Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, January 20, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/189/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222967
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117222967.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: N. Y., nar. XX. XX. XXXX,
bytom I. XX, XXX XX X., v konaní zastúpeným JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo
Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811
02 Bratislava, IČO: 31 340 890, v konaní právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47232471, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 925 eur a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 28.09.2018, č. k. 12Csp/265/2017 -34, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:

,,I. Žalobu uplatnenú titulom bezdôvodného obohatenia z a m i e t a .

II. Žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z a m i e t a .

III. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov

konania, o ktorých výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 až 3, § 151 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“).

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku
premlčania k uplatnenému nároku, predtým, ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia skúmal, či nárok žalobcu nie je premlčaný. Žalobca odvodzoval právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov a poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Na
základe týchto ustanovení označil úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú. Konštatoval, že

o prípadných v dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná a bezpoplatková, vzhľadom na nevyvrátiteľnú
právnu domnienku znalosti právnych predpisov mal žalobca vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere.
Rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je jeho veriteľom a o tom, komu a
kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Na základe týchto skutočností uzatvoril, že subjektívna lehota na
vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad
rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobca poslednú splátku úveru zaplatil dňa 02. 12.

2014, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr
dňa 02. 12. 2016, žaloba bola podaná dňa 03 .11. 2017, teda po uplynutí subjektívnej premlčacejdoby. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie
subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby a ani samotného nároku
už nebolo právne relevantné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.

zn. 5Co/383/2017 zo 11. 04. 2018. Súd prvej inštancie ďalej nemal preukázaný naliehavý záujem na
určení neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odôvodnil to tým, že v danej právnej veci zistil, že zmluvný
vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol ukončený, žalobca uhradil v decembri 2014 (viac ako do
podania žaloby takmer tri roky) celú istinu úveru a príslušenstvo, došlo tak ku skončeniu záväzkového
vzťahu, plnením zo strany dlžníka. To znamená, že za daného stavu veci už žalobcovi reálne nemôže

ísť o docielenie skutočnej rovnosti medzi stranami zmluvného vzťahu, resp. opačne, že by táto zmluvná
podmienka v tomto čase vytvárala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, už žiadna zo strán
zmluvného vzťahu nemá totiž z tohto pozmluvného vzťahu žiadne práva a povinnosti.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a to tak, že priznal úspešnému

žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Namietal,
že súd prvej inštancie rozlíšenie subjektívnej premlčacej lehoty a objektívnej premlčacej lehoty úplne

negoval a subjektívnu premlčaciu lehotu stotožnil s objektívnou premlčacou lehotou. Pre správne
posúdenie premlčania je podstatné pochopiť, čo to znamená plynutie premlčacej lehoty odo dňa, keď sa
právomohlovykonaťpoprvýraz,vzmysle§101OZ.Subjektívnapremlčacialehotaplynieodvtedy,kedy
ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, skutočne zistí, že môže podať žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. Pre začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Žalobca uviedol, že
nevedel, že platby, ktoré odo mňa žalovaný prijal nad výšku istiny, odo mňa prijíma protizákonne.
Žil v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný
porušením spotrebiteľského práva, pričom on som veril tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s

náležitou starostlivosťou, bezo zbytku podľa zákona. Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie
v odôvodnení 25. rozsudku že sa nevyjadril, kedy sa dozvedel o tom, že žalovaný sa na môj úkor
bezdôvodne obohatil, uviedol, že zo zápisnice o pojednávaní z 28.9.2018 vyplýva, že som sa to dozvedel
minulého roku, teda v roku 2017, ako to vypovedal a ako na to poukázal jeho zástupca. Namietal
zamietnutie žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky pre nedostatok naliehavého právneho

záujmu. Je toho názoru, že naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky je
vždy daný, ako to vyplýva zo Smernice Rady 93/13/EHS a z hmotného a procesného národného práva
(§ 137 CSP, § 298 CSP, § 53a OZ, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.) a z početnej úniovej a národnej
judikatúry. Skutočnosť splatenia úveru, však pri určovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nezohráva
žiadnu rolu. Z únijného práva a z platnej národnej právnej úpravy a jej eurokonformného výkladu vyplýva,

že súd môže žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť len v jednom prípade, a
to v prípade, keď sa dodávateľovi podarí v súdnom konaní dokázať, že žalovaná zmluvná podmienka
nie je neprijateľnou. S uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že súd prvej inštancie rozhodol
v zmysle predložených listín a z výpovede žalobcu. Tvrdenie uvedené v odvolaní, že tento nemal
vedomosť o premlčaní, nie je preukázané, je účelové a zjavne nepravdivé. Tvrdenia v odvolacom
konaní, ktoré mohol uviesť už v prvoinstančnom konaní, nie sú prípustné. Súd prvej inštancie v
rozsudku správne skúmal plynutie subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna vedomosť o skutkových

vedomostiach, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, žalobca mal v
momente splatenia úveru. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by skutočne o bezdôvodnom
obohatení nevedel. Samo tvrdenie na unesenie dôkazného bremena nepostačuje. Navrhol potvrdiť
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom
na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné.8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý posudzoval prioritne námietku premlčania vznesenú žalovaným a dospel k záveru, že

nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému (dodávateľovi) vo výške
925 eura je premlčaný v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote. Žalobca odvodzoval
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru pre nesprávny udaj o RPMN.

9. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

10. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade subjektívnej premlčacej lehoty lehota zaplatením
príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobca poslednú splátku
úveru zaplatil dňa 02. 12. 2014, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplynula najneskôr dňa 02. 12. 2016, žaloba bola podaná dňa 03. 11. 2017, teda po uplynutí

subjektívnej premlčacej doby.

12. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného
nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej
uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto

obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva
reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život
to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo a v pochybnostiach, ktorú
skutočnosť súd prvej inštancie použil paradoxne v neprospech žalobcu.

13. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť
nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia
doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa
na ich úkor obohatil.

14. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy
došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba.

15. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy
spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá

o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať
právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

16. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla

s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

17. Existuje obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie" sa, potiera rozdiel medzi
objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo

menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich
mysle. (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň
slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.

18. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj

keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.19. Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak
právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z
bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia

a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti,
ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia (do pozornosti tiež Nález ÚS
ČR II. 2460/17 zo dňa 19.03.2018).

20. Odvolací súd zástava názor, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy

oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane
zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady
v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že
na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že
na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne

dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré
sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalovaný dozvedieť mal a mohol
s poukazom na to, že mal poznať právo. a ale na okamih, kedy sa žalovaný skutočne dozvedel že na
jeho úkor sa žalobca bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mal žalovaný k dispozícii údaje, ktoré mu

umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedel, že
právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný.

21. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z obsahu
spisu je zrejmé, že na pojednávaní dňa 28. 09. 2018 súd prvej inštancie položil žalobcovi otázku, aby

sa vyjadril k okolnostiam, čo sa dialo s jeho úverovou zmluvou, ktorá je predmetom sporu, keďže ju
vyplatil v roku 2014 a žaloba bola podaná 03. 11. 2017. Žalobca odpovedal, že si z obáv z prípadnej
exekúcie, pripadne, aby mu nebolo siahnuté na plat dal preštudovať túto zmluvu niekedy v priebehu
minulého roku, (t.j. 2017). Na výpoveď žalobcu následné poukázal jeho právny zástupca, ktorý uviedol,
že pokiaľ ide o premlčanie, žalobca si dal preskúmať minulý rok túto zmluvu, pred tým nemohol vedieť,

že tieto zmluvy nie sú v poriadku, resp. tým, že zaplatil celu sumu v podstate deklaroval to, že všetky
plnenia, ktoré si žalovaný vyžiadal, na tieto má nárok. A až minulý rok došlo u žalobcu k tomu, že po
preštudovaní týchto zmlúv v jeho vedomí vznikla informácia, že na tieto plnenia nad istinu nemá nárok
a že sa ich môže domáhať súdnou cestou, ako vydania bezdôvodného obohatenia.

22. Na základe uvedeného sa tak zdá, že žalobca sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil niekedy v roku 2017. Žaloba bola pritom podaná dňa 03. 11.
2017. Uvedené by znamenalo, že žaloba bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

23. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca sa mohol domáhať

vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok iba v čase trvania zmluvného vzťahu s odôvodnením,
že po ukončení zmluvy zanikajú práva a povinnosti zmluvných strán, kedy už nemôže dochádzať k
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa.

24. Žalobca v žalobe žiadal určiť, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere, č. XXXXXXXXXX.,

z XX. XX. XXXX, v obchodných podmienkach, v článku 4. zmluvy o úvere, podmienky úveru a záverečné
ustanovenia - bod 4.11., v znení: „Zmluvné strany sa, dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi
vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ predložia na prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému
súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná a.s., so sídlom Dunajská 15 v Bratislave,
IČO: 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade so zákonom č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní. Dlžník, Spoludlžník a Vlastník nehnuteľnosti berú na vedomie, že
doručený, rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre Účastníkov
rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byt' podkladom pre nútený výkon splnenia
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové, a preto proti
rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský

rozsudok možno napadnúť len zo zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote do 30 dní od jeho
doručenia.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.25. Slovenská republika je v zmysle jej únijných záväzkov, najmä článku 6 Smernice Rady 93/13/EHS,
povinná zabezpečiť spotrebiteľovi vysokú mieru ochrany jeho práv v tom zmysle, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa v zmysle

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Účinnú ochranu v tomto zmysle možno dosiahnuť
len ak má súd právomoc zhodnotiť neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti (viď rozhodnutie SD
EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA). V zmysle § 298 v spojení s § 295 CSP
je súd povinný aj bez návrhu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok, a to všetkých podmienok
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na tento účel a bez návrhu obstará a zabezpečí dôkaz a vykoná

ho a výslovne uvedie vo výroku znenie zmluvnej podmienky ak dospeje k záveru o jej neprijateľnosti.
Tieto ustanovenia predstavujú v Civilnom sporovom poriadku odôvodnenú výnimku z dispozičného
princípu a z princípu ne ultra petitum. Pritom skúmanie neprijateľných zmluvných podmienok sa týka
nielen samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ale aj všetkých zmluvných dokumentov s ňou súvisiacich (napr.
aj Všeobecných obchodných podmienok a pod.).

26. Odvolací súd má za to, že zvýšená ochrana spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch týkajúcich sa
spotrebiteľských zmlúv musí byť vyjadrená aj ochranou prostredníctvom procesných prostriedkov. Do
30.06.2016 týmto ustanovením bol § 80 písm. c) OSP. Od 01.07.2016 je ním ust. § 298 CSP v spojení
s § 137 písm. c) CSP. Odvolací súd uvádza, že systém ochrany spotrebiteľov vychádza z toho, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah. Preto vzhľadom na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/
EHS stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. S cieľom zabezpečiť úroveň
ochrany, ktorú chce citovaná smernica dosiahnuť, SD EÚ viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo
vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Preto ES EÚ rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo
nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola
uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že to tak je,
posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená

ako nevyhnutná preto, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na
nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s
ich uplatnením (opätovne viď rozhodnutie SD EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial
SA). V zmysel uvedenej judikatúry je potrebné vnímať aj ustanovenia § 137 písm. c), § 295 a § 298 CSP.
Cieľom je umožniť súdu posúdiť nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, a to aj bez návrhu

spotrebiteľa.

27. V uvedených intenciách je nutné hodnotiť aj naliehavý právny záujem u spotrebiteľa na
vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na
určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§

53a OZ). Takýmto určením sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke napr. skutočnej
výšky dlhu. Preto ho spotrebiteľ nemusí preukazovať (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
27.04.2017, sp. zn. 4Co/176/2016).

28. Vo všeobecnosti je naliehavý právny záujem potrebné chápať ako objektívnu a bezprostrednú
potrebu ustáliť právny vzťah medzi stranami sporu. Spravidla je daný v prípadoch, kedy by bez určenia,
či právo je alebo nie je resp. určenia právnej skutočnosti, by bolo právo žalobcu ohrozené a jeho právne
postavenie by sa stalo neistým, ako aj v prípade, ak rozhodnutie o žalobe vytvorí pevný právny základ

pre sporové strany. Naproti tomu naliehavý právny záujem daný nie je v prípade, ak by žaloba neslúžila
potrebám praktického života a v prípade, ak rozhodnutie vo veci nezaloží spomínaný pevný právny
základmedzisporovýmistranami.Rovnakojenepochybné,ženiejeprípustnéurčovaťprávavminulosti,
ak tieto už zanikli. Rozsudok totiž určuje (resp. neurčuje) existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia.

29. V prejednávanom prípade však nie je možné nevziať do úvahy tú skutočnosť, že aj keď došlo
k ukončeniu vzťahu medzi stranami sporu, žalobca ako spotrebiteľ má možnosť domáhať sa voči
žalovanému viacerých nárokov napr. vydania bezdôvodného obohatenia, zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia a iné. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je podstatné, či v prípadeuplatneniasiniektorýchsvojichnárokov,vyplývajúcichjejztituluochranyspotrebiteľa,budevbudúcnosti
alebo nebude úspešná, napr. z dôvodu námietok týkajúcich sa uplynutia času. Aj podľa judikatúry SD EÚ
totiž plynutie času nemôže byť skutočnosťou znemožňujúcou ochranu práv spotrebiteľa pred nekalými

obchodnými podmienkami.

30. Pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej zmluvy sa všeobecné súdy musia zaoberať celkovou
vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať z princípov ochrany spotrebiteľa ako jedného
z kľúčových princípov súčasného občianskeho práva. Opačný postup vedie k porušeniu práva na

spravodlivý proces zaručenému článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (článok 46 Ústavy
SR) (viď Nález Ústavného súdu ČR z 01.11.2016, sp. zn. I. ÚS/913/2016).

31. S názorom súdu prvej inštancie, že spotrebiteľ sa môže domáhať ochrany svojho práva iba v čase
trvania zmluvného vzťahu, nie po ukončení zmluvy nemôže súhlasiť vzhľadom na dôvody vyslovené
vyššie. Ak je spotrebiteľovi umožnené domáhať sa svojho práva do budúcna napr. uplatnením si vydania

bezdôvodného obohatenia od žalovaného alebo žiadať primeraného finančného zadosťučinenia, je
namieste aj predmetná žaloba o vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

32. Je len na spotrebiteľovi, ktoré právo si zvolí, resp. ktoré právo z viacerých práv použije. Na
primeranéfinančnézadosťučinenie(relutárnasatisfakcia)zákonexplicitnevyžadujeúspechspotrebiteľa

pred súdom. Niet žiadneho dôvodu z okruhu úspešne vedených vecí pred súdom vylučovať práve
rozsudok o neplatnosti niektorej zmluvnej podmienky, ak ju spôsobil dodávateľ pri zanedbaní povinnosti
postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa). Za porušenie povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou treba považovať aj
používanie neprijateľných zmluvných podmienok (§ 3 ods. 3 ZoS, § 53 ods. 1 OZ), nekalých obchodných

praktík (§ 7 a nasl. ZoS), ale aj iné porušenie práv spotrebiteľa (viď uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/220/2012 z 30.08.2013).

33. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP
zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Úlohou súdu prvej inštancie bude:
- priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní
soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem
ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit.

Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou
spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov.
např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS
3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS
562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je

nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské
unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím
evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie
a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.
- umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo

posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkových
okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, o skutku z porušenia práva, a teda
o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť). Teda o skutočnej, nie
predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva. Bude dôležitý výsluch žalobcu na tvrdenie o

čase, kedy sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel. Bude dôležité vytvoriť
procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobcu a predloženým dôkazom,
- vo vyššie naznačených intenciách opätovne rozhodne o návrhu žalobcu na vyslovenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky.
- súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie

bolo presvedčivé
-súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP)

34. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).