Rozsudok Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820203284
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3820203284.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a členiek
senátu JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, B., právne zastúpeného Mgr. Martinom Hurtišom, advokátom, so sídlom Matice slovenskej
č. 17, Prievidza, IČO: 50 864 611, proti žalovaným: 1/ D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX/XX,
G., 2/ D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX/XX, I., právne zastúpenému JUDr. Ladislavom Csákóom,

advokátom,sosídlomHviezdoslavova4,Rožňava,IČO:35544163,3/J.A.,nar.XX.XX.XXXX,bytomK.
XXX/XX, L., o náhradu škody z ublíženia na zdraví vo výške 74.507,74 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. 12C/20/2020-270 zo dňa 3. novembra
2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o uloženie povinnosti žalovanému 2/ zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovanými 1/ a 3/, ktorí boli na plnenie zaviazaní
rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 12C/20/2020-270 zo dňa 3. novembra 2022, sumu

39.209,40 eur a 5 % úroky z omeškania ročne zo sumy 32.340,60 eur od 01.12.2020 do zaplatenie, do
30 dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšnej časti výroku I. o zaplatenie 5 % úrokov z omeškania ročne zo sumy 6.868,80 eur od
01.12.2020 do zaplatenia rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ m e n í tak, že
žalobu z a m i e t a .

III. Vo výroku IV. rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ p o t v r d z u j e .

IV. Žalobca m á proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody na zdraví sumu 39.209,40 eur spolu s ročným úrokom
z omeškania vo výške 5 % zo sumy 39.209,40 eur od 01.12.2020 do zaplatenia, do

30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi
priznal voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorých výpočtovým
základom je hodnota nároku priznaná žalobcovi súdom (výrok III.) a štátu priznal voči žalovaným 1/, 2/
a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.). Súd rozhodol podľa § 420 ods. 1, §
438 ods. 1 a 2, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 444 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2,
§ 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 5, § 9 ods. 1, 3 a 7, § 10 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a § 1 opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky č. S0591-OL-2018 zo dňa 16.05.2018.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa
podanou žalobou zmenenou podaním zo dňa 20.11.2020 domáhal zaplatenia sumy 74.507,74 eur
spolu s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania od 01.12.2020 s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť aj ostatných žalovaných ako bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia za spôsobenú ťažkú ujmu na zdraví dňa 25.08.2018 skutkom,
za spáchanie ktorého boli žalovaní právoplatne odsúdení rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k.
1T/84/2019-241 zo dňa 07.10.2019. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané,
že dňa 25.08.2018 po predchádzajúcom verbálnom útoku žalobcu na žalovaného 2/ a následnom

verbálnom konflikte medzi žalobcom a žalovanými, žalovaní 1/ až
3/ fyzicky zaútočili na žalobcu a spôsobili mu ujmu na zdraví tak, ako bolo uvedené vo výrokovej
časti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 1T/84/2019 - 243 zo dňa 07.10.2019. Pri fyzických
útokoch žalovaných proti žalobcovi bola žalobcovi spôsobená ťažká ujma na zdraví, žalobca upadol do
bezvedomia, bol prevezený rýchlou zdravotníckou pomocou do nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný
od 25.08.2018 do 07.09.2018. Zranenia žalobcu, ktoré utrpel v dôsledku spoločných

opakovaných fyzických útokov žalovaných pri tomto incidente, boli natoľko závažné, že žalobcovi bol
s účinnosťou od 06.02.2019 priznaný invalidný dôchodok vzhľadom na zistený pokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Súd prvej
inštancie ustálil obodovanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu zo znaleckých
posudkov D. D., znalca z odboru chirurgia, D. H., znalca z odboru chirurgia, D. B., znalca z odboru

psychiatria a D. D., znalca z odboru neurológia nasledovne: 1. bolestné položka č. 2 Tržne zmliaždená
rana hlavy 10 bodov (z rozmedzia 5 - 10 bodov), položka č. 225 Rozdrvenie mozgového tkaniva 200
bodov (z rozmedzia 200 - 420 bodov), položka č. 113b Pomliaždenie ťažšieho stupňa pravého predlaktia
15 bodov a položka č. 160e pomliaždenie ťažšieho stupňa oboch predkolení 30 bodov (2 x 15 bodov),
t. j. bolestné spolu 255 bodov a 2. sťaženie spoločenského uplatnenia položka č. 253 Vážne duševné

poruchy po ťažkom poranení hlavy 780 bodov (z rozmedzia 260 - 1560 bodov), položka č. 255 Vážne
duševné poruchy pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a
tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým pracoviskom) 260 bodov (z rozmedzia 260 - 1300
bodov) a položka č. 384b Obrna dolnej časti lakťového nervu so zachovaním funkcie ulnárneho flexora
zápästia a časti hlbokého ohýbača zápästia (karpu) a časti hĺbkového ohýbača prstov (poruchy citlivosti

4. a 5. prsta pri periférnej lézii) 400 bodov (do 450 bodov), t. j. sťaženie spoločenského uplatnenia spolu
1440 bodov. V otázke zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd
prvej inštancie vychádzal zo záverov znalca z odboru neurológia D. D. a zvýšil náhradu za sťaženia
spoločenského uplatnenia u žalobcu o 25 % s ohľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti žalobcu
uplatniť sa v živote a spoločnosti, ktoré mal vo veku 26 rokov, s ohľadom následky úrazu u žalobcu,

ktoré viedli až k jeho invalidizácii a takisto s prihliadnutím na spôsob života žalobcu pred úrazom, keď
viedol neusporiadaný spôsob života. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia za 1800 bodov (1440 bodov + 360 bodov (25 % z 1440 bodov)). Spolu tak
súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví ohľadom
bolestného za 255 bodov a ohľadom sťaženia spoločenského uplatnenia za 1800 bodov, čo predstavuje

celkovú sumu 39.209,40 eur (19,08 eur x 2055 bodov).

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že hoci žalobca samotný konflikt vyprovokoval, jeho verbálne útoky
proti žalovaným, resp. jednému z nich, sú neporovnateľnej intenzity oproti opakovaným fyzickým útokom
žalovaných proti žalobcovi, ktoré boli brutálne a spôsobili žalobcovi stav dočasného bezvedomia a mali

za následok priznanie invalidného dôchodku žalobcovi. Vzhľadom na uvedené nebolo možné uvažovať
o čiastočnom spoluzavinení žalobcu na spôsobenej škode žalovanými a podľa súdu prvej inštancie bolo
bezpredmetné, navyše, keď v stave silného alkoholického opojenia a možno aj pod vplyvom
drog v čase incidentu by bol žalobca asi len ťažko proti presile troch žalovaných spôsobil žalovaným
akúkoľvek ujmu na zdraví. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že na spôsobenej

škode žalobcovi žalovanými nemá žalobca žiadne, ani len čiastočné zavinenie. Súd prvej inštancie ďalej
dospel k záveru, že v danej veci nemožno postupovať podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
nakoľko nie je možné jednoznačne určiť, ktorými údermi a ktorého žalovaného boli spôsobené jednotlivé
poškodenia zdravia u žalobcu. Všetci žalovaní konali celý čas spoločne, pri fyzických útokoch proti
žalobcovi si vzájomne pomáhali, pričom fyzické útoky len jedného z nich voči žalobcovi by celkom zrejme

neboli takej veľkej intenzity a nemali by také následky na zdraví žalobcu, aké v skutočnosti u žalobcu
vznikli. Žalovaní v čase incidentu využili situáciu, v akej sa žalobca nachádzal, a toho spolu brutálnymi
opakovanými fyzickými atakmi spoločne dobyli tak, že bol v ohrození života. Preto napriek vyjadreniu
žalovaného 1/ o tom, že najväčší podiel zodpovednosti na škode spôsobenej na zdraví u žalobcumá on, súd prvej inštancie dospel k záveru, že za škodu na zdraví spôsobenú žalobcovi žalovanými
zodpovedajú všetci žalovaní spoločne a nerozdielne, keďže bez pomoci všetkých žalovaných by k
takému následku na zdraví žalobcu nedošlo. Preto súd prvej inštancie uložil všetkým trom žalovaným

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 39.209,40 eur spoločne a nerozdielne. V súlade
s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. súd uložil žalovaným
spoločne a nerozdielne k prisúdenej sume zaplatiť aj úroky z omeškania v zákonnej výške
5 % ročne od 01.12.2020 (po podaní žaloby na súd). O trovách žalobcu súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP a o trovách štátu podľa článku 4 CSP.

4. Proti výrokom I., III., IV. rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný 2/ z dôvodov
podľa§365ods.1písm.b),d),f),h)CSPanavrholodvolaciemusúdu,abyrozsudoksúduprvejinštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný 2/ poukázal na to,
že všetci žalovaní boli odsúdení pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu, avšak súd prvej inštancie
v rozsudku vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovi mali spôsobiť ťažkú ujmu

na zdraví. Súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo považoval ujmu vzniknutú žalobcovi za ťažkú ujmu
na zdraví. Namietal právnu perfektnosť súkromného znaleckého posudku vypracovaného D. H., pričom
súd prvej inštancie nevysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia aký právny význam, resp. akú dôkaznú
silu tomuto znaleckému posudku pripísal. Žalovaný 2/ namietal priznané úroky z omeškania s tým, že
súd prvej inštancie riadne neodôvodnil od akého dňa ich priznáva. Poukázal na to, že žalovaní nemohli

vedieť, v akom rozsahu majú žalobcovi plniť, a preto sa nemohli dostať do omeškania. Mal
za to, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa kritériá vyžadované právnymi predpismi Slovenskej republiky
a uvedený rozsudok považoval za nepreskúmateľný. Nesprávne skutkové závery súdu
prvej inštancie videl žalovaný 2/ v nemožnosti stotožnenia podielu viny na spôsobenej ujme
žalobcovi, nakoľko z vykonaného dokazovania uvedený podiel viny podľa žalovaného 2/ bolo možné

určiť, čo platí o to viac, že sa k tomu priznal žalovaný 1/. Mal za to, že nie je možné
postaviťnarovnakúúroveňprávnejzodpovednostijehokonanie(úderymenšejintenzitypäsťoudotváre)
a konanie žalovaného 1/ (13 intenzívnych dupnutí nohou do tváre poškodeného). Poukázal na to, že
dôkaz prehratím záznamu na technickom zariadení nebol vykonaný v medziach zákona a rovnako nebol
oboznámený znalecký posudok D. D. prezentovaný v trestnom konaní. Namietal skutkové zistenie súdu

prvej inštancie, že žalovaní nerozporovali tvrdenia žalobcu ohľadom jeho zdravotného stavu. Zdôraznil,
že incident bol vyvolaný žalobcom, jeho vulgarizmami a vyhrážkami fyzickou likvidáciou.
Súd prvej inštancie nedocenil fyzické schopnosti žalobcu a jeho znalosti bojového umenia, keď ustálil,
že žalobca sa nedokázal ubrániť fyzickej presile a že žalovaní mali využiť jeho ovplyvnenie alkoholom
či drogami. Podľa žalovaného 2/ súd prvej inštancie ani vo výroku o trovách konania nedocenil podiel

viny žalobcu na vzniku, priebehu a následkoch konfliktu a mal podľa žalovaného 2/ aplikovať § 257
CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Súd prvej inštancie mal zohľadniť, že
žalobca v priebehu konania rozšíril podanú žalobu a domáhal sa zaplatenia sumy 74.507,74 eur, pričom
uspel len v sume 39.209,40 eur. Žalobca uspel v konaní len do takej miery, v akej sa plnenia dožadoval
pôvodne podanou žalobou a neuspel v rozsahu, v akom svoju žalobu rozšíril. Zároveň namietal zvýšenie

bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu s tým, že považoval
za najpresvedčivejší názor D. B., ktorý sa vyjadril, že otázka priznania invalidity nie je dôvodom na
zvýšenie bodového ohodnotenia. Podľa žalovaného 2/ súd prvej inštancie nemal dôvod nevychádzať
práve z jeho odborného názoru s tým, že podmienky predpokladané § 10 ods. 4 zákona
č. 237/2004 Z. z. mali súvisieť výlučne s psychikou žalobcu. Žalobca utrpel zranenia, ktorých

následky a dopad sa v dôsledku jeho invalidizácie nijak nezintenzívnili a neobmedzili ho, nezbavili ho
možnosti uplatniť sa v živote a spoločnosti. Súd prvej inštancie zároveň jednoznačne neuviedol, či o
zvýšení rozhodol vo vlastnej kompetencii alebo akceptoval názor súdneho znalca D.
D.. Poukázal na to, že zvýšenie bodového ohodnotenia je možnosťou a žalobca nikdy
riadne nepracoval, úspešne nedokončil ani svoje stredoškolské štúdium a vzhľadom na jeho tvrdenia

o opakovanom pracovaní v zahraničí sa javí jeho správanie ako fluktuácia.

5. Žalovaní 1/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12C/20/2020-270 zo dňa
3. novembra 2022 v zákonom stanovenej lehote odvolanie nepodali.

6. K podanému odvolaniu žalovaného 2/ sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že pre
samotné rozhodnutie je podstatné, aké poškodenie zdravia žalobcu žalovaní vykonali a to, že ostal
v bezvedomí, utrpel otras mozgu II. a III. stupňa, komočne – kontúzny syndróm mozgu s pravostrannou
hemiparézou, tržnú ranu vlasatej časti hlavy T-O vpravo, tržnú ranu líca a temporomandibulárnej oblasti- obzvlášť sánky, početné podkožné hematómy na tvári a hlave, menšie hematómy na
horných a dolných končatinách, viacpočetné odreniny kože tváre, tela, horných a dolných končatín a
poruchu citlivosti 4. - 5. prsta pravej ruky pri periférnej lézií n.ulnaris, čo si vyžiadalo lekárske ošetrenie a

následnú hospitalizáciu a liečbu. V tomto prípade išlo o brutálny a zákerný útok žalovaných na žalobcu,
ktorý mohol skončiť jeho smrťou. Považoval za absurdné a neprípustné porovnávať jeho verbálny prejav
s fyzickými prejavmi žalovaných tak závažnej povahy. Poukázal na výpoveď žalovaného 3/, z ktorej
vyplýva, že dôvodom napadnutia žalobcu bola pomsta žalovaného 3/. Podľa žalobcu nie
je možné rozdeľovať konanie žalovaných, títo konali všetci spoločne a nie je možné s určitosťou presne

zistiť, ktorý úder mal aký vplyv na dané poškodenie jeho zdravia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
považoval za podrobne odôvodnené s tým, že sa vyjadril k všetkým podstatným okolnostiam sporu a sú
z neho zrejmé dôvody rozhodnutia. V otázke zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia uviedol, že priznanie invalidného dôchodku indikuje, že daná osoba má sťažený život
a zároveň menšie uplatnenie ako osoba, ktorá nemá priznaný invalidný dôchodok a zároveň poukázal na
odôvodnenie rozsudku, podľa ktorého je potrebné prihliadnuť na vek poškodeného. Žiadal, aby odvolací

súd rozsudok Okresného súdu Prievidza potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalovaných na náhradu
trov odvolacieho konania.

7. K podanému odvolaniu žalovaného 2/ sa písomne vyjadril žalovaný 1/. Uviedol, že
sa stotožňuje s tvrdeniami uvedenými žalovaným 2/ a poukázal na to, že D. H. je zapísaný v zozname

znalcov pre odbor zdravotníctvo a farmácia odvetvie chirurgia a nie v odvetví psychiatria,
preto nebol oprávnený vyjadrovať sa v oblasti psychiatrie. D. H. pracuje v rovnakom zdravotníckom
zariadení ako matka poškodeného, čo môže predstavovať konflikt záujmov. Z uvedených dôvodov
znalecký posudok D. H. považoval za nezákonný. Dodal, že žalobca opätovne vedie
neusporiadaný život, navštevuje nočné podniky, užíva drogy a neobmedzuje sa v boxerských aktivitách.

Považoval za diskutabilné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu a súdom
stanovenú škodu považoval za neprimerane vysokú.

8. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaný 2/ (v podanej replike) uviedol, že zranenie žalobcu nie
je možné považovať za ťažkú ujmu na zdraví. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný 3/ mal podľa jeho názoru

konať z pomsty a nie reagujúc na správanie žalobcu, ktoré bezprostredne predchádzalo fyzickému útoku
najehoosobu,utvrdzuježalovaného2/vnázore, ževprejednávanejvecisúdprvejinštancie
nemal uložiť solidárnu zodpovednosť všetkým žalovaným, ale mal skúmať individuálnu zodpovednosť
za vznik zranení žalobcu. S poukazom na existenciu kamerového záznamu mal za to, že je možné
rozlíšiť a diferencovať konanie žalovaných, a preto požiadavke spravodlivosti a primeranosti zodpovedá

skôr individuálna zodpovednosť za spôsobenú škodu. Žalobca podľa neho v konaní nepreukázal, že
by mu všetci žalovaní spôsobili všetky zranenia. Zranenia žalobcu podľa žalovaného 2/ nie sú takého
charakteru, že by bolo možné ustáliť, že by sa na ich vzniku spolupodieľali všetci traja žalovaní, najmä
keď je preukázané, že jeden zo žalovaných žalobcovi opakovane viackrát dupol do tváre. Súd prvej
inštancie mal podľa žalovaného 2/ v odôvodnení rozsudku reagovať na všetky námietky, ktoré majú

podstatný význam. Pre prípad, že by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil navrhol, aby
žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože podaniu žalobcu podľa neho nie
je možné pripísať taký význam, že by bolo spôsobilé ovplyvniť názor na dôvodnosť podaného odvolania.

9. K vyjadreniu žalovaného 1/ žalovaný 2/ uviedol, že sa s ním stotožňuje, žalovaní 1/ jeho odvolacie

námietky nerozporuje a naďalej zastáva názor, že žalovaní by nemali znášať škodu spoločne a
nerozdielne, ale každý podľa miery svojho zavinenia. Stotožnil sa s námietkami žalovaného 1/ k znalcovi
D. H. a s jeho vyjadreniami ohľadom života, aký vedie žalobca po incidente. Žalobca naďalej vedie
neusporiadaný život rovnako ako pred škodovou udalosťou, zlepšila sa však jeho finančná situácia,
ktorou svoj záhaľčivý život môže financovať. Napriek tomu, že sa v konaní ustálilo sťaženie jeho

spoločenské uplatnenie, nebolo na mieste dospieť k záveru o potrebe jeho zvýšenia v bodovom
ohodnotení. Boxerské aktivity žalobcu vážnym spôsobom spochybňujú výpoveď žalobcu ohľadom jeho
psychického stavu.

10. K vyjadreniu žalovaného 2/ žalobca vo svojom vyjadrení (v podanej duplike) uviedol, že sa vyjadroval

k podstatným sťažnostným námietkam žalovaného 2/, svoje vyjadrenie považoval za plne odôvodnené
nielen tvrdeniami, ktoré uvádzal súd prvej inštancie, ale predovšetkým svojimi vlastnými
tvrdeniami, ktoré si súd prvej inštancie osvojil a zhmotnil ich v napadnutom rozsudku.11. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
vo výroku I. v časti o uloženie povinnosti žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne

so žalovanými 1/ a 3/, ktorí boli na plnenie zaviazaní rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k.
12C/20/2020-270 zo dňa 3. novembra 2022, sumu 39.209,40 eur a 5 % úroky z omeškania ročne zo
sumy 32.340,60 eur od 01.12.2020 do zaplatenie, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výroku IV. vo vzťahu k žalovanému 2/ potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a vo
zvyšnej časti výroku I. o zaplatenie 5 % úrokov z omeškania ročne zo sumy 6.868,80 eur od 01.12.2020

do zaplatenia vo vzťahu k žalovanému 2/ zmeniť podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamieta.

12. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie
súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak
nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu,
ktoráodôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Ústavnoprávnadoktrínapovažuje

právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo
nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako
celku atď.).

13. Odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

14. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne prihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 1T/84/2019-243 zo dňa 07.10.2019 nadobudol
právoplatnosť dňa 10.10.2019 a v zmysle § 193 CSP je civilný súd viazaný rozhodnutím trestného súdu

o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaní
spôsobili žalobcovi ťažkú ujmu na zdraví z terminologického hľadiska vychádzajúceho z trestného práva
síce správny nebol, avšak uvedený záver súdu prvej inštancie na vecnú správnosť rozhodnutia nemal
žiaden vplyv. Trestný zákon v ustanoveniach § 123 ods. 3 písm. i) a ods. 4 definuje pojem ťažká
ujma na zdraví, ktorou je okrem iných aj vážna porucha zdravia trvajúca dlhší čas,

ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva
kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Z rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 1T/84/2019-243 zo dňa 07.10.2019, právoplatného dňa 10.10.2019
vyplýva, že po incidente dňa 25.08.2018 mal v dôsledku zranení žalobca sťažený obvyklý spôsob života
v trvaní 40 dní. Žalobca preto v zmysle terminológie trestného práva utrpel ujmu na zdraví, pričom

z uvedeného trestného rozsudku vyplýva, že žalovaní 1/, 2/, 3/ sa spoločným konaním dopustili konania,
ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu (zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14
ods. 1, § 155 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona), ktorého sa
dopustili v úmysle inému (žalobcovi) spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, pričom k dokonaniu trestného činu

nedošlo a spoločným konaním sa dopustili fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom, výtržnosti tým,
že napadli iného (žalobcu). Z uvedeného trestného rozsudku je zrejmé, že úmyslom žalovaných bolo
spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví žalobcovi, preto bol skutok právne kvalifikovaný podľa § 155 ods.
1 Trestného zákona, a vzhľadom na rozsah spôsobenej ujmy na zdraví žalobcu bol vyhodnotený akospáchaný v štádiu pokusu, nakoľko konaním žalovaných nebola žalobcovi spôsobená ťažká ujma na
zdraví, ale bol žalobca poškodený na zdraví (výpočet zranení žalobcu je uvedený v skutkovej vete
uvedeného trestného rozsudku). Občiansky zákonník v prípade posudzovania nároku na náhradu škody

na zdraví podľa § 444 a nasl. neprisudzuje deleniu ujmy na zdraví na ťažkú a tú, ktorá nie je ťažká
podľa Trestného zákona žiaden význam, t. j. uvedeným spôsobom ujmu na zdraví nerozdeľuje. Preto
záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 63 odôvodnenia rozsudku o spôsobení ťažkej ujmy na zdraví
napriek svojej nesprávnosti nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu.

17. Spoločná zodpovednosť podľa § 438 Občianskeho zákonníka môže byť spoločná a
nerozdielna (solidárna) alebo delená - čiastočná. Solidárna zodpovednosť viacerých škodcov za
spôsobenú škodu podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pravidlom. Delená zodpovednosť
viacerých škodcov za spôsobenú škodu podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka je výnimkou z tohto
všeobecného pravidla a možno ju vysloviť iba v odôvodnených prípadoch. Pre spoluzavinenie je typické,
že každý škodca má psychický vzťah nielen k vlastnému konaniu, ale aj ku konaniu

ostatných osôb, ktoré sa zúčastnili na vzniku škody. Tak je tomu najmä v prípade vopred vzájomne
dohodnutejsúčinnostismerujúcej kdohodnutémučipredpokladanémuvýsledku(škode),
kedy pri rozdelení úloh medzi jednotlivých škodcov je charakteristické, že niektorí z nich svojím konaním
škodlivý následok priamo nevyvolajú. Ak výsledkom spoločného, vopred dohodnutého protiprávneho
konania viacerých škodcov, je škoda, ktorá bezprostredne vznikla pôsobením len niektorých z nich, je

trebavyvodiť,žeškodavzniklavpríčinnejsúvislostisprotiprávnymkonanímtých,ktorísvojímpočínaním
bezprostredne škodový následok nevyvolali, ak napriek tomu prispeli podstatným spôsobom k vzniku
škody; spoločná zodpovednosť nie je pritom vylúčená tým, že nemožno jednoznačne určiť podiel
jednotlivých škodcov na dosiahnutí celkového výsledku (na vzniku škody) (rozsudok Nejvyššího soudu
Českej republiky z 31.08.2005 sp. zn. 25Cdo/11/2004). Podstatné je, či útočníci, ktorí konali spoločne,

boli aspoň rámcovo vedení spoločným úmyslom zaútočiť na poškodeného (rozsudok Nejvyššího soudu
Českej republiky z 22.08.2002 sp. zn.25Cdo/2126/2000).
18. Odvolaciu námietku žalovaného 2/, že súd prvej inštancie mal a mohol stotožniť podiel viny
jednotlivých žalovaných na spôsobenej ujme žalobcovi, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. S poukazom na
uvedenú judikatúru je zrejmé, že v prípade spoluzavinenia ujmy na zdraví sa predpokladá

podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka solidárna zodpovednosť škodcov a iba v odôvodnených
prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti
na spôsobení škody. Vyjadrenie žalovaného 1/ o hlavnom podiele viny na spôsobených zraneniach
žalobcu v dôsledku mnohonásobného dupnutia na tvár žalobcu ani vyjadrenie žalovaného 3/ o jeho
pomste s poukazom na spoločné konanie žalovaných vedené spoločným úmyslom, nemohli založiť

predpoklad pre delenú zodpovednosť, nakoľko vzájomná spolupráca všetkých troch žalovaných pri
uvedenom incidente spôsobila následok – ujmu na zdraví žalobcu. V tomto prípade bolo irelevantné,
ktorý zo žalovaných koľkokrát žalobcu udrel alebo kopol, nakoľko bez prispenia spoluúčasťou ostatných
žalovaných by žalovaní každý sám osve zrejme vzniknutú škodu nespôsobili. Žalovaných spájal
spoločný úmysel, a to spôsobiť žalobcovi ťažkú ujmu na zdraví, preto tvrdenie žalovaného 2/ o tom,

že jeho údery päsťou do tváre žalobcu mali menšiu intenzitu, sú bezpredmetné. Z trestného rozsudku
č. k. 1T/84/2019-243 zo dňa 07.10.2019 vyplýva skutkový dej incidentu a v jeho priebehu sa žalovaný
2/ žalobcu pokúsil sotiť, neskôr spolu so žalovanými 1/ a 3/ žalobcu spoločne odtlačili do zadnej časti
terasy, kde ho spoločne udierali nezisteným spôsobom, po zhodení žalobcu na zem
ho žalovaný 2/ dvakrát udrel päsťou pravej ruky do tváre a pravou nohou kopol žalobcu do hlavy, na

čo sa žalobca pokúsil vstať, v čom mu žalovaný 2/ zabránil, kľakol si na žalobcu a jedenkrát ho udrel
kolenom pravej nohy do hlavy, pričom v tom čase žalobcu držal na zemi žalovaný 3/, následne žalovaný
2/ štyrikrát udrel žalobcu päsťou pravej ruky do hlavy a tváre a opakovane ho udrel kolenom pravej nohy
do ľavej časti hlavy, na čo sa žalobca opätovne pokúsil vstať zo zeme, v čom mu žalovaný
2/ a 3/ zabránili a držali žalobcu na zemi, načo následne žalobcu jedenkrát kopol ľavou nohou do tváre

žalovaný 1/, po čom žalobcu kopol jedenkrát pravou nohou do pravej časti hlavy žalovaný 2/, po tom,
ako sa žalobcovi podarilo vstať a prejsť ku dverám herne zvalil žalovaný 2/ žalobcu
na zem a so žalovaným 3/ žalobcu držali na zemi a žalovaný 1/ pristúpil k takto ležiacemu
žalobcovi a trinásťkrát dupol ľavou nohou do tváre žalobcovi. Z opisu skutkového deja z napadnutia je
nepochybné, že proti žalobcovi postupovali žalovaní spoločne, koordinovane, vzájomne si

v priebehu útoku pomáhali, spoločne ho udierali, kopali, spoločne mu bránili v úniku a bránení sa. Pokiaľ
by v závere skutkového deja žalovaný 2/ nezvalil žalobcu na zem a so žalovaným 3/ žalobcu
nedržali na zemi, neumožnili by tak žalovanému 1/ pristúpiť k takto ležiacemu žalobcovi a trinásťkrát
mu dupnúť ľavou nohou do tváre. Hoci sa žalovanému 2/ môže javiť jeho konanie voči žalobcovi akokonanie, ktoré by malo žalobcovi spôsobiť menej závažné následky v porovnaní s konaním žalovaného
1/, je v tomto smere potrebné brať na zreteľ, tak ako uviedol súd prvej inštancie, že všetci
traja žalovaní konali po celý čas incidentu spoločne, pri fyzických útokoch proti žalobcovi si vzájomne

pomáhali, t. j. bez pomoci všetkých troch žalovaných by k takému následku na zdraví žalobcu nedošlo,
nakoľko fyzické útoky len jedného z nich voči žalobcovi by celkom zrejme neboli takej veľkej intenzity
a nemali by také následky na zdraví žalobcu, aké v skutočnosti u žalobcu vznikli. Súd prvej inštancie
preto správne posúdil solidárnu zodpovednosť žalovaných podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

19. Predpokladom pomerného znášania škody poškodeným je jeho zavinená spoluúčasť na
vzniku škody a existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zavineným konaním a vznikom škody. Súd
prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí zaoberal spoluzavinením žalobcu, pričom poukázal na okolnosti
incidentu, z ktorých vyvodil, že žalobca sa nepodieľal na vzniknutej škode ani pomerne. Súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že zo strany žalobcu došlo pred fyzickým napadnutím
k verbálnym útokom z jeho strany voči žalovaným a všetci žalovaní zhodne uviedli, že žalobca bol pod

vplyvom alkoholu a vyslovili podozrenie o užití návykových látok. Reakciu žalovaných na správanie
žalobcu posúdil odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie ako neprimeranú, nakoľko traja žalovaní
spoločným konaním fyzicky zaútočili na žalobcu, ktorý sa na začiatku incidentu snažil fyzickým útokom
žalovaného 2/ a 1/ vyhnúť. V priebehu incidentu sa žalobca po úderoch od žalovaných opakovane
postavil a priblížil sa k dverám herne, pričom mu žalovaní spoločným konaním bránili v možnosti vzdialiť

sa od nich, pokračovali v spoločných útokoch proti nemu, bránili mu v jeho pokusoch vstať a spoločne ho
držali na zemi, udierali ho a kopali doňho. Údery a kopy žalovaných smerovali na hlavu žalobcu (dôležitý
orgán) a ruky žalobcu a s týmito údermi a kopmi prestali až po tom, ako zostal žalobca v bezvedomí. Súd
prvej inštancie preto správne v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že hoci žalobca spor so
žalovanými vyprovokoval verbálnymi útokmi, tieto sú neporovnateľnej intenzity oproti fyzickým útokom

žalovaných, ktoré boli brutálne, spôsobili žalobcovi stav bezvedomia a mali za následok aj priznanie
invalidného dôchodku žalobcovi. Napriek tvrdeniam žalovaného 2/ o fyzickej zdatnosti žalobcu a o jeho
znalosti bojových umení súd prvej inštancie správne uzavrel, že presile žalovaných sa
žalobcavstavesilnéhoalkoholickéhoopojenianemalžiadnumožnosťakokoľvekbrániťaakovyplývazo
skutkovej vety trestného rozsudku, sa ani inak ako pokusmi o únik nebránil a žalovaným pri svojej obrane

nespôsobil žiadne zranenia. Vzhľadom na uvedené bolo zo strany súdu prvej inštancie
správne posúdenie o tom, že žalobca nemá žiadne, ani len čiastočné zavinenie na vzniknutej škode.

20.Žalovaný2/vpodanomodvolaníďalejnamietalprávnuperfektnosťsúkromnéhoznaleckéhoposudku
D. H.. V bode 67 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal pri stanovení bodovej

hodnoty bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobcu okrem iných aj zo znaleckého
posudku D. H.. K bodovému ohodnoteniu bolestného za položku č. 2 Tržne zmliaždená rana hlavy 10
bodov, položku č. 113b Pomliaždenie ťažšieho stupňa pravého predlaktia 15 bodov,
položku č. 160e pomliaždenie ťažšieho stupňa oboch predkolení 30 bodov sa súhlasne vyjadrili aj
znalci D. B. a D. D., pričom uvedené bodové ohodnotenie bolestného žalovaný 2/ v priebehu konania

pred súdom prvého stupňa ani v odvolacom konaní nespochybňoval. Znalec D. H. bol v konaní pred
súdom prvej inštancie vypočutý dňa 13.09.2021 a po zákonnom poučení
zotrval na bodovom hodnotení bolestného za predmetné položky, preto odvolacia námietka žalovaného
2/, týkajúca sa právnej perfektnosti znaleckého posudku D. H., bola odvolacím súdom vyhodnotená ako
nedôvodná. V otázke zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobca, sa súd prvej

inštancie stotožnil so záverom znalca D. D., preto v tejto otázke nezohľadňoval navrhované
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu podľa znaleckého posudku D. H.,
z čoho vyplýva, že v tejto otázke súd prvej inštancie znaleckému posudku D. H. nepripísal žiaden
význam.

21. Vykonanie dôkazu prehratím videozáznamu z daného incidentu z trestného spisu navrhoval žalobca
v podanej žalobe a na pojednávaní dňa 26.11.2020 vzal tento návrh späť. Vykonanie dôkazu prehratím
tohto záznamu nenavrhol žiaden zo žalovaných a súd prvej inštancie tento dôkaz na pojednávaní
nevykonal. Vykonanie dôkazu oboznámením znaleckého posudku D. D. z trestného spisu navrhol
v podanom odpore proti platobnému rozkazu žalovaný 2/, ktorý na pojednávaní dňa 26.11.2020

s poukazom na nariadené znalecké dokazovanie uviedol, že už nežiada vypočuť znalca D. D. a
dôkaz oboznámením znaleckého posudku na pojednávaní vykonaný nebol. Skutočnosti, ktoré súd
môže považovať za preukázané, musia vyplývať z vykonaného dokazovania (s výnimkou skutočností,
ktoré sa nedokazujú podľa 186 ods. 2 CSP). Zo strany súdu prvej pri vypracovaní rozhodnutiadošlo preto k pochybeniu, keď medzi dôkazy, z ktorých vychádzal pri svojom skutkovom zistení, zahrnul
aj tieto dva dôkazy. Napriek tomuto pochybeniu zo strany súdu však odvolací súd konštatuje, že toto
pochybenie nepredstavuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací

súd poukazuje na to, že postupný priebeh celého incidentu zo dňa 25.08.2018 je
dostatočnepodrobneopísanývskutkovejveterozsudkuOkresnéhosúduPrievidzač.k.1T/84/2019-243
zo dňa 07.10.2019, je v nej opísaný celý dej napadnutia od jeho začatia slovným konfliktom postupne po
jednotlivých konaniach toho ktorého žalovaného ako aj ich spoločných konaní, správanie žalobcu až do
času upadnutia do bezvedomia. Napriek tomu, že súd prvej inštancie v bodoch 62, 74, 78 odôvodnenia

rozhodnutia uviedol okrem iných aj ako dôkaz, z ktorého vychádzal, dôkaz video záznam, zistenia, ktoré
vuvedenýchustanoveniachodôvodneniauviedol,vyplývajúzoskutkovejvetyrozsudkuOkresnéhosúdu
Prievidza č. k. 1T/84/2019-243 zo dňa 07.10.2019 a tieto zistenia žalovaný 2/ tak v konaní pred
súdom prvej inštancie ako ani v podanom odvolaní nenamietal. S poukazom na záväznosť trestného
rozsudku (§ 193 CSP) a na uvedený podrobný popis skutkového deja v trestnom rozsudku, ktorý bol
ako listinný dôkaz v konaní riadne vykonaný, odvolací súd nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie

vo veci vykonanie dôkazu prehratím videozáznamu z incidentu zo dňa 25.08.2018. Záver D.
D. vyslovený v trestnom konaní o rozsahu zranení žalobcu spôsobeným mu uvedeným incidentom je
rovnako zahrnutý v skutkovej vete oboznámeného trestného rozsudku, tento rozsah poškodenia zdravia
žalobcu bol znalcami v konaní (D. H., D. B. a D. D.) posúdený a obodovaný v zmysle ustanovení zákona
č. 437/2004 Z. z., pričom žalovaný 2/ posúdenie a obodovanie (bez zvýšenia náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia) nenamietal, preto ani táto námietka žalovaného 2/ nezaložila dôvodnosť
podaného odvolania.

22. V bode 65 odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol výpoveď žalobcu z pojednávania zo
dňa 26.11.2020 týkajúcu sa prejavov následkov zranení po incidente (spomalené rozmýšľanie, zhoršená

pamäť, koordinácia tela, neschopnosť písať a podpísať sa pravou rukou, ťažkosti psychického
charakteru, užívanie liekov, ťažkosti zamestnať sa, rozchod s priateľkou pre jeho
výbušnosť a impulzívnosť, vnútorné chvenie v prítomnosti žalovaných). Na tomto pojednávaní žalobca
následne odpovedal na otázky sudcu, svojho zástupcu a zástupcu žalovaného 2/, k jeho výpovedi
ohľadom uvedených prejavov následkov zranení sa žalovaný 2/ nevyjadril a nerozporoval ich, jedná sa

o subjektívne opísanie následkov zranení z pohľadu, ako ho ich vníma žalobca, preto uvedený odvolací
argument žalovaného 2/, že tieto tvrdenia žalobcu nenamietali, nebol dôvodný.

23. V časti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa súd prvej inštancie pri rozhodnutí
stotožnil so záverom znalca D. D., ním navrhované zvýšenie považoval za dôvodné a primerané, a to

s poukazom na obmedzenie alebo stratu žalobcu uplatniť sa v živote a spoločnosti,
ktoré mal vo veku 26 rokov, v ktorom utrpel poškodenie zdravia a následky úrazu viedli až k jeho
invalidizácii. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že podľa § 5 ods. 5 zákona č.
437/2004 Z. z. priznanie invalidného dôchodku žalobcovi je prípadom hodným osobitného zreteľa, ktorý
zakladá súdu dôvod pre možné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Sťaženie spoločenského

uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktorý má preukázateľne nepriaznivé následky
pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských
potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je
jednorazovým odškodnením nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zhoršení kvality života a nemožno ju
rozpočítať na jednotlivé dni hypotetickej doby života poškodeného. Náhrada za sťaženie spoločenského

uplatnenia sa poskytuje za trvalé následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo
ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa v ďalšom živote a spoločnosti. V rámci náhrady za
sťaženiespoločenskéhouplatneniasaodškodňujeobmedzeniemožnostísebarealizáciespoločenského
uplatnenia v nadväznosti na výkon povolania bez priamej súvislosti s výškou zárobku. Nepriaznivé
následky musia trvalo a výrazne sťažovať možnosť spoločenského uplatnenia poškodeného. Podľa

súdnejpraxetátoujmamôžebyťajskrytá,voľnýmokomneviditeľnáokremtoho,žemôžebyťajviditeľná,
čo má nepochybne za následok obmedzenie možnosti poškodeného nájsť svoje osobné uplatnenie
napríklad pri voľbe zamestnania, životného partnera, pri účasti na kultúrnej alebo športovej činnosti
alebo iného spoločenského uplatnenia. Pri posúdení predpokladov nároku na náhradu škody na zdraví
z hľadiska toho, čo prekáža životnému uplatneniu poškodeného je treba mať objasnený stav, aký bol

u poškodeného pred úrazom a mať všestranne zistený spôsob života poškodeného, aby bolo
možné dospieť k záveru o tom, o čo všetko je a bude po úraze život poškodeného ochudobnený
v porovnaní s tým, ako sa predtým uplatňoval aj s uvážením toho, v čom sa preukázateľne
zamýšľal a mohol uplatniť. Životné uplatnenie nemožno vidieť len v možnosti pracovať a dosahovaťodmenu za túto prácu. Pri určení výšky náhrady treba prihliadať na všetky okolnosti, ktoré
mal poškodený pre životné a spoločenské uplatnenie pred vznikom ujmy, treba zohľadňovať aj to, že
horšiepostaveniemáspravidlavekomstaršípoškodenýakomladší,osobastelesnouvadouvporovnaní

so zdravou osobou, aktívny profesionálny športovec v porovnaní s nešportovcom. Výška náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia je založená na porovnaní spôsobu života poškodeného a jeho aktivít
v čase pred poškodením a po tom, pričom medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou ujmou musí
existovať vzťah primeranosti. Náhrada týchto ujm nesmie viesť k bezdôvodnému obohateniu na strane
poškodeného. Rozsah straty životných príležitostí po celý zvyšok života je závažným následkom, s

ktorým je potrebné spájať výraznejšie zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri
zistenom výraznom a mnohostrannom obmedzení poškodeného vo všetkých oblastiach spoločenského
života nie je prekážkou výraznejšieho mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia ani okolnosť, že poškodený žil pred úrazom bežným životom mladého človeka a nevenoval
sa žiadnym mimoriadnym aktivitám, pretože ide iba o jedno, nie výlučné hľadisko zakladajúce dôvody
pre zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorého význam klesá s

vekom poškodeného. Odškodnenie možno primerane zvýšiť, ale len v úplne výnimočných prípadoch.
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia totiž samo už v základnej výmere predstavuje
náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, uspokojovanie jeho
životných a spoločenských potrieb a na plnenie jeho spoločenských úloh.

24. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie
invalidity, môže súd zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia najviac o 50 %. Zákon takéto
zvýšenie podmieňuje tým, že poškodený sa stal v dôsledku úrazu uznaný za invalidného (§ 70 až
73 zákona o sociálnom poistení). Uvedené ustanovenie vykladá Slovenská judikatúra extenzívne, a
zastáva názor, že uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa

pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z. z. (R 35/2013; Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo
212/2010).Vzhľadom nauvedenésapretosúdprvejinštancievosvojomrozhodnutísprávne
a dostatočne vysporiadal s odôvodnením priznania zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia žalobcovi o 25 %, keď prihliadol nielen na skutočnosť, že žalobcovi bol v dôsledku ujmy

na zdraví spôsobenej žalovanými priznaný invalidný dôchodok (zistený pokles schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť o 50 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou), hoci táto skutočnosť nevyjadruje
stupeň angažovania sa žalobcu v spoločnosti pred poškodením zdravia, ale
prihliadol aj na obmedzenie a stratu jeho možností uplatniť sa v živote a spoločnosti. Súd prvej inštancie
zohľadnil aj spôsob života, ktorý viedol žalobca pred škodovou udalosťou. V tomto smere je potrebné

dodať, že hoci sa u žalobcu nejedná o osobu, ktorá by dosahovala mimoriadne pozitívne výsledky
v rôznych oblastiach života, v dôsledku poškodenia jeho zdravia v mladom veku (26 rokov) je žalobca
po zvyšok života ochudobnený o určité životné príležitosti a vyradený z určitých činností. Žalobca trpí
vážnymi duševnými poruchami po ťažkom poranení hlavy a pôsobením otrasných
zážitkov, tieto poruchy majú vplyv na jeho osobnosť a na vzťahy s jeho blízkymi, majú naňho vplyv

v jeho bežnom spoločenskom živote, hoci tieto poruchy nemusia byť na prvý pohľad viditeľné. Rovnako
obrna dolnej končatiny lakťového nervu spôsobuje žalobcovi sťaženie uplatniť sa v bežnom živote,
nakoľko v dôsledku tohto postihnutia nedokáže pravou rukou písať a ani sa podpísať. So záverom súdu
prvej inštancie o potrebe zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu o 25 % sa
odvolací súd stotožnil a dodal, že toto zvýšenie je primerané aj s ohľadom na to, že zostalo

zachovanérozpätiemožnéhozvýšeniasťaženiaspoločenskéhouplatneniapreprípadeštezávažnejších
okolností prípadov hodných osobitného zreteľa, na ktoré odkazuje § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z..

25. Žalovaný 2/ v podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil, od akého
dňa priznáva žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy. Tvrdil, že žalovaní

nemohli vopred vedieť, v akom rozsahu majú žalobcovi dôvodne plniť. Uvedená odvolacia námietka
je podľa názoru odvolacieho súdu čiastočná dôvodná a viedla k zmene výroku I. rozhodnutia súdu
prvej inštancie v časti úrokov z omeškania za priznané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
tak, že žalobu v tejto časti odvolací súd zamietol. Odvolací súd poukazuje na záver rozsudku Nejvyšší
soudu Českej republiky zo dňa 14.12.2005 sp. zn. 25Cdo/423/2005, podľa ktorého vzhľadom k tomu,

že povinnosť na plnenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia môže byť uložená
len súdnym rozhodnutím, právo a tomu zodpovedajúca povinnosť na plnenie v tomto rozsahu bez
súdneho rozhodnutia nevzniká. Nejde tu o prisúdenie existujúceho nároku, ale o jeho konštituovanie.
Do doby, než sa o tomto nároku rozhodne, tento nevznikol, a preto nemôže nastať ani jeho splatnosť.Povinnosť na toto plnenie vzniká subjektu zodpovednému za škodu až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba splnenia, a až uplynutím takto určenej doby by mohlo dôjsť k omeškaniu dlžníka.
Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie pri zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

vzhliadol na strane poškodeného dôvody hodné osobitného zreteľa (vek 26 rokov v čase incidentu
a následky vedúce k invalidizácii žalobcu s prihliadnutím na spôsob života žalobcu pred incidentom)
a pri stanovení zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa stotožnil so záverom znalca
D. D. ustanoveného v súdnom konaní, došlo k stanoveniu povinnosti žalovaných nahradiť žalobcovi
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia až súdnym rozhodnutím, preto odvolací súd žalobcovi

voči odvolateľovi nepriznal úhradu úrokov z omeškania za predmetné zvýšenie, nakoľko jeho splatnosť
nastane až uplynutím doby určenej na plnenie súdnym rozhodnutím.
26. Ohľadom úrokov z omeškania z priznanej náhrady škody za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia (zo sumy 32.340,60 eur) od 01.12.2020 do zaplatenia bola odvolacia námietka žalovaného
2/ podľa odvolacieho súdu nedôvodná. Súd prvej inštancie síce v bode 83 odôvodnenia rozhodnutia
stručne konštatoval, že úroky z omeškania priznáva v zákonnej výške 5 % ročne od 01.12.2020 (po

podaní žaloby) v súlade s § 215 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. a poukázal na to, že k mimosúdnej dohode na náhradu škody medzi stranami sporu
nedošlo, no napriek stručnosti bolo v tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie správne. Ak sa
omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody (škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza
k omeškaniu dlžníka (škodcu), je rozhodujúca povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia.

Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čas splnenia nastáva rozhodnutím
súdu (§ 160 O.s.p.), a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti. V
ostatných prípadoch je potrebné, z hľadiska určenia času splnenia, vychádzať z ustanovenia §
563 OZ (t. j. dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 16/2010). Zo súdneho spisu vyplýva, že zástupca
žalobcu komunikoval so zástupcom žalovaného 2/ o mimosúdnom vyrovnaní, avšak nie je zo žalobcom
predloženej komunikácie zrejmé, v ktorý deň žalobca žalovaného 2/ požiadal o plnenie. Žalovanému
2/ bola v konaní doručená žaloba dňa 19.08.2020, t. j. nasledujúcim dňom bol žalovaný 2/ podľa §
563 Občianskeho zákonníka povinný žalobcovi plniť. V súlade so žalobným petitom zmeneným dňa

26.11.2020 súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi správne úrok z omeškania odo dňa 01.12.2020,
ktorý je dňom neskorším ako nastala splatnosť dlhu 20.08.2020, a ktorý je zároveň dňom po podaní
žaloby.

27. Námietku žalovaného 2/ smerujúcu voči výroku o trovách konania a trovách štátu odvolací súd

vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd k tejto námietke dodáva, že právna úprava náhrady trov
konania v sporovom konaní sa podľa úpravy v Občianskom súdom poriadku ako aj v CSP spravuje
zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že CSP už
nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex
specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného vyplýva, že nepatrný

úspech už civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
sa podľa CSP zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa
doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017; III. ÚS 475/2018). Zásadu úspechu vo veci podľa § 255 CSP, preto

treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. Ak bola žalobcovi v takom prípade priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, jedná sa o procesne úspešnú stranu konania, nakoľko nemožno žalobcu zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Nebolo by
celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby

svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Tak ako správne uviedol
súd prvej inštancie, pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade bolo treba rozlíšiť, čo je
základnéačosprevádzajúce,pričomzazákladnésapovažujerozhodnutie,žedožalobcovhoprávabolo
zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Odborná otázka posudzovaná
znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku

škody „iba“ odhaduje, preto primárnym faktom je, že škoda bola spôsobená a jej výška nasleduje.
Napriek tomu, že súd prvej inštancie na návrh žalobcu dňa 26.11.2020 pripustil zmenu žaloby, ktorou
žalobcažiadalopriznanienáhradyškodyvovýške74.507,74eur spríslušenstvom,nejednalo
sa zo strany žalobcu o zámerné nadhodnotenie výšky sporu, nakoľko vychádzalo zo znaleckéhoposudku D. H., ktorý bol v konaní predložený. Súd prvej inštancie tiež správne pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania a trov štátu nezohľadňoval podiel viny žalobcu na vzniknutej škode, keď žiaden
podiel viny žalobcu na škode nezistil (bod 75. odôvodnenia), s ktorým záverom sa odvolací

súd stotožnil, preto z uvedeného dôvodu neprichádzala do úvahy aplikácia § 257 CSP.

28. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Napriek tomu, že odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaného 2/ v časti
uplatňovaných 5 % úrokov z omeškania ročne zo sumy 6.868,80 eur od 01.12.2020 do zaplatenia za

dôvodné a v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ zmenil tak, že žalobu
zamietol, žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko
posúdenie žalobou uplatňovaného nároku záviselo od znaleckého posudku ako aj od úvahy
súdu a v základe uplatňovaného nároku bol žalobca úspešný. Za základné sa považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Napriek tomu, že žalobca podanou žalobou uplatňoval bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 74.507,74 eur a súd prvej inštancie mu priznal tento

nárok v sume 39.209,40 eur, v tomto prípade sa nejednalo o procesne neúspešného žalobcu, nakoľko
mu bola priznaná časť žalobou uplatneného nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Výška plnenia bola v tomto prípade závislá od znaleckého posudku a úvahy súdu, a teda prípadom
odôvodňujúcim posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na
rozhodovanie o trovách konania. Nakoľko žalobcovi bol súdom priznaný nárok na bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 39.209,40 eur s príslušenstvom, odvolací súd žalobcu podľa §
255 ods. 1 CSP vyhodnotil ako stranu v konaní v plným úspechom, a preto mu proti žalovanému 2/
priznal nárok náhradu trov konania v celom rozsahu, avšak jej výpočtovým základom bude výlučne
iba prisúdená suma. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa rozhodnutie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

K námietke žalovaného 2/ týkajúcej sa obsahu procesných úkonov žalobcu v odvolacom konaní odvolací
súd uvádza, že povinnosť nahradiť trovy konania nezahŕňa všetky trovy, ale iba tie, ktoré boli potrebné na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Znamená to, že súd nemôže zaviazať stranu na náhradu tých
trov, ktoré druhá strana počas konania vynaložila neúčelne, zbytočne, bez priamej súvislosti so súdnym
sporom. O účelnosti jednotlivých úkonov žalobcu, ktoré vykonal v zastúpení zvoleným advokátom

a z ktorých mu vznikli trovy, rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí o výške trov konania.

29. Žalovaní 1/ a 3/ voči rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12C/20/2020-270 zo dňa 03.11.2022
nepodali odvolanie a je preto voči nim rozhodnutie súdu prvej inštancie vo všetkých výrokoch (vrátane
výrokov o trovách prvoinštančného konania) právoplatné.

30. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo potrebné vo výroku I. v časti o uloženie povinnosti žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne
anerozdielnesožalovanými1/a3/,ktoríbolinaplneniezaviazanírozsudkomOkresnéhosúdu Prievidza
č. k. 12C/20/2020-270 zo dňa 3. novembra 2022, sumu 39.209,40 eur a 5 % úroky z omeškania ročne

zo sumy 32.340,60 eur od 01.12.2020 do zaplatenie, do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo výroku IV. vo vzťahu k žalovanému 2/ potvrdiť ako vecne správne podľa § 387 ods. 1
CSP a vo zvyšnej časti výroku I. o zaplatenie 5 % úrokov z omeškania ročne zo sumy 6.868,80 eur od
01.12.2020 do zaplatenia vo vzťahu k žalovanému 2/ zmeniť podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol
s tým, že žalobca má proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

31. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).