Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/147/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114222982
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114222982.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti
žalovanej: T. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej:
VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO:
43 362 962, zastúpenej advokátom: JUDr. Patrik Podhorský, so sídlom Bratislava, Zámocká 36, o
zaplatenie 3.180,33 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava,

č.k. 10C/295/2015-54, zo dňa 22.3.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. ktorou bol návrh zamietnutý p o t
v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti III. o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi m e n í
tak, že vedľajšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

III. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh (aktuálne žalobu) zamietol, výrokom II.
odporkyni (žalovanej) náhradu trov konania nepriznal a napokon výrokom III. navrhovateľovi (žalobcovi)
uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne (žalovanej) náhradu trov konania
v sume 388,52 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám advokáta.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1,
§ 39 ods. 1, § 52 ods. 1, 3, 4, § 100, § 101, § 103, § 517 ods. 2, § 558 Občianskeho zákonníka, § 2

písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ... v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, § 4 ods. 8, § 5b, § 8 ods. 3, 4 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa ... v znení účinnom ku dňu uznania dlhu.

3. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z preukázaných skutkových zistení, že žalobca ako veriteľ a
žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 28.1.2008 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100006055, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanej úver 1.460,53 Eur so zmluvnou odmenou vo výške 2.487,69 Eur.

Žalovaná sa zaviazala úver s príslušenstvom zaplatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 82,25 Eur,
splatných vždy k 24. dňu v mesiaci. Úrok bol dohodnutý vo výške 82,04% ročne a RPMN 82,95%. Listom
zo dňa 17.5.2009 oznámil žalobca žalovanej, že je v omeškaní s úhradou splátok č. 13, 14, 15 v sume
219,33 Eur s tým, že ak sa dostane do omeškania s úhradou s ktoroukoľvek z uvedených splátok o viacako tri mesiace a uplynie lehota 15 dní od doručenia oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky
zo zmluvy. Žalovaná zaplatila z úveru žalobcovi doposiaľ sumu 767,67 Eur. K zosplatneniu úveru došlo
14.6.2009. Dňa 14.9.2009 uzavreli žalobca a žalovaná Dohodu o uznaní dlhu so splátkovým kalendárom

s tým, že neuhradená časť istiny úveru predstavuje sumu 3.180,33 Eur a záväzok predstavuje sumu
5.187,34 Eur. V zmysle dohody sa žalovaná zaviazala zaplatiť uznaný dlh v 36 mesačných splátkach vo
výške 144,09 Eur, splatných k 18. dňu v mesiaci, počnúc dňom 18.10.2009 a končiac dňom 18.9.2012.

4. Prioritne súd ustálil, že strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere, ktorá má charakter zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere pritom neobsahuje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), i)
zák.č.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch...základnéobsahovénáležitosti,atokonečnúsplatnosť
spotrebiteľskéhoúveruavýšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov.Vtakomprípade
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poskytol žalovanej úver v sume 1.460,53 Eur
a žalovaná mu vrátila 767,67 Eur, čo znamená opodstatnenosť nároku na zaplatenie 692,86 Eur.

5. V ďalšom súd podrobil vec súdnej kontrole z hľadiska nekalých obchodných praktík a vyslovil názor,
že pri uzatváraní dohody o uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike. Z jej obsahu je totiž
zrejmé, že ide o úkon, ktorý vopred žalobca žalovanej predformuloval na vopred predpísanom tlačive,
pričom žalovaná úkon uznania dlhu, ako aj ostatný obsah listiny, podstatným spôsobom neovplyvnila,
bol jej predložený na podpis. Z obsahu dohody vyplýva, že tento právny úkon nie je výsledkom

rokovania strán, ale bol určený žalobcom vopred bez toho, aby žalovaná ako spotrebiteľ mala možnosť
individuálne ovplyvniť znenie dohody o uznaní dlhu a splátkovom kalendári. Žalobca dohodou docielil
predĺženie premlčacej lehoty vo vzťahu k záväzku žalovanej zo zmluvy o revolvingovom úvere, i keď
žalovaná zrejme nemala vedomosť a vôľu takéto vyhlásenie učiniť, keď nevedela, že jej podpisom
docieli predĺženie premlčacej lehoty. Z textu dohody totiž nevyplýva, že by boli žalovanej poskytnuté

relevantné informácie týkajúce sa účinkov dohody, teda že by bola upozornená, že jej podpísaním
dôjde k predĺženiu premlčacej lehoty na 10 rokov. Tým žalobca pre seba pripravil nedôvodnú výhodu.
Jeho konanie súd preto hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, teda že napĺňa znaky tohto zákonného
inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto
konanie naruší správanie spotrebiteľa. Z tohto dôvodu uznanie dlhu žalovanou súd považoval za právne

neúčinné a právny úkon uznania dlhu za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka.

6. V ďalšom súd riešil otázku premlčania s tým, že vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania.
Skonštatoval, že v danom prípade k zosplatneniu revolvingového úveru došlo 14.6.2009 a všeobecná

trojročnápremlčacialehotazačalaplynúťvtenistýdeňauplynula14.6.2012.Nároksižalobcauplatnilna
súde dňa 4.9.2014, teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Súd preto považoval žalobou uplatnený
nárok žalobcu za premlčaný a uznanie dlhu ako nekalú obchodnú praktiku za neplatné. Keďže súd zistil,
že uplatnený nárok je premlčaný, uprednostňujúc hľadisko procesnej ekonómie, bližšie neskúmal ďalej
existenciu subjektívneho práva žalobcu. Zo všetkých uvedených dôvodov potom žalobu zamietol.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak plne úspešnej žalovanej
náhradu trov nepriznal, nakoľko ju výslovne nežiadala a navyše v konaní jej žiadne trovy nevznikli. Plne
úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej súd priznal náhradu trov spočívajúcu z trov
právneho zastúpenia v sume 388,52 Eur za 3 úkony právnej služby podľa špecifikácie v odôvodnení,

bez ďalšieho zdôvodnenia.

8. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobe vyhovie a žalovaného
spolu s vedľajším účastníkom solidárne zaviaže k úhrade trov prvoinštančného konania, alternatívne

žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s
tým, že trovy právneho zastúpenia spojené s odvolaním vyčíslil súhrnne sumou 155,70 Eur.

9. Prioritne namietal záver súdu, že žalovaný nemal vedomosť a vôľu uznanie dlhu učiniť, lebo nevedel,
žesatýmdocielipredĺženiepremlčacejlehoty.Tietoskutkovézisteniasúdunemajúoporuvovykonanom

dokazovaní, žalovaný nič také netvrdil a z rozsudku nie je zrejmé, z čoho súd vlastne vychádza. Závery
súdu preto odporujú ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.10.Vďalšomodvolateľnamietal,žesúdnedostatočnezohľadnilajkonkrétneskutkovéokolnostiprípadu.
Zdôraznil, že dohodou o uznaní dlhu sa neuznával premlčaný záväzok. Potom je logické, že žalovaný
ako dlžník sa chcel vyhnúť súdnemu konaniu a splácať dlh v splátkach a žalobca uplatnil zákonný

spôsob, písomnú formu, s ktorým § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka spája účinky, aby nedošlo
k premlčaniu jeho nárokov. Predĺženie premlčanej doby teda nebolo výsledkom dohody strán, ale
dôsledkom zákona. Ak by podľa súdu uzavretie dohody o uznaní dlhu so splátkovým kalendárom malo
byť nekalou praktikou, potom by malo byť vylúčené z uzatvárania takýchto dohôd zákonom. K predĺženiu
premlčacej lehoty pritom dochádza samotným uzavretím dohody o splátkovom kalendári, ktorá sama

osebe je uznaním nejakej povinnosti, identifikuje dôvod a výšku. Účinky predĺženia premlčacej doby by
nastali už samotnou dohodou o splátkovom kalendári zo zákona. Z rozsudku nie je zrejmé, podľa čoho
by uzavretie takejto dohody malo porušovať nejaký zákon. To, že zákon spája s touto dohodou určité
právne následky, nie je nekalá praktika. Súd pri rozhodovaní nezvážil, že uznanie dlhu je prípustné aj v
spotrebiteľských vzťahoch a to aj v súčasnosti, rovnako ako v čase uzavretia dohody. Žalobca neporušil
žiadnu povinnosť a uzavretie dohody neodporuje zákonu. Odvolateľ poukázal tiež na to, že napádaný

rozsudok nie je v súlade s právnou praxou, s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 9Co/37/2013.

11. Odvolateľ tiež zdôraznil tvrdenie, že dôsledky rozhodnutia súdu sú neprimerané a poškodzujúce
žalobcu, keď žalovaný nie je povinný vrátiť ani tú sumu, ktorú získal ako istinu úveru. V tejto súvislosti

odkázal na vyjadrenie sudcu Ústavného súdu JUDr. Milana Ľalika vo veci sp. zn. I. ÚS 547/2012.

12. Odvolateľ napadol tiež závery súdu o nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov jeho právneho
zastúpenia. Namietal, že tento subjekt nie je zapísaný v zozname združení vedenom MH SR, ani nebolo
preukázané, že ciele v zmysle § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. sú hlavnou náplňou jeho činnosti.

Súd neoprávnene konal s daným subjektom, ktorému postavenie vedľajšieho účastníka nevzniklo v
zmysle § 93 OSP. V tejto súvislosti odvolateľ tiež namietal, že súd v rozsudku neuviedol žiadny
dôvod, prečo vedľajší účastník, ktorý zo zákona je považovaný za personálne odborne vybaveného,
má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony, ktoré má robiť sám. Nadväzne odkázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/958/2014. Súd je povinný riadne skúmať, nie iba

všeobecne skonštatovať, otázku účelnosti trov konania pri paušálnych vstupoch vedľajších účastníkov,
čo potvrdzuje aj rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 17C/91/2012. Podľa odvolateľa rozsudok
neobsahuje žiadne odôvodnenie zákonných predpokladov a najmä aplikácie § 142 ods. 1 OSP, na
základektoréhosúdpriznalvedľajšiemuúčastníkovináhradutrovprávnehozastúpenia.Vzávereoznačil
uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h), podľa

§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP.

13. Žalovaný ani vedľajší účastník odvolací návrh nepodali, žalovaný sa k doručenému odvolaniu
nevyjadril.

14. Vedľajší účastník predložil prostredníctvom svojho advokáta písomné vyjadrenie k podanému
odvolaniu, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal
žalobcu nahradiť trovy odvolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi na trovách právneho zastúpenia v
sume 129,75 Eur. Vyslovil názor, že právne posúdenie súdu prvej inštancie je plne v súlade s právnym
poriadkom. V časti II. odvolania teoreticky poukázal na právne východiská a povahu právneho vzťahu,

v časti III. - Námietka premlčania uplatneného práva uviedol, že zosplatnenie úveru zo dňa 17.5.2009
preukazuje, že žalovaný sa ocitol v omeškaní so zaplatením celého dlhu v období 05/2009. V ďalšom
citoval rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/296/2013, ustalujúce absolútnu neplatnosť
dohody o uznaní. Opätovne vzniesol námietku premlčania celého uplatneného práva. V ďalšej časti
vyjadrenia IV. - Neplatnosť dohody o uznaní - rozpor s dobrými mravmi uviedol, že takýto postup

predstavuje nekalú praktiku žalobcu, v dôsledku čoho je dohoda neplatná. Nepochopiteľne a v rozpore
s ostatným vyjadrením zvýraznil, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil nárok žalobcu opretý o
dohodu, keďže je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu na ňu
súd nemá prihliadať. V časti V. uviedol Teoretické a judikatórne východiská právneho režimu premlčania
a zdôraznil, že na daný vzťah sa musia aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní,

pričom je názoru, že nárok žalobcu bol v čase podania žaloby celý premlčaný, súd preto správne žalobu
v celom rozsahu zamietol. V časti VI. podal vyjadrenie k trovám vedľajšieho účastníka s tým, že boli
opodstatnené a úkony účelne vynaložené a preto žiada uhradiť trovy právneho zastúpenia. V tejtosúvislosti odkázal na početné rozhodnutia súdov SR, z niektorých odcitoval s jeho názorom súladné
stanoviská.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo

podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného

výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne

§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v
čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP)po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365

ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

17.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,vzhľadomnaodvolaciuargumentáciuuplatnenúžalobcom
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne v preskúmavanom rozsudku žalobu zamietol v dôsledku
premlčania uplatneného nároku s tým, že dohodu o uznaní dlhu považoval za nekalú obchodnú praktiku
v rozpore s dobrými mravmi a preto za neplatnú a zároveň posúdiť či súd správne zaviazal v konaní
neúspešného žalobcu na zaplatenie plnej náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi stojacemu na

strane žalovanej a to na trovách právneho zastúpenia.

18. Prioritne odvolací súd riešil otázku správnosti zamietnutia žaloby vo veci samej. Odvolací súd pritom
preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Zároveň vo veci samej zdieľa i právne závery súdu prvej

inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o uznaní dlhu so
splátkovým kalendárom uzavretá medzi stranami dňa 14.9.2009 nielen pre rozpor s dobrými mravmi
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, naviac aj pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť v zmysle § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nemá právne účinky
a v dôsledku čoho nenastali následky predĺženia premlčacej doby na 10 rokov a nárok uplatnený

žalobou je preto s poukazom na odôvodnenie prvoinštančného súdu v tomto smere premlčaný a preto
nemohol byť súdom priznaný. K odôvodneniu tejto otázky prvoinštančným súdom, na ktoré odvolací súd
v podrobnostiach odkazuje, dodáva iba nasledovné:

19. Z formy a obsahu Dohody o uznaní dlhu č. 8100006055 so splátkovým kalendárom, ktorá bola

uzavretá stranami dňa 14.9.2009 vyplýva, že sa skladá v podstate z troch častí. Prvú časť tvorí
jednostranový formulár, v ktorom je predtlačený veriteľ a dlžník a potom kolónkovo revolvingový úver,
dlh,záväzok,splátkovýkalendár,variabilnýsymbolasúčasťdohodystým,ževpredtlačenýchokienkach
sú doplnené dané údaje, i prehlásenie, že neoddeliteľnou súčasťou dohody sú zmluvné ustanovenia nazadnej strane. Na zadnej strane tohto listu sú nahusto drobným písmom uvedené zmluvné ustanovenia,
tiež podpísané oboma zmluvnými stranami, v ktorých je predtlačený text, že predmetom úpravy podľa
dohodyjepohľadávkaveriteľaprotidlžníkovivovýškeuvedenejvprvejčastizmluvyvkolónkeoznačenej

ako 5, pozostávajúce zo záväzku dlžníka spočívajúceho v povinnosti uhradiť veriteľovi v plnej výške
čiastku vo výške dlhu špecifikovanom v článku C spolu s príslušenstvom špecifikovanom v článku D. V
texte zmluvných ustanovení je uvedené, v bode 2.2: „Dlžník týmto neodvolateľne uznáva svoj záväzok
voči veriteľovi, spočívajúci v úhrade dlhu s príslušenstvom, čo do dôvodu aj výšky v celkovej výške podľa
čl. 2.1 tejto Dohody, a podľa čl. 3.1 Dlžník sa týmto zaväzuje uhradiť záväzok v lehote do ... Okrem toho

zmluvné ustanovenia obsahujú aj časť V, podľa ktorej bodu 5.1.: V prípade, že dlžník neuhradí záväzok
v lehote podľa čl. 3.1 tejto Dohody je dlžník povinný uhradiť záväzok v (8)* mesačných splátkach pri
výške každej splátky (9)*, splatných vždy najneskôr k (10)* dňu príslušného mesiaca počnúc mesiacom
nasledujúcim po mesiaci, v ktorom uplynie lehota na uhradenie záväzku podľa bodu 3.1 článku 3 tejto
Dohody. Treťou časťou dohody je Prehľad splátok a úhrad podľa dohody o uznaní dlhu, z ktorej vyplýva,
žesplátokpodľadohodyje36,splatnésúvždyk18.dňuvmesiaci,prvá18.10.2009,posledná18.9.2012

a všetky vo výške 144,09 Eur.

20. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

21. K platnosti právneho úkonu uznania dlhu, okrem písomnej formy a všeobecných náležitostí
predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh, uviedol dôvod jeho
vzniku a výšku v akom dlh uznáva.

22. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým,
že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Ide o jednostranný právny úkon
dlžníka adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34
Občianskeho zákonníka) je k jeho platnosti treba písomná forma a vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a
uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky, čiže ak má mať písomné uznanie práva dlžníkom právne dôsledky

uvedené v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka, je potrebné, aby došlo k uznaniu práva ako čo
do dôvodu, tak čo do výšky a rovnako musí byť pri uznaní práva jednoznačne dovoditelný aj prísľub dlh
zaplatiť. Pretože ide o právny inštitút v podobe právneho úkonu, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti
stanovenápísomnáforma(§40ods.1Občianskehozákonníka),musíbyťurčitosťprejavuvôleuznaťdlh
čo do dôvodu a výšky a zároveň prisľúbiť dlh zaplatiť daná obsahom listiny, na ktorej sú zaznamenané;

nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému je tento úkon
adresovaný, bol jasný dôvod uznávaného dlhu, jeho výška, tak aj prísľub dlh zaplatiť, ak to nie je
poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle
by nemal vzbudzovať dôvodne pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

23. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska
možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti
použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu),
keď interpretáciaobsahuprávnehoúkonupodľa§35ods.2Občianskehozákonníka nemôženahrádzať
alebo meniť už urobené prejavy vôle (použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba na to,

aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom,
ktorý existoval v dobe, kedy bol úkon vyvíjaný).

24. Inštitút uznania dlhu podľa cit. § 558 Občianskeho zákonníka je ako už bolo uvedené samostatným
zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie

dlhu v čase jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia práve veriteľa a nie dlžníka, pretože
dôkazné bremeno sa presúva práve na dlžníka, ktorý ak namieta, že dlh neexistuje, je povinný túto
skutočnosť preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Splnením
predpokladov uvedených v cit. § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej
právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej lehoty

v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by v úkone absentoval výslovne
prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej lehoty podľa § 110 ods.
2 veta druhá Občianskeho zákonníka a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka nevznikne.25. Porovnajúc text dohody o uznaní dlhu, včítane predtlačených zmluvných ustanovení na druhej
strane, s vyššie uvedenými právnymi a teoretickými východiskami podľa názoru odvolacieho súdu je

zrejmé, že ani pri použití výkladu právneho úkonu podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je
možné uzavrieť, že obsahuje všetky náležitosti právneho úkonu uznania dlhu. V predmetnej dohode
totiž absentuje základná náležitosť, a to samotný jednostranný právny úkon žalovaného ako dlžníka.
Za takýto jednostranný písomný prejav vôle žalovaného nie je možné považovať to, že na prvej strane
dohodybolidopredpísanýchokienoksčastistrojovo,sčastiručneazrejmeniežalovanýmalezástupcom

veriteľa, dopísané údaje o úvere, dlhu, záväzku a splátkach a už vôbec nie to, že na druhej strane
dohody v rámci predtlačených zmluvných ustanovení má byť obsiahnuté uznanie záväzku dlžníkom, čo
do dôvodu aj čo do výšky s odkazom na kolónky na prvej strane a zároveň jeho prísľub dlh zaplatiť,
opäť s odkazom na kolónky na prvej strane. Ani pri interpretácii obsahu tohto jednostranného právneho
úkonu dlžníka s použitím § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá ale nemôže nahrádzať samotný
prejav vôle, nie je možné uzavrieť, že by predmetná dohoda obsahovala písomný jednostranný právny

úkon žalovaného, ktorým by uznával predmetný dlh, čo do dôvodu a čo do výšky a zároveň dal prísľub
na jeho zaplatenie. Takýto prejav vôle žalovaného totiž predmetná dohoda neobsahuje. I z tohto dôvodu
je potom predmetný právny úkon uznania dlhu neplatný, v dôsledku čoho účinne nedošlo k predĺženiu
premlčacej lehoty na 10 rokov.

26. Potom pri zohľadnení premlčacej doby 3 roky a počiatku premlčania odo dňa 14.6.2009 a jeho
ukončenia ku dňu 14.6.2012, pričom žaloba bola podaná dňa 4.9.2014 (tieto závery prvoinštančného
súdu neboli odvolaním žalobcu napadnuté) je nárok premlčaný. V dôsledku toho bolo správnym, aby
súd žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorou bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku
vecne správny potvrdil.

28. Následne bolo potrebné vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k náhrade trov

konania vedľajšiemu účastníkovi.

29. Z obsahu spisu bolo zistené, že vedľajší účastník zastúpený advokátom urobil v konaní 3 procesné
úkony a to vyjadrenie zo dňa 11.9.2015, ktoré obsahuje výlučne právne a teoretické východiská k
novele OSP v súvislosti s vedľajším účastníctvom, k občianskoprávnemu režimu záväzku, k obsahu

zmluvy, v závere k námietke premlčania a k neplatnosti dohody o uznaní, obsahom vyjadrenia je
tiež uplatnenie náhrady trov konania na právnom zastúpení. Ďalším písomným podaním vedľajšieho
účastníka v zastúpení advokátom je písomné vyjadrenie zo dňa 10.2.2016, ktoré obsahuje už len
námietku premlčania uplatneného práva, pričom celý text tejto námietky je úplne totožný s textom
námietky premlčania obsiahnutým v predchádzajúcom písomnom vyjadrení v bode IV. Súčasťou tohto

podania je ďalšie vyčíslenie náhrady trov konania na trovách právneho zastúpenia. Z obsahu spisu tiež
vyplýva, že nariadeného pojednávania prvoinštančného súdu, ktoré sa konalo dňa 22.3.2016 sa vedľajší
účastník, ani jeho právny zástupca nezúčastnili (v rozpore s jeho tvrdením v podanom odvolaní).

30. Zhrnúc vyššie uvedený obsah písomných vyjadrení vedľajšieho účastníka, za ktoré úkony právnej

služby si uplatňuje odmenu na trovách právneho zastúpenia, odvolací súd vyslovuje názor, že obe
podania sú výslovne paušálne, teoretické, univerzálne a nekonkrétne, nereflektujúce individuálne
okolnosti daného prípadu, použiteľné na množstvo ďalších obdobných prípadov. Je teda dôvodné
uzavrieť, že v danom prípade išlo zo strany advokáta vedľajšieho účastníka o rutinnú záležitosť, ktorá
bola zvládnuteľná prostredníctvom administratívneho aparátu vedľajšieho účastníka, na ktorú nebola

potrebná odborná pomoc zvoleného advokáta. Odvolací súd uznáva, že vedľajší účastník v danom
prípade v zásade mal právo dať sa v konaní zastupovať advokátom s poukazom na ust. § 93 ods. 2,
§ 18, § 24 a § 137 OSP, ako i § 47 ods. 2 Ústavy SR. Pre priznanie náhrady trov konania v
právnom zastúpení vedľajšieho účastníka je ale v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 142 ods.
1 OSP rozhodné, či tieto trovy boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva a odvolací

súd je toho názoru, že v danom prípade tak nebolo. Je nesporné, že v prejednávanom prípade ide o tzv.
hromadnú vec, kde sa obsah podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a individualizáciu jej okolností.
Vyjadrenia vedľajšieho účastníka vo veci sa z tohto rámca vôbec nevymykajú. Vzhľadom na to je potom
nutné uzavrieť, že trovy vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie v danej veci neboli nevyhnutnevynaložené na bránenie práva na súde, zastupovanie advokátom v danom prípade nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastúpenia. Právo na právnu pomoc a právne zastúpenie v
občianskom súdnom konaní a právo na náhradu trov konania sú dva rozdielne inštitúty, ktoré síce spolu

súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Vedľajší účastník sa preto vzhľadom na vyššie uvedené mohol v
predmetnom súdnom konaní dať zastupovať advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti
nemožno považovať za trovy účelné a preto mu nevznikol nárok na ich náhradu. Obdobné závery prijal
i NS SR vo veci pod sp. zn. 6MCdo 5/2013, ktoré boli odobrené i uznesením ÚS SR pod sp. zn. II. ÚS
739/2014.

31. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd považoval za dôležité, že tiež v zmysle § 5b zák. č.
250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 po novelizácii zák. č. 103/2014 Z.z.
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho

voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. A to
napriek tomu, že v zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka inak je potrebné, aby sa dlžník
premlčania dovolal. Vzhľadom na túto ex offo povinnosť súdu bolo potom nepotrebným nadbytočným
a neúčelným, aby vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý vstúpil do konania až po nadobudnutí
účinnosti citovaného ustanovenia, ako základnú obranu žalovaného spotrebiteľa vzniesol námietku

premlčania. Ak je potom nárok premlčaný, čo odôvodňuje zamietnutie žaloby, je potom nadbytočným,
nehospodárnym a neúčelným zaoberať sa i inými okolnosťami odôvodňujúcimi rovnako zamietnutie
žaloby príp. jej časti. Argumentácia vedľajšieho účastníka v prvom písomnom vyjadrení, presadzujúca
zamietnutie žaloby i z iných dôvodov ako z dôvodu premlčania, je potom neúčelná.

32. Keďže vedľajší účastník prostredníctvom svojho advokáta v danom konaní poskytol žalovanému
obranu v podobe vznesenej námietky premlčania, na ktorú v rozhodnom období musel súd prihliadať
sám z úradnej povinnosti ex offo a potom nadbytočne a neúčelne i v podobe neplatnosti spotrebiteľskej
zmluvy z iných dôvodov, nielen vstup vedľajšieho účastníka, ale aj jeho zastúpenie advokátom a
trovy z toho vzniknuté boli neúčelné. Odvolací súd preto uzatvára, že trovy vedľajšieho účastníka

vynaložené na právne služby, ktoré mali smerovať k ochrane oprávnených záujmov spotrebiteľa, v
danom prípade neboli účelne vynaložené a preto s poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP nevzniklo
vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov voči inak v konaní neúspešnému žalobcovi.

33. Keďže odvolací súd sa v tomto smere nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, uznesenie

súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi vo výroku III. s
použitím § 388 CSP zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

34. V odvolacom konaní bol žalobca ako odvolateľ úspešný iba čiastočne, keď s odvolaním vo veci
samej neuspel, avšak mal úspech s odvolaním v časti o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka.

Žalovaná a vedľajší účastník stojaci na jej strane boli v odvolacom konaní fakticky úspešní v časti vo
veci samej, avšak neúspešní v časti o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka.

35. V zmysle § 255 CSP, použitého v odvolacom konaní s odkazom na § 396 ods. 1, súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa odseku 2 ak mala strana vo veci úspech

len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, príp. vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. V zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd pritom rozhoduje len o nároku
na náhradu trov konania a to i bez návrhu, pričom o výške náhrady trov konania rozhoduje súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

36. Keďže v predmetnom odvolacom konaní, ako bolo uvedené vyššie, mala každá zo strán úspech
len čiastočný, pričom vzhľadom na odlišnosť úspechu nie je dobre možné vyčísliť pomernosť úspechu,
odvolací súd rozhodol, že žiadnej zo strán (včítane vedľajšieho účastníka) nepriznal nárok na náhradu
trov tohto odvolacieho konania.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).