Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/39/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4222201067
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Kostolanská
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4222201067.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Kostolanskej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: B. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, B., právne zastúpená: JUDr. Iveta Majlingová, advokátka, so sídlom
Pohraničná 7, Komárno, IČO: 34 021 515, proti žalovanému: B.. M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. A.
XXX, R. L., právne zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Pribinova

9, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zaplatenie sumy 4.537,86 eura s príslušenstvom a o vzájomnej
žalobe o zaplatenie sumy 9.549,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti výrokom III. a V.
rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 17C/18/2022-363 zo dňa 30. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 17C/18/2022-363 zo dňa 30.03.2023 v
napadnutom III. a V. výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie v napadnutej časti
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie, rozsudkom označeným v záhlaví, rozhodol tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.537,86 eura s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 3.950,56 eura od 24.03.2022 do 09.11.2022 a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 4.537,86 eura od 10.11.2022 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Ďalším výrokom rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V

poradí tretím výrokom súd prvej inštancie rozhodol o vzájomnej žalobe tak, že žalobkyni uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému sumu 7.463,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.10.2020 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd konanie v časti o zaplatenie
sumy 6.036,58 eura zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,56%
(úspech 55,28%, neúspech 44,72%).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne založil najmä na ustanoveniach § 488, § 493, § 511
ods. 2, 3, § 657, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení po oboznámení sa s obsahom listín tvoriacich súdny spis, súd prvej inštancie ustálil, že
medzi sporovými stranami na jednej strane, ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou a.s., ako veriteľom,

na základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2020 prišlo k poskytnutiu úveru
vo výške 27.000 eur. V čase vzniku tohto záväzku boli žalobkyňa so žalovaným manželia, avšak
ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené na základe rozsudku Okresného súdu v
Komárne sp. zn. 13C/5/2020 zo dňa 21.04.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2020. V
zmysle úverových podmienok boli povinní tento úver splácať mesačnými splátkami v sume 167,80 eura
mesačne, spoločne a nerozdielne. Z bankového výpisu z úveru zo dňa 31.12.2020 bolo preukázané,

že finančné prostriedky zo sporného úveru boli veriteľom vyplatené na bankový účet vedený v SLSP,
a.s., na meno žalobkyne, v dvoch čiastkach a to dňa 27.10.2020 v sume 12.073,17 eura a dňa27.10.2020 v sume 14.926,17 eura (č. l. 39). Na základe výsluchu sporových strán bolo preukázané,
že suma 12.073,17 eura z poskytnutých finančných prostriedkov bola použitá na refinancovanie
predchádzajúcich spoločných úverov sporových strán a z poskytnutých finančných prostriedkov v sume

14.926,17 eura žalovaný žiadne finančné prostriedky neobdržal. Z predmetného výpisu je zároveň
preukázané, že žalovaný uhradil na predmetný úver dňa 27.10.2020 sumu 150 eur na správu poplatku
úveru a žalobkyňa splátku úveru za mesiac 12/2020 vo výške 151,17 eura. Z ďalších výpisov z úveru je
preukázané, že splátky na úver za obdobie 01.01.2021 až 31.12.2021 vykonávala iba žalobkyňa.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je prenechanie
veriteľom dlžníkovi veci určené podľa druhu a to najmä peniaze so záväzkom dlžníka vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Ide o dvojstranný právny úkon, kde forma nie je podstatná,
postačila by aj ústna dohoda. Nevyhnutným predpokladom zmlúv o pôžičke tak ako každej zmluvy je
zhodná vôľa oboch strán. Pôžička je reálny kontrakt, kde okrem samotného uzavretia zmluvy je potrebné
aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi.

5. Následne z vykonaného dokazovania a prednesu sporových strán, ako aj v konaní predložených
listinných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že v zmysle úverových podmienok boli dlžníci
(strany sporu) povinní úver splácať mesačnými splátkami v sume 167,80 eura mesačne, spoločne a
nerozdielne. Podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného zo dňa 27.4.2022 časť prostriedkov z

predmetného úveru mohla byť použitá na splatenie starého spoločného úveru, avšak pokiaľ si žalovaný
pamätá, väčšia časť peňazí mala slúžiť na kúpu staršej nehnuteľnosti, ktorá sa napokon nezrealizovala.
Vtejtočastisvyjadrenímprávnejzástupkynežalovanéhokorešpondujeajsamotnázmluvaosplátkovom
úvere (úvere na bývanie) č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2020, v ktorej sa v časti I. bod 1. pomenovanej
„účel úveru“ uvádza, že suma 11.946,71 eura bola použitá na vyplatenie existujúcich úverov úverom

UNB a suma 15.053,29 eura bola určená na iný účel súvisiaci s nehnuteľnosťou (č.l.12 spisu). Z
bankového výpisu z úveru zo dňa 31.12.2020 bolo preukázané, že finančné prostriedky zo sporného
úveru boli veriteľom vyplatené na bankový účet vedený v SLSP, a.s., na meno žalobkyne, v dvoch
čiastkach a to dňa 27.10.2020 v sume 12.073,17 eura a dňa 27.10.2020 v sume 14.926,17 eura
(č.l.39). Z predmetného výpisu bolo zároveň preukázané, že žalovaný uhradil na predmetný úver

dňa 27.10.2020 sumu 150,- eur na správu poplatku úveru a žalobkyňa na splátku úveru za mesiac
12/2020 vo výške 151,17 eura. Z ďalších výpisov z úveru bolo preukázané, že splátky na úver za
obdobie 01.01.2021 až 31.12.2021 vykonávala iba žalobkyňa. Tvrdenie žalobkyne o poskytnutí pôžičky
žalobcovi dňa 08.12.2013 vo výške 20.000 eur za účelom nákupu motorového vozidla Subaru súd prvej
inštancie za preukázané nemal, nakoľko žalovaný poprel uzatvorenie takejto zmluvy a žalobkyňa o jej

existencii nepredložila žiadne iné dôkazy. Samotný výpis z účtu zo dňa 08.12.2013 s transakciou vo
výške 20.000 eur s poznámkou v správe pre prijímateľa „Kataster plus - B.. A. M.“ nie je dostatočným
dôkazomoexistenciispomínanejpôžičky.Súdprvejinštancietiežpoznamenal,ževpredmetnomobdobí
navyše sporové strany ešte nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ku ktorému prišlo
až 29.04.2020.

6. Tvrdenie žalovaného, že sa podieľal na splácaní úveru od jeho uzavretia do rozvodu manželstva,
t. j. do júla 2021 a to prostredníctvom sumy 700 eur, ktorú poukazoval žalobkyni na jej bankový účet
(výpisy z účtu žalobkyne č. l. 134) súd prvej inštancie vyhodnotil ako sporné a nepreukázané, nakoľko
žalobkyňa toto tvrdenie rozporovala a súdu predložila bankové výpisy, z ktorých je zrejmé, že žalobca

poukazoval mesačne sumy v rozmedzí od 700 eur do 300 eur pravidelne od 02.01.2018 do 01.07.2021,
teda do rozvodu manželstva, ako sa zhodne vyjadrili sporové strany, ktoré boli určené na „domácnosť“.
Nakoľko sporové strany sa nezhodli na tom, že v týchto sumách mala byť zahrnutá aj splátka pôžičky
a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené za trvania manželstva ku dňu 29.04.2020 a k
uzavretiu úveru prišlo až dňa 21.10.2020, súd z predložených dôkazov dospel k záveru, že predmetné

platby nie je možné započítať na časť splátky prislúchajúcu žalovanému. Iná situácia by bola, ak by
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo zrušené, avšak v danom prípade tomu tak bolo.

7. Súd prvej inštancie následne ustálil, že sporové strany uzavreli zmluvu o pôžičke ako spoludlžníci,
splátky úveru sa zaviazali splácať spoločne a nerozdielne a finančné prostriedky z poskytnutého úveru

sú v ich podielovom spoluvlastníctve. V prípade, že žalobkyňa nevydala žalovanému jeho podiel z
poskytnutých finančných prostriedkov a žalovaný úver nespláca, sporové strany mali možnosť vykonať
zmenu v osobe dlžníka tak, aby úver prevzala na seba výlučne žalobkyňa, s tým, že by vyplatila
žalovanému sumu, ktorá mu prináleží, avšak neurobili tak a na súd podali žalobu o zaplatenie jednejpolovicedoposiaľsplatenejčastiúveružalobkyňou.Súdprvejinštanciepretomuselrešpektovaťzmluvný
vzťah veriteľa a sporových strán a nebolo v jeho kompetencii rozhodovať o predmetnom úvere ako
takom, prikázať ho iba žalobkyni, resp. naň vzhliadať ako by bol iba úverom žalobkyne, napriek tomu,

že ho splácala iba sama.

8. Žalobkyňa pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedla, že žalovaný nemal z časti úveru 14.926 eur
k dispozícii žiadnu časť. Túto skutočnosť, vzhľadom na totožné tvrdenia žalovaného súd pokladal za
nespornú. Žalobkyňa uviedla, že tomu bolo tak z toho dôvodu, že túto sumu pokladala za splatenie

údajnej pôžičky v sume 20.000 eur z roku 2013. Nakoľko sa však existencia tejto pôžičky v konaní
jednoznačne nepreukázala a žalobkyňa o jej existencii nepredložila žiadne dôkazy, súd prvej inštancie
na jej existenciu prihliadnuť nemohol a mal za to, že žalovaný z predmetného úveru, ktorý je predmetom
žaloby čerpal jednu polovicu zo sumy 12.073,17 eura, ktorá bola poukázaná na vyrovnanie starých
spoločných úverov sporových strán a zo zvyšnej sumy vo výške 14.926,83 eura, ktorá bola poukázaná
na bankový účet žalobkyne, mu nebola poskytnutá žiadna časť.

9. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalobkyňu na zaplatenie jednej polovice tejto
čiastky, teda 7.463,42 eura (14.926,83 eura : 2 = 7.463,415 eura). Súčasne súd prvej inštancie zaviazal
aj žalovaného na zaplatenie sumy 4.537,86 eura žalovanej, nakoľko v konaní bolo preukázané, že
žalobca sa nepodieľal na splácaní úveru od decembra roku 2020 do októbra roku 2022. Predmetná

suma, ktorú mala žalobkyňa splatiť na úvere od decembra roku 2020 do októbra roku 2022 nebola
žalovanýmrozporovaná,bolapreukázanávýpisomzúverovéhoúčtudo31.12.2022,výpisomzaobdobie
01-03/2022 a za ďalšie obdobie bol jej výpočet uvedený vo vyjadrení právnej zástupkyne žalobkyne
doručeného súdu dňa 14.11.2022. Tento výpočet žalovaný ani jeho právna zástupkyňa nerozporovali,
preto ho súd pokladal za nesporný.

10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa bola v
konaní o zaplatenie sumy 4.537,86 eura plne úspešnou stranou sporu a v konaní o vzájomnej žalobe
o zaplatenie sumy 7.463,42 eur bol úspešnejšou stranou sporu žalovaný (pôvodná vzájomná žaloba o
zaplatenie sumy 13.500,- € bola vzatá späť v časti o zaplatenie sumy 6.036,58 eura, teda konanie bolo

v tejto časti zastavené, čo predstavuje 44,72 %, preto bol žalovaný úspešný v časti 55,28 %, za čo mu
náleží 10,56% nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe o zaplatenie sumy 13.500,- eur). O
výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník súdu v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

11. Lehotu na plnenie súd prvej inštancie určil v súlade s § 232 ods. 3 CSP.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie v III. a V. výroku napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa,
domáhajúc sa zmeny rozsudku v napadnutej časti a zamietnutia vzájomnej žaloby žalovaného.

13. Dôvodila tým, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom
rade zastala ten právny názor, že súd rozhodol o vzájomnej žalobe žalovaného nad rozsah uplatneného
nároku žalovaným. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 27.04.2022 podal voči žalobkyni vzájomnú
žalobu o zaplatenie sumy 3.950,56 eura, ktorú žiadal posúdiť ako započítací prejav. Písomným podaním
zo dňa 26.09.2022 rozšíril vzájomnú žalobu na sumu 9.549,44 eur a petitom sa domáhal, aby súd

zaviazal žalobkyňu k zaplateniu sumy 9.549,44 eura. Súd o rozšírení vzájomného návrhu nerozhodol a
ani nezdôvodnil, prečo o tomto návrhu nerozhodol uznesením. Podaním zo dňa 17.10.2022 žalovaný
čiastočne zobral vzájomnú žalobu voči žalobkyni späť v časti zaplatenia sumy 6.036,58 eura a domáhal
savočižalobkynizaplateniasumy3.512,86eura.Napriekskutočnosti,žežalovanýsivzájomnoužalobou
uplatňoval voči žalobkyni zaplatenie sumy 3.512,86 eura, súd zaviazal žalobkyňu k zaplateniu sumy

7.463,42 eur, čo je podľa názoru žalobkyne nad rozsah uplatneného nároku. Rovnako tak vytýkala
absenciu odôvodnenia, prečo dátum 27.10.2020 bol považovaný za začiatok plynutia omeškania
žalobkyne a to aj napriek tomu, že obe strany v konaní potvrdili, že peňažné prostriedky boli síce
poukázané na účet žalobkyne, ale ako manžel dispozičné právo v tom čase mal aj žalovaný. Súd prvej
inštancie taktiež opomenul skutočnosť, že žalovaný až do podania žaloby od žalobkyne nepožadoval

akúkoľvek sumu z úveru. Sám žalovaný tiež potvrdil, že prostriedky z úveru, t. j. suma 14.926,83 eura
mali slúžiť na nákup inej nehnuteľnosti, preto nebolo možné súhlasiť s názorom súdu, že bola žalobkyňa
povinná vydať žalovanému 1 sumy dňa 26.10.2022, keď im ešte ani nebola poukázaná zo strany banky.
Okrem toho z obsahu listinných dôkazov vyplýva, že peniaze z úveru boli poukázané na účet vedený nameno žalobkyne bankou až dňa 27.10.2020, pričom banka ešte v ten deň z tejto sumy stiahla čiastku 150
eur z titulu poplatkov spojených s poukázaním tohto čerpania a teda výsledná suma, ktorú mali strany z
úveru v skutočnosti obdržať na svoj účet činila čiastku 14.776,83 eura. Bola tiež toho názoru, že súd sa

nevysporiadal ani s listinnými dôkazmi, podľa ktorých žalobkyňa preukazovala svoje tvrdenie, že podiel
zo zostatku poskytnutej pôžičky v celkovej výške 7.388,41 eur nebol prevedený do rúk žalovaného po
tom, ako došlo k zmareniu účelu poskytnutia pôžičky z dôvodu, že žalovaný mal voči nej záväzky z titulu
toho, že mu poskytla pôžičku zo svojich výlučných prostriedkov na kúpu motorového vozidla zn. Subaru,
ktoré si žalovaný zaradil do podnikania a to v celkovej sume 20.000 eur. Žalobkyňa pritom výpisom z

účtu preukázala poskytnutie tejto sumy na podnikateľský účet žalovaného. Žalovaný nepoprel, že mu
tieto prostriedky boli poukázané, nepoprel, že tieto prostriedky tvorili výlučné vlastníctvo žalobkyne a
vzniesol len námietku premlčania a spochybnil, že táto suma mu mala byť poskytnutá ako pôžička. Mala
tiež za to, že pokiaľ by aj súd nemal preukázaný záväzkový vzťah ohľadom tejto sumy ako pôžičky, išlo
by zo strany žalovaného o bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého má žalobkyňa nárok, pričom
nebolo možné prijať argumentáciu, že táto suma je premlčaná. O dôveryhodnosti tvrdenia žalobkyne,

že časť pôžičky, ktorá by mala za iných okolností pripadnúť žalovanému, považovali strany za splatenie
záväzkov žalovaného voči žalobkyni svedčí aj skutočnosť, že si túto čiastku žalovaný voči žalobkyni
nikdy neuplatniť a až v rámci tejto žaloby.

14. Ako ďalší dôvod podania odvolania žalobkyňa uviedla tú skutočnosť, že konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené podľa názoru žalobkyne spočívalo
v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu vzájomnej žaloby, na základe písomného podania zo
dňa 26.09.2022, pričom v odôvodnení rozsudku súd neuviedol, prečo o tomto návrhu nerozhodoval a
ako vzájomnú žalobu s poukazom na jednotlivé podania, v ktorých rozsah vzájomnej žaloby a nárokov
žalovaný menil, súd posudzoval, resp. akým spôsobom sa súd s týmito nárokmi vysporiadal.

15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa s rozsudkom súdu
prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a navrhol, aby odvolací súd tento rozsudok súdu potvrdil.

16. Ďalej uviedol, že akceptoval vykonané dokazovanie a potvrdil, že úver splácala v určitom období len

žalobkyňa, pričom však uviedol, že je ochotný úver splácať, pokiaľ sumu úveru, ktorá bola poskytnutá,
bude mať k dispozícii aj on. Vychádzal z toho, že má dôvod splácať úver len za podmienky, ak peniaze
z úveru mal možnosť aj on využiť. Na základe uvedené si najprv voči žalobkyni uplatnil na zaplatenie
sumu zodpovedajúcu aktuálne uplatnenému nároku žalobkyne vo výške 3.950,56 eura s návrhom na
započítanie, resp. posúdenie ako obrany. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že sa blíži termín, kedy

by prišlo k premlčaniu jeho pohľadávky, rozšíril vzájomnú žalobu až na sumu zodpovedajúcu polovici
pôvodného úveru, teda si uplatňoval už viac ako bola pôvodná suma žalovaná žalobkyňou. Vzájomnou
žalobou si teda žalovaný uplatnil sumu 13.500 eur. Pod ťarchou dôkazov, ktoré následne predložila
žalobkyňa, žalovaný časť vzájomnej žaloby zobral späť, a to po tom, čo bolo preukázané, že na účet
žalobkyne bola poukázaná len suma 14.926,83 eura, keď zvyšok úveru podľa dôkazov žalobkyne

bol použitý na splatenie spoločného staršieho úveru strán sporu. Takto zostala zo strany žalovaného
vzájomnou žalobou uplatnená suma 7.463,42 eura, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalobkyňu v
podstate z dôvodov, ktoré uvádzal žalovaný.

17. Žalobkyňa v odvolaní spochybnila procesný postup súdu, keď poukázala na vzájomnú žalobu

žalovaného, ktorou žalovaný navrhol časť žalovanej sumy započítať so sumou, ktorú si uplatnila
žalobkyňa. Pokiaľ však súd vyhodnotil oba nároky ako samostatné a rozhodol o nich v plnom rozsahu
samostatnými výrokmi, takýto rozsudok súdu je z hľadiska procesného podľa názoru žalovaného
akceptovateľný. Poukázal na skutočnosť, že započítanie už do úvahy ani neprichádza, keďže žalovaný
si svoj záväzok z rozsudku splnil a žalovanú sumu 4.537,86 eura s úrokom z omeškania aj zaplatil.

Skutočnosť, že súd nerozhodol priebežne o pripustení rozšírenia vzájomnej žaloby nie je takou vadou
konania, pre ktorú by mal byť rozsudok súdu prvej inštancie zrušený alebo zmenený, takýto postup súdu
v rámci odvolacieho konania by bol nehospodárny, keď v priebehu celého konania súd konal o nároku
žalovaného v sume 7.463,42 eura a napokon o ňom aj meritórne rozhodol, otázka predmetu konania
teda nebola sporná. Rovnako nezodpovedalo skutočnosti, že by súd rozhodol nad rámec žalovaným

uplatneného nároku, žalovaný si uplatnil na zaplatenie vzájomnou žalobou sumu 7.463,42 eura, že táto
suma nebola započítaná s pohľadávkou žalobcu nie je pre uplatnenú výšku podstatná, a to s poukazom
na akceptáciu rozsudku. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania, tieto si žalovaný uplatnil odo dňa pripísaniasumy úveru vo výške 27.000 eur na účet žalobkyne, kedy mohla polovicu zostatku úveru poukázať na
účet žalovaného, preto aj v časti úroku z omeškania považoval rozhodnutie súdu za správne.

18. Spornou zostala otázka, či žalovaný má nárok na zaplatenie polovice sumy a ktorú žalobkyňa
sama a svojvoľne použila na svoju potrebu, hoci polovica takýchto prostriedkov mala patriť žalovanému,
dokonca žalovaný bol dlžníkom z úveru, nie žalobkyňa, teda úver mal dostať do dispozície celý on a
on mal rozhodnúť o tom, ako s ním naloží. Žalobkyňa ani netvrdila, že by mu peniaze z poskytnutého
úveru nepatrili, len si ich započítala na svoju domnelú a neexistujúcu pohľadávku. Z vykonaného

dokazovania vyplývalo, že žalobkyňa si celú sumu úveru ponechala, táto skutočnosť nebola sporná
a teda nerozporovala, že by mu nejakú sumu z týchto peňazí bola dala. Tvrdila však, že poskytla
žalovanému pôžičku. Žalovaný však popiera od začiatku tohto konania, že by mu žalobkyňa poskytla
pôžičku, že by sa kedykoľvek so žalobkyňou dohodli tak, že uzatvoria čo i len ústne zmluvu o pôžičke,
z ktorej by mala vzniknúť povinnosť žalovaného vrátiť žalobkyni peniaze, ktoré ona poskytla na kúpu
vozidla. Takéto tvrdenie nebolo logické už vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu žili v spoločnej

domácnosti, spoločne uhrádzali náklady na domácnosť, boli manželmi, reč o tom, že by mal žalovaný
vrátiťžalobkynisumu20.000eurvôbecnebolaaužvôbecnieztitulupôžičky.Uvedenéžalobkyňazačala
tvrdiť až po rozpade manželstva a ukončení spolužitia. Samotná skutočnosť, že na účet žalovaného
bola dňa 08. 12. 2013 poukázaná suma 20.000 eur nie je dôkazom o uzavretí zmluvy o pôžičke.
Okrem toho opakovane vzniesol námietku premlčania. Navyše poukázal na to, že žalobkyňa tvrdila, že

sumu žalovanému nevyplatila z dôvodu, že si ju započítala na svoju pohľadávku, pochádzajúcu z roku
2013, avšak listom zo dňa 12.12.2022 vyzvala žalovaného, aby jej zaplatil sumu 20.000 eur z údajnej
pôžičky, a to z tej istej, o ktorej tvrdila, že si ju uspokojila zo sumy 14.926 eur. Okrem toho, keďže
nebola dohodnutá žiadna splatnosť pôžičky, nemohla nastať skôr, ako žalobkyňa žalovaného vyzvala
na zaplatenie, čo však až do dňa 12.12.2022 neurobila, teda v čase poskytnutého úveru by ani nebola

pohľadávkažalobkynevzmysle§563Občianskehozákonníkasplatnáanemohlodôjsťkjejzapočítaniu,
hoci aj neformálne, keďže žalobkyňa žiadny započítací prejav neurobila.

19. Ďalšie písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa v zmysle § 374 ods. 1 CSP nepodala.

20. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok -
ďalej len "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") po zistení, že sú splnené všetky procesné podmienky
prípustnosti odvolania a jeho vecného prejednania, preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnutý III. a V. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, a to
v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380

ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie, v preskúmavaných častiach III. a V. výroku, je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie

dňa 24.03.2022, domáhala zaplatenia sumy 3.950,56 eura s 5% - ným úrokom z omeškania počnúc
odo dňa podania žaloby v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov
konania. Dôvodila tým, že za obdobie od decembra 2020 do 13.03.2022 z titulu splátok úveru zaplatila
Slovenskej sporiteľni a.s. na splátkach sumu 7.901,13 eura. Podaním zo dňa 27.04.2022 žalovaný podal
vzájomnú žalobu podľa § 147 ods. 2 CSP, ktorú navrhol posúdiť ako procesnú obranu a uplatnil si proti

žalobkyni na zaplatenie sumu 3.950,56 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.04.2022 do
zaplatenia. Navrhol teda, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100%. K uvedenému žalobkyňa navrhla, aby súd vzájomný návrh žalovaného zamietol. Podaním zo dňa
26.09.2022 žalovaný navrhol, aby súd pripustil rozšírenie jeho vzájomnej žaloby o sumu 9.549,44 eura s
úrokomzomeškaniavovýške5%ročnezuvedenejsumyod27.10.2022aajspoukazomnazapočítanie

urobené na základe vzájomnej žaloby do výšky žalovanej sumy podaním zo dňa 27.04.2022 navrhol,
aby súd žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 9.549,44 eura s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne od 27.10.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Následne podaním zo dňa 17.10.2022 zobral žalovaný vzájomnú žalobu späť v časti o zaplatenie sumy
6.036,58 eura a navrhol, aby v dôsledku započítania súd žalobu zamietol a v časti sumy 3.512,86

eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.10.2020 do zaplatenia zaviazal žalobkyňu na
zaplatenie sumy žalovanému. Žalobkyňa vyjadrila súhlas so späťvzatím žaloby žalovaného v časti o
zaplatenie sumy 6.036,58 eura a podaním zo dňa 09.11.2022 požiadala, aby súd pripustil zmenu žaloby,
v rámci ktorej sa domáhala zaplatenia sumy 4.537,86 eura s 5%-ným úrokom z omeškania zo sumy3.950,56 eura od 24.03.2022 do 09.11.2022 a zo sumy 4.537,86 eura od 10.11.2022 až do zaplatenia.
Na pojednávaní konanom dňa 08.03.2023 súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil návrh
na zmenu petitu žaloby, ktorá bola doručená súdu dňa 14.11.2022 v znení: Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť

žalobkyni sumu vo výške 4.537,86 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
3.950,56 eura od 14.03.2022 do 09.11.2022 a zo sumy 4.537,86 eura od 10.11.2022 až do zaplatenia,
všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

22. S poukazom na uvedené a tiež odvolacie námietky žalobkyne, namietajúce prekročenie rozsahu

vzájomnej žaloby žalovaného v III. výroku napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vzájomnej žaloby je v jeho podstatných skutkových
a právnych záveroch nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie si neujasnil predmet vzájomnej
žaloby a rozsah procesnej obrany, ako ani nezdôvodnil právne posúdenie vzájomnej žaloby, a teda aj
nedostatočne zistil skutkový stav, týkajúci sa vzájomnej žaloby, t. j. kedy k bezdôvodnému obohateniu
zo strany žalobkyne došlo.

23. Ohľadom vzájomnej žaloby odvolací súd poukazuje na tieto ustanovenia:

Podľa § 147 ods. 1 CSP, žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.

Podľa § 147 ods. 2 CSP, vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje
svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca;
inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

Podľa § 147 ods. 3 CSP, na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe.

Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

24. Mal tiež za to, že v záujme hospodárnosti konania umožnil Civilný sporový poriadok, aby si žalovaný
svoj prípadný nárok voči žalobcovi efektívne uplatnil vzájomnou žalobou. Vzájomná žaloba nie je

podmienená súhlasom žalobcu a môže byť podaná aj proti jeho vôli. Vo svojej podstate je vzájomná
žaloba štandardnou žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už začatom
spore. Pri vzájomnej žalobe musí ostať zachovaný pôvodný okruh sporových strán, ktorý bol vymedzený
žalobou. Na vzájomnú žalobu je teda legitimovaný výlučne žalovaný a musí smerovať proti žalobcovi.

25. Vzájomnou žalobou nie je v procesnom zmysle kompenzačná námietka žalovaného, ktorou si s
hmotnoprávnymi účinkami započítava svoju pohľadávku proti pohľadávke žalobcu, pokiaľ nie sú splnené
podmienky uplatnenia vyššieho nároku podľa § 147 ods. 2 CSP. Pokiaľ medzi stranami ide o vzájomné
pohľadávky na plnenie rovnakého druhu (typicky peňažné plnenie), z povahy vzájomnej žaloby vyplýva,
že žalovaný pôvodne žalobou uplatnenú pohľadávku žalobcu popiera. Inak by bol jeho procesný úkon

z hľadiska obsahu de iure kompenzačnou námietkou, ktorou dochádza podľa hmotného práva k zániku
záväzku a povahu vzájomnej žaloby má iba prevyšujúci nárok žalovaného, ak je jeho pohľadávka
uplatnená vo väčšom rozsahu ako pohľadávka žalobcu.

26. Ak teda žalovaný žalobou uplatnený nárok popiera, nemožno procesný úkon, ktorým sa v

prebiehajúcom konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku podľa § 147
ods. 2 CSP. V takom prípade ide vždy o vzájomnú žalobu, a to aj pokiaľ je žalovaným uplatňovaná
nižšia pohľadávka než je žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu. Pokiaľ však žalovaný, ktorý inak
nárok žalobcu nepopiera, vznesie v sporovom konaní kompenzačnú námietku, súd ju posúdi podľa
predpisov hmotného práva. Samotná kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle

§ 152 CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany. Z procesného hľadiska platí,
že námietka započítania zo strany žalovaného nie je vzájomnou žalobou, pokiaľ je takýmto spôsobom
uplatňovaná nižšia alebo rovnaká pohľadávka, ako je pohľadávka žalobcu. Procesný charakter obrany
žalovaného prostredníctvom kompenzačnej námietky determinuje aj postup a rozhodnutie súdu, pokiaľide o uplatnenú pohľadávku. Ak súd vyhodnotí započítanie pohľadávky ako platný úkon s riadnymi
právnymi účinkami, zamietne z tohto dôvodu žalobu do výšky navzájom zaniknutých záväzkov. Vo
zvyšku žalobe vyhovie. Za žiadnych okolností však súd pri tejto procesnej obrane osobitne nerozhoduje

o pohľadávke uplatnenej žalovaný na započítanie.

27. Za predpokladu, že úkon žalovaného spĺňa kritéria započítania pohľadávky v konaní, avšak ním
uplatnená pohľadávka prevyšuje pohľadávku žalobcu, ide o vzájomnú žalobu v zmysle § 147 ods. 2
CSP. Z procesného hľadiska je za vzájomnú žalobu považované iba uplatnenie pohľadávky žalovaného

v prevyšujúcej časti. Vo zvyšku, teda do úrovne žalobcovej pohľadávky, ide naďalej iba o prostriedok
procesnej obrany.

28. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

29. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci pritom nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného
rozhodnutia v zmysle citovaného § 220 ods. 2 CSP, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je
esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z
hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou
súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesťpresvedčivéadostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené,rozsahtejtopovinnostisamôže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998).

30. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu
základnéhoprávanaspravodlivékonaniepodľačlánku46ods.1ÚstavySRačlánku6ods.1Dohovoruo
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“.

31. Preskúmajúc odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku v III. a V. výroku v súlade s vyššie
citovaným zákonným ustanovením a jeho výkladom, bol odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie
sa ním dôsledne neriadil. V prvom rade je potrebné vytknúť absenciu zdôvodnenia rozsahu vzájomnej
žaloby, resp. procesnej obrany žalovaného, v dôsledku čoho nie je možné ani preskúmať, či súd

prvej inštancie rozhodol v súlade so vzájomnou žalobou, alebo nad jej rozsah. Následne je potrebné
vytknúť absenciu právneho posúdenia vzájomnej žaloby, ktorá síce skutkovo vymedzená bola, avšak
absentovalojejprávneposúdenie,naktorénáslednenadväzujeajposúdenie,kedysažalobkyňadostala
do omeškania s úhradou sumy, predstavujúcou vzájomnú žalobu. Aj v tomto prípade úplne absentovalo
zdôvodnenie, čo bolo vytýkané aj žalobkyňou v odvolaní. Keďže z odôvodnenia rozsudku v časti výroku

III. a V. nie je možné zistiť vyššie uvedené skutočnosti, dôležité pre rozhodnutie, je potrebné dospieť k
záveru, že odôvodnenie rozsudku v napadnutých častiach je neúplným, čo zároveň bráni odvolaciemu
súdu rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach riadne preskúmať.32. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nesprávnym procesným postupom
súduprvejinštancie,spočívajúcimvnedostatočnom(neúplnom)odôvodnenírozhodnutiavnapadnutých
častiach v súlade so zákonnými požiadavkami, došlo k znemožneniu stranám sporu realizovať ich

procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na to, že súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v relevantných
záveroch neodôvodnil právne, ako ani vecne a tiež si neujasnil predmet vzájomnej žaloby, resp.
procesnej obrany, nie je možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím
súdom.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých
častiach, týkajúcich sa III. a V. výroku (t. j. aj výroku týkajúceho sa nároku na náhradu trov konania)
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces zrušil a podľa § 391
ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

34. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názorom
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude ujasniť si predmet vzájomnej žaloby a v súlade s
procesnou normou vykonať všetky procesné úkony, ako aj navrhnuté dôkazy, a následne opätovne
vyhodnotiť skutkový stav, podriadiť ho pod príslušnú právnu normu, pričom svoj postup riadne zdôvodní
a vysporiada sa tiež s námietkami strán sporu. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí bude dbať na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a
ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany konania na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán konania, prezentovanými aj v priebehu odvolacieho konania. Svoj právny záver súd zdôvodní zo

zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné
arelevantnéargumenty,abyriešeniekonkrétnehoprávnehoproblémubolojasnéazreteľnedané(porov.
rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, vrátane náhrady trov

tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

36. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).