Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/151/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108213999
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8108213999.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R. H. - CORYN, IČO: 32925042, R., H. 8,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľákom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanému Lesy
Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36038351, Banská Bystrica, Námestie SNP 8, vo veci týkajúcej
sa Odštepného závodu Prešov, Prešov, Obrancov mieru 6, zastúpenému advokátom JUDr. Marekom
Morochovičom, Bratislava, Krížna 56, o zaplatenie 12 712,89 eura s príslušenstvom, vedenom na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25C/159/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 13. januára 2022 sp. zn. 14Co/5/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „prvostupňový súd" alebo „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 6.
novembra 2017 č. k. 25C/159/2008-884 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 12 712,89 eura
s bližšie určeným príslušenstvom a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100%.
1.1. Právne poukázal na ustanovenia § 22 ods. 1 písm. c), ods. 2 prvá veta zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 20, § 21 ods. 5, §

23 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom k 1. októbru 2008, ďalej na § 14 ods.
5, § 16 ods. 2 písm. d/ vyhlášky Ministerstva financií, cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky
č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného
užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov, v spojení s článkom 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základe ktorých ustanovení

prvostupňový súd žalobe žalobcu vyhovel.
1.2. V podstatnom uviedol, že náhrada poskytnutá žalobcovi za nájom podľa zákona o pôde by bola
neprimerane nízka, keďže by vychádzala z ceny určovanej podľa vyhlášky č. 205/1988 Zb., pričom táto
cena bola v súlade s vyhláškou určená na 3,- Sk za m2 (teda 0,099 € - zaokrúhlene 0,1 €), bez ohľadu
na zmenené ceny výkonov a dreva na trhu. Pritom, použitie výnosovej metódy aj pri určení nájmu zo
zákonabolovčaseukončenianájomnéhovzťahumedzistranamimožné.Prvostupňovýsúdkonštatoval,

že spôsob určenia nájomného nebol na vlastníkovi, ale na žalovanom, ktorý sám stanovil spôsob jeho
určenia. Bol to práve žalovaný, ktorý zvolil vo všetkých zmluvách spôsob určenia nájomného výnosovou
metódou,ktorájepodľainternýchpredpisovžalovanéhoprenehovýhodnejšia.Prvostupňovýsúdnezistil
žiadnu potrebu všeobecného záujmu dostatočne silnú na to, aby opodstatňovala nízke nájomné bez
akéhokoľvek vzťahu k skutočnej cene vyťaženého dreva. V predmetnom spore preto akceptoval výšku
nájomného určenú výnosovou metódou a neprihliadol na znalecké posudky, ktoré určovali cenu nájmu

podľa neplatnej vyhlášky z roku 1988.2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovaného ostatným rozsudkom z
13. januára 2022 sp. zn. 14Co/5/2021 (ďalej aj „napadnuté odvolacie rozhodnutie"), po zrušení jeho
predchádzajúceho rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd"

alebo„dovolacísúd")z27.júla2021sp.zn.7Cdo/95/2020,zmenilprvostupňovýrozsudoktak, žežalobu
zamietol a sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2.1. Odvolací súd najskôr uviedol, že žalobca písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 18.
novembra 2021 (č. l. 1161 spisu) oznámil súdu, že dňa 19. júna 2018 mu bola žalovaným zaplatená
suma 26 487,57 eura, ktorá pozostávala (i) z istiny vo výške 12 712,89 eura a (ii) z úroku z omeškania za

obdobie od 23. júla 2007 do 19. júna 2018 vo výške 13 774,68 eura. Odvolací súd následne vyzval obe
strany konania s odkazom na ust. § 382 CSP, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 559 OZ a § 217
ods. 1 CSP. Žalobca v súvislosti s uvedenou výzvou opakovane žiadal, aby súd posúdil uplatnený nárok
žalobcu ako opodstatnený (pretože žalobca disponuje hmotnoprávnym nárokom), a takto aj prihliadal na
plnenie, ktoré bolo žalobcovi poskytnuté zo strany žalovaného. Ak je zrejmé, že dlh (nárok žalobcu) bol
dôvodný a zanikol jeho splnením, pri aplikácii § 559 OZ je možné žalobu zamietnuť a priznať žalobcovi

nárok na náhradu trov konania, pretože žaloba bola podaná dôvodne.
2.2. Na prejednanie odvolania odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie.
Žalobca žiadal vyhodnotiť opodstatnenosť uplatneného nároku, na čo žalovaný reagoval s poukazom
na procesnú nemožnosť pojatia takéhoto stanoviska súdu do výroku súdneho rozhodnutia. Žalobca s
odôvodnením opodstatnenosti uplatňovaného nároku žiadal priznať nárok na náhradu trov konania. Obe

sporové strany sa stotožnili v tom, že s prihliadnutím na uvedené žalovaným realizované plnenie (aj
so zreteľom na použiteľnú judikatúru týkajúcu sa ust. § 217 ods. 1 CSP) nemožno žalobe o plnenie už
vyhovieť, pretože by sa tým neprípustne založil exekučný titul na opätovné vymáhanie nároku. Sporové
strany sa nezhodli len v otázke rozhodovania o nároku na náhradu trov konania.
2.3. Odvolací súd ďalej uviedol, že aj keď v zásade preskúmaval prvostupňový rozsudok podľa stavu,

ktorý tu bol v čase jeho rozhodovania, musel napriek tomu rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom
v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP). Musel teda zohľadniť všetky skutočnosti významné pre
rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri bod 2.1.). Súdna
prax, na ktorú odvolací súd už poukázal vo výzve adresovanej sporovým stranám, je už jednotná v
tom, že ak na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu, ktorý bol

následne zrušený, zaplatil žalovaný žalobcovi prisúdenú čiastku, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť
pri novom prejednaní veci. Ak bola uplatňovaná pohľadávka zaplatená, odvolací súd vychádzajúc
zo stavu existujúceho v čase vyhlásenia jeho rozsudku, nemá inú možnosť ako žalobu zamietnuť,
a to aj v tých prípadoch, ak by dospel k záveru, že nárok je opodstatnený. Ak by odvolací súd v
rozpore s týmto uvedeným pravidlom priznal svojim novým rozsudkom žalobcovi právo na zaplatenie

pohľadávky, ktorá už bola zaplatená, založil by tým neprípustne exekučný titul na jeho opätovné
vymáhanie (napr. 8Cdo/30/2017, 2Cdo/195/2017, 7Cdo/85/2013 alebo aj rozsudok Najvyššieho súdu
ČR 28Cdo/661/2013). Z podobných záverov vychádza aj nález Ústavného súdu SR II.ÚS 18/2016. Za
takéhoto stavu neostala odvolaciemu súdu iná možnosť len rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo
žalobe vo veci samej vyhovené zmeniť a žalobný návrh zamietnuť (§ 388 CSP).

2.4. Pre záver o zamietnutí žaloby postačovali skutočnosti, ktoré vyplynuli z nepochybne zisteného
stavu o tom, že pohľadávka, ktorá bola predmetom tohto konania po predchádzajúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, bola žalovaným splnená. Rešpektujúc náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku
tak, ako vyplývajú aj pre rozsudok odvolacieho súdu z aplikácie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP (s
použitím ust. § 378 ods. 1 CSP) odvolací súd poukázal na to, že už len skutočnosti o nepochybne

realizovanom plnení viedli aj pri rešpektovaní konštatovaných záverov z judikatúry súdov k tomu, že
postačuje pre zdôvodnenie rozhodnutia o zmene rozsudku súdu prvej inštancie uvedené zistenie o
zaplatení nárokov po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že
povinnosťou súdu je podľa okolností veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Nie je povinnosťou
súdu vyporiadať sa so všetkými argumentami sporových strán, ale len s tými, ktoré môžu mať vplyv na

samotné rozhodnutie. Za súčasného stavu nebolo preto relevantného dôvodu pre účely rozhodovania vo
veci samej zaujímať stanovisko k opodstatnenosti, či neopodstatnenosti podanej žaloby. Určujúcim bolo
lento,žepohľadávka,ktorúžalobcauplatňovalzmenenoužaloboubolapopredchádzajúcomrozhodnutí
súdu zaplatená. Procesný poriadok nedáva priestor pre to, aby súd vo výroku rozhodnutia konštatoval
to, že či nárok bol uplatňovaný opodstatnene alebo pre uplatňovanie takéhoto nároku neexistovali

procesné a najmä hmotnoprávne podmienky. Vo výroku tohto rozhodnutia odvolacieho súdu odvolací
súd vyslovil ako rozhodol a z odôvodnenia musí vyplynúť prečo tak rozhodol. Odvolací súd dôvod, pre
ktorý zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol pomenoval práve zo skutkových okolností,ktoré vyplynuli v priebehu tohto odvolacieho konania po zrušení predchádzajúceho rozsudku dovolacím
súdom.
2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu jeho predchádzajúce rozhodnutie, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvej inštancie, malo charakter deklaratórneho rozhodnutia. Zrušenie právoplatného rozhodnutia
deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia,
pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom
základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by založilo samo o sebe právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky (nález ÚS SR

II.ÚS 18/2016-78). Odvolací súd uzavrel, že predmetom tohto konania nebolo posudzovanie
prípadného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nebolo teda potrebné v dôvodoch tohto
rozhodnutia dať odpoveď na to, či žalovaným realizované plnenie spočívalo na reálne existujúcom
hmotnoprávnom základe. Relevantným pre toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo to, že pohľadávka
po predchádzajúcom rozhodnutí súdu, ktoré bolo následne zrušené dovolacím súdom, bola zaplatená.
Na toto odvolací súd prihliadal pri aplikácii ustanovenia § 217 ods. 1 CSP.

2.6. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania odvolací súd uviedol, že porovnávajúc to, čo žalobca
žalobou uplatňoval a výsledok tohto konania pojatý do rozhodnutia o podanej žalobe, svedčí záveru o
tom, že úspešným v tomto konaní bol žalovaný. Žalobcov neúspech s uplatňovanou žalobou súvisel
s tým, že žalovaný mu po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu žalovanú pohľadávku plnil.
Žalobca na toto plnenie nereagoval procesným úkonom, ktorým by nežiadal súd už rozhodovať o

podanej žalobe. Ak bol žalobný návrh zamietnutý pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP, procesným
výsledkom (víťazstvom) v tomto konaní je úspech žalovanej strany. Z ustanovenia § 257 CSP však
vyplýva moderačné oprávnenie súdu, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uvedené ustanovenie teda predstavuje odchýlku od
zásady zodpovednosti za výsledok, či od zásady zodpovednosti za zavinenie, ktoré sa aplikuje pri

zastavení konania (viď § 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon
bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Už dnes ustálená judikatúra

(napr. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, či 3MCdo/46/2012 ) judikuje to, že ustanovenie § 257 CSP
nezakladá voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale dáva súdu možnosť, či povinnosť skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. V predmetnej veci, ktorá sa
viedla na súde prvej inštancie od roku 2008 boli uplatňované nároky, ktoré napokon v roku 2018 boli

žalovanou stranou žalobcovi zaplatené. Žalobca nereagoval na toto plnenie procesným úkonom, ktorým
by sa už nedožadoval rozhodnutia v predmetnej veci meritórnym rozhodnutím. Skutkové okolnosti,
ktoré privodili záver o zamietnutí žaloby, boli dané súdu na vedomie až po kasačnom rozhodnutí
dovolacieho súdu. Plnenie žalovaným realizované pre žalobcu nebolo oznámené ani dovolaciemu súdu.
Strany toto oznámili odvolaciemu súdu až po osobitnej výzve odvolacieho súdu, či nedošlo k zmene

skutkových okolností, ktoré tvorili základ predchádzajúceho, neskôr zrušeného rozhodnutia dovolacím
súdom. Priznanie náhrady trov konania žalovanému ako úspešnému v tomto konaní by bolo z tohto
hľadiska podľa záverov odvolacieho súdu nespravodlivým a neprimerane tvrdým opatrením vo vzťahu
k žalobcovi. Za takéhoto stavu, aj keď procesný výsledok tohto konania by v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP zakladal nárok na náhradu trov konania žalovanej strane, odvolací súd tieto skutočnosti mal

nazreteliakodôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorépriaplikáciiustanovenia§257CSPvýnimočne
viedli k nepriznaniu náhrady trov ani žalovanému, ktorý by inak nárok na náhradu trov konania podľa
zásady úspechu mal. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania ako neúspešnému v konaní nárok na
náhradu trov konania nemohol byť priznaný (viď vyššie uvedené ustanovenie § 255 ods. 1 CSP). Preto
odvolací súd sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ"), ktoré
odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám, keď odvolací súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ v spojení s § 431 ods. 1 CSP a tiež tým, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Navrhol, aby najvyšší
súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1.Vsúvislostisdovolanímpodľa§420písm.f/CSPžalobcanamietal,žeodvolacísúdsavodôvodnení
napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s otázkou, či nárok žalobcu bol dôvodný. Odvolací súdnepreskúmal rozsudok súdu prvej inštancie (napadnutý odvolaním zo strany žalovaného) a či návrhom
na začatie konania uplatnený nárok právnej predchodkyne žalobcu (postúpený na žalobcu) bol dôvodný
a ak áno, v akom rozsahu. Dovolaním napadnuté rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a zmätočné.

3.2. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 432 ods. 1 CSP) žalobca - bez
označeniabližšiehodovolaciehodôvoduuvedenéhov§421ods.1CSP -poukázalnanesprávnyprávny
záver odvolacieho súdu, vyslovený v bodoch 40 a 41 jeho dôvodov a týkajúci sa rozhodnutia o trovách
konania „Porovnávajúc to, čo žalobca žalobou uplatňoval a výsledok tohto konania pojatý do rozhodnutia
o podanej žalobe, svedčí to záveru o tom, že úspešným v tomto konaní bol žalovaný. Žalobcov neúspech

s uplatňovanou žalobou súvisel s tým, že žalovaný mu po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu žalovanú pohľadávku plnil. Žalobca na toto plnenie nereagoval procesným úkonom, ktorým by
nežiadal súd už rozhodovať o podanej žalobe. Ak bol žalobný návrh zamietnutý pri aplikácii ust. § 255
ods. 1 CSP, procesným výsledkom (víťazstvom) v tomto konaní je úspech žalovanej strany ... Žalovaná
strana podľa predchádzajúcich záverov vyplývajúcich z aplikácie ustanovenia § 255 ods. 1 CSP má
právo na náhradu trov konania (na základe zásady úspechu v konaní)....".

3.2.1. Podaním z 19. apríla 2022 žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným nesprávnym právnym
posúdením veci (bod 3.2.) upresnil právnu otázku takto: „Má žalobca nárok na náhradu trov konania keď
žalovaný plnil (na základe právoplatného rozsudku, ktorý bol následne dovolacím súdom zrušený) a v
čase opätovného prejednania veci odvolacím súdom už (žalovaným uhradený) dlh splnením zanikol na
základe čoho súd rešpektujúc zásadu viazanosti stavom v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 CSP) žalobu

zamietol...?". V tejto súvislosti potom uviedol, že „ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 649/2018-11, sp. zn. I. ÚS
56/2017-12, v spojení s nálezom sp. zn. I. ÚS 192/2015, uznesením sp. zn. II. ÚS 317/09 a sp. zn. III. ÚS
388/2018) sme toho názoru, že ak by sa KS PO bol v odôvodní rozhodnutia vysporiadal ako s odvolaním

žalovaného, tak aj s uplatneným nárokom žalobcu, ako dôvodným, mal žalobcovi ako úspešnej strane
sporu priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu ...Žalobca pritom nemal povinnosť (po
splnení dlhu zo strany žalovaného) zobrať žalobu späť a na druhej strane to bol práve odvolací súd, ktorý
bol povinný sa s uplatneným hmotnoprávnym nárokom žalobcu vysporiadať v odôvodnení napadnutého
rozsudku (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/85/2013) zo dňa 09.04.2014. Dovolaním napadnuté

rozhodnutie, je preto v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v zmysle
vyššie uvedeného rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/85/2013 a rozhodnutí zhrnutých v bode 46. tohto
dovolania".

4. Žalovaný vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie odmietnuť a priznať mu

náhradu dovolacích trov. Uviedol, že odvolací súd dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
odôvodnil svoje rozhodnutie a to aj vo vzťahu k dovolateľom namietanému postupu odvolacieho súdu pri
hodnotení skutkovej a právnej situácie v prejednávanej veci v čase jeho rozhodovania. Odkaz dovolateľa
na dovolacie rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/85/2013 z 29. marca 2018, ktorým odôvodňuje dôvodnosť
dovolania, žalovaný považoval za nepochopenie tohto rozhodnutia.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP
7. Žalobca v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP namietal, že odvolací súd sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s otázkou, či nárok žalobcu bol dôvodný. Dovolaním
napadnuté rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a zmätočné (bod 3.1.).

8. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.8.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

8.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
10.1. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

11. V zmysle vyššie uvedeného rovnako tak v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na
požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.11.1. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí
zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s
nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení

vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
11.2. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah
napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v
odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu

prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj
pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.

12. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedáva
podklad pre tvrdenie dovolateľa, že v rozsahu jeho dovolacích výhrad nespĺňa požiadavku riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia a že je nepreskúmateľné resp. arbitrárne (body 3.1. a 7). Dovolaním

napádané rozhodnutie, ktoré sa týkalo zamietnutia žaloby totiž dostatočným spôsobom uvádza skutkový
i právny stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, najmä vzhľadom na situáciu, ktorá v
priebehu ostatného odvolacieho prieskumu nastala, t. j. že žalovaný žalovanú istinu a príslušenstvo po
predchádzajúcom odvolacom rozhodnutí žalobcovi uhradil, na ktorú procesnú a hmotnoprávnu zmenu
odvolací súd sporové strany osobitne upozornil tak postupom podľa § 382 CSP, ako aj na nariadenom

odvolacom pojednávaní. V tomto ohľade poukázal tiež na rozhodovaciu prax dovolacieho a ústavného
súdu (body 12 až 26 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Zdôrazniac, že pre rozsudok je rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia (217 ods. 1 CSP) odvolací súd, vzhľadom na to, že žalovaná pohľadávka
bola zaplatená zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu zamietol. Zároveň pre zdôvodnenie rozhodnutia
o zmene prvostupňového rozsudku považoval za postačujúce uvedené zistenie o zaplatení nárokov po

predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu (body 27 až 35 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).
Myšlienkový postup odvolacieho súdu bol preto v odôvodnení dostatočne vysvetlený a odvolací súd
odôvodnil zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Nosné dôvody
zamietnutia žaloby uvedené odvolacím súdom nemožno v okolnostiach posudzovanej veci považovať
za celkom zjavne nedôvodné, ani za arbitrárne, či právne nekonformné. Dovolateľ preto nedôvodne

argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné) resp.
arbitrárne. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutiepodľapredstávsporovejstrany,alelento,žehoneodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP
13. Žalobca v podanom dovolaní namietal tiež nesprávne právne posúdenie výroku odvolacieho
rozhodnutia o trovách konania (pozri body 3.2. a 3.2.1.). Žalobca (kvalifikovane zastúpený advokátom)
síce explicitne neuviedol, ktorý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP mal na mysli,
avšak najvyšší súd (aj) za pomoci interpretačného pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil,

že podstatným bolo opísanie rozhodujúcich okolností nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutia
odvolacieho súdu o trovách konania. Odvolací súd sporovým stranám nepriznal nárok na ich náhradu,
pričom žalobca argumentoval tým, že trovy konania mu mali byť priznané.

14. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (písm. a), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm.
b) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c).
14.1. Podľa § 421 ods. 2 CSP nie je dovolanie podľa odseku 1 prípustné tiež vtedy, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania (§ 357 písm. m/ CSP).

15. Keďže v preskúmavanej veci dovolanie žalobcu odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania, prieskum ktorého je dovolacím
súdom z hľadiska (ne)správneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 2 CSP vylúčený, najvyšší

súd dovolanie v tejto časti považoval za neprípustné.

16. Pre prípad, že žalobca v súvislosti s výrokom odvolacieho súdu o trovách konania namietal (tiež)
nedostatočné odôvodnenie, či nepreskúmateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia (§ 420 písm. f/CSP) najvyšší súd s poukazom na už vyššie uvedené východiská (body 8 až 12), ako aj dôvody uvedené
odvolacím súdom (body 37 až 42 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia) zotrváva aj v tomto prípade
na závere, že nosné dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania nemožno považovať za

celkom zjavne nedôvodné, ani za arbitrárne, či právne nekonformné.

17. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

18. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá

CSP).

19. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.