Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. marec 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/148/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215213471
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215213471.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: O. P., nar. X. K. XXXX, Q., o
3.927,38 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6 C
394/2015-45 z 8. novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa v zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni ďalších 489,14 € s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 26.
mája 2015 do zaplatenia.

II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.
III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 6 C 394/2015-45 súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni 3.658,80 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 26. mája 2015 na základe úverovej zmluvy
č. 151988 22. augusta 2014, ako aj vyčíslený úrok z omeškania 2,46 €, II. zamietol žalobu vo zvyšnej
časti (t. j. 268,58 € na istine, 220,56 € na vyčíslenom úroku, 15,9 % ročného úroku z 3.927,38 € od 26.
mája 2015 a 5 % ročného úroku z omeškania zo 489,14 € od 26. mája 2015) a III. priznal žalobkyni
nárok na náhradu 76 % trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 22. augusta 2014 úverovú zmluvu č. 151988, podľa ktorej
žalobkyňa poskytla žalovanému úver 4.000 €. Žalovaný ho mal splácať anuitnými splátkami, pričom
posledná mala byť splatná 19. augusta 2024. Žalovaný uhradil celkovo 341,15 €, z čoho 263,58 €
žalobkyňa započítala na úroky, 72,62 € na istinu a 4,95 € na poplatok za poistenie. Žalovaný následne

porušil zmluvné povinnosti, preto ho žalobkyňa listom z 25. mája 2015 vyzvala na splatenie celého do
4. júna 2015. Žalovaný však žiadne ďalšie platby nevykonal.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva z 22. augusta 2014 je spotrebiteľskou zmluvou
podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010
Z. z. Dospel k záveru, že táto zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona,
teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Táto zmluva sa tak považuje za

bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobkyňa má nárok len
na vrátenie istiny. Žalovanému bolo poskytnutých 4.000 €, vrátil 341,15 €, teda doplatiť zostáva 3.658,80
€. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Obč. zák.5. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho tak, že sa žalobe
celkom vyhovie a žalovaná sa zaviaže zaplatiť celý dlh v lehote troch dní od právoplatnosti. Nesúhlasila
s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky rozdelené na istinu a

úroky. Súčasťou zmluvy sú aj obchodné podmienky pre úvery občanom, ktoré v ods. 2.5.3 upravujú tzv.
anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu
splácania sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky,
ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahujú aj tzv. štandardný
formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobil

zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo rozpísať
108 mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.
novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. Záverom nesúhlasila
ani s rozsahom nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie nemal na účely posudzovania
úspechu zohľadovať príslušenstvo.

6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému 20. januára 2017 nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho

preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odseku 3. tohto rozsudku. Odvolací súd však tejto skutkový stav dopĺňa týmito

skutkovými zisteniami:

Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 30. mája 2015
ustanovujú okrem iného, že
klient musí vrátiť (splatiť) banke všetky peňažné prostriedky, ktoré mu poskytla v súlade s podmienkami

zmluvy o úvere. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, spláca sa istina úveru anuitným spôsobom (formou
konštantnej anuity, ods. 2.5.1),
splácanie anuitným spôsobom znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach.
Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky
istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky

istinyariadnychúrokovsavpriebehusplácaniaúverumení.Poslednousplátkouúverusasplatízostatok
úveru aj so zvyšným príslušenstvom (ods. 2.5.3).

9. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z
nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo

vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom vyplývajú
z tvrdení žalobkyne prednesených v jej podaní došlom 1. júna 2016. Aj v spotrebiteľských sporoch,
akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C. s. p.), sa podľa § 300 C. s. p. podporne použijú všeobecné
ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení
strany. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C. s. p. Z neho totiž

vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď
ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné
prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať
skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C. s. p. (porov. Národná
rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej

aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť
dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobkyne za sporné,
ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako
také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri
rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Tvrdenia žalobkyne o

obsahu ustanovení obchodných podmienok pre úvery občanom obsiahnuté v jej podaní došlom 1. júna
2016 treba považovať za skutkové tvrdenie, ktoré žalovaný počas celého konania nepoprel v súlade s §
151 C. s. p. Pretože odvolací súd nemá pochybnosti o ich pravdivosti (obsah obchodných podmienok mu
je známy z iných prerokúvaných vecí), podľa § 186 ods. 2 C. s. p. je povinný z týchto tvrdení vychádzať.10. Súd prvej inštancie preto správne posúdil úverovú zmluvu č. 151988 z 22. augusta 2014 ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona,

ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm.
b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č.
129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne
ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda
musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok
SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea
Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc

do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z
posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti
Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných
zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k)

zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 22. augustu 2014 v čo najväčšej možnej miere vzali do
úvahyznenieaúčeltýchustanovenísmernice,naktorýchimplementáciubolototoustanoveniedonášho
právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.

11. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej

republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho
čl.22ods.1cit.smerniceustanovuje,žekeďžesmernicaobsahujeharmonizovanéustanovenia,členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy
zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa.

Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 9.
novembra 2016 vo veci C-42/15 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom

22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm.
h) a i) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie
náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval

taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú
jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením
SlovenskárepublikaporušujeprávoEurópskejúnie,ktorévčl.22ods.1cit.smernicezakazujeprísnejšiu
úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto
rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra

legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu
totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky
ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá
tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by

zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová,
V.:PokusodemýtizáciurozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-42/15,HomeCreditSlovakia,
a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č. 151988 z

22. augusta 2014 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 67,24 € a dátumu splatnosti
jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (18. septembra 2014), kalendárne určený
dátum ďalších splátok (18. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (19. augusta 2024). Podľa
odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci
C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno
považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý

úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez
poplatkov.

13. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010
Z. z. dospieť k názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy

sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj obchodné podmienky pre úvery občanom. Z ods.
2.5.1 a 2.5.3 týchto obchodných podmienok, zreteľne vyplýva, že sa anuitnými splátkami spláca tak časť
istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa pri úročení postupuje tak, že sa najskôr vypočíta
úrok z istiny za obdobie od dátumu poslednej splátky do splatnosti príslušnej splátky a z tejto splátky sa
najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie
úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva,

že žalobkyňa poskytla žalovanému dohodnutých 4.000 € ihneď 22. augusta 2014 a od tohto dňa sa
začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 15,9 % ročne. Žalovaný postupne uhradil prvých päť splátok
s oneskorením a neúplne. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 25. mája 2015)
domáhala zaplatenia istiny 3.927,38 €, úroku 220,26 €, ako aj úroku z omeškania 2,46 €. Takto uplatnené
sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovanou počas trvania zmluvy a tiež

výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam obchodných
podmienok. V konaní potom nebolo sporné, že pre porušenie povinnosť splácať splátky žalobkyňa k 25.
máju 2015 celý úver zosplatnila v súlade s § 53 ods. 9 Obč. zák.

14. Žalobkyňa si však ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 15,9 % aj po

zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí.
Podľa § 658 ods. 1 Obč. zák. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Obch. zák.
pri zmluve o úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré
sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia podľa názoru
odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata
patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V
momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich
nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide
o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno

zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa
názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné
prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) alebo o úvere (§ 497 a
nasl. Obch. zák.) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák.
je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno

sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu
omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala.
Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú
dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 26. mája 2015 patrí len
nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády

č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5 % vyššej ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá k 26. máju 2015 bola vo výške 0 %.

15.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúddospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieniejevovýroku
vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 25. máju 2015 nárok na zaplatenie istiny 3.927,38 €,

úroku 220,56 € a úroku z omeškania 2,46 €, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 4.147,94
€ (istiny a úroku) od 26. mája 2015. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny
3.658,80 €, teda o 268,58 € menej, a úrok z omeškania 2,46 €, nárok na úrok jej nepriznal vôbec.
Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku do 25. mája 2015
v celkovej výške (268,58 + 220,56 =) 489,14 €, ako aj pokračujúceho 5 % ročného úroku z omeškania z

tejto sumy od 26. mája 2015. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa §
388 C. s. p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej
napadnutej časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba
žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, aodvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387
ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

16. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa
bola vo výsledku plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení, ktorý je však pre výpočet miery
úspechu nepodstatný), odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok
na náhradu všetkých trov konania (výrok III). Preto nebolo potrebné sa osobitne zaoberať odvolaním

žalobkyne proti tomuto výroku napadnutého rozsudku.

17. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.