Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 10, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/349/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115220374
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5115220374.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu L.. H. D., bytom P. XXX, XXX
XX Z. H., zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Námestie sv. Egídia
93, 058 01 Poprad, proti žalovanému spoločnosti CENTRUL EUROPEAN DE DESPAGUBIRI SRL, so
sídlom v Bukurešti, Sectorul 4, Splaiul Unirii nr. 4, Biroul 3.2, Bloc B3, Et. 3, Rumunsko, zapísanej
úradom obchodného registra v Bukurešti pod registračným číslom J40/13927/2012, EUID:ROONRC.
J40/13927/2012, URC 30951059, zastúpenému JUDr. Ivanom Mikloškom, advokátom so sídlom C.
XX, XXX XX R., o zaplatenie sumy 27.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Žilina, č. k. 13C/328/2015-100 zo dňa 22. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdzuje.

Vo výroku, odvolaním nenapadnutom, ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.517,03 eur spolu
s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu trov konania
v rozsahu 82 %.

2) Dospel k záveru, že žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia,
že vyvíjal /vyvinul/ pre žalovaného činnosť dohodnutú v zmluve o obchodnom zastúpení, za ktorú mu
vznikol nárok v žalovanej výške a ktorú mu žalovaný nevyplatil. Žalobca však dôkazné bremeno na
preukázanie tohto tvrdenia neuniesol. Zákon stanovuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
sporovej strany za výsledok konania. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu nezaplatil províziu, na ktorú
mu vznikol nárok v žalovanej výške, a to za dohodnutú činnosť, ktorú vyvíjal pre žalovaného
ako zastúpeného pod kódom 012. Táto skutočnosť ostala v konaní sporná. Navrhované dôkazy by

nesmerovali k preukázaniu tejto spornej skutočnosti, nakoľko žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné
bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že vyvíjal /vyvinul/ pre žalovaného činnosť dohodnutú v
zmluve o obchodnom zastúpení, za ktorú mu žalovaný nevyplatil províziu v žalovanej výške. Ak by
aj žalovaný predložil zoznam nahlásených prípadov pod kódom 012, resp. svedkovia by potvrdili, že
žalobca vykonával dohodnutú činnosť aj pod kódom 012, nebolo by možné z takto vykonaných dôkazov
bezpečne vyvodiť záver, že išlo o prípady sprostredkované žalobcom, za ktoré mu vznikol nárok na
províziu v žalovanej výške. V zmysle č.l. V. predmetnej zmluvy o obchodnom zastúpení totiž nárok na

províziu vzniká obchodnému zástupcovi (žalobcovi) poskytnutím plnenia treťou osobou. Túto spornú
skutočnosť bolo možné preukázať inými vhodnými dôkazmi, avšak takéto vhodné dôkazy žalobca
nenavrhol.Keďževsúdenejveciideoklasickésporovékonanie,súdnemôženahrádzaťdôkaznúaktivitu
žalobcu. Žalobca teda nepreukázal v konaní ani základ uplatneného nároku a ani jeho výšku. Súd pretozaviazal žalovaného iba na zaplatenie sumy 2.517,03 eur, nakoľko žalovaný v tejto časti uplatnený nárok
žalobcu uznal a vo zvyšku pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu, žalobu zamietol. O náhrade
trov konania súd rozhodol na základe ust. § 255 ods. 1 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nevykonanie navrhnutých dôkazov
a záver o neunesení dôkazného bremena je z procesného hľadiska sám o sebe absurdný a arbitrárny.
Žalobca dôkazy označil a zabezpečil, súd ich však nevykonal. Žalobca tvrdí, že mu bola štruktúra

obchodných zástupcov, patriaca pod bývalú riaditeľku odovzdaná, a že sa s vedením spoločnosti
dohodol. Nevykonanie dôkazov súd odôvodnil zmätočne a protirečivo.

4)Žalovanývovyjadrenípoukázalnato,žežalobcanijakýmspôsobomnepreukázal,žedojehoštruktúry
patrili i obchodné prípady vedené pod kódom 012. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6) Pokiaľ išlo o meritum veci a skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany
odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal
súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Aby strana konania mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,

teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá
nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú
podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu
väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné
skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej

normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah
dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa
dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že
je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom
pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu,

resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul.
8) Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

9) Civilný sporový poriadok ukladá strán povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
(unesenie dôkazného bremena). Zároveň však je nutné podotknúť, že súd nie je viazaný návrhmi
strán na vykonanie dokazovania a taktiež v sporových konaniach nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán konania. Treba dodať, že aj
podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo strany konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

10) V danom prípade žalobca tvrdí, že navrhol a zabezpečil dôkazy, s ktorým tvrdením sa aj odvolací súd
stotožňuje, no je nutné dodať, že ním navrhnuté dôkazy, by objektívne nemohli preukázať ním tvrdenéskutočnosti. Žalobca poukazoval na svoju zmluvu o obchodnom zastúpení, od ktorej odvíjal nárok na
provízie. Provízia vzniká pritom, ako správne poukázal súd prvej inštancie, poskytnutým plnením treťou
osobou. Na to, aby súd akceptoval tvrdenia žalobcu, že prešli naňho provízie vedené pod kódom agenta

012, bolo nutné, aby predložil dohodu, zmluvu rovnako ako to urobil pri províziách pod číslom agenta
002.Nímnavrhnutédôkazysúvýpovedesvedkov,ktorénemohlinahradiťdôkazvoformetakejtodohody.
11) Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a na jeho závery a odôvodnenie poukazuje.
Nebolo možné, že ním prijaté závery sú arbitrárne a absurdné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
konzistentné a pre strany konania zrozumiteľné.

12) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaný mal v odvolacom konaní úspech, má preto aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

13) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).