Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207231088
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1207231088.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a

členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: V. D.,
N.. XX.X.XXXX, bytom F., V..T.. Š. Č.. XX zastúpený Advokátska kanceláriu Kurucová, s.r.o., Senica,
Hurbanova č. 486/2, IČO : 36 271 268 proti žalovanému EKO-S TRANS, a.s., Bratislava, Pribinova č. 23,
IČO : 31 337 261 o zaplatenie sumy 995,82 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.januára 2010 č.k. 19 C 30/09-163 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti istiny potvrdzuje.

V časti dohodnutých úrokov rozsudok súdu prvej inštancie zmeňuje tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
995,82 € s úrokom z omeškania 9% ročne od 11. 4. 2000 do zaplatenia, ako aj trovy konania a to súdny
poplatok 59,70 € a trovy právneho zastúpenia v sume 662,32 €, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

1.1. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer. Strany sporu uzavreli
dohodu o zložení kaucie, podľa ktorej žalobca mal zložiť sumu 30.000,- Sk na účet žalovaného, ktorý mal
byť úročený 9% ročne. Táto suma mala slúžiť na prípadné krytie a úhradu škody spôsobenej žalobcom s
tým,žekauciumožnoponechaťnajviacužalovanéhododvochrokovodskončeniapracovnéhopomeru.
Žalovaný prijal do pokladne dňa 10.04.2000 od žalobcu hotovosť v sume 30.000,- Sk, čo zaviedol do
svojho účtovníctva. Žalobca skončil pracovný pomeru u žalovaného dňom 30.4.2004 na základe dohody
o skončení pracovného pomeru. Žalobca žiadal žalovaného o vrátenie finančných prostriedkov t.j. sumy

30.000,- Sk listom zo dňa 3.4.2006. Podanie dal na poštovú prepravu doporučene dňa 03.04.2006.

1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 244 ods.1, §
242 ods. 1písm. a), § 243 ods. 1, 3, § 261 ods. 1, § 263 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 30.6.2000
v dôsledku čoho konštatoval, že Zákonník práce ku dňu uzavretia dohody o zložení kaucie upravoval
v § 246 až § 248 iba taxatívne vymedzené druhy zabezpečenia práv a povinností z pracovnoprávnych
vzťahov a to dohodu o zrážkach zo mzdy (§ 246), ručenie (§ 247), obmedzenie prevodu nehnuteľnosti

(§ 248). Nebolo preto možné v zmysle § 244 ods. 1 Zákonníka práce uzavrieť takýto typ zmluvy ako
zabezpečovacieho prostriedku. Dohoda o zložení kaucie je neplatným právnym úkonom v zmysle § 242
ods. 1 Zákonníka práce, pretože je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce upravujúcimi
zabezpečenie záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov (§ 246 až 248 Zákonníka práce).1.3. Žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 30.000,-Sk v dôsledku zmeny právneho dôvodu žiadal
vyplatiť titulom poskytnutej pôžičky s poukazom na § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po právnej

stránke potom v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41a ods. 1, § 20 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka, keď uviedol, že absolútne neplatný právny úkon možno za určitých podmienok
konverzovať. Pri konverzii neplatný právny úkon obsahujúci náležitosti iného právneho úkonu zostáva
sám o sebe neplatným, iba prejav vôle sa bude posudzovať ako iný právny úkon. Na základe vyššie
uvedeného potom skúmal, či absolútne neplatný právny úkon - uzavretá dohoda o zložení kaucie má

náležitosti iného právneho úkonu a vyjadruje vôľu konajúceho. Poukázal na ustanovenia § 657, § 658
Občianskeho zákonníka a nato, že zmluvou o pôžičke veriteľ ponecháva dlžníkovi veci určené podľa
druhu, t.j. i peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Z obsahu Dohody o zložení kaucie zo dňa 10.4.2000 je zrejmé, že napĺňa všetky pojmové znaky,
resp. náležitosti zmluvy o pôžičke. Na základe tejto dohody boli žalovanému ponechané peniaze, t.j.
veci určené podľa druhu, vo výške 30.000,-Sk, dočasnosť právneho vzťahu bola vymedzená V bode

IV dohody uplynutím doby dvoch rokov od rozviazania pracovného pomeru a bola v nej zakotvená
povinnosť vrátiť peniaze najneskôr po uplynutí dvoch rokov od skončenia pracovného pomeru. Pri
peňažnej pôžičke je dlžník povinný plniť aj úroky, ak boli dohodnuté (§ 658 ods. 1), keď výška úrokov
9% bola zakotvená v bode I. dohody. Nemožno však opomenúť skutočnosť, že i zmluva o pôžičke
musí spĺňať všeobecné obsahové predpoklady predpísané pre zmluvy vôbec. Jedným z takýchto

predpokladov je i prejav vôle a oprávnenosť podpisu na písomnej zmluve. Vôľa ako prvok právneho
úkonu je psychickým vzťahom konajúceho človeka k zamýšľanému (danému) právnemu následku.
Výrazomaobjektivizáciouvôlejejejprejav.Zdokazovaniejezrejmé,žeizmluvaopôžičkevyjadrujevôľu
konajúcich osôb. Vôľou žalovaného bolo získať /požičať si/ peňažné prostriedky, na zmluvne vymedzenú
dobu, použiť ich na zabezpečenie určitého účelu, resp. vôľou žalobcu bolo poskytnúť žalovanému

peňažné prostriedky na presne vymedzený účel a vopred dohodnutý čas. Prejavom vôle účastníkov bolo
podpísanie dohody o zložení kaucie, žalovaný prijaté peniaze vniesol do svojho účtovníctva a nakladal
s nimi podľa vlastnej potreby. Na ťarchu takéhoto vzťahu nemôže byť ani skutočnosť, že peňažné
prostriedky boli viazané vo vzťahu k žalobcovi na presne určený účel, nakoľko v žiadnom z ustanovení
Občianskeho zákonníka nie je zakázané, že by i zmluvný vzťah o pôžičke nebolo možné podmieniť. I

keď primárne bol právny úkon posudzovaný v zmysle jeho obsahu inak, bolo možné ho v zmysle ust.
§ 4la ods. 1, ktorý slúži najmä na ochranu veriteľa posudzovať i v zmysle náležitostí iného právneho
úkonu. S poukazom na vyššie uvedené na vznesenú námietku premlčania neprihliadol, pôžička sa podľa
§ 104 Občianskeho zákonníka premlčí za tri roky. S poukazom na skutočnosť, že táto mala byť vrátená
do dvoch rokov od skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, t. j. do 30.4.2006, návrh bol

podaný včas a preto návrhu ako dôvodnému v celom rozsahu vyhovel. .

1.4.Oúrokuzomeškaniasúdprvejinštancierozhodolvsúladesustanovením§658ods.1Občianskeho
zákonníka, keďže výšku úrokov si sporové strany dohodli.

1.5. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal v konaní plne úspešnému
žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 59,70€, trovy právneho zastúpenia
vo výške 414,80€, náhrady za stratu času a cestovné náklady vo výške 247,52€.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorým žiadal aby

odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Dohodu o zložení kaucie uzavrel na základe
toho, že ako vodič kamiónovej dopravy, nosil so sebou na služobné cesty väčšie hodnoty, resp. bol
spôsobilý mu spôsobiť škodu. Každý vodič kamiónovej dopravy dostával na služobnú cestu väčšie sumy
v hotovosti na platenie diaľničných poplatkov, prípadne poplatkov za pohonné hmoty, nevyhnutné opravy
vozidla. Uviedol, že pri uzatváraní dohody o zložení kaucie bol v dobrej viere, že taká dohoda zodpovedá

zákonu a je platná. Mal zato, že zloženú kauciu nie je povinný žalobcovi vrátiť z dôvodov, že získal
bezdôvodné obohatenie, keď telefonoval zo služobného telefónu na súkromné telefónne čísla. Žalobca
tiež nemá právo na vrátenie zloženej kaucie aj z dôvodu premlčania jeho nároku. Na základe viacerých
obdobných sporov, ktoré viedli iní pracovníci, súdy zaujali názor, že dohoda o zložení kaucie je neplatná,
pretožejejúčelombolopoistenieichnárokov,aleZákonníkpráce vustanoveniach§246§248dovoľoval

iba taxatívne vymedzené druhy zabezpečenia práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Dohoda o
zložení kaucie medzi inštitútmi zabezpečenia práv a záväzkov nie je. Dohoda o zložení kaucie bola preto
od samého začiatku neplatná a ak na jej základe získal bezdôvodné obohatenie, žalobcovi začala plynúť
ihneď premlčacia lehota dvojročná, najdlhšie trojročná na jej vymáhanie. Túto lehotu žalobca nedodržal.Právny názor súdu prvej inštancie o konverzii zmluvy o kaucii na zmluvu o pôžičke nemá oporu vo vôli
účastníkov zmluvy o kaucii, ani v dokladoch, ktoré boli predložené ako dôkazy v tomto konaní.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny a priznal mu trovy odvolacieho konania. Mal zato, že žalovaný v odvolaní
uvádza skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde. On žalovanému nespôsobil žiadnu škodu a v
čase skončenia pracovného pomeru nemal u neho žiadne dlhy a vyjadrenie, že nevrátil kauciu z
dôvodu, že hodnota súkromných telefonátov prevyšovala sumu 30.000,-Sk, je iba zavádzajúca a túto

skutočnosť žiadnym spôsobom žalovaný nepreukázal. Súd prvej inštancie súd sa správne vysporiadal
i s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Dohoda o zložení kaucie nebola uzavretá v zmysle
Zákonníka práce, tak ako to uvádzal žalovaný, ale podľa Občianskeho zákonníka, keď každú zmluvu
treba posudzovať podľa jej obsahu. V tomto prípade bola uzavretá zmluva o pôžičke a podľa obsahu
dohody o zložení kaucie vyplýva, že on poskytol žalovanému sumu 30.000,-Sk a tieto mal žalovaný
vrátiť do 2 rokov od skončenia pracovného pomeru. S pôžičkou žalovaný voľne disponoval a taktiež bolo

dohodnuté, že peňažná pôžička bude úročená. Návrh vzhľadom na obsah Dohody bol podaný včas,
nárok sa nepremlčal.

4. Žalovaný právo podať repliku k vyjadreniu žalobcu nevyužil.

5.KrajskýsúdvBratislave akosúdodvolací naodvolaniežalovanejrozsudkomzodňa 21.októbra2010
č.k. 9 Co 150/2010-189 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 613,94 € k rukám jeho advokáta do 3 dní.
V zdôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie síce správne zistil skutkový stav veci, túto však
nesprávne právne posúdil. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti dohody

pre jej rozpor s kogentnou úpravou v Zákonníku práce, naopak však nepovažoval za správny následný
záver o konverzii neplatnej dohody na zmluvu o pôžičke. K tejto by podľa odvolacieho súdu
mohlo prísť len vtedy, ak by aj skutočná vôľa účastníkov v čase urobenia právneho úkonu zodpovedala
úmyslu požičať (si) finančné prostriedky uvedené v dohode, v tomto prípade však skutočná vôľa
žalovaného zodpovedala jeho prejavu vyjadrenému v neplatnej dohode. Pretože plnenie z dohody

bolo od počiatku (už od 10. apríla 2000) plnením z neplatného právneho úkonu, teda neoprávneným
majetkovým prospechom získaným žalovaným na úkor žalobcu, 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie
takéhoto nároku začala plynúť už 11. apríla 2000, uplynula 10. apríla 2003 a podanie žaloby až 7.
novembra 2007 spôsobilo dôvodnosť vznesenej námietky premlčania, pre ktorú právo nešlo priznať.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca vytýkajúc odvolaciemu súdu, že tento vec
nesprávne právne posúdil. Dojednania z dohody majú všetky znaky zmluvy o pôžičke, jeho úmyslom
bolo ponechať zloženú sumu alebo jej časť žalovanému len pre prípad preukázateľného spôsobenia
ním žalovanému prípadných škôd (ktoré ale nevznikli) a ani žalovaný nemôže poprieť vlastný záväzok
mu zloženú sumu aj s úrokom v prípade nespôsobenia ním žiadnej škody vrátiť. Ide tu podľa neho o

inominátnu zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka, obsahujúcu pojmové znaky zmluvy o
pôžičke aj zmluvy o zabezpečení práva a pre podanie žaloby do troch rokov od uplynutia dvojročnej
lehoty, v ktorej mal žalovaný právo si zloženú sumu ponechať treba žalobu považovať za podanú včas
a nárok za nepremlčaný.

7. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením zo dňa 13.decembra 2017 č.k. 7 Cdo 226/2016-214
rozsudok Krajského súdu zo dňa 21. októbra 2010 č.k. 9 Co 150/2010-189 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Konštatoval, že s prijatým záverom oboch nižších súdov o neplatnosti dohody o
zložení kaucie je namieste sa stotožniť. Avšak, akceptovanie námietky premlčania odvolacím súdom a
takto ani zamietnutie žaloby odvolacím súdom nemohlo obstáť z dôvodu, že priznané účinky námietky

premlčania sú v rozpore s dobrými mravmi. Vytkol odvolaciemu súdu, že ponechal bez povšimnutia
rozhodnutie súdu prvej inštancie ktorý žalobcovi namiesto ním požadovaných úrokov (na základe
dohody prvoinštančným súdom kvalifikovanej za dohodu o pôžičke) priznal (bez opory v žalobe či jej
prípadnej zmene so súhlasom súdu podľa § 95 O.s.p.) iné príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania
a dosiaľ nezodpovedanou otázkou je, na aké príslušenstvo v tomto prípade žalobcovi vzniklo právo.

8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa §
380 ods. 1 C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p., s poukazom na ustanovenie
§ 180 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručeniepredvolania na odvolacie pojednávania vykázané dňom 8.4.2019 svoju neúčasť neospravedlnil. Za
splneniaprocesnýchpodmienokodvolacísúd zopakovaladoplnildokazovanievzmysle§204C.s.p.a§
384 ods. 1, 2 C.s.p. čítaním listinných dôkazov - Dohodou o zložení kaucie zo dňa 10.04. 2000, Dohodou

o skončení pracovného pomeru, výzvou na vrátenie sumy 30 000,- Sk zo dňa 3.4. 2006, podacím lístkom
zo dňa 3.04. 2006 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku v časti zaplatenia istiny nie
je dôvodné. V časti dohodnutých úrokov bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť.

9. Podľa § 251 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného od 1.4.2002 ustanoveniami tohto zákona
sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené
inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa
doterajších predpisov.
10. Uvedené prechodné ustanovenie zabezpečuje sa zachovanie nárokov pri zmene právnej úpravy,
ktorá sa dotýka nárokov, ktoré vznikli pred účinnosťou novej právnej úpravy - 1. aprílom 2002 a preto

správne prvoinštančný súd posudzoval nárok žalobcu v zmysle Zákonníka práce platného a účinného
31.3.2002 / ďalej len „ Zákonníka práce“ /.

11. Podľa § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce neplatný je právny úkon ktorý sa svojím obsahom
alebo účelom prieči zákonu alebo sa obchádza alebo sa inak prieči záujmom spoločnosti.

12. Podľa § 243 ods. 1, 2 Zákonníka práce ak zamestnanec získa neoprávnene majetkový prospech
na úkor zamestnávateľa alebo zamestnávateľ na úkor zamestnanca, musí ho vydať. Neoprávneným
majetkovým prospechom je prospech získaný plnením bez právneho dôvodu alebo plnením z
neplatného právneho úkonu.

13. Podľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto
zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje,
premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.

14. Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na

uplatnenie peňažných nárokov tri roky.

15. Z nesporne zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca písomnou pracovnou zmluvou zo
dňa 1.12.1999 uzavrel so žalovaným pracovný pomer. Dňa 10.4.2000 žalobca uzatvoril so žalovaným
Dohodu o zložení kaucie, podľa ktorej žalobca mal zložiť sumu 30.000,- Sk na účet žalobcu, ktorý mal

byť úročený 9% ročne. Kaucia mala slúžiť na prípadné krytie a úhradu škody spôsobenej žalobcom pri
plnení pracovných povinností / čl. II dohody /. Finančné prostriedky mali zostať u žalovaného najviac
do dvoch rokov od skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, pokiaľ sa strany nedohodnú
inak. Žalovaný prijal do pokladne dňa 10.4.2000 od žalobcu hotovosť v sume 30.000,- Sk, čo zaviedol
do svojho účtovníctva. Žalobca skončil pracovný pomeru u žalovaného dňom 30.4.2004 na základe

Dohody o skončení pracovného pomeru.

16. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že predmetná dohoda je absolútne
neplatným právnym úkonom v zmysle § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, pretože je v rozpore s
kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce upravujúcimi zabezpečenie záväzkov z pracovnoprávnych

vzťahov nakoľko Zákonník práce ku dňu uzavretia dohody o zložení kaucie upravoval v § 246 až §
248 iba taxatívne vymedzené druhy zabezpečenia práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a
to dohodu o zrážkach zo mzdy (§ 246), ručenie (§ 247), obmedzenie prevodu nehnuteľnosti (§ 248) a
nebolo možné v zmysle § 244 ods. 1 Zákonníka práce uzavrieť takýto typ zmluvy ako zabezpečovacieho
prostriedku. Vzhľadom na to plnenie 30.000,-Sk, ktoré žalobca poskytol žalovanému na základe tejto

dohody, je od počiatku, teda od 10.4.2000, kedy žalobca žalovanému túto čiastku zaplatil, plnením z
neplatného právneho úkonu, t.j. neoprávneným majetkovým prospechom, ktorý žalovaný získal na úkor
žalobcu v zmysle § 243 ods. 2 Zákonníka práce. Správnosť záveru oboch súdov v tomto smere potvrdil
aj Najvyšší súd SR ako súd dovolací v uznesení zo dňa 13.decembra 2017 č.k. 7 Cdo 226/2016-214.

17. Za nesprávny však dovolací súd považoval záver odvolacieho súdu o dôvodnosti žalovaným
vnesenej námietke premlčania a to pre rozpor s dobrými mravmi. Uviedol, že .. ..„ Najvyšší súd
Českej republiky a okrem nich tiež ústavné súdy oboch nástupníckych štátov niekdajšej československej
federácie (ktorých právne poriadky vychádzali a v Českej republike u Z. p. a naopak na Slovensku u O.z. dodnes vychádzajú z rovnakého spoločného základu) už opakovane judikovali, že pokiaľ ide o rozpor
uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie
námietkypremlčaniažalovaným mohlobyťpovažovanézakonanie,ktoréjevrozporesdobrýmimravmi,

pretože výkon žiadneho práva (právo namietať premlčanie z takej množiny samozrejme nevynímajúc)
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (tu por. napr. uznesenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2015 sp.
zn. 7 Cdo 507/2014). Hoci súčasťou takejto judikatúry je tiež konštatovanie, že o takýto prípad môže ísť
iba výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkom v občianskom
súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo

vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, priznanie účinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie
bolo neprimerane tvrdým postihom a pri posudzovaní primeranosti postihu je potrebné vychádzať z
konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy najmä charakter uplatneného práva, jeho rozsah a
dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (tu por. II. ÚS 176/2011, ale
aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. februára 2009 sp. zn. 25 Cdo 539/2008, z 28.

mája 2000 sp. zn. 21 Cdo 992/99 a z 28. novembra 2001 sp. zn. 25 Cdo 2905/99 a do tretice tiež
nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 309/95, I. ÚS 643/04 a II. ÚS 3168/09); z vyššie
uvedeného treba mať podľa názoru dovolacieho súdu za to, že práve o takýto výnimočný prípad ide aj v
tentoraz posudzovanej veci. Treba totiž považovať nielen za rozporné s dobrými mravmi, ale (bez snahy
preháňať) i za neslušné, aby mohli byť priznané účinky námietke premlčania vznesenej tým účastníkom

hmotnoprávneho vzťahu, ktorý si najskôr z pozície fakticky silnejšej strany vzťahu na druhom
účastníkovi prakticky vynútil uzavretie dohody odporujúcej kategorickým ustanoveniam zákona a aj
splnenie takto len domnelej povinnosti, vyplývajúcej druhému účastníkovi z neplatného právneho úkonu,
v takejto súvislosti súčasťou ním formulovanej dohody urobil tiež ustanovenie o vlastnom oprávnení
ponechať si plnenie druhého účastníka po celú dobu trvania základného právneho vzťahu a okrem toho

i po dobu dvoch rokov (dvoch tretín všeobecnej premlčacej doby) po zániku takéhoto vzťahu
a ktorý napokon za stavu riadenia sa druhého účastníka dohodou pre nedostatok pochybností o
platnosti v nej obsiahnutých dojednaní svoju obranu proti uplatňovaniu práva druhým účastníkom v
súdnom konaní založil výlučne na neplatnosti dohody a márnom uplynutí premlčacej doby, ku ktorému
malo prísť už počas trvania základného právneho vzťahu (vyznačujúceho sa len právnou, nie však i

faktickou rovnosťou oboch strán vzťahu) a takto ešte v čase, v ktorom by fakticky slabšia strana vzťahu
uplatnením práva bola nútená podstúpiť tiež riziko rôznych „odvetných“ opatrení druhej strany vzťahu
na svoju ujmu)“.

18. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 455 C.s.p. viazaný týmto právnym záverom dovolacieho

súdu preto na žalovaným vznesenú námietku premlčania neprihliadol. Plnenie ktoré žalobca poskytol
žalovanému na základe neplatnej dohody je teda plnením z neplatného právneho úkonu, t.j.
neoprávneným majetkovým prospechom, ktorý žalovaný získal na úkor žalobcu, ktoré je v zmysle §
243 ods. 2 Zákonníka práce povinný žalobcovi vydať.

19. K otázke konverzie sa odvolací súd vyjadril v predchádzajúcom rozhodnutí, prijaté závery ktoré
neboli dovolacím súdom spochybnené, preto zotrváva i naďalej na tomto vyslovenom právnom názore.

19.1.Podľa§41aods.1Občianskehozákonníkaakneplatnýprávnyúkonmánáležitostiinéhoprávneho
úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby.

19.2. Právny úkon vyjadrený slovami je potrebné vykladať nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia,
ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým
prejavom. Ak vznikne pochybnosť o obsahu právneho úkonu, odstráni túto pochybnosť súd výkladom
založeným na tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne podrobí

skúmaniu aj vôľu konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť najprv vyložené
gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska
vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými prostriedkami (z hľadiska zaradenia pojmov
v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd posúdi na základe vykonaného dokazovania, aká
bola skutočná vôľa konajúcich v okamihu, kedy právny úkon urobili, pričom podmienkou prihliadnutia na

ich vôľu je to, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Takto musí súd
postupovať aj vtedy, ak účastníci urobený právny úkon interpretujú navzájom odlišným spôsobom (pozri
rozhodnutie NS ČR z 28. 3. 2002, sp. zn. 25 Cdo 2020/2000).19.3. Súd vykonávajúci výklad posúdi právny úkon na základe vykonaného dokazovania, aká bola
skutočná vôľa strán v okamihu urobenia právneho úkonu, pričom podmienkou na prihliadanie na vôľu
účastníkov právneho vzťahu je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu.

Výklad obsahu právneho úkonu nemôže totiž nahrádzať či meniť už urobené prejavy vôle. Použitie
výkladových pravidiel môže smerovať len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadrený slovami bol
vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe urobenia právneho úkonu.

19.4. Výslovný prejav vôle treba vykladať predovšetkým podľa použitého slovného vyjadrenia (podľa

zmyslu, ktorý použité slovné vyjadrenie zvyčajne znamená). Súčasne je potrebné prihliadať na všetky
okolnosti, za ktorých bolo slovné vyjadrenie urobené (najmä ku skutočnej vôli konajúceho účastníka
právneho vzťahu, t. j. k tomu, aký význam pripisoval použitému slovnému vyjadreniu sám účastník) a či
za týchto okolností bolo medzi účastníkmi právneho vzťahu zrejmé, o aký prejav vôle ide; rozhodujúce
sú pritom len okolnosti, ktoré existovali v čase, v ktorom bol prejav vôle urobený, pretože ide o to, aby
bol obsah prejavu vôle, ktorý konajúci urobil, vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy

bol urobený.

19.5. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie vzhľadom na presne stanovený účel zloženia
kaucie uvedený v čl. II Dohody o zložení kaucie (kaucia slúži na krytie a úhradu škody spôsobenej na
zverených prostriedkoch - ťahač, náves, príslušenstvo, výbava zverených prostriedkov ale i na škodu

spôsobenú zavineným konaním vodiča spočívajúcu v hospodárskej strate), vzhľadom na následné
konanie žalobcu, ktorý až dňa 8.9.2009, t.j. po 9 rokoch uviedol, že predmetná dohoda bola vlastne
zmluvou o pôžičke, z čoho je zrejmé v čase podpísania dohody nevedel o neplatnosti tohto pôvodného
úkonu dospel k záveru, že pri robení právneho úkonu .t.j. 10.4.2000 nebolo skutočnou vôľou žalobcu
požičať žalovanému 30.000,- Sk a ani vôľou žalovaného túto sumu prevziať a požičané peniaze po

dohodnutom čase vrátiť, ale skutočnou vôľou žalovaného bolo zabezpečiť svoje práva z dôvodu náhrady
škody na zverených hodnotách a nárok na náhradu škody, ktorú zamestnanec zaviní. S poukazom na
uvedené je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie ohľadne konverzie právneho úkonu, ktorá v
danom prípade nie je možná.

20. Dovolací súd vo svojom uznesení vytkol odvolaciemu súdu, že ponechal bez povšimnutia
rozhodnutie súdu prvej inštancie ktorý žalobcovi namiesto ním požadovaných úrokov (na základe
dohody prvoinštančným súdom kvalifikovanej za dohodu o pôžičke) priznal (bez opory v žalobe či jej
prípadnej zmene so súhlasom súdu podľa § 95 O. s. p.) iné príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania
a dosiaľ nezodpovedanou otázkou (závislou práve na vyriešení otázky možnosti konverzie neplatného

úkonu na zmluvu o pôžičke, u ktorej sa inak odvolací súd opomenul vyjadriť k povahe úmyslu žalovanej
pre prípad neexistencie škôd majúcich byť krytých kauciou aj k zaneseniu ňou samotnou do dohody tiež
dojednania o úrokovaní žalobcom zložených peňazí) je, na aké príslušenstvo v tomto prípade žalobcovi
vzniklo právo.

20.1. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 25.4.2019, vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby
spresnila aké príslušenstvo, v akej výške na základe akého titulu si uplatňuje. Právna zástupkyňa
žalobcu jednoznačne uviedla, že sa domáha dohodnutého úroku v zmysle Dohody o zložení kaucie.

20.2. Dohoda o zložení kaucie je absolútne neplatným právnym úkonom vrátane dojednaných úrokov.

Vydania majetkového prospechu z neplatného právneho úkonu sa možno domáhať iba do výšky,
do ktorej bol neoprávnený majetkový prospech získaný, čo v danom prípade predstavuje iba výšku
zloženej kaucie. Ak teda žalobca požaduje z absolútne neplatného právneho úkonu dohodnuté
príslušenstvo ide o nárok nepožívajúci právnu ochranu. V danom prípade, t.j. v prípade bezdôvodného
obohatenia by do úvahy prichádzalo príslušenstvo iba v podobe úrokov z omeškania, ktorého základným

predpokladom vzniku je existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a existencia pohľadávky.
Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený
čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že ten, kto
sa na úkor iného obohatil je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň po tom, čo bol o vydanie
požiadaný. I keď žalobca preukázateľne zaslal žalovanému výzvu na vrátenie 30 000,- Sk zo dňa 3.04.

2006, zostala táto výzva bez účinkov. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 C.s.p.)
a keďže žalobca úrok z omeškania nežiadal, nebolo možné mu priznať iné právo ktorého sa žalobou
nedomáhal.21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
časti zaplatenia istiny vo výške 995,82 € v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, aj keď z iných právnych
dôvodov a v časti dohodnutých úrokov rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak,

že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

22. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 C.s.p. podľa ktorého ak odvolací
súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a v súlade
s § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobca sa svojou žalobou domáhal zaplatenia istiny

vo výške 995,82 € a dohodnutého úroku vo výške 9% z tejto sumy odo dňa 11.4.2000, pričom úspech
dosiaholvčastiistinyavčastiúrokovzomeškania,dosiaholúspechžalovaný. Nakoľkovzájomnýpomer
úspechu strán sporu by bol po vyčíslení úrokov z omeškania ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu v
podstate rovnaký (každá zo strán by mala úspech takmer v polovici žalovanej istiny), žiadnej zo strán
nevznikol nárok na náhradu trov konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods.
2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§422 ods.1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).