Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/181/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618200198
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5618200198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Intrum
Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831
154, proti žalovanej: D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. C. XXX, XXX XX W. R., o zaplatenie sumy
4.169,71 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č.k. 4Csp/6/2018-79 zo dňa 24.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Csp/6/2018-79 zo dňa 24. 04. 2018
v druhej a tretej vete výroku p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Vo zvyšnej časti (veta prvá výroku) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
4Csp/6/2018-79 zo dňa 24. 04. 2018 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 a
nasl. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 37

ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.050,00 Eur, ktorú jej povolil
splácať v 30,00 Eur mesačných splátkach, vždy do každého 15. dňa toho-ktorého mesiaca, pričom
prvá splátka je splatná právoplatnosťou tohto rozsudku a nezaplatením čo i len jednej splátky sa stane
splatným celý dlh, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.100,00 Eur od
21.12.2017 do 17.01.2018, zo sumy 1.050,00 Eur od 18.01.2018 do zaplatenia (veta prvá výroku). Vo
zvyšnej časti žalobu zamietol (veta druhá výroku). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP

tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal (veta tretia výroku).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na
základe žiadosti žalovanej o vydanie bankomatky Quatro poskytol právny predchodca žalobcu žalovanej
peňažné prostriedky vo výške úverového rámca prostredníctvom kreditnej karty, ktorý mala žalovaná
splácať v pravidelných mesačných splátkach. Medzi právnym predchodcom žalobcu (Všeobecná
úverová banka, a.s. Bratislava) v právnom postavení veriteľa a žalovanou ako dlžníkom bola dňa
16.01.2014 uzatvorená zmluva o aktivácii pôžičkovej karty Quatro. Na základe uvedenej zmluvy žalobca

poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 2.100,00 Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala uhrádzať v
štandardnej mesačnej splátke vo výške 70,00 Eur pri úrokovej sadzbe 1,90 % mesačne/22,80 % ročne.
Indikatívny výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov pri predpokladanej výške spotrebiteľského
úveru 2.100,00 Eur a výške splátky 175,00 Eur je 24,30 % a priemerná hodnota RPMN 25,09 Eur.Z výpisu z pôžičkovej karty Quatro mal konajúci súd preukázané, že žalovaná na základe uvedenej
zmluvy vyčerpala čiastku vo výške 2.276,66 Eur. Z výpisu z účtu právneho predchodcu žalobcu vyplýva,
že na jeho účet žalovaná uhradila čiastku 1.170,00 Eur. Okrem toho žalovaná predložila súdu doklady

preukazujúce čiastočnú úhradu jej dlhu na sumu 20,00 Eur dňa 19.11.2014 poštovou poukážkou
založenou v prílohovej obálke spisu a 2x po 50,00 Eur, a to v dňoch 06.12.2017 a 17.01.2018. Zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 postúpil pôvodný veriteľ pohľadávku voči žalovanej na
žalobcu.

3. Predmetná zmluva bola jej zmluvnými stranami uzavretá za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a preto sa na ne vzťahujú normy
spotrebiteľského práva. Jedná sa o typickú spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na právnu povahu strán
sporu. Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
ustanovuje osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského

úveru a aby vedel lepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej
zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až
do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru ako sankciou pre dodávateľa a ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/570/2015).

Pokiaľ zmluva neobsahuje niektorú z uvedených náležitostí a zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti nie je
zachovaná písomná forma, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva uzavretá
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou obsahuje len príklad pre výpočet výšky ročnej
percentuálnej miery nákladov. Je teda zrejmé, že RPMN bola v danom prípade dojednaná neurčitým
spôsobom (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), teda neplatne. Nakoľko predmetná zmluva uzavretá

medzi stranami teda neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
(absencia písomnej formy), v dôsledku čoho súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Keďže v
konaní bolo preukázané, že žalovaná z poskytnutého úveru doposiaľ zaplatila žalobcovi sumu 1.290,00
Eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým
úverom vo výške 2.276,66 Eur a doposiaľ zaplatenou sumou 1.290,00 Eur, čo predstavuje čiastku

1.050,00 Eur, ktorú jej v súlade s ust. § 232 ods. 2, 4 CSP uložil splácať v mesačných splátkach
po 30,00 Eur pod následkom straty výhody splátok, s prihliadnutím na fakt, že žalovaná je poberateľkou
invalidného dôchodku vo výške 115,00 Eur mesačne. Okrem toho okresný súd v zmysle §
3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. s použitím § 10c Nariadenia vlády SR uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.100,00 Eur

od 21.12.2017 do 17.01.2018, kedy žalovaná uhradila žalobcovi sumu 50,00 Eur a zo sumy
1.050,00 Eur od 18.01.2018 do zaplatenia s prihliadnutím na fakt, že v civilnom sporovom
konaní je súd viazaný žalobou a túto nemôže prekročiť a priznať viac. Z uvedených dôvodov súd vo
zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
4. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo

veci prevažný úspech, ich náhradu nepriznal, keďže žalovaná si náhradu trov konania voči žalobcovi
vo vedenom súdnom spore neuplatnila.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti jeho druhej a tretej vete
výroku, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil

tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil voči žalovanej náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania.
6. Uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu
názoru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Odvolateľ zdôraznil, že žalovanej bol poskytnutý
osobitný typ spotrebiteľského úveru, a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa

a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Pokiaľ ide o neuvedenie RPMN, zdôraznil, že pri
revolvingovom úvere, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať
neurčitú dobu, dlžník platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver; časť splátky sa používa na splatenie
poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. V priebehu trvania revolvingu tak nie je možné
na počiatku zmluvného vzťahu určiť výšku RPMN pre celú dobu trvania úverového vzťahu, pretože

sa úver čerpá podľa vôle dlžníka a následne veriteľom dopĺňa, čím sa tak menia údaje relevantné
pre výpočet RPMN. V danej súvislosti odvolateľ podporne odkázal na závery vyjadrené v rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 zo dňa 27.01.2011. Vzhľadom na objektívnu nemožnosť
určeniavýškyRPMNprecelúdobutrvaniaúverovéhovzťahužalobcaupriamilpozornosťnačl.V.zmluvys označením „Vyhlásenie klienta“ bod 2, ktorý obsahuje indikatívny výpočet RPMN vo výške 24,30
% pre poskytnutý úver s úverovým rámcom 2.100,00 Eur, štandardnou splátkou 70,00 Eur mesačne a
výškou ročnej úrokovej sadzby 22,80 % p.a. Zároveň indikatívny výpočet RPMN obsahuje aj celkovú

čiastku úveru 2.384,49 Eur, ktorý by bol žalovaný povinný zaplatiť za danej modelovej situácie vrátane
celkových nákladov spojených s úverom vo výške 284,49 Eur. S výškou úrokovej sadzby, ako aj výškou
RPMN bol tak žalovaný preukázateľne oboznámený v úverovej zmluve. Indikatívny výpočet výšky
nákladov spojených s úverom vyčísleným na základe výpočtu podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. je splnením zákonnej povinnosti veriteľa oboznámiť spotrebiteľa s nákladmi na úver. Odvolateľ ďalej

akcentoval, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba
porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa
na úroky a poplatky. Podľa názoru odvolateľa jeho právny predchodca neporušil žiadne povinnosti, a
preto žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého
úveru. Rovnako z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.03.2014 vyplýva, že tvrdosť
sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora

EÚ C-348/2014 zo dňa 09.07.2015, podľa ktorého článok 4 smernice 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986
(jedná sa o smernicu, ktorá predchádzala smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy
o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že
ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah
jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.
8. Uviedla, že svoj dlh postupne spláca žalobcovi v splátkach vo výške 30,00 Eur mesačne. Zo svojho
príjmu (invalidného dôchodku v sume 110,00 Eur) totiž nie je schopná splácať dlh vo vyšších

splátkach, prípadne zaplatiť ho jednorazovo. Zdôraznila, že je si vedomá svojho dlhu voči žalobcovi.
Akcentovala, že úver, ktorý si zobrala, bol vo výške 2.100,00 Eur, tento sa však neustále zvyšuje a
pohľadávka voči žalovanej je už aktuálne postúpená na tretí subjekt.

9. Žalobca nepodal vo veci odvolaciu repliku.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v druhej vete výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a v závislom výroku o trovách konania (veta tretia výroku rozsudku) podľa § 387 ods. 1

CSP ako vecne správne potvrdil.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

13. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluva uzavretá dňa 16.01.2014
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná
skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej
predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru, poskytnutá veriteľom
spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z.

z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 9 zákona
č. 129/2010 Z. z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený
záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z. z.14. V posudzovanej veci odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že
úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovanej je potrebné posúdiť ako bezúročný a bez

poplatkov. Je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský úver formou revolvingu (na základe kreditnej
karty). Pri tejto forme úveru je stanovený „len“ tzv. úverový rámec, teda suma, do výšky ktorej spotrebiteľ
môže úver čerpať. Skutočná výška čerpaných prostriedkov a od nej sa odvíjajúca výška splátok,
prípadne spôsob čerpania (pravidelnosť, výška a podobne) sú však v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
neznáme. Nakoľko tieto údaje sú podkladovými pre určenie RPMN, nemožno údaj o reálnej výške

RPMN pre daný, ešte len budúci úver, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy určiť. Na druhej strane
však uvedenie RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sú obligatórnymi náležitosťami
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to bez ohľadu na to, či ide o revolvingový úver, resp.
iný druh spotrebiteľského úveru. V zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. RPMN majú byť vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa uvedú všetky
predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. Z uvedeného je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy je

možné vypočítať RPMN z hodnoty úverového rámca, ktorý sa poskytuje spotrebiteľovi a ktorá hodnota
v čase uzatvorenia zmluvy je nemenná.

15. V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako
zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolvingový, prípadne iný druh úveru),

aj pri revolvingovom úvere musí byť v zmluve uvedený údaj o RPMN. Pokiaľ aj v spodnej časti
zmluvy sa nachádza indikatívny výpočet RPMN ani skutočnosť, že sa jedná o revolvingový úver,
nezbavuje dodávateľa, aby táto náležitosť bola súčasťou zmluvy, a to aj z toho dôvodu, že RPMN
nezahŕňa len úroky, ale aj ďalšie náklady spojené s týmto úverom. Zákon pritom nepozná výnimku pri
revolvingových úveroch, ktorá by umožňovala absenciu RPMN priamo v zmluvnom dojednaní. Preto, ak

právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli zmluvu, ktorej predmetom je spotrebiteľský úver (aj keď
vo forme revolvingu), uvedená obligatórna náležitosť musí byť v zmluve uvedená a bolo povinnosťou
právneho predchodcu žalobcu nastaviť podmienky splácania úveru tak, aby umožňovali vypočítať výšku
RPMN.

16. Na začiatku úverového vzťahu - poskytnutého úveru formou povoleného prečerpania mal žalobca
dostatok vstupných údajov pre výpočet RPMN (výška úveru, úroky, poplatky, obdobie úverového
vzťahu vychádzajúc zo zmluvných podmienok pre stanovenie obdobia povinného splatenia povoleného
prečerpania). Žalobcovi teda nič nebránilo v tom, aby predmetná zmluva uzavretá so žalovanou
obsahovala aj povinný údaj o RPMN nesúci informáciu o minimálnych nákladoch úveru v percentuálnom

vyjadrení. Uvedená informácia by slúžila spotrebiteľovi ako významné orientačné kritérium pre
porovnanie, pri výbere úverového produktu na finančnom trhu medzi inými poskytovanými úvermi
obdobného charakteru. Údaj o RPMN je teda indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru.
Jedná sa teda jednoznačne o náležitosť, ktorá má podstatný vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah
jeho záväzku voči veriteľovi. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že spotrebiteľ z hľadiska informovanosti

a vyjednávacej pozície je vždy slabšou stranou zmluvného vzťahu. Je preto v súlade s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ, ak zákon č. 129/2010 Z. z. absenciu údaja RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere,
(ako podstatného porušenia povinností dodávateľa), sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru.

17. Postup veriteľa pri výpočte RPMN v týchto prípadoch vyplýva aj z obsahu prílohy č. 2.II zákona
č. 129/2010 Z. z., na ktorú poukazoval i odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku. Výšku RPMN je
tak možné stanoviť pre určitú východiskovú situáciu, pričom výpočet musí vychádzať z nastavených
parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu, t.j. z výšky úverového rámca ako výšky poskytnutého
úveru (v danom prípade 2.100,00 Eur), výšky splátok (v zmluve bola stanovená štandardná mesačná

splátka - pevná 70,00 Eur), výšky dohodnutého úroku (v danom prípade 22,80 % p.a.
ročne),prípadnevýškydohodnutýchpoplatkov,výškycelkovýchnákladovspotrebiteľaacelkovejčiastky,
ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť. Tomuto má podľa žalobcu korešpondovať indikatívny výpočet RPMN
uvedený v článku V. zmluvy, ktorý vychádza z úverového rámca 2.100,00 Eur, počtu splátok 12, výšky
prvej až predposlednej splátky 175,00 Eur a poslednej splátky 459,49 Eur. Uvedená modelová situácia

však nezohľadňuje parametre nastavené v zmluve, kde štandardná mesačná splátka predstavuje pevnú
sumu (70,00 Eur) po celý čas splácania, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje
sumu 2.384,49 Eur (175,00 Eur x 11 + 459,49 Eur). Výška RPMN uvedená v zmluve nezodpovedá
teda údajom, ktoré žalobca použil pri ich výpočte a nezodpovedá ani parametrom úverovej zmluvy,podľa ktorých by celková čiastka, ktorá má byť spotrebiteľom zaplatená, predstavuje sumu 2.384,49 Eur.
Účelom zákona nie je uviesť v zmluve akýkoľvek číselný údaj, ktorý veriteľ označí ako RPMN, resp. ako
celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, aby tak formálne vyhovel požiadavke zákona. Údaje o

RPMN a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, uvedené v indikatívnom výpočte, nemajú vo
vzťahu k uzavretej zmluve žiadnu výpovednú hodnotu, preto nie je naplnená požiadavka obligatórnej
náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ teda úverová zmluva
neobsahuje údaj o RPMN, pri požiadavke písomnej formy zmluva (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z.) je opodstatnený záver okresného súdu, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov.

18. Konajúci súd v danom prípade postupoval správne, keďže pri rozhodovaní tohto sporu aplikoval
zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia predmetnej zmluvy (16.01.2014) a príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na
odlišné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, k tomu odvolací súd dodáva, že z ust.

§ 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri
rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci
a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a
spotrebiteľom.

19. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods.
1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám
sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu
strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom

rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §
222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok
okresného súdu v druhej vete výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti ako vecne správny p o t

v r d i l .

20. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta tretia výroku), ktorý
plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

21. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (veta prvá výroku) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal
nárok na ich náhradu.

23. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k

vydaniurozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí(odvolacísúd),malrozhodnúťnielenonárokunanáhradu,
ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy
by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel

len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016

zo dňa 26.10.2016.

24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).