Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/23/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415010096
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8415010096.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 31.08.2017 v
trestnej veci proti obž. P. U. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm.
b/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/44/2015 zo
dňa 20.04.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Podľa § 285 písm. f/ Tr. por.

obžalovaného P. U., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom X. X. Q., Q. XXX/XXX, okres O.

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Kežmarok č.k. Pv 329/14/7703-33 zo dňa 25.03.2015 pre skutok
kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa

§ 207 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že

ako otec maloletých B. U., nar. XX.XX.XXXX, E. U., nar. XX.XX.XXXX, a Y. U., nar. XX. XX. XXXX,
hoci jeho vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine a rozsudkom Okresného súdu v
Kežmarku sp. zn. 3C 129/08 zo dňa 23. 4. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 06. 2009, bol
zaviazaný prispievať na výživu mal. B. mesačne sumou 216,- € a na výživu mal. E. mesačne sumou
116,- € vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Y. U., rozsudkom Okresného súdu v Kežmarku
sp. zn. 6P 32/2014 zo dňa 23. 4. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.06.2014, bol zaviazaný

prispievať na výživu mal. Y. mesačne sumou 50,- € vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky
Y. U., a to od 01.12.2013 do budúcna, a rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/25/2014-68
zo dňa 21.10.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.11.2014 bol zaviazaný prispievať na výživu
maloletého B. U., nar. XX.XX.XXXX sumou 140,- € mesačne a na maloletého E. U., nar. XX.XX.XXXX
sumou 90,- € mesačne, a na základe posúdenia predbežnej otázky podľa § 7 ods. 1 Tr. por. bol v období
od 01.07.2013 do 30.11.2013 povinný prispievať na výživu mal. Y. mesačne sumou 27,13 € vždy do 20.
dňa v mesiaci vopred k rukám matky Y. U., túto vyživovaciu povinnosť napriek svojim možnostiam a

schopnostiam od 01.07.2013 najmenej do 30.04.2014 si v Spišskej Starej Vsi, okres Kežmarok, a inde
úmyselne riadne neplnil, čím mu za uvedené obdobie po uhradení sumy 100,- € v novembri 2013, sumy
125,- € v decembri 2013, sumy 200,- € v januári 2014, sumy 200,- € vo februári 2014, sumy 200,- € v
marci 2014, sumy 200,- € v apríli 2014 vznikol dlh na výživnom pre matku Y. U. v sume 2.680,65 €.

o s l o b o d z u j e, pretože zanikla trestnosť činu. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obž. P. U. vinným z prečinu zanedbania povinnej
výživypodľa§207ods.1,ods.3písm.b/Tr.zák.spoukazomna§138písm.j/Tr.zák.natomskutkovom

základe, že

ako otec maloletých B. U., nar. XX.XX.XXXX, E. U., nar. XX.XX.XXXX, a Y. U., nar. XX. XX. XXXX,
hoci jeho vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine a rozsudkom Okresného súdu v
Kežmarku sp. zn. 3C 129/08 zo dňa 23. 4. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 06. 2009, bol
zaviazaný prispievať na výživu mal. B. mesačne sumou 216,- € a na výživu mal. E. mesačne sumou

116,- € vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Y. U., rozsudkom Okresného súdu v Kežmarku
sp. zn. 6P 32/2014 zo dňa 23. 4. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.06.2014, bol zaviazaný
prispievať na výživu mal. Y. mesačne sumou 50,- € vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky
Y. U., a to od 01.12.2013 do budúcna, a rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/25/2014-68
zo dňa 21.10.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.11.2014 bol zaviazaný prispievať na výživu

maloletého B. U., nar. XX.XX.XXXX sumou 140,- € mesačne a na maloletého E. U., nar. XX.XX.XXXX
sumou 90,- € mesačne, a na základe posúdenia predbežnej otázky podľa § 7 ods. 1 Tr. por. bol v období
od 01.07.2013 do 30.11.2013 povinný prispievať na výživu mal. Y. mesačne sumou 27,13 € vždy do 20.
dňa v mesiaci vopred k rukám matky Y. U., túto vyživovaciu povinnosť napriek svojim možnostiam a
schopnostiam od 01.07.2013 najmenej do 30.04.2014 si v Spišskej Starej Vsi, okres Kežmarok, a inde

úmyselne riadne neplnil, čím mu za uvedené obdobie po uhradení sumy 100,- € v novembri 2013, sumy
125,- € v decembri 2013, sumy 200,- € v januári 2014, sumy 200,- € vo februári 2014, sumy 200,- € v
marci 2014, sumy 200,- € v apríli 2014 vznikol dlh na výživnom pre matku Y. U. v sume 2.680,65 €.

Za to mu uložil podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní

1 rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia
slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zák. uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby nahradiť dlžné
výživné.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal obžalovaný odvolanie,
v odôvodnení ktorého prostredníctvom svojho obhajcu namietal, že prvostupňový súd pri hodnotení

dôkazovpostupovalsubjektívne,jednostranne,vrozporesúčelomzásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,
pričom všetky skutkové a právne otázky posudzoval v neprospech obžalovaného, a tak porušil právo
obžalovaného na spravodlivý proces, pričom spáchanie skutku nebolo preukázané. Odvolateľ trval na
tom, že osobne svoje deti zaopatroval a poukazoval na to, že žiadnym dôkazom nebol preukázaný
opak, a to ani výpoveďou matky maloletých detí, ani jej sestry a v tej súvislosti uviedol, že keď okresný

súd na jednej strane nemal pochybnosti o tom, že obžalovaný sa s deťmi hrával, že im venoval svoj
voľný čas, tak na druhej strane záver prvostupňového súdu, že obžalovaný do mesiaca november 2013
deťom nezabezpečoval bývanie, stravu a ošatenie, teda ich nezaopatroval, vyznieva veľmi zvláštne
až nelogicky. Okrem toho odvolateľ dodal, že deti pritom bývali v byte, za ktorý obžalovaný spolu s
poškodenou uhrádzali jednotlivé plnenia a úvahu o tom, že by si mal nakupovať potraviny výlučne pre

seba a samostatne si ich odkladať, považoval za absurdnú. Odvolateľ tiež poukazoval na to, že keď
sa od novembra 2013 prestal osobne starať o svoje deti, začal poškodenej pravidelne platiť výživné, a
to podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov, a tak podľa jeho názoru nemohol súd
dospieť k záveru, že by od novembra 2013 do apríla 2014 neplnil svoju vyživovaciu povinnosť úmyselne.

V podstate na základe uvedeného odvolateľ navrhol, aby ho odvolací súd spod obžaloby podľa § 285
písm. a/ Tr. zák. oslobodil alebo aby podľa § 321 ods. 1, písm. a/, b/, c/ a d/ Tr. por. napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne aby vo veci rozhodol
sám.Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na podklade uvedeného, riadne, včas a oprávnenou osobou
podaného odvolania, nezistiac dôvody pre zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúmal v
súlade s § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a nezistiac chyby
odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. zák. po doplnení
dokazovania na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zistil nasledovné.

Rovnako ako okresný súd, aj krajský súd považoval za nesporné, že v období od júla 2013 do apríla

2014 bola výška výživného upravená pre obžalovaného záväzne rozsudkom Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 3C 129/08 zo dňa 23.04.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.6.2009, a to tak, že na mal.
B. U. bol obžalovaný povinným platiť sumu 216,- eur v mesiaci vopred k rukám matky tohto dieťaťa a na
mal. E. U. sumou 116,- eur v mesiaci vopred k rukám matky tohto dieťaťa Y. U.. Tento stav trval až do
vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoP 25/2014 zo dňa 21.10.2014, ktorým bola
výška výživného na mal. B. znížená na 140.- eur a na mal. E. na 90,- eur s povinnosťou, aby tieto sumy

obžalovaný platil najneskôr do 15-dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti rozsudku.
Pokiaľ ide o mal. B. U., bolo obžalovanému súdom určené výživné až od 01.12.2013, a to rozsudkom
Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6P 32/2014 zo dňa 23.04.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
04.06.2014, a ktorým bola obžalovanému uložená povinnosť prispievať na výživu mal. Y. mesačne
sumou 50,- eur vopred k rukám matky tohto dieťaťa Y. U.. Vzhľadom k tomu, že vyživovacia povinnosť k

mal. Y. nebola do decembra 2013 súdom upravená, krajský súd zohľadnil osobnú účasť obžalovaného
na výchove a výžive mal. B. U. a za obdobie od júla 2013 do novembra 2013 vychádzajúc z ustanovenia
§ 7 ods. 1 Trestného poriadku a § 62 ods. 3 Zákona o rodine určil výživné na sumou 27,13- eur mesačne,
teda minimálnym výživným, ktoré je každý rodič povinný platiť za každých okolností, aj bez ohľadu na
ťaživú finančnú situáciu. V rámci posudzovania rozsahu vyživovacej povinnosti obžalovaného ako otca

vočisvojimtrommaloletýmdeťomakotzv.predbežnejotázkykrajskýsúdnezistilžiadendôvodnazmenu
právoplatne súdom určených súm mesačného výživného.

Z výpovede obžalovaného vyplynulo, že od júla 2013 do novembra 2013 žil so svojou bývalou
manželkou, svedkyňou Y. U. a ich všetkými troma deťmi v spoločnej domácnosti, mal plat vo výške cca

500,-€,ktorýmubolvhotovostivyplácanýodE.I.,tútofinančnúhotovosťsícemenovanejneodovzdával,
no vedela o nej, pričom v tej dobe považovali peniaze za spoločné, a hradili z nich náklady napr. na
stravu, ošatenie, platili šeky, lebo také náklady neboli hradené len z materskej. Dodal, že v tomto období
žil s matkou svojich detí normálne ako partneri, prázdniny trávili s deťmi, opekali, grilovali, stavali altánok.

Z výpovede svedkyne Y. U., matky maloletých detí naopak vyplynulo, že v období od júla 2013 do
novembra 2013 obžalovaný chodil väčšinou na týždňové výstavy s E. I., s ktorým ešte v septembri 2013
spolupracoval. Uviedla, že obžalovaného žiadala, aby si našiel prácu, no žiadnu pracovnú zmluvu ani
mzdu jej neukázal, a preto tvrdila, že počas tohto obdobia obžalovaný nikde nepracoval. Poprela, že by
spolu žili ako partneri. Uvádzala, že obžalovaný máločo cez týždeň prespal doma a doma bol v priebehu

mesiaca len počas dvoch víkendov. Tvrdila, že nevedela, aký je príjem obžalovaného, no potvrdila, že
obžalovanýobčasdoniesolzákladnépotravinyavraveljej,žetozaplatilztoho,čosamuzvýšilozvýstav.
Trvala na tom, že náklady na spoločnú domácnosť, šeky, ošatenie, stravu platila zo svojej materskej,
ktorú mala vo výške cca 500,- €. V tom čase sa obžalovaný podľa výpovede svedkyne s deťmi pohral
dve tri hodiny, a potom už popíjal s kamarátmi a mal aj frajerky.

Z výpovede svedkyne P. P., sestry Y. U., ktorá však s obžalovaným a Y. U. nežila v spoločnej domácnosti
vyplynulo,žejuY.U.vjúli2013požiadalaopomoc,vtedyobžalovanýstálechodilnavýstavy,prezentácie
a domov chodil len na víkendy. Podľa tejto svedkyne od júla 2013 do decembra 2013 celú domácnosť tak
po finančnej stránke, ako aj starostlivosť o deti zabezpečovala matka maloletých detí, ktorej pomáhala

tak, že keď jej náhodou finančne nevychádzalo, tak jej automaticky požičala peniaze mesačne v sumách
od 20,- eur do 100,- eur, v prípade, keď nemala, tak jej doniesla a bežne jej zabezpečovala ošatenia
pre deti.

Z výpovede svedka E. I. vyplynulo, že tento zamestnával obžalovaného od marca 2013 do augusta

2013, pričom obžalovanému platil hotovosťou mesačne 500,- eur, s obžalovaným distribuovali tovar a
za účelom jeho prezentácie navštevovali rôzne výstavy a podujatia. Okrem toho obžalovanému, ktorý
je jeho bratrancom, vypomáhal finančne do obdobia, kým sa obžalovaný neodsťahoval a našiel si novú
prácu a takto mu do novembra 2013 vyplácal mesačne 500,- eur.Počas obdobia od júla 2013 do odchodu obžalovaného zo spoločnej domácnosti 23.11.2013 boli všetky
tri maloleté deti v osobnej starostlivosti nielen Y. U. ako ich matky, ale aj obžalovaného ako ich otca.

Obžalovaný teda mal vytvorené podmienky na osobnú starostlivosť o svoje deti. Táto skutočnosť viedla
k pochybnostiam o tom, či si skutočne v uvedenom období neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť
v rozsahu, ktorý sa mu kladie za vinu. Obžalovaný sa pritom obhajoval tým, že v uvedenom období
zarábaluE.I.mesačne500,-euraženachoddomácnostiprispieval.Zvykonanýchdostupnýchdôkazov
neboli tieto pochybnosti vyvrátené. Ani z výpovede matky maloletých detí Y. U., ktorá mu tento pobyt v

spoločnej domácnosti umožnila, nevyplynulo, že by sa obžalovaný v tomto období osobne deťom vôbec
nevenoval, že by im neposkytoval výživné v naturálnej podobe a nebolo potvrdené jej svedectvo, že by
neprispieval aj finančne. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ by obžalovaný vôbec na chod domácnosti
neprispieval a neplnil si svoju vyživovaciu povinnosť k deťom, nepomáhal s výchovou detí, nemala by
dôvod umožniť obžalovanému spoločné bývanie s ňou a ich deťmi po dobu 4 mesiacov napriek tomu,
že s ním bola rozvedená už od 16.06.2009. Pritom ani samotná Y. U. pred súdom vo svojej výpovedi

nepotvrdila, že by počas spolužitia s obžalovaným v tomto období dostávala takú rozsiahlu pomoc od
svedkyne P. P., ako táto svedkyňa prezentovala.

Pre ustálenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za spáchanie predmetného trestného činu
aj počas obdobia od júla 2013 do odchodu obžalovaného zo spoločnej domácnosti by pritom v zmysle

základnej zásady trestného konania, a to zásady prezumpcie neviny uvedenej v § 2 ods. 4 Tr. poriadku
a z nej vyplývajúcej zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného“ museli byť tieto pochybnosti o
rozsahu neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaného voči svojim deťom dokazovaním vylúčené.

Vyššie uvedené skutočnosti, vrátane svedeckej výpovede E. I., krajský súd hodnotil v súvise s dokladmi

o platení výživného za obdobie po odchode zo spoločnej domácnosti a tiež aj obdobia od 2014 do apríla
2017, ktoré boli v rámci doplnenia dokazovania vykonané na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu a
s prihliadnutím na zásadu prezumpcie neviny sa krajský súd nemohol stotožniť so záverom okresného
súdu, že neplnenie vyživovacej povinnosti obžalovaného k svojim synom bolo preukázané aj za obdobie
od júla 2013 do novembra 2013.

Oproti tomu však aj krajský súd považoval za preukázané, že obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť
úmyselne neplnil v období od decembra 2013 do apríla 2014 v takom rozsahu ako to zodpovedalo jeho
možnostiam, schopnostiam ako aj oprávneným potrebám jeho maloletých detí.

Obžalovaný sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti dňa 21.11.2013, no zamestnal sa a jeho následný
preukázaný príjem umožňoval platenie výživného, ktorý bol určený právoplatným súdnym rozhodnutím.
Podľa správy zamestnávateľa obžalovaného, firmy M. M. mal obžalovaný netto príjem v novembri 2013
síce ešte len 275,51 eur, no v mesiacoch december 2013, január 2014, marec 2014 a apríl 2014 to bolo
mesačne v priemere 638,65 eur, pričom vo februári 2014 dokonca 1178,90 eur. Ako sám obžalovaný

uviedol, od 21.11.2013 býval v podnájme, kde platil 230,- euro mesačne a jeho bežnými výdavkami boli
strava, ubytovanie, mobilný telefón cca 20,- euro mesačne. Jeho vyššie uvedené príjmy nevylučovali
riadneplatenievýživného,atoajnapriektomu,žemalbližšieneurčenénákladysozariaďovanímbývania
vo Zvolene a so záväzkami vymáhanými v exekučnom konaní, ktoré riešil pôžičkami. Jeho príjem /
najmä vo februári 2014/ umožňoval aj za mesiac december 2013, ako aj od januára 2014 do apríla 2014

čiastočne uhradené výživné doplatiť do právoplatným rozsudkom jasne špecifikovanej výšky výživného.
Obžalovaný začal riadne výživné platiť už od mája 2014 za okolnosti, že jeho príjem bol v podstate
obdobný ako od decembra 2013. Skutočnosť, že obžalovaný od mája 2014 si začal v plnom rozsahu
plniť svoju právoplatne vyčíslenú povinnosť platiť výživné nasvedčuje tomu, že dovtedajšie nepravidelné
platenie takto určeného výživného bolo len prejavom jeho ľahkomyseľného prístupu k tejto povinnosti

a nie toho, že by svoje deti chcel na výživnom ukrátiť. Nemožno opomenúť, že obžalovaný v tomto
období podal návrh na zníženie výživného, o ktorom sa viedlo občianske súdne konanie, ktoré nebolo
právoplatne skončené, lebo obžalovaný podal proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie. Evidentne
však vedel o tom, že toto odvolacie konanie vo veci zníženia výživného nebolo v tomto období skončené,
a tak vedel, že čiastočným platením výživného môže porušiť spoločnosťou chránený záujem na riadnom

plnení vyživovacej povinnosti voči svojim deťom. Nepriamy úmysel obžalovaného preto krajský súd
považoval za preukázaný.Treba dodať, že napriek tomu, že obžalobou bolo obžalovanému kladené za vinu neplnenie vyživovacej
povinnosti voči svojim deťom len vo vymedzenom období, mal sa okresný súd zaoberať stavom ku dňu
vyhlásenia napadnutého rozsudku. Z ust. § 122 ods. 13 Tr. zák. totiž plynie, že ak obvinený pokračuje v

konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto
procesného úkonu ako nový skutok; to neplatí, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa §
207. V takom prípade ide o pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého
stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu.

Vzhľadom na znenie citovaného ustanovenia bolo teda povinnosťou okresného súdu skúmať, či
zavinené neplnenie vyživovacej povinnosti zo strany obžalovaného netrvalo až do doby vyhlásenia
rozsudku, teda do 20.04.2016.

Pretože odvolanie proti rozsudku bolo podané len obžalovaným, teda v jeho prospech, uvedené
pochybenie nebolo možné napraviť vzhľadom na ust. § 322 ods. 2 Tr. por. aj keby v období od mája 2014

do vyhlásenia napadnutého rozsudku obžalovaný neplnil svoju vyživovaciu povinnosť riadne a včas. Zo
strany obžalovaného ale k takému zanedbaniu svojich rodičovských povinností podľa názoru krajského
súdu nedošlo. Poškodená totiž pri svojej výpovedi na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu potvrdila, že
od mája 2014 do októbra 2014 obžalovaný platil mesačne na maloleté deti spolu sumu 382,- eur, pričom
po októbri 2014 a aj v súčasnosti obžalovaný platil mesačné výživné pravidelne spolu v sume 280,- € tak,

ako mu to ukladá rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/25/2014-68 zo dňa 21.10.2014.

Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že v období po odchode obžalovaného zo spoločnej
domácnosti v novembri 2013 do apríla 2014, ako to vyplýva z predložených listinných dôkazov
potvrdených Y. U., jej obžalovaný zaslal na výživnom spolu sumu 1.025,- eur. Pritom za obdobie od

01.12.2013 do apríla 2014 mal platiť právoplatne súdom určenú sumu 382,- eur mesačne, a to 5 krát
po 382,- eur, teda spolu mal zaplatiť za toto obdobie k rukám Y. U. ako matky maloletých detí sumu
1.910,- eur. Rozdiel uvedených súm určuje výšku dlhu zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti
obžalovaného na jeho tri maloleté deti v skúmanom období od 01.07.2013 do 30.04.2014 sumou 885,-
eur.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že zmyslom ustanovenia § 207
Tr. zákona je to, aby páchateľ uhradil dlžné výživné za celé obdobie, za ktoré je trestne stíhaný a pre
ktoré súd zisťuje jeho trestnú zodpovednosť. Pre splnenie podmienok účinnej ľútosti v zmysle § 207 Tr.
zákona nie je nutné, aby páchateľ uhradil dlžné výživné aj za predchádzajúce obdobie, ani za obdobie

nasledujúce, teda za obdobie po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého
stupňa neodobral na záverečnú poradu, lebo takéto obdobie je nutné považovať na ďalší skutok. /
primerane R 21/2003/.
Podľa § 86 písm. a/ Tr. zák. trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť

dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu.

Ustanovenie § 86 písm. a/ Tr. zák. tak vyjadruje prioritný záujem spoločnosti na úhrade výživného ako
dávky patriacej dieťaťu, ako výrazu práva dieťaťa na splnenie vyživovacej povinnosti od svojho rodiča.

Podľa § 285 písm. f/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak trestnosť činu zanikla.

Za trvalé nepriaznivé následky, ktoré vylučujú zánik trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy
v zmysle § 207 Tr. zákona, pritom možno považovať len také následky, ktoré nemožno napraviť alebo
odstrániť dodatočným splnením vyživovacej povinnosti. Sú to napr. následky na zdraví vyživovanej

osoby, nemožnosť venovať sa príprave na budúce povolanie alebo zamestnanie, pre ktoré mala
vyživovaná osoba predpoklady, nemožnosť štúdia a pod..

Vpriebehuodvolaciehokonaniaobžalovanýkrajskémusúduoznámil,žekrajskýmsúdomustálenédlžné
výživné vo výške 890,- eur uhradil, čo potvrdzoval výpis z jeho bankového účtu. Pripísanie uvedenej

sumy na účet Y. U. potvrdzoval výpis z jej bankového účtu. Okrem toho uvedenú skutočnosť krajský
súd preveroval dopytom u Y. U., z obsahu oznámenia ktorej vyplynulo, že obžalovaný jej zaplatil sumu
890,- eur.V odvolacom konaní obžalovaný preukázal zaplatenie celého výživného, ktoré mal za skúmané obdobie
platiť na svoje tri maloleté deti k rukám ich matky. Pokiaľ ide o splnenie podmienky neexistencie trvalo
nepriaznivých následkov činu, výpoveďou matky maloletých bolo preukázané, že žiaden z maloletých

núdzou počas skúmaného obdobia netrpel. Neplatenie výživného teda nemalo následky, ktoré by bránili
zániku trestnosti.

Z uvedeného teda vyplynulo, že obžalovaný po tom, čo sa dopustil prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. splnil svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim trom synom

v čase predpokladanom citovaným zákonným ustanovením, a to vo výške mierne presahujúcej výšku
dlžného výživného za dobu špecifikovanú v rozsudku. Na základe týchto okolností považoval krajský
súd za preukázané splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre zánik trestnosti činu,
pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba a pre ktorý bol vynesený odsudzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa.
Z uvedených dôvodov preto bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Po zrušení rozsudku však mohol

krajský súd vo veci na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodnúť sám, a preto obžalovaného podľa § 285
písm. f/ Tr. por. ho spod obžaloby oslobodil.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.