Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/328/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612208137
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2612208137.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.
Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: Q. A., nar. XX.X.XXXX, bytom X.
XXXX/XX, A., proti žalovaným: 1) Q. V., nar. XX.X.XXXX, bytom M. S. č. XXX, zastúpený advokátom:
Mgr. Milan Sadloň, so sídlom ul. V. P. Tótha 30, P. O. Box 121, Senica, 2) Q. V., nar. X.X.XXXX, bytom
M. S. č. XXX, o odstránenie stavby, o odvolaní žalovaného 1) proti rozsudku Okresného súdu Senica č.

k. 6C/83/2012-217 zo dňa 20. apríla 2016, v časti o náhrade trov konania (V. odsek výroku), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, o náhrade trov konania (v odseku V.) p o t
v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku zamietol návrh v časti určenia
povinnosti odstrániť stavbu. Druhým odsekom výroku súd zriadil vecné bremeno v prospech vlastníkov
stavby „garáže“ postavenej na pozemku parc. č. 10046/3 vo výmere 14 m2, zapísanej na LV č. XXX
pre obec a k. ú. M. S., spočívajúce v práve nehnuteľnosť nerušene užívať s tým, že vlastník parc. č.
10046/3 je povinný v uvedenom rozsahu vecné bremeno strpieť. Tretím odsekom výroku rozhodol, že
vecné bremeno sa zriaďuje za odplatu a to v sume 21 eur ročne, splatnú vždy do konca mesiaca február

bežného roka. Štvrtým odsekom výroku rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému 1) trovy
konania spočívajúce v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 100 eur, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného. Piatym odsekom výroku súd rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozsudok v odvolaním napadnutej časti náhrady trov konania (odsek 5 výroku) súd odôvodnil

s použitím § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a vecne argumentoval
tým, že žalovaní žiadali priznať náhradu trov konania z dôvodu, že súd nevyhovel návrhu žalobkyne
na odstránenie stavby, čím mali plný úspech v konaní. Keďže predmetom sporu bolo usporiadanie
vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi neoprávnenej stavby, je vždy na rozhodnutí súdu, aký
spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami sporu s poukazom na § 135c OZ zvolí. Z uvedeného
dôvodu nemožno povedať, že žalobkyňa v konaní nebola úspešná celkom, keď súd namiesto uloženia

povinnosti žalovaným odstrániť stavbu vyriešil vzťah vlastníkov neoprávnenej stavby a vlastníka
pozemku zriadením vecného bremena.

3. Proti tomuto rozsudku, výlučne proti štvrtému odseku výroku, ktorým súd priznal žalobkyni právo
na náhradu trov konania podal odvolanie žalovaný 1) prostredníctvom právneho zástupcu, podľa §
205 odsek 2 písm. f) OSP, z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Súd zamietol návrh žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala odstránenia
stavby žalovaným, keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že garáž ako stavba nie je stavbounepovolenou, ale v časti zasahujúcej do pozemku na parc. č. 10046/3, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne,
je stavbou neoprávnenou, preto na rozhodovanie o žalobe použil ustanovenie § 135c OZ. Žalobkyňa od
samého začiatku trvala iba na odstránení časti stavby postavenej na jej pozemku a žiadne iné riešenie

nepripúšťala. Žalovaný 1) sa spolu s manželkou snažil vec zmierlivo riešiť ešte pred podaním žaloby,
navrhoval predmetnú časť pozemku odkúpiť, aj po podaní žaloby na súd na tomto stanovisku zotrvával.
Žalobkyňa prvé tri návrhy odmietla s tým, že nie je pre ňu podstatná výška odplaty, ale samotná garáž,
na ktorej odstránení z jej pozemku stále trvala. V januári tohto roka súhlasila s odpredajom pozemku,
avšak ako protihodnotu požadovala, aby sa žalovaný 1) vzdal nárokov na náhradu trov právneho

zastúpenia, pretože ona svojmu advokátovi zaplatila už viac ako 1.700 eur. Žalovaný 1) opakovane
navrhoval, aby súd v prípade, že sa nedosiahne mimosúdna dohoda, rozhodol podľa § 135c ods. 3 OZ,
teda usporiadal vzťahy k dotknutému pozemku zriadením vecného bremena spočívajúce v nerušenom
užívaní pozemku vlastníkmi garáže na ňom postavenej, resp., aby prikázal pozemok do vlastníctva za
náhradu.Žalovaný1)súdnekonanianepredlžovalnezmyselnýminávrhmi,žalobkyňasvojiminávrhmina
doplnenie dokazovania (znalecký posudok na statiku stavby, výsluch statika, odročenie pojednávania do

vyriešenia jej sťažnosti na stavebný úrad a pod.), ktoré v konečnom dôsledku ani neboli s jej súhlasom
vykonané, umelo spor predlžovala, čím sa navyšovali jej, ale aj náklady žalovaného 1) na advokáta
a jeho služby. Je teda zrejmé, že súdny spor umelo predlžovala žalobkyňa, preto aj trovy právneho
zastúpenia (vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania a zložitosť veci) neúmerne narástli. Žalovaný
1) rozhodnutie súdu o trovách konania považuje za prekvapivé, nezákonné a neodôvodnené. V spore

bola žalobkyňa neúspešná v celom rozsahu, pretože jediná bola aktívne legitimovaná na podanie
návrhunausporiadanievzťahovmedzivlastníkmineoprávnenejstavbyavlastníkmipozemku,naktorom
stavba stojí. Návrhom sa domáhala odstránenia stavby a jej návrh bol zamietnutý. Žalovaní 1) a 2)
neboli aktívne legitimovaní podať návrh na súdne rozhodnutie podľa § 135c ods. 3 OZ, tieto návrhy
boli oprávnení predkladať len vo forme procesnej obrany. Súd rozhodnutím, ktorým usporiadal práva k

pozemku inak, teda zriadením vecného bremena za náhradu v prospech žalovaných v plnom rozsahu
potvrdil úspech žalovaných v spore. Aj s poukazom na priebeh sporu vyplýva, že ak by žalobkyňa
mala záujem usporiadať vzťah k pozemku a stavbe inak ako odstránením časti garáže, mala právo toto
riešenie súdu navrhnúť.Súd nesprávne právne posúdilskutočnosť úspechu, resp. neúspechu žalobkyne
v spore a na základe tejto vadnej úvahy rozhodol o trovách za použitia nesprávnej právnej normy.

Takéto rozhodnutie je prekvapivé aj vzhľadom k tomu, že v prvom rozhodnutí, voči ktorému podala
odvolanie žalobkyňa, súd žalovanému priznal náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania nie
je riadne odôvodnené, pretože z neho nie je zrejmé, v akej časti bola žalobkyňa úspešná. Rozsudok
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odôvodnenie postupu súdu pri
rozhodovaní o trovách konania je nedostatočné, preto je rozhodnutie arbitrárne a zmätočné. Žalovaný

1) preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti preskúmal a zmenil
ho, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému 1) náhradu trov konania. Pre prípad úspechu si uplatnil
aj trovy odvolacieho konania.

4. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu sa vyjadrila prostredníctvom právneho

zástupcu, navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Vo vyjadrení uviedla, že z
dikcie § 135c ods. 3 OZ možno vyvodiť, že návrh na inú úpravu vzťahov vlastníka pozemku a vlastníka
neoprávnenej stavby, než aký je uvedený v § 135c ods. 1 a 2 OZ, najmä návrh na zriadenie vecného
bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe môže podať aj vlastník stavby, a
to samostatnou žalobou (por. rozhodnutie NS ČR zo dňa 6.12.2001, R 32/2002).. Potreba vyporiadania

vzťahov v tomto prípade vyplývala z dôvodu opravných prác vykonávaných na predmetnej stavbe, ktoré
žalovaný 1) vykonával na pozemku žalobkyne bez jej vedomia a súhlasu. Napriek potrebám opravných
prác na stavbe boli žalovaní 1) a 2) nečinní pri právnom vyporiadaní a do dňa podania návrhu na
začatie konania situáciu neriešili a neboli ochotní rokovať o právnom vyporiadaní, nevykonali žiadny
krok pre vyriešenie právneho stavu. Nie je zrejmé, prečo žalovaní, ak mali záujem na zriadení vecného

bremena, sami nepodali návrh podľa 135c ods. 3. Ak by žalobkyňa nepodala návrh na začatie konania
a bola nečinná rovnako ako žalovaní, mohlo by to byť po rokoch nevyporiadania považované ako
šikanózne konanie a konanie v rozpore so zásadou právnej istoty. Konanie o vyporiadaní neoprávnenej
stavby je konaním, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu a kde súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov konania. Pri voľbe spôsobu vyporiadania je potrebné vychádzať z

poradia, v akom zákon vypočítava jednotlivé spôsoby vyporiadania neoprávnenej stavby a z princípov,
na ktorých je založené občianske právo, ktoré poskytuje ochranu tomu, kto takto do práva zasiahol. V
prvom rade je potrebné uvažovať o odstránení stavby, v tomto prípade o odstránení časti stavby a ak
to nie je účelné, prichádzajú do úvahy iné spôsoby vyporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemkua vlastníkom stavby. Žalobkyňa nebola v konaní pasívna a bránila svoje vlastnícke právo, nemôže
byť obmedzovaná a sankcionovaná za navrhovanie dôkazov v konaní, najmä ak ide o preukazovanie
účelnosti odstránenia stavby, je na uvážení konajúceho súdu, ktoré dôkazy budú v konaní vykonané a

ktoré nie, ak by mal konajúci súd zato, že ide o nezmyselné návrhy na doplnenie dokazovania, príp.
o umelé predlžovanie sporu, tak súd má právomoc sám sa s takýmto stavom vysporiadať. Vzhľadom
na to, že ide o konanie o vyporiadaní neoprávnenej stavby, takéto konanie si vyžaduje rozsiahlejšie
dokazovanie a nie je jednoduchým sporom, pričom v konaní bolo potrebné zisťovať mnoho skutočností
ako vek stavby, stav stavby, hranice pozemku, právnych predchodcov a pod. Zriadením vecného

bremena vznikli práva a povinnosti obom účastníkom konania, a teda práva a povinnosti sú rovnovážne.
V uvedenom spore nie je víťaz ani porazený, a preto otázku úspechu a neúspechu nemožno chápať
absolútne. V prípade určenia náhrady trov konania je dôležité aj to, či ide o neoprávnenú stavbu. Ak
skutočne ide o neoprávnenú stavbu, súd nemôže žalobu na jej odstránenie zamietnuť v celom rozsahu.
Ak súd zistí, že žalobcom navrhnuté riešenie vyporiadania nie je akceptovateľné, vyporiadala právne
vzťahy inak. Napriek tomu však nemožno hovoriť o neúspechu v konaní v celom rozsahu. Neúspech v

celom rozsahu by predstavovalo to, že po dokazovaní by súd skonštatoval, že o neoprávnenú stavbu
nejde, ale nie skutočnosť, že súd rozhodne v zmysle inej možnosti, než navrhne navrhovateľ v rámci
konaniaovyporiadanieneoprávnenejstavby.Konajúcisúdsprávneaplikoval 142ods.2OSP.Žalobkyňa
poukázala aj na morálne hľadisko, a to, že ako vlastník pozemku je obmedzená vo výkone vlastníckeho
práva k pozemku v prospech neoprávnenej stavby žalovaných, pričom v súdnom konaní na poslednom

pojednávaní dňa 6.4.2016 uviedla, že si neuplatňuje zaplatenie trov konania vo výške 1.979,82 eura
voči žalovaným, ktoré jej vznikli a zároveň si neuplatnila ani finančnú náhradu za užívanie pozemku
počas súdneho konania, na ktorú jej vznikol nárok. Žalovaným zároveň ponúkla odkúpenie pozemku za
1 euro, v prípade ak si bude každá strana znášať trovy konania samostatne. Rozhodnutie vo veci samej
zo dňa 20.4.2016 viedlo nepochybne k odstráneniu dlhotrvajúcej právnej neistoty účastníkov konania,

takéto rozhodnutie je z hľadiska pôsobenia do budúcnosti prospešné pre obe strany.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
OSP.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), potom čo zistil, že odvolanie je podané
včas a oprávnenou osobou (§ 355 a § 357 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1) nie
je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 14.08.2012 sa žalobkyňa domáhala uloženia

povinnosti žalovaným 1) a 2) odstrániť stavbu - garáž, ktorá je vo vlastníctve žalovaných, avšak je
postavená čiastočne na pozemku parc. č. 10046/3 o výmere 14 m2 ( k. ú. M. S.) , ktorý je vo vlastníctve
žalobkyne, čím sa žalobkyni znemožňuje riadne užívať jej majetok. Garáž bola postavená asi pred 55
rokmi a je v zlom technickom stave, jej súčasný technický stav je havarijný, statika narušená a tým
ohrozuje majetok a zdravie sporových strán. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol aplikujúc § 135c

ods. 1 až 3 OZ, že zamietol návrh v časti určenia povinnosti odstrániť stavbu, zriadil vecné bremeno v
prospechvlastníkovstavby„garáže“postavenejnapozemkuparc.č.10046/3ovýmere14m2,zapísanej
na LV č. XXX pre obec a k. ú. M. S., spočívajúce v práve nehnuteľnosť nerušene užívať s tým, že
vlastník parc. č. 10046/3 je povinný v uvedenom rozsahu vecné bremeno strpieť, a to za odplatu v sume
21 eur ročne, splatnú vždy do konca mesiaca február bežného roka. Rozhodnutie vo veci samej nebolo

napadnuté odvolaním, a preto nadobudlo právoplatnosť.

8. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania strán,
ktorý podľa § 142 ods. 2 OSP žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s vecne správnym záverom súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie §
142 ods. 2 OSP na rozhodnutie o náhrade trov konania, keď ani jedna zo sporových strán nemala vo
veci úplný úspech. Žalobkyňa sa pôvodnou žalobou domáhala odstránenia stavby žalovaných, ktorému
návrhu súd síce nevyhovel, ale vo veci samej rozhodol v zmysle § 135c ods. 3 OZ tak, že zriadilvecné bremeno v prospech vlastníka stavby. Špecifikom tohto konania je práve to, že súd nebol viazaný
návrhom žalobkyne v tom zmysle, že mohol rozhodnúť len o vyhovení žalobe, alebo o jej zamietnutí.
Vzhľadom na to, že spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplýva priamo z § 135c ods. 1

až 3 OZ, bolo na rozhodnutí súdu, ktorý zo spôsobov usporiadania vzťahov zvolí. O úplnom úspechu
žalobkyne by bolo možné hovoriť vtedy, ak by súd jej návrhu vyhovel úplne, t.j., v danom prípade by
rozhodol o odstránení stavby. Naopak o úplnom úspechu žalovaných by bolo možné hovoriť vtedy,
ak by súd návrh žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. V prejednávanej veci teda mali
čiastočný úspech a čiastočný neúspech rovnako žalobkyňa a aj žalovaní 1) a 2), pričom pomer úspechu

a neúspechu nie je možné vyčísliť, preto vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania je potrebné
dospieť k záveru, že spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzí sporovými stranami bude zodpovedať,
ak si každá strana bude sama znášať svoje trovy konania.

10. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného 1), podľa ktorého žalobkyňa bola v spore úplne neúspešná
a úspešní boli práve žalovaní, v prospech ktorých bolo zriadené vecné bremeno a preto by im mala byť

priznaná náhrada trov konania. Ako už bolo uvedené vyššie, o úplnom neúspechu žalobkyne by bolo
možné hovoriť vtedy, ak by súd návrh žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol, čo sa však
nestalo. Rovnako neobstojí argumentácia odvolateľa, podľa ktorého žalovaní neboli aktívne legitimovaní
na podanie návrhu na zriadenie vecného bremena. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu správne
poukázala na to, že na podanie žaloby na usporiadanie pomerov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom

pozemku podľa 135c ods. 3 OZ je vecne legitimovaný aj vlastník neoprávnenej stavby (por. rozhodnutie
NS ČR zo dňa 6.12.2001, R 32/2002. Z dikcie § 135c ods. 3 OZ možno vyvodiť, že návrh na inú úpravu
vzťahov vlastníka pozemku a vlastníka neoprávnenej stavby, než aký je uvedený v § 135c ods. 1 a 2
OZ, najmä návrh na zriadenie vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k
stavbe môže podať aj vlastník stavby, a to samostatnou žalobou.

11. V prejednávanom spore neprichádzalo do úvahy rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 142
ods. 3 OSP, s poukazom na uznesenie NS SR z 8.12.2010, sp. zn. 2 Obdo 39/2010, podľa ktorého
z § 142 ods. 3 OSP vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie
náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišne od všeobecného

pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne
nepatrnejčasti,(b)rozhodnutieovýškeplneniazáviseloodznaleckéhoposudku,(c)rozhodnutieovýške
plnenia záviselo od úvahy súdu (II. US 82/09-27). Ustanovenie § 142 ods. 3 OSP treba vo vzťahu k
ustanoveniu § 142 ods. 2 OSP považovať za lex specialis, pričom vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch
ustanovení platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou

úpravou (lex specialis derogat legi general). Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy iba
pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenia a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia,
nestačí, ak sa ním rozhoduje o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj podmienka druhá, ktorou je
závislosť vyčíslenia plnenia buď od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu, tzn. nie v prípadoch, keď
ide o nárok, ktorý je objektívne vyčísliteľný. Rozhodnutie je závisle od úvahy súdu aj vtedy, ak súd využil

zákonnú možnosť a postupoval podľa § 136 OSP, podľa ktorého, ak možno výšku nárokov zistiť len s
nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. V danom
prípade predmetom konania bolo uplatnenie nepeňažného nároku, odstránenie stavby a výsledkom bolo
zriadenie vecného bremena k pozemku. Predmetom konania teda nebolo plnenie a preto v danom
prípadeneprichádzalodoúvahy použitie§142ods.3OSP,akonatopoukazovalžalovaný1)vodvolaní.

12. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného 1) odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného 1) odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

13. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti v piatom odseku výroku v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.14. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP,
vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru o čiastočnom úspechu aj neúspechu oboch strán sporu, preto

bolo dôvodným rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).