Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/132/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113204607
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7113204607.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. E. N., bývajúceho v B., proti žalovaným
1/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova č. 2, 3/ Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Košice I

pod sp. zn. 12C/68/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra
2017 sp. zn. 5Co/248/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou proti žalovaným domáhal určenia, že ich konaním voči jeho osobe došlo v období
od 6.9.2006 do 10.10.2012 k porušeniu ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti, a preto sú mu povinní titulom náhrady nemajetkovej ujmy uhradiť sumu 100 000 eur.

2. Okresný súd Košice I rozhodnutím z 27. januára 2017 č.k. 12C/68/2013-307 žalobu zamietol a priznal
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v 100 %-nej výške. Súd

prvej inštancie rozhodnutie odôvodil tým, že v občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v
zmysle ktorej za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou,
ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila [§ 420 a § 11 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“)]. Z tejto zásady existujú v
občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených (§ 422 a § 427 OZ). Výnimka
zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ustanovení § 1 ods. 1 vyššie uvedeného
zákona je vyjadrené, že za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci zodpovedá štát. To znamená, že
bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán verejnej moci škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu
a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych
vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medzi iným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§
11 a nasl. OZ) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym

konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti (pre porovnanie rozsudok Najvyššieho súdu SR 3
Cdo 176/2012 zo dňa 26.9.2013 a uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 137/07 z 23.8.2007). Nakoľko
Slovenská republika nemôže byť pasívne legitimovaná v konaní o ochranu osobnosti, súd prvej inštancie
žalobu bez toho, aby sa zaoberal ďalšími dôkazmi a námietkami zamietol.

3. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 12. decembra 2017 sp. zn. 5Co/248/2017

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal. Mal
za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správneposúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, pričom poukázal aj na vecne správne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Vyjadril
súhlas s názorom súdu prvej inštancie, že Slovenská republika nemôže byť pasívne legitimovaná v tejto

veci, pretože podľa zákona ako žalovaný 3/ mala vystupovať Generálna prokuratúra SR, a už len z
toho dôvodu bola správne žaloba zamietnutá. Odvolací súd zdôraznil, že ak škodu mal spôsobiť orgán
verejnej moci, subjektom zodpovedným a pasívne vecne legitimovaným je štát, ale to platí všeobecne;
to neplatí, keď ide o špecifickú a konkretizovanú žalobu o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ a
pôvodca zásahu do integrity fyzickej osoby je právnická osoba - orgán verejnej moci, lebo jeho konaním

malo dôjsť k zásahu do osobnosti (ide o štátny orgán, ktorý vykonáva svoju verejnú moc).

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie. Navrhol
rozhodnutia súdov nižších inštancií zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že
dovolanie je prípustné v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom v dôsledku toho, že napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnený a

nepreskúmateľný. Konkrétne namietal, že súd prvej inštancie vykonal pojednávanie vo veci, ale avšak
v rámci neho mu nebolo umožnené podať a odôvodniť svoj žalobný návrh (odkaz na zvukový záznam)
s uvedením, že dané pojednávanie sa začalo monológom konajúceho sudcu, ktorý nezmyselne a mimo
predmetu sporu oboznamoval strany konania s priebehom a dôkazmi vykonanými v trestnej veci vedenej
na Okresnom súde Spišská Nová ves pod sp. zn. 4T/30/2007, vo veci v ktorej bol obžalovaný zo

spáchaniazločinumareniaspravodlivosti,vrámciktoréhokonaniabolvkonečnomdôsledkuoslobodený
spod obžaloby. Namietal, že i napriek jednoznačným a nespochybniteľným skutočnostiam a dôkazom,
ktoré boli obsahom príslušného žalobného návrhu, konajúci súd zamietol žalobu rozsudkom zo dňa
27. januára 2017 z dôvodu, že neboli žalobcom správne označení žalovaní, resp. takto označení
žalovaní neboli vo veci vecne legitimovaní. Namiesto toho, aby sa súd venoval výlučne predmetu

sporu, teda ochrane osobnosti a nárokom z toho vyplývajúcim, zaoberal sa priebehom trestného
stíhania. Ohľadne označenia žalovaných v žalobnom návrhu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 149/2011 zo dňa 26. septembra 2011, podľa ktorého neoznačenie
orgánu štátu by malo za následok neúplnosť návrhu, avšak konajúci súd má povinnosť pokúsiť sa
o odstránenie daného nedostatku v súlade so znením § 43 O.s.p. V zmysle uvedeného uznesenia

žalobca vyjadril opätovne záver, že pokiaľ by bola vo veci označená Slovenská republika opakovane
(teda viackrát), nebolo by také označenie správne a išlo by o vadu podania ( žaloby), na odstránenie
ktorej vady je súd povinný vyzvať žalobcu. V prípade, že by voči štátu boli jednou žalobou uplatnené
viaceré nároky spadajúce do pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu
uplatnený nárok, ktorý by mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a ktorý by mohol

patriť do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môže štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie
žalovaného len jediný krát. Žalobca vyjadril domnienku, že ak uplatnený nárok môže spadať alebo môže
byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov, prípadne môže spadať do pôsobnosti rôznych
štátnych orgánov nič nebráni žalobcovi v tom, aby v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému
vystupovali ako subjekty konajúce za štát (teda v jeho mene) tie štátne orgány, do pôsobnosti ktorých

vec patrí a ktoré orgány v jednotlivých fázach trestného konania v mene štátu konali. Žalobca má za to,
že Ministerstvo spravodlivosti SR bolo v rámci okruhu označených žalovaných riadne uvedené v návrhu
na začatie konania vo veci náhrady škody podaného ešte dňa 28.2.2013.

5. Žalovaný 2/ navrhol dovolanie odmietnuť, nakoľko dovolateľ nepreukázal existenciu dovolacích

dôvodov. Podľa neho žalobca nesplnil základnú náležitosť dovolania podľa § 428 CSP, keď neuviedol
dovolací dôvod ani podľa § 420 CSP ani podľa § 421 CSP s poukazom na skutočnosť, že žalobca
dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa predchádzajúcej právnej úpravy podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ktorá už v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebola právne účinná. Mal za to, že odvolací
súd správne rozhodol, že v prípade žaloby na ochranu osobnosti podanej žalobcom nie je štát pasívne

vecne legitimovaným subjektom, pre ktorý dôvod bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

6. Podľa žalovaného 3/ súdy predmetnú vec správne právne posúdili. V predmetnej veci nie je
naplnený žiaden zo zákonom stanovených dovolacích dôvodov s tým, že žalobca nesprávne za pasívne
legitimovanú označil Slovenskú republiku a nie ten subjekt, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do

jeho osobnosti, pričom osobitne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 176/2012 zo dňa 26. septembra 2013, podľa ktorého za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil;
v prípade škody spôsobnej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto
činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). To ale neplatí v odlišných právnychvzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti
(§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán
verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu osobnosti.

7. K vyjadreniu žalovaného 2/ a žalovaného 3/ žalobca uviedol, že trvá na svojich predošlých
vyjadreniach a zároveň upriamil pozornosť na niektoré závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci č.k. 5 Cdo 120/2013, a z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.
5Co/248/2017 zo dňa 12. decembra 2017, v zmysle ktorých Slovenská republika nemôže byť pasívne

legitimovanou v konaní o ochranu osobnosti, avšak na druhej strane najvyšší súd v uznesení uvádza, že
„Štát - Slovenská republika je ako účastník konania o náhradu škody označený správne, ak je súčasne
s ním označený aj príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať?. Ďalej poukázal na to, že súd je
povinný bez zreteľa na označenie účastníka v návrhu zabezpečiť, aby za štát konal pred súdom ten
štátny orgán, do rozsahu pôsobnosti ktorého takéto konanie patrí podľa príslušných právnych predpisov.
Žalobca v zmysle uvedeného má za to, že ani neoznačenie správneho štátneho orgánu konajúceho v

meneštátuvžalobnomnávrhunemázanásledokneodstrániteľnúvadupodania,bránicusúduvriadnom
konaní.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

9. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex (ďalej len „CSP“). Dovolateľ avšak podané dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom
podľa § 237 písm. f/ O.s.p, teda podľa predchádzajúcej právnej úpravy v čase platnosti a účinnosti novej

právnej úpravy. Najvyšší súd posúdil dané dovolanie podľa obsahu (článok 11 CSP).
10. Dovolateľ v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a jeho
nepreskúmateľnosť. Tiež namietal, že mu nebolo umožnené podať a odôvodniť žalobný návrh; pasívnu
legitimáciu; nezrozumiteľnosť bodu 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva názor,
že pasívne legitimovaným vo veci ochrany osobnosti je štát, hoci sa odvolací stotožnil s právnym

názorom súdu prvej inštancie; nesplnenie povinnosti súdu prvej inštancie ohľadne v zmysle § 43 O.s.p.
vyzvať žalobcu na odstránenie vady jeho návrhu vo veci nesprávneho označenia strán konania a otázku
zodpovednosti konkrétneho subjektu v prípadoch ochrany osobnosti.
11. Dovolateľ teda vystihol niekoľko pojmových znakov významných z hľadiska zadefinovania procesnej
vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
12. Dovolací súd v súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch
inštancií zdôrazňuje, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Keďže
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho
ich treba chápať ako celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých
dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhovali žalovaní, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu,
s ktorým sa stotožnil a rovnako tak podrobne vysvetlil otázku pasívnej vecnej legitimácie. Obsah spisu

nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu
konaniapodľa§420písm.f/CSPnemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.
13. K námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že žalobcovi nebolo umožnené podať a odôvodniť žalobný
návrh, najvyšší súd konštatuje, že k danému procesnému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie

nedošlo. Zo spisu zreteľne vyplýva, že žalobca podal žalobný návrh dňa 28. februára 2013, ktorý bol
ním odôvodnený, následne súd na základe jeho návrhu uznesením č.k. 12C/68/2013-28 zo dňa 30.
septembra 2013 pripustil, aby do konania ako žalovaná 3/ vstúpila Generálna prokuratúra SR, pričom
zároveňbolapripustenázmenapetitutak,žežalovaní1/až3/súpovinníspoločneanerozdielnenahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu 100 000 eur, ako aj nahradiť trovy konania. Tiež písomným podaním zo

dňa 7. novembra 2016 žalobca vzal žalobu voči žalovanej 3/ Generálnej prokuratúre SR späť v celom
rozsahu a zároveň navrhol, aby súd pripustil vstup do konania ako žalovanej 3/ Slovenskú republiku,
za ktorú konaná Generálna prokuratúra, pričom súd o predmetnom návrhu rozhodol tak, že konanie
voči Generálnej prokuratúre SR zastavil a zároveň pripustil, aby do konania pristúpila ako žalovaná 3/Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR. Vzhľadom na uvedené námietka žalobcu
neobstojí, nakoľko zo spisu zreteľne vyplýva, že k obmedzeniu jeho práva disponovať so žalobným
návrhom v priebehu konania nedošlo.

14. Námietka žalobcu, že záver odvolacieho súdu uvedený v bode 14. jeho odôvodnenia je
nezrozumiteľnýsdôrazomnato,žeznehovyplýva,žepasívnelegitimovanýmještátanieorgánverejnej
moci konaním, ktorého postupom malo dôjsť k zásahu do osobnosti, nie je dôvodná. Z formulácie
odvolacieho súdu zreteľne vyplýva skutočnosť, že v danej veci pasívne legitimovaným ako žalovaný
3/ mala byť Generálna prokuratúra ako pôvodca zásahu do integrity fyzickej osoby ako orgán verejnej

osoby, lebo jej konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ, pričom vysvetlil, že
štát je zodpovedným za škodu ale vo všeobecnosti, nie vo veci ak ide o ochranu osobnosti. Vzhľadom
na vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že daný záver odvolacieho súdu je zrozumiteľný, a teda
námietka uplatnená v tejto súvislosti je bezpredmetná už aj z hľadiska, že otázka pasívnej legitimácie vo
vzťahu k ochrane osobnosti je odvolacím súdom rozanalyzovaná aj v iných bodoch jeho odôvodnenia.

15. Dovolateľ ďalej namietal nesplnenie povinnosti súdu prvej inštancie v zmysle § 43 O.s.p. Mal
za to, že súd ho mal vyzvať na odstránenie vady jeho návrhu vo veci nesprávneho označenia strán
konania, pričom na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
149/2011 zo dňa 26. septembra 2012, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že riadne označenie štátu ako
žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník

konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát
konať. Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom
povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p.
16. V danej veci však o taký prípad nejde. Žaloba bola súdmi v základnom konaní zamietnutá z
dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, teda z dôvodu, že na strane žalovaných nie je ani

jeden subjekt nositeľom hmotnoprávnej povinnosti k uplatnenému nároku (nemajetková ujma z dôvodu
neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu). Vecnou legitimáciou je totiž stav vyplývajúci z hmotného
práva, kedy jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne
vecne legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej
povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).

17. Otázka pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu a súd nebol povinný vyzvať navrhovateľa
na odstraňovanie vád návrhu. Súd totiž ani nemá povinnosť (ani oprávnenie) poučovať účastníkov o
ich hmotnoprávnych oprávneniach a účinkoch ich úkonov, ktoré uplatňujú v súdnom konaní, teda ani
o tom, či a ktorí účastníci majú byť aktívne a pasívne vecne legitimovaní pri zohľadnení konkrétnych
okolností prejednávanej veci, čo by bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania (por. aj 7

Cdo 126/2013, 7 Cdo 500/2014).

18. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP v danom
prípade nezistil.

19. Z dovolania vyplynulo, že dovolateľ podal dovolanie proti rozsudku aj z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie
veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným
predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne
označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu

súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej
riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/
CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/
CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).

20. Z dovolania podaného žalobcom vyplynula otázka riešenia pasívnej legitimácie v konaní o ochrane
osobnosti a následnej zodpovednosti za konanie majúc za to, že štát je ako účastník vo veci ochrany
osobnosti označený správne, ak je súčasne s ním označený aj príslušný štátny orgán konajúci v mene
štátu poukazujúc iba na jedno rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 149/2011 zo dňa 26.
septembra 2012.

21. Dovolací súd má za to, že žalobca nepreukázal existenciu odklonu rozhodnutia odvolacieho súdu od
ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. Dovolací súd na preukázanie tohto konštatovania poukazuje
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 176/2012 zo dňa 26. septembra 2013, v ktorom bolouvedené, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu
spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na

náhraduškody.Platnáprávnaúpravadôslednerozlišujemedziprávomnaochranuosobnostiupraveným
v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti
predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej
prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť
tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. V občianskoprávnych

vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade
škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť
použila (§ 420 aj § 11 nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych
vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napr. § 422 a 427 Občianskeho
zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona
č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1

ktorého je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento
orgán,alezanehoštát.Vpôsobnostiuvedenéhozákonatotedaznamená,žebezohľadunaskutočnosť,
ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne
vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch
a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a

nasl. Občianskeho zákonníka ) a pôvodcom
zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť
k zásahu do osobnosti.
21.1. Pokiaľ žalovaný poukázal na nezákonnosť jeho trestného stíhania a tým spôsobený zásah do jeho
osobnostných práv, je zrejmé s prihliadnutím na vyššie uvedené právne závery v rozhodnutí sp. zn.

3 Cdo 176/2012 zo dňa 26. septembra 2013, že za zásah do osobnej integrity spôsobenej trestným
stíhaním zodpovedá subjekt, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti za predpokladu, že
by bolo preukázaní nezákonnosť trestného stíhania. Najvyšší súd pre účely tohto dovolacieho konania
opakuje, že na obdobných skutkových a právnych záveroch spočíva tiež rozhodnutie sp. zn. 7 Cdo
126/2013 zo dňa 30. septembra 2014.

22. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 149/2011 zo dňa 26. septembra 2012 však
otázku vecnej legitimácie neriešilo. Toto rozhodnutie riešilo otázku kvalifikovanosti žaloby a riadneho
označeniažalovanéhovprípade,aknímjeSlovenskárepublika,sošpeciálnymodkazomnaprípad,akje
predmetom konania nárok vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

23. Vzhľadom na vyššie spomenuté odvolací súd sa preto v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní
otázky pasívnej vecnej legitimácie v spore o ochranu osobnosti neodklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovaniesprávnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu

posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/
CSP.
24. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dovolanie ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
c/ CSP.

25. V dovolacom konaní úspešným žalovaným najvyšší súd trovy dovolacieho konania nepriznal, lebo
im žiadne trovy v tomto konaní nevznikli.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.