Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/60/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118204917
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:4118204917.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa
C., D. XXX/XXX, 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, adresa tamtiež, obaja v konaní zastúpení advokátskou
kanceláriou: JUDr. Ladislav Pavlovič, s.r.o., so sídlom Bratislava, Nám. SNP 19, IČO: 47 238 526,
proti žalovanému: F. G. D., nar. XX.X.XXXX, adresa B. XX, zastúpenému advokátsku kanceláriou:
ANDELOVÁ & Co., s.r.o., so sídlom Bratislava, Tomášikova 15950/10H, IČO: 37 506 946, o zaplatenie
13.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
20C/77/2018-206 zo dňa 27.1.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým, v poradí druhým, rozsudkom prvoinštnačný súd vo výroku I. žalobu zamietol,
vo výroku II. vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
a vo výroku III., že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil na základe aplikácie procesných ustanovení čl. 8

základných princípov, § 132 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, § 151, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215
zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len CSP). Hmotnoprávne prvoinštančný súd vec
posúdil na základe ust. § 37 ods. 1, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 657 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj len OZ), citoval tiež § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcami a žalovaným bola dňa 19.09.2016

uzavretá zmluva o pôžičke, v rámci ktorej žalovaný písomne potvrdil prevzatie pôžičky. To či skutočne
vznikla, či boli reálne žalovanému odovzdané peňažné prostriedky v sume 13 000,00 eur, bolo
predmetom dokazovania.

4. V prvom rade sa prvoinštančný súd zaoberal skutočnosťou, či medzi spornými stranami bola
uzatvorená zmluva o pôžičke. Zo žalobcom predložených listín mal súd za to, že po formálnej stránke
stranysporuuzavrelizmluvu,ktorúpomenovalizmluvaopôžičke.Žalovanývkonanínamietal,žezmluva

o pôžičke nie je platným právnym úkonom z dôvodu absencie skutočnej a vážnej vôle žalovaného
uzatvoriť zmluvu o pôžičke. Žalovaný ďalej tvrdil, že zmluva o pôžičke bola podpísaná pod nátlakom
a v tiesni. Avšak žalovaný tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom v konaní nepreukázal, nenavrhol
žiadne dôkazy, ktoré by mohli preukázať jeho tvrdenia. Súd preto nemal za preukázané, že pri zmluve opôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného, alebo že by zmluva o pôžičke bola
žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni.

5. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal skutočnosťou, či došlo vzniku zmluvy o pôžičke, a síce k
reálnemu poskytnutiu pôžičky, t. j. k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí. Žalobcovia v predmetnom
spore tvrdia, že predmetnú sumu peňazí žalovanému poskytli, pričom ako dôkaz v konaní uvádzajú
písomnú zmluvu o pôžičke, najmä však písomné vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy, obe
datované dňa 19.09.2016. Zmluva o pôžičke bola podpísaná sporovými stranami a Vyhlásenie dlžníka o

prevzatí požičanej sumy bolo podpísané žalovaným Žalobcovia ako jediný dôkaz reálneho poskytnutia
peňazí predložili Vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy zo dňa 19.09.2016 a na preukázanie
svojej solventnosti žalobcovia predložili potvrdenie o výbere hotovosti, z ktorého vyplýva, že zostatok
na účte ku dňu 29.10.2015 bol 53 416,12 eura. Žalovaný na druhej strane od počiatku popiera reálne
poskytnutie peňažnej sumy.

6. Súd prvej inštancie sa v smere preukazovania reálneho odovzdania peňažnej sumy žalovanému
pridržiaval argumentácie a právneho názoru odvolacieho súdu. Odvolací súd uvádol, že nie je v moci
žalovaného preukázať jeho tvrdenie, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže neexistencia
niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho poskytnutia
pôžičky mohol preukazovať prostredníctvom iných existujúcich skutočností, ktoré túto negatívnu

skutočnosť potvrdzujú. Žalovaný tak aj učinil, keď tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali úver v roku 2013
neboli by solventní aby mu poskytli pôžičku 20 000,00 eur, a že pôžičku z roku 2013 im nevrátil, preto
potvrdenie o jej vrátení z 19.09.2016 nezodpovedá skutočnému stavu veci a bolo by nelogické, aby si
v deň vrátenia prvej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu.

7. Žalobcovia odovzdanie peňazí žalobcami a prevzatie peňazí žalovaným preukazujú vyhlásením
žalovaného o prevzatí požičanej sumy. Žalovaný však túto skutočnosť od prvého procesného úkonu,
ktorý mu patril, popiera. Vzhľadom na teóriu negatívnej dôkaznej teórie, nie je v možnostiach žalovaného
preukázať neprevzatie peňažnej sumy. Odovzdanie peňažnej sumy a teda prevzatie tejto sumy
žalovaným mali tak žalobcovia preukazovať v konaní ďalšími dôkazmi. Za dôkaz môže slúžiť všetko,

čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov. V konaní bol predložený výpis z účtu zo dňa 29.10.2015 po vybratí v hotovosti 6 000,00
eur s poznámkou pre príjemcu „strecha E. H.“. Súd však ohľadom tohto dôkazu konštatoval, že tento
výpis z účtu nepreukazuje solventnosť a bonitu žalobcov. Z tohto výpisu nie je zrejmé, že ide o účet
patriaci žalobcom, alebo aspoň jednému zo žalobcov. Navyše, stav na účte je datovaný k októbru 2015,

čiže bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Časové obdobie októbra 2015 súd tiež nemôže
považovať za čas poskytnutia pôžičky, kedy mali byť solventní, ako uvádza právny zástupca žalobcov
vo vyjadrení na pojednávaní dňa 27.01.2023. Súd teda nemal za preukázanú bonitu a solventnosť
žalobcov ku dňu 19.09.2016 (alebo aspoň mesiacu 09/2016) - podpis zmluvy o pôžičke. Žalobcovia
mohli svoju solventnosť preukázať aj potvrdením o výbere 26 ks 500 - eurových bankoviek, čo však

neučinili, napriek ich tvrdeniam, že tieto peniaze mali nachystané (keďže to takto bolo aj uvádzané v
predmetnej zmluve) a v konaní nebolo žalobcami tvrdené, že tieto peniaze mali uložené v domácom
prostredí. Ak sa aj odvolávali na účet so zostatkom 53.416,12 eura a teda, že boli solventní, mohli
preukázať výberom 26 ks 500 eurových bankoviek z tohto účtu, čo však neučinili. Aj z tohto dôvodu
súd považuje za veľmi nepravdepodobné, že účet patrí žalobcom (resp. jednému zo žalobcov), že boli

solventní ku dňu podpisovania zmluvy, a že žalovanému požičali 13 000,00 eur v 26- tich kusoch 500
eurových bankovkách. Proti tvrdeniam žalobcov o ich solventnosti vyznievajú aj skutočnosti z mailovej
komunikácie predloženej žalovaným. Z tejto komunikácie vyplýva, že žalobcovia ešte v októbri 2014
naliehali na žalovaného, aby im vrátil pôžičku z roku 2013, nakoľko bola v ohrození kolaudácia. Pri
takomto nedostatku peňažných prostriedkov (keď jednorazovo žiadali vrátiť až sumu 4.000,00 eur (č. l.

102, č. l. 103 a 103 rub) veľmi nepresvedčivo vyznieva suma 53. 416,12 eura na účte v roku 2015 (aj keď
má súd za to, že tento účet nepatrí žalobcom). Súd nepresvedčili tvrdenia žalobcov o tom, že napriek
zlým skúsenostiam so splácaním pôžičky z roku 2013 žalovaným a v roku 2016 pretrvávajúceho dlhu až
vo výške 8 066,00 eur, by žalovanému požičali ďalšiu nemalú sumu peňazí. Potvrdenie o vrátení pôžičky
kudňu19.09.2016(č.l.76)súdnemoholposúdiťakodôkazjednoznačnepreukazujúcisplateniepôžičky,

nakoľko sú na ňom len podpisy žalobcov, a žalovaný splatenie celej pôžičky z roku 2013 popiera. Takýto
dôkaz súd z uvedeného dôvodu vyhodnotil ako nie vierohodný. V ďalšom rade, právny zástupca
žalobcov poukázal na mail žalovaného, v ktorom žalobcom uvádzal, že pre nich odkladá každé euro.
Tento mail je zo dňa 20.08.2014, teda nemožno ním preukázať splácanie, resp. ochotu splácať pôžičkuz roku 2016, a ani týmto dôkazom nemožno preukázať splatenie pôžičky z roku 2013 (ktorá nie je ani
predmetomtohtosporu).Vkonaníboloďalejžalobcamitvrdené,žežalovanémuposkytlisumu13000,00
eur, a to v 26 - tich kusoch 500 eurových bankoviek. Túto skutočnosť však žalobcovia nepreukázali,

napr. potvrdením o výbere tejto čiastky z banky, alebo iným spôsobom. Pričom, nadväzujúc na vyššie
spomenuté, ak by mali na účte 53 416,12 eur, mohli by ľahko a spoľahlivo preukázať výber 26 kusov
500 eurových bankoviek. Súd uvádol, že ani samotné tvrdenia o poskytnutí pôžičky v sume 13 000,00
eur nie sú jednoznačné (dokonca zmätočné), ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 15.07.2020. Právny
zástupca žalobcov uviedol, že pokiaľ žalovaný napáda finančné možnosti žalobcov poskytnúť sumu 13

000,00 eur, ak bolo vrátených cca 8 000,00 eur, žalobcovia museli poskytnúť už iba cca 5 000,00 eur. V
konaní nebolo sporné, že zmluvu o pôžičke vopred nachystali žalobcovia a teda nemohli vedieť v akých
bankovkách žalovaný zostatok pôžičky z roku 2013 vráti. Teda tvrdenia žalobcov o výške poskytnutej
pôžičky vyznievajú prinajmenšom protichodne a vyvolávajú pochybnosti o celom právnom úkone ako
takom. A ak by aj poskytli žalovanému „len cca 5 000,00 eur“, aj túto skutočnosť by museli preukázať, čo
neurobili, a to vzhľadom na procesnú obranu žalovaného. V neposlednom rade, najmä s poukazom na

vyššie uvedené, žalobcovia v konaní jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepreukázali reálne
poskytnutie, odovzdanie, peňažnej sumy žalovanému a prevzatie tejto sumy žalovaným vo výške 13
000,00 eur (ani 8 000,00 eur vrátených + 5 000,00 eur požičaných), aj keď na to žalovaný v konaní
na prvej inštancii poukazoval. O povinnosti preukázať odovzdanie peňažnej čiastky žalovanému práve
žalobcami vo svojom rozhodnutí rozhodol aj druhoinštančný súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že

na žalobcoch spočíva preukázať reálne poskytnutie predmetnej pôžičky, keď túto skutočnosť žalovaný
popiera. Žalobcovia napriek týmto skutočnostiam, k vyjadreniu k uzneseniu nepripojili žiadny z vyššie
uvádzaných možných dôkazov (najmä výpis z účtu, potvrdenie o výbere 13 000,00 eur z účtu) a ani
žiadny iný dôkaz v konaní nenavrhli.

8. Súd prvej inštancie k simulácii právnych úkonov uviedol, že sám žalovaný vo svojom vyjadrení
uvádza, že nemal na mysli, že v tomto prípade ide o simulovanie právnych úkonov, takisto obe strany,
ako žalobcovia, aj žalovaný simulovanie právneho úkonu zmluvou o pôžičke vylučujú. Navyše, ani
z vykonaného dokazovania súdu nevyplýva, že zmluva o pôžičke mala byť simulovaným právnym
úkonom, ktorým by sa zastieral iný právny úkon, napr. uznanie dlhu. Ak právnym úkonom má byť

zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky
jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá OZ). Z ustanovenia § 41a ods. 2 OZ vyplýva, že simulovaný
právny úkon je neplatný, ale v zásade nie je vylúčená platnosť dissimulovaného právneho úkonu, t.j.
zastieraného právneho úkonu, ktorý účastníci v skutočnosti urobili. Podmienkou však je, že zastieraný
právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované

zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým
mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 OZ) (viď.
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo/11/2009 zo dňa 19.10.2010). Z obsahu spisu a z
vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že zmluva o pôžičke nie je simulovaným právnym úkonom,
nakoľko sa ním nesimuloval iný právny úkon, napr. uznanie dlhu, nakoľko žalobcovia ani netvrdia, že

by žalovaný mal uznať dlh a žalovaný priamo vylučuje uznanie dlhu. V prípade, ak by bola zmluva o
pôžičkesimulovanýmprávnymúkonom,bolabyneplatnýmprávnymúkonom,avšakneplatnýmprávnym
úkonom by bolo uznanie dlhu, nakoľko toto nezodpovedá vôli subjektov.

9. Prvoinštančný súd doplnil, že nevykonal výsluch žalobcov v zmysle návrhu žalovaného, nakoľko z

hľadiska procesnej situácie a hospodárnosti konania nebolo potrebné tento dôkaz vykonať.

10. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd
prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kedy žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko žalovaný bol v konaní v zrušenej a

vrátenej časti úspešný v celom rozsahu z dôvodu zamietnutia žaloby. O trovách odvolacieho konania
rozhodol v zmysle § 396 ods. 3 v spojení s 255 ods. 1 CSP, keď neúspech žalovaného v odvolacom
konaní predstavuje 0,88% (keď žalovaný bol v prvoinštančnom konaní úspešný v časti zamietnutých
úrokov z omeškania a aj voči tomuto výroku sa odvolal, pričom odvolací súd v tejto časti odvolanie
odmietol). Keďže však ide o nepatrný neúspech žalovaného, súd priznal žalovanému nárok voči

žalobcom na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil
žiaden dôvod na aplikáciu § 257 CSP.11. Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu v celom jeho rozsahu, pri uplatnení odvolacích dôvodov
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, písm. f) tohto ustanovenia, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie obaja žalobcovia,
ktorým sa domáhali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie
a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 13.000,- eur spolu s úrokom 0,014% denne zo
sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy

13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,03% denne zo sumy 13.000,- eur
od 20.9.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcom priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolatelia napadnutý rozsudok
považujú za nezákonný, skutkovo, vecne a právne nesprávny a to najmä s poukazom na nasledovné.

12. Odvolatelia zdôraznili, že v bode 26 odôvodnenia prvoinštančný súd uvádza, že nemal za

preukázané, že pri zmluve o pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného alebo
že by zmluva o pôžičke bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Na základe takéhoto
vyhodnotenia dôkaznej situácie súdom nie je teda možné dospieť k inému právnemu posúdeniu
zmluvy o pôžičke ako, že je platná. Následne bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou z akých
pohnútok teda žalovaný bez nátlaku a tiesne podpisoval predmetnú zmluvu, ktorá podľa jeho tvrdení

nebola predmetom jeho slobodnej a vážnej vôle. Touto otázkou sa súd vôbec žiadnym spôsobom
nezaoberal,avšakvbode31odôvodnenianadakúkoľvekpochybnosťuvádza,žežalobcoviaajžalovaný
simulovanie právneho úkonu zmluvou o pôžičke vylučujú. Odvolatelia sa stotožňujú so záverom súdu,
že na žalovaného nebol vyvíjaný, ani preukázaný žiadny nátlak a nebolo preukázané, že žalovaný by
podpisoval či už zmluvu o pôžičke alebo vyhlásenie o prevzatí požičanej sumy s absenciou náležitostí

jeho slobodnej a vážnej vôle. V tejto súvislosti absentuje odôvodnenie súdu, prečo nesmeroval
dokazovanie k tomu, aby žalovaný vysvetlil svoje pohnútky na podpísanie vyhlásenia, ak nebolo
v súlade s jeho vôľou a dokazovaním sa preukázalo, že na jeho podpísanie nebol na žalovaného
vyvíjaný nátlak a nepodpisoval ho v tiesni, ani s absenciou náležitostí jeho slobodnej a vážnej vôle.
Ak žalovaný nerozporuje, že podpísal zmluvu o pôžičke, nerozporuje podpísanie vyhlásenia dlžníka

o prevzatí požičanej sumy, nátlak a tieseň na žalovaného je vykonaným dokazovaním vylúčený,
absenciaslobodnejavážnejvôležalovanéhosúdomniejezistenáasúdzatohtoskutkovéhoaprávneho
stavu usúdil, že žalovaný konal s nedostatkom vôle a bol súčasťou zastieraného právneho úkonu, tak sa
úplne spontánne natíska otázka súčasťou zastierania čoho bol žalovaný a aký nedostatok vlastnej vôle
žalovaného pri podpísaní týchto úkonov bol vlastne dokazovaním na súde prvej inštancie preukázaný.

Konštrukcia súdu prvej inštancie o nedostatku vôle žalovaného pri podpisovaní zmluvy a vyhlásenia
nenasvedčuje tomu, že by súd ohľadne nedostatku vôle žalovaného vykonal akýkoľvek dôkaz. Tento
záver ani nijako nezdôvodnil. Dôkazom o tom, že žalobcovia žalovanému odovzdali požičanú sumu
v zmysle zmluvy o pôžičke je práve vyhlásenie žalovaného podpísané bez nátlaku a tiesne a podľa
názoru žalobcov aj v súlade so slobodu a vážnou vôľou žalovaného tak, ako to vyplýva z vykonaného

dokazovania. Súd sa nevysporiadal s predmetným vyhlásením dlžníka a začal aplikovať negatívnu
dôkaznú teóriu, ktorá mala smerovať k skúmaniu otázky, či žalobcovia v čase poskytnutia pôžičky
žalovanému boli dostatočne solventní. Toto všetko za stavu, keď žalovaný sám bez nátlaku, bez tiesne,
slobodne a vážne podpísal vyhlásenie o tom, že prevzal požičanú sumu od žalobcov a tým došlo
k naplneniu všetkých zákonných predpokladov pre platnosť zmluvy o pôžičke. Žalobcovia označili

dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, napriek tomu nesú nepriaznivé dôsledky v podobe
rozhodnutia, ktoré nevychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov, ale
súd sa rozhodol aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu a skúmať, či žalobcovia mali reálne k dispozícii
peňažné prostriedky, o ktorých sám žalovaný písomne vyhlásil, že ich od žalobcov prevzal ako pôžičku.
Takéto vyhodnotenie situácie skutkovej, dôkaznej a právnej nemôže byť považované za nič iné, len

za vadu (aplikácia negatívnej dôkazne teórie), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Podľa odvolateľov súd sa účelovo nevysporiadal s otázkou ako a prečo vyhodnotil vyhlásenie
dlžníka o prevzatí požičanej sumy, tento listinný dôkaz nebol súdom žiadnym spôsobom posudzovaný,
ani vyhodnotený, pričom konštatovanie súdu, že žalovaný od počiatku popiera reálne poskytnutie
peňažnej sumy, je v rozpore so samotnou existenciu takéhoto vyhlásenia, ako aj s vykonaným

dokazovaním. Odvolateľom chýba zdôvodnenie prečo súd negatívnu dôkaznú teóriu nadradil nad
existenciu vyhlásenia dlžníka o prevzatí požičanej sumy, ktoré je podpísané bez nátlaku, tiesne,
slobodne a vážne a naviac je relevantným dôkazom usvedčujúcim reálny skutkový, dokonca aj právny
stav veci. Súd stranám nevysvetlil, čo sa vlastne malo zastierať, naopak pri dôkladnej analýze nemožnolistinnému dôkazu, ktorým je vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy vytýkať žiadne právne vady,
ani iné právne nedostatky a teda je dôvodné dospieť k záveru, že došlo k zákonnému naplneniu všetkých
požadovaných náležitostí potrebných pre platnosť a účinnosť zmluvy o pôžičke, vrátane odovzdania

peňažnej sumy.

13. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcov predložil prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal žalovanému trovy právneho zastúpenia za odvolacie konanie vo výške

100%.

14. Uviedol, že z odvolania žalobcov vyplýva, že povyšujú vyhlásenie nad ostatné dôkazy a úplne
opomínajú súvislosť vyhlásenia s ostatnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré
spochybňujú vierohodnosť vyhlásenia. Zároveň stotožňujú uzatvorenie zmluvy o pôžičke v zmysle
jej platnosti ako úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ s povahou zmluvy o pôžičke ako reálnym kontraktom.

Následne žalovaný poukázal na závery Krajského súdu v Trnave v uznesení č.k. 25Co/32/2021-159 zo
dňa 8.12.2021 v bode 41. Potom s odkazom na čl. 15 ods. 1 a 2 základných zásad CSP a § 191 ods. 1 a 2
CSP zdôraznil, že splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena.
Žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
Pri hodnotení dôkazov vo vzájomnej súvislosti sudca nemusí a ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej

verzii udalosti, ktorá odporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem celkom nelogického
nezmyselného konania ľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
(rozsudky NS SR sp. zn. 2Cdo 293/2008, 4Cdo 138/2009) je potrebné pri zmluve o pôžičke preukazovať
nielen samotné uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ale aj reálne odovzdanie peňažných prostriedkov a tiež
solventnosť veriteľa. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že vierohodnosť vyhlásenia bola v konaní

značne spochybnená ostatnými skutočnosťami, ktoré boli v konaní preukázané a vyšli najavo, ktorí
zhrnul v bode 30 rozsudku a jedná sa najmä o to, že: žalovaný od prvého procesného úkonu popieral
prevzatie finančných prostriedkov, vzhľadom na teóriu negatívnej dôkaznej teórie nie je v možnostiach
žalovaného preukázať neprevzatie peňažnej sumy, súd nemal za preukázanú bonitu a solventnosť
žalobcov k 19.9.2016, z mailovej komunikácie žalobcov so žalovaným vyplýva, že žalobcovia ešte

v októbri 2014 naliehali na žalovaného, aby im vrátil pôžičku z roku 2013, nakoľko bola v ohrození
kolaudácia, tiež zmätočné tvrdenia žalobcov ohľadne poskytnutia pôžičky (zápisnica zo dňa 15.7.2020),
kde právny zástupca žalobcov uviedol, že pokiaľ žalovaný napáda finančné možnosti žalobcov, ak
bolo vrátených 8.000,- eur, žalobcovia museli poskytnúť už iba cca 5.000,- eur. Na podporu záverov
prvoinštančného súdu žalovaný ešte doplnil, že ak by žalobcovia nezískali úver v roku 2013, neboli by

solventní, aby žalovanému poskytli pôžičku 20.000,- eur, že žalovaný nevrátil žalobcom celú pôžičku
z roku 2013 (cca 8.000,- eur), avšak žalobcovia účelovo tvrdili opak a uvedené ešte označovali ako
akt dôvery, ktorý podporil žalobcov v poskytnutí pôžičky, že žalobcovia sú stále povinní splácať úver
z roku 2013, čo komplikuje možnosť tvorby úspor, že z mailu zo dňa 27.8.2014 vyplýva, že žalobcovia si
museli požičať peňažné prostriedky od známych, že z predloženej mailovej komunikácie medzi stranami

je zrejmé, že žalobcovia nemali k žalovanému dôveru, nakoľko im nevracal pôžičku z roku 2013 včas
a je nelogické, aby si žalovaný v deň vrátenia pôvodnej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu,
pričom uvedené nelogickosti spochybňujú okolnosti poskytnutia pôžičky a pravosť vyhlásenia, aj že
v konaní bola predložená aj iná listina (potvrdenie o vrátení dlžnej sumy podpísané žalobcami), ktorá
rovnako nezodpovedala skutočnému stavu. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu nebolo teda možné

považovať vyhlásenie za vierohodný dôkaz, ktorý by preukazoval bez ďalšieho reálne odovzdanie
peňažných prostriedkov. Navyše žalobcovia nepreukázali ani svoju solventnosť, t.j. sa možno dôvodne
domnievať, že prostriedky na poskytnutie pôžičky vôbec ani nemali. Prvoinštančný súd sa dostatočným
spôsobom vysporiadal s dôkazom predloženým žalobcami – výpis z účtu zo dňa 29.10.2015, keď
uviedol, že nie je zrejmé kto je majiteľom účtu a navyše stav na účte je datovaný k októbru 2015,

čiže bezmála rok pred udajným požičaním peňazí. Prvoinštančný súd správne uviedol, že žalobcovia
mohli svoju solventnosť preukázať aj potvrdením o výbere 26 kusov 500 eurových bankoviek, čo
neurobili. Rovnako sa súd vysporiadal aj s tvrdením právneho zástupcu žalobcov, ktorý poukazoval
na mail žalovaného, v ktorom žalobcom uvádzal, že pre nich odkladá každé euro s tým, že tento mail
je zo dňa 20.8.2014, teda nemožno ním preukázať splácanie pôžičky, resp. ochotu splácať pôžičku

z roku 2016. Podľa názoru žalovaného aj vyššie uvedené skutočnosti svedčia o tom, že žalobcovia
k septembru 2016 solventní neboli a pôžičku reálne poskytnúť nemohli. V opačnom prípade by im
nič nebránilo predložiť dôkazy na preukázanie svojej solventnosti, ako to uviedol prvoinštančný súd.
Žalovaný zdôraznil, že z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že odvolací súd dospel k záveru, že skutkovéokolnosti preukázané v prvoinštančnom konaní spochybnili vierohodnosť vyhlásenia a nasvedčovali,
že žalobcovia peňažné prostriedky v skutočnosti žalovanému neodovzdali a je preto nepochybné, že
prvoinštančný súd postupoval správne, keď v rozhodnutí vychádzal z vykonaného dokazovania ako aj

právnych záverov odvolacieho súdu a dospel k záveru, že nebolo preukázané odovzdanie predmetu
pôžičky zo strany žalobcov žalovanému ako jednej zo základných požiadaviek pre vznik právneho
vzťahu z pôžičky. S ohľadom na uvedené námietky žalobcov proti rozsudku neobstoja. Žalovaný sa plne
stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu uvedenými v rozsudku.

15. Žalobcovia vo svojom následnom písomnom vyjadrení uviedli, že zotrvávajú na svojich doposiaľ
produkovaných ústnych a písomných vyjadreniach. Zdôraznili, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo
zistiť, či predmetná zmluva je simulovaný právny úkon a ak áno, aký právny úkon ňou bol zastretý a či
zastretý právny úkon je platný a či z neho vznikol žalovaný nárok, ako to vyplynulo zo zrušujúceho
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepochybné,
že zmluva o pôžičke je platný právny úkon, ktorému neabsentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle

žalovaného, ani že by táto bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Simuláciu predmetného
právnehoúkonutaksúdjednoznačnevylúčil.Toplatíajpriúkone,ktorýmdošlokprehláseniužalovaného
o prevzatí peňažnej pôžičky podpísaného v rovnaký deň ako zmluva o pôžičke. Už len tieto závery súdu
vylučujú úvahy o tom, že je namieste použiť negatívnu dôkaznú teóriu. Nie je možné logicky, racionálne
a právne obhájiť uplatnenie negatívnej dôraznej situácie za stavu, ak bolo prehlásenie o prevzatí

peňažnej pôžičky podpísané žalovaným, vyhodnotené súdom ako právny úkon vykonaný žalovaným na
základe jeho slobodnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle bez nátlaku. Uplatnenie negatívnej dôkaznej teórie
nie je možné zo strany žalobcov potom považovať za nič iné, iba za porušenie ich ústavného práva na
spravodlivý súdny proces. Žalobcom chýba v rozhodnutí súdu prvej inštancie úvahy smerujúce k tomu,
prečo súd vyhodnotil písomné prehlásenie žalovaného o prevzatí pôžičky za platný právny úkon, právne

perfektný a pritom následne ustálil, že takto ním vyhodnotený dôkaz je dôkaz s nižšou právnou silou
ako dodatočne žalovaným uplatnená negatívna dôkazná teória, v ktorej žalovaný zrazu tvrdí, že peniaze
neprevzal. Žalobcovia zdôraznili, že súd prvej inštancie si pritom úplne nekriticky osvojil rešpektovanie
negatívnej dôkaznej teórie a teda aj tvrdenie žalovaného, že peniaze od žalobcov neprevzal, naviac
produkované žalovaným až v závere dokazovania. Súd nepochopiteľne a nelogicky nemal najmenšiu

snahu napriek návrhom žalobcov odstrániť tento zásadný rozpor v tvrdeniach žalovaného, keď
tento najskôr podpísal prehlásenie o prevzatí peňažných prostriedkov a následne začal proti svojmu
písomnému prehláseniu uplatňovať negatívnu dôkaznú teóriu, v rámci ktorej začal tvrdiť, že peňažné
prostriedky neprevzal. Súd prvej inštancie neposkytol žiadne zdôvodnenie, prečo sa nevysporiadal
s takto závažným rozporom v tvrdeniach žalovaného, ani prečo nemal snahu takto výrazný nedostatok

v skutkových tvrdeniach žalovaného odstrániť. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie bez kľúčového
zdôvodnenia, robí napadnutý rozsudok arbitrárnym, zmätočným a nepreskúmateľným. Nie je možné
stotožniť sa s tým, že spornou skutočnosťou je, či došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov
žalovanému, keďže žalovaný sám písomne prehlásil, že peňažné prostriedky prevzal. Žalobcovia
predložili viacero dôkazov preukazujúcich ich bonitu a solventnosť napr. predmetný výpis z účtu. Keď

žalobcovia preukázali platnú zmluvu o pôžičke, ako aj vyhlásenie o prevzatí finančných prostriedkov,
existenciu svojich finančných prostriedkov na preukázanie svojej bonity, malo byť na ťarchu žalovaného,
aby preukázal, že k prevzatiu finančných prostriedkov nedošlo. Žalobcovia riadne preukázali existenciu
svojich finančných prostriedkov, ktoré mali uložené nielen na bankových účtoch, ale aj v hotovosti z titulu
predaja bytu, disponujú zbierkou euromincí, čicennýmipapiermi. Postup súdu, keď nerešpektoval platnú

a účinnú zmluvu o pôžičke, ako aj prehlásenie dlžníka o prevzatí finančných prostriedkov, žalobcovia
považujú za narušenie právnej istoty zmluvných vzťahov a neprihliadanie na samotné prehlásenie
žalovaného o prevzatí finančných prostriedkov a nevykonanie akýchkoľvek krokov súdu smerujúcich
k zisteniu pohnútky prečo tak žalovaný urobil, keď podľa jeho tvrdení finančné prostriedky neprevzal,
považujú žalobcovia za odňatie možnosti konať pred súdom. V konaní pred súdom prvej inštancie bola

preukázaná konverzácia so žalovaným, v ktorej uviedol, že „Šetrím pre Vás každé euro“, čo by nebolo
dôvodné, keby nedošlo k skutočnému odovzdaniu finančných prostriedkov. Pohnútkou žalovaného,
prečo by vôbec uzatváral zmluvu o pôžičke a podpisoval vyhlásenie, ako aj s racionálnym vysvetlením,
prečo žalobcom v komunikácii uvádzal, že pre nich šetrí každé euro, keď podľa jeho vyjadrení nedošlo
k odovzdaniu finančných prostriedkov, sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Súd neposkytol

akékoľvek odôvodnenie jeho úvah na základe ktorých dospel k zamietajúcemu rozhodnutiu, čo činí
napádané rozhodnutie arbitrárnym, zmätočným a nepreskúmateľným. Na základe vyššie uvedeného
podľa žalobcov teda nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že ku skutočnému odovzdaniu peňažných
prostriedkov došlo a to najmä ak žalovaný podpísal slobodne, vážne a bez tiesne a nátlaku, zmluvuo pôžičke, rovnako ako aj vyhlásenie o prevzatí finančných prostriedkov Žalovaný žalobcom v písomnej
komunikácii uviedol, že pre nich šetrí každé euro, žalovaný žalobcom niekoľkokrát prisľúbil, že im
finančné prostriedky vráti a žalobcovia boli v čase uzavretia zmluvy o pôžičke solventní.

16. V následnej duplike žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastupcu uviedol, že prvoinštančný
súd postupoval v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, pričom v súlade s § 191 CSP
vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom v rozsudku vyčerpávajúcim
spôsobom zhrnul skutočnosti, ktoré spochybnili vierohodnosť vyhlásenia o prevzatí požičanej sumy zo

dňa19.9.2016,čožalobcoviaúplneopomínajú,keďnaďalejtvrdia,ževyhlásenímpreukázaliodovzdanie
peňažných prostriedkov žalovanému. Pokiaľ uvádzajú, že svoju solventnosť preukázali výpisom z účtu,
súd správne uviedol, že nie je zrejmé, že ide o účet patriaci žalobcom, navyše je datovaný v októbri 2015,
teda bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na mail žalovaného,
v ktorom uviedol, že pre nich šetrí každé euro, s tým sa prvoinštančný súd vysporiadal tak, že predmetný
mail je zo dňa 20.8.2014 a teda ním nemožno preukázať ochotu splácať pôžičku z roku 2016. Dôkazné

bremeno v danom prípade zaťažovalo žalobcov, ktorí ako jediní mohli svoju prípadnú solventnosť
preukázať. Súd správne uviedol, že ju mohli preukazovať napríklad potvrdením o výbere 26 kusov
500-eurových bankoviek, rovnako mohli predložiť výpis z účtu k času, keď uvedenú sumu vyberali
z banky. Napriek tomu žalobcovia žiadny takýto, a ani iný relevantný dôkaz nepredložili, na základe
čoho reálne poskytnutie pôžičky nepreukázali. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovia svoju solventnosť

ani nemohli preukázať, nakoľko stále splácajú úver na nehnuteľnosť poskytnutý v roku 2013, keď na
nehnuteľnosti žalobcov je stále zapísané záložné právo v prospech H. H., I., a prípadne aj pôžičky, ktoré
im boli poskytnuté zo strany známych (napr. mail zo dňa 27.8.2014, z ktorého vyplýva, že žalobcovia si
museli požičiavať peňažné prostriedky od známych). Uvedené značne spochybňuje možnosti žalobcov
poskytnúť žalovanému ďalšiu pôžičku. Za správny výsledkom vykonaného dokazovania zodpovedajúci

treba považovať aj právny záver prvoinštančného súdu o tom, že žalobcovia neuniesli v konaní
dôkazné bremeno, keď síce preukázali samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, ale nepreukázali, že reálne
žalovanému peniaze aj odovzdali, resp. ani to, že takouto čiastkou vôbec disponovali. V tomto smere
žalovaný poukázal na nesprávne právne posúdenie veci žalobcami, ktorí neustále stotožňujú platnosť
právneho úkonu s reálnosťou právneho úkonu, ktorá sa pri zmluve o pôžičke vyžaduje. Následne

žalovaný odkázal na súvisiacu judikatúru ÚS SR. S ohľadom na uvedené sú podľa žalovaného tvrdenia
žalobcov, ktorými splnenie povinnosti uloženej prvoinštančnému súdu odvolacím rozporujú, účelovo
zavádzajúce. Rovnako je účelová a nesprávna aj samotná argumentácia žalobcov. Prvoinštančný súd
komplexne vyhodnotil zistený skutkový stav, správne posúdil všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej
súvislosti a na takto správne zistený skutkový stav aplikoval správne predpisy a vec správne vyhodnotil

a uzavrel. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal
trovy právneho zastúpenia za odvolacie konanie.

17. K duplike žalovaného žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zastúpenia predložili ďalšie
písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že zotrvávajú na svojich doposiaľ produkovaných tvrdeniach.

Zopakovali, že zmluva o pôžičke je právne perfektným úkonom, pričom jej simulácia je vylúčená,
pričom súd sa následne vôbec nevysporiadal s otázkou z akého dôvodu by žalovaný podpisoval zmluvu
o pôžičke, ak tvrdí, že k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo. Žalobcovia namietajú
aj obštrukčné tvrdenia o tom, že by neboli solventní, ak by nezískali pôžičku, keďže súdu preukázali,
že v čase poskytnutia pôžičky nedisponovali len a výlučne finančnými prostriedkami na bankovom

účte, ale rovnako aj finančnou hotovosťou a cennými papiermi, ich solventnosť preto nemôže byť
žiadnym spôsobom spochybnená. Žalovaný prehlásenie o prevzatí peňažnej sumy učinil slobodne,
vážne a zrozumiteľne a je teda legitímne na strane žalobcov považovať toto prehlásenie za právne
perfektný úkon. Je ťažké dospieť k záveru aký iný a relevantnejší dôkaz ako predmetné prehlásenie
mali žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení o vyplatení pôžičky žalovanému predložiť. Natíska

sa otázka, či nemalo byť dôkazné bremeno prenesené na žalovaného, ktorý naviac nerozporoval
pravosť a vierohodnosť prehlásenia o prevzatí požičanej sumy. Súd sa nezaoberal a ani nezdôvodnil
z akých skutočností dospel k tomu, že žalovaný rozporuje svoju prejavenú vôľu pri podpise daného
prehlásenia a tvrdenia žalovaného vyhodnotil bez akejkoľvek skutkovej a právnej opory a nesnažil sa
stranám sporu poskytnúť akékoľvek zdôvodnenie svojich úvah. Ak boli oba právne relevantné úkony

súdom určené za platné, dokazovaním nebolo zistené, že by žalovaný uzavrel niektorý z nich pod
nátlakom alebo v tiesni a absencia slobodnej a vážnej vôle nebola súdom takto zistená a následne
súd konštatuje, že žalovaný konal s nedostatkom vôle a bol súčasťou zastieraného právneho úkonu,
súd sa mal následne vysporiadať aj s otázkou, aký právny úkon teda žalovaný vôbec zastieral. Súdsa mal minimálne zaoberať úmyslom a pohnútkou žalovaného, prečo tento listinný dôkaz podpísal.
Súd negatívnu dôkaznú teóriu nesprávne aplikoval a to jednak s poukazom na to, že konštatoval, že
oba právne úkony sú platné a jednak preto, že ak už túto teóriu aplikoval a bolo dôkazné bremeno

na žalobcoch, ktorí riadne preukázali reálne poskytnutie finančných prostriedkov aj solventnosťou,
malo byť následne dôkazné bremeno presunuté na žalovaného, ktorý rozporoval prevzatie finančných
prostriedkov, avšak nerozporoval to, že slobodne, vážne, zrozumiteľne a bez nátlaku podpísal listinu,
ktorou prevzatie finančných prostriedkov potvrdil. Taký kľúčový dôkaz, ako prehlásenie o prevzatí
finančných prostriedkov s podpisom žalovaného nemal byť na základe použitia negatívnej dôkaznej

teórie vyhodnotený na ťarchu žalobcov. Negatívnu dôkaznú teóriu súd nesprávne aplikoval, keď túto
postavil nad predložené listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplývajú tvrdenia žalobcov. Naviac
súd neodôvodnil na základe akej skutočnosti dospel k záveru, že žalovanému absentovala vôľa pri
podpise prehlásenia o prevzatí finančných prostriedkov, svoje úvahy oprel iba o tvrdenia žalovaného
a na ich preukázanie nevykonal žiaden dôkaz. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa žalobcov
zjavne arbitrárne a nepreskúmateľné a nerešpektovaním nimi predložených dôkazov, s ktorými sa súd

nedostatočne vysporiadal, došlo k narušeniu ich právnej istoty.

18. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na

webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie
je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

20. Predmetom konania bol žalobou uplatnený nárok žalobcov voči žalovanému na zaplatenie istiny
13.000,- eur spolu s úrokom v sadzbe 0,014% denne od 20.9.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania
v sadzbe 0,015% denne od 20.9.2017 do zaplatenia a zmluvnou pokutou vo výške 0,03% denne od
20.9.2017 do zaplatenia, z titulu zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcami ako veriteľmi a žalovaným
ako dlžníkom dňa 19.9.2016, na základe ktorej žalobcovia žalovanému mali poskytnúť finančné

prostriedky vo výške 13.000 eur, čo potvrdil svojim podpisom na vyhlásení dlžníka o prevzatí požičanej
sumy zo dňa 19.9.2016.

21. Prvoinštančný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 20C/77/2018-113 zo dňa 19.10.2020,
ktorým žalobe v prevažnej časti vyhovel, keď vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom

sumu 13.000,- eur spolu s úrokom 0,014% denne zo sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia a zmluvnú
pokutu vo výške 0,03% denne zo sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, pričom vo zvyšnej časti vo výroku II. (t.j. v časti úrokov z omeškania 0,475% od
20.9.2017 do zaplatenia) žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalobcovia majú voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

22. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, uznesením č.k. 25Co/32/2021-159
zo dňa 8.12.2021 výrokom I. odvolanie proti zamietajúcemu výroku II., ako s poukazom na ust. § 359
CSP neprípustné, s použitím § 386 písm. b) CSP, odmietol a výrokom II. napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania zrušil a v zrušenom
rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rozhodnutí okrem
iného odvolací súd uviedol, že zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom),
ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostnýmspôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky
(peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp.
zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009). V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej

zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu
predmetnej sumy peňazí zo strany žalovaného žalobcami. Odvolací súd zároveň prvoinštančnému súdu
vytkol, že v rozpore s uvedenými právnymi a teoretickými východiskami napriek výslovnému tvrdeniu
žalovaného, že predmetná zmluva o pôžičke bola simulovaným právnym úkonom, ktorá zastierala iný
žalovaným neoznačený právny úkon, čomu by doteraz vykonané dokazovanie a to čo vyšlo v konaní

najavo aj nasvedčovalo, sa touto pre konanie relevantnou otázkou nezaoberal, ani ostatne citované
ustanovenia na vec neaplikoval, neposúdil, či predmetná zmluva o pôžičke mala zastierať iný právny
úkon napríklad uznanie dlhu, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil, čím bol naplnený
odvolací dôvod uplatnený žalovaným v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V dôsledku toho považoavl
záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami bola dňa 19.9.2016 platne uzavretá zmluva o pôžičke,
na základe ktorej žalobcovia žalovanému reálne vyplatili sumu 13.000,- Eur, predčasný a dostatočným

spôsobom neodôvodnený.

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je v danom prípade viazaný ako rozsahom, tak
i odvolacími dôvodmi uplatnenými v podanom odvolaní, bolo posúdiť, či došlo k naplneniu odvolacích
dôvodov, ako sú vymenované v odvolaní žalobcov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci tak, ako sú špecifikované a konkretizované v podanom odvolaní, popísanom
vyššie, so zameraním najmä na spornú otázku, či došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí a teda k vzniku
zmluvy o pôžičke, keď žalobcovia tvrdili, že áno a žalovaný to popieral.

24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, nezistil ani vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,
vychádzajúc z odvolacej argumentácie žalobcov, dopĺňa iba nasledovné:

25. Zo záverov súdu prvej inštancie (ods. 26 preskúmavaného rozsudku) vyplýva, že v konaní nebolo
preukázané, že pri zmluve o pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného alebo
že by zmluva o pôžičke bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Súd teda neprijal záver,
že by žalovaný konal v nedostatku vôle a išlo by o zastretý právny úkon, ako to odvolatelia nesprávne

uvádzajú.

26. Len z toho, že nebolo preukázané tvrdenie žalovaného o absencii jeho vážnej a slobodnej vôle
alebo že by zmluvu podpísal pod nátlakom a v tiesni, ale nemožno vyvodiť odvolateľmi nesprávne
tvrdený záver, že predmetná zmluva o pôžičke platne vznikla. Ako to uviedol už v predchádzajúcom

uznesení odvolací súd a v preskúmavanom rozsudku aj súd prvej inštancie, zmluva o pôžičke je reálnym
kontraktom, ktorý vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky, v danom prípade peňazí veriteľom dlžníkovi
a dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne (obdobne aj NS SR sp. zn. 5Cdo 55/1998, 3Cdo 325/2009). V danej veci bolo preto pre
posúdenie vzniku predmetnej zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu odovzdaniu

predmetnej sumy peňazí žalobcami žalovanému. Žalobcovia tvrdia, že žalovanému reálne poskytli
predmetnú pôžičku, ktorú skutočnosť žalovaný popiera. Na žalobcoch teda spočíva dôkazné bremeno
túto skutočnosť preukázať. Žalobcovia túto skutočnosť preukazovali písomnou zmluvou o pôžičke,
ale najmä písomným vyhlásením žalovaného (podpísaným žalovaným) o prevzatí požičanej sumy,
obe z 19.9.2016. S poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorú odvolací súd bližšie rozobral

vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (v ods. 43) nebolo zásadne v moci žalovaného
preukázať jeho tvrdenia, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže neexistencia niečoho majúca
trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho poskytnutia pôžičky mohol
preukazovaťprostredníctvominýchexistujúcichskutočností,ktorétútonegatívnuskutočnosťpotvrdzujú.Žalovaný tak aj urobil, keď odovzdania a prevzatie pôžičky poprel a tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali
úver v roku 2013, neboli by solventní, aby mu poskytli pôžičku 20.000,- eur a že pôžičku z roku 2013
im nevrátil, preto potvrdenie o jej vrátení z 19.9.2016 nezodpovedá skutočnému stavu veci a bolo by

nelogické, aby si v deň vrátenia prvej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu.

27. Podľa obsahu odvolania žalobcovia nedôvodne pripisujú listinnému dôkazu – vyhláseniu žalovaného
o prevzatí požičanej sumy, vyššiu právnu silu ako iným v konaní vykonaným dôkazom či skutočnostiam,
ktorévyšlivkonanínajavo.Vsporovomkonanísapritomuplatňujekonceptvoľnéhohodnoteniadôkazov

(§ 191 ods. 1 CSP), pričom sa hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a starostlivo sa prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a vierohodnosť každého vykonaného
dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 1 a 2 CSP). Preto tiež platí,
že splnenie dôkaznej povinnosti (napríklad predloženie jedného izolovaného dôkazu na tvrdenie strany)
nemusí automaticky znamenať aj unesenie dôkazného bremena.

28. Prvoinštantný súd pritom podľa odvolacieho súdu postupoval pri hodnotení dôkazov v danej veci
plne v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď všetky dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy
a to jednak každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Nadväzne dospel aj k správnym skutkovým záverom, s ktorými sa
stotožňuje aj odvolací súd, pričom svoje závery aj riadne v súlade s ust. § 220 CSP odôvodnil.

K otázke reálneho odovzdania peňazí z titulu danej pôžičky žalobcami žalovanému prvoinštančný súd
vyčerpávajúco a presvedčivo argumentoval v ods. 30 preskúmavaného rozsudku, na ktorý odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje rozsudku (ako je jeho obsah popísaný vyššie v ods. 7). Na základe
prvoinštančným súdom popísaného bolo potom správne uzavreté, že žalobcovia v konaní jednoznačne
a bez pochybností, napriek existencii vyhlásenia o prevzatí požičanej sumy podpísaného žalovaným,

nepreukázali reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému. Hoci, ako súd uviedol, pri reálnom
poskytnutí sumy žalovanému mali mať možnosť viacerými spôsobmi svoju solventnosť a jej poskytnutie
preukázať, čo ale neurobili.

29. Súd pritom nemusí dávať odpoveď na akékoľvek otázky, hoci súvisiace s predmetom sporu, ale

nemajúce vplyv na výsledok konania a rozhodnutie, nielen s poukazom na zásadu hospodárnosti
konania zakotvenú v čl. 17 základných princípov CSP. Pre potreby rozhodnutia danej veci nebolo
nevyhnutným zisťovať, prečo žalovaný podpísal predmetné vyhlásenie o prevzatí požičanej sumy,
keď prevzatie od počiatku popieral, ak strany pred súdom zrejme zamlčiavali skutočné okolnosti
daného vzťahu. Keďže ostatné dôkazy a skutočnosti, ako ich popísal prvoinštančný súd v ods.

30 svojho rozsudku, vyvracajú, že by predmet pôžičky bol vyplatený žalovanému, keď žalobcovia
nedokázalipreukázaťanito,ževčaseposkytnutiapôžičkyspredmetnousumoufinančnýchprostriedkov
disponovali, teda že v rozhodnom období boli dostatočne solventní, nie je už rozhodujúce z akého
dôvodu žalovaný predmetné prehlásenie podpísal. Pokiaľ žalobcovia aj v odvolacom konaní opakovane
poukazujú na mail od žalovaného, v ktorom uviedol, že šetrí pre nich každé euro, prvoinštančný súd

správne poukázal na to, že tento mail je zo dňa 20.8.2014, teda pred uzavretím zmluvy o danej pôžičke
v roku 2016 a preto ním nemožno preukázať ochotu žalovaného splácať túto pôžičku. Prvoinštančný súd
tiež správne uviedol, že žalobcami predložený výpis z účtu zo dňa 29.10.2015 nepreukazuje solventnosť
a bonitu žalobcov, keďže z neho nie je zrejmé či ide vôbec o účet patriaci žalobcom a navyše stav
na účte je k októbru 2015, čiže bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Žalobcovia teda nijako

nepreukázali, že v rozhodnom období disponovali dostatočným množstvom finančných prostriedkov,
ktoré mohli poskytnúť žalovanému z titulu predmetnej pôžičky.

30. S otázkou prípadnej simulácie daného právneho úkonu sa prvoinštančný súd náležite vysporiadal
v ods. 31 preskúmavaného rozsudku a za situácie, že žalobcovia simuláciu popierali a žalovaný v závere

konania taktiež, pričom v tomto smere strany neposkytli súdu žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by sa
simulácia dala vyvodiť, prvoinštančný súd správne ustálil, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
že predmetná zmluva o pôžičke je simulovaným právnym úkonom.

31. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenierozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,

III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú

ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. S poukazom na všetko vyššie uvedené, v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku
prvoinštančným súdom, po skonštatovaní, že nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených
žalobcami, potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane

závislého a vzhľadom na spôsob prvoinštančného rozhodnutia i vecne správneho výroku II. o náhrade
trov konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím § 387 CSP potvrdil.

33. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na

náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

34. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

36. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto podľa citovaných ustanovení
žalovanému vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešným
žalobcom. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca
výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní

nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).