručitelia boli presvedčení o oprávnenosti vstupu do držby z dôvodu
kúpy na pozemkoch, na ktorých začali s výstavbou domčeka.
Na základe uvedených tvrdení (v žalobe, jej zmene) a výpovedí žalobkýň súd prvej inštancie uzavrel,
že žalobkyne v žalobe tvrdili, že poručitelia nadobudli od roku 1953 časti parciel č. 3843, 3844
a 3845, vo vyjadrení doručenom súdu 29.11.2021 (správne 26.11.2021) uvádzali, že do užívania

týchto nehnuteľností vstúpili v čase od 1.1.1950 do 15.2.1953 (na inom mieste vyjadrenia uvádzali
od 1.1.1950 do 12.2.1953), resp. že najneskôr 12.2.1953 vstúpili do držby pozemkov oprávnenej a
nerušene trvajúcej, toto tvrdenie vo vzťahu k existencii domnelého právneho titulu a dobromyseľnosti
v tom, že poručiteľom nehnuteľnosti patrili, žalovaní v konaní rozporovali a zo strany žalobkýň ani po
vykonanom dokazovaní preukázané nebolo. Samotné výpovede žalobkýň boli v tomto smere veľmi

zmätočné a protirečiace si. Žalobkyňa 1/ uvádzala, že poručiteľ Q. D. skupoval a vymieňal pozemky
okolo rokov 1963 - 1964, predtým ako začali stavať rodinný dom v rokoch 1963 alebo 1964. Žalobkyňa
1/ (narodená v roku XXXX) mala poručiteľa sprevádzať, keď tieto úkony realizoval. Žalobkyňa 2/ uviedla,
že rodinný dom začali stavať v rokoch 1951 - 1953, hrubá stavba bola v roku 1954. Žalobkyňa 2/
(narodená v roku XXXX) má prvé spomienky niekedy okolo roku 1959, boli tam základy, okolo ktorých

behali. Najprv uviedla, že poručiteľ spomínal, že pozemky odkúpi až keď mali dom postavený, teda po
roku 1960, následne uviedla, že poručiteľ najprv kúpil pozemok, potom sa staval dom. Pozemky mali
odkupovať postupne, takže je možné, že ich odkupoval aj vtedy, keď bola žalobkyňa dieťa. V súvislosti
s uvedenými vyjadreniami žalobkýň súd prvej inštancie poukázal aj na obsah rozhodnutia Štátneho
notárstva v Galante pod sp. zn. D 1135/83, podľa ktorého mal byť rodinný dom č. XXX postavený na

parc. č. 3845/2 v roku 1959. Ostatné žalobkyne, žalovaní ani vypočutá svedkyňa (p. H.) sa k okolnostiam
nadobúdania pozemkov ani stavbe domu nevedeli bližšie vyjadriť. Súd prvej inštancie uzavrel, že z
vykonaných výpovedí nemožno žiadnym spôsobom ustáliť kedy a na základe akých konkrétnych (hoci aj
domnelých) úkonov mali poručitelia nehnuteľnosti či ich časti nadobudnúť, s ktorým záverom sa odvolací
súd stotožňuje. Odvolací súd dopĺňa, že žalobkyne vo výpovediach uviedli, že skupovávať a vymieňať

pozemky a aj podpisovať papiere o tom ako sa vymieňali mal iba ich otec, nie obaja rodičia, otec im tvrdil,
že pozemky mali byť len jeho, nič na mamu písať nedal, aj matka im mala povedať, že otec pozemky
odkúpil, teda vo vzťahu k poručiteľke vo výpovediach ani len netvrdili, že by tu bol čo aj len domnelý
právny titul a dobromyseľnosť v tom, že jej nehnuteľnosti patrili. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako
podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má

objektívne znaky titulu (príp. aj len domnelého, putatívneho) nadobudnutia vlastníctva.

11. Pokiaľ ide o predložené listiny, ktoré majú preukazovať existenciu domnelých právnych titulov, ich
obsah a vzťah k sporným nehnuteľnostiam vymedzeným v žalobnom návrhu, ktoré listiny žalovaní
spochybnili, súd prvej inštancie správne uzavrel, že:

- prehlásenie datované 12.2.1953 o tom, že Q. R. vymieňa pozemok z parciel č. 3843 a 3844 (len
prednú časť z týchto parciel /t.j. od obce/ na dĺžku 100 m) a dáva ho Q. D. za pozemok na inom
mieste, obsahuje aj vyjadrenie, že o prevedenej výmene /pozemkov/ podpísaní dodatočne urobia
smluvu, na základe ktorej sa prevedie zmena vlastníctva i v pozemkovej knihe, kto komu čo vypúšťa a
v akej výmere. Z uvedeného znenia je zrejmé, že malo ísť len o predbežnú dohodu, na základe ktorej

mala byť dodatočne vyhotovená zmluva, pričom strany si súčasne boli vedomé potreby vyhotovenia
zmluvy za účelom prevodu vlastníctva i v pozemkovej knihe. Uvedená formulácia nasvedčuje tomu,
že zúčastnené strany si boli vedomé jednak potreby vyhotovenia riadnej zmluvy s identifikáciou
vymieňaných pozemkov a zároveň potreby zápisu zmeny vlastníctva v pozemkovej knihe. Z uvedeného
dôvodu preto, s prihliadnutím na uvedené okolnosti, nemožno prijať argumentáciu právneho zástupcu

žalobkýň, že spôsob kúpy nehnuteľností na slovenskom vidieku v čase krátko po skončení vojny
zodpovedal správaniu jednoduchých ľudí bez vzdelania a skúsenosti z uplatňovania obyčajového práva
vo vzťahoch medzi osobami, ktorých viazali vzdialenejšie rodinné väzby. Skutočnosť, že k prevodu
nehnuteľností nedošlo podľa názoru súdu dosvedčuje aj to, že podľa p.k. vložky č. XXXX, M. (č.l. 358)bolo vlastníctvo k parc. č. 3844 - roľa F. Q. O. vo výmere 24 a, 64 m2 a k parc. č. 3843 - roľa tamtiež
vo výmere 27 a, 30 m2 zapísané v prospech vlastníkov Q. R. a manž. C. C. B., každému v polovici, a
to podľa zápisnice napísanej Okresným súdom v Galante 21.8.1964 (zapisuje sa nehnuteľnosť parc.č.

3844, odčlenená z vložky č. XXXX a zapisuje sa vlastnícke právo podľa písm. b/ §-u zák. čl. XXIX/1886
titulom deľby - na základe skutočnej držby) a podľa zápisnice napísanej Okresným súdom v Galante
dňa 21.8.1964 (zapisuje sa nehnuteľnosť parc. č. 3843, odčlenená z vložky XXXX sem, zapisuje sa
vlastnícke právo podľa § 18 zák. čl. XXIX/1886 titulom deľby - na základe skutočnej držby) vlastníkom už
zapísaným. Výmera parciel na novovzniknutej p. k. vložke sa pritom zhoduje s pôvodnou výmerou v PK

vložkách XXXX a XXXX, teda nedošlo k odčleneniu žiadnej časti pozemkov. Z predmetnej PK vložky tak
vyplýva, že vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam boli v roku 1964 vydávané Okresným súdom v Galante
rozhodnutia týkajúce sa vlastníckych vzťahov k týmto nehnuteľnostiam.
- potvrdenie podpísané /iba/ C. R. z 27.3.1964 o prevzatí /Q. R./ sumy 2.000 Kčs od Q. D. /za odpredaný
pozemok/ podľa názoru súdu nepreukazuje odovzdanie kúpnej ceny za v predchádzajúcej odrážke
vymedzené nehnuteľnosti. Jednak mala byť medzi účastníkmi uzavretá zámenná zmluva a nie kúpna a

zároveň k odovzdaniu peňazí malo dôjsť po viac ako 11 rokoch od spísania prehlásenia, pričom aj podľa
názoru súdu je prepojenosť týchto dvoch dokumentov veľmi nepravdepodobná.
- zápisnica zo 17.4.1963 /spísaná na MNV v M./ o tom, že Q. D. vyplatil D. D. kúpnu cenu za stavebný
pozemok, za časť stavebného pozemku pre stavbu rodinného domu č. XXX vo výške 1.000 Kčs,
nepreukazuje, aké pozemky mali byť predmetom údajného prevodu a zároveň D. D. nie je uvedená

ako vlastníčka či spoluvlastníčka žiadnej z pôvodných parciel 3843, 3844 či 3845, preto nie je zrejmé,
či sa tento dokument vôbec vzťahuje na sporné nehnuteľnosti. Ďalšou účinne vznesenou námietkou
zo strany žalovaných vo vzťahu k tejto listine bolo upozornenie, že predmetom prevodu mal byť
stavebný pozemok, na ktorom sa mala realizovať stavba rodinného domu s.č. XXX a nie XXX. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že žalovaní túto námietku predniesli ešte v podaní z 5.12.2019 (č.l 179),

ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobkýň doručené 11.12.2019. Žalobkyne na toto vyjadrenie reagovali
až vo vyjadrení doručenom súdu 21.2.2022, teda dva dni pred konaním pojednávania, na ktorom bolo
dokazovanie skončené. Žalobkyne až vtedy uviedli nové tvrdenie, že poručitelia postavili na parcelách
provizórny rodinný domček, ktorému bolo pridelené súp. č. XXX, na základoch ktorého bol dobudovaný
trvalý dom s prideleným súp. č. XXX a v súvislosti s tým navrhli, aby súd zabezpečil dôkaz od Mesta M. v

podobedokumentácieostavebnomkonanípredomysúp.č.XXXasúp.č.XXX.Súdvzmysle§153ods.
2 CSP na uvedené skutkové tvrdenie strany neprihliadal a návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol,
keďže žalobkyne neodôvodnili prečo toto tvrdenie a dôkaz označujú tak neskoro (viac ako 2 roky po
tom, ako žalovaní listinný dôkaz spochybnili), neuviedli žiadne dôvody, ktoré im bránili v zabezpečení
tohto dôkazu a tvrdenie dôkaz súdu označili tesne pred pojednávaním, v dôsledku čoho by si jeho

vykonanie vyžadovalo odročenie pojednávania. Ako súd už uviedol, žalobkyne boli poučené o povinnosti
včas uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ako aj o následkoch nedodržania tejto
povinnosti v uznesení z 19.4.2017.
- potvrdenie rady MNV v M. z 24.1.1964 o tom, že poručitelia odkúpili časť pozemku vo výmere 200 m2 z
parcely č. 3845 /k.ú. M./ od zomrelého M. D. /ženatého s S. C. D./ v roku 1950, nie je dostatočne určité,

aby z neho bolo zrejmé, že uvedeným prevedeným pozemkom je jedna zo sporných nehnuteľností. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že nebohý M. D. bol podielovým spoluvlastníkom v 1/2-ici na parc. č.
3845 zapísanej na pk vložke č. X, ktorá mala výmeru 4.625 m2. Ak by aj z tejto výmery bola vyčlenená
časť v rozsahu 200 m2, z ničoho nevyplýva, že šlo o jednu z novovzniknutých parciel špecifikovaných
v žalobe (žalobkyne sa v žalobe domáhajú určenia vlastníckeho práva poručiteľov v celkovej výmere

1.285 m2 vo vzťahu ku všetkým nehnuteľnostiam). Ani táto listina nie je spôsobilá preukázať skutočnosti
tvrdené žalobkyňami.
- záznam z 11.8.1989 /spísaný na MNV v M. z príležitosti vykonávania doplnkovej HTÚP v obci M./ sa
zjavne vzťahuje na nehnuteľnosti, ktoré boli prejednané v dedičskom konaní po poručiteľovi Q. D., ktoré
netvoria predmet tohto konania.

Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie plne stotožňuje a dopĺňa, že Q. R. nebol
výlučným ale len podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných v pkv č. XXXX pre k.ú. M.
a mohol by tak nakladať len so svojim spoluvlastníckym podielom. Rovnako M. D. nebol výlučným ale
len podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných v pkv č. X pre k.ú. M..
Žalobcovia v odvolaní namietali, že nimi predložené dokumenty súd považoval za dokumenty, ktoré

neosvedčili dobromyseľnosť poručiteľov v nadobudnutie do držby uchopených nehnuteľností pre
formálne vady dokumentov resp. formulačnú neurčitosť dokumentov, ktoré súd skúmal z pohľadu
znakov právneho úkonu (podľa platného právneho poriadku vo vzťahu k náležitostiam úkonov)
namiesto titulu aj domnelého alebo putatívneho pre účely presvedčenia o nadobúdaní. Odvolací súdsa nestotožňuje s názorom odvolateľov, že súd prvej inštancie prísne formalisticky hodnotil dôkazy, ani
že by skúmal náležitosti týchto úkonov podľa platnej právnej úpravy, zdieľa názor súdu prvej inštancie,
že z obsahu týchto dokumentov/listinných dôkazov nebolo možné žiadnym spôsobom ustáliť ich vzťah

k sporným nehnuteľnostiam. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z
ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. Žalobkyne doposiaľ neozrejmili, čo by malo byť právnym titulom, hoc aj domnelým/putatívnym,
nepostačuje všeobecný odkaz právneho zástupcu žalobkýň na neurčité jednotlivé kúpne zmluvy

uzavreté formálnym aj neformálnym spôsobom, čo v neskoršom podaní Zmena žaloby z 25.11.2021
zmenili na Smluvu podľa § 111 a nasl. stredného OZ č. 141/1950 Zb. Za svedkov vzniku zmluvných
vzťahov (ktoré žalobkyne podľa ich ostatného tvrdenia datujú od 1.1.1950 do 12.2.1953) označili
predsedu a tajomníka MNV zjavne v súvislosti s ich podpismi na zápisnici zo 17.4.1963, na potvrdení
z 24.1.1964 (ktoré však vzhľadom na ich datovanie ani len nespadajú do obdobia tvrdeného vzniku
zmluvných vzťahov) a v súvislosti s prehlásením z 12.2.1953, ktoré však bolo len predbežnou dohodou

svedomosťoupodpísanýchopotrebedodatočného„urobeniasmluvy“preprevedeniezmenyvlastníctva
v pozemkovej knihe. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaných, že žalobkyne predloženou
dokumentáciou súdu nepreukázali skutočnosť, že poručiteľ za sporné nehnuteľnosti zaplatil, alebo ich
vymenil, nie je možné tvrdiť, že jeho držba by bola v tomto smere dobromyseľnou.

12. Súd prvej inštancie dôvodil, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení účinnom do
31.3.1983 vydržanie neupravoval. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že po 1.4.1964 nebolo možné
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala
plynúť pred 1.4.1964, t. j. za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Ak k nadobudnutiu
vlastníckeho práva vydržaním došlo najneskoršie 31.3.1964, po nadobudnutí účinnosti zákona č.

40/1964 Zb. mohla byť táto skutočnosť len deklarovaná. Účinky zloženej právnej skutočnosti (skutkovej
podstaty vydržania) nastúpili automaticky v dobe ich prípustnosti (viď Fekete, I.: Občiansky zákonník
1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 737). Podľa Občianskeho zákonníka z r. 1950,
a potom zákona č. 131/1982 Zb. bolo možné nadobudnúť pozemok vydržaním iba za predpokladu,
že desaťročné obdobie oprávnenej držby bolo dovŕšené pred 1.4.1964. Po tomto dátume by síce

oprávnená držba mohla byť vydržiteľovi podľa §507a ods. 3 O.z. v znení zákona č. 131/1982 Zb.
započítaná, avšak táto doba by podľa výslovného znenia uvedeného ustanovenia nemohla skončiť
skôr než uplynutím jedného roka od 1.4.1983 (Ro NS ČR sp. zn. 4Cz 10/1992). Ak by súd ostatne
uvedené závery vztiahol na prejednávanú vec, musel by mať v konaní preukázané, že poručitelia nielen
vstúpili do držby, ale zároveň ich dobrá viera sa opierala o existenciu právneho titulu (hoci domnelého),

ktorý vznikol najneskôr 31.3.1954, tak aby desaťročná vydržacia doba uplynula najneskôr 31.3.1964.
Zákon č. 131/1982 Zb. síce pripúšťal aj dodatočné započítanie tejto doby, avšak tá nemohla skončiť
skôr než 1.4.1984. Vzhľadom k tomu je však aj aplikácia úpravy podľa zák. č. 131/1982 Zb. v danej
veci vylúčená, keďže k prerušeniu nerušeného plynutia premlčacej (správne vydržacej) doby by došlo
13.9.1983 (rozhodnutím v dedičskom konaní po poručiteľovi). Nakoľko samotné žalobkyne v konaní

uvádzali, že prevody pozemkov ich otec pravdepodobne realizoval aj po roku 1954 (žalobkyňa 1/
uvádzalaroky1963-1964,žalobkyňa2/obdobieporoku1960,resp.pripustila,žeknimdochádzaloajza
jej života, t. j. po jej narodení v roku XXXX) a pozemnoknižná dokumentácia riadne potvrdzuje vlastnícke
práva tretích osôb ku sporným pozemkom, o čom mali právni predchodcovia žalobkýň vedomosť (o čom
vypovedá deklarovaná snaha otca žalobkýň pozemky kupovať či predávať), súd prvej inštancie dospel k

záveru, že žalobkyne nepreukázali, že by poručitelia za života nadobudli vydržaním, či iným spôsobom
nehnuteľnostiuvedenévžalobnomnávrhu,zktorýchdôvodovžalobuvcelomrozsahuzamietol.Nakoľko
v konaní nebolo preukázané, že by poručitelia nadobudli nehnuteľnosti, riešenie otázky prípadnej kolízie
princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany prípadného vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka považoval za nadbytočné. S týmito závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd

v plnom rozsahu stotožňuje a dopĺňa, že s poukazom na vyššie uvedené okolnosti, nemožno mať za to,
že právni predchodcovia žalobkýň/poručitelia boli dobromyseľní v tom že im sporné pozemky patria (a
to ani v čase nástupu do držby ani neskôr), a teda neboli ani ich oprávnenými držiteľmi, hoci ich reálne
užívali.

13. Nedôvodnou bola odvolacia námietka žalobkýň, že súd prvej inštancie neaplikoval prezumpciu
dobromyseľnosti (§ 145 ods. 2 OZ č. 141/1950 Zb.), nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu so zreteľom
na všetky okolnosti danej veci je nepochybné, že poručitelia nemohli byť objektívne presvedčení o tom,
že držané nehnuteľnosti poctivým spôsobom (súladným s dobrými mravmi) nadobudli, keď o.i. neboloani preukázané, že by za ne zaplatili, poskytli iné dohodnuté plnenie, alebo ich získali darom. Nešlo teda
o prípad pochybností o oprávnenosti držby, ale o prípad zjavnej nedobromyseľnosti, nemohla sa preto
uplatniť ani zákonom ustanovená vyvrátiteľná domnienka podľa § 145 ods. 2 stredného občianskeho

zákonníka.
Nedôvodnou bola i námietka, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť žalobkyňami nastoleným
právnym otázkam (či je možné za účinnosti stredného občianskeho zákonníka považovať držbu
osôb do nej vstupujúcich za nedobromyseľnú pri absencii dôkazov o pochybnostiach o okolnostiach
vzniku držby, či môže byť rozumová vyspelosť zodpovedajúca jednoduchému intelektu vidieckeho

nevzdelaného obyvateľstva v čase po skončení vojny uskutočňujúcich zámenu a kúpu v omyle, ktorých
sa vydržacie podmienky týkajú byť prekážkou alebo dôvodom nespôsobilosti domáhať sa ochrany
ústavou zaručeného vlastníckeho práva), nakoľko týmto otázkam sa súd prvej inštancie venoval
v 45. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa prehlásenia z 12.2.1953, s jeho
závermi sa odvolací stotožnil, ako bolo už vyššie uvedené. Prehlásenie preukazuje vedomosť poručiteľa
o potrebe vyhotovenia riadnej zmluvy s identifikáciou nehnuteľností a potrebu zápisu zmeny vlastníctva

i v pozemkovej knihe.
Odvolateľky namietali, že je zásadne nemysliteľné a ústavne neudržateľné, aby súd vo veci, v ktorej
žalobcovia poukážu na skutkovú a právnu zhodu alebo podobnosť v podstatných okolnostiach sa vôbec
nevyjadril k rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít a tieto odignoroval a ani nevysvetlil pre
aké dôvody ich odmietol aplikovať na daný skutkový stav. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že

odvolateľky nešpecifikovali konkrétne rozhodnutia, ktoré mal súd odmietnuť aplikovať na daný skutkový
stav. V predchádzajúcom texte odvolania citovali z rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/120/2019 z 27.8.2019
(k otázke dobromyseľnosti), 8Cdo/94/2020 z 11.5.2021, sp. zn. 5Cdo/87/2010 z 28.3.2011, sp. zn.
2Cdo/135/1998 z 30.3.1990, z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/78/2013 z 30.1.2014,
sp.zn.2Cdo/271/2015z31.3.2016(kotázkevydržania)azrozhodnutiaÚSSRsp.zn.II.ÚS484/2015zo

14.11.2018, poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo/275/2013 z 9.6.2014 v spojení s rozhodnutím
II. ÚS 803/2014, rozhodnutia I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016 a I. ÚS 239/2016 z 20.4.2016 a tiež k
otázke poctivého nadobudnutia veci na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo/210/2019. Pri niektorých
rozhodnutiach odvolateľky uviedli, že: z neho (rozumej rozhodnutia) uviedli, alebo z neho plynú právne
závažné/podstatné právne názory, pri ďalších, že sa oň opierajú resp., že je z neho potrebné vychádzať,

že v ňom bol určujúco zaujatý názor, že poukazujú na identický zhodný prípad nároku. Odvolateľky
neuviedli, že by súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít, namietali len, že sa súd nevyjadril k rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít,
tieto odignoroval a ani nevysvetlil pre aké dôvody ich odmietol aplikovať na daný skutkový stav. Podľa
názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by

súd prvej inštancie odmietol aplikovať na daný skutkový stav rozhodnutia najvyšších súdnych autorít,
alebo že by sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a v zmysle ust. § 220 ods. 3 CSP iba ak
sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, potom odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné
odôvodnenie tohto odklonu. Odvolateľky nešpecifikovali, od záverov ktorého konkrétneho rozhodnutia
z ustálenej rozhodovacej praxe sa mal súd prvej inštancie odkloniť a v čom konkrétne, preto nebolo

možné túto námietku považovať za dôvodnú.
Odvolateľky namietali aj nepreskúmateľnosť rozsudku, jeho nepomernú stručnosť bez presvedčivých
záverov. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje
nedôvodnosť týchto námietok, keďže rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje správne právne závery,
ktoré aj vysvetlil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch
a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou

praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v
uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje
skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov strán,
listinných dôkazov, svedeckých výpovedí, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní

vykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlizakonanianajavoneopomenul.Odvolacísúdnezistil,žeby
prvostupňový súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne
a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumovalpod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenia napadnutého rozsudku dalo jasné a
zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu.
Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces.
V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkýň neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty
žalobkýň nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže

preto dať za pravdu odvolateľkám.

14. Odvolací súd riadiaci sa uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti
potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho (konkrétnymi odvolacími námietkami nespochybneného)

rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

15. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným žalovaným 1/ až 5/ priznal proti
žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana,

ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaní 1/ až 5/), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobcovia 1/ až 4/), keď nevidel dôvod pre aplikáciu
ust. § 257 CSP.

16. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)