Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2023

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 12C/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723200152
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margita Žilková

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2023:6723200152.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Margitou Žilkovou v spore žalobcu A. B., nar. XX. XX.

XXXX, bytom trvale v C., D. XXX/XX, zast. URBÁNI & Partners, s. r. o. so sídlom v Banskej Bystrici,
Skuteckého 17, IČO 36 646 181 proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra SR so sídlom v Bratislave, Pribinova.2, IČO 00 151 866 o zaplatenie 4.000,- eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 000,- eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 2.000,-
eur do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 11. 01. 2023 domáhal na žalovanom zaplatenia
4.000,- eur ako nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie jeho práva podľa práva Európskej únie
žalovaným. Žalobu odôvodnil tým, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru
SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť
(t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného
času pravidelne prekračuje 48 hodín. Pritom úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času

zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva EU, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ES), pričom jej porušenie členským
štátom EU vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EU a pre osoby postihnuté takýmto porušením
zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad
sa jedná aj u neho. Poukázal na niektoré rozhodnutia súdneho dvora EU, z ktorých je zrejmé, že
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v

pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku je skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať
za výkon pracovnej činnosti pracovníka. Rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EU nemôžu
jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES tak, že by 48 hodinový
pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali.
Napriek tomu, že príloha č. 4 k zákonu o hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola

prebratásmernicaEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESzo4.novembra2002,zneniepríslušných
ustanovení toto nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času
v zmysle úniového práva. Zákon neprebral zo smernice ustanovenia čl. 6 písm. b/ stanovujúce dĺžkutýždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba,
služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené pochybenia sú na ujmu
príslušníkom hasičského zboru, pretože im spôsobujú škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred

vnútroštátnymi súdmi. Podstata pochybenia je v tom, že služobná pohotovosť hasičov podľa zákona o
hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva,
v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a týmto dochádza k porušovaniu jeho
práva podľa čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Je zrejmé, že výsledok jeho uplatňovania je v súlade s
úniovou požiadavkou 48 hodinového pracovného času. Poukázal o. i. na judikát ESD vo veci C-429/09,

v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov
a rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky t. j. 1. cieľom
porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočné závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť. V jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti žalovaného a teda
k legitímnemu uplatneniu nároku na náhradu takto vzniknutej škody. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa

priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby pod škodou treba
rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak
by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES rešpektovaný.
Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času podľa smernice sa môže
prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na

zdravie a tiež na ich celkovú fyzickú a morálnu integritu. Vzhľadom na procesnú absenciu tak úniovej tak
aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej
porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t. j. priznať peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to podľa § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto
ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k uplatňovanej náhrade škody v dôsledku

porušenia úniového práva. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou
sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

2/ Žalovaný sa na výzvu súdu k žalobe vyjadril tak, že ju žiada zamietnuť. Je toho názoru, že
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je

špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v čl. 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako
aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácie

a pod.). Rovnako úlohy príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem "osobitné činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2
ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s
nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, a z tohto

dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a
teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania
nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právne úpravy, teda príslušné
ustanovenia smernice sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi nemohla v zmysle

žaloby vzniknúť žiadna škoda. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto
nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Pritom žalobca mal za každú hodinu služobnej
pohotovosti vrátane hodín, o ktorých tvrdí, že boli nad limit určený Smernicou, riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu resp. poskytnuté náhradné voľno. Žalobca však nežaloval svojho

zamestnávateľa, ale štát. Preto ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá,
namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Aj keby súd
konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť
nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra SR ako

dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Vzniesol aj
námietku premlčania, lebo k podaniu žaloby došlo až v januári 2023, teda viac ako 3 roky od momentu,
kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, keďže si uplatňuje svoje domnelé nároky,
ktoré mali vzniknúť v časovom období od 01. 10. 2019, keďže k žalobe priložil plán služieb a výplatnépásky od tohto dátumu. Predložil aj výpočet, podľa ktorého vychádza priemerný počet hodín za týždeň
47,84, z ktorého vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne
bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. Poukázal na článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES,

v zmysle ktorého je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku
na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa
na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho

dvora EÚ je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu
pracovnýčasajvpohotovostnejslužbe, ktorúpracovníkvykonávanasvojompracovisku,skutočnosť,že
jepovinnýbyťfyzickyprítomnýnamiesteurčenomzamestnávateľomabyťmukdispozícii,abyvprípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný
čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Je toho názoru, že žalobcovi sa nepodarilo
preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, teda ani sa mu nepodarilo

preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES. Žalobca ani neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom a tiež veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol mimochodom v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy
odmeňovaný. Počas celej služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa

alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa.
Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, teda
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Žalobca dostáva za takto
stanovený pracovný čas odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby
(zásahu) bude k dispozícii. Ak by aj súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva

žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a teda sa má zarátavať do pracovného
fondu, samo osebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súd by mal preveriť,
či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah
a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Zdôraznil, že žalobca žiadnym
spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť resp. do

dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti
(za ktorú každý mesiac dostáva odmenu) považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Takto nebolo
možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.
Posúdenie referenčných šesťmesačných období v januári 2020 - decemberi 2021 je potrebné vnímať
v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie

nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového šírenia tohto ochorenia boli prijaté
v podmienkach Slovenskej republiky rôzne opatrenia, napr. rôzne druhy karantény resp. vyhlásený
núdzový stav, ktoré okolnosti považuje za také, ktoré by umožňovali v daných referenčných obdobiach
sa od Smernice odchýliť. Keď žalobca mal vyplatenú odmenu za vykonanú štátnu službu, nebol na
svojich právach ukrátený. Preto je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne u neho došlo k

porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, teda či žalobca skutočne pracoval
nad takýto limit za rozhodné obdobie, keď nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad
maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu
služby a tieto podmienky nenamietal a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa

nedomáhal svojich práv ani nenamietal proti tomu, ako sú jeho služby plánované. Určenie požadovanej
výšky nemajetkovej ujmy 4.000,- eur považuje za neprimerané a to aj s porovnaním výšky náhrad,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
neporovnateľne vyššia. Žalobca musí nielen uviesť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla, teda zaťažuje
ho dôkazné bremeno.

3/ Žalobca vo svojom vyjadrení (replike) uviedol, že podľa výpisu zo systému o dochádzke pracuje v
24 hodinových zmenách, z čoho sa do fondu pracovného času započítava iba služobný čas v trvaní
16,5 hod. napriek tomu, že na služobný čas bezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť v trvaní
7,5 hodín. Keďže táto služobná pohotovosť 7,5 hodín sa do pracovného času nezapočítava, dochádza

k prekračovaniu maximálneho týždenného limitu pracovného času 48 hodín počas sledovaného
referenčného obdobia. Zároveň vzhľadom na poddimenzovaný personálny stav na pracovisku nemôže
čerpať dovolenku na zotavenie v čase dlhšom ako jeden týždeň a nemá dostatočný čas na regeneráciu a
odpočinok, na základe čoho v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka dochádza k zásahu do jeho integrity,atovoblastisúkromiaarodinnéhoživota,nepriamoajvovzťahukjehozdravotnémustavu.Takýtozásah
je nežiadúci, právom nedovolený a zároveň zakladajúci nárok na zadosťučinenie resp. peňažnú náhradu
v zmysle § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasí s namietaným nedostatkom pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného, ani s námietkou premlčania.

4/ Žalobca predložil aj tabuľkový prehľad k výpisu zo systému dochádzky s tým, že uviedol, že žaluje
peňažnú náhradu vo výške 4.000,- eur za obdobie 3 roky spätne od podania žaloby, t. j. za obdobie od
11. 01. 2020 do 11. 01. 2023.

5/ Žalovaný vo vyjadrení (duplike) sa pridržiaval tvrdení uvedených vo vyjadrení k žalobe. Naďalej mal
za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských
vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere,
ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje. Existenciu závažnej ujmy
treba riadne a konkrétne preukázať. Doplnenie žaloby v tom smere, že žalobca uplatňuje nárok len 3

roky spätne pred podaním žaloby považuje za účelové vzhľadom na ním vznesenú námietku premlčania
a má za to, že žalobca si uplatňuje nárok za obdobie od 01. 10. 2019 a nie od 11. 01. 2020.

6/ Na pojednávaní sa zástupca žalobcu pridržiaval svojich doterajších podaní a taktiež aj zástupca
žalovaného, ktorý o. i. uviedol, že výkaz priložený k žalobe v podstate nespochybňuje, spochybňuje len

závery žalobcu z neho vyplývajúce.

7/ Žalobca pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedol, že nemá toľko voľna, ako by mal mať a ani
regenerácia nie je taká. Keď má službu, stále je v napätí. Sú len dvaja strojníci (on je strojník) a teda
sa len strieda s kolegom. Okrem toho má po 24 hodinách povinnosť pohotovosti, teda keď ho potrebujú

pri výjazde na doplnenie stavu. Na pracovisku má priestor na odpočinok - je to vlastne aj šatňa. Počas
dvoch dní voľna máva výcviky, teraz mal napr. dva 8 hodinové lezecké výcviky. On má viacej kurtov,
konkrétne je lezec, strojník, viazač bremien, zdravotník (tam sú školenia 2 krát do roka). Za výcviky má
náhradné voľne. V robote pri pohotovosti sa riadne nedá vyspať, nie sú na to podmienky.

8/ Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením výpisu zo systému o dochádzke
žalobcu, rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
zo dňa 22. 08. 2012 o vymenovaní žalobcu dňom 01. 09. 2012 do funkcie hasič - príslušník čakateľ v
hodnosti rotmajster č. 428/212 a výplatných pások žalobcu za október 2019 - december 2022.

9/ V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z
článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní
aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení
Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2
ods. l zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu

domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na
predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. § 186 ods. 1 C. s. p., ktorý zbavuje povinnosti dokazovať
právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie.

10/ Podľa čl. 7 ods. 2 druhej a tretej vety Ústavy Slovenskej republiky právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

11/ Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a
5 a zákonom.

12/ Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času

ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.13/ Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a

na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

14/ Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby

boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

15/ Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice
platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou.

16/ Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

17/ Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty
môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie
nepresahujúce štyri mesiace.

18/ Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade s
odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16.

19/ Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len "zákon č. 315/2001 Z. z.").

20/ Podľa § 85 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej

zmluve vyššieho stupňa.

21/ Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných

dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

22/ Podľa § 91 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná

nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu
nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

23/ Podľa § 92 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie
nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste
pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

24/ Podľa § 97 ods. 1 písm. h/ zákona č. 315/2001 Z. z. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.25/ Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených
týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

26/ Podľa § 122 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada
a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,

c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

27/ Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o

náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa
dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia § 11
a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie
k náhrade škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.

28/ Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

29/ Podľa § 13 ods.1Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

30/ Podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

31/ Podľa § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

32/Súdrozhodovalvoveci nazáklade vyššie citovanýchustanovení.Dospelkzáveru,žemáprávomoc
vec prejednať a rozhodnúť pretože vychádzajúc z prednosti úniového práva pred vnútroštátnou
právnou úpravou vyplýva povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ
a tým je nepochybne daná aj právomoc súdu posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s
právom EÚ a aj právomoc v prípade zistenia nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, ktorá

odporuje právu EÚ. V danom prípade ide o súkromnoprávny spor fyzickej osoby - hasiča so Slovenskou
republikou, zastúpenou Ministerstvom vnútra o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva
(tvrdeným) nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do zákona o hasičskom a záchrannom zbore,
ktorý spor s poukazom na § 3 C. s. p. a judikatúru SD EÚ (poškodený má právo domáhať sa
zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ na vnútroštátnom súde), patrí do právomoci súdu.

33/ Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného posúdil súd ako nedôvodnú. Za
dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú zodpovedné
jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci
C - 429/09, Fuß, bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavania 48

hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať práva Únie na
vyvodeniezodpovednosti orgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutej
v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Zásada zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, platí v prípade každého porušenia práva Únie členskýmštátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.
Žalovaný - Slovenská republika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca

si dôvodne uplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike
ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo
vnútra SR. Preto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený v žalobe, za pasívne vecne
legitimovanú stranu sporu.

34/ Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného, že žalobca si
nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

35/Podľa§101Občianskehozákonníka pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

36/ Súd dospel k záveru, že námietka premlčania je nedôvodná, pretože náhrada je uplatnená v
paušálnej výške 4.000,- eur za obdobie za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t. j. od 11. 01. 2020
do 11. 01. 2023, ako to vyplýva z podania žalobcu (ods. 4 odôvodnenia).

37/ Ďalej sa súd vysporiadal aj s námietkou, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov
hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na výklad
pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55),
v ktorom SD EÚ ustálil že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v
obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom

zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadkuaknastaneosobitnevážnasituáciaalebosituáciaosobitnéhorozsahuakonapríkladkatastrofa,
pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda
žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa podľa názoru SD EÚ
vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa, atentát, veľká havária, nie na výkon

služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu v súdenej veci.
38/ Žalovaný argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január - jún 2020, júl - december
2020, január - jún 2021, júl - december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality
opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy
COVID-19,pričomzrozsudkuSDEÚvoveciC-742/19bodov 50až59vyplýva,žezaokolnostiosobitnej

závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života ako aj
bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože v takýchto prípadoch
je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení
Smernice a celosvetová pandémia COVID-19 je práve takou okolnosťou, akú má na mysli SD EÚ,
ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda v uvedených referenčných

obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES.

39/ Súd sa s touto argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej COVID -19 predstavuje akúsi výnimku
z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, nestotožňuje.
Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať za okolnosť osobitnej

závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy, atentáty alebo veľké havárie,
ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na
ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny výkon by bol ohrozený, ak
by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a preto je v takýchto prípadoch
možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o stanovení maximálneho limitu

týždenného pracovného času 48 hodín, nedodržať. Podľa názoru súdu ide síce o závažnú okolnosť,
ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok pri rozvrhnutí pracovného
času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na fakt, že nejde o profesiu
nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu životov obyvateľstva pred šírením nákazlivej ľudskej choroby ako
je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof, či havárií veľkého rozsahu.

40/ Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4 000,- eur titulom náhrady škody za
porušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/
ES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sanepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase, v
dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol

maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod. 59
rozsudku vo veci C-429/09, Fuß).

41/ Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste
Rimavská Sobota a jeho okolí.

42/ Sporné medzi stranami sporu bolo to, či došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou republikou v
dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne
či sa do zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov.

43/ Z preložených výpisov z dochádzkového systému týkajúcich sa žalobcu za žalované obdobie 3
rokov pred podaním žaloby mal súd za preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované
obdobie v jednotlivých referenčných obdobiach viackrát odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci
maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice
2003/88/ES, keďže do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol zarátaný len čas

reálne odpracovaných hodín. Z týchto výpisov a prehľadu vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci
pracovného času, kedy pracoval v rámci pracovnej pohotovosti a kedy čerpal dovolenku. Súd teda na
základe predložených dôkazov dospel k záveru, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období (3 roky
predpodanímžaloby)kprekročeniu48hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasureálneodpracovanými
hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES.

44/ Žalovaný nenamietal správnosť predložených výpisov z dochádzkového systému týkajúce sa
žalobcu, namietal len závery aké z nich vyvodil žalobca.
45/ Podľa výpisov zo systému dochádzky zamestnávateľ žalobcu nerátal do fondu pracovného času
žalobcu všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej

žalobcom na pracovisku. Z odpracovanej 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu rátal žalobcovi
do fondu jeho pracovného času len 16,5 hodín, zvyšných 7,5 hodín mu do fondu pracovného času
nerátal (súd inak poznamenáva, že táto skutočnosť mu je známa aj z rozhodovacej činnosti, keď už
rozhodoval aj v ďalších obdobných veciach).

46/ Z predložených dôkazov vyplýva, že vo viacerých prípadoch priemerný týždenný pracovný
čas žalovaného je aj vyše 50 hodín, čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým
právom stanového 48 hodinového týždenného pracovného času . Pracovná zmena žalobcu sa v
jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia skladala z riadne odpracovaného pracovného času a z
riadne odpracovanej pracovnej pohotovosti, pričom v tom - ktorom mesiaci žalovaného obdobia žalobca

reálne odpracoval v jednom týždni tri zmeny, ktorých celkový počet hodín dohromady predstavuje viac
ako 48 hodín, pričom je aj prekročenie limitu v referenčnom období.

47/ K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej
pracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín (výpočet za 3 roky: 365 služieb,

dovolenka 33 zmien, dodatková dovolenka 6 zmien, voľno za štátnu službu vo sviatok 15 zmien,
maximum odslúžených zmien 311, počet referenčných období 6, priemerný počet zmien za referenčné
obdobie 51,83, priemerný počet hodín za referenčné obdobie 1243,99, počet týždňov v referenčnom
období v priemere 26, čím vychádza priemerný počet hodín za týždeň 47,84) súd uvádza, že takýto
výpočet nepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ, pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný

čas, resp. služobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný
urobil výlučne v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD
EÚ, podľa ktorej pojmy: "pracovný čas" a "čas odpočinku" sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z
hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového
práva , ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa

uvedenej Smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov. Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je
vlastný právu Únie a tento termín z čl. 2 Smernice "patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy" (C- 518/15). Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasťjeho pracovnej doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne
nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES.

48/ Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti
úniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti úniového
práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského
štátu môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť
úniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania

si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch
inštitúcií EÚ, ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto
judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú
zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a
na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa "akýchkoľvek

opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok
úniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že "normy
úniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských
štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou
právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku SD EÚ

vo veci 106/77, Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená,
že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor
ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu "v medziach svojich právomocí
povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že
nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore

s úniovým právom" (body 16 a 21 rozsudku vo veci 106/77 Simmethal). Zodpovednosť členských štátov
v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za
žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci
v mene členského štátu škodu spôsobil.

49/ V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z
článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky.

50/ Ako zásadnú otázku je potrebné , aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť
aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku

vo veci C-429/09, Fuß, v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej
právnejúpravestanovujúcejpriemernýtýždennýpracovnýčas,ktorý vzhľadomnato,žezahŕňaobdobia
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6

písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Fuß).

51/ Vo veci C-437/05, Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako
uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasamusípovažovaťakocelokza"pracovnýčas"vzmysleSmernice93/104/ESnezávisle

od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.

52/ Vo veci C - 397/01, Pfeiffer, týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárovSDEÚuviedol,žečasypracovnejpohotovostinapracoviskutrebavcelomrozsahuzahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti
pracovníka (rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas., bod 48, 58).

53/ Súd mal na základe uvedenej judikatúry SD EÚ zato, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti
zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku,
treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátaneodpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/
ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.

54/ SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia

článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ
ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach C-397/01 až C-403/01) .
V bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,

budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol,
že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, bod 1
výrokovej vety).

55/ Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne
prebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z .z., podľa
ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je
k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. §
92 citovaného zákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej

službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 citovaného zákona v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho

príslušníkov, keďže "bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení
výkonu štátnej služby v služobnom čase". Služobná pohotovosť odráža stav pripravenosti pracovníka
na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zo žiadneho ustanovenia
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s úniovým

právom. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej
pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou
nadčas" a ust. § 91 ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá

povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 Zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ
čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a
jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa
§ 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92 ods. l citovaného zákona
určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo

sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do
zákona č. 315/2001 Z. z, pričom v tomto smere súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcu, že
transpozícia smerníc nemôže byť formálna a samoúčelná a transpozíciu smernice možno považovať za
súladnú s požiadavkami práva EÚ len vtedy, ak sa ňou dosahuje požadovaný výsledok úniového práva,

t .j. v danom prípade 48 hodinový týždenný pracovný čas.

56/ Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi
orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD
EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má

poškodený hasič Fuß právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. E.v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas
upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný.

57/ Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené podmienky, za splnenia
ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca sa

existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne
závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho
dvora pritom jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu
"pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle
Smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom

období pracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné
porušenie judikatúry Súdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva
Únie a takto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie
nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná
súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi

vdôsledkustratyčasuodpočinku,naktorýbymalžalobcanárok,akbybolmaximálnytýždennýpracovný
čas upravený týmto ustanovením u neho dodržaný.

58/ Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody
je čo do základu dôvodný.

59/ Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva.
Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v
zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie)
stanovenévovnútroštátnychprávnychúpraváchmenejvýhodne,akopodmienkytýkajúcesaobdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Zástupca
žalobcu uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času
odpočinku) a najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka. S týmto názorom žalobcu sa súd stotožňuje.

60/ Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu
právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky
súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie.
Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené
vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.

61/K tvrdeniužalovaného,žežalobcanevyvinulžiadnusnahu,abyvznikuujmypredišiel,keďneoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich

právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani
z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym
systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať
škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach C-104/89,
C-37/90, C-46/93), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom

ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody
museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú
im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne
vyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci C-445/06 ). SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß prihliadajúc
na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom,

od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič),
zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné
zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru,
že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nárokuna získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v
rozpore so zásadou efektivity (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, body 76 až 87). Z uvedených
dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy

spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti
zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa
o dodržiavanie noriem úniového práva, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za
dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať
ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (rozsudok SD

EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, bod 83). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou
vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov
demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných

právach dotknutého jedinca.

62/ Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného
času, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj Smernica 2003/88/
ES, z ktorej textu vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania

bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo

iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.
63/ Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu
osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv

žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle
judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného
času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto

vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,
nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.

64/ Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur súd považoval za primeranú
len čo do výšky 2.000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový

pracovný týždeň (konkrétne žalované obdobie 3 roky) a charakteru následkov porušenia jeho práva,
a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju
fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Zároveň súd zohľadnil aj tú skutočnosť,
že ani samotný žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil aj vo forme
konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo na jeho zdravotnom

stave, prípadne v iných oblastiach jeho života, avšak na druhej strane počas pracovnej pohotovosti
žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,
priateľom, oddychovať, regenerovať svoje sily, t. j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne
napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Právo na
odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že plní v spoločnosti

veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Preto súd po zohľadnení
všetkých okolností v danom prípade priznanú výšku nemajetkovej ujmy 2.000,- eur považoval za
primeranúaspôsobilúzabezpečiťúčinnézmiernenievzniknutejnemajetkovejujmya včastiozaplatenie
ďalších 2 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.

65/ Pre úplnosť súd poznamenáva, že vychádzal aj zo záverov, ku ktorým dospeli všeobecné súdy
aj v iných obdobných veciach, v ktorých sa prejednávali v podstate totožné skutkové okolnosti a keďže
podstatné námietky žalovaného už boli zodpovedané viacerými rozhodnutiami prvoinštančných, ale ajodvolacích súdov, konajúci súd sa v predmetnej veci pridržal tejto (už) v podstate ustálenej rozhodovacej
praxe súdov.

66/ Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS
SR zo dňa 16. 11. 2011 sp. zn. 6Cdo/145/2011).

67/ O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C. s. p., t. j. vychádzajúc zo zásady pomeru
úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu,
súd považoval žalobcu vo veci v plnom rozsahu úspešného v rozsahu prisúdenej sumy, t .j. 2 000,-

eur. Preto súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % z priznanej sumy. Uvedený záver má oporu aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 56/2017-12 zo dá 08. 02. 2017.

68/ Na odôvodnenú žiadosť žalovaného súd podľa § 232 ods. 3 vety druhej C. s. p. určil žalovanému

dlhšiu lehotu na plnenie (30 dní od právoplatnosti rozsudku), a to aj pokiaľ ide o zaplatenie náhrady
trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Rimavská Sobota písomne, a to v listinnej podobe v 2 vyhotoveniach alebo v elektronickej podobe.

Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva.

V odvolaní je potrebné popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sleduje a musí byť podpísané) uviesť spisovú značku tohto konania, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne
(odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť (§ 365 ods. 1 C. s. p.) len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 odseku 1 C. s. p.,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Ak žalovaný nesplní v stanovenej lehote uloženú mu povinnosť, možno podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.