Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. október 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 18SKomp/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113212729
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:1113212729.1

Uznesenie

Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky zložený z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,
Mgr. Dušana Čima, JUDr. Jaroslavy Fúrovej (sudkyňa spravodajkyňa), JUDr. Nory Halmovej, JUDr.
Jany Haluškovej, Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v kompetenčnom spore
medzi Krajským súdom v Bratislave ako správnym súdom a Okresným súdom Bratislava I, vedenom

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Sa/47/2022, vo veci žalobkyne Mgr. Oľgy Zambojovej,
SPECTRUM, Krížna 4076/21, Bratislava - Staré mesto, IČO: 44 931 018, proti žalovanému Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, IČO: 30 853 788, o zaplatenie
10,10 eura s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Na prejednanie veci je daná právomoc správneho súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 9. apríla 2013 domáhala, aby
žalovanémubolauloženápovinnosťzaplatiťžalobkynisumu10,10euraspolus9%úrokomzomeškania
z tejto čiastky od 13. mája 2010 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že vychádzajúc z ustanovenia
§ 60 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov jej vznikol nárok na poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov
chráneného pracoviska, za ktoré sa považujú okrem iného aj nájomné náklady a náklady na služby s

nájmom spojené. V tejto súvislosti uviedla, že podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej
medzi ňou ako nájomcom a spoločnosťou ITB Perspective spol. s r.o. ako prenajímateľom uzavretou
dňa 22. januára 2010 nájom začal 1. februára 2010, pričom zmena postavenia chráneného pracoviska
bola podľa názoru žalobkyne nesprávne priznaná až od 4. februára 2010, na základe čoho jej odporca
nepreplatil prvé tri dni faktúry za nájomné v sume 202,31 eura s odôvodnením, že zmena sídla v jej
živnostenskom liste bola živnostenským úradom vykonaná ku dňu 4. februára 2010.

2. Okresný súd Bratislava I (v ďalšom aj „okresný súd“) listom z 18. mája 2022 spor postúpil podľa §
43 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej
aj „CSP“) Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu. Urobil tak na základe žalovaným dňa
13. apríla 2022 vznesenej námietky vecnej nepríslušnosti. Posúdiac charakter právneho vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným, ktorým je orgán štátnej správy, a zároveň predmetu konania mal za to, že

ide o verejnoprávnu vec upravenú právnymi predpismi správneho práva, a teda orgánom príslušným na
prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu je Krajský súd v Bratislave. Poukázal tiež na rozhodnutie
kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/32/2018 zo dňa 18. júna
2019.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) s postúpením veci nesúhlasil, preto podľa § 18 ods.

4 Správneho súdneho poriadku (zák. č. 162/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej tiež „SSP“)
vec predložil kompetenčnému senátu.4. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) zriadený podľa § 8 CSP

prejednal predložený kompetenčný spor ako spor o právomoc, ktorý vznikol medzi správnym súdom a
iným súdom podľa § 18 ods. 4 SSP.

5. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

6. Podľa § 4 Civilného sporového poriadku iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to
ustanovuje zákon.

7. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu

právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom a podľa § 6 ods. 1 rovnakého zákona správne
súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu
pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

8. Kompetenčný senát vo svojej judikatúre zdôraznil, že pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho
sporu a súkromnej veci v zmysle § 3 CSP nie je rozhodujúci petit žaloby (návrhu), ale zásadne
príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú či majú vzniknúť práva alebo
povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci (naposledy napr. uznesenia sp. zn. 1SKomp/2/2021,

1SKomp/3/2021 a 1SKomp/6/2021).

9. Vzťahy upravené normami súkromného práva sú založené na princípoch právnej rovnosti ich
subjektov. Práva a povinnosti tvoriace obsah súkromnoprávnych vzťahov vznikajú na základe
prejavu vôle vyplývajúceho z princípu autonómie ich subjektov. To znamená, že jeden z účastníkov

súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a
ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu.
Verejnoprávne vzťahy sú založené na nerovnom právnom postavení ich subjektov, pretože orgány
verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti (ide o vzťahy
vertikálne). Pre vyriešenie otázky, či ten-ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny je

nevyhnutné zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho
konania). Uvedenie rozhodujúcich skutočností v žalobe umožňuje súdu analyzovať daný právny vzťah
a z neho vyvodzovaný nárok a uskutočniť jeho právnu kvalifikáciu aj z pohľadu otázky právomoci súdu
na konanie.

10. Podľa § 60 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom k 25.07.2011 (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) príspevok na
úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov
na dopravu zamestnancov (ďalej len "príspevok") sa poskytuje právnickej osobe alebo fyzickej osobe,
ak o tento príspevok písomne požiada najneskôr do konca prvého kalendárneho mesiaca štvrťroka

nasledujúceho po štvrťroku, za ktorý príspevok žiada.

11. Podľa § 60 ods. 2 písm. a) zákona o službách zamestnanosti za prevádzkové náklady chránenej
dielne alebo chráneného pracoviska, na ktorých úhradu sa poskytuje zamestnávateľovi príspevok, sa
považujú nájomné a náklady na služby spojené s nájomným.

12. Podľa § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti na konanie podľa § 12 písm. l), t), ac) a ad) a
§ 13 ods. 1 písm. e) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

13. Podľa § 70 ods. 5 zákona o službách zamestnanosti právoplatné rozhodnutia úradu sú

preskúmateľné súdom v správnom súdnictve.

14. Z obsahu predloženého spisu je zrejmé, že žalovaný ako správny orgán pri rozhodovaní o
žiadosti žalobkyne o poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielnealebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov podľa § 60 zákona o
zamestnanosti vydal rozhodnutie označené ako Oznámenie č. 01/§60/2010 zo dňa 10. mája 2010, z
ktorého vyplynulo, že žalobkyni poskytol žalovaný príspevok vo výške 503,61 eura, pozostávajúci z

refundácie oprávnených nákladov za nájomné a služby spojené s nájmom vo výške 495,67 eura a
administratívu vo výške 7,94 Eura. Sporným v konaní zostala len výška priznaného príspevku, nakoľko
sa navrhovateľka domáhala doplatenia príspevku vo výške 10,10 eura. Ďalej bolo zo spisu zistené, že
v predmetnej veci už bol vydaný v občianskom súdnom konaní Okresným súdom Bratislava I rozsudok,
ktorým bola žaloba zamietnutá, avšak tento bol odvolacím Krajským súdom v Bratislave zrušený a vec

vrátená na ďalšie konanie.

15. Obdobný prípad posudzoval kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
sp. zn. 1KO/32/2018, v ktorom dospel k záveru o vecnej príslušnosti krajského (správneho) súdu.
V uznesení zo dňa 18. júna 2019 sp. zn. 1KO/32/2018 uviedol, že „vzťah medzi žiadateľom o
príspevok a úradom práce, sociálnych vecí a rodiny pri rozhodovaní o výške príspevku nie je vzťahom

súkromnoprávnym, ale verejnoprávnym - ide o rozhodovanie orgánu štátnej správy; o nároku, ktorý
v tomto konaní uplatňoval žalobca, nemôže rozhodovať v občianskom súdnom konaní Okresný súd
Považská Bystrica. Konanie žalovaného o žiadosti žalobcu na poskytnutie príspevku podľa § 60 zákona
č. 5/2004 Z.z. je konaním orgánu štátnej správy o práve právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
pričom ako už bolo spomenuté osobitný zákon o službách zamestnanosti neustanovuje pôsobnosť súdu

v civilnom konaní, ani vlastnú úpravu priznania príspevku v nižšej ako požadovanej výške, resp. jeho
nepriznania alebo krátenia neobsahuje. V danej veci bez ohľadu na to, že žalobný petit nezodpovedá
žalobnému petitu, aký sa vyžaduje pre správnu žalobu je zrejmé, že predmetom konania je nárok
vyplývajúci zo zákona č. 5/2004 Z.z., daná vec nepatrí do všeobecného občianskoprávneho súdnictva,
ale patrí do súdnictva správneho“.

16. Kompetenčný senát v prejednávanej veci dospel k záveru, že dôvod na odklon od uvedeného názoru
neexistuje. Proces poskytovania príspevku podľa § 60 zákona o službách zamestnanosti upravuje §
70 ods. 1 tejto právnej úpravy. Kompetenčný senát prihliadal aj na východiská uvedené v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. augusta 2016 sp. zn. 3Sžo/202/2015, ktorý bol

publikovaný pod číslom R 66/16 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 7/2016. V tomto rozhodnutí, posudzujúcom skutkovo a právne obdobnú vec, najvyšší súd
dospel k záveru, že „Oznámenie“ je podľa jeho obsahu rozhodnutím správneho orgánu, od ktorého
záviselo, či žalobcovi ako žiadateľovi bude príspevok poskytnutý po splnení zákonom ustanovených
podmienok a podlieha súdnemu prieskumu napriek tomu, že nespĺňa zákonné náležitosti. Najvyšší súd

vychádzal zo skutočnosti, že zákon o službách zamestnanosti je voči Správnemu poriadku vo vzťahu
subsidiarity, t. j. Správny poriadok sa použije rešpektujúc odchýlky pozitívne uvedené v osobitnom
zákone o službách zamestnanosti.

17. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov kompetenčný senát dospel k záveru, že Krajský súd

v Bratislave neopodstatnene vyslovil nesúhlas s tým, že mu Okresný súd Bratislava I postúpil
prejednávanú vec. Vo vzťahu k tomuto záveru je bez relevancie, že vec bola doteraz prejednávaná v
občianskomsúdnomkonaní.Podľa§18ods.4SSPpretokompetenčnýsenátvyslovil,ženaprejednanie
tejto veci je daná právomoc správneho súdu. Podľa § 18 ods. 4 SSP sú súdy týmto rozhodnutím viazané.

18. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 7 : 1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
18 SKomp 3/2022
IČS:1113212729

ODLIŠNÉ STANOVISKO

1. Podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov pripájam
svoje odlišné stanovisko k uzneseniu kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 18 SKomp 3/2022 zo 6. októbra 2022.2.SporoprávomocvznikolmedziOkresnýmsúdomBratislavaIaKrajskýmsúdomvBratislavevkonaní,
v ktorom sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému (úradu práce, sociálnych vecí a rodiny) doplatenia
časti príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chráneného pracoviska za 1. štvrťrok 2010 podľa

§ 60 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení účinnom do 25. júla 2011. Tento úrad
totiž žalobkyni prípisom z 10. mája 2010 oznámil žalobkyni, že na časť ňou vynaložených nákladov jej
príspevok neposkytne, a preto jej vyplatil o 10,10 € menej než žiadala.
3. Kompetenčný senátu v odsekoch 8 a 9 svojho uznesenia správne rekapituluje všeobecné východiská
judikatúry, ktoré sú rozhodné pre posúdenie, či na prejednanie určitého nároku je daná právomoc

správnych súdov alebo nie. Ďalej si však vypomáha skratkou v odseku 14, v ktorom označuje prípis
úradu práce z 10. mája 2010 za „rozhodnutie označené ako oznámenie“, a odkazom na uznesenie
kompetenčného senátu sp. zn. 1 KO 32/2018 dospieva k názoru, že toto rozhodnutie je preskúmateľné
v správnom súdnictve. Na podporu svojho názoru sa dovoláva aj rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3
Sžo 302/2015 (judikát R 66/2016). Domnievam sa, že táto myšlienková línia ako celok neobstojí a vo
výsledku vedie k tomu, že sa žalobkyni odoprie spravodlivosť.

4. Východiskom úvahy kompetenčného senátu je myšlienka rozdielu medzi verejnoprávnymi a
súkromnoprávnymi vzťahmi. To je síce vo všeobecnosti pravda, ale uznesenie neobsahuje žiadnu
podrobnejšiu analýzu toho, prečo sa nárok na príspevok na úhradu nákladov podľa § 60 zákona č.
5/2004 Z. z. má nevyhnutne považovať za nárok, ktorý má verejnoprávnu povahu. Taký záver totiž nie
je samozrejmý a nemožno ho vyvodiť už z toho, že je upravený vo verejnoprávnom predpise. Takisto

argumentácia v uznesení sp. zn. 1 KO 32/2018 (zhrnutá v ods. 15 uznesenia) je vo svojej podstate
čisto kruhová - konanie o nároku podľa citovaného ustanovenia je konaním orgánu štátnej správy v
oblasti verejnej správy a zákon neustanovuje pôsobnosť súdu v civilnom konaní, preto je tento nárok
verejnoprávny, a preto o ňom rozhoduje orgán štátnej správy, nie civilný súd. Teda (pochopiteľne, s
veľkou dávkou zjednodušenia) - o nároku nerozhoduje civilný súd, lebo o ňom nerozhoduje civilný súd.

5. Je však nárok na príspevok podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z. z. nesporne verejnoprávnym nárokom?
Samozrejme, nie je sporné, že úrad práce je orgánom štátnej správy v zmysle § 2 písm. c) zákona
č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti
v znení neskorších predpisov. Nie všetky plnenia, ktoré poskytujú orgány štátnej správy, sú však
bez ďalšieho verejnoprávnymi plneniami. Veľkú skupinu príkladov súkromnoprávnych nárokov, ktoré

poskytujú orgány štátnej správy, sú nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
pri výkone verejnej moci. Podobne orgány štátnej správy konajú pri uzatváraní rôznych zmlúv, ako
verejní obstarávatelia a pod. Takisto napríklad aj medzičasom zrušený zákon č. 215/2006 Z. z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov priznával
oprávnenie rozhodovať o odškodnení orgánu štátnej správy (Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky), ale uplatňovanie nároku odkazoval na všeobecný súd (§ 9 ods. 5 cit. zák.). Sama povaha
orgánu, ktorý nárok vypláca, tak nedáva dostatočnú odpoveď na to, aká je povaha nároku.
6. Pojem služby zamestnanosti vymedzuje ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. ako
systém inštitúcií a nástrojov podpory a pomoci účastníkom trhu práce okrem iného pri uplatňovaní
aktívnych opatrení na trhu práce s osobitným zreteľom na pracovné uplatnenie znevýhodnených

uchádzačov o zamestnanie. Podľa § 11 ods. 2 služby zamestnanosti poskytujú jednak ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny a úrad práce, jednak iné právnické osoby a fyzické osoby. Všetci títo
poskytovatelia sú uvedení v jednom ustanovení ako rovnocenní poskytovatelia služieb zamestnanosti.
Podobne v § 2 cit. zák. sú ústredie a úrad práce uvedené spoločné s ďalšími súkromnoprávnymi aj
verejnoprávnymi subjektami (samosprávny kraj, obec, občianske združenie, nezisková organizácia,

nadácia, zamestnávateľ, uchádzač a iní) ako účastníci právneho vzťahu na účely tohto zákona.
Konkrétnu pôsobnosť ústredia a úradu upravujú § 12 a 13 cit. zák. Podľa § 12 do pôsobnosti ústredia
patria okrem iného aj činnosti ako vypracúvať a realizovať celoštátne projekty na zlepšenie trhu práce
[písm. d)] a realizovať určité projekty a programy [písm. g)]. Osobitne uvedená je povinnosť vykonávať
v druhom stupni štátnu správu [písm. t)]. Podľa § 13 ods. 1 do pôsobnosti úradu patrí okrem iného

uplatňovať aktívne opatrenia na trhu práce [písm. k)], realizovať určité projekty a programy [písm. o) a
p)] a poskytovať dávku [písm. v)]. Opäť osobitne sú upravené otázky, o ktorých úrad práce rozhoduje
[§ 13 ods. 1 písm. e) cit. zák.]. Napokon, okolnosť, že činnosť ústredia a úradu práce nespočíva len
vo vykonávaní štátnej správy, výslovne vyplýva aj z § 4 ods. 6 písm. a) a § 5 ods. 7 písm. a) zákona
č. 453/2003 Z. z. Podľa týchto ustanovení ústredie a úrad na úseku služieb zamestnanosti jednak

vykonávajú štátnu správu, ale aj plnia úlohy podľa osobitných predpisov, napríklad podľa zákona č.
5/2004 Z. z.
7. Z uvedeného prehľadu právnej úpravy podľa mňa možno vyvodiť, že poskytovanie služieb
zamestnanosti nie je činnosť, ktorá je nevyhnutne verejnoprávna. Zákon totiž ustanovuje, že ju poprisebe poskytujú tak úrady práce, ako aj určité fyzické osoby a právnické osoby. Preto právna úprava
veľmi presne a osobitne ustanovuje, o akých veciach úrady práce rozhodujú v rámci výkonu štátnej
správy. To, že všetky ich úlohy nie sú len úlohami štátnej správy, zohľadňuje aj ich organizačný predpis

(zákon č. 453/2003 Z. z.) tým, že vyslovene rozlišuje medzi úlohami štátnej správy a inými úlohami. Toto
rozlišovanie podporujú aj metódy, ktoré používajú pri realizácii opatrení na trhu práce. Ustanovenia § 49
ods.7,§49aods.8,§50ods.7,§50aods.5,§50cods.2a3,§50iods.4,§52ods.8,§53dods.3,aleaj
§ 57 ods. 6 a § 59 ods. 6 a viaceré ďalšie ustanovenia zákona č. 5/2004 Z. z. predpokladajú, že jednotlivé
príspevky sa poskytujú príjemcom na základe dohody medzi úradom práce a týmto príjemcom. Úrad

práce teda nerozhoduje o priznaní či nepriznaní príspevku alebo o jeho podmienkach rozhodnutím, ale
musí sa na tom s oprávnenou osobou dohodnúť. Ak teda kompetenčný senát v ods. 9 svojho uznesenia
uvádza,ževerejnoprávnevzťahysúzaloženénanerovnompostaveníichsubjektov,pretožeideovzťahy
vertikálne, potom z citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že táto vlastnosť práve nie je typická pre činnosť
úradu práce pri poskytovaní peňažných príspevkov podľa zákona č. 5/2004 Z. z.
8. Pravdou je, že v prípade príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne ustanovenie

§ 60 zákona č. 5/2004 Z. z. nepredpokladá uzavretie podobnej dohody. Podľa môjho názoru to však nie
je dôkazom opaku, ale dôsledkom okolnosti, že samotné podmienky a výška príspevku sú podrobne
upravené v tomto ustanovení, takže nezostáva veľa, čo by taká dohoda mohla upravovať. Pretože
povaha tohto príspevku sa zásadne neodlišuje od všetkých ostatných príspevkov, domnievam sa, že ani
v prípade tohto príspevku nemožno bezpečne ustáliť, že je poskytovaný na základe verejnoprávneho

vzťahu, v ktorom úrad práce vystupuje ako orgán verejnej správy pri výkone verejnej správy. Podľa mňa
tu úrad práce vystupuje ako jeden z poskytovateľov služieb zamestnanosti, v rovnakom postavení ako
ktorýkoľvek iný poskytovateľ (§ 11 zákona č. 5/2004 Z. z.), a právny vzťah medzi žalobkyňou a ním nie
je vzťahom verejnoprávnym.

V Bratislave 6. októbra 2022

Michal Novotný
člen kompetenčného senátu

Za správnosť vyhotovenia:
Michaela Smolinská

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.